E-mail (povinné):

Ferko Urbánek:
Rozmajrín

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Silvia Harcsová, Katarína Tínesová, Andrea Jánošíková, Jaroslav Geňo, Michal Maga.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 48 čitateľov


 

Dejstvo I.

(Javište predstavuje spoločný dvor. V popredí na pravo dom Lazanky s oknom na javište. V okne v maľovanom kvetníku rozmajrín, pod oknom lavička; vľavo oproti je dom Gajdošíčky, z ktorého dvere vedú na javište. V prostriedku javišťa veľký košatý strom, pod ním stôl, okolo lavice. V úzadí cesta.)

Výstup 1.

Anička (sama).

ANIČKA (stojí pri okne, polieva a oprašuje rozmajrin a spieva):

Prídi, Janík premilený, prídi k nám, ja ti za klobúčik pierko dám, červenú ružičku, rozmajrínček zelený, príď, šuhajko milený.

Ale teraz s chuťou do práce, lebo tetka prídu čo chvíľa, aby našli všetko v poriadku. (Vezme zpoza kulisne košík so zemiakmi, misku a nožík, sadne na lavičku pod okno a škrabe zemiaky.) I tak im od istého času nemôžem v ničom vyhovieť. Sám Pán Boh vie, čo sa to u nás porobilo. Všetko sa mi zdá, že odkedy chcú tetka Janíka oženiť, odvtedy som im v dome na závade. Nuž ale kam sa pohnem? Čo urobím? Nevoľná sirota, ako vtáča v tŕní.

Výstup 2.

Jožko, predošlá. Neskôr Zuzka.

JOŽKO (vstúpi zprava a hľadá pilne po zemi): Tu už musí byť. (Zbadá Aničku.) Pomáhaj Pán Boh, Anička!

ANIČKA: Pán Boh uslyš! Čože hľadáš, Jožko?

JOŽKO: Osličku som ztratil, a po Ondrejovej mi nechce kosa brať, nuž kým ostatní poolovrantujú, chcem ju najsť.

ANIČKA: Tu na dvore jej nemáš, lebo keď som zametala, bola by som ju našla.

JOŽKO: No, ak jej tu niet, už jej ani nenajdem. Škoda!

ANIČKA: Ach, čože máš banovať za kusom kameňa; horšie by bolo, keby si bol srdce ztratil, to by sa nedalo kúpiť, ani nahradiť.

JOŽKO: Nuž veď medových je na jarmoku dosť, a moje, keby som i ztratil — azda by ho bol niekto taký našiel, čo by si ho vedel opatriť a mne ho svojím nahradiť.

ANIČKA: Ty to tak rozprávaš, ako by sa už i bolo stalo!

JOŽKO: Ľaľaže ju, ako by ma na spoveď ťahala a potom všetko vyštebotala. Hádam vás ja neznám, že ste jedna ako druhá. (Najde osličku za stromom.) Á, tu mi je! To mi iste (hrozí šelmovsky ku Gajdošíkom) Zuzka skryla.

ANIČKA (smeje sa): Ha-ha-ha, ešteže čo, veď jej nemáš ani doma; všetci sú pri sene.

ZUZKA (spieva v dome):

Vezmi ma, šuhaj, za ženu, budem ti dobrú gazdinu: včas ráno vstávať, kravičkám dávať, budem ti dobre gazdovať.

JOŽKO (počúva): Vidíš, že je doma! Počkaj, hneď ťa i potrescem za tvoju samopaš. (Ide pred dvere Gajdošíkov a spieva ďalej):

Prišiel k nej šuhaj na špehy, ona si leží v posteli; kravy ryčaly, svine kvičaly a jej sa sníčky snívaly.

Tuh! (zavýskne, na dvere zabúcha). S Bohom! (Odbehne.)

ANIČKA (smeje sa): Ha-ha-ha, ale jej dal!

Výstup 3.

Zuzka, predošlá.

ZUZKA (vystrčí zo dverí hlavu, zvedavo sa obzerá): Kdeže je? (Vystúpi, drží hrable, pozerá za uhol domu). Či sa mi skryl?

ANIČKA: Preč bežal, niet ho tu.

ZUZKA (zbadá Aničku): Ty si to, Anička? Čo robíš? Pomáhaj ti Pán Boh!

ANIČKA: Pán Boh uslyš! Naľakal ťa, čo?

ZUZKA: A čo tu robil?

ANIČKA: Prišiel si pre oslu, čo si mu skryla.

ZUZKA (smeje sa): Ha-ha-ha — a našiel ju?

ANIČKA: Našiel.

ZUZKA: A čo povedal?

ANIČKA: Hneď on vedel, že je to tvoja robota, a preto ťa chcel pokarhať: zaspieval ti, zabúchal na dvere, a hybaj v nohy.

ZUZKA: No, počkaj, však mu ja to neodpustím.

ANIČKA: Ja som sa nazdala, že si už na lúke.

ZUZKA: Mamička niesla koscom olovrant, nuž ja som za ten čas musela všetko obriadiť, a teraz idem hrabať; veď kým ta prídem, nebude viac rosno. Ty ešte nejdeš?

ANIČKA: Ja ešte nemôžem, kým sa tetka s poľa nevráťa, lebo nemôžem dvory len tak nechať. Potom zas prídu páni z kaštieľa na žinčicu, musím ich obslúžiť.

ZUZKA: Škoda, že ich dnes neuvidím; tá pani osvietená grófka sa mi veľmi ľúbia, sú to driečna pani a taká dobrá, milá, ani sám anjel.

ANIČKA: Veru poriadna pani, ani im páru neviem na ďaleko, taká shovorčivá, bez všetkej pýchy, ani by nikto nepomyslel, že je grófka.

ZUZKA: Slečna Oľga povedala, že hovorí deväť rečí, ale že najradšej len slovensky rozpráva, lebo jej matka bola vraj číra Slovenka, až tam z Turca.

ANIČKA: No, však to i poznať, že musí byť poriadna, statočná osoba, keď sa za svoju reč nehanbí, keď svoj pôvod netají, ale sa smelo k svojmu prizná.

ZUZKA: Veru každá by to tak nerobila. Pozri len na tú fiflenu z trafiky: sotvaže mesto videla, už slovensky zabudla; hoci i s nami do školy chodila, pozerá na nás cez plece, posmieva sa nášmu rúchu, našim zvykom, našej reči.

ANIČKA (významne): Podlá, naničhodná duša, ktorá svoj pôvod a svoju reč tupí.

ZUZKA: Tak je, máš pravdu, Anička. S Bohom ostaň, už musím ísť. (Odchádza.) Modli sa alebo si spievaj, aby ťa nemátalo, keď si tak sama.

ANIČKA: Ach, nebojím sa, veď mátohy vo dne nechodia.

ZUZKA: Že nie? Ako kedy, veď sú rozličné mátohy. Čo keď by tu, kde sa vezme, tu sa vezme, vykvitol razom šuhaj, driečny ako jedľa, vo vyšívanej košieľke, klobúčik podperený a volal sa Janko? Nezľakla by si sa takej mátohy?

ANIČKA: Hm, to nie, ako sa ani ty svojho Jožka nenaľakáš.

ZUZKA: Môjho Jožka? Ach, Bože, keby už bol mojím! Ale ono ešte mnoho vody ujde, kým ten bude mojím.

ANIČKA: Nuž ale prečo?

ZUZKA: Preto, že je Jožko chudobný a mamička chcú prístupníka z gazdovského domu, ktorý by zas aspoň toľko do domu priniesol, koľko v ňom najde.

ANIČKA: Teda sa hádam sriekly tie dve mamičky. Tvoja mať chcú bohatého zaťa a moja tetka bohatú nevestu.

ZUZKA: Nuž a teba vyplatia? Veď to celá dedina hovorí, že si Janko len teba vezme.

ANIČKA: Bolo to, bolo tak dohovorené, sama tetka mi to často sľubovali, ale od istého času sa len za bohatstvom ženú.

ZUZKA: Kto má mnoho, pýta viac. Ale veď si to oni ešte rozmyslia.

ANIČKA: Netrúfam, chcú mať nasilu bohatú nevestu, a to som ja nie. Ja mám len Pána Boha nad sebou, čistú dušu, úprimné srdce a ruky do práce.

ZUZKA: To je neraz viac hodno, ako bohatstvo.

ANIČKA: Ale to tetke nepostačí. Mňa moji drahí rodičia — Boh ich tam osláv — odumreli malú a nezanechali mi nijakých majetkov, iba po mamičke ostal mi na pamiatku tamten rozmajrín.

ZUZKA: Ach, aký pekný, neúrečný.

ANIČKA: Ten si opatrujem, ani to oko v hlave. On je mojím jediným pokladom, mojou potechou. Kedykoľvek mi svet ublíži a ja cítim sa najviac opustenou, pritisnem si ho k srdcu, a keď sa mu vyžalujem, zdá sa mi, ani čo by ma moja nebohá mamička počúvali, a hneď sa mi uľaví.

ZUZKA: Ach, a ten svet je zlý, on tak rád krivdí a ubližuje! (Hladká Aničku.)

ANIČKA: A ktože sa zastane úbohej siroty? Ten, čo by to rád, ten nesmie. (Utiera si oči.)

ZUZKA (pritúli ju k sebe): Neplač, Anička, ja cítim s tebou. Jožko je tiež sirota.

ANIČKA: Ach, čože, Jožko je šuhaj smelý a veselý, ten to tak necíti, a keď sa vy len ľúbiť budete, i tvoja mať zvyknú časom na neho a privolia.

ZUZKA: Pán Boh uslyš, aby tak bolo. Budeš potom prvou družicou a Janko prvým družbom. S Bohom! Už musím ísť; buď veselá, neplač, radšej si spievaj!

ANIČKA: Spev môj je len žiaľ a tajený plač. S Bohom! Ale ťa vyprevadím.

