ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Uvedené pozdravy priateľov a priaznivcov sú istým svedectvom, ako súčasníci vysoko cenili piesne Tranovského a s akou láskou a úctou vinuli sa k jeho osobe. No ani tieto prejavy nezmenily jeho skromnosť. On nepoznačil ani svoje piesne, aby i tým dosvedčil, že k vydaniu piesní jeho neviedla ho ctižiadosť. Tak bez označenia tlačily sa piesne jeho až do r. 1734, tedy temer za sto rokov. Túto záslužnú prácu previedli: slavný superintendent Daniel Krman a neunavný vydavateľ náboženských kníh Václav Kleych. Oni prví zaoberali sa zovrubnejšie s naším kancionálom a zanechali nám stručné síce, ale vzácne dáta o jeho prvých vydaniach. Podnet k tomu dala dvestoročná pamiatka reformácie. Kleych hotovil k pamiatke tejto nový Zpevník pre českých exulantov, do nehož prijal temer všetky piesne Tranovského. Aby sa podnik jeho vydaril, požiadal sup. Krmana, opatriť zpevník jeho predmluvou, a na koľko možno, označiť Tranovského pôvodné a preložené piesne.

Bol na to už svrchovaný čas. Krman už z 80-ročnej tradície čerpal známosť toho, ktoré piesne sú Tranovského; a že známosť táto v mnohom bola mýlna, vidíme z toho, že pripísal Tranovskému cudzie piesne.

Nie menšie zásluhy o historiu Tranovského kancionálu má Václav Kleych. V obšírnej predmluve k svojmu kancionálu nie len že chronologicky sostavil vydania Tranovského kancionálu až po r. 1711, ale pokúsil sa i vyznačiť tých vyše 150 Tranovského pôvodných i preložených piesní. Že rozbor jeho nemohol byť správny, je zrejmé z toho, že on Krmanove chybné udania podržal a rozmnožil. Našej dobe ponechaná je úloha, viac ako 200-ročné nesprávnosti opraviť a označiť piesne, ktoré dôvodne Tranovskému môžu byť privlastnené.

Že všetky piesne, ktoré tradícia privlastnila Tranovskému, nie sú jeho, už dávno tušili mužovia, ktorí hlbšie nahliadli do poesie Tranovského. V pravde, medzi piesňami, tradíciou jemu privlastnenými, je nápadný rozdiel i čo do skladby, i čo do ducha, ktorý sa v nich javí. Už Michal Inštitoris Mošovský v predmluve ku kancionálu z r. 1787 označil 13 piesní, o nichž tvrdí, že nenachodí v nich ducha Tranovského. V čom sa však javí duch Tranovského, nepovedal, a z toho, že pravé piesne Tranovského s nepravými za podstrčené jemu vyhlásil, súdiť musíme, že ten „duch“ nebol súhrnom známok, všetkým piesňam Tranovského spoločných. Inštitoris nevniknul hlbšie do skladieb Tranovského, ba jemu bol už cudzí duch jeho, preto i dosť povrchne a tak vážneho predmetu nedôstojne ukončil kritiku svoju, hovoriac: „Já se do konce nemohu namluviti, aby byly (tých 13 piesní) opravdový Tranoscya plod a z jeho pera pošly! lež snad v svém ještě nezralém věku, aneb dřímaje je skládal. Než já bych radšej myslil, že někdo cyzý pod touto Transcyovou víchou svůj vlastní trúnek chtěl šenkovati.“

Ťažko opravovať, čo je raz tradíciou ustálené, no tým ťažšie na základe subjektívnej mienky, ničím neodôvodnenej. Len na základe platných dôvodov oprávnení sme opravovať tradíciou ustálené pôvodcovstvo piesní.

V nasledujúcom sozname podávam piesne, Tranovskému mýlne pripisované. Ku ktorej možno mi bolo vypátrať rok, v ktorom sa prvý raz tlačila, tam sú ďalšie dôvody zbytočné. Piesne tie sú nasledujúce:

1. Aj Panna jest pozdravená, Anjelem pošlem od Boha. Str. 8. Pôvodne znela: Zdráva, jenž jest pozdravená. Prvý raz bola tlačená v Miřinského kancionálu z r. 1522.

2. Sláva buď Bohu na nebi, a pokoj lidu na zemi. Tran. kan. Str. 41. Našiel som ju v doslovnom znení v Jakuba Kunvaldského kancionálu z r. 1576.

3. Veselým hlasem zpívejme, narození pamatujme. Tran. kan. Str. 93. Je v kancionáli Václava Miřinského z r. 1522.

4. Věřmež v Boha Otce, všeho Stvořitele, toho dobrého vůdce, našeho Spasitele. V kancionáli V. Miřinského z r. 1522.

5. Děkujeme tobě, milý Pane, že nikdy nepřestane. Tran. kan. Str. 418. V kancionáli V. Miřinského z r. 1522.

6. Děkování vzdejme králi nebeskému, kterýž nám dobrotivé své tělo. Tran. kan. Str. 417. Prvý raz je v kancionáli z r. 1522. U Jakuba Kunvaldského začína sa: „Díky Bohu vzdejme“ a má 10 slôk.

7. Lítostivý jest milý Syn Boží. Tran. 739. Jireček v hymnologii svojej na str. 86 udáva, že je v kancionáli podobojích druhej úpravy, teda asi z r. 1593 a tvorí akrostich: Lukášovi. V našom kancionáli je teda sloka 4. zmenená, 5. a 6. pridaná.

8. Sláva buď tobě Bože náš i svaté děkování. Je v kanc. z r. 1620 doslovne. Sloka 2. doslovne shoduje sa so slokou 2. tiež staročeskej piesne: Ježíši, králi anjelský. Viď Tran. kan. str. 835.

9. Když přijde má hodina, že budu mít umříti. Tran. kan. str. 1063. Je to preklad nemeckej: Wenn mein Stündlein vorhanden ist a nachodí sa prvý raz v Závorkovom kancionáli z r. 1606, ako i v pražskom vydaní z r. 1620.

10. Vyznáváme z srdce pravého. Tran. kan. str. 413. Zvláštny zmätok panuje v kancionáloch našich ohľadom pôvodcu tejto piesne. Jedni ju pripisujú Tranovskému, iní Lednickému. Že sa Tranovskému nesprávne pripisuje, postačí len to pripomenúť, že jej v pôvodnom vydaní jeho kancionálu ani niet. Prvý raz ju uviedol Horčička r. 1684 a poznačil písmenami J. L. C. L. t. j. Jeremias Lednicky Consul Leutschoviensis, čo by bolo tým nápadnejšie, keď by sa potvrdilo, že Andrej Szeberinyi tvrdí, že Lednický nápomocným bol Horčičkovi pri vydávaní kancionálu.^[52] Lednickému pripisuje sa pieseň táto i vo vydaní z r. 1696, 1727, 1734 a 1736, v tomto poslednom s tým rozdielom, že meno pôvodcovo položené je pod pieseň, čo by na to poukazovalo, že ju Lednický preložil. Hruškovič vo svojom vydaní z r. 1742 a 1745 položil pod ňu meno Tranovského, meno pak Lednického pod pieseň: Vyslyš prosby naše, ktorá sa do tedy vždy Tranovskému pripisovala, aby však zmätok bol ešte väčší, položil nad posledniu pieseň domnelú nemeckú pôvodinu: Wir glauben all u. bekennen frei. Že táto nemecká pieseň a „Vyznávame“ atď. sú si príbuzné, je zrejmé. Preto Horňanský vo svojom vydaní z r. 1874 položil nemeckú osnovu nad túto pieseň, ponechajúc nad ňou i meno Tranovského.

No i jedno i druhé je nesprávne. Pieseň: Vyznávame z srdce pravého je staročeská, nemôže teda byť jej pôvodcom ani Tranovský ani Lednický. Je to jedna z tých piesní, v ktorej učenie Jednoty Bratrskej o Večeri Pána našlo primeraného výrazu a ktorá sa vo výrazoch menila tak, ako sa menily výrazy Jednoty pri formulovaní článku o Večeri Pána, trebárs Jednota od prvopočiatku až do konca zotrvala pri svojom, od augšpurského vyznania podstatne sa deliacom učení.

Lukáš Pražský, ktorý za príkladom Kleychovým menuje sa v kancionáloch naších Lukášom Starým, vyslal r. 1522 a druhý raz r. 1524 zo stránky Jednoty Bratrskej k Lutherovi do Wittenbergu Jána Roha a Michala Weysa. Roh ináčej Horn zvaný, klonil sa veľmi k Lutherovi, a keď sa stal po smrti Lukášovej † 1528 biskupom Jednoty, udržoval za dlhší čas priateľské styky s Lutherom. Michal Weys, rodom Nemec, bol bratrským kazateľom v nemeckých cirkvách, napred v Lanškrone, potom vo Fulneku na Morave. Jednota poverila ho, aby vydal pre nemecké bratrské sbory nemecký spevník. On, učinil tak a r. 1531 vydal v Mladej Boleslave spevník, 155 piesní obsahujúci, medzi nimiž bolo 143 z českých piesní preloženo.

Vydanie tohto kancionálu urobilo v Nemecku tým väčšiu sensáciu, že dvoma rokmi pre tým vydaný Lutherov kancionál, tak zvaný Klugovský, počítal len 50 piesní. Z tej príčiny stal sa obľúbeným a bol viac ráz, menovite v Ulme tlačený. Ale dosť skoro povstal odpor proti nemu, lebo v mnohých z jeho piesní tlumočené boly náhľady, ktoré sa protivíly článkom viery augšpurského vyznania. Jednota pôvodne klonila sa k tomu náhľadu, že ľudia v dospelom veku znovu majú byť krstení, lebo že len vtedy môžu krstnú smluvu s Bohom učiniť. Na to vzťahujúci sa verš jednej piesne Weysovho kancionálu musel vyvolať odpor. On znie:

Kameňom urážky boly i niektoré piesne o Večeri Pána. V jednej sa tvrdí:

V inej zase:

A zase:

Medzi týmito piesňami je i výšoznačená pieseň v nasledujúcom preklade: Wir glauben all und bekennen frei, dass nach Christi Wort dies’ Brod testamentlich sei.

Jánovi Rohovi, ktorý v ten čas stál v priateľskom pomere s Lutherom a klonil sa k jeho naukám, veľmi záležalo na tom, aby povstalý odpor utíšil a podozrenie sektárstva od Jednoty oddialil. Tým cieľom vydal Weysov spevník v Norimbergu r. 1544 v novej opravenej a rozmnoženej podobe. Niektoré závadné piesne cele odstránil, iné zase opravil. Medzi týmito opravenými je i naša pieseň, kde slová „testamentlich“ nahradil slovami: „der Leib Christi“.^[53]

V luteránskych nemeckých spevníkoch neudržala sa pieseň táto, ale ovšem v obnovenej bratrskej cirkvi herrnhutskej, kde máličko zmenená znie: Wir glauben all’ und bekennen frei, dass im Abendmahl der wahre Leib Christi sei.^[54]

Tým je dostatočne dokázané, že pôvodcom piesne našej nemôže byt ani Tranovský, ani Lednický. Otázka je, či jej osnova, ako ju máme v našom kancionáli, je pôvodná staročeská a či snáď preklad z Weysovho prekladu? Poneváč som staršie vydanie bratrského kancionálu v ruke nemal, nasledovne ani pôvodnú osnovu piesne našej nevidel, v novších vydaniach bratrských jej niet, nechávam otázku túto nerozhodnutú.

11. Hosanna, sláva, moc, vladařství, čest atď. Kan. 411. I túto pieseň privlastnila tradícia Tranovskému. Akým právom, uvidíme z nasledujúceho.

