ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na konci XVII. stoletia vyšlo v Levoči u Samuela Brewera deviate vydanie nášho kancionálu v osmorke. Kto bol jeho vydavateľom, nie mi je známo. Daniel Horčička už vtedy nežil. Možno, že jeho nástupca v slovenskom diakonáte upravil kancionál pod tlač. Horčičkovo vydanie vzrástlo na objemnú knihu, naproti tomu toto vydanie zdá sa byť proti nemu značne zmenšené, hoci počituje o 47 piesní viac, než predošlé. To docielil vydavateľ tak, že vynechal Tranovského predmluvu a jeho napomenutie kantorům potřebné, ako aj iné prídavky, podržiac len Horčičkovu kratičkú zprávu k dobrotivému čtenářovi;^[57] tak tiež čiastočne vynechal nóty, podržiac ich len pri niektorých piesňach. Tým spôsobom docielil vydavateľ, že jeho vydanie stalo sa knihou snadnou a úhľadnou. Vydavateľ bol toho náhľadu, že kancionál náš je už dosť objemný a že by sa nemal viac rozmnožovať. Na konci obecných piesní totiž poznamenal: „závirka písní obecných, kterých počet nemůže se více rozmáhati pro knihy tlustosť“. Ale marný bol protest jeho, ako pozdejšie uvidíme.

Čo do počtu vydania nápadné je, že ako vydavateľ sám v predmluve tak i Dániel Krman v predmluve ku Kleychovmu kancionálu, i vydavatelia kancionálu z r. 1727 a 1734, menujú vydanie toto piatym, kdežto dľa dôkladného a správneho počítania Václava Kleycha je ono siedme vydanie v Levoči vyšlé, a počítáme-li dvoje trenčianske, tedy je ono deviate vydanie. Tento rozdiel dá sa tak vysvetliť, že za jedno brali do povahy len levočské vydania a z týchto že sa nerátalo druhé vydanie z r. 1638, ktoré je len odtiskom prvého a vydanie z r. 1680, ktoré vyšlo v tých búrnych časoch bez poznamenania roku.

Toto dľa môjho počítania deviate vydanie, trebárs sa dľa neho všetci pozdejší vydavatelia riadili, nedošlo pochvaly Krmanovej. Hovorí o edicii tejto, že „nesčíslnými literami podle umění dobrého psání nad míru neskorigovanými, nemálo u mnohých zlehčená byla“. Výčitka táto vzťahuje sa na to, že vydavateľ spisovnú reč zhusta slovenčil, čo už aj iní pred ním robili.

V piesňach, k vydaniu tomuto pridaných, krem známych už Jeremiáša Lednického, Adama Plintovica a Jura Zábojníka, vystupujú dosiaľ neznámi skladatelia, ako sú: Juro Kromholc, Jonáš Bester, Joachim Kalinka, Štefan Bocko, pôvodca piesní: „Žalostná novina“ S. C. K. a Izák Plorantius, alebo Plačko. Plačkovci museli byť na konci XVI. a na počiatku XVII. stoletia v Uhorsku rozšírení. Mnohí z toho rodu úradovali i na Morave. Krištof Plorantius, rodom z Uhorska, bol r. 1601 v Slavkove na Morave diakonom. Matej Plorantius, tiež z Uhorska, bol r. 1595 farárom v Holešove; a Matúš Plorantius, alebo Plačko, bol vychovávateľom synov Karla zo Žerotína a od r. 1609 farárom v Lipníku na Morave. (Viď: Jahrbuch der Gesellschaft für die Geschichte des Protestantismus in Österreich, IV. Jahrgang 1888 str. 154 — 158.)

Ku kancionálu pridané sú modlitby z Svatého Písma vybrané a na každý den k užívaní užitečné atď. od Ježiše MiLugjcyho na wěky.^[58] Sú to tie isté modlitby, čo v terajších vydaniach a cele rozdielne od tých, ktoré sú v kancionáli z r. 1653. a 1684. V slovách „Ježíše Milujícího“ máme počiatočné písmeny mena pôvodcovho J. M. L. latinkou označené. Mal by to byť Michal Láni, ktorý r. 1682 vydal Jána Eichhorna duchovní zbraně i pokladův večných pokojích. Sú to modlitby a piesne. Pod pieseň Chváltež Boha našeho označil meno svoje písmenami M. L. J. Čo by posledná písmena mala znamenať, či junior a či niečo inšie, neviem. Z vyhnanstva r. 1686 znovu na Vrbovce povolaný, kde r. 1708 presťahoval sa do večnosti, ako známy vydavateľ obľúbených modlitieb, mohol byť vyzvaný, aby pre kancionál primerané modlitby sostavil, bo predošlé vo všetkých pádoch duchovných potrieb nevyhovovaly.

Vydavateľ vypustil 8 piesni, medzi nimi sú tri lamentácie a pribral 55.