E-mail (povinné):

Ferko Urbánek:
Rozmajrín

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Silvia Harcsová, Katarína Tínesová, Andrea Jánošíková, Jaroslav Geňo, Michal Maga.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 48 čitateľov


 

Dejstvo IV.

(Javište to samé, ako v prvom dejstve, len miesto Lazanovie domu pohorenisko. — Dom Gajdošíčky je okrášlený vencami, farbistými ručníkmi a stužkami. V prostred javišťa prikryté stoly pre svadobníkov.)

Výstup 1.

Zuzka, Evuša, Marka, Katka, — prvá, druhá, tretia a štvrtá družica.

(Zuzka, sviatočne oblečená, sedí zamyslená pri stole, lakťom oň opretá. Na stole je parta. Okolo Zuzky sedia na zemi: Marka, Katka a štyri družice, sviatočne oblečené, s vencami na hlavách. Evuša sedí stranou vpravo. Dievčence, okrem Zuzky, vijú veniec zo zimozeleňa a rozmajrínu, pričom spievajú):

Víjala Zuzička vienky vyvíjané, teraz bude nosiť čepce vyšívané. Uvila si veniec, horko zaželela, ach, veď si, Zuzička, sama privolela. Keby ťa otec, mať bola prisilela, ináč by si, Zuzka, ináč bys’ želela.

MARKA (dovije veniec, vydvihne ho do výšky, vstane a želá): Bože, daj v ňom šťastia a požehnania!

VŠETKY (vstanú): Bože, uslyš!

KATKA (Zuzke): Čo si taká smutná, Zuzička?

ZUZKA: Myslím na Aničku. Všetky vás tu mám, moje kamarátky, len ona mi chýba.

PRVÁ DRUŽICA: Ach, chudera!

DRUHÁ DRUŽICA: Tá je už nie súca medzi svet.

EVUŠA (vezme tanier, prestre naň červený ručník, položí naň veniec): Milé deti, pre šťastie a Božie požehnanie poskladajme sa mladej neveste do venca; nech dá, kto koľko môže. Hoci i málo, ale z lásky. (Hodí peniaz do venca, za ňou družice, potom to odovzdá Zuzke.)

ZUZKA (vezme tanier s vencom): Pán Boh vám zaplať a vynahraď tisícnásobne. (Odloží veniec, ručník s peniazmi vezme tak, že sa peňazí holou rukou nedotkne, spraví uzlíček a ťukne ním každému dievčaťu po čele.) Čo vy mne teraz, to vám všetkým Pán Boh čím skôr!

EVUŠA: Ej, ľaľa, Marka sa prvá vydá z vás, dievčence, lebo ju prvú mladá nevesta vencom pozdravila.

KATKA: No, ta sa len, Marka, ta, aby som zas šla čím skôr na veselie.

MARKA: Dobre, dobre, len sa teš. (Začne spievať, ostatné spievajú s ňou):

Zavrite, zavrite odo dvora dvierka, až vám neuletí tá vaša iskierka. Ona vám uletí o pravej polnoci: už ju nechytíte, nemáte tej moci!

Výstup 2.

Táralka, predošlé.

TÁRALKA: Pochválen, deti moje!

VŠETKY: Až na veky amen. Vitajte, tetka!

TÁRALKA: Ďakujem! Čo robíte? Strojíte sa na veselie, strojíte?

EVUŠA: Strojíme, strojíme, a už dá Boh, i sa dostrojíme. A u vás čo tam?

TÁRALKA: Nič takého, Evuška moja; teraz som vám doniesla poctu na to vaše veselie. Včera večer som nemohla prísť, bola som akási nesvoja.

EVUŠA: Ach, veď mali sme toľko behania, že sa ani len veniec nestačil uviť, až teraz ho družice dovily. (Táralke.) Ale ste si nemali robiť starosti s nijakou poctou.

ZUZKA: Veru ste sa nemuseli unúvať.

TÁRALKA: Už som dosť stará a viem, čo sa patrí. Vieš, Zuzka moja, že som ti akási ďalšia rodina po otcovi, a preto, ako rodina, musím sa tiež už len preukázať na túto vašu starosť.

EVUŠA: No, Pán Boh zaplať!

TÁRALKA (složí batoh): Máte tamdnu mnoho hostí?

EVUŠA: Najviac rodina.

TÁRALKA: I Lazanka je už tu?

EVUŠA: Ach, tá chudera je žobrák, už vraj celkom nič nevidí. Slečna z kaštieľa ju všade vodí.

