ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Srdovan ináč žije si v hostinčeku po svojom. Nastaval dosť, a nielen za svoje. Má toho na hlave. Zato nič! Teší ho, keď ani jeden z miestnych krčmárov nemá podobných miestností.

— Tu je hostinec, banka, múzeum, redakcia Zpravodaja zpod Vysokej, asekuračné zastupiteľstvo, stena plná tabúľ a nápisov… Kto to dokáže? — obzerá si neraz výsledok svojej práce so záľubou.

A vskutku je on nevšedný človek. Na všetko stačí. V banke uvažovať s Lúčanom a rechtorom Kremenáčom, ktorému sedliakovi požičať groša, ktorému nie… sbierať starožitnosti a ukladať do skríň bronzy, popolnice, klátiky z dreva s nejakou zvláštnosťou v priereze, nápisy z prevratu atp. Ak dostane pekný krčiažtek alebo misku — kúpi to, alebo vycigáni nejak. Tak opatril staré hodiny, čo visia tam na stene s ťažkým závažím. I obrovskú harmoniku, čo vyrezal a poskladal nebohý Matej na Zapperovom salaši. Hodno si to pozrieť!

— Hľaď! — ukazuje Beňovi, keď ako člen dozorného výboru dôjde do banky, — toť je mútovník. Náš kopaničiar, keď nemá čo robiť, vymýšľa všeličo. Tento, hľa, — ako by sa vraj mohlo mútiť a pritom požívať života. Vidíš, ako spojil hojdaciu stolicu s topárkou. Hojdá sa a tým i múti.

Krčiažky a maľované misky má nesmierne rád. Rozkladá si ich však dosť neopatrno. Tam mu visia po stenách. Sú i v zadnej bankovej miestnosti, krásne, staré. Mohol by si z nich i pojať kto-ten.

— A je to hriech ukradnúť takú vec? — pýta sa ho Beňo.

— Čoby bol. Ja som sa to pýtal i Kmeťa, keď sme boli spolu v Zubrove, — vysvetľuje Štefan. — Ten to tiež tak myslel, a to bol kňaz.

Vypráva to i v banke, kde sú priatelia i so Svarínskym.

— Počujte, — povie tento, keď si hostinský vyjde do krčmy, — prežeňme ho trochu! Skryme mu niekoľko tých tanierov. Čo spraví. Prekryme!

— Kam?

— Tam v zadnej izbe do tej vyrezávanej starej truhly.

Stane sa. Najkrajšie kúsky keramiky Beňo s Lúčanom posnímajú a vložia do truhly. Hodia na to papierov. Nik by nemyslel, čo je pod nimi.

Prejde deň, i druhý a Srdovan to nezbadá.

— Hej, ty, — nezdrží sa už legionár Lúčan, pokladník banky, — a kde sú tvoje maľované taniere s police?

— Aké taniere? — vyvalí naňho oči. — Aké?

— Nuž tvoje taniere, tie maľované. Však si ich tu mal, či nie?

— No, na moj’ dušu! — obzrie sa po stenách. — To ich ktosi zobral.

— Načo to tam necháš? Ľudia sem-ta lozia. Mohol to hocikto pichnúť pod kabát.

— Ej, takéto čosi, — pokrúti hlavou Srdovan. — A to mi ten modrý, i ten s červenými ružičkami? Šľak toho trafil — radšej si mohol kozu vziať. Čo som sa nachodil za tým po kopaniciach!

— Ak ti ich len prekryl ktosi? — teší ho vyholený, trochu už ostarnutý pokladník. — Pohľadajme to! — mrká na práve došlého Svarínskeho.

— Prekryl? Kde by prekryl? Načo by prekryl? — šomre a šľakuje ako bez seba.

— Veď už len, no! — ohlási sa i farár v obave, aby sa mu ešte nestalo niečo.

Všetko poprevracajú na ruby. Nahliadnu do skríň, pod stoly, za kachle. Napokon ostane vyrezávaná truhla. Štefan ju prudko otvorí. I tu len niečo kníh a papierov.