ZUZKA (objíme Aničku, spieva; Anička spieva s ňou dvojhlasne):

Bože, Bože, čo mám robiť, milý ko mne nesmie chodiť. Ja ho ľúbim, zjaviť nesmiem, so dňa na deň viacej klesnem.

ZUZKA (zavýskne. V diaľke ozve sa jej Jožko výsknutím. Obe odídu.)

Výstup 4.

Dora.

DORA (opierajúc sa o barly, vystúpi zprava. Obzerá sa): Tu ticho všade, ani po vymretí. Zaiste sú všetci v poli, oneskorila som sa. (Obzerá sa vľavo.) Ach, ba tam ide Anička. Utiera si oči, zas len plače; už jej zas ktosi ublížil. Úbohá sirota, všetkým je tu v ceste. Lazanke v ničom nevyhovie, neprestajne vrčí na ňu. Klebetná Gajdošíčka brúsi na nej svoj zlý, ošemetný jazyk, aby ju len odtiaľto vyhrýzla; ale (sadne si na lavičku pod strom), čo Boh nechce, to svet nespraví.

Výstup 5.

Anička, predošlá.

ANIČKA: Ohlásil sa jej. (Smutne.) A mne ktože sa ohlási? Janík by to zaiste rád urobil, ale nesmie, mať mu nedovolí. (Zbadá Doru.) Ach, vitajte, tetuška, ani som vás nezbadala.

DORA: Boh ťa pozdrav, Anička moja! No, čo, zdá sa mi, že plačeš? Čo ti je?

ANIČKA: Hlava ma bolí, tetka moja. (Prejde si rukou po čele.) Mala som tej noci zlý sen, ktorý ma od rána trápi. A vy sa pochváľte, zdraví ste?

DORA: No, ďakovať Pánu Bohu, však sa len ako-tak držím. A u vás čo?

ANIČKA: Všetci sú v poli, sama som doma.

DORA: A páni z kaštieľa tu ešte neboli?

ANIČKA: Nie veru ešte.

DORA: Nazdala som sa, že ich tu pri žinčici zastihnem, preto som sem nadišla. (Sníme batôžtek s chrbta.) Nesiem pani osvietenej výšivky. (Vytiahne z batôžka vyšívanú zásterku.)

ANIČKA: Veď oni čo chvíľa prídu, len si poseďte.

DORA (podáva jej zásterku): I tebe som doniesla niečo nového na hody, tu máš. Opáš si ju, či ti je dosť dlhá.

ANIČKA: Pán Boh vám zaplať, tetuška moja, a vynahraď tisícnásobne. (Bozká Dore ruku.)

DORA: Pán Boh uslyš a daj ti vo zdraví zodrať.

ANIČKA (rozvinie zásterku, primeriava si ju, radostne): Ach, to je krása, vám by bolo hodno prsty pozlátiť. Ako sa vám len odslúžim? (Utiera si oči.)

DORA: Veďže už zas neplač! Kto ti čo dá, ak nie tvoja vlastná tetka? Viac rodiny i tak nemáš.

ANIČKA: Ba veru nemám okrem vás nikoho,

DORA: Bola by som ti rada ešte i jedny rukávce, ale som už nestačila. Pani osvietená mi toho toľko poslali, že to ani za mesiac nevyšijem; nuž a pánu farárovi by som tiež rada do hodov vyšiť nové prestieradlo na ten svätý oltár do chrámu Božieho, keď sa im neviem ako zavďačiť za tie knihy, čo mi na čítanie požičiavajú.

ANIČKA: Teda máte mnoho práce, no nech vám len Pán Boh pomáha!

DORA: Pán Boh uslyš! Ej, veru som sa predtým, dievka moja, len biedne chovala, chodiac po dobrých ľuďoch, žobrúc kúsok chleba. Bože chráň, je to trpký chlieb. Teraz však, odkedy naše výšivky prišly do módy, darí sa mi, ďakovať Pánu Bohu, lepšie.

ANIČKA: No, chvála Pánu Bohu!

DORA: Chalúpku som si už popravila, roľu zo zálohu vymenila, a keby mi otec nebeský len zdravia poprial, nemusela by som sa báť biedy. Ešte by i pre teba čosi ostalo. Ale ja sa tých pánov už tu nedočkám. (Strojí sa odísť.)

ANIČKA: Nechoďte, ešte, tetuška, poseďte si, kým niekto príde, lebo mi je tu samej tak clivo. Straší ma ten môj sen.

DORA: Veď si nie sama, Anička. Pán Boh je všade, a kto sa ho nespúšťa, ani On ho neopustí. Čože sa ti takého strašného prisnilo?

ANIČKA (sadne si na malý stolček k nohám Dory): No, počujte, tetuška, čo na to poviete. Snívalo sa mi, a to nad samým ránom, že prišiel hrozný víchor. Fučalo so všetkých strán rovno na náš dom. Dvere, okná vytrhalo, môj rozmajrín z okna vychytilo a tak ním treštilo o zem, že sa črepník i sám rozmajrín na sto kusov rozdrvil.

DORA (krúti povážlive hlavou): Hm, hm!

ANIČKA: Ledva som ho do zásterky posbierala, prišiel ešte väčší fujak s tejto strany (ukazuje na dom Gajdošíčky) a schytil i mňa do povetria. Všetci sa na mňa dívali, ale nik ma nebránil, iba Janík vystieral za mnou ruky, no v tom vybehli tetka a vtiahli ho násilne do domu; iste sa báli, že by i jeho víchor schytil.

DORA: A potom?!

ANIČKA: Víchor ma zaniesol preč, preč, do pustej hory. Tam, sama, opustená, sadla som si na pník a žalostne som plakala. V tom však prišli ste vy, tetka moja, pritúlili ste ma k sebe, polámaný rozmajrín ste znovu zasadili. Ten sa hneď ujal, a koľko sĺz padlo naň z mojich očú, toľkými kvietkami začal prekvitať.

DORA (vážne krúti hlavou): Sny, dievka moja, prichádzajú z neba. Pán Boh nám dáva v nich svoje napomenutie. (Dôrazne.) Chráň sa, buď opatrná, lebo tvoj sen neznamená nič dobrého, najmä keď sa ti prisnil po polnoci.

ANIČKA (úzkostlive): Nad samým ránom.

DORA (vykladá sen): Víchor je hriech a zlosť ľudská; tá už dávno podúva s tej strany (ukazuje na dom Gajdošíčky). Maj sa na pozore, aby ťa neschytil a odtiaľto neodpratal, lebo budeš ztratená a opustená a nik sa ťa nezastane. Janko by to, možno, urobil, ale mu matka nedovolí.

ANIČKA: Bože môj, veď som ja tetke ničím neublížila, veď ju poslúcham, v úctivosti mám, ani vďačná dcéra svoju mať. Prečo ma nenávidí?

DORA: Preto, že si chudobná, dievka moja, že nemáš takého majetku, ako tvoja kamarátka Zuzka. No i Lazanka bola len služobná dievka u Gajdošíkov, keď ju nebohý rychtár Lazan za ženu pojal. Preto myslím, že ona by ešte obstála, keby ju pyšná a zlostná Gajdošíčka nehuckala proti tebe.

ANIČKA (zadivene): Súseda Gajdošíčka? A čo tá má, pre Boha, so mnou?

DORA: Tej si ty, dievka moja, najviac na závade. (Významne.) S tej strany víchor duje.

ANIČKA: Toho sa nebojím. Janko Zuzku akživ nevezme. On mne prisahal vernú lásku, on svojho sľubu nezruší.

DORA: Nechcem mu krivdiť. Janík je statočný šuhaj, ale mať jeho je slabá žena, tá sa ulakomí na Zuzkin majetok; prevráti syna na svoju nôtu. Len aby sa neprerátali… Nie je všetko zlato, čo sa blyští. U Gajdošíkov vyše nabrali, ako môžu uniesť, a teraz, keď im šupí, chcú si Jankom pomôcť.

ANIČKA: Ani Zuzka nešla by za Janíka, lebo ona ľúbi Jožka.

DORA: Ach, čože, Zuzka je dobré, veselé decko, s tou zavráti mať, ako bude chcieť. (Vstane.) Anička moja, nechaj to všetko na Pána Boha, buď opatrná, znášaj trpelive všetku krivdu, ak sa ti nejaká stane, veď ťa Boh neopustí.

ANIČKA: Ďakujem vám, tetuška drahá, za dobré napomenutie. Poručeno Pánu Bohu, ja rada znesiem každú krivdu, každé utrpenie k vôli Janíkovi. Od neho ma však nik neodpudí, iba sám Pán Boh. Alebo žiť s ním, alebo umrieť.

DORA (hrozí jej prstom): Anička, Anička, nieže tak prudko, neprenáhli sa! (Stranou.) Celá jej mať, Boh jej daj ľahko duši! (Významne Aničke.) Nie ste si roveň: on bohatý, ty chudobná. To nerobí dobroty, ba ani svet ti toho nepraje. S Bohom, dievka moja, pamätaj na svoj sen, buď opatrná! S Bohom! (Odchádza.)

ANIČKA: S Bohom, tetka! Pán Boh vám zaplať za vašu dobrotu. Mohli ste len dočkať tých pánov.

DORA: Dlho mi to čakať, dievka moja. Škoda času, i ty máš robotu.

ANIČKA: Však už mám všetko schystané, len ešte vody donesiem, aspoň môžem ísť kúsok s vami. (Vezme zpoza kulisne krhly a odíde s Dorou.)

Výstup 6.

Kohútik. Evuša.

KOHÚTIK (vystúpi zľava, má na pleci kosu, v ústach zapekačku; za ním ide Evuša s hrabľami. On nahnevano): Počuj, stará, dajže mi už raz pokoj, lebo Pánu Bohu prisám, hodím i tou fajkou o zem, ak ma dopáliš. (Vytriasa fajku.)

