E-mail (povinné):

Ferko Urbánek:
Rozmajrín

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Silvia Harcsová, Katarína Tínesová, Andrea Jánošíková, Jaroslav Geňo, Michal Maga.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 48 čitateľov


 

Dejstvo II.

(Javište predstavuje peknú, romantickú krajinu. S ľavej strany les, s pravej skalnatá skupina. V úzadí malý, úhľadný, slamou krytý domček krivej Dory. Dvere a okno vedú na javište, okolo nich na stene kvetové ornamenty, maľované červenou a modrou farbou. Okolo pod strechou zavesené viazaničky a vrecúčka rozličných liečivých zelín, v okne je viac skleničiek. Pod oknom lavička, pred ňou malý stolík. Pri dome malá záhradka. V popredí na ľavo niekoľko pníkov na sedenie. Vľavo viac menších skál.)

Výstup 1.

Anička, Dora.

ANIČKA (strojne oblečená, v rúchu bohato vyšívanom, sedí na pníku vľavo, ruky má ako k modlitbe složené v lone, pri nohách má začaté vyšívanie. Hľadí snivo v diaľku lesa).

DORA (sedí v úzadí na lavičke, vyšíva, zrazu sa zahľadí na Aničku): Zas len sníva o ňom. Telo jej tu mám, ale duch jej blúdi iným svetom. Ach, Bože môj, čo si len s ňou počnem? Už sú tomu tri týždne, čo som si ju sem doviedla, a ona ešte vždy želie. Ach, ako som sa na ňu tešila, ani čo by som kus zlata bola doniesla do biednej chatrče svojej, a ona čo? Takto mi presedí celé dni a celé noci. Oka nespustí s toho rybníka. Takto mi hynie a vädne, sťa presadená kvetina, a nebadá, ako mi srdce krváca nad ňou. (Utiera si oči, ide potíšku k Aničke, pohladí jej hlavu.) Anička moja!

ANIČKA (sebou ani nehne).

DORA: Anička, zasa si taká zamyslená, alebo sa modlíš?

ANIČKA (smutne): Ach, tetuška, rada by som sa modliť, ale nemôžem.

DORA: To je chyba veľká, ba nešťastie pre teba, dievka moja drahá, lebo modlitba je najlepšia potecha v zármutku, je úľava v trápení, je balzam na ranené, boľavé srdce. Preto probuj povzniesť myseľ svoju k Bohu, a on ťa iste vyslyší, on ti uľaví.

ANIČKA: Tetuška moja, nemôžem, verte, že nemôžem, Akonáhle začnem sa modliť, príde mi na um Janko, a všetky myšlienky moje behajú okolo neho, všetek cit horí láskou k nemu a všetky slová moje splývajú v slzách žiaľu za ním. (Utiera si oči.)

DORA (kárave): Anička, Anička, žiaľ tvoj je hriešny prečin proti Pánu Bohu a láska tvoja nedôjde požehnania, lebo ňou urážaš najhlavnejší zákon Boží, zákon o láske k Bohu.

ANIČKA: Prečože, tetka moja, prečo? Veď láska taká čistá, ako sme sa my dvaja milovali, nie je nijaký hriech.

DORA (nežne): Pamätaj si, Anička moja: ak milujeme koho, máme ho milovať v Bohu, lásku svoju máme obetovať láske k Bohu. Len vtedy Najmilostivejší požehná lásku našu a ochráni pred všetkými úkladmi podlého sveta; lebo keď Boh s nami, kto proti nám?

ANIČKA: Máte pravdu; budem sa modliť s vami.

DORA: Dobre, dieťa moja. Teraz však poď so mnou do kaštieľa. Musím ta ísť pre hodváb na to veľké tulipánové prestieradlo.

ANIČKA: Tetuška, prosím vás, nehnevajte sa, ja nejdem ta s vami.

DORA: Prečože by si nešla, veď si čisto oblečená.

ANIČKA: Ach, o to nie, veď pani grófka videli ma u Lazanov už i horšie oblečenú. A tu chodím vždy ako o hodoch pristrojená.

DORA: Tak treba, aby si nemysleli boháči v dedine, že keď si už nie viac u nich, že nemáš čo obliecť. Nuž a mne načo sú tie šaty, ja ich už viac nepoderiem, a do zeme mi dosť jedno oblečenie, ostatné je všetko tvoje. Poď len, poď!

ANIČKA (ostýchave):l Tetka, Janík povedal, že príde z rána, nedočkáme ho?

DORA: Veď jestli príde, on nás dočká; aspoň zlí ľudia nepovedia, že ho vábime.

ANIČKA (vstane): Ach, veď už dlho nebude chodiť, lebo vraj pred Jožkom povedal, že pôjde do sveta.

DORA: No, azda už potom prestaneš za ním želieť, azda si ho už potom, dá Boh, vyhodíš z mysle i zo srdca, keď ho tu viac nebude!

