ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Posvätná pieseň je najstarší druh básnictva. Počiatky jej siahajú do dôb, o níchž nám vypravuje prvá kniha Mojžišova. Ako hriechom jaté ľudstvo hľadalo spojenie s Bohom modlitbami, obeťmi: tak i pieseň vždy viac k platnosti prichodila. Z počiatku záležala v povznesenej reči bez umelej slokovej súmernosti, avšak dosť skoro zastkvela sa v rúchu umelého básnictva. Už požehnanie Melchisedechovo I. Mojž. 14, 19., Bathuelovo I. Mojž. 24, 60., Izákovo I. Mojž. 27, 27. a Jákobovo I. Mojž. 49. neseno je básnickým vzletom.

Doba Mojžišova, ktorú možno pomenovať dobou národného precitnutia ľudu izraelského, dala mocný podnet k básnickým tvorbám. Keď národ izraelský, Faraonom stíhaný, šťastne prešiel cez Červené more, viera jeho zažitým divom pomoci Hospodinovej utvrdená, našla výrazu v najstaršej hymne, plnej básnického oduševnenia. Mojžiš složil chválospev Hospodinu (II. Mojž. 15.), ktorý ľud na dva sbory rozdelený spieval.

1. sbor: Zpívati budú Hospodinu, neboť jest slavně zveleben;

2. sbor: Koně i s jezdcem uvrhl do moře.

1. sbor: Síla má i píseň jest Hospodin;

2. sbor: Nebo vysvobodil mne.

1. sbor. Tenť jest Bůh silný můj, protož stánek vzdělám jemu;

2. sbor: Onť jest Bůh Otce mého, protož vyvyšovati ho budu! atď.^[4]

Vezmeme-li k tomu prekrásnu modlitbu Mojžišovu v Žal. 90. a pieseň Mojžišovu 5. Mojž. 32., máme tu prototypy hymnických, elegických a prorocko-vyučujúcich Žalmov.

Národ izraelský, v zasľúbenej zemi pokojne prebývajúc, neosvedčil sa ako ľud Boží, národ vyvolený, prechovávateľ sľubov Božích, nosič zjavenia Božieho. Napriek výstrahám Mojžišovým (5. Mojž. 32.) a napriek osvedčeniu všetkých pokolení izraelských v Sichem pred Jozue (Joz. 24, 16.), prebývajúc v požehnanom Kánaán v pokoji a majúc všetkého hojnosť, opustil Boha stvoriteľa svojho a zľahčil si Boha spasenia svojho. Preto pozdvihovali sa proti ním kmeny kananejské, v službu ich podrobujúc a tvrdo nad nimi panujúc. Kniha sudcov izraelských vypravuje o mnohých krutých bojoch proti kananejským. No v súžení rozpomenuli sa na Boha a oddajúc sa jemu, nabývali sily a majúc na čele hrdinských vodcov, jakí boli Otoniel, Samgar, Barák, Gedeon, Jefta, Samson, dobývali skvelých víťazství a nadšení spevci ospievali jich hrdinské činy. Medzi týmito bojovníky čestné miesto zaujíma prorokyňa Debora, ktorá s Barákom bojujúc proti Zizarovi, víťazstvo Izraela ospievala vo vzletnej, básnických krás plnej piesni, ktorá i čo do umelej skladby vyniká. (Kniha sudcov kap. 5.)

Sámuel sudca a prorok svojou reformátorskou činnosťou položil základ k rozkvetu starozákonnej piesne. Vystúpenie Sámuelovo je tým veľkolepejšie a obdivuhodnejšie, že spadá do tých čias, keď svätyňa a bohoslužbu spustla a truhly úmluvy zmocnil sa nepriateľ. Z tejto záhuby vytrhnúť ľud izraelský snažil sa Sámuel, nie zovnútorným sriadením, ale obnovením starej smluvy, zobudením a obživením náboženského ducha a smýšľania a nado všetko obživenou bohoslužbou a oduševneným kňazstvom. Tento vysoký cieľ napomáhať maly prorocké školy, ktoré založil.

Samuel chodil po krajine, oduševneným slovom poukazoval na zákon Boží a na skutky, ktorými sa Boh osvedčoval otcom dávnym; napomínajúc k pokániu, vzbudzoval nádeju na pomoc Hospodinovu. Takým účinkovaním našiel u lepšie smýšľajúcej čiastky ľudu otvorené srdcia. Značný počet mužov a mladíkov pripojil sa k nemu, usadiac sa v bezprostrednej blízkosti jeho v Ráma. To bol počiatok prorockých škôl, o nichž sa zmienka činí v I. Sam. 19, 10 — 20. Tu pestovala sa hudba, spev a posvätné básnictvo, ako znamenité prostriedky k pozneseniu služby Božej a k budeniu náboženského života vôbec. Učedlníci bývali v spoločných budovách, hebrejsky najoth (coenobia) zvaných. Z týchto škôl vyšlo dosiaľ nebývalé duchovné precítnutie celého národa.