— Vred toho hádzal, — zablysne mu nebezpečne v očiach. Pochytí knihy a bach… bach…! praští zpät do truhly. — Bodaj toho žeravá cholera popadla!

— Blázon, čo robíš? — zachytí mu Lúčan ruku.

— Pozri tam pod papiermi…!

— Ach! — ustrnie, ako obliaty studenou vodou. — Ste mi dali! Však som to už pomrvil… — vytiahne za hrsť kvetavej keramiky. — A tá krásna modrá. Aký to bol rozum? Načo ste to spravili?

— Načo? Načo? To veru bola i moja myšlienka, — priznáva sa farár kajúcne.

— Ba všetkých! — snaží sa Lúčan uľahčiť situáciu.

— A kieho šľaka ste chceli s tým?

— Upozorniť ťa na neopatrnosť, — pozrie mu kamarát po legionársky do očú, plných nesmierneho bôľu. — Upozorniť…!

— Veru ste mi mohli víno vypustiť zo suda, alebo kozu zabiť, — horekuje Štefan nad črepmi. — Ale keby to ešte… ale tá najkrajšia miska…! — vojde si do vlasov.

— Máš ich dosť — neblázni sa!

— Čo ty vieš! — osopí sa na Lúčana. — Myslíš, je to kravská hlava? Teraz musím sadnúť a skladať to, hoci zo sto kusov, — sbiera pozorne i najmenšie čriepky.

Večer ani nerobí iné, len srovnáva, lepí a skladá. Deti musia byť ticho, i žena. Tak ako učnia, keď písaval kedysi verše za slobodna v ševcovni. Nadíde ujec Hobla, ten, čo sa mu kravy nedotkly salámy… prídu i druhí, všetko márne. Do krčmy ani nenazrie.

— S tým chlapom je nie dobre, — povrávajú si sedliaci upíjajúc. — Nevraví — nehľadí! Len lepí a lepí.

Keď je však misa pohromade, dá sa hneď s ním vyprávať.

— Jednako som ju utrafil, — chváli sa stálemu hosťovi, ujcovi Hoblech, čo si s Mikulom, kameničiarom, pochutnáva na paprikovej huspenine. — A z koľkých kusov…!

— Bol by si azda kratší bez nej o hlavu? — uškrnie sa mu ozrutný chlapisko.

— Ba, — mrzí sa i žena, — takú patáliu robiť pre nič!

— Čuš, — okríkne ju. — Ty sa do toho nerozumieš!

— Nerozumiem… — ukloní sa pred ním, rozhodiac ruky, polovička. — Ale ty mal by si sa viac starať a to, z čoho žiješ. O šenk, vieš!

— A sa nestarám? — rozosmeje sa odrazu. — Nemáš čo merať a čím rozrábať, ha? Nedal som ti studňu vyčistiť konča dvora?

Keď je jarmok v Klenove, či na okolí — v podvysockom hostinci je rušno i veselo. Orchestron hrá, krčmár v bielej zástere na trochu pustenom brušku obracia sa do taktu. Moravci, pouväzujúc dobytok pred krčmou, zaplnia miestnosti.

— Pivo… guláš… huspenina, — rozkazujú si, fajčia a pľujú na podlahu.

— Božena, — potrhne hostinský dcéru za vrkoč, — daj pozor hen na toho vysokého Šíbana. Nech ti neujde…!

— Tato, — žaluje táto, stíšiac hlas, — a ten červený, čo bol tu pred chvíľou, vzal nám i poldecovku.

— Čo nedáte pozor?

Tak to ide dve-tri hodiny, kým prejdú jarmočníci. Potom je pokoj. Ostanú len riadni návštevníci — majster Vrúblik s nezriadenými fúzmi, ujec Krupica, Krušina a takí. Čo však z nich. Piť by i vypili, ale niet čím platiť.