ANIČKA (vpadne jej do reči, náružive): Akživ, nikdy, tetka moja, a čo bude za šírym morom, čo bude na konci sveta, čo bude pod čiernou zemou, neprestanem ho milovať, neprestanem za ním túžiť, za ním mrieť! (Odíde.)

DORA (ide za ňou a povážlive krúti hlavou).

Výstup 2.

Lazanka.

LAZANKA: Tu musí byť! Skrývajú ho tu pred ľuďmi, tie bezbožnice! Teraz ma však neoklamú, nepohnem sa ztadiaľto, kýmkoľvek mi ho nevydajú. Už tri týždne, čo odišiel z domu. Za čas sa túlal po dedine s kamarátmi, no na to som si pomyslela: počkaj, však ty vytrezvieš, rád ty prídeš! Teraz však dva týždne kamsi sa podel, a nik nevie, kam, tak že sami jeho kamaráti sa naň vypytujú. On však nie je nikde inde, len tu! (Obchádza chalupu.) Niet nikoho doma. (Otvára dvere.) Tu je zamknuté. To nič nerobí, už len dočkám, veď len prídu, a bez neho domov predsa nejdem! (Ide do popredia a sadne na skalu.)

Výstup 3.

Dora, Marka, predošlá.

MARKA: Už sa len, prosím vás, nehnevajte, že som vás vrátila, ale keď sme celú Božiu noc ani len oka nezažmúrili; tak ich dusilo, že sme sa nazdali, že bude po nich.

LAZANKA (pre seba): Aha, Marka, chudera, má chorú mater, prišla iste na lieky.

DORA: Ale prečože by som sa hnevala, veď mi je nie tak náhlo, a to vykoná i Anička, a jestli môžeme druhému pomôcť, vo meno Božie, prečo by sme nepomohli?

MARKA: Ej, však v zime ste im len vy pomohli; keby nie vás, už by boli Božia. Daj vám Pán Boh zdravia za to!

DORA: Pán Boh uslyš! Veď ono, ak Boh dá, i teraz sa jej poľahčí. Akýže to majú ten kašeľ, suchý, piskľavý a či aký?

MARKA: Ba, viete, také suché kašlisko je to, na prsiach majú bolesť, spať nedajbože. Tejto noci by boli koľkosi zdriemli, zas sa ten menší chalan zobudil s vreskom, že ho v ušiach štípe, a to samé také trápenie.

DORA: Ono to, dievka moja, málokedy o jednom obstojí. Nuž ale čo máme robiť, i to je vôľa Boha, a keď prijímame dobré z jeho svätých rúk, musíme i zlé prijať, darmo je.

MARKA: Veru je tak.

DORA (berie zeliny z dvoch viazaničiek a z jedného vrecúška): Tu máš trojakú zelinu: toto je vydrimačka, promincová zelina a lipový kvet, uvar to všetko spolu, daj do toho kúsok cukru, nech to letné chvíľa za chvíľou po kvapke pije. Potom uvar trochu krúpnej kaše, daj ju do starého čepca a takú teplú, čo bude môcť vydržať, prikladaj mamke na prsia.

MARKA: A často im to klásť?

DORA: Keď kaša ostydne, daj zas teplú. A pre toho chalana (zajde do záhradky a hneď sa vráti) tu máš kúsok netresku, daj to do rožka zásterky a vyžmíkaj mu z toho vôdku do ucha, a bude po bolesti.

MARKA: Ani vám, tetka, nejdem ďakovať, aby bolo na osoh; veď mamka, ak im Boh pomôže, prídu sami k vám. Dobre sa tu majte! (Odíde.)

DORA: No, len si choď s Bohom, dievka moja, a pozdrav mamku. (Pre seba.) Hoci neviem, či je to nie šaľba, či neprišla na výzvedy od Gajdošíčky, alebo od Lazanky. (Odchádza.)

Výstup 4.

Lazanka, Dora.

LAZANKA (vstane a ide oproti Dore): Ach, Lazanka neposiela nikoho na nijaké výzvedy, ona radšej príde sama.

DORA (chladne): Však je tak najlepšie.

LAZANKA: Prišla som sa opýtať, kde je môj syn Janko?

DORA: A to sa pýtaš mňa? Či ti ja strážim tvojho syna, alebo chodím za ním? Veď si mu mater, ty máš najlepšie vedieť, kde je, čo je, čo robí a kade chodí, ale nie sa naň cudzích ľudí vyzvedať.

LAZANKA: Keď tí cudzí ľudia odcudzili jediné dieťa, jedinú podporu úbohej starej materi a skrývajú ho pred ňou a pred svetom u seba.

DORA (podráždene): Ale kto, či sa nazdávaš na mňa a na Aničku? Oj, tu sa klameš, lebo medzi nami je hlboká priepasť. On tu bol posledný raz pred dvoma týždňami a ja som mu zakázala prístup do domu k vôli tebe, aby si si nemyslela, že ho vábime, že nám všeličo donáša. Oj, nie, nám k vôli on chodiť nemusí; však jestli je to vôľa Božia, že majú byť svoji, nuž čo sa my na hlavy postavíme, predsa sa neminú, hoci je on bohatý a ona chudobná.

