ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Šedivé letné ráno. Do chalúp pod Orechovým ťažko sa vkráda deň. Beňo celú noc nezohol oka pre Svarínskeho, ktorého ťažkosti — cíti na svedomí. Nechať ho teraz na seba a dívať sa na to — to by už muža nectilo. Vstane a vyjde na povalu. Anna ide práve s plným hrotkom, keď zhliadne Paľka, ako sa oblieka — čierne šaty, golier, kravata… Nemal to ešte vôbec na sebe, ako sú svoji.

— Kam sa chystáš, Paľko?

— Idem medzi svet, Anna. Do Bratislavy idem, — vraví jej vážne.

— A čo tam? — pýta sa ho s obavou.

— Musím — pre Janka Svarínskeho — vieš. Vrhajú sa naňho ako na psa. Zájdem si za bratancom Matúšom na ministerstve… uvidím, čo riekne. A chcem to vidieť, ako sa to žije…

— Ale nebuď dlho a vráť sa, môj milý. Chyboval by si nám, — beží gazdiná ku kolíske, kde sa práve budí buclatá Anička. „Aký je švárny v tom panskom. Ako mu to len dobre pristane,“ obzerá si muža, vyholeného, s ľahkým anglickým fúzom.

Beňo pobozká ženu i deti a vyjde na dvor. Veľký čierny Brondo zahľadí sa naňho udiveno, a vyskakujúc, líže mu ruku. Starý Kozák vynáša hnoj na vidlách z maštale a kladie ho pekne na hromadu.

— Ach, pán veľkomožný, — spustí vidly i s hnojom a vyvalí oči na gazdu, — čože to za novina? Azda ste zunovali sedliačiť?

— Nezunoval, Kozák. Idem trochu medzi starých známych. Čo vám priniesť z Bratislavy?

— Mne? Ach, čože mne, — príde starec nevdojak do rozpakov. — Ak to už musí byť, tak trochu toho tabaku.

— A už len všetko opatrite! Však som ja hneď doma.

— Pán Boh vás sprevádzaj, pán veľkomožný.

Anna dlho hľadí za mužom zpod návratia. Zdá sa jej, keď ho takto vidí, že ho je nie hodna a svet ju môže pripraviť o takého muža. Však by sa i ona preobliekla, ako Kača Sedlárová, ale on nechce… A tu, hľa, skoro by ani neverila, ako sa spúšťa chodníkom na dolinu, že je to on — jej Paľko. Ešte i Bronda vidieť, ako pobehuje za gazdom a krúti chvostom veselo.

„Len či sa obzrie?… Sa!“ zakýva mu Anna, radostne vzplanúc, a vojde do dvora.

Na hradskej sadne Beňo na voz. Hneď má i prívesok — Maleka, holiča a zubára, toho najbelšieho z čiernych. Ponáhľa sa na Daňový úrad do Klenova pre porciu…

— Pane Bože nebeský, pán podrichtárko, veru by vás ja, nech som dobrý, nebol ani poznal, nech nie toť chlapca Žeruchech, čo vás vozieva, — počne mu hneď vykať. — Čož’ len nejdete od nás preč? — prisadá si k nemu do vozíka.

— Čoby! Idem pozrieť do Bratislavy. A vy kam, ujec?

— Do daňového, viete…

— Však len nebudete šatám vykať, — zaskočí ho podrichtär. — Hovorte mi ako vždy. Som mladší od vás…

— Tak teda vieš, idem pre daň. Narátali mi toho na múku, na umelé hnojivo. Čož’ som ho ja videl? A múku dávajú lacnejšie tam robotníkom na Osade. Ja nezarobím krajciara a od tých fafrnkov poľa a pár stromov hory plať ešte hutiarom na koláčiky. Je to poriadok?

— Však sa to napraví, — zahládza Beňo.

— Ale kedy? Však je tu teraz chudobnému človeku ani žiť. Čože kedysi? Išiel som do Pešti. Tam pri čarnoku bola krčmička, taká neveľká. Upil som si hneď za rána so dva štamperlíky tej rakyje. Taký som bol chlap — traja museli na mňa nakladať zeleninu, zemiaky, jahody a čo všetko. Potom som s tým chodil po meste a predával. A nie veru tak ako druhí — po rínkoch, ale po tých najpanskejších uliciach. Po Andráške… Predal som — vyrobil som. Tak mi bolo ani Pánu Bohu v nebi. Zarobil som i dvadsať korún na deň. Vtedy to bol veľký peniaz. Vrece najkrajšej múky som dostal za to. Prídem domov, vravím žene — však som ju mal rád, ako sa patrí, — ej, ženička moja — hovorím — ty veru môžeš mať, ak nám takto bude Pán Boh na pomoci, i dvadsať detí. Budeš doma len šiť na ne a pigľovať, ja ti peňazí donesiem… Teraz? Ku krajciaru neprídeš. Ak máš čo — len plať a plať. Nie je to takto dobre s nami, chudobným ľudom. Povedz to tým pánom tamhore.

— Preto idem. Len či na mňa dajú niečo, keď sa zažrali i do Svarínskeho, že im vyčíta…

— A im veru i načim. Ej, bohuprisám, načim, lebo bude zle. Raz sa tým pánom všetci ta dovalíme, koľko nás je.