Priložiac k piesni tejto merítko piesní Tranovského, ktoré sa vyznačujú vývinom a logickým postupom myšlienky, súvisom jednotlivých slôk, zvučným a správnym rýmom, musíme pôvodcovstvo Tranovského vziať v pochybnosť. V pravde jednotlivé sloky piesne našej neplynú jedna z druhej, nie sú spojené jednotnou myšlienkou; ale zdajú sa byť posbierané a v jednu pieseň uložené. Túto nesúvislosť objasňuje cieľ a upotrebenie piesne tejto. V pôvodnom vydaní kancionálu má nápis: „Hosanna et Benedictus: Ad Verba Coenae“. Upotrebenie piesne tejto súvisí teda s obradom prisluhovania večere Pána, ktorý za našich časov v mnohom sa zmenil a preto i naša pieseň sotva kde sa spieva.

V evanjelických cirkvách českých i slovenských spieval sa pred r. 1620 pred posvätením darov sviatostných Sanctus. Za ním spievalo sa Hosanna a Benedictus, t. j. dľa ev. sv. Mat. 21. 9.: „Požehnaný, který si béře ve jménu Páně, Hosanna na výsostech.“ V našej piesni v prvých dvoch slokách máme oboje rytmy uvedené, ako vôbec Česi a Slováci pri bohoslužbe v úžitku súce prósy veľmi radi nahradzovali veršami. Tak teda pred posvätením spievaly sa z piesne našej prvé dve sloky, pri posvätení chleba v. 3. a pri posvätení kalicha v. 4. V českých kancionáloch nachodíme hojne veršov k tomuto cieľu určených v rozmanitých variaciach, ale všetky sú si tak nápadno podobné, ako i v našom kancionáli patričné sloky piesní: Hosanna, sláva str. 411, O Ježíši, přesladký duše hosti str. 412, Vyznáváme z srdce pravého a Vyslyš prosby naše str. 413. Menovite porovnanie tretej sloky našej piesne so slokou 1. piesne Vyznávame z srdce pravého, postačuje úplne k tomu presvedčeniu, že tradícia nesprávne privlastnila pieseň našu Tranovskému. Tieto piesne, poťažne ich jednotlivé sloky boly u nás už pred Tranovským v úžitku. On ako staré, známe piesne, dokiaľ len duša bola v nich, podržoval, tak i tieto k jednomu a tomu istému cieľu slúžiace, v úžitku súce a tak teda známe piesne v jich rozmanitých variaciach podržal, najviac kde tu niečo opraviac a doplniac.

12. Ježíši, přesladký duše hosti. Tran. kan. str. 412. I túto pieseň pieseň nesprávne privlastnila tradícia Tranovskému. V pôvodnom vydaní stojí nad ňou poznámka: „K času postnímu“, t. j. že sa v pôstnych nedeliach práve tak upotrebovala, ako predošlá pieseň. Verš 4. doslovne v Závorkovom kancionáli. N. IX.

13. Vyslyš prosby naše, ó Pane. Kan. 413. To je štvrtá pieseň k tomu istému cieľu určená. Už to samé stavia do pochybnosti pôvodcovstvo Tranovského. Básnik, akým bol Tranovský, sotva by bol jednu myšlienku v toľkých variáciach podal. Tým menej svobodno pieseň túto pripisovať Jeremiášovi Lednickému. Bol on ešte len chlapček, keď už pieseň v prvom vydaní kancionálu bola tlačená.

14. Stvořiteli můj mocný. Str. 1098. I táto pieseň nosí nesprávne meno Tranovského. Je to akrostich na meno Štefana Bocko. Prvý raz bola uverejnená v kancionáli z r. 1696, kde sú patričné písmeny, z každej sloky dve latinkou tlačené. Vydavateľ kancionálu z r. 1736 odstránil latinské, meno pôvodcovo tvoriace písmeny a opravil sloku 2. a 10. Práve tak učinil i Hruškovic s tým rozdielom, že nad pieseň položil meno Tranovského, ako pôvodcu. Je to tým nápadnejšie, že už Jakobei v svojom r. 1740 vydanom funebráli označil ju menom Bockovým. Štefan Bocko pochodil z Varína u Žiliny, bol dňa 17. nov. 1631 ordinovaný za diakona do Veličnej a r. 1646 prišiel na faru námestovskú v Orave, zkadiaľ bol r. 1656 katolíkmi vyhnaný. Je zrejmé, že Tranovský, ktorý r. 1637 umrel, nemohol složiť pieseň k pohrabu Bockovmu a ospievať ho ako vyhnanca. Ďalšie dôvody pokladám za zbytočné. Pieseň složil sám Štefan Bocko. Od neho máme i druhú pieseň v kancionáli na str. 83.: Růže červená, ó církev Kristova. Prvý ju uverejnil Horčička r. 1684, položiac nad ňu nápis: „V čas protivenství církvi S. B. V.,“ t. j. Štefan Bocko Varinský.

15. Jezu Kriste milostivý, jenž si Bůh a člověk pravý. Kan. str. 1043, preklad z nemeckej piesne Eberovej.

16. Pane Bože, věčný Otče. Kan. 1079, podobne preklad. Ale piesne nachodia sa v sbierke Daniela Pribiša z r. 1634. Tu nenie ani jednej piesni Tranovského a preto i tieto dve tradíciou mýlne Tranovskému pripísané treba vriadiť medzi piesne, ešte pred Tranovským povstalé.

17. Kristovo umučení, na kříži usmrcení. Str. 165. Tradícia i túto pieseň pripísala Tranovskému, avšak že nesprávne, o tom každý sa presvedčí, kto ju prečíta. Je to starý preklad hymnu: Beata Christi passio, ktorý sa spievaval na nešpor v dobe pôstnej, kam ju i Tranovský umiestil.

Toto sú piesne tradíciou nesprávne Tranovskému privlastnené. Možno, že ďalším bádaním rozmnoží sa počet ich o niektorú, čo nebude na ujmu, ale len v prospech Tranovského piesní.

Po tomto oddelení piesní, nesprávne Tranovskému privlastnených, možno s prospechom prikročiť k označeniu jeho preložených a pôvodných piesní, ktorých má byť, dľa udania samého pôvodcu, vyše 150. Započneme s jeho prekladami.

Najsnadnejšiu prácu mala tradícia s piesňami z Luthera preloženými. Sám Tranovský hovorí o nich v predmluve svojej, že len štyri piesne Dr. M. Luthera našiel do reči slovenskej preložené, ostatné že on všetky preložil. Tranovský nepomenoval tie štyri piesne, preto predovšetkým potrebné je určiť ich; len tak možno ostatné správne udať ako preklady Tranovského.

Už Václav Kleych pokúsil sa zistiť, ktoré z Lutherových piesní preložené boly už pred Tranovským. Hovorí o tom v predmluve ku svojmu kancionálu takto: „A protož já chtěje ku památce toho pobožného muže (Tranovského) to vyšetřiti, které by předce jeho vlastní písně byly, tedy sem přehledal některé české kancionály před tím již vydané, i spatřil jsem, že Dr. Luthera tyto čtyři písně byly již před tím přeložené: Přijdiž, Svatý Duše, naplň nás, My všickni věříme, Otče náš, jenž v nebi bydlíš a Hrad přepevný jest Pán Bůh náš.“ Tento výsledok zkúmania Kleychovho ohľadom poslednej piesne je cele nesprávny. Hrad přepevný nemohol Kleych nájsť v žiadnom českom kancionáli pred r. 1620 vydanom, lebo v žiadnom jej niet. Prvý raz stretávame sa s prekladom českým v kancionáli Amosa Komenského, r. 1659 vydanom, ale osnova tá je od našej cele odchodná. (Viď Korouhev z r. 1880 str. 372.) Toľko je isté, že Tranovský pieseň: Hrad přepevný nemohol prijať z českých kancionálov. Štvrtá z Lutherových piesní, ktorú Tranovský už preloženú našiel, je: Bože Otče buď při nás (Gott der Vater wohn uns bei). Tu však urobil Tranovský výminku, že keď prvé tri piesne prejal nepremenené z českých kancionálov, túto opravil a len opravenú jej osnovu prijal do svojho kancionálu. Horčička r. 1684 uviedol do kancionálu i starý preklad, tak že teraz, takže teraz máme v kancionáli oba, čo je iste zbytočné. Ostatne v slovenských cirkvách pred Tranovským boly už v úžitku štyri Lutherove piesne, ako z Pribišovho katechismu vidno, a síce: Zdrž nás, Pane, při svém slovu, Z hlubokosti volám k tobě, Smiluj se, Bože, nad námi a Mocný hrad jest náš milý Bůh. Ale na tieto nemôže sa vzťahovať poznámka Tranovského, lebo z týchto ani jednu neprijal, ale všetky znovu preložil.

Po tejto poznámke sdeľujem piesne Lutherove v preklade Tranovskeho s pridanými odchylkami Bežovho vydania od pôvodnej osnovy. Sú nasledujúce:

1. Přijď pohanů spasení. Vo v. 5. pôvodne: „do pekel“, Bežovo vyd. „do pekla“.

2. Pochválen buď, Jezu Kriste. Preložil ju Tranovsky i do latinskej reči, jejž prvá sloka znie: Jesu, tibi sit gloria! Quod e puella regia Prodiveris homo: patet, Nam jubilis coelum scatet.

3. S nebe přišedše anjelé. I túto pieseň preložil do lat. reči.

4. Z výsosti nebeské jdu k vám. V. 2. pôvodne: „z panenky čisté“, Bežovo vyd.: „z panny přečisté“. Proti slovu panenka už super. Daniel Krman brojil, tážuc sa v predmluve ku Kleychovmu kancionálu: „Proč pak panenka a ne panna?“ V. 3. „sprostí nás bíd“. Bežovo vyd.: „vás“. V. 13. „zprav lůžko v srdci mém“. Bežovo vyd.: „zprav lůžko srdci mém“.

5. Kristus Pán jat byl od smrti. V. 4. „když s smrtí život bojoval“, Bežovo vyd.: „když s smrtí bojoval“. „Že smrt druhou shltit měla“, Bežovo vyd.: „že smrt shltiti smrt měla“.

6. Ježíš Kristus Spasitel náš. I túto pieseň preložil Tranovsky do lat. reči, kde má len 3 sloky, jako i Lutherova. V slovenskom preklade dodal Tranovský 4. a 5. sloku, načo poukazuje krížik pri 4. sloke.

7. Požádejmež Ducha Svatého.

8. Izaiáš prorok svědčí právě.

9. Ježiš Kristus náš Spasitel. V. 8. pôvodne: „Mohllis ty sobě raditi, Co bylo potřebí mně umříti?“ Bežovo vyd.: „Mohllis ty sobě raditi, nemusil Pán tvůj umříti?“

10. Bohu buď chvála, česť i požehnání. V. 2. pôvodne: „tá (totiž krev) dluh náš zaplatila“, Bežovo vyd.: „tak dluh náš zaplatila“.

11. Sťastnýť jest muž bohabojný.

12. U prostřed věku svého.

13. Jdu pryč vesele v pokoji.

14. Církev jest Panna mně milá. V. 3. pôvodne: „vždy ji neopouští“, Bežovo vyd.: „tu ji neopouští“. V. 4. „Drak s Babylonskou zlostí“, Bežovo vyd.: „Drak s všelikou svou zlostí“.

15. Ach Bože, pohleď z výsosti. V. 1. „a smiluj se“, Bežovo vyd.: „ach smiluj se“.

16. Blázniví ústy říkají. V. 4. Luther: „Wie lange wollen unwissend sein, Die solche Müh’ aufladen, Und fressen dafür das Volk mein, und nähr’n sich mit Schaden?“ Tranovský: „Dlouholiž pak to množící Neskloní svou zlou šíji? Lid můj co chléb zžírající, A s jeho škodou tyjí.“ Bežovo vydanie: „Dlouholiž pak bezbožníci Neskloní svou zlou šíji, Lid můj co chléb zžírající, A s jeho škodou pijí.“

17. Chráň nás, Pane, při slovu svém. Luther: Erhalt uns Herr bei deinem Wort und steur’ des Papst’s und Türken Mord. Tranovský: A zkaz Turky s Antikristem. Vydavateľ kancionálu z r. 1736: Zkaz těch v ramenu přesilném. Bežovo vyd.: Před ďáblem, Turkem, kacířstvem.