TÁRALKA: Tak, tak, ba čo sa jej to len, Bože môj, stalo s tými očami; vieš, to nie je po dobrom. Starí ľudia rozprávajú, že keď svätému Dávidovi v mesiačku na harfe struna pukne a kto sa vtedy do mesiačka diva, že ten sväto-sväte oslepne. Kto vie, či ona —

EVUŠA (vpadne jej do reči): Ach, to je inšie. Ako jej v lete do domu udrelo, keď už dom horel, bežala dnu ešte pre akési peniaze; viete, že bola odjakživa lakomá. Kým sa tamdnu bavila, za ten čas bol už celý dom v plameni, tak že len ťažko so životom ušla. Vo dverách jej šibol plameň tak silno do očú, že jej skoro oči vypálilo, a neskôr sa jej chytilo beľmo na obe.

TÁRALKA: To je už nešťastie; veď keby ju neboli do kaštiela vzali, bola by musela po pýtaní chodiť.

EVUŠA: Ej, nech Pán Boh chráni! Poďte však do izby, tetka. (Dievčencom.) Dievčence, poďte sa už pririadiť, čo chvíľa sú tu svadobníci.

DIEVČENCE (vezmú partu a veniec, spievajú):

Ešte sa ja svej mamičky [: opýtam :]: s vami-li ja, mamka moja, [: bývať mám? :] Nie, dcéruška, nie, Zuzička, [: nie se mnou :], koho si si vyvolila, [: ten s tebou :]. A ja som si vyvolila [: z ruže kvet :], lepší je môj nejmilejší, [: než ten svet :].

Výstup 3.

Lazanka, Oľga.

OĽGA (vedie Lazanku): Pozor, tetka, tu je kameň.

LAZANKA (má oči zaviazané): Pán Boh vám len odplať za vaše dobré srdce, za vašu anjelskú trpelivosť ko mne biednej. Nikdy nebudem sa vám môcť odslúžiť. (Plače.)

OĽGA: Veďže zas neplačte, tetka, to vám škodí. To je našou kresťanskou povinnosťou nevoľným prispieť pomocou.

LAZANKA: Vy ste pravý anjel, slečinka. Daj vám Boh milostivý všetko dobré a chráň vás od podobného trestu!

OĽGA: Verte mi, že mi je ľúto opustiť vás k vôli tomu veseliu, ale nemohla som sa vyhovoriť, keď si to i sama pani grófka žiadajú, aby som len išla.

LAZANKA: No, to veru, slečinka, to by som na nijaký spôsob neprivolila, aby ste k vôli mne veselie opustili. Len ma, prosím vás (maká okolo seba), doveďte na pohorenisko, ja si tam sadnem.

OĽGA: No, tu, tetka, však si ja vás potom zas odvediem.

LAZANKA (sadne): Dobre mi tu bude. Už len choďte, slečinka; viem, že čakajú na vás.

OĽGA: S Bohom! (Beží preč, stretne sa s otcom.)

Výstup 4.

Dumný, predošlá.

DUMNÝ: No, no, no, kde ti tak náhlo, dievka moja?

OĽGA: Dobré ráno, otecko. (Bozká mu ruku.) Idem na veselie za družicu.

DUMNÝ: Za družicu? Ba za kýho čerta? Nuž a tvoj snúbenec čo na to povie?

OĽGA: Nič, otecko, veď on bude družbom.

DUMNÝ (smeje sa): Hahaha, to sa mi páči! To iste pani grófka tak navliekla.

OĽGA: Uhádli ste. Ona sama by si rada obzrieť slovenské veselie; len neviem, či sa jej podarí grófa nahovoriť.

DUMNÝ: A že je už gróf doma?

OĽGA: Áno, prišiel v noci.

DUMNÝ: Sám?

OĽGA: Ba ešte i akýsi pán prišiel s ním.

DUMNÝ: A nevieš, čo vykonal?

OĽGA: To neviem, otecko môj drahý, ale si myslím, že sa mu muselo dobre vodiť, lebo pani grófka pribehla v noci do mojej spálne a polohlasne povedala mi celá natešená: „Oľuška, spíte? Musím vám oznámiť, že nevyzpytateľné sú cesty Božie!“ Zatým ma vrele bozkala na čelo, stisla mi ruku a radostne zvolala: „Zajtra bude pre nás najradostnejší deň, Oľuška! Áno, zajtra vysvitne tajomstvo Aničkinho rozmajrína. S Bohom, dobre spite a snívajte o šťastnej Aničke.“ S tým odbehla preč, a dnes som jej ešte nevidela.