LAZANKA: Kým ja žijem, toľko mu už len azda môžem rozkázať, koho mi má do domu doviesť a koho nie!

DORA: Nie je to vždycky tak, ako sa nazdávaš. Tvoj nebohý muž — Boh mu daj ľahko duši — bol veru dobrý a poslušný syn. Ja sa dobre pamätám, čo mu jeho rodičia stvárali, keď sa dozvedeli, že za tebou chodí. Ty si slúžila vtedy za kraviarku u Gajdošíkov. Až z domu ho vyhnali, na vojnu ho dali, aby len teba zabudol, a keď ste si raz boli Bohom súdení, nuž ste sa i dostali, hoci si ty bola chudobné kraviarča a on syn bohatého rychtára!

LAZANKA (počas reči Dorinej bola netrpelivá): I, ľaľa, čo mi ty máš do očú šprihať, že som bola len kraviarča? Hoci som ja len slúžila, ale som, chvalabohu, dcéra tunajších statočných rodičov. (Zlostne.) Nijaký panský pankart — rozumieš?!

DORA (podráždene): A ktože ti je pankartom?

LAZANKA (zlostne): Svetárka, odkiaľ ruka, odkiaľ noha; šialená mať sa jej v rybníku zatopila, čo ani po smrti nemá pokoja, ale máta ľudí. (Pichľavo.) Otec sa jej hádam zabil. A to by mala byť (jedovate sa smeje), hahaha. Lazanovie nevesta?!

DORA (meria ju opovržlive pohľadom): Dosť, dosť! Či sa nebojíš pomsty Božej, takúto lož brýzgať na úbohú sirotu? Ona ti je pankart?! Preto, že sa jej mať nešťastím, trápením zbláznila, v rybníku utopila, zato ono, chúďa, nemôže. Preto ono nie je pankart, lebo je dieťa (dôrazne) manželské! Jej mať nebola svetárka, ale nešťastná žena. Žena v chráme Božom sprisahaná, sosobášená. S kým? To vy, pravda, neviete a vedieť nemusíte.

LAZANKA: Keď vy viete, načo to tajíte?

DORA: To vie Boh a ja. Neboj sa, príde, až Boh dá, i to na javo, a tí, čo jej krivdili, čo ju tupili a hanobili, budú sa hanbiť. Ani ty, pyšná stvora, pomsty Božej neujdeš. Plakať budeš nad svojou zlosťou a banovať svoj prečin, ale bude neskoro! (Odíde.)

LAZANKA (hľadí chvíľu za Dorou): Dosť mám svojho trápenia, dosť svojich starostí, a ešte ma bude preklínať, ešte mi ona bude srdce ťažším robiť, ako ho mám! Ach, Bože, Bože, čoho som sa dožila! (Plače.)

Výstup 5.

Janík, Jožko, Ondrík, predošlá.

(Zďaleka čuť spievať Janka, Jožka, Ondríka. Spev sa blíži.)

[: Až ja smutný pôjdem na tú vojnu, :] [: komu ja zanechám svoju milú? :]

LAZANKA (načúva): To je jeho hlas! (Obzerá sa.) Skryjem sa, aspoň počujem, čo povie. (Zajde do úskalia.)

JANÍK, JOŽKO, ONDRÍK (vstúpia so spevom, držiac sa okolo krku):

[: A ja ju zanechám kamarátom, :] [: zakiaľ sa nevrátim s tej vojny dom’. :]

JANÍK (obzerá sa): Nikoho nikde, ako po vymretí.

ONDRÍK: Kdeže sú?

JANÍK (otvára dvere): Nie sú doma.

JOŽKO (kukne do okna): Budú v kaštieli, lebo ta často chodia; i pani osvietená chodieva sem skoro každý deň, lebo má veľmi rada Aničku.

JANÍK (nadšene): Kamarát môj, ktože by tú nemal rád? Veď je to pravý anjel! Ach, tak som sa tešil, že sa s ňou sídem, že ma bude vyzerať, že ma bude čakať, a ona — (Zamyslí sa.)

LAZANKA (vystúpi): — ťa nečaká, zato však očakáva ťa tvoja mať s uboleným, s krvácajúcim srdcom!

JOŽKO (Ondríkovi): Poďme! (Odchádza.)

ONDRÍK: Dobre, že sa tu sišli! (Odíde.)

Výstup 6.

Janík, Lazanka.

JANÍK: Vy tu, mamička? Pán Boh vás pozdrav!

LAZANKA (vyčítave): Tu, tu; keď jahňa nejde za ovcou, musí ovca za jahňaťom. A kdeže ťa mám inde hľadať, ako tu?