— Ičenko, nalej mi ešte deci, — žobroní Vrúblik, utierajúc si nos ako červenú gombičku. — Však ti ja…

— Najprv zaplaťte tých deväťdesiattri korún, čo ste mi dlžni, — odvrkne hostinský.

— To ti ja už, dušenka moja, — usmieva sa majster sladko, — ak mi teraz nedáš, jakživ nezaplatím!

— Čože? Nezaplatíte?

— Veru nie, ako ma tu vidíš… — zaverí sa mu. — A si ty, Ičenko, nevedel, čo je zákon? A si ty, môj drahý, múdry, nevedel, že mi môžeš veriť len po šesť korún, ha?

— A si ty nevedel, — schytí ho naježený Srdovan a ženie ku dverám, — a si ty nevedel, že smieš vypiť len po šesť korún, ha? Von… — a majster vyletí, preletí hradskú po šírke a vhupne zadkom do priekopy.

— Pán majster… pán majster, — chodia okolo ľudia, — sedíte v blate.

— Veď je moje… je moje, dušenky. A ten, — zahrozí sa na hostinec, — ten mi to zaplatí!

— Čoby len zaplatil, — zohne sa nad ním kováč Krušina, čierny, vychudnutý, ale rozumu má za pol obce. — Neviete, že je on so všetkými čertami zadobre. A vy ste s ktorým?

— S tebou, ty ohava! — zašomre majster, hrabúc sa hore, ako vie. Zdvihne sa a zájde do blízkej chalupy, opadanej, neomazanej, kde čosi varí na obed jeho nesobášená polovička, Agnesa. Zavrie dvere za sebou a hreší, nadáva, pre tú hanbu, čo sa mu stala ako majstrovi.

Večierkom sháňajú sa chlapci. Posadajú si pred krčmou okolo Srdovana na lavičku a vykrikujú na majstra. Vrúblik im, pravda, neostáva dlžen. Hostinský bájkuje. Zavolá na každého, čo ide okolo. Shora kráča Šíban. Kedysi vraj odrel psa i vysekal…

— Chlapci, ale aby ste neštekali, — zavolá Srdovan, keď sa ujec pristaví a pekne ho privíta.

— Hav-hav-hav… — ozve sa vtom zpoza veľkého stohu oproti, ako povel, — hav-hav!

— To ich on navdal, — hlási, ako dolie, majster Vrúblik Šíbanovi otvoreným oknom. — On, na moj’ dušu!

Prisadne i starý Hobla. I Mikulo a Krušina prídu. Bájkuje sa, smeje. Farárovci, idúc okolo, pristavia sa tiež. Svarínsky pohladí po hlave Iča, školáka Srdovanech.

— Vyhrešte ho, pán farár, — podotkne krčmár otcovsky. — Modliť sa nechce. Ale vie trafiť koze do vemena.

— Aký blázon! — zazrie na muža žena. — Na čom si len zakladá!

— No, a nevie trafiť?

— Pán farárko, a len ich dobre, — počuť z Vrúblikech chalupy. — Dobre ich!

— Ako sa máte? — podá farár ruku i štveráckemu Mikulovi. — Ako?

— Nie tak ako vy, — zabodne tento doňho drobné očká.

— Ako to myslíte?

— Nuž vám je dobre, a mne zle. Veľa nás, všetci na vás robíme, a na mňa nik! — uškrnie sa kameničiar.

— Počujte, človeče, — pustí mu Svarínsky ruku. — Koľko rokov som ja tu?

— Čož’ ja to nosím v hlave? Ale dosť.

— A čo ste mi dali?

— Čož’ ja — ale dali vám druhí!

— A tí zas myslia, že mi dávate vy…

— Veď ja nič, — viazne ujec, keď trochu prehodil. — Však ja, čož’…?

— Nič to, pán farár, — zahládza Srdovan. — Lepšie takto, ako keď ľutujú.

