E-mail (povinné):

Ferko Urbánek:
Rozmajrín

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Silvia Harcsová, Katarína Tínesová, Andrea Jánošíková, Jaroslav Geňo, Michal Maga.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 48 čitateľov


 

Dejstvo III.

(Otvorená besiedka v panskej záhrade neďaleko rybníka; v nej stôl, okolo stoličky, na stole kvety a kniha, v úzadí cesta do dediny.)

Výstup 1.

Oľga, Blahoň.

OĽGA (urovnáva kvety vo váze, deklamuje s citom):

Dnes ešte v srdci plno kvetu a v duši plno piesní zvukov; však ako to len ďalej bude, keď život po nich siahne rukou? Ach, ako to len ďalej bude, ak osud víchrom zduje na ne? ak zroní duše kvetnu sviežu a ideále nasnívané?

BLAHOŇ (počúva nepozorovaný v úzadí, pristúpi): Slečna, dovolíte mi na tú otázku odvetiť?

OĽGA (ľakne sa): Vy tu, pane Blahoň?

BLAHOŇ: Áno, šťastná náhoda ma sem doviedla, tak že počul som tesklivý ševel piesenky vašej, aby som, dovoľte, mohol vás ubezpečiť, že hoci tu von zmarí mráz kvetnu sviežu, ale v srdci mojom najdete teplý kútik, v ktorom prekvitá celý raj lásky k vám, slečna, plnou sviežosťou. Oj, neopovrhujte touto svätyňou lásky, pre vás, jedine pre vás budovanou z citov najvrelejších, a povedzte len slovo, že volíte panovať ako kráľovna môjho šťastia, môjho blaha!

OĽGA (k obecenstvu): Pre Boha, čo mu len povedať? (Rozpačite.) Pane Blahoň, odpusťte, ale — zabúdate, že sme tu sami. (Chce odísť.)

BLAHOŇ: Práve to som si už dávno žiadal, aby som s vami osamote mohol rozprávať. Teraz je priaznivá chvíľa tu, súďte nado mnou. Áno, z úst vašich, slečna, chcem počuť výrok, čo mi je súdené: či život spásy, či deň záhuby?

OĽGA (úzkostlive): Ach, Bože! (Blahoňovi.) Ale odpusťte, ja — vás —

BLAHOŇ (vpadne jej do reči): „Nerozumiem“, chcete povedať. To vaša obvyklá fráza, ktorou ma zakaždým odbavíte, kedykoľvek odvážim sa odkrývať vám tajnosti srdca svojho. To viac neplatí, slečna. Ja konečne chcem a musím vedieť istotu, a neverím, že by ste mi nerozumeli, keď rozumiete tajnej vrave prírody. V srdci vašom plno šľachetných citov krásy, plno ideálov, samá pieseň, a nerozumeli by ste rozvlneným akordom mojej lásky? Nie, to neverím, a preto vás úctive prosím, ak nechcete priamo zodpovedať moju otázku, odpovedzte piesňou, ktorých znáte na tisíce, a ja sa uspokojím, ja vám porozumiem.

OĽGA (spamätá sa, k obecenstvu): Toto je dobrá myšlienka. (Jemu.) Pane Blahoň, vy neosmelili by ste sa akživ podobne útočiť na mňa, keby vám šum piesní mojich nebol vyzradil tajnosti skrytých citov. Keď ste však už taký nešetrný, že chcete nasilu odokryť tajnosť môjho srdca, nuž tu máte malý úryvok z môjho denníka. (Vytrhne z knižky kartu, položí na stôl; odchádzajúc, hovorí s citom.) Pamätajte však, že len láska čistá, láska ušľachtilá otvára na zemi nebo. (Odíde.)

Výstup 2.

Blahoň (sám).

BLAHOŇ (číta zvedavo):

„Že kde som našla kŕdlik mojich piesní? Kde lastovička svoje šveholenia? V úsvite ony zrodily sa vesny: zo slasti jedna, iná z duše tiesní a najboľavšia z rodu utrpenia! — A tie, imž slzy života sú zdrojom, — tie najkrajšie som našla… v zraku tvojom!“

(Zvolá radostne.) Oľga, Oľuška drahá, týmto si vyzradila všetko! (Bozká karotku.) Toto je svätý talizman môjho šťastia, môjho blaha! (Odíde vľavo.)