DUMNÝ (krúti hlavou): Hm, hm, to je podivné. (Oľge.) No, a ty už choď, ak máš ísť.

OĽGA: Už idem, otecko. S Bohom! (Odíde.)

Výstup 5.

Dumný, Lazanka.

DUMNÝ (prorocky): To beh sveta, suďba osudu: po noci príde deň a po dňoch utrpenia príde a prísť musí čas spásy.

LAZANKA: Pane Bože uslyš, pán rechtor, že by tak bolo.

DUMNÝ (zbadá Lazanku): Ach, pani kmotra, vy tu? (Podá jej ruku.) Vitajte! No, ako sa máte? Čože oči?

LAZANKA (vystiera proti nemu ruku): Ďakujem pekne za opýtanie. Oči ako boly, tak sú: temné boly, temné sú.

DUMNÝ: Nevidíte nič lepšie?

LAZANKA: Ach, horké moje videnie! Neuvidím ja viac nič, iba ak raz svetlo večné.

DUMNÝ: Nieže, nie, kmotra, tak rúhave; Boh dopustí, ale neopustí. Treba len trpelive znášať, čím nás navštívi.

LAZANKA: Ach, veď ja trpelive nesiem svoj kríž, lebo viem, že som si ho ešte väčší zaslúžila. Mňa omráčil falošný blesk zlata, pre ktorý zmarila som dva mladé životy; áno, ja obetovala som zlatému teľaťu svoju vlastnú krv, ba svoju vlastnú dušu, keď som vyhnala úbohú sirotu! Ach, veľké, preveľké previnenie moje!

DUMNÝ: Ale ešte väčšie milosrdenstvo Božie. On mŕtvych vzkriesiť môže k životu, razom vyrovnať biedy naše a dať nám spásy mier a slávu.

LAZANKA: Áno, to môže. Ale moje svedomie robí mi hrozné výčitky. Moje muky sú ukrutné. Ja, matka bez dieťaťa! Kde je môj poklad, kde jediný, dobrý syn môj? Žije, či nežije? Neviem ani, ako sa zaňho modliť. Či za šťastný návrat a či za ľahké odpočinutie!

DUMNÝ: I tu sa musíte tešiť, že ho azda uvidíte.

LAZANKA: Ach, nie! Veď som si sama nasúdila, keď som pri jeho odchode miesto materského „s Bohom!“ volala za ním plná zlosti: „No, choď, bodaj som ťa akživ viac nevidela!“ A kliatba tá sa splnila.

DUMNÝ: Ja vám uznávam vaše trápenie, ale dá Boh, že sa to všetko zmierni, len aby Janko prišiel. Za ten čas už len majte poshovenia a odovzdajte sa do ochrany Božej. (Podáva jej ruku.) S Bohom tu buďte, kmotra!

LAZANKA (podáva mu ruku): S Pánom Bohom, pán rechtor a nemajte mi za zle, že som vás tak dlho na slove držala. Odľahlo mi na srdci, keď som sa vám vyponosovala.

DUMNÝ: S Bohom! (Odíde.)

Výstup 6.

Lazanka (sama).

LAZANKA: Môj bôľ sa vraj zmierni, len aby Janko prišiel. Tak ma každý teší. Nuž a keď príde, čože najde, chudák? Z otcovského domu prach a popol, matku slepého žobráka, a tá, ktorá mu na srdce prirástla, pre ktorú opustil svoju matku, tá ho viac nepozná.

Výstup 7.

Marka, Katka, družice, predošlá.

MARKA (zvedavo kukne zo dverí): Ešte nejdú.

KATKA (tiež tak): Ešte ani slychu o nich.

DRUŽICE (zvedavo hľadia zo dverí).

MARKA: Tam sedí tetka Lazanka.

KATKA: Chudera nenazdala sa, načo vyjde.

(Počuť na blízku streliť. Potom spev a výskanie blížiacich sa svadobníkov, medzitým hrá hudba.)

KATKA, MARKA, DRUŽICE: Už idú! Už sú tu!

MARKA: Chytro dnu, zapreme dvere! (Vojdú všetky do domu a zavrú dvere.)

Výstup 8.

Jožko, Blahoň, Ondrík, Oľga, Mudrák, Kohútik, široká, druhá družica, svadobníci, muzikanti, Jurko, zástup ľudu.