EVUŠA: Čože vreští na mňa, tento obuch starý, ani čo by som ušú nemala, alebo na ne nečula; laľaže ti ho!

KOHÚTIK (okríkne ju): Teda mi daj pokoj s vašimi pletkami a do klebiet ma nevpletaj, lebo sa oklameš.

EVUŠA: Nonono, prosím ponížene, ich milosť; neráča sa v hneve pohnúť. Čože som im takého zlého povedala? Či azda to ťa rozsŕdilo, že som ťa pekne prosila, aby si súsedovie Janíka odhovoril od tej lizny a povedal mu, že by si radšej našu Zuzku nahovoril? Tým som ti len hlavy neprebila! Ak to urobíš a podarí sa to, bude len pre nás dobre; veď vieš, že nám kmotra sľúbila za to Lánice, a to je roľa pod tri miery.

KOHÚTIK: Ja som ti už však povedal, že sa do toho nejdem miešať ani za celý grunt. Tam vás, božechráň, sami čerti vedia, čo vám zas po hlavách pochodilo, že chcete tých mladých nasilu čím hore tým dolu obrátiť.

EVUŠA: Nič iného, len to, že pre našu Zuzku Jožo nie je nijaký muž a pre Janíka Anna nijaká žena, taká najdená žobráčka, odkiaľ noha, odkiaľ ruka. Preto však nemusíš na mňa húkať, ani sova, ja počujem i tichšie slovo, lebo mi Pán Boh tak dobre sluchu nameral, ako tebe, vieš!

KOHÚTIK (smeje sa): Hahaha, len pri tvojom jazyku musel mieru ztratiť a pridal ti o hodný kus viac, ako mne a iným ľuďom.

EVUŠA (nahnevano): Ale netáraj, netáraj, ty ožech starý! Ja ti len toľko poviem, že Jožko nedostane Zuzky, na to nech si ani len nemyslí.

KOHÚTIK: Ba prečo by nedostal, veď je to šuhaj švárny a poriadny. Či preto, že je chudobný? Daj ti mi Bože, i nebohý kmotor Gajdošík mal päť prstov a šiestu dlaň celého majetku, keď sa sem priženil, nuž a dobre bolo.

EVUŠA: Tebe sa to ľahko povie, keď ťa nebolí, čo kmotru morí. Nevieš hádam, že je tu dlžoba, ktorá sa ináč nesmaže, len bohatým zaťom, a to je súsed Janík, toho musíme dostať, čo sa tá cifrena žiaľom o zem hodí. Ach, ale bola by tá hodna takého muža!

KOHÚTIK: Prečože by nebola? Anička je dievča ani ľalia, driečne, milé, robotné; ba kto by mu akú hanu vedel!

EVUŠA (podráždeno): No, a čo ju ty do neba vychváliš, ja predsa súsedu Lazanku odhovorím od nej a Janko si to mačiatko nesmie vziať.

KOHÚTIK (žartovne): No, nechže si nevezme, vezmem si ju ja, keď ty umreš.

EVUŠA (zadivene): Čože, ty? (Opre ruky o pás.) Ty chceš teda, aby som ja umrela k vôli tomu mačaťu, aby si sa mohol za ňou blázniť, čo?! (Zlostne.) Oj, kat ťa pálil, ty stará pokuta, teda ja, ja mám umrieť?! Veď to ja dobre viem, že by si sa oženil prv, ako by ti smútok vyšiel, ale si ho počkáš, kým ti ja umrem! (Chodí nahnevane hore-dolu).

KOHÚTIK: Chvála Pánu Bohu, keď si len môžeš rozkázať, na ako dlho chceš.

EVUŠA: Už ja teraz viem, prečo nám tá krtica každú druhú, tretiu noc zpod prahu vyryje kopec, už viem.

KOHÚTIK: Nuž, keď sa vždy pozabudnem a položím širák na stôl miesto na lavicu.

EVUŠA (nahnevane): Ba keď ma chcete z domu vyryť, lebo tá krtica nie je iný, iba ona, ona, bosorka; nie je jej nadarmo krivá Dora tetkou. Ale počkaj! (Hrozí.)

KOHÚTIK: Nuž a čože tá krivá Dora?

EVUŠA: Čo tá krivá Dora? Nerob sa len sprostejším, ako si. Dobre ty vieš, že ju ľudia videli, keď toho roku prvá búrka bola, ako stála na skale pod Uvozom s Černokňažníkom a čítala čosi v jeho knihe. Nuž a či aj doma nesedí vždy v tých knihách? Svet bojí sa i jej pohľadu, lebo na koho tá pozre, komu sa tá barlami pohrozí, toho neminie nešťastie.

KOHÚTIK: Neblázni sa, stvora Božia!

EVUŠA: No, však sa ich ja nebojím, ani ja som nie taká sprostá, že by som im na lep sadla. Len aby bol prvý mŕtvy v dedine; pôjdem ta, naberiem z tej vody, čo ho smyli a deväť ráz ulejem do krťacej diery, a hneď sa ukáže pravda. (Hrozí proti domu Lazanovie.) Ale i tie maľované líčka zblednú, so dňa na deň bude hynúť, až sa jej odnechce ženy s mužom pred svätým oltárom sprisahané so sveta kántriť.

KOHÚTIK: Evuša, počuj, neblázni sa, veď som to ja len tak žartoval.

EVUŠA (vpadne mu do reči, hovorí chytro): Daj mi pokoj! Ja takým žartom nerozumiem. Boj sa Boha a hanbi sa ľudí, ty starý hriešnik. (Plače.) Lenže je to predsa človeku ľúto, keď vlastný muž chce ti na umrláčik cengať! (Hrozí.) Ale veď ja jej ináč zacengám! (Odíde.)

Výstup 7.

Kohútik (sám).

KOHÚTIK (hľadí za ňou): Hm, hm, hm, tá osoba sa blaznie! Ale tak je to: „Hladkaj mačku proti srsti, naježí sa; spomeň žene švarné dievča, nasŕdi sa.“ To však ani mak neškodí, len aby ju jed prešiel, tak sa mi bude zaliečať, ako len najlepšie bude vedieť. (Díva sa vpravo.) Aha, tam ide Anička, nesie vodu, no, radšej vyhnem, aby som sa s ňou nesišiel, lebo by moju starú i porazilo, a človek by mal daromné útraty. (Odíde vľavo.)

Výstup 8.

Anička (sama).

ANIČKA (nesie vodu v putni, ktorú postaví za uhol domu, utre si pot zásterkou, zamyslí sa): „Nie ste si roveň: on bohatý, ty chudobná, zlý svet vám to nepraje,“ hovorí tetka, a mne div srdce nepukne. Môj ty dobrý Bože, to teda moja vina, môj hriech, pre ktorý nemáme byť svoji, že som chudobná?! A prečo? Veď chudoba nie je hriech, a koho Boh miluje, krížom ho navštevuje, a preto i chudobný človek je tvorom Božím. Nuž ale svet je zlý, on nemá svedomia a citu nepozná. Poručeno Pánu Bohu, nech sa stane Jeho svätá vôľa. Nebudem sa trápiť, radšej budem robiť, lebo v práci, pri speve zabudnem na všetko iné trápenie. (Sadne na lavičku pod okno, vyšíva a spieva):

Limbora, limbora, zelená limbora, [: padajú oriešky :] do našeho dvora. Padajú oriešky, drobné orieščatá, [: ktože vás poberie, :] chudobné dievčatá?

Výstup 9.

Janík, predošlá.

JANÍK (počas spevu Aničkinho zjaví sa v úzadí javišťa, na vyvýšenej ceste pozoruje Aničku, hovorí stranou): Je sama. U Gajdošíkov sú tiež všetci v poli, prekvapím ju. (Spieva):

Lepšie je chudoba, nežli panská bieda, lepšie dievča k práci, lepšie dievča k práci, než čo v koči sedá.

ANIČKA (zľakne sa, ide mu v ústrety): Čo sa stalo, Janko, že si už doma?

JANÍK (nežne): Nič takého, neboj sa. Zuzka ma poslala, aby som ťa šiel namátožiť.

ANIČKA: A ty si, pravda, musel poslúchnuť!

JANÍK: Ako vidíš, priletel som za svojou holubicou, ktorá tak smutne hrkúta.

ANIČKA: Aké to ľahtikárstvo od vás oboch, od Zuzky i od teba, Janko! Čo, keby sa to tetka dozvedeli?

JANÍK: Moja mamička? Nuž čože by bolo viac, riekli by: „Mladosť — radosť“, a bolo by po súde.

ANIČKA: Ej, mýliš sa, Janko! Ba nazdali by sa, že ťa ja vábim a mámim, že pre mňa zanedbávaš prácu, a hrešili by ma. Kto ma potom zastane?

JANÍK: Nuž a ja som tu nie?!

ANIČKA: Viem, že by si mi ty nedal krivdiť, lebo ty si dobrý človek. Janko, ale si i dobrý syn, treba ti mať poslúchať.

JANÍK (zadivene): Nuž a tá mať?

ANIČKA (smutne): Tá ma nenávidia. Oni ma trpia ako slúžku v dome svojom, ale ako neveste nedopriali by mi v ňom prístrešia.

JANÍK: Anička, ty krivdíš mamke; oni ťa majú radi, veď koľko ráz riekli, že si ťa vychovajú za nevestu. Do očú ťa predsa chváliť nebudú.

ANIČKA: Ja viem, že ma tetka predtým mali radi, i často mi hovorievali: „Anička, buď len poriadna, statočná a pracovitá, vychovám si ťa pre syna, budeš mi na staré dni podporou.“

JANÍK: No, vidíš teda; drž sa len dľa ich slov, oni zaiste slovo svoje zadržia.