Výstup 3.

Táralka, Evuša.

TÁRALKA (vystúpi zľava s putňou na chrbte a s prikrytým košom v ruke; obzerá sa s hnevom): Hádam si, božechráň, slepý, alebo nevidíš pre oči, ty šialenec ošialený!

EVUŠA (ide zprava, sviatočne oblečená): Ale čo tak kľajete, tetka Táralka, čože sa vám stalo? Pochválen!

TÁRALKA: Až na veky! Ale čo, prosím ťa, tamten pánik vypánený, to úradničisko z toho kaštieľa len ti beží, ani čo by bol niečo ukradol, alebo čo by ho boli — nedaj, Bože — šibenicou postrašili, a len ti beží, beží za nosom a nevidí ti ma, ale búši sa do mňa, ani do pňa, div ma neprekotil. No ja, chvála Pánu Bohu, som sa len predsa na nohách udržala; veď by mi ten bol peknú parádu vykonal! V putni mám za dva zlaté vajec, bola by som o ne prišla. A ty si kde bola?

EVUŠA: Nosila som do kaštieľa syr a maslo.

TÁRALKA: A čo tam u vás nového?

EVUŠA: Nuž čo, prosím vás, nič dobrého. Už mohlo byť po veselí, a ono čo — veselie hanbu zje.

TÁRALKA: Veď že ten Jožko čosi mnoho dedil po tej nebohej tetke Mikulke, že hádam na šesť stovák hotových peňazí, dom, záhradu, lúku i pekný kus role.

EVUŠA: Tak hovoria ľudia; či je pravda, neviem. Ale hoci i dedil, on už k nám nechodí.

TÁRALKA: Že mu tá vaša stará veľmi nadala, i že mu zakázala za Zuzkou chodiť. Pravda, vtedy ešte nevedela, že Jožko bude boháčom.

EVUŠA: Vtedy sa len na to kulo, aby si ju Janko Lazanovie vzal. Nuž ale, kuj ty, koľko chceš, keď ti Pán Boh ohňa nedá, neukuješ. Janko sa zverboval a milý Jožko sa zas nahneval, ani viac u nás nebol. Teraz už i za ním banujú.

TÁRALKA: Tak, tak, a čo u Lazanov?

EVUŠA: Prosím vás, i tam je to také. Teraz sa len vraj na nás hnevá, že keby sme my so Zuzkou neboly začínaly a daromné klebety robily, že by vraj bolo všetko dobre bývalo. Bola by vraj mala i syna, i nevestu.

TÁRALKA: Tak, tak, čo si navarila so svojou pýchou a zlosťou, to má. Ale si ty nepočula, že sa Anička vraj blaznie?

EVUŠA: Ba spomínali to, keď sme prali, ale či je pravda, neviem.

TÁRALKA: Ba že je svätá pravda, spravedlivá.

EVUŠA: A možno, že jej to ešte prejde.

TÁRALKA: Ja netrúfam, veď čo tí už všetko robili!

EVUŠA: Kto by si bol pomyslel, že z takého ledačoho bude toľko dymu.

TÁRALKA: Tak, tak. No, s Bohom, Evuška, a pozdrav si. Už mi je to ťažké na tom chrbte. (Odíde.)

EVUŠA: S Bohom choďte. (Odíde.)

Výstup 4.

Anička (sama).