Žeruchech mládenec poháňa dobre. Vozík hrčí Lesnou. Ľudia sa dívajú — nepoznávajúc podrichtára. Iba Svarínsky, idúcky do kostola, pozná ho a zastane.

— Kam? — díva sa na panský odev v nedorozumení.

— Ta! — kývne Paľko proste rukou kamsi k Jahodnému. — Však uvidíš!

— Daj si s tým pokoj, kamarát, — pochopí hneď farár. — Darmo ideš! Včera som písal list ministrovi, nech zakročí, veď sa takto roztrháme a nik nás viac nedostane dokopy. Pomery sú veľmi skazené. Ide o podnik, nie o národ, o vlasť!

— Uvidíme! — usmeje sa bratanec a vozík hrčí ďalej.

V meste Malek skočí s voza, a stisnúc Beňovi ruku, ide na daňový úrad hádať sa o tú daň. Teraz sa to už sem riadne chodí. Ale čo — keď sa musí platiť. A ak si stratíš kartičku, musíš platiť zas. Ak zaplatíš, komu nemáš, ako Lesňania exekútorovi, čo sa zastrelil — zas pýtajú. A neplať, už ti je zas exekútor na krku.

„To je potom republika!“ myslí si sedliak, vchodiac do dvora, kde je už kopa chlapov z okolitých dedín. Všetci sa žalujú.

— Platili sme a budeme platiť! — ozve sa vyšnurovaný vysoký chlap z horných dedín. — Štát by sa neobišiel bez toho, a to je náš štát!

— No, dobre! Ale nech je to spravodlivé!

V Bratislave prekvapí Beňu veľký ruch a že sa mnoho stavia. Pamätá sa na ulice a budovy ešte zo študentských časov. Ohliada si to a spomína. V kaviarňach je prázdno, len tu-tam hosť, zanorený pohľadom do novín. Na rohu ulice kvetinársky obchod. V okne kytice klincov a ruží. Na nich sivie rosa.

„Tu postávali študenti, o nich sa písalo, že chcú rozdeliť Uhorsko na ulici. Svarínsky bol medzi nimi, bystrý, smelý zrak, dlhé vlasy. Pamätám sa, keď som prišiel z Pešti sem. Ukazoval mi juristu, Maďara, väčšieho o hlavu. Napadol ho i s inými pre slovenčinu, chcel ho do Dunaja hodiť a Jano mu potom palicu polámal na hlave,“ zamýšľa sa Beňo, idúc celkom navykle trotoárom pomedzi ľudí.

— Paľo, — zarazí ho naraz pod Michalskou bránou známy hlas, — kam ideš? Kde si sa tu vzal? — pristaví ho vychudnutý pán, skoro detskej tváre, s okrúhlym slamenáčikom na hlave a s cigaretou v ústach. — Myslel som, že si už dávno mŕtvy.

— Julo, ty si to? — poznáva hneď Beňo kamaráta zo študentských čias, z Pešti… — Terko, no — trochu si sa zmenil. A čo tu robíš?

— Som na ministerstve. Úradníčim.

— A si doštudoval?

— Načo, prosím ťa? Žiť sa dá i tak, a dobre žiť! — složí si Terko slamenák a pozdravuje sa vpravo, vľavo. — A ty si kde? Neslýchať o tebe.

— V Lesnej.

— Tam, kde je Svarínsky?

— Tam!

— A čo ty tam — preboha?

— Mám majetok. Obrábam!

— To je už iné. A kam ponáhľaš? — ponúka priateľa cigaretou.

— Ďakujem — zájdem za bratancom Machom. Kde by ho našiel?

— Macho? Doktor Matúš Macho? — vyslovuje Julo slová s príslušnou vážnosťou. — Teraz je — otočí si hodinky na náramke — teraz bude na ministerstve. Ten je stále po uši v práci, ale, možno, prijme ťa. Tobôž, keď ste rodina. A čo máš s ním, ak sa smiem spýtať?

— Vieš, — vraví mu Beňo idúcky po korze, — je on bratancom i Svarínskemu a tohto teraz vláčia ako vecheť po ceste, keď sa odvážil ozvať. Azda sa ho zastane.

— To je pravda — je to komisnosť, Svarínskeho by radi umlčať. Grbalov chodí tu za niektorými pánmi a tak sa to kuje, — odpľuje si Julo. — Ale povedz mi, človeče, načo sa len Jano mieša do toho? I tak nič nespraví.

— Spraví — nespraví, bočné. Koná si povinnosť. Či nie?

— Veď! — vyťahuje Julo druhú cigaretu. — On bol vždy taký čudák. A večer kde budeš? Príď do Redutky — skúsiš niečo.

— Dobre!

Beňo síde dolu, prejde popri divadle a číta i slovenský nápis. Hovor je skoro len nemecký, český a maďarský v hlavnom meste Slovenska. Všímajúc si všetkého, dá sa po dunajskom brehu k mostu. V prístave je tiež nebývalý ruch. Pri vchode do ministerstva rojí sa to ani z úľa.

— Pána doktora Machu hľadám, — osloví Beňo vrátneho.

— Prvé poschodie napravo, prosím… tam vás upravia, prosím.