ANIČKA: Oj, ako rada by som mamke tvojej vyhovieť, robila by som vo dne, v noci, ba to miesto by som im ofúkala, kde ich noha vkročí, z lásky k tebe, duša moja, ale všetko je márne. Zlý svet ich pretvoril. Od istého času im v ničom nemôžem vyhovieť.

JANÍK: Ale čo, to sa ti len tak zdá!

ANIČKA: Ba veru nie! A čo sa im predtým na mne páčilo, na to teraz zlým okom pozerajú; vidia na mne chybu, pre ktorú akživ nikdy nedovolia, aby sme boli svoji.

JANÍK: Pre živého Boha, Anička, nesužuj ma! Povedz, čo sa stalo, prečo by sme nemali byť svoji?

ANIČKA: Janko môj, nie sme si roveň: ty si bohatý a ja chudobná. To je moja vina, pre ktorú ma tvoja mať nestrpia v dome svojom a nedovolia, že by si ma pojal za ženu. Tebe pristane na grunt Lazanovský nevesta bohatá, z gazdovského domu.

JANÍK: No, a ja si predsa akživ inej nevezmem, len teba, Anička moja. (Udre sa v prsia.) To, Pánu Bohu prisahám, akživ, a čo by mi celý svet bránil, ty musíš byť mojou!

ANIČKA: Dajže, Bože, aby tak bolo, ale jestli si to tetka ináč premysleli, ty musíš poslúchnuť.

JANÍK: Počuj, Anička moja, ja som zaiste poslušný syn a štvrté Božie prikázanie mám vždy pred očima, ale keď by ma mamka odvádzali od teba a inú mi nahovárali, na moj’ veru, by som neposlúchol. Ty jediná si mi k srdcu prirástla. (Spieva):

Zabudnem na mater, zabudnem na otca, [: na teba, dievčatko, nemôžem do konca. :]

Výstup 10.

Gajdošíčka, Evuša, predošlí.

(Gajdošíčka s Evušou stály koncom predošlého výstupu v úzadí javišťa za uhlom domu, pozorujúc bedlive Janíka s Aničkou, a pilne si šepkajú o nich. Obe nesú hrable.)

EVUŠA (vyjde do popredia, uštipačne Aničke a Jankovi): Pomáhaj Pán Boh! No, vy máte zaiste už seno v stodole, keď si tak pekne v chládku voľkáte — hihihi! (Smeje sa.) Môže mať z vás tetka Lazanka potešenie.

GAJDOŠÍČKA (zlostne): Veru, veru, z takej podpory a pomoci na svoje staré dni! Ona robí, ani neprimeriavaj to Božie hoviadko, a mladá si len dínom dánom, ako by bolo o hodoch. (Aničke.) Pekná to bude z teba gazdiná!

EVUŠA (vpadne jej do reči): Súca veru teraz na Lazanovie grunt — hihihi!

GAJDOŠÍČKA: Hanbi sa, hanbi, takáto skyda takto hlivieť. No, však by som ja mojej Zuzke dala, aby som ju len raz tak natrafila! Musím ťa pred tetkou pochváliť, len aby som bola s ňou.

JANÍK: A čo vás do toho, čo my robíme? Čo sa vy máte do nás starieť? My nezametáme pred vaším domom, a vy nepotrebujete pred naším.

GAJDOŠÍČKA: A čože my máme s tebou? Ty si gazda, rob si, čo chceš, do teba my máme pokoj, ale tamtá vychválená robotnica!

EVUŠA (posmešne): Hihihi, čo moc perie a málo zvára.

JANÍK: S tou vy majte svätý pokoj, do tej vás nič. Ona vám je nie nijakú robotu povinná, ani ona od vás nič nepýta. Ak by ste však nasilu radi vedieť, čo tu spolu robíme, nuž i to vám ako dobrým súsedám, poviem, že sa práve radíme, kedy by sme si veselie odbavili a koho by sme všetko povolali. Myslím, že nás ani vy neohrdíte (Gajdošíčke) a pôjdete nám za širokú, a tam tetka Evuša tiež prevezmú nejaký úrad.

GAJDOŠÍČKA (nahnevano): Vieš ty, čo, Janko, rob si ty z niekoho iného blázna, ale nie zo mňa, starej osoby.

EVUŠA (tiež tak): Lebo kto rád posmechy z iných robí, sám na posmech vychodí, a ty, synak, už ideš na tie chodníčky, keď sa blaznieš za takým mačaťom.

GAJDOŠÍČKA: Ej, škoda ťa, Janko, škoda; už ťa celého prevrátila. (Hrozí Aničke.) Však ja jej namastím chlebíka s medom, len aby som sa sišla s kmotrou Lazankou. (Odíde.)

EVUŠA: A ja jej ho ešte i masielkom potrem, aby jej lepšie išiel pod zúbky. (K obecenstvu.) Zasmažím jej tie krťacie kopy pred našimi dvermi. (Hrozí.) Ej, no, len no! (Odíde.)

Výstup 11.

Janík, Anička (sami).

JANÍK (beží za ňou a volá): Šťastlivú cestu až k Novému Mestu, ale si vezmite riečice, lebo bude pršať, zmoknú vám vaše rapotačky!

ANIČKA (zadrží Janíka): Janko, pre Boha, čo robíš? Maj s nimi pokoj! Čím viac psa dráždiš, tým viac breše. Nechaj ich, nech im sám Boh platí.

JANÍK: No, nechže im platí, ale krivdiť ti nedám, duša moja, od nikoho, a čo by to priam moja vlastná mať boli, tým menej od takých kartárok. Ešte si maly zavolať Katušu Táralku, čo vajcia skupuje, aby boly všetky pohromade. Tá k nim tak pristane, ako lačnému kus chleba.

ANIČKA: No, už sa len nehnevaj, Janíčko, a choď radšej za robotníkmi, aby nebolo zle.

JANÍK: Hádam azda tamtým k vôli? (Ukazuje na Gajdošíkov.)

ANIČKA: Nie tak tým k vôli, ale aby sa tetka nehnevali, nechcem zažiť hriechu. Choď len, duša moja, prosím ťa.

JANÍK: A ako ťa tu teraz samú nechám, medzi takými dobrými súsedmi? Ešte by ti mohli niečo vykonať.

ANIČKA: O mňa sa ty netráp, nie som sama. Pán Boh je všade a mám tu i svoj rozmajrín, duch mojej drahej mamičky, bdie pri mne, nebojím sa. (Počúva.) Zdá sa mi, že počujem veselý smiech; to idú iste pani z kaštieľa na žinčicu, nebudem sama.

JANÍK: Nuž s Bohom teda! (Podá jej ruku.) Prídeš i ty za nami?

ANIČKA: Prídem, len aby tetka domov prišli, prv nemôžem odísť z domu.

JANÍK: No, len príď, lebo bez teba tam pusto, clivo. S Bohom! (Odíde.)

ANIČKA (hľadí za ním): Boh ťa sprevádzaj a žehnaj každý krok tvojho života! Ty jediný máš srdce, ty jediný máš cit k úbohej sirote. (Odíde do domu.)

Výstup 12.

Grófka, Oľga, Dumný, Blahoň, Anička.

(Grófka, za ňou Oľga, Dumný, Blahoň, vystúpia z úzadia s pravej strany.)

GRÓFKA (obzerá sa): Niet azda nikoho doma?

OĽGA: Oneskorili sme sa dnes.

DUMNÝ: Ach, ba niekto len musí byť doma, lebo nemôžu toľké dvory bez dozoru nechať.

BLAHOŇ: Kuknime do domu. (Ide k domu; v tom vystúpi Anička, nesúc vyšívaný obrus, chlieb, soľ a vodu.)

GRÓFKA: Ach, tu je naša Anička!

ANIČKA (postavi všetko na stôl, bozká grófke ruku): Ponížene pekne vítam; už som sa bála, že naša žinčica dnes hanbu zje.

OĽGA (podá Aničke ruku): Oneskorili sme sa trochu.

BLAHOŇ (ukloní sa): Dobrý deň, Anička!

ANIČKA (ukloní sa): Dobrý deň, pekne vítam u nás!

DUMNÝ: No, ľaľa, a mňa ani neobzre, taká je pyšná.

ANIČKA (prívetive): Dobré ráno, pán organista. Ach, čože by som bola pyšná, veď vás ja rada, ako svojho otca.

DUMNÝ: No, a kade beháš, Anička moja? Taký som dnes veselý, že by som mal vôľu zaspievať. Nože si, no! (Spievajú okrem grófky):

[: Kde si bola, :] [: Anulienka moja? :] [: Hľadal som ťa :] [: včera večer doma, :] [: Pásla som ja :] [: na doline pávy, :] [: kde nebolo :] [: sedem rokov trávy. :] [: A na ôsmy :] [: trávička narástla, :] [: tam som si ja :] [: páviky napásla. :]

(Počas spevu Anička prikrýva stôl. Oľga vytiahne z košíka štyri poháriky a položí na stôl.)

GRÓFKA (tlieska rukami): Bravo, bravissimo! Tak, tak, hneď z rána pekne veselo, nuž pôjde to celý deň živo a nebudeme sa nudiť. To je utešená pieseň.

DUMNÝ: My Slováci máme bohatú zásobu pekných piesní. (Grófke.) Vaša osvietenosť ráči byť milovnicou spevu?

(Oľga rozpráva tíško s Aničkou.)

GRÓFKA: Spev a hudba je mojou najmilšou zábavou, ale zvlášte páči sa mi spev ľudu, preto som tu tak chytro navykla a tak dobre sa tu cítim.

BLAHOŇ: No, toho tu zažije vaša osvietenosť dosť, zvlášte cez leto.

DUMNÝ: Náš slovenský ľud je spevavý, on v piesňach svojich žije, v nich sa teší, v nich žiali, narieka i plače.