ANIČKA (vystúpi zľava, na hlave má biely obväzok, opatrne sa obzerá): Niet tu nikoho, sú azda všetci v kostole. (Zahľadí sa na rybník.) Tu, tu, hovoria, že chodí moja nebohá mamička, hľadá vraj mňa, svoje jediné dieťa. (Zamyslí sa.) Teraz som tu sama, ako prst; ach, aká dobrá príležitosť, aby si pre mňa prišla. Ó, poď, poď, predrahá mamička moja, len raz pohladkaj polomŕtve líce svojej nešťastnej dcéry, len raz utri bolestnú slzu s neho, poteš zarmútené srdce, že príde on, Janík milovaný! (Ruky složí, ako na modlitbu, oči upre k nebu a spieva tíško, ale s citom):

Prídi, Janík premilený, prídi k nám, ja ti za klobúčik pierko dám, červenú ružičku, rozmaj…

(Skríkne zdesene, zakryje si oči, vstane, ustrašene pozerá k rybníku).

Výstup 5.

Zuzka, predošlá.

ZUZKA (beží k Aničke, v ruke má modlitebnú knižku): Anička, Anička, pre Boha, čo ti je? (Objíme ju.)

ANIČKA (meravo hľadí na Zuzku, zrazu sa spamätá, prejde si rukou po čele, zhĺbky si oddýchne): Nič, ach, nič!

ZUZKA: Čohože si sa zas naľakala? (Hladká ju.)

ANIČKA (smutne): Ja sama neviem, bola to hádam len tôňa. (Obzerá sa bojazlive.)

ZUZKA: Anička moja drahá, čo sa ti stalo? Čoho sa to vždy ľakáš? Neostávaj sama nikde. Čo to len, pre Boha, máš?

ANIČKA (smutne): Ja neviem. (Zuzke.) A ty kam ideš?

ZUZKA: Vybrala som sa do kostola. Zrazu však zbadám, že ide predo mnou Jožko, chytro som ho uličkou predišla a tu ho dočkám, aby som sa ho mohla opýtať, prečo sa na mňa hnevá, prečo k nám už viac nechodí, čo zlého som mu kedy urobila. Však by už tu mal byť. (Vyzerá ukradomky na cestu.)

ANIČKA: Ach, čože je tebe, ty ho aspoň tu i tu vidíš, ale ja! (Zamyslí sa.)

ZUZKA (prejde ďalej na cestu): Aha, vidíš ho, musel zbadať, že ho čakám; aby sa nemusel so mnou shovárať, prešiel na chodník a obišiel ma. (Rozmýšľa.)

ANIČKA (v myšlienkach): Boh sám vie, kde je, chudák, ale kdekoľvek je, Bože, buď pri ňom a neopúšťaj ho!

ZUZKA (vzdorovite): Dobre, hnevaj sa, budem sa ja tým viac; vyhýbaj mi, budem ti ja ešte väčšmi. (Prudko.) Nejdem do kostola, aby si mladý pán nemyslel, že azda jemu k vôli ta idem. (Vezme Aničku okolo pása.) Poď, Anička moja, pôjdem radšej k tebe, zabavíme sa spolu.

ANIČKA: Poď, ty dobrá duša; keby som teba nemala, musela by som sa žiaľom pominúť, ale ty jediná mi rozumieš.

ZUZKA: Lebo cítim to samé, čo i ty. (Odchádzajúc spieva):

Bože môj, Pane môj, čože ma tak tresceš: koho ja milujem, toho mi dať nechceš!

(Odídu vľavo.)

Výstup 6.

Grófka, Oľga, Dumný.

GRÓFKA: Dnes mi je akosi teskno, a nemohla som si ináč uľaviť, ako aby som sa s vami porozprávala.

DUMNÝ: To by nás však veľmi bolelo, keby vám, osvietená grófka, tu u nás malo byť teskno.

GRÓFKA: Nie tak teskno, ale skôr akási tajná obava, akási skľúčenosť, ktorú zapríčinila azda tá náhoda, že som už šiesty týždeň nijakého listu od grófa nedostala, kdežto predtým písaval riadne každý druhý týždeň.

DUMNÝ: To vám, osvietená pani, nemusí robiť nijakých obáv, sú rozličné okolnosti.

OĽGA: Kto vie, kde sa práve pán gróf zdržuje; možno, na takom mieste, kde niet pošty.

DUMNÝ: Alebo je už na ceste domov.

GRÓFKA: Ach, to by on už bol svoj príchod oznámil.