Ministerský referent, doktor Macho, človek takto v najlepšom veku, ponorený do aktov skoro ani nezbadá príchodzieho. Zrazu však zdvihne energické oči, skríkne, a skočiac zpoza stolíka, vyobjíma Paľka.

— Vitaj, vitaj, človeče! Že sa už tu ukáže aspoň jeden z vás. Vieš, máme teraz nesmierne mnoho práce. Ani neviem, kde mi hlava stojí, ale keď ty prídeš, — usadzuje ho do leňošky. — A čo Janko?

— Však vieš, čo je s ním. To je práve, prečo idem, Matúš, za tebou, Janko sa zaujal ľudu na žiadosť všetkých nás a teraz idú naňho ako na vyvrheľa. Všímaš si ty toho?

— No, nič hrozného! — usmeje sa Macho, mávnuc rukou. — Toho sa nám dostane všetkým. Azda mňa nevláčia? A nás nevláčia?? Pravda, náš Jano navykol len na chválu a vavríny. Ale potom načo sa mieša do takých vecí? On je básnik — prečo neostal pri tom?

— Keď mu hynie ľud. Nemá práce! Nejeden z našich nemá z čoho žiť.

— Ale, ale, Paľko… roľníci by nemali z čoho žiť?

— Veď už roľníci, ale čo takí — mnoho detí, málo rolí? Mal by si sa vybrať, Matúš, a poznať to. V nejednom dome nejedli chleba cez zimu. A Svarínsky je farár…

— Práve preto, načo sa chytá do takých vecí, — hudie si doktor svoje. — Keby si vedel, ako nám to škodí!

— Chráni si svoju cirkev. Zbedárčení cirkevníci neudržia školy a čo všetko. Ako budú daňovať?

— Vidíš to pričierno, ako píše on. Však je to strach čítať. A napokon, čo sa mu stalo?

— Vieš, ako sa vrhá naňho Grbalov.

— Ha-ha-ha — a to ho trápi? Daj si mi Bože, — zasmeje sa akýmsi sileným smiechom. — Povedz Jankovi, nech je nie taký citlivý. Však Grbalov je — luskne prstami — toľko! Nikto ho neberie vážne.

— Ale vaše časopisy ho portujú. Vaše kníhkupectvo vyložené je jeho hanopismi. Za tým všetkým, zjavné, stoja ľudia. A vlivní ľudia. Teraz ho už vláčia po súdoch. Je to správne?

— To nie. Ale kto sa chce biť…

— Matúš, — počne Paľkovi stúpať krv do tváre, — Svarínsky sa nechce biť! Čo robil pred prevratom, za čo ste ho všetci vychvaľovali, robí i dnes. Bráni si svojeť — svoj slovenský národ!

— Ale pred čím? To si on len namýšľa.

— Pred čím? Pred ožobračovaním. Ty to nechceš pripustiť, ale by si sa rozhliadol medzi ľudom. Roľnícka práca sa znehodnocuje. Sám som roľníkom, viem. Ovocie hynie, fabriky padajú — chudoba sa množí. Musí to byť?

— Musí, — odpovie sucho Matúš, ktorému sa Paľko stáva vždy ďalším a ďalším. — Máme nový štát, a svoj štát. To sú počiatky.

— My zas myslíme — nemusí! — vstáva Beňo. — Treba životné podmienky srovnať a tak stavať novú vlasť. Rozdelené bremeno skôr sa unesie.

— Však my pracujeme na tom. Mali by ste nám pomáhať, a nie revoltovať. Myslíš, ja súhlasím vo všetkom s ministrom Čremošným, alebo s doktorom Borovcom? Ale som tu, a čo sa dá spraviť dobrého — spravím.

— Tak teda sprav. Zastaň sa svojho bratanca a nedaj ho vláčiť na hanbu sveta. Spravíš to?

— No, pokúsim sa o to, — zmäkne odrazu doktor. — A už ideš? — probuje ho zdržať.

— Máš mnoho práce.

— Mám! Nebyť povinností, nepustil by ťa. Kde budeš večer?

— Možno — v Redutke.

— Hja, zabudol som, — dotkne sa prstom čela, — musím do Košíc. Vidíš, taký je náš život… — chytí ho za obe ruky, kým zo susednej počuť veselý smiech slečien od písacích strojov. — Ale Jankovi povedz, nech príde sem medzi nás. Nie je všetko tak, ako si on myslí!

Na ulici stretne Beňo i viac známych. Všetci ho vítajú, ako by vstal z mŕtvych. Večer v Redutke čaká ho už Terko a okrúhly pán, havraních vlasov, spisovateľ Janko Granec. Otázkam — ako u niekdajších spolužiakov — nieto konca-kraja. Cigán hrá. Prejde i na trávnice a srdcia sa rozohrejú. Obrovská kaviareň plní sa hosťami. Páni chodia sem i ta s dámami. Beňo však ostáva chladný — nič ho nezaujíma.

— Pozri tú brunetku, hen pri tom stĺpe, — mrká ospanlivým zrakom Julo, vyholený a napomádovaný. — To je klepica toho radcu hen s tou kozou briadkou. Pekná potvora, čo?

— Oči má priúzke.

— A toho šviháka vidíš tam v tom žakete. Ten má len štyri meštianky, a nečaroval by s nijakým farárom.