(Muzikanti hrajú, vystúpiac zprava; pred nimi skáče dľa hudby Jurko a výska; za muzikantmi idú: Blahoň v kroji s Oľgou, ktorá je tiež v kroji, má na hlave veniec so stužkami; Ondrík s druhou družicou Jožko pristrojený rozmajrínom, stužkami a ručníkom, Mudrák so širokou; svadobníci. Zvedavý ľud sa schádza. Keď sú všetci na javišti, hudba prestane. Všetko stíchne, u Gajdošíkov spievajú družice posmešne):

Vitajte, vitajte, čo chcete, pýtajte: Zuzičku nedáme, tú si my schováme. A ten prvý družba, to je veľká pýcha, nos má ovisnutý na pol treťa rífa. A ten druhý družba nemá kúsok štice, keď mu ju objedly na peci proštice. Nuž a tie družice vedú sebe hrdo, toľké zuby majú, ako staré brdo. Tá naša široká, to je pani pyšná, keď koni nemala, na trlici prišla.

MUDRÁK (zaklope palicou na dvere tri razy jedno za druhým).

KOHÚTIK (ozve sa mu za dvermi): Čo je? Kto je?

MUDRÁK: My sme to, pocestní ľudia.

KOHÚTIK: Čo chodíte? Akí ste ľudia? Čo hľadáte, keď nám v nočnú dobu pokoja nedáte?

MUDRÁK: My sme ľudia z veľmi ďalekej krajiny, už dávno chodíme a blúdime po veľkých horách, po pustatinách, ale nikde nemôžeme najsť odpočinku. Až tu zazreli sme malé svetielko, za týmto sme prišli k vám a prosíme vás, aby ste nám dali prenocovať.

KOHÚTIK: Milí priatelia, my by sme vám u nás vďačne popriali nocľahu, ale nevieme, akí ste vy ľudia a čo chodíte, čo hľadáte. Možno, že ste ľudia zlí a chcete nám poškodiť.

MUDRÁK: Pán Boh chráň, my sme ľudia veľmi statoční a poriadni, nemáte sa nás čo báť.

KOHÚTIK: Nuž a či máte nejaké pasy? Preukážte sa! (Otvorí dvere.)

Výstup 9.

Kohútik, Gajdošíčka a svadobníci vystúpia z domu.

MUDRÁK (hľadá po javišti, až najde kus starého papieru, ktorý oddá Kohútikovi): Prosím vás, pane hospodár, to je náš pas. (Podá ruku domácim. Všetci sa smejú.)

KOHÚTIK (obzre papier): Dobre. Vitajte teda. (Podáva ruku svadobníkom.) Vitajte a sadnite si u nás!

MUDRÁK: Ďakujem.

(Hostia posadali za stoly, tak že zavrch stolom je Jožko, s jednej strany Mudrák so širokou, s druhej strany družbovia a družice atď. Kým sa hostia usadzujú, muzikanti hrajú veselú.)

KOHÚTIK (postaví pred družbov krčah s hriatym): Páni družbovia toto odovzdávam do vašich rúk a prosím vás všetkých, že by ste sa, keď ste prišli z takej ďalekej cesty, tuto tým nápojem a (ukáže na osúchy) tamtým pokrmom posilnili.

MUDRÁK (vstane): Drahí páni a priatelia naši! Vy predkladáte nám pokrmy a nápoje, ktoré my však od vás prijať nemôžeme, kým si povinnosti svoje, pre ktoré sme k vám prišli, nevykonáme. Rozpamätajte sa na pobožného praotca nášho Abraháma a jeho verného sluhu Elizeusa ktorého bol poslal do mesta Náchor, aby doviedol manželku Izákovi. Verný služobník vzal dary od pána a šiel za rozkazom jeho. Keď prišiel k Lábanovi, pokrevnému svojho pána, predkladali mu nápoje a jedlá vzácné, on však povedal: „Nebudem prv jesť ani piť, kým si nevykonám povinnosť svoju.“ Tak i ja obraciam sa k vám (Gajdošíčke), ako k drahej matke, k pánu hospodárovi a k ostatným domácim s tou poníženou prosbou, že by ste svoju milovanú dcéru Zuzku tu prítomnému nateraz synovi môjmu Jožkovi s požehnaním Božím dať ráčili za jeho pravú a vernú manželku. Čo týka sa ich dvoch, pevne dúfam, že sú oni v tom usrozumení. Že by sme však dlho na slove nestáli, ešte raz vás prosím aby ste nám láskave dali, čo žiadame, za čím tak dávno chodíme a putujeme. V tom nech nám dopomáha všemohúci Pán Boh sám. Ameň.