GRÓFKA: Keď som mala sem ísť, strašili ma moji priatelia, že prídem medzi celkom divých, surových ľudí, a líčili mi všetko takými desnými farbami, že som už tratila vôľu sem prísť.

DUMNÝ: Naši protivníci nás stále tak osočujú, očerňujú.

BLAHOŇ: Vaša osvietenosť, však je to nie také strašné?

GRÓFKA: Ale naskrze nie, práve naopak, so dňa na deň sa mi tu viac ľúbi, a čím viac poznávam tento tichý, dobrý ľud, plný poezie, tým viac ľnem k nemu, a tento báječný kraj púta ma natoľko, že sa zapodievam myšlienkou tráviť i zimu medzi vami.

DUMNÝ: Vaša blahosklonnosť k nášmu ľudu, osvietená pani, naplňuje nás vrelou radosťou. Boh milostivý poslal nám vo vás anjela, ktorý požehnane bude brániť náš ľud i v kruhu našej šľachty.

OĽGA (grófke): Prosím, osvietená pani, nebude sa páčiť žinčice, kým je teplá?

GRÓFKA (ide k stolíku): No, jestli nám Anička donesie, veľmi rada.

ANIČKA: Prosím. (Odbehne do domu.)

BLAHOŇ (díva sa za Aničkou): Anička je dnes čosi smutná.

GRÓFKA: Zdá sa mi, že plakala.

OĽGA: Chúďa!

ANIČKA (vráti sa, nesie v maľovanom krčiažku žinčicu): Žinčica je práve ani horúca, ani studená. Nech sa páči. (Nalieva do pohárikov.)

OĽGA (objíme ju a spieva. Anička spieva s ňou):

Stojí dievča u šenktiša, [:vínko nalieva,:] čierne oči uplakané, [:ako kalina.:]

ANIČKA (pokračuje sama):

Ako by som neplakala, [:keď som sirota,:] nemám radosť, potešenia [:z môjho života.:]

(Všetci ostatní, okrem grófky, opakujú: „Nemám radosť“ atď. Anička utiera si oči zásterkou a odíde.)

Výstup 13.

Predošlí bez Aničky.

GRÓFKA (hľadí za Aničkou): Je to pekné dievča, ani oliva. Utešený model dedinskej krásavice. (Sadne za stôl a pije žinčicu.)

OĽGA (Blahoňovi): Pane Blahoň, vy ste azda diletantom umenia Rafaelovho: nebudí vo vás malebný model švárnej Aničky chvíľku nadšenia, v ktorom by váš obratný štetec mohol vytvoriť obraz novej madony?

BLAHOŇ: Slečna vie veľmi delikátne pobádať a dobre vie, že ak dielo umelcovo má sa zdariť, musí on, čo štetec jeho líči, cítiť to celou vrelosťou srdca svojho. No a tu by azda nebolo ťažko slečne uhádnuť, kto by musel stáť, aby obraz vypadol skvele.

OĽGA: Odpusťte, nerozumiem vám. (Odíde a sadne ku grófke.)

BLAHOŇ (k obecenstvu): Zas len nerozumie, a predsa každý dych, každý pohľad môj vraví tajnou rečou lásky k nej — len k nej jedinej.

GRÓFKA (obzerá obrus): To je zaiste práca Aničkina; ako správne je tá výšivka spravená.

DUMNÝ: Veru je ona súce dievča, dobré, milé, pracovité, že jej páru neviem v dedine.

OĽGA: Chúďa, a taká nešťastná.

GRÓFKA: Nešťastná? A prečo?

OĽGA: Je sirota, nemá nikoho.

GRÓFKA: A tetka Lazanka nie je jej rodina? Veď ju Anička volá tetkou.

DUMNÝ: Nie, prosím, to je len taký pekný zvyk nášho ľudu, že mladší volajú staršie ženy tetkami a starších mužov strýčkami.

OĽGA: Krivá Dora je Aničke akousi ďalšou strynou.

BLAHOŇ: Anička je vraj nalezenka. Tak svet hovorí.

GRÓFKA: Nalezenka? A ako prišla do Lazanov?

DUMNÝ: Bolo to pred osemnástimi rokmi, práve na Jána, keď stal sa včas ráno v dedine krik, že dievky, čo išly pred východom slnka sbierať šťastné zelinky, našly na brehu panského rybníka dieťa v poduške a pri ňom rozmajrín v kvetníku.

GRÓFKA (zvedave): Nuž a?

DUMNÝ: Dieťa zaniesli i z rozmajrínom k rychtárovi, nebohému Lazanovi, že by urobil s ním poriadok.

GRÓFKA: To zaiste nejaká nešťastnica dieťa odhodila a sama zmárnila sa vo vode hlbokého jazera.

DUMNÝ: Rychtár hneď poslal chlapov, aby hákmi hľadali v rybníku — ale nenašli nič, ani čo by sa bola na dno prepadla. Dieťa však bolo pekné, to nechali si u Lananov, aby ich jediný triročný synáček Janko mal sa s kým zabávať, a potom si mysleli, keď dieťa dorastie a nebude sa k nemu nikto hlásiť, nuž že zíde sa v dome na pomoc gazdinej.

GRÓFKA: To je vskutku romantická udalosť.

OĽGA: Počujte, otecko, len to mi je čudné, ako zvedeli, že krivá Dora je Aničke rodina.

DUMNÝ: Po šatkách dieťaťa, lebo večer pred touto udalosťou pribehla k starej Dore pološialená jej príbuzná, ktorej život bol pravý román, v jednej ruke nesúc rozmajrín v kvetníku, v druhej však polonahé dieťa, prosiac o nocľah.

OĽGA: Nuž a Dora ju neprijala?

DUMNÝ: Ba prijala, očistila a obliekla do svojich šiat úbohú i dieťa, prehovárajúc ju, aby ostala u nej, že i s tým málom, čo má, rozdelí sa s ňou vďačne. Potom uložila svojich hostí do vlastnej postele a sama si ľahla na povalu. Ráno však videla, že je posteľ prázdna; hneď potom sa rozchýrilo, že našli dieťa i s rozmajrínom na brehu rybníka.

BLAHOŇ: A nik nevie, prečo sa utopila?

DUMNÝ: Azda zo šialenosti.

OĽGA: Ľudia si však povrávajú, že od tých čias každý mesiac behá biela žena okolo rybníka, zalamujúc rukami a kvíliac, a hľadá svoje dieťa.

GRÓFKA: To je zaujímavý prípad. Ten pekný rozmajrín (ukáže naň) je teda pamiatka po jej matke a viaže sa tajomstvom k jej románu, ktorý by ma veľmi zaujímal.

DUMNÝ: Ten by vám len krivá Dora mohla porozprávať, iný to nevie. Povráva sa síce všeličo, nuž ale to je mienka ľudu.

GRÓFKA: Pane Dumný, vyzvedajte sa o tejto záležitosti bližšie. Tá starká vám to, ako známemu, skôr povie, ako mne.

DUMNÝ: Veľmi vďačne, nakoľko možno, poslúžim vašej osvietenosti. Pôjde to však ťažko, lebo nakoľko je ináč stará Dora sdielna, shovorčivá, tak o tomto rada mlčí. Pokrčí ramenami, oči jej zvlhnú, ale ani slova.

GRÓFKA: No, tým je to zaujímavejšie.

OĽGA: Boh sám vie, čo je na tom.

BLAHOŇ: Musí to byť tajomstvo, ktoré má s ňou umrieť.

GRÓFKA (vstane): Teraz by sme mohli urobiť malú vychádzku na skalu ku sboreninám, je veľmi príjemne.

DUMNÝ: Prosím, ako sa páči.

OĽGA: Prosím, či i poháre vziať?

GRÓFKA: Načo, Oľuška, veď pôjdeme tadeto nazpäť. (Odchádza.)

OĽGA (Blahoňovi): Idete i vy, pane správca?

BLAHOŇ (nadšene): S vami, slečna, i na kraj sveta!

(Odídu všetci.)

Výstup 14.

Táralka, Anička.

TÁRALKA (volá za kulisňou): Maslo, vajcia, gazdinká! (Vystúpi zprava, má na chrbte plachtu, v ruke košík.) Nik sa mi neozval. Nie sú azda doma, zle som trafila.

ANIČKA (vyjde a nezbadá hneď Táralky): Už odišli, azda sa nahnevali, že som odbehla. Ale však poháriky ešte tu nechali.

TÁRALKA (blíži sa): Pán Boh daj dobrý deň, mladá gazdinká!

ANIČKA: Pán Boh uslyš! Vitajte u nás!

TÁRALKA: Ďakujem pekne. No, ako sa mi tie kuričky držia, ako? Naniesly mi mnoho?

ANIČKA: Veď máme čosi v komore, ale sľúbili ich kuchárke do kaštieľa. Musíte prísť, až dôjdu tetka.

TÁRALKA: Tak, tak, s Bohom teda, s Bohom!

ANIČKA: S Bohom choďte a daj vám Boh šťastia!

TÁRALKA (odchádza do Gajdošíkov): Pán Boh uslyš!

Výstup 15.

Blahoň, Anička, Gajdošíčka, Evuša, Táralka.

BLAHOŇ (nesie klobúk v ruke a druhou stiera si ručníkom pot s čela): Nazdar, Anička! Pani grófka vám odkazuje, že sa zabudla od vás odobrať, ale že príde ešte neskôr a zaplatí svoj dlh, aby ste vraj nemali za zlé.

ANIČKA: A kvôli tomu ste sa unúvali sem?

(Gajdošíčka, Evuša, Táralka postavia sa do dverí a dávajú jedna druhej znak mlčania, ukazujúc na Aničku a Blahoňa.)

BLAHOŇ: Ja som sa sám ponúkol sem zajsť, lebo sa vás chcem niečo opýtať tak medzi štyrma očima, bez všetkých svedkov.