— Pán Srdovan… pán Srdovan… — pristaví sa vtom Cigán Baláž, ten, čo bol tým gardistom. Oči mu svietia, zuby jasajú. — Na štvrtok bude tu u vás svadba. Kuvikech Beta sa vydáva. Príde mnoho hostí zďaleka, a samý pán. Prichystajte sa…

— Čo len mätieš, Jožo? — skočí mu kováč do reči. — Akí páni? Cigáni!

— Cigáni sú páni, — bráni ho hneď Srdovan.

— Čo ty vieš, čo je Cigán, keď sa počne zabávať? Hneď ti povie — azda som ja sprostý sedliak? A i platí, kým má peniaze.

— Veru, pán hostinský, vy tomu najlepšie rozumiete, — prichvaľuje Baláž.

Farárovci idú ďalej a na lavičke si sľubujú, ako sa zabavia na cigánskej svadbe. Chlapci sa zas dajú dokopy a hnevajú majstra Vrúblika.

— A vás mátalo v noci, pán majster?

— Šľak vás trafil, to ste vy búchali na dvere, lotri!

— To sa vám len zdalo. To chrápala vaša Agnesa.

— Ba tvoja mať, ty potvora škaredá. I s tvojím krčmárom.

— No, prídeš mi ho tu, — zahrozí sa Srdovan.

— Poletíš!

— Aký strach, — šomre si majster. — Čož’ mne načim tvoj šenk? My sme tebe načim, tvoji živitelia! Ja sa bez tvojej krčmy obídem. Za päť korún mám liter dobrého kvitu, a tvoj stojí štyridsať.

— Ale ten váš smrdí, — volajú chlapčiská. — Ten smrdí!

— Smrdí tebe z huby, potvora! Však si ho ja preondiem — nedá sa majster. — Mám z neho, ak chcem korenné, ak chcem rascové, zázvorové… aké chcem.

— Ale ti už i oči sedia navrchu od toho smradu. Ba keď to len v Republike dovolia, takto sa ľudu otravovať! — pohoršuje sa Srdovan. — Piť brenák — však to nebolo jakživ.

— A čo sa toho vypije, — vraví Krušina. — Do sklepov nestačia dodávať. Ale čož’, groša niet, slivovice nenapáliš. Stojí to veľa. Ak to chceš mať lacno, komisár Vydra ťa chytí — potom plať.

— Tak vám načim! Načo sa udávate?

— Hja, náš človek je pomstivý. Závidí jeden druhému.

— Smradľavý kvit ti nezávidia?

— Ten už — tuším — nie.

— Dobrý večer, — pozdraví sa vtom tým na lavičke akási slečna. Panské šaty jej však nepriliehajú. Na hlave klobúk ako rešeto. Na nohách topánky trochu vykrívané.

— Kto je to? Akási známa tvár… — obzrie sa za ňou Štefan.

— Nepoznáš? To je — sníži hlas Krušina — to je Eva Ručenech zpod Orechového. Slúžila v Paríži a prišla sa ukázať domov, či ju ešte poznajú. Aká slečna! Pozrime si, čo z Lesnianky všetko nevystane!

— Veru vie i čo je púder — vravelo mi naše dievča. I farba na hubu.

— To veru vie, — pristaví sa jej otec, chorľavý Jano Ručeň, suchučký chlap. Bol v meste s ňou čosi nakupovať a akosi nevládze. — Len by mal kto na ňu robiť!

— A čož’ nerobí?

— Horký nie, — mrzí sa ujec. — Hlavu si čuchre a napráva od rána do večera. To sa, viete, tam v tom Francúzsku i také veci učia. Hovorím jej — Eva, uver, však sa ti tá tvoja sprostá hlava jakživ neodslúži za to, čo ju ty celý deň pohládzaš…

— To sa jej veru nie. Ale buďte radi…

— Čomu?

— No, nie frankom. Tých iste nedoniesla veľa. Nemala kedy. Ale prišla vám aspoň celá. Voľaktorý deň, — vypráva Krušina, — šly dve na koči so stanice. A niesly si i zárobok… na rukách.