JANÍK: To sa vám len tak pridalo, že ste ma tu našli, tu nemám prístrešia, tu ma nestrpia. Nebol som tu ako pred dvoma týždňami, a teraz som tu naposledy, lebo idem preč, a sám Pán Boh vie, kedy a či sa navrátim.

LAZANKA (sopne pred ním ruky): Janko, Janíčko môj, pre Boha, čo sa tebe robí? Už tri týždne chodíš hore-dolu bez všetkej roboty, neobzreš sa o gazdovstvo, neobzreš sa na dom, neobzreš sa na mater, ktorá si ťa tak bolestne vychovala!

JANÍK: Mamička moja, nehnevajte sa, prosím vás, na mňa, sami ste si vina. To ste vy dobre vedeli, že mi je Anička všetko, moje srdce, moja duša, môj život. Spolu sme rástli pod jednou strechou. Pre mňa ste ju s nebohým otcom, Boh im daj ľahko duši, do domu vzali, pre mňa chovali. Až zrazu vám zlý svet hlavu prekrútil, vy ste ju z domu vyhnali, a nenazdali ste sa, že s ňou vyháňate i svoju vlastnú krv, svojho jediného syna. Ej, mamička, čo ste robili, zle ste urobili!

LAZANKA: Nuž a nejdeš ty naozaj domov?

JANÍK: Nejdem, mamka moja! Ja som sa ťažko zaprisahal, že nevkročím do toho domu viac, kým v ňom nebude Aničky. Ja prísahy nezruším, lebo s prísahou niet čo zahrávať, mohol by mňa alebo vás Pán Boh potrestať!

LAZANKA: Choďže, choď, majže rozum! Hádam len nebudeš chcieť, aby som ju išla odpýtať a prosiť, že by sa vrátila!

JANÍK (trpko sa usmeje): Ani to by už teraz neosožilo. Po toľkej hanbe, ktorú ste jej pred celou dedinou spravili, po toľkých zlých rečiach, ktoré ste o nej roztrúsili, ani by vám nešla, a ani ísť nemôže, toho ani ja sám od nej nežiadam, hoci dobre viem, že celý môj život od nej závisí.

LAZANKA: Janko, pre Boha ťa prosím, netráp ma už toľko! Čože budeš blúdiť hore-dolu? Poslúchni a poď domov! Čože si, Bože môj, počnem bez teba pri toľkom gazdovstve ja sama jediná, stará žena? (Chytí ho za ruku.)

JANÍK (objíme ju): Mamička moja! Ja viem, že vám bude zle bezo mňa. Darmo je, čo sa stalo, už je staté. Dajte gazdovstvo do arendy a žite z hotového. Mňa už, darmo je, musíte oželieť, oplakať čo len na tri roky. (Bozká matku a plače.)

LAZANKA (úzkostlive): Pre Boha, chlapče, ty nehovoríš nič dobrého! (Zúfale.) Janko, čo si vykonal?!

JANÍK (smutne): Zverboval som sa.

LAZANKA (skríkne, zalomí rukami, padne na kolená): Kriste Ježiši ukrižovaný! On je vojakom! (Plače.)

JANÍK (utre si oči): Neplačte, mamka. Tri roky nie sú večnosťou. Čože som mal robiť? Domov som nemohol, a tu (ukazuje na chalupu) ma nechceli. Nuž mal som sa túlať po dedine?

LAZANKA: Bože môj, Bože môj, tohto som sa musela dožiť!?

JANÍK (teší matku): Neplačte, mamička, tri roky prejdú, a za ten čas sa všeličo zmení. Dá Boh, že sa všetci šťastne sídeme!

LAZANKA: Áno, tam hore, pri otcovi!

JANÍK: Nieže, nie, dosť mám ťažké srdce, a keby som sa spevom nepremáhal, musel by som plakať. Pôjdem vás odprevadiť a odoberiem sa od súsedov a starých známych.

LAZANKA: Teda ozaj ideš preč?

JANÍK: Musím, mamka moja!

LAZANKA (trpko): Ale — bez môjho požehnania! (Odíde vážne.)

JANÍK: Mamička, to bude len vaša vina pred Bohom. (Ide za ňou.)

Výstup 7.

Zuzka (sama).

ZUZKA (vystúpi z lesa, obzerá sa): Tu nikoho. Ba či je doma? (Ide ku dverám.) Tu je zamknuté. Chúďa, ešte azda ani nevie, že sa Janko zverboval. Ach, Bože, Bože môj, ako jej to len povedať? Ona toho neprežije. Úbohá Anička, tak mi jej ľúto. Ešte sa jej jedna rana nezahojí, už druhá krváca. (Sopne ruky, sťa k modlitbe.) Ach, Bože, či je ľúbosť taký ťažký prečin, keď ju tak kruto tresceš? Toľký bôľ, toľký žiaľ! A čo mňa čaká? To samé! (Utiera si oči.)

Výstup 8.

Jožko, predošlá.

JOŽKO (ide z úzadia po prstoch a zakryje jej dlaňami oči).

