ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Piesňotvorná činnosť na Slovensku pred Tranovským

Cirkevné básnictvo zo XVI. a počiatku XVII. stoletia je v rukopisoch roztratené; len málo z neho uverejnené bolo tlačou. Pred Tranovským spievalo sa nielen z tlačených, ale aj z písaných kancionálov. Komu by sa podarilo z tejto doby písaný kancionál nájsť, iste by značne prispel k objasneniu cirkevného básnictva pred Tranovským.

Piesne z tejto doby znám výlučne z Pribišovho katechismu. Jána Prúno Fraštackého katechismus s priloženými piesňami a Václava Ratagiusa spis: Sententiae evangeliorum dominicalium, in usum scholarum collectae hemistichis et distichis latinis, nec non rhytmis bohemicis colligatae 1637, pre krátkosť času nepodarilo sa mi vyhľadať. Avšak keď by sa i podarilo mne neprístupné pramene prezkúmať, piesňotvorná činnosť z tejto doby sotva uspokojí očakávanie naše. Že sa cirkevné básnictvo na Slovensku tak ťažko ujímalo, to nám dve príčiny objasnia. Prvú som už vyššie vyzdvihol. Slováci užívajúc české kancionále neboli každodennou potrebou vedení k tomu, aby piesne skladali. To ovšem nemôže ospravedlniť zanedbanie tak dôležitého prejavu duchovného života. Žijúci národ trebárs by oplýval cirkevnými piesňami, neuspokojí sa so zdedeným bohatstvom, ale ho rozhojňuje. K tomu každý kraj a každá doba má svoje zvláštne potreby. Preto za hlavnú príčinu skromného pestovania cirkevného básnictva treba pokladať, že povolaní k tomu mužovia XVI. stoletia mali nedostatočnú známosť slovenskej reči.

Pri tak početných domácich školách, pri tak hojnom počte mladíkov každoročne do zahraničia na vysoké školy putovavších, pri tak početnej intelligencii duchovného i svetského stavu dalo by sa očakávať, že mal národ na každom poli práce hojných delníkov, že mal i cirkevných básnikov, ktorí svojimi hymnami povznášali mysle k Bohu. No všetko opanovavšia latina ubila každé očakávanie, a ktorí sa pokúsili vo veršovníctve, zápasili s ťažkosťami, ktoré jim nedostatočná známosť reči spôsobila. Až po belohorskej bitke nastala prajnejšia doba pre cirkevné básnictvo, keď prisťahovaním sa početných učencov z Čiech, Moravy a Sliezska dôkladná známosť spisovnej reči sa rozšírila.

Z veršovníkov tejto doby spomínajú sa nasledujúci:

Jur Bánovský, správca školy žilinskej, zomrel r. 1561. Ondrej Turský, farár pojnický, vo svojom rukopisnom denníku svedčí o ňom, že je pôvodcom piesní: Bože, Otče náš, Budiž Bohu česť, et nonnullarum mothetarum et officiorum Slavicorum.^[21] Z toho vidno, že Bánovský rozsiahlejšie zaoberal sa veršovníctvom a menovite skladaním cirkevných piesní. Záslužnú prácu vykonal by, kto by pomocou Turského denníku a iných prameňov bližšie označil piesňotvornú činnosť jeho. Turským pripisovaná mu pieseň: Bože, Otče náš nemôže byť tá, ktorú v kancionáli na str. 563 nachodíme a jejž pôvodcom je Jur Tranovský, ale cele iná, rovne sa počínajúca, na teraz neznáma pieseň. Za to však dobrým právom môže sa mu privlastniť pieseň: Bůh se nám nyní narodil, v kanc. na str. 45, v jejžto počiatočných písmenách kryje sa meno jeho. Že ju Kleych a za ním všetci pozdejší vydavatelia kancionálu pripisujú Musophilovi, na veci ničoho nemení. Kleych nesprávne udal aj iných piesní pôvodcov. Jireček v svojej hymnologii podal mnoho mien, na ktoré bol Musophil verše skladal, no medzi nimi niet mena Bánovského a vôbec neuvodí pieseň túto v hojnom sozname staročeských piesní. Z toho možno zatvárať, že jej pôvodcom nenie Musophil, ale sám Bánovský. Prvý prevzal ju do kancionálu Daniel Horčička r. 1684; z ktorej sbierky domácich piesni, nenie mi známo, že ale musel mať takú sbierku pri ruke, na to poukazujú mnohé piesne, ktoré z dávnejších časov on prvý prijal do kancionálu.