ANIČKA (prekvapená): Mňa? A čože to má byť?

BLAHOŇ (obzerá sa, tajomne): Je to záležitosť, ktorá týka sa môjho srdca.

ANIČKA (nevinne): No, o tom vám ja môžem veľmi málo povedať.

BLAHOŇ: To verím, že vy nemáte ani len tušenia, čo sa deje v mojom srdci. Vy neviete, že ono dňom-nocou horí láskou čistou, láskou vrelou k nej jedinej.

GAJDOŠÍČKA: No, nemá šťastia tá opica?

TÁRALKA: Tak, tak, to ani pán farár krajšie nevykáže.

EVUŠA: Akživ mne môj starý tak pekne nepovedal.

ANIČKA: Nuž a čože ja vám môžem?

BLAHOŇ (vpadne jej do reči): Oj, áno, vy môžete utíšiť toto rozbúrené srdce, jediným slovom môžete mu podať balzamu úľavy.

EVUŠA: Vidíte, že ona vie všeličo, keď on i balzam od nej pýta.

GAJDOŠÍČKA: Hádam ju stará Dora nenaučí, však jej je tetka!

TÁRALKA: Tak, tak, kto by sa to nazdal!

ANIČKA: No, ja vám, mladý pane, nerozumiem, čo chcete.

BLAHOŇ (pre seba): Ani tá mi nerozumie! (Aničke.) Nič iného, len mi, prosím vás, povedzte, čo vám hovorila, či azda niečo o mne, veď s vami toľko rozprávala.

ANIČKA: A kto?

BLAHOŇ: Slečna Oľga, či vám, reku, neodokryla tajnosti svojho srdca, či sa vám nezdôverila, že ma ľúbi, že mňa miluje?

ANIČKA (smeje sa): Hahaha, mladý pán je práve taký, ako všetci ostatní naši mládenci; keď vidia dve dievčence spolu sa rozprávať, už si myslia, že je reč o nich, a tým sa ani nesníva. Ja rozprávala som slečne svoj sen a ona ma tešila.

BLAHOŇ (zronený): Tak zasa nič istého; večná neistota ma umorí. S Bohom! (Odíde.)

ANIČKA (smeje sa): S Pánom Bohom!

GAJDOŠÍČKA: To je poriadok, to je gazdovstvo! Jeden druhému kľučku podáva. (Odíde.)

EVUŠA: Môže sa hanbiť to paníča popánené. (Odíde.)

TÁRALKA: Tak, tak. (Odíde.)

ANIČKA (hľadí za nimi): Pre Boha, tie sú doma; ak ho tu zazrely, zas bude zle!

Výstup 16.

Lazanka, Anička.

LAZANKA (vystúpi nahnevano, utiera si pot zásterkou): Ale čo sa ty, prosím ťa, ešte doma moceš? Či si kalendár zmýlila a nazdávaš sa, že je nedeľa, či čo?

ANIČKA: Veď ste mi, tetka, kázali, aby som doma čakala, kým sa vrátite.

LAZANKA: To ja viem; keď si však videla, že nechodím, mala si mi prísť oproti. Ty dobre vieš, že nič nemáme k pôdoju, že načim brať trávu, ale to ťa, pravda, netrápi, o to ty nemáš starosti. A ja, úbohá stvora, na starosť musím batohy vláčiť. (Odfukuje a utiera si pot.) Takú poľahobu, takú pomoc som si na tebe vychovala!

ANIČKA: Už sa len, prosím vás, nehnevajte. Veď som ja i myslela, že pôjdem za vami, v tom však prišli páni z kašieľa na žinčicu — nemohla som odísť.

LAZANKA (vyčítave): To je veľká robota, do tých pohárčekov žinčice naliať. Prosím ťa, len sa nevyhováraj tak sproste, lebo veď vidím, aká si bola pilná, keď si ani po nich neupratala. (Ukáže na stôl.) To tiež čaká na mňa?!

ANIČKA (upratuje): Veď práve čo odišli.

LAZANKA: A ty si musela trkotať s nimi, lebo niet inej roboty v takýto pilný deň. No, však uvidím, ako je to v kuchyni, či si aspoň zemiakov naškrabala, vody doniesla, ohňa rozložila; ale čo: „Lenivá ruka hotová muka.“ (Chodí hore-dolu.)

ANIČKA (lichotive): Tetuška moja, to je všetko hotové.

LAZANKA: No, veď, chvála Pánu Bohu, má i ako byť, za toľký čas!

ANIČKA: Teraz pôjdem do poľa.

LAZANKA (zlostne a chytro): Čo, do poľa?! Áno, pilná robotnica, keď iní idú z poľa, ona sa vyberá do poľa, na hanbu a posmech ľudský. Slnko stojí na poludní, a ona ide do poľa, a to len aby ma mohla jedovať. Hádam nemáš doma dosť roboty. Plátno popolievať, v záhrade plieť, všetko je trávou zahlušené, cesnak okopať, žíhľavy husiam nasekať; ale to tebe na um nepríde, to všetko čaká na mňa.

ANIČKA: Tetuška, prosím vás, len rozkážte, ja všetko vďačne urobím. (Odíde.)

Výstup 17.

Lazanka (sama).

LAZANKA (k obecenstvu): Človeka by porazilo od jedu. Takýto pilný deň, a on nechá robotu i robotníkov a tak ide k nej na parády. Ale sa počuduje, nenazdal sa, že tam za ním prídem. Potom ver cudziemu, keď sa na svojho najbližšieho nemôžeš spoľahnúť. Nejde tu o škodu, ale o posmech.

Výstup 18.

Gajdošíčka, predošlá.

GAJDOŠÍČKA (vystúpi z domu): No, čo sa tak hneváš, súsedka moja, čo?

LAZANKA: Ale, prosím ťa, ako by som sa nehnevala, keď človek musí sa dotrhať na všetky strany, a kde si sama nedozreš, tam ide všetko dolu vodou.

GAJDOŠÍČKA: Veru, tak sme my úbohé vdovy. Ja sama neviem, čo by som si počala, keby som toho kmotra nemala u seba. Čože je tebe, keď máš syna — máš predsa len gazdu v dome.

LAZANKA: Ale pekný gazda, dajže si pokoj! Akživ sa ten nepodá na nebohého, Pán Boh ho osláv, akživ ten nebude nič mať. Až ja oči zavrem, vyjde všetko navnivoč takýmto poriadkom.

GAJDOŠÍČKA: Čože ťa tak nahneval? Veď je to poriadny šuhaj, akživ nebolo naň nič zlého počuť, ako o druhých. Do krčmy nechodí, piť nepije, kartárom je nie, ani sa netúla, nuž čože máš proti nemu?

LAZANKA (nahnevane): To, že je ľahkomyseľník, nedbalec. Tam na lúkach má osem najatých chlapov, ja že je pri nich, idem ta kuknúť — azda ma len zlé naviedlo ta ísť, aby som sa musela tak nahnevať. (Chodí hore-dolu.)

GAJDOŠÍČKA (zvedave): Nuž čože sa stalo?

LAZANKA: Čo sa stalo? Prídem ti ta — pravdaže, boli by sa prv smrti nazdali, ako mňa — a najdem všetkých osem chlapov sedieť pod plánkou v chládku. Kuli síce kosy, ale len tak, aby darmo nesedeli. Klebetili si pritom, ani baby na krštení.

GAJDOŠÍČKA: Ach, čo nepovieš? Nuž a Janko?

LAZANKA: Pýtam sa, kde je gazda. Oni hľadia jeden na druhého, usmejú sa, až starý Jančo mi povie: „Hm, išiel za gazdinou.“ Za akou gazdinou? pýtam sa. Oni mi na to, že si vraj preňho poslala tá moja lizna, lebo že ju hlava bolí, že jej je smutno, aby ju vraj išiel potešiť. No, čože na to povieš?

GAJDOŠÍČKA (zadivene): Ach, Boh ťa skáral, ty ledačo naničhodné, ešte si preň i na pole pošle, v takýto deň, že nevieš, čo prv schytiť! No, nie je to už samopaš na svete?

LAZANKA: No, je, veru je, o akej svet ešte neslýchal.

GAJDOŠÍČKA: My sme ho tu s kmotrou Evušou videly a počúvaly, ako si hrkútali v chládku, ani dve hrdličky, a hneď sme si na teba, chudiatko, pomysleli, že kdesi robíš, hlušíš ani blázon, a oni si len dínom-dánom. Ani sme sa nemohly zdržať, že by sme jej nedohováraly.

LAZANKA: No, dobre ste urobily — nech sa aspoň hanbí, že to celý svet vie, čo a ako robí.

GAJDOŠÍČKA: Málo si tá z toho robila, smiala sa nám do očú, a Janík by sa bol s nami skoro vyvadil.

Výstup 19.

Evuša, Táralka, predošlé.

EVUŠA (rozpráva šeptom s Táralkou; nahlas): Pán Boh vám daj dobrý deň, súseda Lazanovie!

LAZANKA: Pán Boh uslyš! (Táralke): Vitajte u nás.

TÁRALKA: Ďakujem, ďakujem. Ako sa máte? Či ste zdraví?

LAZANKA: No, len tak pomaly, po vôli Božej. Vy sa pochváľte, ako tam u vás?

TÁRALKA: Však nám, chvála Pánu Bohu, nič nechybí, ani jeden neležíme. Vy ste veru, neúrekom, ešte čerstvá.

EVUŠA (pichľavo): Keď ešte také batohy vládzu, ako dnes hrdlili z poľa!

TÁRALKA (diví sa): Tak, tak!

GAJDOŠÍČKA: Ale, stvora Božia, čo sa tebe robí? Teda až teraz, na starosť, začne sa batohmi dodierať; ako ľahko by si mohla ublížiť!

