Zlatý fond > Diela > Historia posvätnej piesne slovenskej a historia kancionálu


E-mail (povinné):

Ján Mocko:
Historia posvätnej piesne slovenskej a historia kancionálu

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Zdenko Podobný, Daniel Winter, Eva Lužáková, Marián André, Katarína Tínesová, Andrea Jánošíková, Miroslava Lendacká, Patrícia Šimonovičová, Jaroslav Geňo, Michal Maga.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 53 čitateľov

2. Duchovná pieseň v prvotnej cirkvi kresťanskej

Spievanie žalmov bolo v prvotnej cirkvi kresťanskej od prvopočiatku rozšírené, čo sa tým ľahšie stalo, že prví kresťania pochodili zo Židovstva a znali spievanie žalmov z chrámovej i súkromnej služby Božej. Bolo to teda cele prirodzené, že žalmy staly sa kancionálom i cirkvi kresťanskej a že sa s nimi zavčasu stretáme ako v spoločných shromaždeniach, tak i v súkromných nábožnostiach.

Popri žalmoch prišli do užitku v dobe apoštolskej niektoré hymny starozákonné, na pr. pieseň Mojžišova 2. Mojž. 15, jeho labutia pieseň 5. Mojž. 32., chválospev Anny I. Sam. 2. 1 — 10. sanctus alebo trisagium to jest trikráť svätý, Izaiáš 6, 3. a iné. I na úsvite Nového zákona povstalé chválospevy uvedené boly do spoločných shromaždení, na pr. Benedictus, dľa počiatočných slov chválospevu Zachariášovho Luk. 1, 68. Pacem zo slov Simeonových Luk. 2, 29 — 32. Magnificat dľa počiatočných slov chválospevu Marie Luk. 1, 46 — 55., a konečne Gloria, alebo slávospev rytierstva nebeského Luk. 2, 14. Tieto novozákonné spevy, ako zavčasu prišly do užitku, tak podržaly platnosť svoju v bohoslužbe cirkvi evanj. slovenských až po dnešný deň.

Je viac než pravdepodobné, že prvotní kresťania neuspokojili sa na dlho týmito z Písma svätého prevzatými spevy. Nový život viery, oduševnenosť za božské pravdy, ktoré podnikaním prenasledovania ba i smrti mučedlníckej mali príležitosť potvrdiť, viedly ich k tvoreniu nových piesní. A vskutku stretáme sa už v Novom zákone s udaniami, z nichž sa zatvárať dá na jestvovanie nových piesní. Ap. Pavel v liste ku Kolos. 3, 16. napomína: „Slovo Kristovo přebývejž ve vás bohatě se vší moudrostí, učíce a napomínajíce sebe vespolek žalmy a zpěvy a písničkami duchovními, s milostí zpívajíce v srdci svém Pánu.“ Tu sa tedy spomína trojí druh piesní a síce dľa réckej pôvodiny: žalmy, hymny a ódy duchovné. Vykladači dávajú tomuto trojemu označeniu piesní rozdielny smyseľ. Daniel Krman v predmluve ku Kleychovmu kancionálu hovorí, že „žalm slove každá píseň při nástroji nějakém hudebném zpívaná, že hymnus „vlastně jest píseň o chválách Božích“, „óda že jest píseň o známosti neb chvále Boží řemeslně složená a rozličná z Písem svatých naučení a napomenutí summovně obsahující a buď při nástroji hudebném, buď bez něho zpívaná“. Toto neurčité označenie nemôže nás uspokojiť. Preto dávame prednosť tým vykladačom, ktorí pod žalmami rozumejú starozákonné žalmy, ako ich nachodíme v knihe žalmov, pod hymnami chválospevy zo St. a N. zákona vzaté a pod ódami alebo piesňami duchovnými novopovstalé, svobodne tvorené, žalmom prispôsobené piesne. Apoštol Pavel dáva nám nahliadnuť, ako takéto duchovné piesne povstávaly, keď I. Kor. 14. 26. hovorí: „což tedy bratři, když se scházíte, jedenkaždý z vás píseň má, jazyk má, zjevení má, vykládaní má; všecko to budiž k vzdělání“. Mluví tu apoštol o daroch duchovných, ktoré sa za časov apoštolských v cirkvi a menovite v cirkvi korintskej vyskytovaly. K týmto mimoriadnym darom prináležal i dar skladania piesní. Jednotliví údovia totiž z vnuknutia Ducha sv. v spoločných shromaždeniach prednášali duchovné piesne, ktoré okamžite v nadšenosti skladali.