— Čo ten? — mrkne Granec, ako by si chcel založiť monokel na oko, — ale hen je dedinský rechtor, ten s tými fúzmi. Teraz je poslancom a probuj sa len s ním shovárať.

— Hja, keď máme ministrov stolárov, kováčov… To je tá demokracia. To je nový svet.

— Ale panstvo a bieda hľadia si celkom tak do očí ako prv. Ak nie meravejšie, — poznamená Beňo.

— A pozri, — vysvetľuje Julo ďalej kamarátovi, — tam je minister Čremošný, ten s podstrihnutým fúzom. Dá na seba! Vedľa Borovec a čuchratý Vrbina. Tiež veľkí páni! Pri stole tam pod stĺpom Mitrovič, ťažký, hladučký. Ten má budúcnosť. A kurizovať vie ani dvadsaťročný študent. Hľaď, ako sa usmieva na to decko, Aňutku Povolovú. Chutná je ani bonbón a nevinná. Je mu akási rodina, býva tu s mamou, vdovou po akomsi úradníkovi — na penzii. A tam, pozri, — to ťa bude zaujímať — to je — pozri si ho dobre…

— Ten s tou veľkou hubou, čo tie oči tak prevaľuje? Kto je to?

— Grbalov, — otrasie Granec popol s cigarety.

— Hľaďmeže, aký je dôverný. Ako všetkých pozná. A Borovec, ten ho musí mať v úcte. Tí páni si rozumejú.

Cigán spustí — Zahučaly hory, zahučaly lesy. Krásne, majestátne nesie sa pieseň. Beňovi sa skoro slzy tisnú do očú…

— No, čo povieš na to? Pekne hrá?

— Pekne. Ale v celej tejto miestnosti zdá sa mi našským len toto, a i to hrá Cigán. A hen kto je to tá dáma? — všimne si Beňo elegantnej panej s dôkladnou dekoltážou pri neďalekom stole. Práve si s gestom koketky zapaľuje cigaretu. — Zdá sa mi známa.

— Prokopová — poznáš ju? Kedysi bývala s mužom v jednej izbe na Vysokej. Teraz chodí nakupovať na automobile.

— A kedysi nemuseli naši ľudia chodiť do Francúzska, Kanady, Argentíny, a dnes musia, — zahryzne si Paľo nervózne do gamby.

— Ty si nenapraviteľný, — kára ho Julo. — Ten Svarínsky ťa nakazil… Poď, prejdeme sa, čo, Janko? — pozrie na okrúhleho, flegmatického Granca. — Zájdeme si do klubu pre inžiniera Kabáča a ukážeme ti, ako je tu veselo.

— Dobre — poďme!

V klube sotva vidieť ľudí od dymu. V čitárni skoro prázdno, ale v ďalších miestnostiach sa hrá. Tu sú otcovia vlasti, vysokí hodnostári so svojimi tajomníkmi. Sedia pri stolíkoch, obsluhovaní čašníkmi, a mrvia karty.

— Vidíš toho dlhého človiečika hen pri tom okrúhlom stolíku, kde sedí župan Ostružný? — drgne lakťom Julo kamaráta. — To je farár Jaček. Ten to má tu dobre zariadené. Keď nemá groša, príde do klubu a obohrá hodnostárov. To je jeho dražobný podvyšok.

— To je konečne ešte nie stratený peniaz.

Terko sa zháňa za inžinierom Kabáčom. Granca zatiaľ zaujíma, čo je to so Svarínskym.

— No, to je nastrojené! — stisne hrubé pery a pokýva hlavou, až sa mu kučery zvlnia. — To je zjavné.

— A prečo sa vy, slovenskí spisovatelia, neozvete a nezastanete i svojho národa?

— Hm, to je tak. Malo by sa to spraviť. Ale ako? Však je to pomaly na psa. Každý máme kúštik toho chleba, ten a ten rodinu. Čo počneš? Za chrbtom ti i tak čenichajú. Je to čeliadka! Jedno chce vyžrať druhého — jedno proti druhému intriguje. Svarínsky má pravdu, ale čo počať? Chudobní sme…

— A Svarínsky? Nemá nič — oženil sa z lásky.

— Tomu je ľahšie. Je farárom — nezávisí od nikoho.

— Myslíš? Dnes má každý stav svoj háčik…

— Slovenský podnikateľ, — oboznamuje vtom Terko s Beňom človeka trochu vyžitého, s čelom dobre posunutým dozadu. — Staviteľ Kabáč!

— Však sa my známe — ešte z Lesnej, — pripomína si Paľko náhodnú spoločnosť i jej veľké plány. — Známe sa! I tu sme už boli spolu!

— Hja, ten panský sedliak, už viem, — usmeje sa došlý pichľavo.

— Poďme, Karol! — verbuje Terko. — Ukážme tomuto dedinárovi naše hlavné mesto.

Na uliciach je rušno. Na korze ľudí. Oči zapúdrovaných dám sa blýskajú. Od Dunaja príjemne chladí. Julo s kamarátmi vedú Beňu sem a ta, až dôjdu k osvetlenej kaviarni.

— Tadeto, — pojmú Paľa popod pazuchy. Idú bočným vchodom, akosi pod zem. Vstúpia do predizby a složia sa. Sluha v rovnošate úctivo im otvorí dvere.