LAZANKA: Trochu trávy k pôdoju.

GAJDOŠÍČKA: A nepomyslíš, čo svet na to povie?

TÁRALKA: Veru svet je zlý a urobí často z komára vola.

EVUŠA: Nuž veď tak ukazovali ľudia prstom na nich a každý na to škamral, že doma chovajú takú skydu, takú cifru, len na parádu, pre hriech a pokušenie v dome, sami však drhnú o dušu.

GAJDOŠÍČKA: Nemohla si Zuzku zavolať, aby ti to doniesla? Tej by to bolo radosť robilo.

EVUŠA: Hja, naša Zuzka je veru do roboty ako britva. (Trhne Táralku.)

TÁRALKA: Tak, tak, dievča ani kraslica, pekné, súce, poriadne, robotné. Ej, ja len vždy hovorím, že to bude gazdiná. Kto tú dostane, veru neobanuje!

LAZANKA: Nevedela som, že je Zuzka na blízku.

GAJDOŠÍČKA: Tam je, veru tam, a tá by bola vďačne išla, lebo mi už neraz spomínala, že jej je ľúto tetky Lazanky, keď musia toľko robiť, a že by ti neraz pomohla, keby sa nebála zlých ľudí.

LAZANKA: Nuž a čože jej kto urobí?

GAJDOŠÍČKA: No, vieš, oni by to hneď obrátili, že sa ti zalieča.

LAZANKA: No, veru, nech si svet hovorí, čo chce.

EVUŠA: A hádam by mu nepristala? Veru taký párik by to bol, že ho ani s kostolnou sviecou lepšieho nenajdete.

TÁRALKA: Tak, tak, nech som Božia, ak mi to vždy na um nepríde, keď sa dívam v kostole po tých dievkach a mládencoch. Však tu ani druhej takej súcej gazdovskej dievky niet, ako je Zuzka. Nuž a Janko, mládenec z takého bohatého gruntu, ako je Lazanovie, syn nebohého pána rychtára, ktorý vyše tridsať rokov spravoval našu obec, ten si len hádam hocijakú nevezme.

LAZANKA: Veď ja nemám nič proti Zuzke. Mne by sa ona ešte najlepšie pozdávala.

GAJDOŠÍČKA: A ja, súsedka moja úprimná, ja ti svätú pravdu poviem, že by som svoju Zuzku najradšej len tebe dopriala, a čo mám z milosti a vôle Božej, nech má radšej tvoj syn, ako cudzí. Tomu ja to dožičím, ako svojmu vlastnému.

LAZANKA: Veru by to hádam len najlepšie tak bolo s tými našimi deťmi.

TÁRALKA: Tak, tak, veru to sa i jemu samému musí ľúbiť. Len to urobte, gazdinká moja, čím skôr — lebo (Lazanke): nemajte mi za zle, keď vám poviem, že vás ľutujem. Vy sa trápite, gazdujete, a úžitok z toho všetkého má iný. (Zvrtne sa, ako by chcela odísť.)

LAZANKA (zadivene): Akože to myslíte?

TÁRALKA (vráti sa): Tak, tak, gazdinká moja, tak — veď ma dobre znáte a viete, že ja nepoviem daromnice. Čo som počula, nuž som počula, a čo som na vlastné oči videla, tomu som i uverila, a len toľko vám poviem: dajte si dobrý pozor na všetko.

EVUŠA (prihráža): Kľúče noste pri sebe a nedávajte z ruky!

LAZANKA: Nuž a ktože mi odnáša? Syn je nie korheľ, že by mi do krčmy nosil, nuž a —

TÁRALKA (vpadne jej do reči): Pán Boh chráň, to by bol smrteľný hriech, Jankovi ublížiť, Pán Boh chráň! (Škodoradostne, tajne.) Ale vám to ešte nebolo divné, že tetka vašej chovanice, krivá Dora, tak sa razom zmohla?

EVUŠA: Chalupu si pokryla, roľu si vymenila.

GAJDOŠÍČKA: A výživy má vraj viac, ako malý gazda —

TÁRALKA: A odkiaľ? Z čoho? Hádam z toho, čo si tou kľavou rukou vyšije.

EVUŠA: Veru je to každému v oku, i v nedeľu pred kostolom sa o tom ľudia rozprávali.

GAJDOŠÍČKA: I ja som všeličo počula, ale čo ma po tom!

LAZANKA: Ach, pre živého Boha! Hádam by ma ešte i okrádali?

TÁRALKA: Tak, tak, nech tu skameniem, ak už i dnes tu nebola tá krivaňa a neniesla batoh odtiaľto!

GAJDOŠÍČKA: To som i ja videla.

LAZANKA (chytí sa za hlavu): Pre Pána Boha, no, veru mi pomáhajú!

EVUŠA: Je to pomoc, keď vy musíte na starosť batohy vláčiť, a ona sa s mládenci zabáva, ani o hodoch.

LAZANKA: Však sa to viac nestane, že by mi ho z poľa od roboty odvábila.

EVUŠA: A nazdávate sa, že tu bol len Janko? Ledva ste odišli do poľa, bol tu Jožko, za ním prišiel Janko, a ledva tento odišiel, prišuchal sa mladý pán z kaštieľa, a po chvíli sa ich nasháňa z celej dediny.

GAJDOŠÍČKA: No, to je už posmech, potupa, v robotný deň takéto parády vystrájať!

LAZANKA: No, však ja jej dám! (Chodí nahnevane hore-dolu.)

EVUŠA: Veď žobrák chytro zvoľnie, a hovorí sa, že sirota nevoľná, ale sebevoľná. S Bohom si tu buďte, gazdinká, a nemajte nám za zle.

LAZANKA: S Bohom si choďte!

Výstup 20.

Lazanka (sama).

LAZANKA (nahnevane): Pekné chýry, krásna česť domu, takto sa do reči dostať pre cudzieho škriatka, ktorého som vypeľhala, s nim sa natrápila, kým bolo ledačo malé, a teraz sa ti tak odpláca! Ale počkaj, ty potmehúd! Ona musí z domu, nech ide inde sveta zkúsiť. Syna si ožením, a ten musí vziať Zuzku. (Obzre sa.) Škoda, že som Táralke nespomenula, aby sa vopred vyzvedala, či by zaň išla — a veď je ešte tam. (Volá a kýva rukou.) Hej, počujte! Tak urobím všetkému koniec.

Výstup 21.

Táralka, predošlá.

TÁRALKA (vráti sa): Volali ste ma, gazdinká?

LAZANKA: Áno. Viete, čo — ja som si to dobre rozmyslela, že veru nenechám svoj dom tak ošmietať, urobím tomu koniec tak, že syna čím skôr ožením.

TÁRALKA: Tak, tak, gazdinká, to je múdre slovo. Vám treba pomoc na staré dni, a on čo vyčká?

LAZANKA: A myslím, že najlepšie urobíme, keď zajdeme do súsedov.

TÁRALKA: Veď vám hovorím, dievča do roboty i do shovoru.

LAZANKA: Preto som vás zavolala, že by ste to tak obďaleč Zuzke spomenuli, a potom mi poviete, čo ona na to. Lebo sa mi zdá, že sa ona s Jožkom ráči.

TÁRALKA: Tak, tak, ľudia to povrávajú, ale ja vám len toľko poviem, že z tej múky nik nebude chleba jesť. Jožko je chudobný, ten nemá nič, a to stará nedovolí.

LAZANKA: Ja som sa s Jankom tiež ešte o tom nerozprávala, ale myslím, že si dá povedať.

TÁRALKA: Však ste gazdinou v dome, urobte si, čo chcete a ako chcete. (Dôverne.) A keď ináč nebude, nuž choďte na krížne cesty, vezmite tam deväť hrstí prachu, pridajte k tomu deväť korienkov rozchodníku, staré osie hniezdo a kúsok mŕtvej kosti; dajte to všetko do nového hrnca, zalejte vodou, načretou z deviatich prameňov, a nechajte to deväť ráz dobre zavariť. Strážte ho, keď pôjde večer od nej, a keď budete za ním dvere zatvárať, vyšustnite to na deväť ráz za prah dverí, ale sa viac ta nedívajte. (Prihráža.) Pán Boh chráň!

LAZANKA (bedlive načúva): Jestli však Zuzku nebude chcieť?

TÁRALKA: Gazdinká moja, i na to je sprava. Otočte mu Zuzkin vlas deväť ráz okolo gombíka, zašite kúštik handričky z jej rúcha do jeho lajblíka na ľavý bok, ale tak, aby ste len deväť ráz ihlou bodli, a za deväť dní, keď sa bude ráno umývať, nech sa utre do jej obrúska alebo plachty: uvidíte, že bude za ňou lipnúť a na inú ani nepozre.

LAZANKA (vojde do domu a hneď sa vráti s hrudou syra): Tu máte, Katuška, vezmite deťom, a len mi to vykonajte: opýtate sa Zuzky, čo a ako. Ja zasa s Jankom prehovorím. Tak by sme túto nedeľu odbavili babské, na druhú chlapské námluvy a na tretiu by ich v mene Božom ohlásili.

TÁRALKA: Už sa vy len na mňa spoľahnite, a ostaňte tu s Bohom. (Odchádza.)

LAZANKA: S Bohom si choďte! (Odíde do domu.)

TÁRALKA (vráti sa): Tak, tak, takýto šťastný deň mal by častejšie svitnúť. Nadarmo som najsamprv Cigánku nestretla. Tam (ukazuje na Gajdošíkov) sľúbili mi mericu žita, ak im pomôžem Lazanku na ich stranu obrátiť. (Radostne): Hahaha, to je ver’ lepší zárobok, ako na tých vajíčkach a na tom masielku, hahaha! (Odchádza.)

Výstup 22.

Kohútik, Jožko, Ondrík, Marka, Katka, Táralka.