Ondrej Cengler. Bol od r. 1588^[22] farárom v Ružomberku. Od neho máme v kancionáli jedinú pieseň: Člověk hříšný v světě jsoucí; je to akrostich na meno nie Cengleraus, jako v terajších vydaniach stojí, ale Cengler A(ndreas). Počiatočné písmeny sloky 10 a 11 neprijdú do povahy. Dľa Pribišovej osnovy vychodí meno Canglár. Pribiš položil nad ňu poznámku, že je „z uhorskej preložená“, Tranovský dal jej nápis: „O nesmrtedlnosti, z uherského složení“. To dalo podnet už Tablicovi, aby hľadal domnelú pôvodinu maďarskú po maď. kancionáloch, ale ju nenašiel.^[23] Nepodarilo sa ju najsť ani Karolovi Jeszenszkému a preto ju nazpät preložil do maď. reči.^[24]

Ján Prúno Fraštacký. Narodil sa vo Fraštáku (Hlohovec), študoval v Žiline, r. 1576 na Jihlavskom gymnasiume na Morave, v Nemecku, odkiaľ vrátiac sa bol rektorom školy frastáckej a konečne trenčianskej, kde r. 1586 v kvete mladosti život svoj dokonal.^[25] Tablic svedčí, že sa zaoberal latinským i slovenským veršovaním a že pamiatka tejto činnosti zachovala sa v jeho latinsko-slovenskom katechizme, ktorý vo Fraštáku tlačiť dal v 8o. Priložené sú k nemu i niektoré piesne, ale všetky, ktoré Tablic jemu pripisuje, sú českého pôvodu. Možno však, že predsa je niektorá v ňom domáceho pôvodu a preto žiadúcno by bolo katechismus jeho znovu prezkúmať.

Eliáš Láni. Narodil sa r. 1570 v Slov. Pravne. R 1594 stal sa mošovským farárom a r. 1602 turčianskym seniorom. R. 1608 povolal ho Jur Turzo za farára do Bytče, kde sa stal napred seniorom a r. 1610 jednomyslne vyvolený bol na synode žilinskej za biskupa stolice trenčianskej, oravskej a liptovskej. Bohužiaľ už r. 1618 v 48. roku účinlivého života odobral sa do večnosti.^[26] Obšírny životopis jeho viď v Ondreja Szeberinyiho Pantheone, Korouhev z r. 1878. str. 242.

Z jeho piesní zachoval nám Daniel Pribiš v katechismu svojom, r. 1634 v Levoči vydanom, nasledujúcich deväť:

Doteraz myslelo sa, že máme v kancionále len osem piesní od Lániho, ale deviata pieseň jeho je Dobrotivý Stvořiteli, ktorej pôvodca v kancionáli nenie síce udaný, avšak v katechisme Pribišovom prichodí medzi modlitbami s nápisom: „Jiná (totiž modlitba) za všeliké potřeby Eliae Lanij můž se i spívati jako Stvořiteli na výsosti atď.“ To je iste dostatočné, aby budúcne pod menom Lániho bola uvedená.

Eliáš Láni je jediný zo známych veršovcov zpred Tranovského doby, ktorý mal básnické nadanie a ktorý mal v moci slovenskú reč, ako žiadny pred ním. Vidno to z jeho piesní, že bol horlivým milovníkom slovenského jazyka, že vniknul do hlbín jeho krás a že jich i zdarne upotrebil vo svojich piesňach. On je dôkazom tých hojných darov, ktoré driemaly v národe našom, očakávajúc tej prajnej doby, kde silná obruč latinismu popustí a uvolní výtok bohatého nadania básnického. V záujme cirkevnej piesne len ľutovať možno, že predčasná smrť pretrhla jeho mnohosľubnú piesňotvornú činnosť.

Lániho piesne možno podarenými nazvať. On šťastne vyhnul rozvláčitosti, ktorá tak mnohú, ináčej podarenú, pieseň pre chrámovú službu Božiu nespôsobnou činí. On znal svoje i cirkve Božej potreby, prosby, žiadosti v krátkosti, zaokrúhlene, ale tak verne vyjadriť, že piesne jeho, jako sa vyprýštily zo srdca, preniknutého vierou v Boha a dojatého neresťami, jaké sa valily na cirkev a jej údov, tak zase šly a idú i dnes k srdcu, potešujúc, pozdvíhujúc a v nádeji ho utvrdzujúc.