Zažiari príjemne stlmený jas parádnych elektrických lustrov. Pri stolíkoch, krytých čistými obrusmi, sedí si spoločnosť. Niekoľko pánov v žaketoch i prosto a sopár dám. V susednej izbe je meľa. Hrá akási hrmotná a divno bečiaca muzika. Tancuje sa…

— Chceš si to kuknúť? — potrhne Julo Beňu za kabát. — Poď!

V priestrannej, ozdobenej miestnosti vodia sa páry. Elegantné i také len. Na prvý pohľad vidieť — je to posbieraná spoločnosť, čo sotva tancovala po parketoch. Zato dámy podľa módy tenké, ruky holé až po pazuchy, vlasy pristrihnuté — niekde až chlapčensky, nohy v priesvitných pančuchách, do vyše kolien. Gavalieri sa usmievajú a mykajú napred-nazad. Nohy sa zapletajú, drobné ženské črievičky tlkocú vpred a hneď vzad. Ofenzíva — defenzíva. Kolená sa hrknú — oči stretajú a telá dráždia. Vzduch je ťažký všelijakým parfumom.

— U nás na doline je modernejšie, — uškrnie sa Paľo. — Stisku je viac, ak sa tancuje v krčme, ale telo nedráždi.

— Čo ty vieš, čomu teraz ľudia žijú? Pozri, pán sekčný… Krištof. Má už svojich päťdesiat, i hodnú plešinu na hlave. Jednak potrebuje vyrušiť sa, — vysvetľuje Terko odborne.

— A hen radca Jeritz, akú má švárnu holku. To je jeho klepica.

— Tam, hľa, tancuje herečka Líza Ronská. To je tielko, — mľaskne Kabáč znalecky.

— Eh, čo, — vracia sa Beňo z tanečnej siene. — Videl som toho dosť po svete.

— Teba už tiež nepodráždi hocičo, — zmeria Granec so strojenou sústrasťou spoločníka.

— Videl som zabávať sa pánov, a ozajstných pánov. Títo len ešte chcú pánmi byť.

— Môžbyť, ale kto je ozajstný pán? Dnes sme my a sú títo. Hľa, proletár Mihovec, — hodí spisovateľ posunkom k stolu, kde si sedí vyfintený starší pán vo veselej spoločnosti pri šumivom poháriku. — Nech ho tak vidia súdruhovia.

Sadnú si v kúte do fotelov. Na stole, bielo prestretom, krásna porcelánová váza. Ruže sa z nej smejú, také zrosené ako vo výkladnom okne kvetinárky. Okolo je vždy živšie — dôjdu gavalieri so svojimi dámami od tanca. Sú vyhriati — páchnu pomádou a potom.

— Hľaď tam, — mrká Terko na pána s ovisujúcou hlavou, rozloženého v hlbokom foteli. — To je pán radca Semenák. Už má vari v hlave. Tá Vilmuška vedľa to vie. Neopustí ho. To je jeho radosť.

Vilma zdvihne ostrihanú, naondulovanú hlavu a hodí žhavý pohľad na Beňu. Tuší, o nej je reč. Veľké, podmaľované oči jej zablysnú, ústa sa sošpúlia ani pri pocite, že sú priveľké.

Pri susednom stole zabáva sa Kurtovič, dobre kŕmený červený pán. Asi štyridsiatnik. Sedí s dvoma hodnostármi a s vytiahnutým spisovateľom Dubencom.

— Tí sa majú za čo baviť, — sníži hlas Julo. — Kurtovič ja zrovna všemohúci. Čo chce — to sa stane. Dostal majetky — neplatí, len míňa. Keď sa toho hodne nasbiera — platí naraz. Dubenec je chudák, ale nemôže žiť bez vysokej spoločnosti.

Z tanečnej siene kráča inžinier Kabáč s cigaretou v ústach.

— Poď sem, — stiahne ho Kurtovič, ako dôjde k jeho stolu. — Sadni si… pi! — a posunie mu pohárik ťažkého vína.

— Nemôžem, — vzpiera sa Karol, — mám kamarátov.

— I kamaráti sem! — volá Kurtovič ako rozkazom.

Stoly sa pritiahnu, spoločnosť sa smieša.

— Už sa to začne, — uškľabí sa Julo významne.

Beňo si všíma spoločníkov i okolia. Kurtoviča hneď pozná, hoci sa už i od prevratu veľmi zmenil. Vôľa stúpa. Do miestnosti vchádzajú noví hostia. Terko mu ich menuje — všetko nobility. Dobre situovaní páni, kde-tu i s dámami. V susednej hrá jazz podivné nôty, niekedy ako by mačku chytil za chvost a rozkrútil. Ide to na nervy. Na stoloch poháriky. Okolo rozjarené mužské tváre, i napudrované, ostrihané ženské hlavy. Vo vázach chvejú sa biele a červené ruže.

Mihne sa dámička, svieža ani puk, počerná. Oči ako uhlíky uprie na spoločnosť.

— Poďte sem, Pola Negri, — usádza ju hneď Kurtovič, titulujúc ju podľa svojej obyčaje po niektorej vychytenej filmovej hviezde. — Sadnite si! _

— Ďakujem! — usmieva sa dáma a koketne sadá si ku spoločnosti. — Môžem rozkázať šampanské? — utkvie veľkým zrakom na Kurtovičovi.