KOHÚTIK: Mnohovážni páni a priatelia! Vy ste azda zablúdili, alebo sa pomýlili, že žiadate od nás to, čo hádam ani nemáme. Ja by som vám vďačne rád v tom poslúžiť, ale musíte za chvíľku poshovieť. (Odíde do domu.)

(Družbovia spievajú, tlieskajúc rukami, hudba ich sprevádza):

Daj, daj, daj, Bože, požehnaj! dajže nám, čo žiadame a čo toľko hľadáme, daj, daj, daj, Bože, požehnaj!

Výstup 10.

Kohútik, Marka, predošlí.

KOHÚTIK (vedie z domu Marku za ruku, táto má na hlave veniec zo slamy a na ňom pripäté stužky, na ruke má prevesený červený ručník): Pane najstarejší, ja mám jednu klietku a v tej klietke mnoho rozličných vtákov; jedného z nich som doviedol, neviem však, či je to ten, ktorého si žiadate. Či ste s ním spokojní, alebo nie.

MARKA (prikryje si pravú ruku ručníkom a podáva ju Mudrákovi): Dobrého zdravia, pán najstarejši!

MUDRÁK (obzerá ju): Pán Boh daj i tebe!

MARKA (podáva ruku širokej): Dobrého zdravia, pani široká!

ŠIROKÁ (smeje sa a ďakuje jej kývnutím hlavy).

MUDRÁK (vstane): Milí priatelia! My i toto vďačne prijímame, čo ste nám doviedli, ale na tom nepristávame, lebo to nemá ani takého peria, ani podoby toho vtáka, ktorého mi hľadáme.

KOHÚTIK: No, keďže sa k nemu nepriznávate, musím hľadať iného. (Odvedie Marku do domu.)

(Muzikanti hrajú, družbovia medzi to tu i tu výsknu.)

Výstup 11.

Kohútik, predošlí.

KOHÚTIK (nesie na tanieri červený ručník a kytky rozmajrínové): Ctení páni a priatelia! Keď ste sa k prvému vtáku nepriznali, nesiem vám peria z druhého, či sa, reku, tomuto priznáte. (Oddá ručník s najkrajšou kytkou rozmajrínu Jožkovi, druhé kytky Mudrákovi, Blahoňovi, Ondríkovi, ktorú každému jeho družica, Mudrákovi široká, Jožkovi i ručník Oľga pripne na ľavý bok.)

MUDRÁK: V mene pána mladého zaťa i všetkých tu prítomných srdečne vám ďakujem za krásne perie; je ono z toho istého vtáka, ktorého my hľadáme, len nám, prosíme vás, i samého vtáčika čím skôr doveďte.

KOHÚTIK (ide ku dverám domu, zkade mu niekto podá drevené dienko a kriedu): Veľmi rád by som vám to urobiť, ale že ten vták prv nejde, kým mu toľkoto neprisľúbite. (Oddá Mudrákovi kriedu a dienko, na ktorom je väčšie číslo napísané.)

MUDRÁK (vezme kriedu a dienko a radí sa šeptmo s Jožkom. Prísediaci zvedavo hľadia na dienko): I nechže je tak, pre meno Božie a pre šťastie mladoženíchov. (Urobí čiaru pod číslo.) Čo sa budeme jednať?

KOHÚTIK (vezme dienko): Pán Boh zaplať! (Odíde.)

(Družbovia a družice spievajú pieseň, ako na konci 9. výstupu: Daj, daj, daj, Bože, požehnaj! atď.)

Výstup 12.

Kohútik, Katka, predošlé.

KOHÚTIK (vedie Katku, ktorá je za mladú nevestu pristrojená): Pane najstarejši, keď ma už toľko unúvate, či budete už raz spokojní, alebo nie?

KATKA (ide k Mudrákovi a podá mu ručníkom prikrytú ruku): Dobrého zdravia, pán najstarejší! (Ďalej podá ruku širokej.) Dobrého zdravia, pani široká!

ŠIROKÁ (kýva hlavou).

MUDRÁK: Vďačne prijímame, ale na tom ešte jednako nepristávame. Vták tento je síce podobný tej holubici, za ktorou my chodíme, ale predsa naň pristať nemôžeme.

KOHÚTIK (utrápene): Ale, Bože môj dobrý, čo si mám už s vami počať, veď ja už ani krajšej holubice nemám v mojom holubníku. No idem ešte hľadať. (Odíde i s Katkou.)

(Družbovia a svatovia spievajú ako prv):

Daj, daj, daj, Bože, požehnaj! daj gazdinkú s kuriatkom a kravičku s teliatkom, daj, daj, daj, Bože, požehnaj!