— Toho je dosť.

Už sa zmráka, keď zastanú elegantne Nelly s počernou Irmou na Viedenskej ulici. Držia sa kamarátsky popod ramená, veselé, zdravé.

— A len tak, slečinky? — prekára ich hneď Srdovan, — ani gavaliera?

— Nájdite nám, — smeje sa Nelly.

— Eh, veď nech som ja ešte na to! — mľasne si Štefan. — Neraz si myslím, keď vás vidím, na tých našich učiteľov. Na Vestona…

— Ó, ja takého nechcem! — vzoprie sa hneď Nelly, čupnúc pár krôčikov zpät drobnými nôžkami.

— Tak mňa ani tak.

— Vás skôr, — figľuje slečna.

— To je nie také nebezpečné, — požmurká Irma.

Z reči do reči — vojdú do hostinca. Tam ani živej duše. Iba Srdovanová čo zapaľuje lampy.

— Tu je ani v kaplnke, čo, slečny? — pohodí hostinský.

Nelly skacká v tanečnom takte k orchestronu. Obzrie si valce a koketne obráti sa k Srdovanovi… s korunou v ruke.

— Zahrajte nám! — rozhliada sa po miestnosti.

— Vám i darmo.

Pri orchestrone tabuľa, na nej čítať: „… Na predaj je — jedna chalupa… merica role… teľa strakaté… sečkovica…“ Nelly sa práve chce pýtať, načo je to, keď sa krčmár pritočí, pochytiac kriedu, pripíše: „… a dve slečny.“

— Ach vy! — postrčí mu Irma ruku ani dlabu. Vtom sa však ozve orchestron a tichá nôta nesie sa do taktu. Srdovan v bielej zástere a veľkých papučiach gavaliersky sa ukloní a Nelly čo má robiť? Pustí sa s ním po priestrannej miestnosti. Krušina, Mikulo i niekoľkí z chlapcov nazrú dnu. Pristaví sa i gazda Plavčo. Nakoniec pritiahne sa i majster Vrúblik a — ide to.

— Ako im to len krásne svedčí, slečinka, — zavolá. — A s tým medveďom, ha-ha-ha!

— Aké má len drobné tie nôžky, potvora, — obhliada si ju kováč odborne. — Lenže — ona tancuje, a on sa len vlečie.

— To je nie dobre, — zastane naraz Nelly, keď spustia druhé číslo na polku. — Neviete šimy?

— Kde by ja to mohol všetko vedieť, slečinka? Ja už len po starom valčík, polku, sedliacku a na šesť.

— No, pozrite… To sa tancuje takto a takto! — myká nôžkami sem i ta. — Nie je to ťažké.

— Teda takto a takto, pravda? — napodobňuje ju tanečník svojimi ťažkými nohami. Je to však len ako prv. Zato ešte miestnosť niekoľko ráz obíde. Pozve Irmu — tá sa však neodváži.

— Ba šly by tie s tebou tancovať, starý blázon, hej! — zašomre krčmárka.

— Čoby nie? Čo ty vieš, koho máš? — stavia sa muž zahriaty. — Na štvrtok máme tu panskú svadbu. Prídete, slečinka?

— A čiu? — uprie naňho Nelly nebové oči dohora. — Čiu?

— Cigánsku. Videli ste vy už cigánsku svadbu? To je zábavné! Všetko Cigán, a samý pán. Prídete?

— To musím vidieť. Pravda, Irmuš, to musíme vidieť?!

— Istotne vás čakám, — volá za slečnami, keď sa porúčaly.

Na ulici dohoní ich Svarínsky. Ide sám. Žena s deťmi vrátily sa prv.

— Čo nového, pán farár? — pristaví sa Nelly, keď ho už poznala po kroku. — Čo?

— Veru dosť, slečna, — odpovie, ako by sbieral myšlienky vo večernom pološere. — Dolina sa nám stráca.