Vo východnej cirkvi hneď v prvých stoletiach skladanie piesní prekvitalo. Podnet k nemu daly boje o pravovernosť. Bludári, ktorí sa snažili učenie Písma sv. podvrátiť, použili nábožné piesne k šíreniu bludov svojich. Boli to menovite arianskí bludári, ktorí k zámerom svojím skladali nábožné piesne, a spievali na processiach, aby ľud prilákali na svoju stranu. Poneváč to viedlo k výstupom pohoršlivým, cirkev récka vytvorila z bohoslužby od ľudí skladané piesne, ponechajúc v platnosti len žalmy a zo Starého i Nového zákona prevzaté chválospevy, ako jedine kanonické. Tým spôsobom zamedzený bol rozvoj a rozkvet nábožnej piesne cirkvi réckej.

Tým vďačnejšiu pôdu našla cirkevná pieseň v cirkvi západnej, kde v latinskej reči pestovaná dosiahla vysoký stupeň rozkvetu. Reformácia, ktorá popri iných zásadách v platnosť uviedla materinský jazyk, čím umožnený bol nebývalý rozvoj cirkevnej piesne, čerpala hojne z pokladu latinskej piesne, v západnej cirkvi behom niekoľko století nashromaždeného. Mnohé piesne z tejto doby, ovšem v preklade, udržujú sa až podnes v kancionáloch a slúžia ku vzdelaniu veriacich. Toto odôvodňuje potrebu, aby sme sa čo ako stručne oboznámili so vznikom a vývinom latinskej piesne cirkve starobylej a stredovekej.

Na čele latinských spevcov stojí Ambrosius, biskup milánsky (374 — 397). Bol miestodržiteľom cisárovým v Miláne a trebárs ešte nebol pokrstený, ale ku krstu sv. sa len pripravoval, vyvolila ho cirkev milánska jednomyslne za biskupa. On zdráhal sa túto hodnosť prijať, odvolávajúc sa na svoju nepripravenosť k úradu tak vznešenému, ako i na to, že ešte je nie ani pokrstený, a aby naliehaniu na neho vyhnul, ušiel z mesta; avšak na výslovný rozkaz cisárov odhodlal sa prijať hodnosť túto. Potom však s takou múdrosťou, vernosťou a láskou zastával svoj úrad, že vyniknul ako svetlo cirkve. On mužne hájil čistotu učenia proti Ariánom, na íchž strane stál cisársky dvor, a keď cisár žiadal, aby popustil jeden kostol Ariánom, rozhodne to odoprel, reknúc: „Náboth nechcel vydať dedictvo otcovské a ja bych mal vydať dedictvo Kristovo?“ Následkom toho vypovedaný bol z mesta; on však nechcel stádo svoje opustiť a poneváč rozchýrené bolo, že použijú proti nemu násilia, utiahol sa s ľudom jemu verne oddaným do kostola, kde za viac dní vojskom strážený zotrval. Tu skladal Ambrosius piesne, ktoré vôkol neho shromaždená cirkev s takým oduševnením spievala, že i vonku stráž držiace vojsko uchvátené súc, spolu s nimi spievalo. Prítomný bol vtedy i Augustín s matkou svojou Monikou, ktorý opísal udalosť túto v konfessiach svojich IX. 7.

Mnoho piesní pripisuje sa Ambrosiovi, no medzi tie, ktoré nad všetku pochybnosť jeho majú za pôvodcu, prináleží pieseň u nás dosiaľ užívaná a obľúbená: „Veni redemptor gentium“, ktorá sa nachodí vo viac staročeských prekladoch. My ju máme v preklade Tranovského: „Přijď, pohanů spasení“, kancionáli pod č. 25.