18. Byť Boha s námi nebylo.

19. Tatoť jsou nám přikázaní.

20. Člověče, chceš-li dojíti spasení.

21. Radujte se, ó křesťané. Koniec sloky prvej znie: „přemnohoť jej to stálo. Bežovo vyd.: „přemnohoť ho to stálo“. V. 2. „V hříších měl sem vždy trápení.“ Bežovo vyd.: též. V. 4. Luther: Sein bestes liess’ er kosten. Tranovský: Nejlepší své naložil. Bežovo vyd.: Cokolvěk měl naložil.

22. Kristus Pán náš k Jordánu šel. V. 1. pôvodne: „práci svých k vyřízení“. Bežovo vyd.: „prác svatých“. V. 5. „Že v hříších jest cele zmrhán“, Bežovo vyd.: „Že hříchům jest cele poddán“.

23. Z hlubokosti volám k tobě.

24. Budiž nám Bůh milostivý.

25. Slušíť Pána slavně ctíti. Koniec sloky 4. dľa Luthera znie: Von Gottes Wort man schwanger fand. Tranovský: „Z Slova Božího těhotná. Bežovo vyd.: „Z Ducha Svatého těhotná“.

26. Proč bouříš Herode slyše. V. 2. pôvodne: „Za hvězdou novou mudrci šli“. Bežovo vyd.: „Za hvězdou svou“. Tato oprava je natoľko oprávnená, že v pôvodnej osnove je o jednu slabiku viac.

27. Stvořiteli Duše Svatý.

28. Jenž jsi Bůh jeden v Trojici. V. 1. „Dejž ať slovo tvé nastává“. V Bežovom vydaní je slovíčko „tvé“ vynechané.

29. Hrad přepevný jest Pán Bůh náš. V. 3. pôvodne: „Soud Boží ho dáví“. Bežovo vyd.: „Moc Boží ho dáví“.

Dnes už sotva kto sa pozastaví nad tým, že túto poslednú pieseň vriaďujem medzi piesne Tranovským preložené. Že v terajších vydaniach kancionálu neni udaný jej prekladateľ, pripísať treba tomu, že Kleych mýlne rátal medzi výš označené štyri piesne, ktoré Tranovský už našiel, i Hrad přepevný, a preto ju on a za ním vydavatelia kancionálu neoznačili menom jej prekladateľa Tranovského. Obšírnejší dôkaz toho, že preklad tejto piesne nemôže inému byť pripisovaný, ako Tranovskému, najde láskavý čitateľ v Cirkevných Listoch z r. 1890 na str. 82. a nasl. Tuto v krátkosti len nasledujúce podotknem:

1. Terajšej osnovy piesne Hrad přepevný nebolo pred Tranovským ani v českých kancionáloch, ani v domácich sbierkach piesní. V českom kancionáli Jána Amosa Komenského z r. 1659 prvý raz stretáme sa s prekladom tejto Lutherovej priesne, ktorý je však od nášho cele rozdielny. V Pribišovom katechisme z r. 1634 máme Pribišov preklad, ale tak chatrný, že ho Tranovský, ako vôbec ani jednu pieseň Pribišovu, nemohol prijať do svojho kancionálu. Tranovský hovorí, že sa nalezalo viac versií tejto piesne bez pochyby v písaných kancionáloch, ale sotva ktorá z nich vyšinula sa nad počiatočníctvo veršovania tehdajšej doby.

2. Preklad piesne našej je tak plynný, výrazný, úchvatný, majstrovský, že za jedno nič nezadá pôvodine, ba ju miestami i prevyšuje, za druhé ani jeden preklad ani z českého, ani domáceho tvorenia nemôže sa mu k boku postaviť. Tak prekladať znal len Tranovský. Čítame-li nemeckú osnovu, zdá sa nám, že Tranovský slovo za slovom prekladal, veď ešte i Lutherov podarený rým si osvojil, preložiac slová jeho: Gross Macht und viel List sein grausam Rüstung ist: — Moc a mnohá lest, Hrozná zbroj jeho jest. A spievame-li Tranovského osnovu, ani nám nenapadne, že vlastne cudzé myšlienky vlieval do našich rodných zvukov. Nie div, že povstala bájka, že Hrad přepevný je vlastne starohusitská pieseň, ktorú Luther pomocou Čechov, vo vyslanstve k nemu chodivších, preložil.

3. Samé piesne Tranovského podávajú nám závažný dôvod za to, že Hrad přepevný je jeho preklad. Ako významnú zvláštnosť piesne tejto treba vyzdvihnúť preklad slov Lutherových: „Nehmen sie den Leib, Gut, Ehr, Kind und Weib.“ Tranovský žijúc v Prahe v tej dobe, kde reakcia počala naštrbovať práva a svobody náboženské, majestátom cisára Rudolfa II. z r. 1609 evanjelikom zabezpečené, zažil to oduševnenie stavov českých za obhájenie nadobudnutých svobôd, ktoré našlo primeraný výraz v hesle: „až do těch hrdel i statkův“. A preto miesto vypočitovania s Lutherom, čo môže človek drahého v boji za vieru obetovať, použil to známe heslo v slovách: „Přijdeliť na zmatek čest, hrdlo, statek.“ Jak hlboko sa ono vrylo do vnímavého ducha Tranovského, vidno i z jeho piesne: V deň soužení, když odnikud není spomožení, kde vo v. 7. upotrebil tie isté slová, ovšem so zmenou, ako ju metrum vyžadovalo. „Čest, dům, statek, Přijdeliť na zmatek.“ To je dôvod, že pôvodca oboch piesní je jedon a ten istý.

O veľa závažnejší dôvod za to, že Hrad přepevný je preklad Tranovského, podáva nám jeho pieseň: Všemohoucí Bože v nynější těžkosti, na str 947. Ona je ozvenou piesne Hrad přepevný v slovách, vetách, obrazoch. Na pr. v. 1. „Buď sílou, buď hradem, buď všech nás ochrancem. V. 3.: Přispějž, reku silný, ozvena toho: rek udatný. V. 4. Nebudeš-li ty sám Za nás bojovati, Myť nebudem moci Nijakž odolati. Ozvena toho: Nástroj lidský jest v tom špatný, snadníť sme my k zmožení Vo v. 6. už zrovna odvoláva sa na našu pieseň, vysielajúc k Bohu prosbu:

Pieseň: Bůh Otec budiž s námi, nevriadil som medzi preklady Tranovského preto, že ona je opravenie staršieho prekladu: Bože Otče buď při nás, ako sa z porovnania oboch každý môže presvedčiť.

1. Rok starý mají v té době.

2. Vzdejmež čest Pánu Bohu.

3. Když Pán Ježíš na kříži pněl. V. 12. pôvodne: „Šesté bylo jest Kristovo.“ Bežovo vyct.: „Šesté bylo hned Kristovo.“

4. Bohu buď sláva na nebi.

5. Beránku Boží tichý, smrtí kříže.

6. Před Božím stojí trůnem.

7. Teď já zde bídný červíček.

8. Při vodách tvých, ó Babylon.

9. Jestliť Bůh s námi nebude.

10. Přišlo k nám padlým spasení. V. 2. pôvodne: „Když se vše neplnilo.“ Bežovo vyd.: „Když se vše naplnilo.“ Je tu len jedna písmena zmenená, ale jak zmenený smysel! A táto pôvodne chyba tlače prechodí z jednoho vydania do druhého. V. 6. Speratus: „Nicht mehr den: Lieber Herr mein, dein Tod wird mir das Leben sein, du hast für mich bezahlt.“ Tranovský: „To (totiž srdce očistěné) dí, nic více, můj Pane, V tvé smrti život mi stane, ty si za mne zaplatil.“ Od r. 1736: „To dí nic víc, než můj Pane! Z tvé smrti život mi plyne, Ty si za mne zaplatil.“ V. 10. pôvodne: „Však spravedlivost jen z víry jde, Skutek jako sluha z ní jde, K bližním víru zjevuje.“ Od r. 1736: „Spravedlnost jen z víry jde, Skutek jak sluha z ní plyne“ atď. Zanímavá zmena je vo v. 12., ktorú uvodím za príklad, jak tlačiari nesvedomite zachodili s kancionálmi našimi. Pôvodne stojí: „neb když nejspíš pomoci chce“. Vo vydaní z r. 1863 stojí: „neb když nespíš pomoci chce“, napriek tomu, že Trattner Károlyi v „upomenutí k laskavému čtenáři“ ujisťuje, že dal celé dielo kroz jednoho slovenskej reči zbehlého muža „od omylů pilně přečistiti“. Ten muž musel byť zo Spiša, lebo práve toto vydanie je plné chýb.

11. Smiluj se nade mnou, Pane.

12. O Kriste, kníže pokoje.

13. Nuž chvál má duše Pána.

14. Děkujiť, milý Pane, z daru.

15. Chváltež Pána, neboť jest dobrotivý.

16. Chváltež již Pána, neb jest jistě.

17. Nuž chválu vzdejme Bohu.

18. Velmi miluji tě Pane.

19. Jak pěkně svítí dennice, milostí. V 6. pôvodne: „můj nejmilejší“. Bežovo vyd.: „tvůj nejmilejší“.

20. Volám k tobě, Jezu Kriste.

21. Vzhůru srdce mé, nezoufej. V. 8.: „neb sám Bůh chce“. Bežovo vyd.: „neb Pán Bůh chce“.

22. I proč se tak rmoutíš, ó srdce mé.

23. Má duše se nespouštěj. V. 8.: „pomalu se strojí“. Bežovo vyd.: „skutečně se strojí“.

24. V tebeť jsem, o můj Bože, doufal.

25. Jezu Kriste milostivý. Eberovu pieseň preložil Tranovský i do latinskej reči, hoci sa teda slovenský preklad nachodí v Pribišom katechisme, musíme ho považovať za preklad Tranovského.

26. Pane Bože, věčný Otče. I táto pieseň nachodí sa v Pribišovom katechisme.

27. Již nastává ten čas právě. Označuje sa v kancionáloch čo pôvodná, ale mýlne. Je ona preklad piesní Bartholomea Ringwaldta: Es ist gewisslich an der Zeit. Sám Tranovský v pôvodnom vydaní položil nad ňu pôvodnú nemeckú osnovu.

28. Kriste, popřej milosti.

29. Procíťte hlas k nám svůj množí. V. 2. v pôvodnom vydaní: „srdce v ní skáče“, „přítel její“, „světlo ji“. Bežovo vyd.: „srdce v něm skáče“, „přítel jeho“, „světlo mu“.

30. Kristus Pán jest můj život. V. 2. „tomu živ jsem“. Bežovo vydanie: „jemu živ jsem“. V. 5.: „a drahých kamení“. Bežovo vyd.: „drahého kamení“. Jozef Jireček v hymnologii českej připisuje ju Komenskému, avšak mýlne. Bez pochyby preto, že sa nachodí v Komenského kancionáli z r. 1659. To je jediná Tranovského pieseň, i to preklad, ktorú Komenský prejal do svojho kancionálu.

31. Z celého srdce svého díky vzdávam tobě.

32. Srdečně žádám sobě. V. 8.: „vdov i sirot ráčí“. Bežovo vyd.: „vdov, sirotků ráčí“. Koniec sloky 9.: „kdež bude věčný kvas“. Bežovo vyd.: „kdež bude věčný čas“.

Piesne pod č. 31. a 32. tradícia neprivlastnila síce Tranovskému, ale ich plynný verš i sloh poukazujú na neho, ako prekladateľa.