— Čo sa len ľúbi, — hodí hostiteľ štedro rukami, ako by rozdával. — Zabavme sa… raz žijeme! Kdesi je farár, ktorý si dal vypísať na faru: raz žijeme — milujme sa. Videl som to a myslím, nie je to zle povedané. Ale lepšie je tak: raz žijeme — zabavme sa!

— Raz sme páni — zabavme sa! — opravuje ho inteligentný Dubec s netajenou iróniou.

— No, vidíš, tak je to ešte lepšie, — prikývne mu Kurtovič. — Raz sme páni. A ty, — nahne sa k Beňovi, — v ktorom si úrade? Na ministerstve?

— Ja som v Lesnej. Sedliačim.

— Sedliak je pán! — udrie ho po pleci. — Ja som tiež sedliak, mám majetoček, taký tristojutrový zbytáčik. Dostanem i druhý… A čo robí v Lesnej Svarínsky? Ten nám mnoho kazí. Mal by si mu to povedať.

— Mali by s ním inak zaobchodiť. Neprovokovať ho.

— A čo mu je?

— No, Grbalov, — podotkne Granec, srkajúc pomaly z pohárika.

— To je hlúposť. To sa nemalo, — nesie sa okolo. — Svarínskeho známe!

— Nemá sa miešať, do čoho ho nič, — zaderie do toho práve došlý redaktor, vystrihaný na nul, vyholený, hľadiac posmešne ponad cviker. — Svarínsky by mal vedieť, že Grbalov nič nestratí, kdežto on…

— Ani on nič nestratí, — odsekne Beňo, — veď sa mu nič nedostalo.

— Preto kričí?

— Čoby! Pre krivdu a nesprávnosť kričí, keď vy ostatní všetci mlčíte.

— Eh, čo nás do politiky. To je mrzká vec! — pretrhne hádku Kurtovič. — Raz žijeme — zabavme sa!

A zábava plynie. Fliaš sa nastavia po stoloch i popod stoly. Pán Semenák drží svoju Vilmušku okolo krku a spieva akúsi odrhovačku. Pola Negri rozohnila celú spoločnosť. Iba Beňo ostáva zádumčivý. Rád by to všetko pochopiť, a nemôže. Prichodí mu na um, ako sa to snovalo v Lesnej za prevratu. Kabáč sľuboval vystaviť slovenský parlament, Kurtovič zriadiť národnú banku a Granec divadlo. A dnes?

— Muzika sem! — zavýska Kurtovič. — Raz žijeme — zabavme sa!

O chvíľu je už jazz vedľa spoločnosti. Hrmot a jačavé zvuky hukocú do taktu, až to trhá nervy. Tu-tam páry chytajú sa do tanca a strkajú sa pomedzi stoly. Stav prechodí pomaly do nepríčetnosti. Vilma sa vzdiali so svojím gavalierom. Pola sa tiež stratí. Kurtovič, červený ako fakľa, stane si pred saxofonistu…

— Raz sme páni… — rozhadzuje rukami. — Ukáž mi sem tú tvoju fufnavú jaternicu… — Sotva ju však dostane do ruky, fúkne do podivného nástroja a prásk… letí zrkadlo i saxofón na márne kusy.

— Pán všetko môže! — šomre Terko, pomáhajúc Kurtoviča priviesť k pamäti. — Prehliadnu mu všetko. Vedia, je človek vlivný a poplatí.

„Nová panujúca rasa,“ mihne sa Beňovi, keď vstáva od stola, na ňom vo váze rozkvitajú sa krásne biele a červené ruže. „To by mal vidieť Svarínsky!“

Na ulici je ticho a chladno. Zrazu preženie sa auto obrovskou rýchlosťou. Granec s Terkom len čo na šťastie odskočili. Ani netrúbilo. Sotva to prejde — preženie sa druhé.

— Čo sa tí besnia? — zašomre Julo, tiež už nie celkom svoj.

Na uhle stojí strážnik a nehne sa.

— Takých pánov mali by ste pristaviť a oznámiť, — seká Granec veliteľsky.

— To sú veľkí páni! — usmeje sa strážnik. — Tým všetko slobodno.

Na druhý deň počuje Beňo v Redutke, ako sa preháňali dvaja páni mestom. Jeden dal šoférovi stokorunovku. — Poženieš tak, — naložil, — aby som strhol tomu pánovi v aute pred nami klobúk…! — A mesto spalo, páni sa bavili.

— Ostaneš ešte večer? — pýta sa Julo starého kamaráta. Čosi ho tiahne k nemu.

— Načo? — odkladá tento noviny. — Čítaj! Terko nazrie do novín. Svarínskemu zas nadávajú.

— Už vedia i o tom liste, čo súkromne písal ministrovi, — vraví Beňo namrzene. — No, sú to ľudia? Čo tu ešte robiť?… — Aj sa soberie. V trafike kúpi pre Kozáka fajočku a tabaku, v kráme zas pre ujca Malekech strihaciu mašinku. Potom niečo Anne i deťom a najbližším rýchlikom ponáhľa sa domov.