Niektoré piesne jeho majú patrne historický podklad, ako i hneď prvá pieseň: Auveh, běda mně hříšnici. K objasneniu jej nepostačí historická poznámka Karola Jeszenszkého, že cirkev z jednej strany Turci, z druhej ale pod zámyslom bránenia krajiny na krk ľudu posielaní cudzí žoldnieri nemilosrdne trápili.^[27] Turci keď aj lúpili a ničili majetky, však na vieru nesiahali a tak cirkev v jej základe neohrozovali. Dôvodnejšia bola to príčina, nad ňouž cirkev evanjelická ústy Lániho nariekala. Myšlienku v piesni prevedenú podáva nám nápis, aký nachodí sa nad piesňou touto v Pribišovom katechisme z r. 1634 a ktorý znie: „Naříkání cirkve svatej na ukrutnosť Tyrannův“. Kto boli tí tyranni, to sama pieseň hovorí, jejžto prvá sloka pôvodne takto znela:

Pôvodnú osnovu prvý zmenil Daniel Horčička r. 1684 takto: Pohan mne tratí, Antikrist trápí, Žáden ku pomoci mé nekvapí. Tak je i v kancionáli z r. 1609, 1727 a 1734. Vydavateľ kancionálu z r. 1736 druhý krát zmenil osnovu tak, ako sa v terajších kancionáloch nachodí.

Podklad piesní: Ač mne Pán Bůh ráčí trestati, Buď Bože můj sám soudce a Ač jest mé srdce smutné, treba hľadať v zažitých protivenstvách a bojoch Lániho. Žiaducné by bolo, keď by niekto podujal tú záslužnú prácu a napísal jeho životopis. Tak by sa nám i tieto piesne jeho objasnily. V uhorskej knižnici v Halle nachodia sa na Lániho vzťahujúce sa listiny.

Nad pieseň: Takliž já předce v úzkosti své musím trvati, položil Tranovský nadpis: „v naději utvrzující“ a Kleych doložil: „Eliáš Láni složil P. hraběnce Alžbětě Czobor“. Tablic v Poeziach I. str. XLIII. hovorí, že ju „toho bez pochyby času složil, když artikulem sněmovním 63-ým r. 1625 přinucena byla hrabětí Mikulášovi Eszterházymu své dvě vnučky z Kristíny Nyáry a z Emerika svého syna zplozené vydati.“ Tablicovi ušlo, že Láni r. 1618 zomrel, že teda r. 1625 nemohol piesne skladať. A predsa túto chybu opakovali za ním aj iní, na pr. Ondrej Szeberinyi v Pantheone.^[28] Karol Jeszenszky bez pochyby zbadajúc tú chybu, dal tomu iný zvrat, tvrdiac, že šľachetná vdova Alžbeta Czobor, vdova po palatínov Jurovi Turzovi, od tej doby veľmi si obľúbila túto pieseň, keď nielen manžela, ale aj jediného syna Imricha ztatila a keď tohto vdova, barónka Kristína Nyáry, vydajúc sa za palatína Mikuláša Eszterházy, náčelníka katolíckej strany, bola prinútená snemovým zákonom dve siroty syna svojho Imricha Eszterházymu vydať. — Toľko je isté, že otáznu pieseň složil Láni po smrti palatína Imra Turzu k potešeniu a v nádej, utvrdeniu jeho vdovy Alžbety Czobor. Poneváč o poldruha roka po smrti Turzovej i sám Láni dokonal zemskú púť svoju, musíme otáznu pieseň za jednu z posledných piesní jeho povazovať. Do konca bezzákladné a tendenciósne je, čo ďalej tvrdí Karol Jeszenszky o tejto piesni, hovoriac, že „magyar szövege meg volt már Lányi korában és kérdés, ha vajjon nem ez utóbbi — e ez eredeti?“ t. j. že maďarská osnova nalezala sa už za času Lániho a je otázka, nebola-li ona pôvodinou. Je to patrne šovinismus z pospolitého života do vedeckých úvah prenesený. Nepodoprel toto tvrdenie ničím, ba práve podvrátil ho tým, že pieseň túto do maďarskej reči preložil. Ako sa zachovala slovenská osnova, tak iste by sa bola zachovala i maďarská, keď by bola kedy jestvovala a nebol by ju musel p. Jeszenszky tak prácne znovu prekladať. Že ju prácne prekladal, dá sa vycítiť z jeho prekladu. A niet sa tomu čo diviť! V kancionáli našom málo je tak ťažkých na prekladanie piesni, ako práve táto. Tendenčnosť p. Jeszenszkého je patrná. On z terajšej predpojatosti uhorskej šľachty naproti reči slovenskej zatváral, že tak predpojatá bola i Alžbeta Czobor. No ujisťujeme ho, že nepotrebovali tlumočníka pri slovenských službách Božích, pri slovenských modlitbách, pri slovenských piesňach ani palatín slávny Jur Turzo, ani manželka jeho Alžbeta Czobor, ani mnohí iní. Boly to iné časy, kde sa ešte verilo, že nenie Boh prijímač osôb, ale v každom národe, kto sa bojí a činí spravedlnosť, príjemný je jemu; kde vzývanie Ducha svätého, že skrze rozličnosť jazyků, všecky národy v jednotu víry shromaždil, našlo v dvojnásobnom Hallelujah, Sláva Bohu, radostnú ozvenu.