1. Nejsvětější, Bože všemohoucí. Bude snáď mnohým vítané, keď tu podám i pôvodinu. Je to antifona in vigilia pentekostes zo XIV. stoletia a znie nasledovne:

Touto antifonou počínaly sa služby Božie o Sv. Duchu i v ev. cirkvách českých a nachodíme ju jako v bratrskom kancionáli z r. 1561, tak i v luteránskom z r. 1620, kde takto znie:

„O Svatý přijdiž Duše, naplň tvých věrných žádostivých a svého milovaní i lásky v nich oheň zapal: Ó osvěcuj rozum jich, sprav kroky k tvé vůli, uveď víry jednotu církve své v pravdě tebou shromážděné: ať tobě chválu dáme vždy na věky.“

Z toho vidno, že Tranovského „Nejsvětější“ je samostatné spracovanie latinského Veni Sancte, a že na str. 2. kancionálu nášho nalezajúce sa „Přijdiž, prosíme, ó Svatý Duše“ je temer doslovný, výš sdelenému českému blízko stojaci, a už pred Tranovským v cirkvách našich v úžitku súci preklad, ktorý Tranovský podržal, ponechajúc cirkvám na vôľu, ktorý z nich chcú užívať. Zvíťazilo Tranovského Nejsvětější a dnes a sotva v ktorej cirkvi spieva sa Přijdiž, prosíme, ó Sv. Duše. Z toho nasleduje, že pod touto druhou osnovou antifony nesprávne je podpísané meno Tranovského a že by z budúcich kancionálov bezpečne mohla vystať.

2. Mocný nebes Stvořiteli, str. 17. V. 4. pôvodne: „ctít musí jsouc bázně plné“. Bežovo vyd.: „ctít musí byvší stvořené“.

3. Dítě se nám narodilo.

4. V radostném plesání. Z veršu 4. veľmi mnohé vydania vynechaly slová: „Kdež bydlí anjelé, Zpívají vesele“. Čestnú výminku robí Bežovo vydanie.

5. Prozpěvujme píseň novou.

6. Vstoupil na nebe rek pravý.

7. Odvráť, ó Bože, hněv svůj přísny od nás.

8. Ježíši, jak jest přesladká.

1. O Ježíši.

2. Věříme v jednoho Boha, Otce všemohoucího 5.

3. Tvrdošijní Židé, Vy přebídní lidé 31.

4. O Bože náš, Trojice nejsvětější 17. V. 14. pôvodne: „divnou milost tvou“. Bežovo vyd.: „dávnou milost tvou“.

5. Rosu dejte, o nebesa 28. Medzi pôvodcovými ódami nachodí sa i latinsky; prvá sloka znie: Rorate coeli: paudite Siphanculos superne: Nobisque rorem spargite Salutis aeviternae.

6. Věříme srdečně v jediného Boha 42.

7. Podlé slov Izaiáše, dostali sme Messiáše 70.

8. Kdo děťátko chce míti 54. V. 8.: „Kriste Synu panenky. Od roku 1736 vo všetkých kancionáloch „panenský“.

9. Znamenejme křesťané dobrodiní B. 100.

10. Pochválen buď z nevymluvné lásky 68. V. 2.: „Duchem Páně hnutý“. Bežovo vyd.: „Duchem Páně jatý“.

11. Prozpěvujmež s radostí 123.

12. Otce nebeského Syn jednorozený 122.

13. Když přišla smrti hodina 162. V. 4. pôvodne: „V tom anjel posílil jeho“. Bežovo vyd.: „posílil ho“. V. 9.: „Když pak nstavně volali“. Bežovo vyd.: „víc a víc volali“. Pôvodne: „a oni dostavše jeho“. Bežovo vyd.: „a oni dostavše mdlého“. V. 11. pôvodne: „Lotr na levici také“. Bežovo vyd.: „Ba lotr též rouhal se“.

14. Pohleď na Pána Ježíše 187. V. 8. pôvodne: „štítíš se mne Syna tvého“. Vydanie z r. 1863 má: „stydíš se mne“. Bežovo vyd.: „vzdálils se mne Syna tvého“.

15. Jenž si trpěl za nás 148. Akrostich: Georgius.

16. Sláva Bohu na výsosti, dárci všeliké radosti 240. V. 6. pôvodne: „Koupils nás Bohu krví svou ze všelikého národu“. Bežovo vyd.: „vzals hřích na se všech národů“.

17. Věříme všemohoucího Otce i vševědoucího 241. V. 6. pôvodne takto znie: „Potomně vstoupil na nebe, Sedí Otce na pravici A přimlouvá sa za tebe, I za všecky věřící“. Bežovo vyd.: „Potomně vstoupil na nebe, Sedí na pravici Otce A přimlouvá se za tebe, I všech věřících v sebe“.

18. Zpívejmež všickni vesele 277.

19. Bože, smiluj se nad námi 282.

20. Sláva Bohu na nebi, Pokoj lidem na zemi 283.

21. Věříme z srdce úpřimného 283.

22. Aj Pán kraluje, Božskou čest maje 285.

23. Bože k svým hříchům se známe 298.

24. Věříme všickni v Boha jednoho 299.

25. Jak čerstvých vod jelen žádá 308.

26. Pochválmež Boha našeho 335.

27. Aj divná moudrost dobrota 414.

28. Věříme v Boha jednoho, Otce nadevše 356.

29. Sláva Bohu na výsosti 350.

30. Boha Otce nestíhlého v moci 367.

31. Majíce památku nyní Marie 369.

32. Jistota smrti a pádu 1059. Akrost. Jiří.

33. Aj již čas odjíti mého 1037.

34. Církev pravou poznávati 475.

35. V deň soužení, když odnikud není 533.

36. Hospodine, ty si Bůh náš. V terajších vydaniach jej niet, r. 1768 bola jezuitskou censurou odstránená. V Hruškovičovom vydaní z r. 1745 je na str. 515.

37. Bože smutných potěšení 1150.

38. Proč tak truchlíš, proč se tak svíráš 528. V. 2.: „doufejž v Pána“. Bežovo vyd.: „doufejmež v Pána“, má o jednu slabiku viac.

39. Evanjelium věčného úpřimní milovníci 455. V. 8. pôvodne: „ten v skutku blázen zůstává“. Bežovo vyd.: „ten v písku blázen zůstává“.

40. Znejmež krátkou summu všeho 457. V. 20. pôvodne: „kdo jeho svatě užívá“. Bežovo vyd.: „kdo jej zde hodně užívá“.

41. Pána Ježíše v pravosti znáti 550. Akrost. „Pán Ježíš“.

42. Znejmež o křesťané věrní 560.

43. Bože Otče náš, kterýž v nebi máš 563.

44. Probuďmež se křesťané v pokání 610. V. 11. pôvodne: „Znejmež pak že pokání tři částky v sobě má“. Bežovo vyd.: „dvě částky v sobě má“.

45. Aj blahoslavený, kterémuž z milosti 633. V. 1. pôvodne: „A hříchů kterémuž Pán Bůh nepočíta“. Bežovo vyd.: „A jemuž hřích nijakž Pán Bůh nepočítá“.

46. Bože v své prchlivosti 634. Posledný riadok sloky 4., 5., 6., 8., 9. má v pôvodnom vydaní o dve slabiky viac, čo je v Bežovom vydaní opravené.

47. O Bože mou modlitbu slyš 637. V. 8.: „A čas dnů mých ukrácený“. Bežovo vyd.: „mám čas dnů atď“.

48. Hospodine v mém pokání 639.

49. Pán Ježíš působce spasení 753. Vo verši 7. je pôvodne: „zlolejství“, v Bežovom vydaní: „zlodějství“.

50. Duch můj bolest cítí 732. V. 6.: „bez rozumu jsa“, v Bežovom vydaní: „jsouc“, čím je rým vyzdvihnutý.

51. Všemohoucí Bože v nynější těžkosti 947. V. 7.: „modlářství, rouhání“. Bežovo vyd.: „na službu sou mi nepřestajně“.

53. Chválmež Boha o křesťané 954.

54. Chváltež Nejmocnějšího 957. Vo v. 6. je v pôvodnom vydaní: „na smýčce“, v terajších „na husle“.

55. Otče světel děkujemeť 819.

56. Při skonání dne toho za ochranu 877.

57. Příkladem Pána Ježíše 844.

58. Vzdejmež Bohu slušnou čest 847.

59. Ježíš Kristus onť jest má naděje 1058.

60. Duch můj velebí Pána svého v nebi 990.

61. Rozhněval se můj milý Pán 694. Zakončenie v. 9. znie: „Můj Bože, můj Pane, O nechť mi se stane, O nechť mi se milost stane, O můj Bože, můj Pane!“ Dľa toho treba Bežovo vydanie opraviť.

62. Úzkosti na srdce mé valí se 645.

63. Ježíši dárce milosti 592. Akrostich na meno: Georgius Tranoscius.

64. Ve jménu Páně na cestu se dávam 1025.

65. Blížiť se již věčné leto 1121. V. 2.: „a nebe pohybuje se“. Bežovo vyd.: „vyhybuje se“. V. 4. „i dav lidu“, Bežovo vyd.: „i daň lidu“.

66. Když Pán Ježíš přijde k soudu 1126.

67. Byť lidé zlí a nedbalí 1133.

68. Když s milými učedlníky 1138.

69. Jestliže mnohé dobré věci 509. Tranovský postavil nad pieseň túto počiatočné slová piesne v latinskej reči. To priviedlo vydavateľa kancionálu z r. 1736 k tomu predpokladaniu, že „Si bona suscepimus“ je latinská pieseň, na znak toho, že je preložená. Avšak my dobrým právom môžeme ju vriadiť medzi pôvodné jeho piesne. Tranovský v pôvodnom vydaní neudal, na základe ktorej výpovedi Písma Sv. složil pieseň túto: učinil to vydavateľ kancionálu z r. 1733, položiac nad pieseň Job. 1. a Rim. 8., kdežto správne mal položiť Job. 2, 10. a Rim. 8, 31., 38., 39.

Krem týchto ešte nasledujúce štyry piesne pripisuje Václav Kleych v Prídavku svojho kancionálu z r. 1727 Tranovskému, čo však vydavatelia nášho kancionálu prezreli a piesne tie neoznačené ponechali. Sú ony nasledujúce:

70. Ach, Bože k jakému věku 486. Zakončenie v. 6. znie: „jsouc do pekla svržení“, v novších: „nebudouli se káti“.

71. Mocný Bože pohleď na nás 1151.

72. V úzkosti a zarmoucení. Jezuitskou censurou bola r. 1768 vytrhnutá, preto jej v terajších vydaniach niet. V Hruškovičovom z r. 1745 je na str. 338.

73. Již poslední časové konečně nastali 1125. Vo v. 12. je pôvodne zrada a nie zradca.

74. Kristus Ježíš Bůh a člověk str. 420. srovnaj 22. str. 414. 3. nápis, nápev.

Tranovský vo svojej veľkej skromnosti nielen že nepoznačil svoje piesne, ale ani určitý počet ich neudal. Hovorí, že ich je „přes 150“. Už Václav Kleych domnieval sa oprávneným byť počet ten na 157 rozšíriť; len že on mnohé piesne Tranovskému privlastnil, ktoré rozhodne nie sú jeho, jako sme vyššie videli. Z toho nasleduje, že počet ten oprávnení sme doplniť piesňami, ktoré dosiaľ neoznačené zostaly, pri čom nás nemôže viazať neurčitý počet, Tranovským udaný, ktorý dopúšťa ísť i vyše 160. Jeho neurčitý počet potvrdzuje len to, že ako mu nezáležalo na označení piesní jeho, tak mu ani na tom nezáležalo, určite udať, koľko piesní za svoje uznával. Veď i tak piesne jeho majú istú známku, ktorá temer nepochybne poukazuje na pôvodcu. Istá vec je, že pri počítaní Tranovského piesní, tradíciou mu pripísaných, a tých, ktoré mu ešte pripísať nutno, nepostačuje ani počet 160, čím do protivy prichodíme s počtom ním udaným. Nižšie pokúsim sa túto zdanlivú protivu vyrovnať a do súhlasu priviesť. Teraz podávam piesne, ktoré bez označenia zostaly, avšak ktoré nutno Tranovskému privlastniť. Sú ony nasledujúce:

1. Tě Boha všickni chválíme 337. Je to do veršov uvedené starokresťanské: Te Deum laudamus, alebo staročeské: Tě Boha chválíme. O tomto speve bude ešte reč na inom mieste; tu len poznamenávam, že jeho antifonické, medzi kňazom a chórom striedavé spievanie bolo len tam možné a vzdelavateľné, kde bol v speve vycvičený chór, čo u nás pred Tranovským a za jeho časov málo kde bolo; len v mestách a mestečkách, kde boly školy. Na vonkove a v mestečkách, kde nebolo sriadeného chóru, ťažko bolo prednášať mnohé žalmové a antifonické spevy, ktoré boly v tých časoch v cirkvi evanjelickej vôbec rozšírené a ktorých úplné odstránenie možno v záujme liturgie našej len ľutovať. Tranovský uvedúc do veršov Tě Boha chválíme, chcel usnadniť ťažkú úlohu tým cirkvám, kde nebolo chóru. Na to poukazuje i nápis v pôvodnom vydaní: „Táž píseň v rytmy uvedená zpívá se notou obecní podlé všech Slavností.“ Že Tranovský uviedol do veršov túto perlu starokresťanských spevov dostatočne dosvedčuje sám rytmus, jako i to, že ju i latinsky zveršoval a nachodí sa v knihe jeho ód a hymn pod č. 125 s nápisom: Symbolum B. Ambrosii et Augustini (Te Deum laudamus) paraphrasi metricâ deductum.