DUMNÝ: Vybral sa pán gróf nadlho?

GRÓFKA: To on sám nevedel. Šiel preskúmať istú dôležitú záležitosť. Posledný obyvateľ tunajšieho kaštieľa v Lipanoch pred nami bol totižto gróf Matej Lipiansky. Tento mal dvoch synov, a to po prvej žene Rudka a v druhom manželstve Imricha, môjho muža. Ako sa druhý raz oženil, hneď po svadbe odišiel na majetok svojej panej, kde i o pár rokov umrel.

DUMNÝ: To mi je známo.

GRÓFKA: Mladá vdova všetku lásku venovala svojmu synovi Imrichovi, a ako tohoto milovala, tak zasa svojho nevlastného syna Rudolfa z tej duše nenávidela.

DUMNÝ: Býva to tak často.

GRÓFKA: No nenávisť táto premenila sa v opravdivé nepriateľstvo, keď Rudko zaľúbil sa do akejsi krásavice z ľudu, pojal ju za ženu a tým narušil starošľachtický erb Lipianskych. Rudko so svojou mladou ženou nebol ani dva roky. Ba práve, keď čakal radostný príbeh v rodine, bol ako vojak do Bosny povolaný, kde povstanie v tú dobu dosiahlo najvyššieho stupňa.

OĽGA (sústrastne): Pre Boha, chúďa mladá pani!

GRÓFKA (pokračuje): Svoju milovanú ženu sveril, na nešťastie, svojej macoche a odišiel s rozorvaným srdcom za svojím povolaním, odkiaľ sa však viac nevrátil.

DUMNÝ: Zahynul v boji?

GRÓFKA (pokrčí ramenami): Tak sa aspoň myslí, a len to je podivné, že v nijakých novinách, v nijakých úradných oznamoch medzi padnutými, medzi ranenými nenašlo sa jeho meno. A práve táto okolnosť nedala môjmu mužovi pokoja, toľko na mňa naliehal prosbami, aby som mu dovolila ísť raz do Bosny, že možno náhodou by sa niečo bližšieho dozvedel o bratovi, ktorého mal veľmi rád.

DUMNÝ: Ach, po toľkých rokoch, pochybujem.

GRÓFKA: Grófa len to trápilo, že ak by bol zajatý, a tá myšlienka ho tak morila, že sa mu už noc po noc o ňom snívalo. Obávajúc sa, že by mohol upadnúť do ťažkomyseľnosti, nuž som radšej žiadosti jeho privolila.

OĽGA: A čo sa stalo s úbohou vdovou?

GRÓFKA: Tá vraj onedlho potom, chudera, žiaľom a trápením umrela i s dieťaťom; toľko stojí o nej v rodinnom denníku.

DUMNÝ (k obecenstvu): Stihol tú horší osud, ktorý však kryje závoj tajomstva.

GRÓFKA (Dumnému): Ako myslíte?

DUMNÝ (zbadá sa): No, že vám to práve nemusí starosť robiť, že pán gróf nepíše.

GRÓFKA: Na odpoludnie povolala som si mládež z dediny, aby mi čas prešiel. Však len prídu?

OĽGA: Sľúbili, že prídu.

GRÓFKA: Teším sa na nich, musia mi zaspievať.

Výstup 7.

Dora, predošlí.

DORA (vystúpi zľava, grófke): Ponížene ruky bozkávam. (Dumnému a Oľge.) Dobrý deň! (Bozká grófke ruku.)

GRÓFKA: Vitajte, sadnite si medzi nás!

OĽGA (podá jej stoličku): Nech sa vám páči.

DORA: Ďakujem, ďakujem. (Sadne.)

GRÓFKA: No, ako sa máte, starká? Čo je s Aničkou? Ako sa cíti?

DORA: Ďakujem ponížene za láskavé opýtanie; chvalabohu, je akási tichšia.

OĽGA: Je to nešťastie!

DORA: Je veru, je, nuž ale darmo, čo máme robiť?

DUMNÝ: To je podivné s tou dievčinou. A čo hovoria lekári?