ZUZKA (zvolá): Jožko!

JOŽKO: Čo, anjel môj, ujsť z domu? Zverbovať sa? Ej, to by bola veselá kompánia, ktorej by moja Zuzka komandovala! (Chce ju objať.)

ZUZKA: Ale kde si sa tu, prosím ťa, vzal?

JOŽKO: Zo zeme som vykvitol, duša moja.

ZUZKA: Hahaha, ešte i také čačky by maly rásť? A nevieš tú pesničku (spieva):

Keby sa tí chlapci na vŕbe rodili, [: čo by od svevole :] dievčence robily?

JOŽKO (spieva):

Keby tých šuhajov na vojnu nebrali, [: za čimže by, za čim :] dievčence plakaly?

ZUZKA: Máš pravdu. Úbohá Anička, veď jej ten vykonal! Tak sa naňho hnevám.

JOŽKO: Ale, prosím ťa, čo mal robiť? Aničku si vziať nesmel, a aspoň vytrucuje trochu mať za nespravedlivé zachádzanie s Aničkou. Anička jej bola chudobná, chcela mať bohatú nevestu, a teraz má už všetkého dosť. Tak jej treba.

ZUZKA: Ty máš veľmi dobré srdce, to je pravda; hovoríš tak, ani čo by si sa z toho tešil.

JOŽKO: Uhádla si, duša moja, lebo to je darmo: „Bližšia košeľa, ako kabát.“

ZUZKA: Neviem, ako to myslíš —

JOŽKO: No, tak, že keby sa nebol Janko zverboval, boli by len predsa svoje vykonali a vás spolu splietli.

ZUZKA: Ale mňa s Jankom? Tak ma neznáš. Ja som sa tebe sľúbila, a čo by zo mňa pásy drali, nešla by som za druhého, radšej by som sa nevydala!

JOŽKO: Zuzka, Zuzička, ty si dievča, ani anjel z neba! Ach, keby si už len bola mojou! (Chce ju objať.)

ZUZKA: No, počkaj, až budeme svoji. (Odbehne a vrazí do Gajdošíčky.)

Výstup 9.

Gajdošíčka, predošlí.

GAJDOŠÍČKA (zastane v úzadí, opre ruky o pás a prísnym pohľadom meria raz Jožka, raz Zuzku): No, čože sa robí? (Zuzke.) Zabudla si na moje slová, nevieš už, čo som ti povedala, ty neposlušné decko? Ale počkaj (hrozí jej), s tebou si to vybavím doma! (Jožkovi.) Nuž a ty čo chceš s mojím dievčaťom? Ty naničhodník, čo ju ty máš sem vábiť?!

JOŽKO: Prosím vás, gazdinká, nehnevajte sa. Ja som ani vám, ani Zuzke ničím neublížil. Ja vám poviem pravdu, ža sa mi vaša Zuzka najlepšie páči zo všetkých dievčeniec našej obce. Ja ju viac ľúbim, nežli všetko iné na svete, a Zuzka sa tiež na mňa nehnevá, a tak keby ste nám dali svojho požehnania, boli by sme najšťastnejším párikom pod šírym nebom.

ZUZKA (skrúšene): Mamička, prosím vás, nehnevajte sa, ja ho rada. (Padne matke okolo hrdla.)

GAJDOŠÍČKA (odstrčí Zuzku): Čuš, ty hriešnica! (Jožkovi.) A čože sa ty nazdávaš, že som ja alebo moja Zuzka tebe roveň?! Opováž sa ešte na gazdovskú dievku myslieť! (Opovržlive.) Bedár, žobrák!

JOŽKO: Gazdinká, že nemám nijakých majetkov, to netajím, ale nikto nič zlého na mňa nedokáže. Pána Boha som sa nespustil, nikoho som nezabil, nikomu nič neukradol, nevidel ma nik opitého akživ, živil som sa vždy statočne z práce rúk svojich a živím nezdravú matku a malé dve siroty po nebohej sestre, a ak Boh dá, vyživil by som si ešte i ženu.

GAJDOŠÍČKA: To je všetko pravda, ani ja ti nehovorím, aby si sa neženil, ale hľadaj si sebe roveň. Tu máš Marku, Katku, Betu a desať, dvadsať služobných dievok; však ty dobre vieš, že „aké vrece, taká záplata“. Za mojou Zuzkou sa ty nevláč a nerob mi darmo pokušenie v dome. Ona nie je pre teba, ty jej nedostaneš, ani ti jej nedám.

JOŽKO: Ďakujem vám, gazdinká, za dobrú radu, ale nehnevajte sa, prosím vás, keď vám poviem, že jestli Zuzku nedostanem, že, Pánu Bohu Otcu prisahám, akživ inú za ženu nepojmem! S Bohom! (Odíde.)

GAJDOŠÍČKA (posmešne sa za ním smeje): Hahaha, to sú veľké strachy! Usporíš si aspoň starosť a veselie!

Výstup 10.