2. Chválen buď věčně Hospodin 325. Pieseň o blahoslavenej a predôstojnej Trojici Svätej. Je složená na to isté metrum, ako i predošlá, a vyznačuje sa tak plynnou, správnou rečou a dokonalým veršom, aký len u Tranovského možno najsť.

3. Známe to, Pane Bože náš 346. Tranovský bol neprevýšený majster v skladaní Kyrie (spevov za smilovanie), Slávospev a Veríme. Taký majstrovský spev za smilovanie, založený na čistej náuke Božieho slova a vierovyznania cirkve našej, je i toto Kyrie, a len zadiviť sa musíme, že v ňom Krman nepoznal dielo umného Tranovského, ktorý znal volanie svoje o smilovanie položiť na jediný platný základ smrti Kristovej, tej obeti smierenia za hriechy celého sveta.

4. Věříme v Boha jednoho, jak v Otce všemohoucího 355. Že toto Veríme pošlo z Tranovského pera, dosvedčuje latinské credo v jeho ódach pod č. 48 sa nachodiace a s týmto nielen čo do myšlienky, ale i čo do výrazov úplne súhlasiace, jehož prvá sloka znie: Unum Jehovam credimus, Patrique summo fidimus, Qui sidus, orbem condidit, Et se colendum prodidit.

5. Pane, bohatce skoupého 395. Pieseň obsahujúca v sebe všetky evanjelia k nedeliam po Sv. Trojici.

6. Srdcem, ústy nábožně prozpěvujme 437. Je složená v metrume Tranovského piesne: O Bože náš, Trojice nejsvětější, ktorú on nad ňu položil na znak, ako sa má spievať.

7. Otče, Stvořiteli všeho, nás, i vojska anjelského 347.

8. Kyrie eleison, O Bože k nám se skloň 345.

9. Věřime všickni v Boha, Pána nejvyššího. K památkam Panny Márie složil Tranovský Kyrie, Gloria i Credo, jako vôbec všetky piesne, které sa v pôvodnom kancionáli nachodia. Krman a Kleych nedôsledne tu pokračovali, pripíšuc Tranovskému všetky piesne z tohoto oddelenia, krem Kyrie a Credo, kdežto i tieto patrne jemu prináležia.

10. Hospodine vždycky mocný 344. K sviatkom apoštolským prevzal Tranovský všetky piesne zo staročeských kancionálov, krem Kyrie, ktoré sám složil, ako na to poukazuje medzi iným menovite sloka 7.: Hospodine, Duchu Svatý, Kalich kříže zde přijatý, Nemáť ztráty. Srovnaj s veršíkom na jeho symbol složeným: Kalich kříže z rukou Páně kdo zde přijímá poddaně.

11. Neplačtež mnoho, přátelé, toho mrtvého těla 1072. Složená na metrum: Aj Pán kraluje, ktoré si Tranovský zvlášte obľúbil.

12. Vímť já, že můj Vykupitel 1108.

13. Krásný byl Absolon 738. V životopise Tranovského poukázal som, akým nežným a pečlivým bol otcom, že dietky svoje k ctnosti viedol hneď od mladosti. I táto pieseň to dotvrdzuje. Má nápis: „O povinnostech dítek i rodičů z příkladu Absolonova.“ Bezpochyby složil ju na Oravskom zámku pre svojich synov: Samuela, Dávida a Timothea, ktorí mu z piatich synov pozostali a na nichž si tak mnoho zakladal. Pieseň táto dobre sa hodí pre mládež, ako svojou ľahkosťou, tak i hojným poučením a výstrahou, ktoré zvyšuje dobrý refrain v mnohých variaciach. Vo v. 8. je pôvodne: útrat nelitujíc, miesto peněz.

14. Chrámové Ducha svatého 730. Má nápis: Proti Sodomským nečistotám. Jej pravou sestrou je pieseň: Duch můj bolesti cítí 732. s nápisom: Proti hříchu opilství. I tu nedôsledne pokračoval Krman s Kleychom, pripíšuc jednu Tranovskému, druhú pak nechajúc neoznačenú, kdežto oboch pôvodcom je Tranovský. V. 6. pôvodne: „Jsme při tom“, v Bežovom vyd. jsem.

15. Má duše jest Pána toho navěsta 545. O nebeskom ženíchovi.

16. Vzhůru srdce, křesťané milí 1146.

17. Velebí Pána duše má 372 Magnificat do veršov uvedené. Už v českom kancionáli z r. 1620 stretáme sa s Magnificat do veršov uvedeným, jehož prvá sloka veľmi upomína na našu pieseň a znie: Velice chváli duše má Spasitele, mého Boha, Duch můj velmi se veselí, V mém Bohu Vykupiteli. V ostatných slokách nebedeť žiadnu príbuznosť. Že Tranovský i pri zveršovaní Magnificat mal ten istý cieľ pred očima, jako pri Te Deum, je zrejmé, u poukazuje no to i nápis: „Jiné (totiž Magnificat) v rytmy uvedené, mující notu obecní.“ Srovnaj sloku 4. so slokou 11. piesne Tě Boha všickni chválíme.

18. Slyšte pobožní novinu radostnou velice 87.

Už sme dosiahli počet 161 bez toho, že by sme soznam piesní Tranovského za ukončený mohli považovať. Vždy ešte nachodíme v pôvodnom vydaní piesne, ktoré nemožno vriadiť ani medzi staročeské, ani medzi piesne domáce, pochodiace z doby pred Tranovským, ale jedine medzi Tranovského piesne. Na pr. kto len raz prečíta dvojslokovú pieseňku za odpustenie hriechov: Známe to, Pane milý, s úpřimnou lítostí, že jsme těžce zhřešili proti tvé milosti, ten hneď pocíti, že iný duch vanie z nej, ako zo staročeských piesní. V pravde, nemožno tu nepoznať poesiu Tranovského, trebárs on k svojim dvom slokám čo závierku pripojil starodávny veršík, v Čechách i na Slovensku dávno pred tým v úžitku byvší, áno, trebárs túto perlu svoju zatarasil medzi početné staré veršíky za všeliké obecné potreby, které ešte k tomu umiestil pod spoločným nápisom: „Antifony Staré.“ Myšlienku k tejto milej dvojslokovej pieseňke vzal Tranovský zo starokresťanskej latinskej prósy: Cognoscimus Domine, jejžto česká osnova v kancionáli z r. 1620 znie nasledovne: „Poznámeť to, náš milý Pane, že sme těžce zhřešili, odpuštění žádáme, kteréhož nejsme hodni: Ráčiž nám ruky své hrozně padlým podati, kterýž si lotru pozdě kajícímu bránu ráje rozkošného z milosti své otevříti ráčil.“

Počiatok pieseňky tejto upomína na Kyrie Tranovského: Známe to, Pane Bože náš. Avšak ako mu pripísať treba túto pieseňku, tak dôsledne aj za ňou nasledujúce veršíky za déšť, za jasný a teplý čas, za pokoj atď. pod č. 649, 650, 651, 652 a 653, v níchž nachodíme tú istú stručnosť, zaokrúhlenosť, plynnú a ozdobnú reč. Tak by sme mali v kancionáli k tým istým obecným potrebám dvoje veršíky: Tranovského č. 648 — 653, a staročeské č. 654 — 659. Z týchto posledných č. 655 nachodíme temer doslovne v kancionáli Jakuba Kunvaldského.

Medzi piesne, ktoré sa zdajú Tranovskému prináležať, počitujem nasledujúce: Ó buď sláva na výsosti 298. a Pamatujmež na svatých skonání 378.

Všetkých výš uvedených piesní Tranovského preložených i pôvodných je 161. Z tohoto počtu treba odtiahnuť dve Antifony: Nejsvětější a O Ježíši, které Tranovský sotva medzi piesne rátal, dve prepracované staročeské piesne: Znamenejme křesťané 100. a Když Pán Ježíš přijde k soudu 1126., ktoré on sotva medzi svoje piesne počítal, zostáva 157 piesní, ktorý počet by zodpovedal tomu Tranovským udanému.

Ačkoľvek Tranovský bol rodom Poliak, v jeho prácach nebadať vliv polskej cirkevnej literatúry. To sa dá tým vysvetliť, že česká reč bola v Tešíne a vôbec v Sliezsku v chráme i škole panujúcou. Pomocou jej položil základ vzdelania svojho už v Tešíne. Česká pieseň to bola, ktorá zapálila mladistvého ducha jeho láskou ku Kristu a ktorá hlboko vryla sa do srdca jeho, tak že ju nevybila z neho ani latinsko-nemecká kultúra, pod jejž vplyvom stál na zahraničných školách od 13. roku svojho, až dokiaľ nezaujal samostatnú postať v Čechách. On už počas študiumu svojho básnil nielen latinsky, ale i česky. Že mu pritom česká pieseň bola jediným žriedlom i vzorom, dosvedčujú jeho piesne, v nichž nachodíme obrazy i výrazy, myšlienky i vety, rým i metrum, upomínajúce na staročeské piesne.

No Tranovský nebol púhym napodobiteľom českých piesní. Čo pekného z nich utkvelo mu v pamäti a vlialo sa do jeho piesní, bolo podrobené jeho vyššiemu vzletu, vytríbenejšiemu vkusu a vôbec umeleckejšiemu složeniu jeho piesní. Bol samostatným tvorcom svojich piesní.

Mnohé piesne Tranovského už svojím počiatkom upomínajú na staročeské, bez toho, že by čo spoločného maly. Na pr. Blížiť se již věčné leto a česká: Blížiť se čas světa skonání; alebo: Byť lidé zlí a nedbalí, a česká: Byť lidé na to pomněli, co je má potkati; alebo: Zpívejmež všickni vesele, ke cti Krista Spasitele, a česká: Zpívejmež my vesele k slávě svého Spasitele, v kanc. Jakuba Kunvaldského z r. 1577. Alebo Tranovského pieseň: Aj Pán kraluje Božskou čest maje na str. 285, a česká: Aj Pán kraluje, svých obhajuje, na str. 982. Že tento spoločný obom piesňam počiatok nenie nahodilý, dôkazom toho je spoločná obom veta: I všecken svět bouří, však nic neobdrží. (Viď str. 982. v. 1. a 285. v. 7.) Medzi tie piesne treba počítať i pieseň: Jak čerstvých vod jelen žádá, v čas unavení svého str. 308. a českú: Jak živých vod jelen žádá, v náramném unavení str. 506.

