ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Gregor Veľký, od r. 598 — 604 pápež rímsky, vyznačil si za úlohu ako cirkev kresťanskú vôbec, tak menovite cirkevný spev osvobodiť od svetských vplyvov. Narodil sa okolo r. 540 ako potomok starej senátorskej rodiny v Ríme. V štátnych službách nadobudnul si vehlasu. Vnútorná náklonnosť jeho viedla ho do tichej utiahnutosti a keď po smrti otcovej zdedil značný majetok, založil šesť kláštorov v Sicílii a siedmy na počesť Svätého Ondreja v Ríme, do nehož i sám vstúpil, posvätiac život svoj modlitbám a svätým rozmyšľovaniam. Proti jeho vôli vymenoval ho pápež Pelagius II. za diakona a zástupcu pri cisárskom dvore v Carihrade, kde sa zdržoval od r. 579 — 586. Jeho sedemročný pobyt v Carihrade stal sa pre cirkevný spev veľadôležitým. Navrátiac sa po smrti pápeža Pelagia II. do Ríma, bol jednohlasne vyvolený za jeho nástupcu. On ako pápež rozvinul mnohostrannú činnosť, smerovavšiu k tomu, aby pápežskej moci podrobil všetky západné cirkve. Tým cieľom uviedol do cirkve prísny riad, znovu sriadil bohoslužbu, jejž vrcholom bola omša, ako opätujúca sa nekrvavá obeť Kristova, prinášaná kňazom za hriechy ľudstva.

Pre historiu cirkevnej piesne a cirkevného spevu sú veľadôležité reformy, ktoré Gregor prevádzal na tomto poli. Zdržujúc sa za sedem rokov v metropoli réckej cirkve, v Carihrade, oboznámil sa s réckou bohoslužbou, v nejž s vytvorením duchovnej piesne spievanie žalmov bolo dávno zavedené. V západnej cirkvi bol opak toho. Tu piesne temer cele vytlačily žalmy a len v kláštoroch udržovala sa zásada Jeronymova, že len žalmy, ako kanonické, majú oprávnenosť v bohoslužbe.

Gregor nazpät uviedol žalmy a síce tak, aby sa v pobočných službách Božích celé žalmy spievaly, ale pre omšu na jednotlivé nedele vyznačil len niektoré verše žalmov, ktoré obsahom svojím blížily sa k vyznačeným perikopám. Dľa počiatočných slov tých žalmov nosia niektoré nedele dosiaľ latinské názvy ako na pr. Estomihi, Invocavit atď. Piesne umele skladané nezdaly sa mu byť vhodnými pre slávnostnú vážnosť bohoslužby. Z tej príčiny dal prednosť neviazanej reči, prostej próse Písma sv. Dľa jeho náhľadu malo sa ozývať v svätyni nie umením ľudským prispôsobené slovo Božie, ale tak, ako vyšlo z úst Pána, alebo ako bolo kroz Ducha svätého vnuknuté žalmistom a iným chválospevcom. I tóny musely stáť v službe tohoto svätého slova, tak aby ono jasne vynikalo a nebolo ako pri Ambrosovskom melodickom speve do úzadia potisnuté, kde pozornosť cirkve viac na umelé tóny, než na obsah sa obracala. A tak miesto umelých, piesňam prispôsobených nápevov, uviedol žalmovanie, ktoré sa viac podobalo povznesenému spôsobu mluvenia než spevu, súc jednozvučné a len na počiatku a na konci verša dvíhajúce a znižujúce sa. Bola to recitatívna prednáška. Predsa však dopustil viac modulácií hlasu, ako récka cirkev, na koľko intonácia veršov diala sa tromi alebo štyrmi postupujúcimi hlasmi a keď všetky ostatné slabiky spievaly sa jedným tónom, teda pri poslednej slabike prvej a druhej čiastky veršu nastúpila kadencia s 2 — 5 tónov, čím bola jednozvučnosť zmiernená.

Pred Gregorom brala cirkev pri službách Božích činnú účasť, na koľko bol jej spev pridelený. Avšak Gregor dajúc stavu kňazskému v cirkvi tak výlučné postavenie, dôsledne vytvoril cirkev zo spevu, prideliac ho výlučne chóru spevákov, jehož členovia boli kňazi. Tým spôsobom i zovnútorne označený bol rozdiel medzi klérom a laikmi, keď týmto označená bola pri službách Božích úloha tichých poslucháčov, ktorí najviac smeli zavŕšíť spev s „Amen“, alebo s „Hallelujah“.