Predošlé bez Jožka.

ZUZKA (vzdorovite): Práve tak, ako i vy, mamička, lebo ak ma za Jožka nedáte, za druhého sa vám akživ nevydám, akživ!

GAJDOŠÍČKA: Oj, nevídali! Preto mi, dievka moja, ani jediný vlas neošedivie. Ty pôjdeš za toho, za koho ja budem chcieť, rozumieš, Zuzka moja? Tak to bude!

ZUZKA: Nazdávate sa? Iba ak by násilnosťou, ale dobrou vôľou nikdy, nikdy!

GAJDOŠÍČKA: Ale netrep daromnice. Janko Lazanovie je inakší vabec. V nedeľu prídu k nám nahovárať, hovorila mi Táralka, a za toho veru pôjdeš, i ísť musíš!

ZUZKA (naivne): Azda na vojnu?!

GAJDOŠÍČKA: Čo táraš?

ZUZKA: Nuž či ma s tým Jankom, reku, na vojnu pošlete; veď hádam viete, že sa zverboval, a dnes už rukuje.

GAJDOŠÍČKA (zadivene): Čože? Ale, prosím ťa, kto ťa to nabaláchal?

ZUZKA: On sám mi to povedal. Už sa so mnou i rozlúčil. Však ste ho museli v dedine stretnúť, odprevádzajú ho s muzikou všetci mládenci a dievky, ako by ho, Bože chráň, na cintorín odprevádzali. (Utiera si oči.)

GAJDOŠÍČKA (zúfale behá hore-dolu, chytá sa za hlavu a zalamuje rukami): Ach, pre Pána Boha, ten nám vykonal, ach, ten nám vykonal! (Zuzke.) Poď chytro, ešte ho azda zastihneme. Ach, ach, ach! (Odchádza.)

ZUZKA: A to samé vykoná i Jožko, a ja sa pominiem! (S plačom ide za matkou.)

Výstup 11.

Kohútik.

KOHÚTIK (vystúpi podnapitý, veselo si píska, postaví sa na prostred javišťa, pozerá okolo seba a začne sa škodoradostne smiať): Hahaha, ale im len vykonal! Veru im len vykonal; ale im zaťal do živého! Hahaha, tak im treba, tak im treba! Dobre som ja povedal mojej starej: „Maj pokoj, Evuša, majže pokoj, lebo ja som ja, a čo ja poviem (tacká sa), to je sväté!“ Ale ona nie, len jej čertovsky voňal sľúbený kus role. Nedala pokoja, a teraz, čo si kaše navarila, nech si i zje. (Pripaľuje si fajku.)

Výstup 12.

Evuša, predošlý.

EVUŠA: Tu je. (Zbadá, že je opitý.) No, ale si mi pekný! (Predstúpi pred neho, ruky opre o pás, meria ho prísnym pohľadom.) Ale, človeče Boží, čo sa tebe robí?

KOHÚTIK (spieva pred Evušou, cifruje do tanca, tlieska rukami):

Keď ja pôjdem, povandrujem, komu sa ja požalujem? Hrajte mi, trúbte mi marš, marš, marš, už ja idem, povandrujem preč od vás.

EVUŠA: Ej, to, Bože, to, keby si už raz chcel kdesi krky zlomiť, i tak nič nie je z teba! Roboty vyše práva, a on ledva na nohách stojí!

KOHÚTIK (salutuje): Hapták! (Komanduje.) Rechčaj! Linčaj! Vieš ty, čo to znamená? Ale čo bys’ ty vedela, iba v hrnci kašu miešať. Čo ty vieš, čo je vojak!

EVUŠA: No, a ty si mi vojak!

KOHÚTIK: Hm, možno lepší, ako Janík bude.

EVUŠA (zvedave): Aký Janík?

KOHÚTIK: Aký Janík? Nuž Lazanovie; veď si hádam len počula, že sa zverboval a už i rukuje.

EVUŠA (ako by nebola počula): Čo robí?

KOHÚTIK (priloží ruku k ústam a kríči): Rukuje!

EVUŠA: Ba netrep dve na tri. (K obecenstvu.) Keď čo vypije, hneď mátoží. To je strach s tým človekom!

KOHÚTIK: Keď mi neveríš, choď sa opýtať; veď ma už i častoval, ako rekrút, na odobierku.

EVUŠA: Ba kýho!

KOHÚTIK (smeje sa): Hahaha, ale vám len vykonal! Už máte po námluvách, i po veselí! Hahaha!

EVUŠA (zalomí rukami): Ach, pre Pána Boha, veď by nám ten vykonal!

KOHÚTIK: No, no, no, veďže už hneď nad ním neplač. Však mu nebude zle, lebo tam je tak: „Keď ti mešec ako teľa, máš súseda i priateľa; keď ti mešec ako lata, nemáš sestry ani brata.“ A Janko má peňazí dosť: čo mu bude?

EVUŠA (beduje): Ach, čože on, ale veselie a sľúbený kus role!