Z niektorých českých piesní zachytil Tranovský myšlienku v prvej vete vyslovenú, ktorú potom samostatne previedol, ďaleko prevýšiac patričné české piesne i formou i obsahom. K takým piesňam prináleží pieseň jeho:

V deň soužení, když od nikud není spomožení. Veľmi upomína na Jána Blahoslavovu pieseň: Ve dnech bídných pokušení plných, velmi hrozných. Táto príbuznosť myšlienky, hned v počiatku vyjadrenej, ako i spoločné metrum zaviedly Václava Kleycha, že Tranovského pieseň pripísal Blahoslavovi, dľa čoho kancionáloch našich až podnes nosí meno Jána Blahoslava. Že sa toto označenie na omýle zakladá, na to poukázal som v Cirkevných Listoch z r. 1890 na str. 69. a nasl., kde najde ct. čitateľ i Blahoslavovu pravú pieseň odtlačenú. Porovnanie oboch piesní postačí, aby sa čitateľ presvedčil o nesprávnom označení Kleychovom. Blahoslavova pieseň je složená zo Žalmu 121.; Tranovského samostatne. Jemu poskytlo myšlienku hrozné prenasledovanie „stádečka Páně“, cirkvi Meziričskej, keď ho po belohorskej bitke násilne vohnať chceli do ovčinca rimského. Blahoslav, skladajúc pieseň svoju, mal pred sebou Žalm 121., jehož myšlienky sledujúc, mysel jeho hatená bola v svobodnom vzletu, pripútaná súc k obrazom a myšlienkam, ktoré mu patričný Žalm poskytoval. Naproti tomu Tranovský spieval z bohatého pokladu srdca svojho. Pred sebou mal cirkev svoju, Satanom tríbenú, vojskom a odvekým nepriateľom cirkve našej ukrutne týranú, a v srdci svojom vieru: „na světě soužení míti budete, ale doufejtež, já sem přemohl svět.“ A preto pieseň jeho má voľný tok, svobodný vzlet, lebo „z plnosti srdce mluví ústa“. Preto je pieseň jeho plná básnických krás. Ako bola nezlomná viera jeho, tak mocný je i výraz jeho: „Nechť se i brány pekelné, Proti tobě hněvu plné, Sílí, bouři i vztekají, Nechť i ohněm plápolají, Však předce neodolají.“

Ako všetky piesne Tranovského, tak menovite i túto charakterisuje predmet i forma. Predmet jeho piesní je voždy dôstojný, určite postavený, verne zachytený. Tak v piesni našej je hneď v prvej sloke vyslovené, že v deň súženia Boh je naša obrana. Na tej viere zakladá pevec mocné povzbudenia súženého stádečka Pána. Predovším k dôvernému vylievaniu žiadostí svojich pred Bohom v. 2., k neohroženosti v. 3., k istote, že nie sme sami, ale Boh je s námi, pred námi, za námi, jsa nad námi v. 4, k trpelivému očakávaniu pomoci Božej v. 5., k prinášaniu obetí pre Božiu česť v. 6., 7., 8., a keď treba i k podnikaniu väzenia i smrti v. 9., a to všetko v tom dúfaní, že bez Božej vôle ani v zlý čas nespadne s hlavy ani vlas. A keď pevec stádečko Pána povzbudil, obodril, v dúfaní v Pána utvrdil, znajúc mdloby jeho, primlúva sa zaň u Boha, prosiac za smilovanie a skoré spomoženie v. 11., 12., čoho istotu i hneď vieryplným Amen dotvrdzuje.

Čo do formy vyznačujú sa piesne Tranovského súmernosťou, logickým postupom, bez skoku i opakovania, výrazom čistým, stručným, plastickým, rýmom zvučným, nehľadaným a predsa dokonalým. Túto charakteristiku svrchovane nachodíme i v našej piesni. Tranovský práve do tejto piesne vlial veľa krás básnického nadania svojho. Tým podivnejšie je, že práve túto pieseň odcudziť mu chcela tradícia. No to mohlo len do tedy obstáť, dokiaľ sme si my sami nepovšimli pokladov našich.

Nebude zbytočné uviesť mienku výborného znateľa piesní Tranovského, Jána Lešku, býv. seniora nitrianskeho. On hovorí: „Ja všetky dôkazy za Tranovského, ktoré som pri iných piesňach podotknul, mám i pri tejto piesni a to veru aj s dôvažkom. Ecce, dôvažok, to mi len tak mimovoľne vypadlo z pera, a teraz len vidím, že ním možno piesne Tranovského, ako jednou významnou známkou charakterisovať. Veď v skutku pri váhe a miere osnovy, predmetu, sústavy, architektúry, súmeru skladieb Tranosciových je charakteristickým znakom, barevným i spevným tónom, maliarskym „štreychem“; čo v architektúre ornamentika, v speve tón, v malbe „štreych“ vyniká a slúži k poznaniu „mistra“: to v skladbách Tranosciusových medzi ostatnými vzácnosťami je i jeho dôvažok, doplnok! Veta je zakončená, úplná, smysel dokonalý a predsa Tranovský prijde ešte s „dôvažkom“, doplnkom, a to s tak chmatným, že slovo dôraz je slabý pochop pre tú vlastnosť skladby, ktorú som, nechtiac, dôvažkom pomenoval. A jako manipuluje s ním Tranovský zručne, vhodne a účinlive! Hneď ho upotrebí jako dôraz, aby veta bola mocnejšia; hneď ho hodí na váhu „zlých vecí“, aby ich uľahčil, spríjemnil; slovom: dôvažkom svojím hneď doráža, hneď zmocňuje a zvyšuje, hneď uľahčuje, tvrdí, mäkčí, hladí, sladí jako mädom, aby, čo je sladké, bolo ešte sladším, a čo je trpké, aby pozbylo trpkosti. A je to uňho nemajstrované, nekunštované, nehľadané, tak samorostlá krása, jako Sládkovičova Milica: „Na nej to stálo, jako od seba, Prišla krása nehľadaná, Ona to mala, jako by z neba, Sama sebe nepoznaná, No mala ona v sebe anjela, čo ju barvil a obliekal, a zkade prúd ten vňad jej vytekal, ani sama nevedela.“ Či nie tak? Ja verím, že tak!

Tedy k tomu dôvažku, jako som spomenul. V. 1. „jakož tě sám vyučuje, slovom svou pomoc slibuje“, mohol by byť punkt; veta je zakončená, smysel dokonaný, duša potešená, ale jej treba ešte dačo dotušiť, dovážiť a dôvažok prijde: „a protož tě i zkušuje“. V. 2. „Důvěř se mu, jakžto Otci svému.“ Punkt; nemáš čo pridať, ujať, môže sa hodiť bez slova, bez podmienky, bez ohrady jemu — a predsa: dôvažok „A rciž k němu“. Ďalej „Rota zlých mé zhouby žádá, ukrutně se mnou nakladá“. Nakladeno toľko na tú prebremenenú váhu útrap, že vážková miska klesla čo najnižšie: čo tedy? hodený dôvažok na druhú misku: „Nech klesne moc jich i rada“. A miska útrap zostala ľahkou! To isté vo v. 3. „nechť se — brány pekelné — silí, bouří, vztekaji, plápolají“; protiváha: „Však předce neodolají“. V. 3. „Proč se bojíš? Však na skále stojíš!“ Punkt; smysel, veta završená, istota zabezpečená predmetne, objektívne, vecne, a predsa dôvažok tvojho subjektívneho pocitu istoty: „Dobře to víš!“ V. 4. „Bůh jest s námi, před námi, za námi“, bolo by dosť a predsa dôvažok zosilnenia moci a ochrany: „Jsa nad námi.“ V. 5. „Čekejž mile, neklaď Bohu cíle.“ Mohlo by už byť tak, a predsa by duša mohla mysleť, aby P. Boh na volačo nezapomenul, a že keďby mu ona bola voľačo ešte nariekla, bolo by to inak vypadlo, — aby si tedy duša nemohla robiť výčitky, a že veru Pán Boh i bez nej všetko vie a všetko môže, prichodí dôvažok „ani chvíle“, môžeš byť spokojná, spoľahnutá, nepripomínaj, nerátaj, neukladaj! V. 6. „Čest, dušu, statek, přijde-li na zmatek“ miska s útrapami padla ťarchou dolu, dôvažok hodený na druhú misku: „Tuť počátek bude cti a bytu tvého.“ V. 8. „A tak na to, nalož dům i zlato.“ Tedy všetko má padnúť na misku ztraty? Áno, len hádž všetko, všetko — a predsa padá tak máličko na tú váhu ztraty; hodil si — ale čo? „blato“ u farsin! V. 9. „A vězení, usmrcení, proč tě mění?“ S dôvažkom uľahčujúcim „však jednouc musíš umříti!“ V. 10. „Doufejž v Pána od noci do rána!“ Dôvažok doplňujúci: „a zas vstana.“ V. 11. „O Bože náš, ty mdlobu naši znáš!“ Dôvažok: „v rukou vše máš!“ V. 12. Vrahové naši padnou atď. Dôvažok: „Bůh k věčné slávě sprovodí!“ Keď tedy prijde na váhu bieda a horekovanie „těžší nad písek mořský“: prijde zas i protiváha, prijde tá neprevažitelná „ťarcha (břímě) slávy věčné“ a prijde a predsa na váhu padne i ten nepatrný gramm, „granum (zrno horčičné) víry tvé.“

Zakončenie piesne našej je ohlasom tej staročeskej „Bože věčný v Trojici (kancionál český z r. 1620 E. XII.), jejž 11. v. znie: Amen, Bože, staň se tak, Ať nepřítel padne znak.“

Úzkosti na srdce mé valí se se všech strán. 645. V českom kancionáli z r. 1530 je pieseň: Úzkost mi jestiť se všech stran, má naděje budiž věčný Pán. Bratri ju prepracovali a v ich kancionáli z r. 1561., 1615. a 1618. je v osnove, jejž prvá sloka znie:

Je zrejmé, že počiatok oboch piesní je temer totožný. Tranovskému postačila myšlienka prvej sloky, často i len počiatočných slov, aby ju tvorivou silou ducha svojho bohate a umele rozvinul v piesni svojej. Tak i z tejto piesne, osvojac si myšlienku, že v úzkosťach nádeja naša je Kristus Pán, cele odchýlne od českej piesne, samostatne rozvinul pravdu tú tak všestranne, že duša Bohu oddaná každou slokou vždy viac utvrdzuje sa v nádeji nezahanbujúcej, že Boh vedie cez zármutok k radosti, cez boj ku korune, cez smrť k životu, až dostúpi k tomu vyznaniu: „V toběť samém, Bože můj, jest celá radost má, všecko jiné v tom světě stín mi se býti zdá.“ Aj česká pieseň má prenikavé myšlienky, ale krem príbuzného počiatku nemajú obe piesne nič spoločného. Za to však použil Tranovský v 6. sloke myšlienku poslednej sloky staročeskej piesne: Křesťané pravdy Boží úpřimní milovníci v kanc. na str. 519, len že ju k svojej piesni prispôsobil.

Církev pravou poznávati, str. 475. Tranovský, redigujúc kancionál, potreboval do oddelenia o cirkvi svätej pieseň, ktorá by zodpovedala jej naukám a jej Rímom ohrožovanému postaveniu. Tomu cieľu nezodpovedala staročeská pieseň: Církev svatou poznávati, víru o ní vyznávati atď., ktorá sa pripisuje Lukášovi Pražskému. Z tej príčiny složil Tranovský novú pieseň o cirkvi, však tak, že základnú myšlienku prvých dvoch slôk onej staročeskej piesne podržal.