Ambrosiovi pripisuje tradícia i pieseň: „Te Deum laudamus“, „Tě Boha chválíme“. Dľa inej povesti složili ju Ambrosius a Augustín na Veľkú noc r. 387., keď Ambrosius pokrstil Augustína, nad čím tak boli uradostení títo pobožní mužovia, že bez predbežného dorozumenia sa počali po veršoch striedave skladať a spievať onú pieseň pred shromaždenou cirkvou, až Augustín zakončil ju slovami: „V tě, Hospodine, doufal jsem, nebuduť zahanben na věky věků.“ Augustínova matka, pobožná Monika, z tohoto svedoctva viery syna svojho, mala byť tak potešená, že zvolala: „Milejší mi je, že si Augustín a kresťan, ako keď by si bol Augustus a cisár“. — My máme pieseň túto v staročeskom preklade v kanc. pod č. 289. bez toho, žeby nad ňou vyloženým pôvodcom Augustínovi a Ambrosiovi mohla sa privlastniť. Už v XVI. století jej spievanie ťažkosti robilo cirkvám, kde nebol sriadený chór. Preto Závorka v kancionáli z r. 1602. má ju v svobodnom spracovaní vo veršoch „pro sprostné“, ktoré spracovanie i Tranovský do svojho kancionálu prijal a značne opravil. Je to pieseň: „Tě Boha všickni chválíme“ pod č. 290., ktorá sa i v cirkvách našich na slávnosť Trojice Svätej spieva.

Chválospev tento spievaval sa pri radostných udalosťach. Tak i bratstvo liptovské na kongregácii v Sv. Mikuláši 25. sept. 1686. shromaždené, predovšetkým v chráme Božom vzdalo chválu Bohu Trojjedinému za víťazstvo Leopoldovi dňa 2. sept. 1686. nad Turkom udelené, spievaním hymny: Tě Boha chválíme. Táto radostná udalosť zvečnená je v zápisnici dvojím chronostichom:

BVDa MetropoLIs HVngarlae In VIrtVte IesV TVrCIs erepta NobIs ItaqVe eXIsto trIVMpho CeLebranDVs erIt IesV.

Ale marne tešili sa tomuto víťazstvu, lebo akonáhle zbavila sa rakúska vláda Turka, všetku silu obrátila k potlačeniu evanjelikov.

Ambrosius mal mnoho nasledovníkov, z nichž pripomeneme si tých, piesne ktorých i v kancionáli našom sa nachodia.

Kajus Cochius Sedulius zaslúži zvláštnu pozornosť našu. Bol v prostried piateho stoletia biskupom v Achaji, vyznačil sa ako kresťanský básnik. Najrozšírenejšia bola jeho pieseň o živote Kristovom v abecednom poriadku složená a z 23 štyrriadkových slôk pozostávajúca, jejž počiatok znie: „A solis ortus cardine“. Z nej behom času povstaly dve samostatné, cez celý stredovek v cirkvi kresťanskej a u nás až dosiaľ užívané piesne: „A solis ortus cardine“, sloka 1-7. od A-g., a „Hostis Herodes impie“, sloka 8, 9, 11 a 13. My ich máme dľa prekladu Lutherovho Tranovským spracované a síce: „Slušiť Pána slavně ctíti“ a „Proč bouříš, Herode, slyše“. Obe končia sa doxologiou, pozdejšie im pridanou. V staročeských kancionáloch nachodíme iné preklady. Na pr. v Závorkovom z r. 1602.: „Od slunce východu, všudy až k západu“ a „Proč, ukrutníče bezbožný, rmoutí tě Kristus pokorný“.

Z tejto doby pochodí pieseň neznámeho skladateľa: „O lux beata Trinitas“, ktorú Luther a dľa neho Tranovský preložil: „Jenž si Bůh jeden v Trojici (kanc. 284). Lukáša Pražského: „O světlo Trojice svatá“ (kanc. č. 287.) je samostatné spracovanie.