Potešil som sa tomu, vezmúc do ruky dielo p. Karola Jeszenszkého: Dávne zvuky z našej Cithary Sanctorum, že už i bratia Maďari idú uctiť našu starú knihu spevov, ale takéto tendenčné tvrdenia zakalia i tú najčistejšiu radosť. Naši predkovia netajili, že majú jednu pieseň z uhorského jazyka preloženú, ba označili ju jako takú. Ba ani dávni bratia vo viere Maďari nestydeli sa položiť nad svoju pieseň nápis: „énekeltetik: az Nuž Bohu děkujme nótájára.“^[29] Prečo by sme mali dnes odtajovať jedon druhému, čo je jeho?

Pravda je, že Eliáš Láni nepreložil, ale složil našu pieseň k potešeniu a v nádeji utvrdeniu Alžbety Czobor, keď ju odomrel milovaný manžel jej, palatín Jur Turzo. A pieseň tá je aj dôkazom toho, jak hlboko pocítil Láni zármutok jej, dajúc mu tak trefného výrazu, jako by bol jeho vlastným býval.

Láni predstavuje sa nám v jeho piesňach ako zručný a umelý pevec a preto ťažko je veriť, že by jeho piesňotvorná činnosť obmedzená bola len na tých výš označených deväť piesní. Snáď v budúcnosti podarí sa niektorú z jeho piesní z prachu a zo zapomenutia na svetlo vyviesť.“^[30]

Daniel Pribiš.^[31] Tablic v Poeziach I. str. XLVII. tvrdí o ňom, že sa narodil z otca Antonína, ktorý bol okolo r. 1575 v Teplej a od r. 1584 v Maťašovcach v Liptove farárom a že syn jeho Daniel povolaný bol r. 1611 na Pribylinu a r. 1624 do Harhova (Görgő), vo Spiši za farára, kde sa stal seniorom dolňohernádskeho bratstva. Dôležitým sa stal katechismom r. 1634 v Levoči vydaným, ktorý je jediným dosiaľ prameňom pre bližšie poznanie piesňotvornej činnosti na Slovensku pred Tranovským. Poneváč túto pre hymnologiu slovenskú dôležitú knižku nikto ešte neopísal a neprezkúmal — Tablic ju znal len z Kleychovej predmluvy ku kancionálu svojmu a čo o nej napísal je často mýlne, za potrebné držím prehovoriť o nej.

Na prvom liste má nasledujúci nápis:

„Katechysmus D. M. Luthera z Nemeckého jazyku na Slovénsky preložený. Od trech Super Attendentův roku 1612. Nyní znovu od Vysoce Urozenej a Velikomožnej Paňej, Pani Kateríny Turzo-Groff Velikomožného a na Kežmarku Slobodného Pána, Pána Tököli Istvana Manželky vernej, vlastným nákladkem obnoveny: Ku kteremu pridané jsu try knižečki: 1. Rosarium Animae. 2. O spůsobu Modlení. 3. Písně Duchovní. Od kneze Daniele Pribischa farare Harhovského a na ten čas Seniora bratrstva při nižném Hornadu.“ Kniha tlačená je v 8., v Levoči u Vavrinca Brewera 1634. Strany nemá značené, ale má složkov od A — Y, teda asi 370 strán. Vzácna táto kniha dobre zachovaná je vlastníctvom dôstojného p. biskupa Bedricha Baltíka.