Tranovský poukážuc na nezbytnú potrebu poznať cirkev pravú a konať v nej spasenie, v. 1., trebárs je zo všetkých strán sovrená, predsa pevne stojí, ako dom na skale založený a ani brány pekelné nepodvráťa ju, v. 2., udáva znamenia pravej cirkve, po nichž sa neomýlne poznáva: čisté slovo Božie a sviatosti, ako ich Kristus Pán ustanovil, k tomu Kristus hlava, správca a obranca cirkve, proti Rímu, ktorý sa zovnútorným leskom a bleskom chlúbil a na svetskú moc a slávu podpieral. v. 3. 4. Z toho prirodzene vyplýva napomenutie údov pravej cirkve, aby hľadali Krista a spasenie svoje nie v pyšnom Jeruzaleme, kde ho ani mudrci nenašli, ale v chatrnom Betléme, cirkvi čistého Slova Božieho, v. 5. Ku spaseniu vedie úzka cesta; berúc kríž svoj kráčaj po nej verne a dojdeš milostnej odplaty, v. 6. Pieseň končí sa povzdychnutím k Bohu, tehdajšiemu stavu cirkve primeraným, za ochranu cirkve prenasledovanej.

Jestliže mnohé dobré věci, str. 509. V kancionáli českom z r. 1564 na str. 348 s označením T. XVI. medzi piesňami pohrabnými nachodí sa nasledujúca pieseň Lukášovi Pražskému pripisovaná:

Nad touto piesňou stojí latinský nápis: Si bona suscepinuis. Jireček v hymnologii svojej udáva, že Lukáš preložil pieseň túto z latinskej reči, čomu nasvedčuje i sama osnova Lukášova. Pôvodina latinská nie mi je známa, ale že Tranovský svoju pieseň nepreložil z latinskej, ač i on položil v pôvodnom vydaní nad pieseň svoju slová: Si bona suscepimus, vidno z porovnania jeho piesne s Lukášovým prekladom. Lukášova pieseň je pohrabná, pohrabným príležitosťam primeraná, kdežto Tranovského pieseň, v pôvodnom kancionáli medzi nešpornými piesňami umiestená, zodpovedá tehdajšiemu stavu evanjelikov, pre vieru prenasledovaných, v prenasledovaní často majetku, manželiek, dietok, ba i života pozbavovaných. Z toho vidno, že Tranovský i pri skladaní tejto piesne pokračoval tak, ako pri iných, zachytil myšlienku prvých slov starej piesne, už v nápise: Si bona suscepimus vyslovenú a z nej vzdelal samostatne svoju prekrásnu, obľúbenú pieseň. Z toho nasleduje, že v našich kancionáloch je nesprávne meno Tranovského pod pieseň položené, ako by ju bol preložil.

Rosu dejte, ó nebesa, str. 28. Tranovský svojimi krásnymi spevami sprevádza nás cez celý cirkevný rok. Aký by bol náš advent, keď by sa v ňom neozývala v dome i chráme jeho posvätných túžob plná pieseň pri príchodu Spasiteľa? On dal trefný výraz adventným túžbam našim, keď ich obliekol do slov veriacich v Starom Zákone, ktorí slovami: Rosu dejte nebesa, s hůry Iz. 45, 8., prosili, aby Boh užšie spojil nebesa so zemou, aby zjavil spravedlnosť z neba, a srdcia ľudské aby tak nastrojil, že by túto spravedlnosť a ňou spojené spasenie vierou prijaly. Cirkev na základe adventných textov nedeľných pripomína si štvorý príchod Krista Pána. Lukáš Pražský spieva o ňom vo svojej piesni: Vesele zpívejme, Boha Otce chvalme, ktoru síce Tranovský do svojho kancionálu prijal, ale ten štvorý príchod učinil predmetom i svojej majstrovskej piesne, ktorú možno počítať medzi jeho najpodarenejšie i čo do umelej formy, i čo do vyvedenia vznešenej myšlienky.

Znamenejme, křesťané, dobrodiní Boží. Medzi piesňami Tranovského sú dve, ktoré zo staročeských prepracoval, tu i tu doplnil. K ním patrí i výš udaná pieseň. Pozostáva zo dvoch čiastok. V prvej čiastke v. 1. — 13. máme viac menej opravenú staročeskú pieseň: Znamenej, kresťan věrný, Kristovo vtělení, i jeho narození, ktorá už v kancionáli Miřinského z r. 1522 a 1531 prichodí a 30 slôk počíta. Druhá čiastka v. 14 — 19. je pôvodný doplnok Tranovskeho. Sloka 20. prejatá je doslovne zo starej piesne. Na tieto rozdiely poukazujú krížiky pri sloke 14. a 20.

Prvú čiastku prepracoval Tranovský tým spôsobom, že zo starej piesne prejal celé sloky s malými zmenami. Na pr. sloka 6. starej piesne znie: „Tři králi znamenali hvězdu, kterú sic viděli, hned jsou se vystrojili, do Jeruzalema se brali, k Herodesovi přišli, na krále židovského se ptali.“ Srovnaj Tranovského pieseň sloku 2. Sloka 16. starej osnovy znie: „Zlato jsou na znamení dali věčného kralování a mirru na znamení jeho svatého umučení, kadidlo jsou dali a věčné kněžství v tom znamenali.“ Srov. Tran. sloku 12. „Ve snách odpověď vzali, aby se zas nevracovali k Herodesovi králi, jinú cestu pryč jsou jeli, zase do svých krajin, rozžehnavše se, přijeli.“ Srov. Tran. sl. 13. Stará pieseň vypravuje ďalej o vraždení betlehemských dietok a o napomenutí Jozefa, aby vzal dieťa s matkou a šiel do Egypta; potom prichodí na pannu Máriu, ktorá ani počatím a porodením Syna pannenství nezrušila, ale „jakožto slunce sklo prorazí, však ho nikdy neurazí, též tá panna predrahá, porodivší nám Božího Syna, čistoty nezrušila, než pravou matkou Boží zůstala“. Tranovský už pri 14. sloke opustil osnovu starej piesne, doplniac ju pôvodným doplnkom, z nehož 16. sloka shoduje sa so slokou 5. piesne Tranovskeho: Církev pravou poznávati.

Když Pán Ježíš přijde k soudu, str. 1126. V tejto piesni poznávame 26 slokovú, staročeskú pieseň: Když čas přijde dni soudnému, ktorú Tranovský základne prepracoval a síce tak, že 14. sloku starej piesne učinil počiatkom svojej, čím docielil, že v piesni zadržaný je poriadok vypravovania sv. Matúša 25, 31. — 46.; lebo keď stará pieseň začína tým, aký Pán bude ku zlým, Tranovský začína vypravovanie dľa sv. evanjelium tým, ako sa Pán laskave prihovorí k svojim. Túto čiastku piesne v. 1. — 7., ktorá je v pôvodnej osnove len krátko vybavená, značne rozšíril. Ale už v slokách 8. — 19., kde je reč o zlých, opiera sa zhusta na starú pieseň, celé sloky z nej prevezmúc. Dľa starej piesne hovorí Pán ku zlým: „Nechtěli ste rozuměti, když byl čas dobře činiti, neb nah, lačen, žízniv byl sem, od vás oděvu neměl sem, ani jídla, ani pití, ani do domu přijetí.“ (Srov. Tran. sl. 8. a 9.) Na výmluvy zlých hovorí Pán dľa starej piesne: „Co jste mému nejmenšímu nečinili neb chudému, toho ste též mně samému nečinili Pánu svému.“ (Srov Tran sl. 12) Hriešnici budú dľa starej piesne nariekať: „Běda, že sme se zrodili, o bychom nikdá nebyli,“ a povedia, že tá odplata prišla „pro jídlo a pití skvostné, tance, freje i hry zlostné, pro veselé jiná také, pro rozkoše všelijaké.“ (Srov. Tran. sl. 14. a 15.) Od sloky 16. vypravuje Tran. zase samostatne a končí srdečným vzdychnutím: „O Ježíši, Pane milý“ atď., ktoré Jakobei do svojho modlitebníka prejal.

Otázna staročeská pieseň bola už pred Tranovským u nás rozšírená. Nachodíme ju v katechisme Dániela Pribiša v Levoči r. 1634 vydanom, odkiaľ prešla do kancionálu r. 1653, ale pozdejšie bola vypustená.

Ako vidno, Tranovský vysoko cenil české piesne, znal ich dokonale, opieral sa o ne, staval na nich ďalej. Tak sa stal pevcom cirkve našej evanjelicko-slovenskej blízkym, srozumiteľným a milým.

Písmom svätým Boh hovorí k cirkvi a táto odpovedá svojím vierovyznaním, svojimi modlitbami a spevy. Už naša evanjelická bohoslužba je tak sriadená, že slovo Božie, modlitba a spev zamieňajú sa. Pri nedeľných službách Božích na posledný prečítaný text Písma svätého odpovedá cirkev piesňou: My všickni věříme v jednoho Boha. Z toho nasleduje, že cirkevná pieseň musí byť v súhlase s Písmom svätým a s vierovyznaním cirkve. Ako toto je svedkom čistého učenia cirkevného na Slove Božom založeného, z neho čiste a úprimne vybraného, tak cirkevná pieseň má byť svedkom duchovného, z čistoty viery a učenia prýštiaceho sa života. Ona len dotedy právne nosí meno cirkevnej piesne, dokiaľ s ňou na spoločnom základe spočíva.

Z toho nasleduje, že kniha spevov je tak spoločným cirkevným majetkom, ako i katechismus, Agenda a iné bohoslužobné a vierovyznanské knihy, a že cirkev povinná je knihu svojich spevov bdelým okom sprevádzať, aby sa nič do nej nedostalo, čo by jej vyznanie zatemňovalo, oslabovalo, alebo do konca vyvracalo. Keď cirkev túto dôležitú povinnosť zanedbáva a ľahostajná je proti tomu, ako sa kniha jej spevov vydáva, ustrojuje, opravuje, mení, niet divu, keď sa tak do nej dostanú piesne, ktoré základné články viery oslabujú, oklácajú, vyvracajú. História nášho kancionálu učí nás, že jednotliví mužovia bez poverenia a odobrenia cirkve pridávali ku kancionálu piesne, až ich počet zbytočne nariastol a čo je dôležité, až sa v ňom objavily prídavky s piesňami, ktoré sa odchýlily od vierovyznania cirkve a z ktorých zavieva iný duch a iná reč, ako ju nachodíme v Písme svätom.

Nadišiel už čas, aby cirkev na svoju knihu spevov, na svoje piesne i z vierovyznanského stanoviska hľadela. Cirkvi, ako sa už z milosti Božej k novému životu počína prebúdzať, nepostačí už v cirkevných piesňach vzletná reč, duchaplné myšlienky, uhladená forma, dobrý rytmus, zvučný rým; to všetko sú ovšem vzácne vlastnosti cirkevnej piesne, ale hlavnou požiadavkou je a byť musí, aby bola založená na pravde Božieho slova a jednako s cirkvou úprimne a otvorene vyznávala: Ty si Kristus, ten Syn Boha živého.

Všetkými týmito vlastnosťami vyznačujú sa Tranovského piesne. Ony vyplynuly z veriacej duše jeho a preto cirkev evanj. zaplesala nad ich uverejnením, považujúc ich ako drahokamy v knihe spevov. Uvážime-li, že cirkev ev.-slovenská mala i pred Tranovským hojnosť piesní, však mala české kancionále, a že predsa radosťou zachvela sa pri objavení Tranovského kancionálu, to len tak si vysvetliť môžeme, že poznala v jeho piesňach čistý ohlas svojho vierovyznania, ako ho synoda žilinská z r. 1610 slávnostne zaväzujúcim učinila pre všetkých slúžebníkov cirkevných i pre všetkých údov cirkve. Predkovia naši boli horliví luteráni. Jim veľa záležalo na čistom, pravom učení evanjelickoluteránskom. Preto žiadali od každého, aby sa v učení pridŕžal symbolických kníh, i tak zvanej „Formule Svornosti“ obsahujúcej prísne, jednotné učenie pravoluteránske. Sám palatín gróf Juraj Thurzo predchádzal iných dobrým príkladom. V listine dňa 11. januára 1611 v Bytči vydanej hovorí: „Ja vďačne podpisujem „Knihu Svornosti“, ako shodujúcu sa s Písmami prorockými a apoštolskými i so samou vierou pravou evanjelickou a všeobecnou, vo všetkých článkoch ju odobrujem, sväte soznávam, že i moje vyznanie je to isté a sľubujem, že s pomocou Božou a vedením Ducha svätého až do posledného dýchnutia môjho života pri tom vyznaní chcem ostať.“

Tomuto prísne vierovyznanskému stanovisku cirkve evanj. slovenskej zodpovedalo stanovisko Tranovského. On sa verne pridŕžal nezmeneného augšpurského vyznania a v piesňach svojich dal určitý výraz článkom viery, ako ich cirkev vo svojich vierovyznanských knihách vyslovila. Na túto stránku jeho piesňotvornej činnosti treba dôraz položiť. Ako viac-menej zo všetkých piesní jeho, tak menovite z jeho majstrovských, neprevýšených Kyrií, Glorií a Cred ozýva sa vyznanie viery, ktorú vyznal Peter pred Kristom, ktorú vyznali otcovia naši r. 1530 pred cisárom Karolom V. v meste Augšpurgu a ktoré vyznávali predkovia naši na synodách i na popravišťach.