GRÓFKA: Že sú to vraj kŕčovité záchvaty v najvyššej miere rozdráždených čuvov. Videnia však pochodia vraj z prudkého návalu krvi. (Dore.) Užíva tie prášky?

DORA: Áno, prosím ponížene, tak, ako je rozkázané.

OĽGA: Ach, keby sa jej len mohlo pomôcť!

GRÓFKA: Celkom ju vyliečiť bolo by hádam možno len náhlym, neočakávaným splnením jej túžob, pre ktoré trpí. Najlepšie by bolo, keď to na ňu príde, keby mohla precitnúť v náruči svojho Janíka, za ktorým toľko žiali a plače.

DORA: To by bola veru najlepšia medicína, lebo darmo je: „Čo oko vidí, srdce uverí.“

DUMNÝ (vstáva).

GRÓFKA: Ale už? Slečna, odprevaďte pána otca do kaštieľa a ponúknite ho vínkom, nech sa občerství, je tak sparno. (Obzerá sa.) Neviem, či nedostaneme búrku.

DUMNÝ: Ráčite byť nad mieru láskavá. (Bozká jej ruku a odíde s Oľgou.)

Výstup 8.

Grófka, Dora.

GRÓFKA (Dore): Prečo ste i Aničku nepojali?

DORA: Veď i ona príde, prosím ponížene; je tam Zuzka, prídu spolu.

GRÓFKA: Teším sa na ne. Starká moja, už som vás neraz chcela požiadať, aby ste mi niečo bližšieho povedali o živote nešťastnej matky Aničkinej. Nemala som však nikdy vhodnej príležitosti. Teraz sme tu samy a môžeme sa dôverne porozprávať.

DORA: Prosím ponížene, ja by som radšej o svojej smrti rozprávala, ako o živote tej nešťastnej. Pani osvietenej k vôli to však urobím. I tak som už stará, dnes-zajtra ma môže Boh k sebe povolať, a tajomstvo umrelo by so mnou, lebo okrem mňa nevie ho nikto iný (Utre si oči.)

GRÓFKA: Mňa to však práve veľmi zaujíma, lebo mám Aničku veľmi rada.

DORA: Matka Aničkina bola jedinou dcérou chudobného, ale veľmi statočného hájnika v súsednom panstve; bol to môj bratanec. Ona bola krásna, ani jej páru nebolo na ďaleko, ale bola nešťastná, chudera, čo jej stará Vrtielková ešte pred svätým krstom predpovedala. „Počujte,“ hovorila: „pamätajte na mňa, ale toto dieťa bude, jestli ho Pán Boh na živote nechá, veľmi nešťastné, a pri ňom ešte i iní dvaja ľudia, lebo ako prišlo na svet — bolo to za jarnej noci — ja vyzrem von, a práve v tie časy padly tri hviezdy s neba.“ A proroctvo starej Vrtielkovej sa vyplnilo navlas.

GRÓFKA: No, a kto boli tí dvaja nešťastní pri nej?

DORA: Jej muž a jej vlastné dieťa, Anička.

GRÓFKA: A kto bol jej muž?

DORA: Jeden veľmi bohatý, driečny pán, ktorý sa zaľúbil do jej krásy, a keď mu ju rodičia nechceli dať, pobláznil decko, ktoré malo sotva šestnásť rokov, odviedol do svojho kaštieľa a dal sa s ním celkom v tichosti sosobášiť.

GRÓFKA: Nuž veď práve mohla byť šťastná, jestli ju ten pán opravdive miloval.

DORA: On ju rád mal, ale jeho mať z tej duše nenávidela sedliacku nevestu, bola by ju v lyžičke vody utopila. Prešiel rok, a mladí manželia čakali radostník do domu, tešili sa, že to azda obmäkčí matku; ale človek mieni, Pán Boh mení.

GRÓFKA (zvedave): No, a čo sa stalo?