Obsah knihy je nasledujúci: Predoslané je venovanie, z nehož sa dočítame, že prvé vydanie katechismu venované bolo grófovi Jurovi Turzo, palatínovi uhorskému a jeho manželke Alžbete Czobor, ktorí ho vlastným nákladom tlačiť dali a pod svojím vlastným menom na svetlo vydali, že ale „pravdy slova Božího prenasledovník a zhubce to na svých doviedl, aby ho od toho jedneho razu více tisknouti nedopustili, a kdebykoli který exemplár dostati mohli zkazili, tak že již nyní s těžkostí kde může se najíti který exemplár, i to ještě potrhaný.“ Toto druhé vydanie venoval Pribiš grótke Kataríne Turzo, manželke Štefana Tököli, z tej príčiny „že vstúpila do šlapají pobožnosti svých milých rodičův a až po dnešní deň stále pri Kristu Pánu a jeho vyznání setrvala.“ Za venovaním nasleduje Lutherov Malý katechismus so zpovednými otázkami. Za tým prvá knižočka: Rosarium Animae, zahrádka ružová, kde je pekné poučenie o pokání a viere s jej ovocím. V druhej knižke je poučenie o modlitbe, jako sa máme modliť. Pridano je hodne modlitieb v próse i vo veršoch; tieto posledné znamenané sú zväčša písmenami V. D. P., jako od Daniela Pribiša pochodiace. Na konci je dlhšia modlitba Pribišova vo veršoch. „Osoby z pokušení těžkého vysvobozenej k potěšení Pani Kateryny Károli složená.“ Z nasledujúcich slov vidno, že bola prenasledovaná pre vieru. Medzi iným hovorí:

I táto modlitba dosvedčuje, že naše zemänky modlievaly sa po slovensky.

Pre nás dôležitá je tretia čiastka knihy. „O spůsobu chválení Pána Boha, v kterej se obsahují písničky duchovní“. Z predmluvy sdeľujem nasledujúce: „A čím se onen slovutný muž D. M. L(uther) v svojom prenasledovaní a pokušení tešil? Zdaliž ne modlitbami a písničkami duchovními? Jakové jsu mnohé a obzvláštně tyto: Ein feste Burg ist unser Gott t. j. Mocný hrad jest náš milý Bůh, a ona: Kdy jsme my v najvetšem zsuženi atd. A on to činíval s velikým hlasem. Nebo jako ptáci povetrní velikým krikem rychleji od škody odhnáni bývají: tak i nebeští ptáci Luk. 8. diablové, písničkami duchovnými hlasitě proněšenymi ustupiti musejí.“

„Bez pochiby i cirkev Sv. to znaje, prvej nežli se ku posluchani slova Božího oddáva, predpúšťa pobožne písničky, aby potom bez prekáški diablovej tym s vetším úžitkem duší svých jej posluchati mohla.“

„Protož za užitečné sem uznával, aby niekteré potrebnejší a líbeznejší notu majíci písnički k tomuto katechysmusu Lutherusovemu přidané a vitištené byly, ke cti a chvále Pána Boha našeho, tak ode mne jako od jiných autorov z nemeckého jaziku na náš slovenskí preložené: aby pobožni lidé s anjely Pána Boha a se Svatu Cirkvi jednostajne chvaleni dobroty boskej vikonávali, a naležitu čest oddavati umeli, jak chce miti Svatý Pavel Efez. 5.“

„Nebo jestli Písně nepoctivé maji tu moc, že Srdcia lidska k chlipnosti podpaluji, mám za to, že pobožne písně duše verných krestianov občerstvovati a obživovati budu.“

„Nadto mnohé kdy se prepisuji, falešně se častokrat prepisuji, aneb od niekterych rozlične mistruji. Niekteré toliko na kartach se nachazeji, které snadno by utracené býti mohly. Ale najviceji pro mládež, aby kdy se v kostele spívaji, mohly je v katechysmu před očima míti a conformitatem se žiacky zachovali. Mé které jsu ty maji při sobe znak V. D. P., jako i modlitby. Verím, že tato práce má nikoho neurazí“ atď.

Ku Pribišovmu katechismu pripojeno je 113 piesní, z nichž väčšia čiastka prijatá je do nášho kancionála. Od známych skladateľov je tu 8 piesní Eliáša Lániho, 7 piesní Pribišových, jedna Ondreja Cenglera, potom asi 60 piesní staročeských, ostatné zdajú sa byť slovenského pôvodu. Medzi tieto počitujem nasledujúce:

1. Otče náš, jenž si v nebesích.

2. Ježíši narozený, děťátko mé milé. Teraz znie: Ježíši milosrdný, Ochránce náš milý.

Zdrž nás, Pane při svém slovu. Spomína sa už v štatute trenčianskom z r. 1580, je preklad z Lutherovej, Tranovský ju znovu preložil. Viď: Chráň nás, Pane atď.