— Čože?

— Stráca sa nám dolina, — zopätuje Svarínsky. — Keď vám poviem — pochopíte. Pred pár dňami stretnem slečnu v klobúku, blúzke, poltopánkach. Pozdraví sa mi a usmeje. — Kto si, reku? — A ma nepoznáte? — pristaví sa. Tu mi kmitne v mysli, ako sa veľmi ponáša na Ručenech dievča, čo počalo posluhovať u niekdajších notárov.

— U Chrenkov?

— Áno, asi rok po konfirmácii. Si to ty, Anna? — pýtam sa jej udivený. — Ó, nie Anna — Eva, pán farár. — Teda Eva. Evička — obzriem si ju od päty po hlavu — nuž a čože si to len porobila so sebou? Veď ťa pod Orechovým ani nepoznajú. — Oj, poznajú — usmeje sa šelmovsky. — Čoby len nie? To som ja bola inak odetá v Paríži. I mačku som mala okolo krku. Tam sa to tak nosia a nikomu je to nie divné. — A nie ti je v tom zima? — hľadím na blúzku, vykrojenú hlboko. — Čoby mi len bolo — pozrie koketne a ponáhľa. — A čo počneš teraz? — zavolám za ňou. — Nájdem si službu, alebo pôjdem zpät…

— Možno, trafí sa jej vydaj.

— Eh, — pohodí farár rukou, — ťažko. Z takých sa tu chlapci len smejú. Ale pozrite — aké je len to panstvo chytľavé. Pomaly nám to svetárstvo sotrie všetok pyľ s tej našej doliny. Stráca sa nám dolina — rozumiete?

— To už nemôže byť inak, svet sa modernizuje, — mykne Nelly hlávkou. — A čo je s pani Chrenkovou? — Nepísala vám?

— Ba… poslala na opravu mužovho hrobu niekoľko korún. Teraz je v Pešti. Deti má už veľké.

— Ako jej je len dobre v takom meste bývať!

— A s toľkým bôľom, — vyčítavo poznamená Svarínsky.

— Nech, pekná dáma sa nestratí!

— Nehreš, Nelly, nehreš! — kára ju Irma.

— A čo? Azda nemám pravdu? — bráni sa Simorová. — Pre dámu je mesto, veľké mesto! Ak je kde stratená, to je v takej Lesnej. Pravda, pán farár?

— Vy ste nie stratená. Len ešte neprišiel ten, kto by vás našiel.

— Ba i prišiel, — pošepne Irma. — Nedávno bol tu pán bohatý, elegantný…

— A vy ste sa nedali nájsť, slečna?

— Nedala.

— A potom si sťažujete. Dáma sa musí dať nájsť!

— Aj sa dá. Tomu…

— Kto sa jej páči, pravda?

— Ha-ha-ha… áno, — rozosmeje sa Nelly zdravým smiechom. Ľudia idú v šere okolo a obzerajú sa. Na veži bije práve deväť. — Povedzte, pán farár, — zadíva sa zvedavo, — vy to iste viete — prečo to Pán Boh tak usporiadal? Prečo…?

— … nehľadá ten, komu by sa dalo dievča nájsť? — zaskočí ju Svarínsky, nevyjdúc z vážneho tónu.

— Áno!

— Lebo je Pán Boh spravodlivý, slečna. To právo totiž musel by i mužským priznať. Potom by sa dievča muselo dať nájsť, keby ho kto hľadal, rozumiete? Napríklad — vás by už bol musel nájsť ten elegantný pán, učiteľ Veston a kto všetko… To je v záujme vašom, slečna.

— Ach, načo som sa len narodila ženou! — vzdychne si Nelly.

— A čo, nech ste tak Edom Kertzerom? — podpichne ju farár úmyselne.

— Hm-hm, no čo? — blysnú sa Irmine oči, ako idú popred horný chrám.

— Keby bola… keby bola, — prichodí do rozpakov.