KOHÚTIK: Ten si môžeš už teraz uvariť, miesto zemiakov, čos’ tam chcela sadiť.

EVUŠA (nahnevano): Počuj, ty ma nehnevaj; ktože je tomu najviac na príčine, ako ty, ty starygáň! Môžeš sa hanbiť!

KOHÚTIK: A prečo sa mám hanbiť, veď som nikoho nezabil, ani nikomu nič neukradol, a že som nechcel s vami jedy miešať medzi tými mladými, za to ma len každý pochváli.

EVUŠA: Oj, ja ťa prvá pochválim, keď sa ťa opýtam (nahnevano), čo tu hľadáš? Akú máš tu robotu? Veď si ty prv k starej Dore nechodieval, kým tu tej lizny nebolo.

KOHÚTIK (veselo): A čo tam po starej, ja už len radšej za mladou.

EVUŠA (zlostne): Veď ti ja dám mladej! (Chytí ho za ruku a ťahá preč.) Ta sa ber domov! Tu nemáš čo hľadať! Poď len, poď!

KOHÚTIK: Ba ja veru nejdem!

EVUŠA: Že nejdeš?

KOHÚTIK: Nejdem!

EVUŠA: Dobre teda. Ja ti však toľko poviem: ak by som ťa ja s ňou raz zazrela, stanú sa také veci, o akých svet ešte nevedel, ani neslýchal! (Odíde.)

Výstup 13.

Zuzka, predošlý.

ZUZKA (vystúpi s protivnej strany, obzerá sa po javišti.)

KOHÚTIK (smeje sa): Ale ju naberá, má tá strachu! Ja ešte nemusím byť ten najhorší.

ZUZKA (dotkne sa od chrbta Kohútika): Pst, krstný otec!

KOHÚTIK (obzre sa): No, čo dobrého?

ZUZKA: Chvála Pánu Bohu, že som vás tu samého našla; chcem sa vám vyžalovať a vás o niečo prosiť. (Utiera si oči.)

KOHÚTIK: No, len no, čože je takého?

ZUZKA: Ach, zle je, krstný otec, zle je s nami!

KOHÚTIK: Ale čo, do sto okovaných, však ti len Jožko neumrel, veď nebolo počuť cengať.

ZUZKA (plače): Ach, umrieť, chvála Bohu, neumrel, ale sme jednako odtrhnutí od seba.

KOHÚTIK: Nuž a prečo?

ZUZKA: Mamka nás našli tu spolu shovárať sa, a taký krik bol preto, tak mu nadali, že sa zaiste nahnevá a viac k nám nenazre, a ja žiaľom zahyniem!

KOHÚTIK: No, no, no, len pomaly, pomaly! Tvoja mať je čudná stvora; keď chcela, aby za tebou chlapci nekukali, mala ťa dať do kláštora medzi mníšky. Preto sa ty však neboj, veď šuhaj pre dievča nejednu plánku prehryzne.

ZUZKA: Ak si on to však k srdcu pripustí a vykoná, čo Janko vykonal: ja to neprežijem!

KOHÚTIK: No, len no, veď sa všetci len nezverbujeme.

ZUZKA (prosebne): Ach, krstný otec môj drahý, smilujte sa nado mnou a choďte za ním; ak by ste čo zbadali, vyhovorte mu to. Prosím vás pekne, urobte mi to k vôli!

KOHÚTIK: No, dobre, dobre. Nič sa neboj, ja ťa neopustím. My musíme vyhrať!

ZUZKA (hladká ho): Pán Boh vám zaplať za vaše slová!

Výstup 14.

Evuša, predošlí.

EVUŠA (zastane v úzadí): Ešte som nie na deväť krokov, už sú spolu. Však som ja vedela, čo on čaká. (Hrozí.) Ale počkaj, veď ja vám zasvietim!

KOHÚTIK: Nič sa neboj, dievka moja, a čo by sa všetci i moja stará na kolomaž rozliali od jedu, ja ťa neopustím!

EVUŠA: Kat ťa pálil, ty starý hriech! Nuž či som ja striga, aby som sa na kolomaž rozlievala? No, počkaj! (Hrozí.)

ZUZKA (sa odvráti, tak, aby jej Evuša bola za chrbtom).

EVUŠA (hľadí opovržlive na Zuzku, mysliac, že je to Anička): A ty, ty jašterica, ty —

ZUZKA (sa obráti, prosebne): Krstná mamka!

EVUŠA (prekvapene): Ach, to si ty, Zuzka, ani som ťa od chrbta nepoznala; ja som myslela, že to niekto iný. Čo tu robíš?

ZUZKA: Čakám Aničku, chcem ju potešiť. (Ide do úzadia, hľadí do diaľky a pomaly odíde.)

EVUŠA (Kohútikovi): A ty čo čakáš? Či i ty chceš tešiť? Ta sa ber domov!