Vzhledniž na nás, Hospodine 626.^[32]

Pane Bože všemohoucí náš 942.

Pospěš, pospěš pokání činiti 607.

Zpívejtež Hospodinu 979.

Poděkujmež Pánu Bohu, teraz: Kristu Pánu 186. V druhej sloke má Pribiš správne: Tři a třidcet roků pracoval, Když na svatém kríži umříti mal. V. 6. Tichým hlasem Kristus volal, Když na svatém kříži umříti mal.

Pochválen buď P. Bůh na výsosti 401.

Dobrořečmež Pánu Bohu 960.

Smiluj se nade mnou, Bože můj.

Z hlubokosti volám k tobě. Spomína sa v štatute trenčianskom. Tranovský ju znovu preložil.

Jezu Kriste milostivý. Kanc. 1053. Mýlne Tranovskému pripisovaná.

Živ jsem já, tak mluví P. Bůh všem.

Pane Bože, večný Otče. Kanc. 1079. Mýlne Tranovskému pripisovaná.

Všickni v tomto sprovození 1114.

Smiluj se, Bože, nad nami 456. Tranovský ju znovu preložil: Budiž nám B. milostivý 453.

Když přijde má hodina V. D. Pr.

Smrť a život v rukou Páně jest.

V tobě samém zde na zemi 625.

Kriste, králi milostivý 1003. Akrostich: Krispin.

Jezu, přispěj k spomožení 665. Nápev, prostonárodným veľmi príbuzný, poukazuje na jej slovenský pôvod.

V úzkostech mojich k tobě, milý Pane 619.

Když jsem na svět narozen 737.

Žalostně kvílím na tento bídný svět 1118.

O Bože můj milostivý 892.

Všemohoucí věčný ó Bože můj.

Odpolu životem naším 775.

Pán všemohoucí kraluje 972.

Dobroty lásky plný 732. Akrost. Dorota.

Preukrutné mé neštěstí.

V velkej žalosti sme položení.

Stvořiteli na výsosti. 614. Má nápis: Spívá se jako: Irgalmasságnak Istene.

Bůh pro naše zlosti. 921.

Ach, já člověk ubohý, má za refrain: děje se vůle Boží, s variaciami.

Kvílím žalostivě, trápíc se v nemoci. 674.

Bože můj jediný. 648. Akrost. Barbara.

Uslyš modlitbu mou.

Z hlubokosti hříchů.

Pán blahoslaví nevinné 752.

Duch Svatý od Otce poslán. 306.

Jestli by sa v tomto sozname našla niektorá staročeská pieseň, na tom nech sa nik nepozastaví. Je to prvý pokus, ktorý bude vyžadovať opravy i doplnenia. Správne oddelenie slovenských od staročeských piesní vyžaduje i viac času i hojnejších prostriedkov, než som ich ja mal pri ruke. Ostatne soznam tento ani z ďaleka nezahrňuje plody veršovníctva na Slovensku zo XVI. a počiatku XVII. stoletia. Pribišov cieľ bol len niektoré piesne ku katechismu pripojiť. Po rukopisných kancionáloch roztrateno bolo iste mnoho, snáď i cennejších piesní, ktorých sa Pribiš nedotknul a ktoré prácne sbierať má byť úlohou každého milovníka cirkevnej piesne našej. Sem patrí pohrabná pieseň: Co se mnoho staráme? Co mnoho myslíme? kanc. 1045, na ňuž sa odvoláva Ján Lochmann v kázni svojej pri pohrabe Tranovského prednesenej a ktorú len Horčička r. 1684 prijal do kancionálu. I v samom pôvodnom vydaní Tranovského kancionálu stretáme sa s piesňami, ktoré Tranovský vyňal z domácich rukopisných sbierok.

Tak tedy cirkevná pieseň mala i pred Tranovským svojich viac-menej šťastných pestovateľov. Nech sa nik neuráža na ich často chatrnej cene, ale radšej nech sa podiví tomu, že i v tej dobe, kde korunovali latinských poetov, našli sa mužovia, ktorí pohrdli slávou sveta a skloniac sa k ľudu, v jeho reči zapeli pieseň novú.