DORA: Hm, prosím ponížene, čo sa stalo: zle sa stalo, veľmi zle sa stalo. Mladý pán museli na vojnu kdesi ďaleko, i tam ostali naveky. Pyšná jeho mať teraz všetku svoju zlosť a nenávisť vyliala si na úbohej žene, trýznila a mučila ju, ako len vo svojom hneve vedela a mohla. Na dieťa ani nepozrela, preklínala ho i mater. Konečne i sluhov získala na svoju stranu, i tí jej pomáhali nevoľnú stvoru katovať.

GRÓFKA: Nuž a nemohla sa ozvať proti tomu trýzneniu? Alebo nemohla ísť k rodičom, kým by jej muž bol prišiel?

DORA: To i urobila, prosím ponížene, ale rodičia ju chceli potrestať za to, že sa proti ich vôli vydala, neprijali ju a riekli jej: „Čo si hľadala, to si i našla.“ Ona si to tak k srdcu pripustila, že pribehla raz v noci pološialená ko mne, v jednej ruke rozmajrín a na druhej dieťa. Keď som vypočula tie hrozné muky a trápenie, ktoré už pretrpela, obmäkčilo sa mi jej zúfalým plačom srdce, privinula som ju k sebe a ponúkla jej, že sa s ňou vďačne podelím, čo mám, aby len ostala u mňa.

GRÓFKA: A ona?

DORA: Ona tešila sa z tichého útulku, no do rána si to ináč rozmyslela. Keď som sa pred východom slnka zobudila, bola už preč i s dieťaťom. Ja som sa nazdala, že išla len zas do svojho trápenia, ale zrazu počujem, že našli malé decko a pri ňom rozmajrín na brehu panského rybníka. Hneď som vedela, čo sa stalo. Bežím do Lazanov a pýtam dieťa, lebo ta ho boli vzali, že vraj za svoje, ale mi ho nechceli dať, že si ho oni sami vychovajú.

GRÓFKA: A čo jej rodičia?

DORA: Otca hneď porazilo, keď to počul, a matka, chudera, dostala kŕče od ľaku a trápila sa ešte do roka, i v tom skonala.

GRÓFKA: Čo však znamená ten rozmajrín?

DORA: To je jediná pamiatka z rodičovského domu, ktorú doniesla do kaštieľa a ktorú si zasa so sebou vzala, aby to, ako jediný drahý poklad, svojmu dieťaťu na brehu jazera zanechala. Preto si ho Anička tak chráni, opatruje, s ním sa teší. (Utiera si oči.)

GRÓFKA: Ďakujem vám, starká; môžem povedať, že ma to veľmi zaujímalo, ale i veľmi dojalo.

DORA: Niet za čo ďakovať, niet za čo!

Výstup 9.

Anička, Zuzka, Marka, Katka, predošlé.

DORA: Ach, ľaľa, naše dievčence! Čo vy tu hľadáte?

ZUZKA: Clivo nám za vami, tetka. (Grófke.) Ponížene ruky bozkávam. (Bozká ruku.)

ANIČKA, MARKA, BETKA (bozkajú grófke ruku).

GRÓFKA: Vitajte, dievčence, vitajte. Kdeže vás je viac?

ZUZKA: Veď ony ešte možno prídu.

MARKA: Čakaly sme dosť dlho.

KATKA: Ale sme nemohly viac nikoho dočkať.

GRÓFKA: No, keď ste aspoň vy prišly, to som rada, lebo chcem, aby ste ma rozveselily. Zaspievate mi, čo?

Výstup 10.

Oľga, predošlé.

OĽGA: Vitajte, dievčence. (Podáva im ruku.)

ANIČKA, ZUZKA, MARKA, KATKA: Ďakujeme.

OĽGA: To je pekne, že ste predsa prišly.

ZUZKA: Veľmi vďačne.

GRÓFKA (Oľge): Slečinka, zabávajte týchto našich hostí, ja idem rozkázať nejaký olovrant. (Dore.) Poďte, starká, so mnou, ukážem vám tú garnitúru, ku ktorej chcem tie záclony vyšívať, aby ste vedeli farbu voliť. (Oľge zticha): Spievajte!

OĽGA: Áno, prosím.