(Vystúpia zprava, mužskí nesú vidly, dievčence hrable; kým sú za kulisňami, nôtia zticha.)

KOHÚTIK (ide popredku, zastaví Táralke cestu, začne pred ňou spievať a cifrovať do tanca, tak i ostatní za ním):

Akože tým starým babám na súdny deň bude, ktorá nemá dobrých zubov, ako škrípať bude?

KOHÚTIK (opakujúc pieseň, schytí ju do tanca a zvŕta ju; Táralka sa bráni, pričom mládenci tlieskajú rukami a dievčence sa smejú).

TÁRALKA (kričí): Vajcia mi potlčieš, majže rozum!

KOHÚTIK (pustí ju).

TÁRALKA: Ty starý blázon naničhodný!

JOŽKO: Ale nehnevajte sa, tetka!

TÁRALKA (nahnevane): Nehnevajte sa, tebe sa to ľahko povie, ale ja mám za tri zlaté vajec v putni; keď ich pobije, čo z nich hude?

VŠETCI: Škvarenina. (Smejú sa.)

TÁRALKA (v hneve): No, môžte si ju potom zjesť; tak, tak, všetci do kopy!

ONDREJ: No; sem s ňou!

MARKA: Však sme prišly na olovrant.

KATKA: Gazdiná nám ju usmažia.

TÁRALKA (zlostne): Tak, tak, ešte i vy čosi viete; vy, vy môžte sa hanbiť zuby toľko vycierať proti tým chlapom! (Obráti sa ku Kohútikovi a hrozí mu.) Tebe to však nedarujem, idem rovno k rychtárovi, a škodu mi zaplatíš, ty, ty! (Prudko.) Ty kohútik vytiahnutý! (Posmešne.) Ki-ki-ri-kí! (Odbehne.)

KOHÚTIK (beží za ňou a volá): Ko-ko-ko-kot-ko-dák, nesiem vajcia ako klát!

(Všetci sa smejú; v tom čuť u Lazanov silné tresknutie dverí, všetci razom stíchnu a počúvajú.)

Výstup 23.

Lazanka, Anička, predošlí.

LAZANKA (v dome nahnevane): No, len sa sober a choď v čerty, už toho mám dosť — vyše práva!

ANIČKA (v dome hlasne plače, prosebne): Tetuška drahá, pre živého Boha vás prosím, nehnevajte sa!

KOHÚTIK: Čo sa to robí?

JOŽKO: Sám Pán Boh vie.

KATKA: Anička plače.

MARKA: Chudera!

LAZANKA (skríkne): Tu máš šaty a choď vo meno Božie, kam chceš. Zkús inde sveta!

ANIČKA (s plačom): Pre milosrdenstvo Božie vás prosím, tetuška nevyháňajte ma od seba!

LAZANKA: Choď už len, choď, ty falošnica, ty zlodej; na staré kolená ma bude ešte i okrádať! Ta sa pakuj!

ANIČKA: Tetka, pre Boha vás prosím, ja nejdem od vás!

LAZANKA: Že nejdeš? Ešte sa mi pristaví tento škriatok! Tam máš, na! (Vyhodí batoh šiat na javište.)

ANIČKA: Pre Boha, tetka!

LAZANKA (vysotí Aničku na javište): Ztrať sa mi s očú!

ANIČKA (kľakne a prosí): Tetka, pre Matku Božiu, pre päť Kristových rán vás prosím —

LAZANKA (prudko): Čuš! Neblúzni a neurážaj Boha! (Významne.) Nikdy, nikdy viac nechcem ťa svojimi očami vidieť v mojom dome! (Schytí s okna rozmajrín a hodí ho zlostne na zem k batohu.) Tu máš svoj majetok, a ber sa v peklo!

ANIČKA (sopne ruky k nebu): Bože, Bože, môj sen! (Klesne na batoh a plače.) Bože, neopúšťaj ma!

Výstup 24.

Gajdošíčka, Evuša, Táralka, súsedia, predošlí.

(Všetci zvedave hľadia na Aničku.)

GAJDOŠÍČKA (vybehne z domu, v jednej ruke má varešku, v druhej hrniec): Čo je, pre Boha?

EVUŠA (utiera ruky do zásterky): Čo sa tu robí?

MARKA, KATKA (ukazujú na Aničku a šepkajú Evuši).

LAZANKA: Čo sa robí? Tu striasam so seba hada, ktorého som si odchovala. (Chodí hore-dolu, ruky má o pás opreté.)

GAJDOŠÍČKA (nevinne): A čo ti urobila, súsedka moja?

LAZANKA: Prosím ťa, vieš dobre, celá dedina o mojom dome rozpráva, do akého pekného chýru ma doniesla i celý náš dom, na ktorom vyše tridsať rokov visela rychtárska tabuľa. I to vieš, že za moje dobré, že som pankarta k sebe pritúlila, že som ho vychovala, tak sa mi pekne odsluhuje, že mi ešte z domu odnáša.

GAJDOŠÍČKA: No, to je už pekne.

LAZANKA: A keď jej to dohováram, povie ti, že však ona vie, prečo to na ňu vymýšľam, že mi je na závade pre syna, že za služobnú mi je dobrá, ale za nevestu že ju nechcem preto, keď je chudobná, ale že ona k vôli Janíkovi všetko rada strpí, keď hoci vraj príde i smrť.

GAJDOŠÍČKA (čuduje sa): Ale tak ti to ledačo povedalo?

EVUŠA: Vidíte, veď vám to celá dedina prorokovala, že vám nad hlavu vyrastie. Ale všetko do času, len Pán Boh na veky. (Ukáže na Aničku.) Tak jej načim!

ANIČKA (zdvihne hlavu): Ale, tetka —

LAZANKA (vpadne jej do reči): Čuš, ani slova, a ber sa, lebo ťa dám násilne odpratať!

GAJDOŠÍČKA (Aničke): Hanbi sa, hanbi, ty čertovo vreteno!

EVUŠA (posmešne): Chcelo by byť gazdinou na Lazanovie grunte; nuž a tam hrbatý Juro z pastierne by ti nepristal?

ANIČKA (bôľne): Bože, smiluj sa nado mnou! (Vstane, Gajdošíčke a Evuši odmerane.) Jestli som i tetku nahnevala, vám som nikdy neublížila, čože máte so mnou? (Významne.) Ale ja viem, odkiaľ vietor duje. (Sbiera črepy a rozmajrín do zásterky.)

GAJDOŠÍČKA: No, a čože vieš, čože chceš? Ešte do nás si čosi začne!

EVUŠA (Aničke škodoradostne): Partu si kúp, partu, mladá nevesta, periny už máš sviazané.

LAZANKA: Ta sa ber! (Sotí ju a batoh odkopne.)

ANIČKA (prosebne): Tetka!

GAJDOŠÍČKA: Ber sa, ber! (Tisne ju do úzadia.)

EVUŠA: Ale pôjdeš — či nepôjdeš, ľaľaže ju! (Sáče ju preč, ona sa protiví, na javišti nastane lomoz a svada.)

Výstup 25.

Zuzka, Dora, predošlí.

ZUZKA (pribehne): Čo je? (Naľakane.) Pre Boha, Anička! (Tisne sa k nej. Gajdošíčka ju však odsotí od nej.)

DORA (počas najväčšieho kriku objaví sa v úzadí na vyvýšenej ceste, silne zavolá): Čo je to?

VŠETCI (ustrnú a so strachom jeden druhému polohlasne hovoria): Krivá Dora, krivá Dora!

GAJDOŠÍČKA, EVUŠA (pustia Aničku, odvrátia sa každá v inú stranu): Beda!

DORA (pátrave hľadiac po všetkých, vážne): Pažraví vlci prepadli nevinnú ovečku, a niet pastiera, ktorý by ju bránil. (Opovážlive.) Zjedzte si ju, zjedzte, hladní krkavci! (Prejde k Aničke a hladká ju.) Ty sa však neboj, holúbok môj drahý, veď ja som tu!

ANIČKA: Tetka drahá, ten môj sen!. (Ukazuje rozmajrín.)

DORA: Splnil sa, dievka moja, splnil, prv, ako som sa nazdala. Ale nič to, poď ko mne, Anička moja, zídeš sa mi na staré dni. Nič to: „Čo Boh činí, dobre činí.“ Nech je sväté meno jeho pochválené!

ANIČKA: Poručeno Bohu! (Chce brať batoh.)

DORA (prísne): Toho sa netýkaj, to necháš tu! Ja mám pre teba šiat plnú truhlu. Toto sa im boháčom zíde, ak nie na iné, nuž keď pomrú, porobia im z toho na oči plachietky. Poď! (Vedie Aničku.)

ANIČKA (smutne Lazanke): Pán Boh vám zaplať! (Odchádza.)

Výstup 26.

Janík, predošlí.

JANÍK (pribehne): Čo je? Pre Boha, čo sa robí? (Vidí Aničku odchádzať.) Anička, Anička moja!

ANIČKA (bôľne): Janko!

JANÍK: Anička! (Chce ju objať.)

LAZANKA (odtrhne ho od nej a odsotí na druhý bok, prísne): Tu buď!

JANÍK (zúfale): Mamička, čo ste to urobili? (Klesne na lavicu, hlavu položí na stôl.)

ANIČKA (plače): S Bohom, Janík, s Bohom!

DORA: Poď len smelo, dievka moja poď, veď nás Boh neopustí. (Významne.) „Dobrí sa zlostných neboja. Čo by sa ich báli? Boh má zbroje, svet bez zbroje; Boh veľký, svet malý!“

(Opona spadne.)




Ferko Urbánek

— dramatik, prozaik, básnik, autor vyše 50 divadelných hier s ľudovýchovným a národnobuditeľským poslaním, ktoré dodnes hrajú predovšetkým ochotnícke divadlá Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.