— Hneď by si pýtala Nelly Simorovú, — podchytí ju Irma.

— Čoby, ty… ty… to by som si ale rozmyslela!

— No, hľa. A on si nemá?

— Však pre mňa nech… Nech si rozmýšľa! Ak chcem, môžem sa vydať. Aj sa zasnúbim.

— Nech vie, — dodá Svarínsky s významným prízvukom.

— Áno, nech vie!

— Ale, slečna, čo vás po ňom… — vypráva hneď a tíši. — Tú našu cementáreň dobre vedie, ale vašej lásky si azda ani nezaslúži. Radšej mi povedzte, čo robíte? Ten gobelín je už hotový? Predavač otrokýň…?

— Nie ešte.

— A píšete niečo, ako som vám radil? Škoda vášho talentu.

— Ach, nie je to pre mňa. Ale viete čo — zas budem mať nové šaty! Z krepžoržetu…

— Z čoho?

— Z krepžoržetu.

— A to je čo?

— To je ešte drahšie ako hodváb, i ako krepdešín. Poslala mi mama. A ešte vám čosi prezradím.

— Čo?

— Dám sa ostrihať.

— Ale choďte. Spravili by ste to? Vaše pekné vlasy…

— To je nie nič. Teraz je to móda. Dámy po mestách strihajú sa radom. Veľmi je to praktické. Moja priateľka v Matúšove, tá je už pekne ostrihaná. A taká je chutná s tými kučierkami. Taký detvák! Irma sa tiež dá…

— Otázka, čo mama na to, hm!

— Tá ti to dovolí. Prečo nie? Ja som bola minulého leta v Luhačoviciach, tam už bolo mnoho dám ostrihaných.

— Lenže v Lesnej — možno — kravy sa zduria od toho, — zareže Svarínsky nemilosrdne, keď zastanú pred školou. — Kravy!

— Čo vravíte? Kravy?? Ha-ha-ha…

— Veľmi ľahko, slečna. Pôjdete po ulici, deti sa shluknú, ľudia vyjdú z chalúp, pôjdu kravy s vozom — zduria sa. Nemaly by sa azda od čoho? Vidíte, ako ľahko môžete prísť do nešťastia.

— Nech, aspoň nebude tu tak jednotvárne. Tak otupne!

— A vašim kolegyniam nie je.

— Azda Drúzikovej, alebo Valerovej? Čida nie! Tiež chodia ako zmoknuté sliepky. Len to nepovedia… Psst! — položí zrazu Nelly prštek na ústa.

Na ceste mihne sa tieň, určitý, veľký. Pristaví sa a ide ďalej.

— Pani Ganslová, — šepce Nelly. — Už sa sbierajú. Tam všetko vedia. Ja som im iste stále na jazyku.

— Bojíte sa ich?

— To sú jediní, ktorých sa bojím.

— Tlačovej kancelárie?

— Tlačovej kancelárie. Máte pravdu. Nech je tu nie Irma, hneď je to… Konečne pre mňa — za mňa? Hej, chcela som vás ešte kamsi invitovať. Ako — spisovateľa.

— Kam?

— Na svadbu… na cigánsku svadbu. Na štvrtok má byť u Srdovana, — zvestuje Nelly s nadšením. — Som na to nesmierne zvedavá. Prídete pozrieť? Tí sa vraj vedia pansky zabávať. Prídete?

— Možno.

— Ani u nás ste už dávno neboli.

— Keď je práce veľa, — vyhovára sa Svarínsky. — A potom, viete, človek zažije všeličo. Ani sa nesladí. Načo roznášať nevrlosť?

— Človek má hľadieť na život ako na veľkú hru, — podáva mu Nelly rúčku. — Dobrá myseľ v tŕní rastie!