GRÓFKA: Poďte, starká, nechajme na chvíľu mládež osamote, nechže si povoľká. (Odíde.)

DORA: Veď sa ony najlepšie samy zabavia. (Ide za grófkou.)

Výstup 11.

Oľga, Anička, Zuzka, Marka, Katka.

OĽGA: No, tak, dievčence, čo budeme robiť? (Obráti sa k Aničke.)

ANIČKA: Sadnime si a rozprávajte.

MARKA: Ach, ešteže čo, až príde stará tetka Dora, tá nám bude rozprávať, tá to vedia, ani čo by z knihy čítali.

KATKA: Hrajme sa na „Pani ružu“ —

OĽGA: Na to je priteplo. (Obzerá sa.) Tak je sparno, iste príde hrmavica.

ZUZKA (veselo): Viete čo, hľadajme ľubovník. (Obzerá sa po pažiti.) Tu ho mnoho býva; ktorá ho prvá najde, tá sa prvá vydá.

OĽGA: Dobre teda, poďme hľadať. Poď, Anička. (Pojme ju za ruku.)

MARKA, KATKA: Hľadajme teda! (Rozídu sa po javišti a hľadajú.)

ZUZKA: Ach, keby som ho ja prvá našla!

MARKA: Ľaľaže ju, a čože sa ty musíš prvá vydať?

KATKA (ušklbne zelinku): Tu je, tu je, chvalabohu, tu je!

(Všetky bežia ku Katke, obzerajú zvedave zelinku.)

OĽGA: To je nie ľubovník.

ANIČKA: Ten je tmavší a so širším lístkom.

ZUZKA (smeje sa): Krásny ľubovník; veď je to mačací chvostík.

MARKA: Hahaha! Moja milá Katka, vydať by sa rada, a nepozná ľubovník.

ZUZKA (radostne): Aha, ale tu je! (Drží víťazne zelinku vo výške.)

(Ostatné sa sbehnú, obzerajú zelinku.)

OĽGA: No, to je on.

ANIČKA: On je to.

ZUZKA (žmolí zelinku medzi prstami a pritom hovorí):

Ľubo-ľubo-ľubovníček, či ma ľúbi môj Jožíček? Aks’ červený, vezme ma, ak si biely, nechce ma.

(Vloží užmolenú zelinku do jedného roha zásterky a tlačí z neho šťavu. Ostatné bedlive pozorujú výsledok.)

VŠETKY (skríknu razom): Červené, červené!

ZUZKA (s citom): Teda ma predsa ľúbi.

MARKA: Ale ľúbi, ľúbi, len sa už toľko nestrachuj!

OĽGA: Ale čo tam po daromnici, radšej si zaspievajme!

MARKA, KATKA: Áno, spievajme!

OĽGA: Anička, začnite nejakú!

ANIČKA: Začnite, slečna, vy!

OĽGA: Ja dnes nemám hlasu. Zuzka, vytiahni ty tú, čo si včera spievala, aspoň sa ju naučíme.

ZUZKA (spieva):

Preleť sokol, biely vták, ku môjmu milému, pozdravuj ho na stokráť, povedz tíško jemu: Že by prišiel večer k nám, pre Boha ho prosím, že ho ja ver’ rada mám, že ho v srdci nosím.

OĽGA: Sláva ti, Zuzka, to je veľmi pekná pieseň! No, teraz nám Anička niečo zaspieva.

ZUZKA: Spievaj, Anička! (Hladká ju.)

MARKA: Nože, no, Anička.

KATKA: Nedaj sa toľko prosiť.

ANIČKA (spieva smutne):

Spievala bych rada, na ústach mi žiaľ hynie, lebo kto ma za tú pieseň ku srdcu privinie? Žiadala bych si smrť, ale načo hrob chváliť, keď nad mojou mohylôčkou nemá kto požialiť?

OĽGA (privinie Aničku): Anička, Anička, voždy len také zúfanie; veď to Pán Boh všetko na dobré obráti. Tri roky prejdú, a vy budete svoji naveky.

ANIČKA: Áno, budeme svoji, tam hore nad hviezdami. (Utiera si oči.)