V Klenove staví sa u Bredu a radí sa o nových finančných prostriedkoch pre cementáreň, čo už tovar vysiela na trh. A nie je to zlý tovar — míňa sa. Už je noc, keď hrčí podrichtár na Bredovej bričke cez Lesnú. U Svarínskych je tma, i v podvysockom hostinci. Iba chlapci vyspevujú si sem i tam. I harmonika hrá. Veľký mesiac rozosieva mäkkú žiaru. Kohút prvý raz nezakikiríka a podrichtár je doma — pod Orechovým.

— Ani sa ľahko nevyberiem, — vraví ráno Anne, keď sa ho pýta, ako sa mal. — Ľudia prestávajú byť ľuďmi!

Panské šaty vynesie gazdiná zasa na povalu a spokojno hľadí, ako muž v obnosenom sedliackom odeve chytá sa všednej práce. Ako by ho len našla nanovo. V dedine sa ani neukáže. Žije jej a deťom.

— Nebolo ti ľúto vrátiť sa? — pýta sa ho učiteľ Veston, zájduc si do Beňov na besedu.

— Nebolo! — odvetí mu s prízvukom, ako keď je zbytočné o niečom i hovoriť.

Ináč s Vestonom si vďačne podiškuruje, len ho nevyhľadáva. Vidí, je to nespokojná povaha a on mal toho celkom dosť. Učiteľ zachodí viac k Polevovi na Toporec. S tým si zafilozofujú a ten mu skôr všeličo i uverí.

— Počuj, Ivan, — povie mu raz Beňo, — vieš, čo ti je najväčšou chybou?

— Čo?

— To, čo i mne dlho otravovalo život. Priveľa rozmýšľaš a primálo pracuješ. Rob obrátene a bude lepšie! Ty najprv neveríš, potom hľadáš spojenie so svetom, kam nemôžeme, chytáš elektrinu dlaňami na svite a ľudia si myslia, že si potratil rozum. Vieš čo? Doviezli ti dreva?

— Doviezli!

— Tak si kúp pílku. Alebo ti dám ja i so sekerou. Narúbaj si dreva sám a hneď budeš zdravší. I v hlave ti bude jasnejšie.

— Môžeš mať pravdu, — prikyvuje Veston, takto človek už i dosť zdravej farby, len stučnieť nemôže. — To je odmena práce. Nepoznal som z toho veľa. Keby sa ja vedel tak čomusi venovať ako ty alebo Svarínsky, a hoci Srdovan. Vy ste ľudia života — mňa však stále obostávajú myšlienky, a aké myšlienky! Rozbehnem sa, počnem niečo, a v duši ozve sa mi — načo? Ruky ovisnú — to je moje nešťastie!

— Len chcieť ti treba a zvládneš to. Pozri mňa! A sa neoženíš?

— Raz mám vôľu a zas… Však som už bol i u Svarínskeho preto… Nič nebude zo mňa, nič! — vystúpi mu úzkosť na tvári. — A vidíš, ja by chcel, ja by tak chcel. Čítam i Bibliu… Ten Poleva je pritom ani dieťa, a ja nevydržím. Čo ja viem, aký ďas je v tej mojej krvi? Kým som s ním, so Svarínskym, všetko je v poriadku. Náhle som sám, všetko sa vo mne sosutí. Neraz rozmýšľam, najlepšie by bolo skončiť.

— Ale, blázonko, — chytí ho Paľo za ruku, — na to máš času hockoľko! Viac pracuj telesne a menej mysli — ozdravieš! Počkaj, zájdeme si spolu ku Svarínskemu.

— Nie je doma. Práve cestou sem vravela mi Jolana.

— A kam šiel?

— Vraj až k pánu prezidentovi do Kvetodolu.

— Ešteže? Čože je to? Azda len nie Matúš? — háda Paľko.

— No vieš, prezident je človek spravodlivý. Iste sa dozvedel niečo o tých veciach a zavolal ho.

Po tomto už Beňo nemá pokoja, a keď počuje, že je doma, vyhľadá ho i s Vestonom.

— Nuž čo? Že si bol v Kvetodole?

— Bol. I Matúš bol so mnou. Mal strach, že nepôjdem.

— A čo tam? Len ťa nepoverili nejakou úlohou?

— Nie, priatelia, — hovorí Svarínsky, ako by mu ťarcha spadla so srdca. Ani zvyčajný mráčik mu netmavie na čele. — Bol to len akt zdvorilosti. Pán prezident počul čo-to, zavolal ma…

— A čo? Ako to bolo? — pýta sa i zamĺknutý Ivan zvedavo.

— Proste, veľmi proste. Na kvetodolskej stanici čaká nás auto. Za chvíľu sme pod bránou krásneho zámku, rozloženého v pestovanom sade. Vyjdeme schodmi do ústredného atria na poschodí. Potom izba, druhá, narazíme na tajomníka a o chvíľu víta nás vľúdne starý pán v prostom odeve, v čižmách, nechajúc tam po veľkej svetlej pracovni porozkladané knihy a papiere.

— A o čom ste hovorili?