KOHÚTIK (voľne): No, teda poď! (Chytí Evušu okolo krku, komanduje a ona sa bráni.) An-cvá-an-cvá! (Odídu vľavo.)

Výstup 15.

Anička, Dora, Zuzka.

(Zuzka vedie Aničku, ktorá plače; Dora ide za nimi.)

ZUZKA: Anička, neplač! Utíš sa! I to je od Boha; veď on zas príde; tri roky ubehnú ani voda a potom —

ANIČKA (sadne na skalu a plače).

DORA (vážne): Anička, spamätaj sa, spamätaj! Neurážaj Boha, ale si pomysli, že čo Boh činí, dobre činí, a oddaj sa do jeho svätej vôle.

ANIČKA (smutne): Nechajte ma, tetka, prosím vás, lebo mi srdce žiaľom pukne, ak si slzami neuľavím.

ZUZKA: Ale jemu, chudákovi, spravíš ťažké srdce, lebo ani neuveríš, ako sa ťažko odoberá; urobil to len pre teba.

ANIČKA: Ach, viem to, viem, a preto neboj sa. Ja sa premôžem, pred ním nebudem plakať.

(Zďaleka čuť muziku, spev a výskanie.)

ZUZKA (hladká Aničku): Utíš sa, Anička, už idú.

ANIČKA (vstane, utre si oči): Poručeno Bohu!

DORA (sopne ruky): Bože, buď nám milostivý!

Výstup 16.

Janík, Jožko, Ondrík, Marka, Katka, mládenci, dievčence, muzikanti, ľud a predošlé. Konečne obecný sluha.

(Janík je sviatočne oblečený, na klobúku má dlhé kvetisté stužky, veľkú trblietavú voňačku, pri nej bielu cedulu; na prsiach má pripätý červený ručník, v ruke tenkú trsteničku. Okolo neho jeho kamaráti a muzikanti, všetci zelenými chvojkami podperení. Muzikanti hrajú skočnú, mládenci tlieskajú rukami, výskajú a cifrujú do tanca, dievčence idú každá ku svojmu, zatočia sa pred nimi dookola a tancujú spolu.)

JANÍK (ide rovno k Aničke, podá jej ruku a shovára sa s ňou).

(To trvá chvíľku.)

OBECNÝ SLUHA (pribehne a volá muzikantom): Pst! Čit! Ticho! Ticho!

(Všetko utíchne.)

JANÍK (sluhovi): Čo je?

OBECNÝ SLUHA (predstúpi pred Janíka): Pán rychtár ti odkazujú, že by si sa už bral, lebo že omeškáš vlak a budeš mať mrzutosti, ak sa nedostanovíš na termín.

JANÍK: No, darmo je, musím, musím. (Zdvihne klobúk.) Tak s Bohom tu ostávajte všetci vospolok! Pán Boh vás opatruj, zachráň od všetkého zlého! Odpusťte mi, prosím vás, ak som vám kedy ublížil, a spomínajte si sa mňa. (Utiera si oči, ide k Aničke a hladká ju.)

ANIČKA (hľadí naň uprene).

MLÁDENCI, DIEVČENCE (spievajú):

V trenčianskej kasárni široký dvor, po ňom sa prechodí ten milý môj, po ňom sa prechodí, šablenka mu hrká, a jeho najmilejšej srdce puká.

(Spievajúc, odídu všetci, mimo Janka, Aničky a Dory.)

Výstup 17.

Anička, Janík, Dora.

JANÍK: S Bohom, tetka! Boh vám daj zdravia a odpusťte, ak som vás kedy nahneval. (Podá jej ruku.)

DORA: S Bohom! Boh ti daj šťastia!

JANÍK (Aničke): Dobre sa maj, Anička moja; Boh ťa opatruj! Spomínaj si často na mňa a modli sa k Bohu, aby sme sa zas šťastne sišli.

ANIČKA (smutne): S Bohom, Janko! (Pripne mu kytku rozmajrínu na prse.) Tu máš na pamiatku, nos to pri sebe, to ťa zachráni od zlého a uľaví ti v každom trápení. (Podá mu ruku.) A nezabudni na mňa nešťastnú!

JANÍK (objíme ju): Akživ, nikdy! S Bohom! (Vážne odíde.)

ANIČKA (kýva za Jankom ručníkom a chvíľu nemo hľadí za ním.)

DORA (utrúc si slzy, ide do domu).

ANIČKA (obzre sa, prejde do popredia javišťa, zalomí rukami, kľakne a volá bôľne): Bože, Bože milostivý, buď s ním, žehnaj kroky jeho, opatruj ho a chráň pred všetkým zlým, a smiluj sa nad opusteným, nehodným tvorom svojím! (Plače.)

DORA (volá zo dverí): Anička! Anička!

(Opona spadne.)




Ferko Urbánek

— dramatik, prozaik, básnik, autor vyše 50 divadelných hier s ľudovýchovným a národnobuditeľským poslaním, ktoré dodnes hrajú predovšetkým ochotnícke divadlá Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.