Tranovský od vierovyznania cirkve našej neupustil ani po čas pobytu svojho v Čechách a na Morave, kde bola v platnosti česká konfessia, nemajúca určitého, všetky odchýlky vytvárajúceho, ohraničenia článkov viery. Len tak mohli pristúpiť k nej kalvíni a bratri z jednoty, ktorí ináče húževnate pridŕžali sa svojich zvláštností. Že táto obojetná, unionistická konfessia nemálo prispela k zničeniu cirkve evanj. v Čechách a na Morave, o tom svedčí historia. Tranovský videl spásu cirkve evanjelickej v Čechách a na Morave v pevnom prilnutí k augšpurskému vyznaniu, ktoré i znovu preložil a r. 1620, bezprostredne pred katastrofou belohorskou, v Olomúci vydal.

Muž tak pevných zásad vierovyznanských bol spôsobný k tomu, sostaviť pre Slovákov kancionál. Dotedy nemali svojho kancionálu a české nezodpovedaly ich vierovyznanskému stanovisku. Bolo to ale prirodzené. Bratrské piesne tlumočily nauky Jednoty, rôzniace sa v mnohom od náuk augšpurského vyznania. Piesne strany podobojí, menovite zo staršej doby, kde ona reformáciou Lutherovou ešte nebola obživená, v mnohom ohľade niesly známku kompaktatmi, pápežskou stolicou potvrdenými, zastaveného vývinu strany. Pozdejšie pak, keď Lutherova reformácia dostávala prevahu v podobojích, zase to bola česká konfessia z roku 1575, ktorá položila hrádzu prilnutiu k jasnej a určitej augšp. konfessii.

Cele ináč bolo s Lutherovou reformáciou. Od prvopočiatku bola si vedomá toho, že ospravedlnenie človeka hriešneho pred Bohom skrze vieru v smrť smierenia Bohočloveka je strediskom Písma svätého a má byť ním i vierouky na ňom založenej. Z tohto povedome poňatého základného článku viery rozprúdil sa cele iný život, ako vo vierouke, tak i v asketickej literatúre a menovite v cirkevnej piesni. Ona z tohto strediska viery vyprýštila sa a stala sa srozumiteľnou každej duši hľadajúcej istotu spasenia. Bol to dr. Martin Luther, ktorý v piesni svojej: Radujtež se, o křesťané, a plesejme společně, prvý zapel pieseň ďakovania za dobrodenie Božie človeku hriešnemu v Kristu preukázané; za ním uderil na strunu Pavel Sperat a v piesni svojej: Přišlo k nám padlým spasení, zvučne ospieval ospravedlnenie z viery; za nimi nasledovali mnohí iní a ich spevy touto vierou nadchnuté niesly ako okrýdlení evanjelistovia vo všetky strany sveta tú radostnú zvesť:

Niet piesne pred Lutherom, ktorá by tak jasne ukazovala cestu hriešnikovi k milosti Božej a ktorá by s toľkou istotou učila očakávať na milosť Božiu, jako Lutherova pieseň: Z hlubokosti volám k tobě. Neprevýšené je tu tlumočená nauka cirkve našej o milosti Božej v slovách:

A zase viera milosť očakávajúca:

Takéto piesne mohla vytvoriť len reformácia, ktorá jasne a určite položila základný článok viery o ospravedlnení, sústavne a súzvučne vzdelajúc na ňom celú stavbu svojej vierouky. Len na základe takého čistého vierovyznania mohly povstať tak neodolateľne dojímajúce, v poddanosť k evanjelium Kristovmu jímajúce piesne, ako sú piesne reformačné, plné Ducha Božieho a moci. Uznal túto prednosť i sám slávny Amos Komenský, ľutujuc, ze Jednota opomenula darov, v nemeckých piesňach složených, obrátiť k úžitku svojmu. (Viď jeho predmluvu ku kancionálu, v Amsterdame r. 1659 vydanému.)

Slávny náš Tranovský nielen že dary tieto obrátil k úžitku cirkve evanjelicko-slovenskej, ale i sám v tom duchu skladal prerozkošné piesne a shromaždiac ich v knihu, vyplnil dávnu túžbu evanj. Slovákov, aby mali svoj kancionál, jehož piesne by zodpovedaly náukam aug. vyznania. Dlhý rad mužov na slovo vzatých zaplesal v hlboko precítených latinských veršoch radosťou nad vydaním jeho kancionálu. Matej Gazur, Mošovčan, v Schediasme o knihe nábožných spevov, očistených od kvasu nepravoverného náboženstva, vzdal za to Tranovskému chválu. Že Gazur naráža tu na nepravoverný kvas, ktorý sa tu i tu v českých piesňach vyskytoval, prezradzujú i tie slová predmluvy Tranovského, že i on tak súdi, ako mnohí statoční kňazi, že totiž v cirkvi podľa čistoty Slova Božieho a velebných sviatostí neposledná starosť o to byť má, „aby zpívání také čisté a nábožné bylo“, bo že „zpívání se Slovem Božím se nesrovnávající svědomí theologickému protimyslné jest.“ Že české piesne boly takejto opravy potrebné, uznal i Václav Kleych, keď svoj kancionál poslal super. Krmanovi, prosiac ho, aby napravil, čo by bolo v nich proti pravidlu viery. No napriek tomuto bedlivému čisteniu od nepravoverného kvasu, dostalo sa z neho i do nášho kancionálu. Druhá sloka piesne: Utěšený nám den nastal, temer za sto rokov znela: Kristus trpěl umučení všem voleným na spasení a v piesni o večeri Pána: Pán Ježíš lidu věrnému, stojí až po dnes, že „vydal pokrm volenému“. Ktorí sú to tí volení, to vidíme z bratrskej piesne:

Z toho je patrné učenie Jednoty, že Boh niektorých predzrídil a vyvolil k životu večnému, a len tým poslal Syna svojho na svet.

Tranovského piesne sú z vierovyznanského stanoviska bezvadné. On apologeticky chráni čistotu vierovyznania a polemicky odháňa útoky, činené na vieru a cirkev od diabla, sveta a rozumu. V tomto ohľade významné sú piesne jeho: Aj Pán kraluje, Božskou čest maje „O sedění na pravici Boží“, kde háji učenie Písma, že Kristus vstúpiv na nebesa, človečenstvo naše povýšil v slávu svoju božskú a že ako taký, dľa sľubu svojho prítomný je tým, ktorí sa v mene jeho shromažďujú. To sa ovšem protiví rozumu, ktorý oslávené človečenstvo jeho chcel obmedziť na jedno miesto. Tranovský slovami: „Pravda písem haní to tělesné zdání“ zavrátiac rozumovanie, nerozberá, čo je rozumu ľudskému nedostižiteľné, ale upravujúc rozum do medzí, jemu vymerených, hovorí: Křesťané věrní, Buďmež důverní, Nezpytujíce, Ale věříce, Co Božské reči, O Krista svědčí, Víceť jemu známo, Než rozumu dáno.

V piesni svojej o úžitkoch večere Pána: Aj divná moudrost, dobrota, i moc Boha našeho — háji učenie cirkve, že nám tu oslávený Pán telo svoje „k pokrmu dáva, krv k nápoji, tak se pojí s námi tá věčná sláva“; bráni ho proti Zvinglovi, Kalvinovi a iným, ktorí slovám Pána iný smysel podstrkovalí. Pri tom neznížil poesiu v službu všedných a vtedy bežných sporov, ale cirkevnej piesni primerane zavracia nápady a útoky slovami: To že se děje, věříme, Majíce slovo Páně; Kterak se děje, nevíme, Za to majíc poddáně: Věrné duši, Že jen sluší Úpřimnou víru míti, Pán pověděl, Kterýž věděl, Co a jak má mluviti.

Po čas pobytu Tranovského v Čechách a na Morave z príležitosti šírenia sa kalvinismu a chýlenia sa Jednoty k nemu, viac, než inokedy potisnutý bol do predu spor o praedestinácii, totiž to učenie, že Boh niektorých predzrídil k životu, iných k zatrateniu večnému. Tranovský i tu povstal na obranu Písem v piesni: Znejmež, o křesťané věrní, abychom k Bohu vždycky byli důvěrní, jaké jest písem učení, o našem k věčné slávě z milosti předzřízení. Jak dôstojné, presvedčujúce a mudrákov, čo chceli ešte i Ducha Božieho prevýšiť, porážajúce je slovo jeho! Uvedúc hojnosť pádnych svedoctví Písma o tom, že Božie smilovanie vzhliadlo na všetko ľudské pokolenie, že Boh poslal Syna svojho, aby každý, kto verí v neho, nezahynul, že Pán Ježiš za všetkých umrel, že On sníma hriechy sveta a milosť svoju všetkým podáva a známu činí, končí napomenutím: Protož, má duše jediná, Pozoruj slov pravdivých Božího Syna: Nezpytuj Páně tajnosti, Na zjeveném učení. Vděčným srdcem měj dosti.

Jako vzácnu vlastnosť Tranovského piesní treba vyzdvihnúť, že poesiu neznížil v službu denných sporov, aké panovaly v Nemecku počas jeho štúdií. Jako v cirkvi kresťanskej v prvých stoletiach viedly sa dlhé, často vášnivé a rozhorčené boje, dokým cirkev články viery určila, ustálila: tak to bolo i po smrti Lutherovej. I cirkev lutheránska musela prestať dlhé boje, dokým sa jej náuka vykrystalisovala, ustálila. Kathedry professorské, ba i kancle chrámové boly tie miesta, kde sa náhľady o jednotlivých článkoch do podrobna rozberaly, protivné náhľady vyvracaly, zatracovaly, kacírovaly. Do tohto vášnivého boja zasiahli i súčasní cirkevní pevci, znížiac tak cirkevnú pieseň k nápadom na protivné náhľady a za nástroj vášnivého boja. Tranovský vyhnul tomuto úskaliu. Jeho piesne, prosté tendenčnosti, sú dôstojné, vzletne, vzdelavateľné, unášajúce, potechu prinášajúce, a preto ceny trvalej. Že v nich háji čistotu viery, to práve je ich prednosť. Jako cirkev, tak ani cirkevná pieseň nedá sa mysleť bez vyznania. Od konca 18. stoletia až podnes dá sa badať odpor proti Tranovského piesňam a jeho kancionálu vôbec. Tí ľudia, čo mali niečo proti nemu, nepovedali to zjavne; ale jedni urážali sa na objemnosti kancionálu, iní na niektorých výrazoch a nesprávnych rýmoch. Nemali ani toľko odvahy, čo ti učedlníci v Kafarnaum, ktorí na reči Pána riekli: „Tvrdáť jest tato řeč, kdo ji může slyšeti?“ Ev. Jan. 6, 60. To je v pravde ta pravá príčina odporu ľudí, ktorí by chceli mať cirkev a náboženstvo bez viery a vyznania. No z Tranovského piesní ozýva sa viera cirkvi vyznávajúcej. A to je ich vysoká cena, ktorá im zabezpečuje víťazstvo nad každým odporom.