Do šiesteho stoletia siaha neznámeho pôvodcu adventná pieseň: „Conditor alme siderum“, v Tranovského preklade: „Mocný nebes Stvořiteli“ (kanc. č. 17). Pozdejšie znovu ju preložil Jur Zábojník; ale jeho preklad „Stvořiteli nebes krásných“ neujal sa.

Od Ennodia biskupa z Pavie († 521) pochodí latinská osnova, z nejž vzdelané je prekrásne staročeské Věříme: „My všickni věříme v jednoho Boha“ (kanc. č. 303). Z tej istej osnovy spracovaná je i Lutherova pieseň: „My všickni věříme“ (kanc. č. 304).

Iným smerom kráčali cirkevní spevci v Španielsku. Oni piesne svoje skladali v klassických rozmeroch a ich piesne vyznačujú sa hlbokým citom a zápaľom.

Zakladateľom tohoto smeru je Aurelius Prudentius Clemens, nar. r. 384. Za dlhé časy bol právnym zástupcom, potom cisárskym námestníkom v Ríme. V 57. roku vzdal sa všetkých hodností, vrátil sa do Španielska a tam venoval svoje básnické dary k oslavovaniu Krista a mučedlníkov za vieru. Zomrel r. 413. a v posledné časy skladal piesne, ktoré sa vyznačujú hlbokým citom a vzletnými myšlienkami a preto boly obľúbené.

Z jeho piesní pripomeniem tie, ktoré sú v Tranovského kancionáli upotrebené. Medzi tie patrí: „Corde natus ex parentis“. Alžbeta Kreutziger preložila ju do nemeckej reči a my ju máme dľa nemeckej osnovy preloženú v piesni: „Kriste, Synu jediný Otče od věčnosti“ (kanc. č. 474).

„Jam moesta quiesce querela“, pieseň to ešte v XIX. století v pôvodine na pohreboch často spievaná, ktorú však máme i svobodne spracovanú v piesni Jána Blahoslava: „Vážmež život smrtelnosti“ (kanc. č. 969). Je to akrostich na jeho meno, lenže počiatočné písmeny treba od 12. sloky k prvej čítať.

Tento Prudentiom zahájený vzletný, vrúci smer cirkevnej piesne priniesol do Talianska a Francúzska Venantius Fortunatus, biskup z Poitier.

Narodil sa okolo r. 530 v Hornej Itálii, študoval práva a stal sa obľúbeným rečníkom a básnikom. Z jeho rozdielneho obsahu básní tvoria cirkevné piesne len nepatrnú čiastku. Niektoré z nich prešly do staročeských kancionálov, na pr. „Pange lingua gloriosi“, „Chvalmež Boha velebného“. Zlomok jednej jeho piesne udržuje sa až posiaľ v Tranovského kancionáli. Je to pieseň: „Salve festa dies“, v staročeskom preklade: „Takť jest tento den slavný“ (kanc. č. 924). U nás bola rozšírená už pred Tranovským, preto ju nachodíme i v Daniela Pribiša spevníčku, k jeho katechismu pridanom z r. 1634. Tranovský neprijal ju do svojho kancionálu pre jej zastaralé dogmatické stanovisko. Avšak neznámy vydavateľ kancionálu z r. 1653 medzi mnohými bezcennými piesňami uviedol i túto do kancionálu. Na nauke, v nej tlumočenej, že vzkriesený Kristus „peklo rozbořil, škaredého ďábla v něm svázal, jemu moc odjal a že vyvedl dušičky jaté Adama, Evu i Otce svaté“ v. 2., museli sa mnohí pozastavovať, lebo Daniel Horčička v kancionáli svojom r. 1684 vydanom za potrebné držal sloku tú pod hviezdičkou nasledovne vysvetlovať: „tohoto mluvení žáden se neháj, neb vzato jest z Ozeáše kap. 13. 14; I. Kor. 15. 54. Žid. 2, 15. Nebo Adam, Eva atď. z pekla vyvedeni jsou, ne jakoby v něm skutečně byli, ale že svou vinou sobě ho zasloužili.“ Vydavateľ kancionálu z r. 1736 vynechal ostatné 4 sloky i s poznámkou a podržal len prvú sloku. Dľa neho riadili sa všetci pozdejší vydavatelia. V terajších vydaniach stojí na čele piesne: Also heilig ist der Tag, ako by bola z nemeckého preložená, čo je nesprávne. V Chovanovej partitúre máme na túto pieseň veľkolepý nápev.