Od Pribiša máme nasledujúcich sedem piesní:

1. Svátečné dni svěťme.

2. Chvála česť buď Bohu. 400.

3. Ach, člověče milý, přestaniž hřešiti.

4. Aj, já nevolný chrobáček. 1032.

5. Když tě již, světe milý, opouštím.

6. Mocný hrad jest náš milý Bůh.

7. Nu slyštež, milí křesťané. 1074.

Sú to naporad preklady ceny chatrnej; preto Tranovský neprijal z nich ani jednu do svojho kancionálu, ale pieseň pod č. 4. a 6. znovu preložil. Vydavateľ kancionálu z r. 1653 prijal všetky do kancionálu, pozdejšie vypadly mnohé a v terajších máme len tri, pod č. 2. 4. a 7. „Když tě již, světe milý, opouštím“ je preklad nemeckej: Ach Welt, ich muss dich lassen. V počiatočných písmenách kryje sa meno Kataríny Turzo, manželky Štefana Tökölyho, jejž Pribiš knihu túto venoval.

Povšimnutia hodná je Pribišova kniha i ohľadom slovenských foriem, ktoré sa tu zhusta nachodia. Uvediem niektoré príklady. Na príklad hovorí: Pro velikou milosť Pána svého, který jí liečí vonnými kvietkami; alebo: podaj mi ruku pravú víry tvojej a nasleduj mne do tejto zahradky ružovej v kterej odpočyva tvůj milý Kristus Pán, mezi všemi na světě najpeknějšími a natrhaj sobe v tej zahradce atď. Try hriadky nacházejí se v tejto zahradce. — Prvšyma dvema hriadkami P. Kristus nalezen, a tretov zdržen býva. Skrze skrušenosť do srdce člověka zasiaty býva. — Dnes, dnes když byste uslyšeli hlas jeho nezatvrzujte srdcia vaše. — O sv. Petrovi i jiných praví Kristus Pán, že jich žadal diabel osievati jako pšenicu na riečici. — Osvieť mysl našu. K tobe se hrnieme, jako kurátka pod krydla matěre svej. — Často prichodia slová, jako: nězapomenie, slituváva, navracia, zapiera, neberie, žnie, pominie, sieň, podošvy, dnuka, čujlivosť miesto bdenie, čujtě miesto bděte, meřtěk, zrelosť, výmienka, biedny, uprostried, prostriedkem atd. Za ním slovenčil spisovnú reč neznámy vydavateľ kancionálu z r. 1653, Daniel Horčička, Tobiáš Masnik a podobne neznámy vydavateľ kancionálu z r. 1696. Súčasný Daniel Krmann odsúdil toto slovenčenie vydania z r. 1696 v predmluve ku Kleychovmu kancionálu, hovoriac o ňom, že „nezčislnými literami podlé umění dobrého psání, nad míru neskorrygovanými, nemálo u mnohých zlehčeno bylo.“

Anna Coborová, dosiaľ neznáma skladateľka štyroch pekných piesní. Písané boly v reči slovenskej, ale nám sú známe len v preklade maďarskom. Barón Béla Radvánszky našiel maďarský preklad Gašpara Madácsa a uverejnil ho v „Irodalmi történeti közlemények“. (XI. 1901. 2. füzet.) Pamiatka ich zachovala sa tak, že boly na meno Anny Coborky složené a to pohlo Madácsa, že ich do maďarčiny preložil. Madács narodil sa 1590 a asi roku 1636 bol podžupanom v Novohrade. Radvánszky domnieva sa, že Anna Coborka bola manželka Stanislava Thurzu a po tohoto smrti druhou manželkou Stanislava Tarnovského. Tarnovskí boli v rodine s Balážovci a tak sa mohla oboznámiť s Gašparom Madácsom. Maďarský preklad je akrostich na meno Anny Coborovej. Iste i pôvodne bola tak složená: Madács priložil ešte litery M. A. G. Radvánszky sa domnieva, že tie litery vzťahujú sa na autorku (= maga t. j. že ich sama skladá), ale správnejšie je, že tieto počiatočné litery sú litery prekladateľove: (= Madács Gáspár). Len ľutovať možno, že sa nám piesne v pôvodine nezachovaly. Myslím však, že keby ich usilovne, seriózne hľadali v archíve Radvánszkeho v Sajóközi, že by tam i originál mohli najsť. Obsah piesní svedčí, že grófka Coborka nemala postlané na ružiach, vyznieva z ních vzdych trpiacej ženy.

Divíš sa tomu, že grófka Anna v svojom zármutku vyliala žiaľ svoj v piesňach slovenských? Vysvetlenie je v tom, že česká reč mala prístup v 17. storočí i do aristokratických palôt a bola v ních doma.