Aby sa tento Gregorovský, alebo rimský spev (cantus romanus) zachoval a rozšíril v svôjej pôvodnosti, založil Gregor v Ríme spevácku školu, do nejž prijímaní bývali mladíci s dobrými hlasmi. Tým spôsobom rozšíril sa tento spev v celej západnej cirkvi a s malými premenami udržal v rim. katolíckej cirkvi až podnes. Vďačné potomstvo ctilo Gregora ako reformátora cirkevného spevu a patróna škôl, ustanoviac jemu k pocte sviatok, ktorý ako školský sviatok i v cirkvi evanj. v Uhrách dlho sa udržoval a jehož pamiatka zachovala sa v piesňach, k príležitosti tej skladaných.

Ostatne Gregor neobmedzil sa výlučne na žalmy a biblické texty (prosy), ako na to poukazujú piesne, ktoré on sám skladal, alebo mu ich podanie pripisuje. Pominúc vypočítanie jemu pripisovaných piesní, vyzdvihnem len tie, ktoré sa dejín naších piesní bezprostredne týkajú. Medzi inými pripisuje sa mu pieseň: „Grates nune omnes reddamus“ — in nocte nativitatis Christi in galli cantu sequentia. Je to najstaršia sekvencia, ktorá sa i v našom kancionáli v piesni „Poděkujmež všickni spolu Pánu Bohu našemu“ zachovala a ktorou na Vianoce započínajú sa služby Božie v cirkvách naších. V staročeských kancionáloch nachodia sa početné variácie prekladu tejto piesne.

Tradícia pripisuje Gregorovi i pieseň: „Veni creator spiritus, mentes tuorum visita“ — die pentecostes. My ju máme dľa Lutherovho prekladu Tranovským preloženú v piesni: „Stvořiteli Duchu svatý“ (v kanc. číslo 277). Tamže mýlne je udaná latinská osnova: Veni sancte spiritus a mýlne sa pripisuje Ambrosiovi.

Do časov Gregorových prináleží i antifona „pro pace“ ktorá sa pred žalmom spievavala, zo slov Žal. 42. 6, 7. a 2. Kráľ. 20, 19. složená je ze:

Da pacem Domine in diebus nostris. Alleluja.

Quia non est alius, qui pugnat pro nobis, nisi tu Deus noster. Alleluja.

Máme ju v kancionáli medzi starými antifonami pod č. 642 „Dej nám pokoj, Hospodine“. Práve tak začína sa stará pieseň proti nepriateľom tureckým kanc. č. 810, jejž základná myšlienka je táto stará antifona.

Do siedmeho stoletia siaha krásna pieseň večerná: „Christe, qui lux es et dies.“ Staročeské preklady siahajú až do XIV. stoletia. Preklad, ktorý je v kanc. pod č. 747: „Kriste, jenž si světlo i den“ je pozdejšieho pôvodu a bol prvý raz tlačený r. 1522. Z toho nasleduje, že v kancionáli nesprávne je nad ňou položená Michala Weisova pieseň: „Christ, der du bist der helle Tag“, akoby z nej bola preložená. Naopak, Weis prekladal staročeské piesne do nemeckej reči a tak i táto je prekladom onej. V latinskej pôvodine má len 6 slôk, siedma sloka je pozdejšie pridaná doxologia. Poneváč totiž učenie o Trojici Svätej v cirkevnom živote stálo v popredí, obyčaj bol zakončievať piesne chválou Trojice svätej, ktorý zvyk zachovával i Tranovský vo svojich piesňach. Keď sa pieseň nedokončila doxologiou, končila sa odvolaním na zásluhu Kristovu, alebo dotvrdená bola s „Amen všickni zazpívejme“ atď. V piesni „Kriste, jenž si světlo i den“ máme v sloke 7. 8. a 9. trojí dávny spôsob zakončenia.

Pieseň pod č. 748: „Kriste, světlo všech temností“ je ponáška na predošlú a složená je na meno Kopář.