Výstup 13.

Kohútik, Zuzka.

KOHÚTIK (vedie za ruku Zuzku, ktorá je v peknej parte a mentieke pristrojená, v ruke má v červenom kvetistom ručníku zaobalenú modlitebnú knižku): Pane najstarejší, ešte som tam našiel jednu, a tú najkrajšiu holubicu, nuž či už budete s ňou spokojní?

MUDRÁK (obzre Zuzku): No, teraz sme už spokojní, lebo to je tá, za ktorou už tak dávno chodíme a toľké noci trávime. To je ona, chvalabohu, a tak vám pekne za ňu ďakujeme.

ZUZKA (ide k Mudrákovi, podá mu nemo ruku, prikrytú ručníkom, taktiež širokej a konečne Jožkovi, ktorý si ju ku svojmu pravému boku usadí).

(Družbovia a družice spievajú):

Už sme dostali, o čo sme stáli, dobre je: dievča bohaté, kurča naše je chochlaté.

Výstup 14.

Evuša, Marka, Katka, družice, Táralka.

(Evuša, Marka, Katka, družice, Táralka vystúpia z izby počas spevu, Gajdošíčka a Evuša vítajú hostí. Marka, Katka a družice ostanú pri dverách stáť.)

MUDRÁK (vstane a zaklope palicou na stôl, potom všetci stíchnu a vstanú): Mnohovážení páni mladoženísi! Už sa priblížil čas, že sa musíme z tohoto príbytku odobrať a do chrámu Božieho pohnúť. Nemôžem vás však prenechať, aby som vám niektoré slová pre vaše poučenie neprehovoril.

VŠETCI: Čujme! Ticho!

MUDRÁK: Upozorňujem vás, aby ste si dobre rozmysleli, k akému vznešenému skutku dnes pristúpite. Tam v chráme Božom, pred námestníkom Božím, prisľúbite si vernosť a lásku až do vašej smrti, ako i to, že sa jeden druhého nikdy v nijakom protivenstve neopustíte. Láska vaša nemá akživ zvädnúť, ale má byť ako ten rozmajrín, ktorý ani v lete ani v zime listie neopustí. Vernosť vaša má byť ako ten zimozel, nevädnúca, vždy rovnaká, či v radostiach, či v žalostiach a či v akomkoľvek trápení a kríži tohoto sveta. Bože vám daj šťastia a požehnania! Ameň.

JOŽKO, ZUZKA: Pán Boh uslyš! (Podajú Mudrákovi ruku.)

MUDRÁK: Vám však, páni družbovia a družičky, zo srdca prajem, že by ste i vy čím skôr mohli po ich cestách kráčať.

VŠETCI: Tak je, tak! To, Bože, to!

MUDRÁK: No, už je však čas, aby sme sa brali do chrámu Božieho. (Mladoženíchom.) Moje milé deti, odoberte sa vo meno Božie od svojich rodičov.

JOŽKO, ZUZKA (kľaknú pred Gajdošíčku).

GAJDOŠÍČKA (bozká Jožkovi a Zuzke čelo, položí ruky na hlavy a vážne hovorí): Choďte, deti moje, v mene Boha Otca, i Syna, i Ducha svätého. Ameň.

(Zuzka a Jožko vstanú.)

MUDRÁK: Teraz vás ja všetkých tu prítomných v mene týchto mladoženíchov prosím, jestli vám azda niekedy niečím ublížili, že by ste im to teraz pre meno Božie a pre ich nastávajúce šťastie odpustili.

MNOHÍ: Nech im len Boh odpustí!

MUDRÁK (rozkazuje muzikantom): No, napred! Hej, do radu!

(Všetci chystajú sa odísť.)

Výstup 15.

Anička, predošlí.

ANIČKA (vystúpi proti nim. Vlasy má napoly rozpletené, na hlave veľký veniec z poľných kvetín, namiesto stužiek dlhé kvetisté byliny. Na šatách tiež plno poľných kvetov. V náručí nesie rozmajrín v kvetníku. Díva sa divým úsmevom okolo): Tu som, tu — nechceli ma pustiť. (Pozerá po sebe.) Pekná — pekná mladucha, čo? Čakáte už; len čakajte, on príde, oj, príde, príde! (Pozerá tupo s jedného na druhého.)

VŠETCI (ustrnú, zalamujú rukami a šepkajú si).

EVUŠA: Pre Boha, to nič dobrého neznamená, keď blázon predíde mladoženíchom cestu.

TÁRALKA: Tak, tak, Bože môj, to je zle, to je už raz zle.