Tu vzdelal sa i Dávid, ktorý už od prírody mal nadanie hudobné a básnické. Už v mladosti svojej, ako betlemský pastier, hral na harfu a vynikal hlbokým, zbožným citom. Súc pomazaný za kráľa izraelského, bol Saulom prenasledovaný a musel prejsť cez školu kríža. Kráčal cestou utrpenia ku sláve a tak platí i o ňom, že tieseň zrodila jeho pieseň. Harfa jeho sprevádzala ho jako na úteku pred Saulom, tak i na trôn kráľovský i na válečných výpravách. Dosadnúc na trôn uskutočnil snahy a túžby Samuelove vo svrchovanej miere, zariadil chrámovú bohoslužbu v nebývalej veľkoleposti, ustanovil 4000 levítov ako spevákov a hudobníkov pri službách B. na Sione, ktorí podelení boli na 24 tried pod správcami Asafom, Hémanom a Etan-Jedutunom (I. Chron. 17, 15. a kap. 24.); rozmnožil tiež i nástroje hudobné a menovite strunové. A tak uvedúc hudbu i spev do bohoslužby, v miere dosiaľ nebývalej povzniesol a obživil ju.

Duchovná pieseň majúc stredisko v bohoslužbe, darila sa znamenite; ba už za života Dávidovho dosiahla vrcholu. V knihe žalmov, 150 žalmov obsahujúcej, a na päť kníh rozdelenej, zachovalo sa nám jadro posvätnej lyriky starozákonnej. Sú tu, ako z nápisov jednotlivých žalmov vidno, od mnohých skladateľov pochodiace žalmy. Tradicionálne nazýva sa však knihou žalmov Dávidových práve tak, ako si náš evanjelický ľud kancionál Tranosciusom nazýva, trebárs len pomerne malá čiastka piesní v ňom obsažených pochádza od Tranovského.

Kniha žalmov stala sa knihou modlitieb a piesní, nie len pre cirkev starozákonnú, ale i pre cirkev Nového zákona. Jej upotrebenie prináša cirkvi Božej vždy hojného požehnania. Niet knihy v St. zákone, ktorá by sa tak bola vliala do modlitieb a piesní naších, ako tento starozákonný kancionál. A to preto, že obsahuje nielen piesne pre bohoslužbu chrámovú určené, ale i vo všelikých potrebách duchovného a rodinného života upotrebiteľné, ako i jednotlivé žalmy skladané boly v rozmanitých Dávidom i inými mužmi Božími zažitých udalosťach. Už v Starom zákone spievali žalmy nielen v chráme, ale i v domácnosti.

Takto v bohoslužebnom i v rodinnom živote zakorenený starozákonný kancionál mocne vplýval i na povstalú novozákonnú cirkev. Dobrým právom. Však Starý zákon je príprava k Novému zákonu; tam zasľúbenie spasenia v Kristu, tu splnenie sľubov Božích; tam predzvestovaný príchod Spasiteľa, tu splnenie všetkého, čo o ňom proroci mluvili. I jadro žalmov je proroctvo o Kristu a jeho kráľovstve. Je to teda cele prirodzené, že cirkev novozákonná od prvopočiatku upotrebovala žalmy a iné starozákonné spevy a že už na úsvite Nového zákona povstalé piesne a chválospevy sú ozvenou starozákonných; ako na príklad chválospev Márie, Zachariášov a Simeonov. Sám Spasiteľ spieval žalmy, ako výslovne poznamenáva evanj. sv. Matúša 26, 30. že posledný kráť sláviac s učedlníkmi hod beránka „sezpívavše písničku, vyšli na horu Olivetskou“. Pri hode beránkovom spievavaly sa žalmy 113 — 118, ktoré Židia veľkým Hallelujah nazývali. Tranovský použijúc túto okolnosť v piesni svojej „Příkladem Pána Ježíše“ veľmi trefne hovorí: „Neb i on Otce tak ctíval, po stole písničky zpíval.“ — I apoštolovia napomínajú kresťanov, aby naplnení boli Duchom svätým: „mluvíce sobě vespolek v žalmích a chválách a v písničkách duchovních, zpívajíce a plesajíce v srdcích svých Pánu“. (Efez. 5, 18. 19.)