Prudentius mal i viac nasledovníkov a účinok týchto vzletných, posvätného zápaľu plných piesní bol tak neodolateľný, že synoda r. 560 v meste Tours vydržiavaná kánonom 23. dovolila ich spievať pri bohoslužbe. A keď i potom ešte mnohí nechceli trpeť pri bohoslužbe krem žalmov iných piesní, synoda toledanská r. 633 pohrozila im vyobcovaním.

Veľadôležité je pre ďalší vývin duchovnej piesne, akým smerom niesol sa posvätný spev. V prvých stoletiach kresťanského letopočtu boly pri bohoslužbe v úžitku Žalmy a staro- i novozákonné chválospevy. Spievala ich cirkev striedave a spev záležal zo spevavého recitatívu. Akonáhle však návodom Ambrosiovým objavily sa piesne, skladané dľa pravidiel antickej metriky s určitým počtom slabík a s pravidelnými slokami, tu už spevavý recitatív žalmový nepostačoval. Bolo to prirodzenou nutnosťou, že k piesňam v antických rozmeroch skladaným musely byť tvorené i jim zodpovedajúce nápevy. Ako pieseň prijala formy antickej piesne, tak i posvätný spev čerpal svoje motívy z ľudového spevu, prispôsobujúc svetské nápevy k duchovnej piesni. Tento zjav opätoval sa i v XV. a XVI. století, keď následkom Husovej reformácie utešene vyviňovala sa cirkevná pieseň a k početným piesňam potrebné boly nové nápevy. Tu vypomáhaly prostonárodné nápevy. Preto v staročeských kancionáloch veľmi často uvodia sa prostonárodné piesne, na ichž nápev ma sa patričná pieseň spievať. Na pr.: Hory se zelenají času májového; Hanebné rozlúčení cos mi učinilo; Žel se Bohu polské škody; Pána Macka ctné vývody; Muráň zámek v Uherské zemi na vysoké; Ach muoj smutku má žalosti; Věj větřičku z Dunaje; sebrala se vopačiva; Nepodobné pazdeří k té červené růži; Má milá radosti, ty mé potěšení; Hej, hej, pomáhej milý; Dobrá noc, má milá, dobrá noc; Jakžto růžička překrásná; Všel do hrádku jednoho; Hyna, hyna na svitání; Stůj, furmánku, nehýbej; Pustil sem se, pustil bez vesla atď.

Preto už Václav Šturm v XVI. století obviňoval českých evanjelikov, že uviedli svetské nápevy do chrámov; aby ích ľubeznosťou iných kresťanov k sebe prilúdili. Tak bolo i za časov Ambrosiových. Avšak cirkevný duch bol ešte v svojej pôvodnej sile a bol v stave vyhnúť tomu, aby sa svetský duch nevniesol do cirkevných nápevov. Posvätný spev vždy viac sa zakoreňoval i v bohoslužbe na úkor žalmov. Cele inú tvárnosť dostal cirkevný spev, keď zlomený bol odpor pohanstva a množstvo jeho bez vnútorného preporodenia prijalo krst svätý. Tu svetský duch vtieral sa mocne do cirkve a dal i cirkevnému spevu iný smer, prispôsobiac ho vždy viac k svetskému spevu, tak že konečne lepšie smýšľajúci mužovia cítili potrebu, položiť medze tomuto sosvetšteniu cirkevného spevu. Reformu túto previedol Gregor Veľký.




Ján Mocko

— evanjelický kňaz, cirkevný a literárny historik Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.