Daniel Pribiš na konci svojej modlitebnej knihy položil veršovanú modlitbu, složenú k potešeniu Kataríny Károličky, v ktorej dôvodí, že je Pán dobrý všetkým, ktorí dúfajú v neho. Keď nepriatelia ako lvi rvali a ako včely sa shŕkli a ako štíri štípali, chtiac Károličku od Boha odtrhnúť, ale všetko, čo nás sužuje, z vôle Božej máme niesť s povedomím, že Boh vidí vzteklosť nepriateľskú, hovorí jej: tu máš lásku moju, ja som strážca života tvojho. Umreš-li, umreš jemu. Z toho vidíme, že i osoby zemianske rady upotrebily modlitby slovenské k svojmu potešeniu. Kňažná Alžbeta Rákóci, vydatá za Adamom, potom za Jurom Erdődim, dopisovala si s biskupom záhrebským, Martinom Brajkovičom slovensky. (Dennica, roč. VI. číslo 11.) Nebudeme sa diviť, že i Anna Coborka složila piesne v reči slovenskej k svojmu potešeniu, tak robili i početní zemania: Daniel Orlay, Ondrej Radič, Ján Madáč, Matej Bodo, Ján Podmanický, a mnohí iní.

Medzi skladateľov cirkevných piesní, ktorí dosiaľ neboli známi, patrí Michal Krišpín. Niektorí spisovatelia volajú ho Chrispi, on ale dľa akrosticha svojho volal sa Krišpín. Bol okolo roku 1599 žilinským rektorom, ztadiaľ prešiel do Bytče a tam sa stal rektorom. Klanica ho volá „celebrem scholae Bittschensis rectorem“. Ztadiaľ povolal ho Thurzo na Zámok Oravský ešte pred žilinskou synodou, lebo ešte nebol žiadnym domácim superintendentom ordinovaný. Odtiaľ prešiel r. 1615 na faru hričovskú a r. 1619 na faru žilinskú, kde sa stal i dekánom. Zomrel r. 1639. Od neho máme pieseň v Pribišovom kancionáli „Kriste, králi milostivý“, ktorá je na jeho meno složená. Akrostichy osvedčily sa u nás znamenite, lebo nám zachovaly mená skladateľov.

Tranovský do svojho kancionála prevzal i túto Krišpínovu pieseň ako podarenú. Dľa toho možno zatvárať, že Krišpín složil viac piesní, len že ich mená neznáme. Len o dva roky prežil Tranovského.

Do tejto doby patrí Ján Silván a Vavrinec Benedikti z Nedožier.

O Jánovi Silvánovi hovorí Jaroslav Vlček : „Kedy a kde sa narodil nevedno: iba toľko vieme o ňom, že väčšiu časť života prežil v Klatovskom kraji v Čechách ako pisár Jána Popela z Lobkovíc, a že, ako Prokop Lupáč, osobný jeho známy, o ňom poznamenal, umrel v Domažliciach r. 1572. Roku 1571 vydal v Prahe „Písně nové na sedm žalmů kajících a na jiné žalmy.“^[33] Od neho máme v kancionále jedinú, vždy ešte obľúbenú pieseň: Slušíť na to každý čas mysliti, co má potom budoucího býti. Je to akrostich na jeho meno. (Viac o ňom viď spisok: „Pojď za mnou!“ vydaný u spolku Tranoscius v Mikuláši 1899.)

„Vavrinec Benedikti, Nitran, narodený 1555 v Nedožeroch neďaleko Prievidze, prešiel školou života aj učenosti. Rektoroval v dakoľkých školách na Morave i v Čechách, až ho pražská univerzita vyznačila majstrovstvom svobodných umení a jej fakulta fillosofická prijala za professora matematiky a rečí antických. Ctený a preslávený umrel 1615, v dobe kritickej pred samým českým povstaním.“ „Nie menšieho značenia sú ,Žalmové někteří v písně české na spůsob veršů latinských v nově uvedení a vydaní‘ tiež v Prahe 1606. Benedikti prvý raz tu sprobúva český rytmus v antických rozmeroch elegických, heroických, safických i jambických. V úvode rozpráva o podstate starej prosodie a podáva príklady hudobnosťou svojou vychýrené.“^[34] Od Benediktiho máme v kancionáli pieseň: Národům se vší budu veselostí zvěstovat o tvé, Bože můj, milosti. 742.