ZUZKA: Ale, Bože môj, veď už len vždy neplač! Slečinka, spievajte, prosím vás, ona sa rozoberie.

OĽGA: No, teda ešte tú moju, ale spievajte i vy, dievčence! (Oľga začne, všetky spievajú):

Letel sláviček cez javorníček, mrmliaci, mrmliaci; nebol tu Janko, moje srdienko, tej noci, tej noci!

Výstup 12.

Grófka, Dora, predošlé.

GRÓFKA (vyjde, tlieskajúc rukami): Bravo, bravissimo! Sláva vám, dievčence, išlo vám to znamenite! My sme boly tu na blízku a počuly sme všetko.

ZUZKA: Ach, prosím ponížene, keby sme sa boly nazdaly o tom, že nás vaša osvietenosť počúva, boly by sme sa ešte lepšie usilovaly.

MARKA: Takto sme si myslely, že sme len samy.

GRÓFKA: To bolo práve dobre, lebo spievaly ste nenútene, prirodzene. Len škoda, že vás niet viac.

OĽGA: Boh zná, prečo tie ostatné neprišly!

KATKA: Že sa ich vraj mnoho vybralo na lieskovce.

DORA: A to nemôžu inokedy ísť, len práve v deň Boží, v nedeľu?

KATKA: Nuž keď je to taká robota, nie na všedný deň.

DORA: To sa mýliš, dievka moja. Nedeľa je deň Bohu zasvätený, vtedy máme jemu samému slúžiť. Pán Boh to už neraz dal na javo podivným spôsobom, že to nemá rád.

GRÓFKA (zbadá, že Anička prichodí do vytrženia, ukáže na ňu): Úbohá! (Vstane a ide k nej.)

(Všetci vstanú, ustrnute hľadia na Aničku, ktorá sa ani nehne a divo hľadí v stranu rybníka.)

DORA (ide k Aničke): Pre živého Boha, zas je zle! (Láskave ju hladká.) Anička! (Úzkostlive.) Matka Kristova, pomáhajže! (Silne ňou trasie.) Anička, spamätaj sa!

ANIČKA (skríkne a skočí): Ha! (Hovorí pomätene.) To ona — utopená žena — hľadá dieťa — rozmajrín. (Volá.) Tu som, mama — mamička! (Zakryje tvár rukami, bôľne zvolá.) Ma-mič-ka! (Sklesne, ostatné ju zadržia. Pohrmieva.)

GRÓFKA (obzerá sa po nebi): Búrka je už tu, poďme do kaštieľa. (Vytiahne z vrecka malú fľaštičku, dáva voňať Aničke a stiera jej sluchy.) Anička, spamätaj sa!

ANIČKA (hľadí tupo okolo seba a hovorí tajomne): On už príde — príde. (Spieva tíško, bôľne):

Prídi, Janík premilený, prídi k nám, ja ti za klobúčik —

(Blysne sa a udre hrom.)

(Všetci ustrnú, Dora sa žehná, za ňou dievčence. Anička sebou trhne a príde k sebe.)

GRÓFKA: Udrelo kdesi. (Obzerá sa.)

OĽGA: A to blízko. (Obzerá sa.)

Za javišťom sa strhne krik: „Horí, horí! Udrelo, horí!“ Zvonia na poplach.)

Výstup 13.

Jožko, Ondrík, Kohútik, ľud.

JOŽKO (beží javišťom): Horí! Udrelo do Lazanov!

GRÓFKA (opre sa o stoličku): Pre Boha!

ONDRÍK (beží): Lazanovie horia! Pomoc!

KOHÚTIK (beží): Horí! Horí!

DORA (stojí uprostred javišťa, Aničku v objatí): To je súd Boží!

(Na javišti plač a veľký zmätok.)

(Opona spadne.)




Ferko Urbánek

— dramatik, prozaik, básnik, autor vyše 50 divadelných hier s ľudovýchovným a národnobuditeľským poslaním, ktoré dodnes hrajú predovšetkým ochotnícke divadlá Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.