GAJDOŠÍČKA: Čo urobíme, pre Pána Boha? Čo by sme sa hádam radšej vrátili.

MUDRÁK: Ach, ba ešte čo — babské babony!

EVUŠA: Aspoň čo by sa akosi, kamsi odpratala. Družbovia, nože ju odveďte, i vy chlapi.

ANIČKA (zazre Lazanku, skríkne a ukazuje na ňu): Ha! kto to? Ona, utopená žena! (Ide bojazlive k Lazanke.) Mama, mamička!

LAZANKA (obráti sa k nej).

ANIČKA (skríkne): Ha! (Chytí sa za hlavu.)

LAZANKA (otvára proti nej náručie): Anička, Anička moja, poď sem, neboj sa ma, poď k tetke svojej, odpusť jej, a ona, temný žobrák, uvidí milosť Božiu!

ANIČKA (spamätá sa): Te-tetka, to vy? Tetuška! (Beží k Lazanke a pevne sa k nej pritúli, bojazlive pozerajúc vôkol seba). Tetka, to ľudia zlí! Čo chcú? Tetka, to klebety, zlosť, hriech! Ha! (Kričí.) Preč, preč!

LAZANKA (maká ju a objíma): Bože, prijmi ma na milosť a dopraj mi skonať v jej náručí!

(Medzi svadobníkmi je veľký nepokoj a mrzutosť, ozývajú sa jednotlivé hlasy: Odviesť ju! Preč s ňou!)

Výstup 16.

Gróf, grófka, Dumný, predošlí.

GRÓF (ide s grófkou, za nimi Dumný): Dobrý deň, priatelia! Pán Boh vás pozdrav!

VŠETCI: Pán Boh uslyš!

MUDRÁK (predstúpi pred nich a víta): Ponížene pekne vítame a teší nás, že vaše osvietenosti neopovrhli naším chudobným veselím a nás ráčili poctiť, čo si my za veľkú počestnosť pokladáme. Radosť našu však nemôžeme iným spôsobom vysloviť, ako keď nášmu osvietenému pánu grófovi a osvietenej pani grófke privoláme srdečne: „Sláva!“

VŠETCI: Sláva! Sláva!

GRÓF: Ďakujeme vám za srdečné privítanie!

GRÓFKA (ide k Zuzke, podá jej ruku): Mnoho šťastia! Na milú rozpomienku tohoto šťastného dňa prijmite od nás túto maličkosť do vena. (Podá jej balíček peňazí.)

ZUZKA (bozká ruku): Ďakujem ponížene!

GAJDOŠÍČKA, MUDRÁK (vítajú Dumného).

MUDRÁK: Vitajte, pán rechtor; teší nás, že ste sa predsa dostavili.

DUMNÝ: Ďakujem, veď hádam ešte nie je pozde.

GAJDOŠÍČKA: Práve sme sa pohli do kostola, keď sa nám stala taká nehoda, ktorú by som ani za sto zlatých neprijala. Joj, joj!

DUMNÝ: A čo sa stalo, pre Boha?!

MUDRÁK: Ale, ako sme sa už pohli, stane nám do cesty bláznivá Anička, a nad tým sú už naše ženy celé preč, že to vraj nešťastie, veľké nešťastie, keď svadobníkom, idúcim do kostola, zastane cestu blázon.

EVUŠA: Veru to už raz nie je dobre; tam sedí Lazanka, a ešte i táto musela prísť do cesty; samé nešťastie, samé nešťastie!

DUMNÝ: Ale dajte si pokoj! To sú pletky, babské babony. Keby nebolo väčšej nehody, to sa môže ešte i v šťastie obrátiť.

GRÓFKA (medzi touto rečou upozornila grófa mlčky na Aničku, ktorý ju sústrastne pozoruje).

EVUŠA: Ja hovorím, že aspoň ju kamsi odpratať.

(Zpomedzi svadobníkov sa ozýva: Preč s ňou! Preč!)

ANIČKA: Už idú! Jaj, tetka, neodháňajte ma! Pre Boha vás prosím! (Chytí sa pevne Lazanky.)

GRÓF: Čo je? Čo máte s ňou?

MUDRÁK: Ale, prosím ponížene, chcú bláznivú Aničku odpratať, lebo naše ženy sú celé strápené, že to znamená nešťastie, keď blázon svadobníkom do cesty príde.

GRÓFKA: Ach, úbohá!