— O všeličom, Paľko. Predne pán prezident dopytoval sa na kraj a ľud. — Je to ľud pekný, ale najmä pre mnohodetnosť náramne schudobnený. — Mnohodetnosť — mieni on — je chyba, ako jednodetnosť. Človek má mať povedomie zodpovednosti i voči svojim deťom! Spomínal nám komunizmus, ako nemoc, z nej sa svet musí vyliečiť, keď to vyzreje. Iste sa tým práve zapodieva. Volali nás na obed. Prešli sme nádhernými komnatami. Na stenách olejové maľby a svetla, až tak rinie na vzácne kresby. V obedovni sedeli sme traja. Sluha nás opatril proste, jednoducho. Miesto vína — dobrá kyslá voda. Potom nás zdržali na čiernu kávu…

— O Grbalovi nebolo nič?

— Bolo. — Prečo ste nespokojný? — vraví mi. — Chcete, aby sa váš spoločník vzdialil na chvíľu? — Nie, reku, čoby. Je mi bratancom, nemám pred ním tajností. — Tak prečo ste nespokojný?? — Keď sa tá nová vlasť podivne stavia, — vravím. — Pomery na Slovensku sa horšia, žiť je vždy ťažšie, ľud sa nám vysťahuje. — Potom — pokračujem — je tu zvláštny systém — človek dozerá človeka. Špehujú sa ľudia a udávajú. Nebolo u nás dobre pred prevratom, a tohto sme v takej miere jednako nepoznali. — A čo myslíte, ja mám azda pokoj? — povie mi celý oživený. — Za mojím chrbtom sa tiež robí všeličo, a ešte som tu. To je život. A ako to chcete napraviť, pán farár? Prečo nehľadáte iné cesty?? — Aj som hľadal — odpoviem — a nešlo to. Naopak, dostal sa mi na krky taký Grbalov. — Načo ste sa len dali vyprovokovať? Načo ste sa s ním pustili do reči? I druhí mu odpovedali. — Škoda. — Ešte sme na také čosi nie zvyknutí. Ešte sa len učíme. — A myslíte, je za tým človekom niekto? — Áno — zamieša sa do rozhovoru bratanec Macho, pomenujúc osobu. — Nie, mýlite sa — vraví nám. — Ja som sa informoval o veci. Ten pán je konečne práve tu v Kvetodole. Ak chcete, zavolám ho a môžte to počuť z jeho úst. — To som, pravda, nežiadal.

— Aj by bolo daromné. Ten pán, — rozumuje Beňo, — alebo vedel o veci, alebo nie. Ak vedel, nebol by blázon povedať. Ak nevedel, nemal čo povedať…

— Asi tak, — prikývne Svarínsky, prepadajúc sa do seba.

— A ešte o čom ste hovorili? — examinuje ho Paľko.

— Nič vážnejšieho. Rozišli sme sa v najlepšej vôli. Zaželal som starému pánovi dožiť sa vyrovnania pomerov — vo výstavbe vlasti.

— Tak si spokojný s návštevou?

— Som. Konečne nečakal som nič zvláštneho.

— Ja som zas čakal, — zvážnie bratancova tvár. — Čakal som, že pán prezident i sám zasiahne do sporov, čoho je všetko toto ovocím. Načo sa má márniť energia, ktorej treba na inej strane?

— Ani to je nie také hrozné, priatelia. Tieto veci zariadime si my sami.

— Lenže za cenu veľkých bojov.

— V boji je život, — skočí naraz Veston s pohovky. — Počúvam vás a závidím vám, že sa tak viete zanietiť za vec. Ja sa neviem a život mi je ťarchou.

— A čo teraz? — hľadí Paľo na bratanca. — Čo??

— Musíme dokázať, že sa dá i týmto smerom pracovať. Ani zohnúť, ani zlomiť!

„Ako vám závidím!“ čítať z Vestonových vpadnutých očú.

A po krčmách si povrávajú sedliaci to i to, keď sa dozvedia, kade chodí Svarínsky.

— A z toho nášho farára môže ešte i niečo byť, keď ho volal ten pán prezident.

— Azda nám sedliakom niečo vymôže? Ach, neverte, ľudkovia! — duší sa Ferovič, čo už silno ide dolu vodou. — Aj on len svoje hľadá.

— Čoby si ty vedel? Veru on iste povedal tam hore, čo nás tu trápi, — háji ho Adam Želovič, ten, čo bol kedysi u cisára. — Vy luteráni ani neviete, akého máte farára. My vám to musíme vysvietiť, my, katolíci.

— Ba keby ste neplietli, ujec, — odbaví ho Martin Gelovič, kedajší švárny fíra.

V Čreniciach u Kedráša sú si hneď vo vlasoch.

— Je to česť i pre nás, keď nám farára zavolali pán prezident, — mieni urastený Valko. — Nech je ledačo, nepozvú ho!

— A veru je len ledačo, — pohodí Spica. — Však ho ten prezident iste vyštráfal.

— Keby si netáral, — skočí Dučka. — Ak je kto ledačo, to si ty!

— Ba ty, i s tvojím farárom. Šľak vás trafil, a to krížom!

— Teba… teba! — a hneď je pračka.

— Ale, ľudia, — vtipkuje hneď Čereň, — inde farár mieri, a my sa bijeme pre farára!

— Noveď-no! — tíši rozvadených krčmár Kedráš, územčistý, usmievavý človiečik a v duši mu zreje myšlienka, čo mu už dávno nedá pokoja.