GRÓF: Ak si to žiadate, nuž ju odvedieme my sami do kaštieľa, ale ublížiť jej nedám. Tu pred samým pánom rychtárom osvedčujem, že Anička stojí od dneška pod naším dozorom, ako naša najbližšia príbuzná.

(Všetci dívajú sa zadivene jeden na druhého.)

MUDRÁK: Prosím ponížene, neviem, ako to ráčite rozumieť?

GRÓF: To ja rád uznám, že je to každému z vás nepochopiteľné, a preto, aby sa vec objasnila, musím vám dať malé vysvetlenie. Ako viete, cestoval som celé leto, aby som sa niečo bližšieho dozvedel o svojom bratovi grófovi Rudkovi Lipianskom, ktorý v čas nepokojov v Bosne musel náhle rukovať, zanechajúc svoju ženu v požehnanom stave, a odkiaľ sa, chudák, už viac nenavrátil. Necestoval som bez úspechu, lebo hoci som si i brata nedoviezol, ale priniesol som si po ňom vzácnu pamiatku, a to jeho vlastnou rukou na mňa v poslednom smrteľnom boji písaný list, v ktorom svoju poslednú žiadosť na mňa upravuje. (Vytiahne list z kabáta, podá Dumnému.) Prosím vás, čítajte nahlas tento odsek. (Ukáže miesto v listine.)

DUMNÝ (číta): „Ešte kým srdce nevykrváca, kým nezhasne oko moje, kým ruka vládze perom, prosím a zaklínam ťa, brat môj drahý, pre svätú nám pamiatku nebohého nášho otca, pre dobro mena nášho, neopúšťaj moju úbohú ženu a milované dieťa moje! Buď im ochrancom a dieťaťu otcom! Dosť, rana páli, nemožno viac! S Bohom!“

GRÓFKA (utiera si oči a všetky dievčence a ženy).

GRÓF: Keď však ešte pripomeniem, že to dieťa, nebohým bratom mojím mne do ochrany sverené, je (ukáže na Aničku) nešťastná Anička, ľahko pochopíte moju reč.

VŠETCI (zadivene): Anička je rodina? Ach!

GRÓF: Áno, Anička je vlastná dcéra po nebohom grófovi Rudkovi Lipianskom, po mojom bratovi.

(Zadivením stíchne celý zástup ľudu.)

ANIČKA: Neplačte, tetka, veď on príde, príde Janík, príde na sobáš. (Popravuje si na hlave veniec.) Príde! (Vstane, ide na prostred javišťa, všetci jej ustupujú, ona so šialenou radosťou oproti prítomným tajomne.) Príde, oj, príde! (Vždy tichšie.) Príde —

(Nastane úplné ticho, v tom Anička začne zticha, bôľne, s citom spievať bez sprievodu):

Prídi, Janík premilený, prídi k nám, ja ti za klobúčik pierko dám, červenú ružičku, rozmajrínček zelený, príď, šuhajko milený.

Výstup 17.

Janík, Dora, predošlí.

(Počas Aničkinho spevu objaví sa Dora v úzadí javišťa, tak že by ju obecenstvo videlo. Pri poslednom slove Aničkinej piesne objavi sa náhle Janík.)

JANÍK: Tu som, Anička moja!

ANIČKA (kŕčovite skríkne).

VŠETCI (zadivení): Janík! Janík!

LAZANKA (zbadá Janíka, volá so zdesenou radosťou): Janík, syn môj, drahé dieťa! (Vstane a maká okolo seba.)

JANÍK (volá): Mamička moja drahá!

OĽGA (si pospieši a dovedie Lazanku k Janíkovi. Tento ľavou rukou objíme Aničku, pravou matku.)

LAZANKA (bozkáva a hladká Janíka): Janíčko, syn môj milený!

JANÍK: Mamička moja dobrá!

LAZANKA (s plačom): Žobrák, syn môj, temný žobrák!

JANÍK: Viem: Boh dopustí, ale neopustí! (Aničke.) Utíš sa, anjel môj, už zostanem pri tebe a láskou odmením muky tvoje!

GRÓFKA (ide k Aničke): Anička, naša Anička! (Hladká jej tvár.)

DORA (pretisne sa zástupom do popredia javišťa, spustí barly na zem, sklesne na kolená, složí ruky k nebu a dojímave zvolá): Bože, veľká je milosť Tvoja!

(Opona spadne.)

« predcházajúca kapitola    |    



Ferko Urbánek

— dramatik, prozaik, básnik, autor vyše 50 divadelných hier s ľudovýchovným a národnobuditeľským poslaním, ktoré dodnes hrajú predovšetkým ochotnícke divadlá Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.