Svarínsky ozaj nemá prečo mať najlepšiu vôľu. Práca vo verejnom živote nesie mu len starosti. Získava priateľov, viac však nepriateľov. A ľudia zblízka i zďaleka majú len žiadosti. Dajú pekné slovo i zvučný titul. Lež čo by všetko z človeka nedbali vyžmýkať. Jeden potrebuje, a to veľmi rýchlo, verš na národnú slávnosť, druhý spoluprácu pri časopise, tretí peňažitú pomoc, štvrtý protekciu, piaty… kto by to všetko poznačil. Listy dochodia a kopia sa na stolíku v kancelárii. Odpovedať nie je možné. Kto by to vystačil?

— Čo všetko len chcú tí ľudia, — hovorí večer žene Svarínsky. — Stať sa známym, to je nie umenie. Ale vydržať to…

I doktor Žitnák mu často píše a tomu musí odpovedať. Ide o tú pravotu, ale i o národné veci. Práve došlý list tiež ho nemá čím potešiť.

„Milý Janíčko,“ číta ráznou rukou písané riadky.

„Žalovať Grbalova nie je taká ľahká vec, hoci zákon pripúšťa to jasne. Pripojenú apelátu podpíš a pošli mi ju. Ak nám právo nebude priznané — vyzdvihujeme v nej — spracujeme celú vec francúzsky a anglicky a hodíme do cudziny. Nech európska verejnosť zvie, ako sa tu narába so slovenským literátom…“

— Takto sme teda, — vraví zas žene pri stole. — Doma sme nie doma. Fatálne, čo? A ten Matúš v tej Bratislave, ten Matúš, ten len — to je nič. Ale nech, — zvlní sa to v celom jeho tele, — nech! Mňa nezlomia. Čím klin tuhšie bijú, tým silnejšie kála… To je konečne život — čo čakať viac? Opereta… a musíme ju odohrať. Ak mi je koho ľúto, to sú naše deti…

Uľahčí si a pracuje ďalej. Potrebuje spoločnosť? Ak neprídu za ním, ide on za Srdovanom, i hore do Beňov. Tu sa dá okriať i posilniť. Zájde i do chalúp. Shovára sa s ľuďmi. Všíma si ich práce, biedy i radosti.

— Akí sú len veselí ten náš farár… — povrávajú si sedliaci.

— Však im je u nás dobre. Prišli k nám chudučký, a dnes si ich pozri.

— A veď oni i robia. Píšu, jednostaj píšu…

— Čož’ je to robota? — múdri sa Klupka v spoločnosti. — Majú azda mozole od pera?

— A ty, Jano, by si to vedel, čo oni, keď sa tak chlapíš?

— Keby sa tomu bol učil, prečo nie?

— Nuž veď keby…

Vo štvrtok skúša si Svarínsky v kancelárii práve došlý písací stroj. Otvoria sa dvere, vojde gazda Plavčo pre rodný list k prenosu do pozemkovej knihy. Sadne si a obzerá mašinu, obzerá.

— Ale teraz ste už pán, — vyhŕkne z neho odrazu.

— Prečo, Plavčo? — pozrie naňho farár.

— Keď máte mašinu, ako i pán doktor Hôrka v Klenove.

— A keby ste ju mali vy, boli by ste pánom?

— Čož’ ja?

— To je tak, môj drahý, vy potrebujete rajtár, i máte ho, a nie ste ešte pánom. Ja zas nemám čo rajtárovať, tak mám takúto mašinu.

Sotva tento vyjde, vojde tetička Turákech z kopaníc. Batôžtek na chrbte a starosť na čele. Ide sa spýtať, či neprišlo niečo zo sveta, kde tá jej nešťastná Beta kdesi-čosi chytila. Mali sa už s tým oným, Francúzom či Poliakom, i oddať spolu.

— Ach, čo to len robíte, pán farárko, — vyjasní sa jej tvár a prizrie sa mašine celkom zblízka. — Čo?

— Píšem, tetička, píšem.

— A vedeli by ste vydrukovať i moje meno?

— Čoby nie? — vezme Svarínsky štvrťhárček papiera a navlečie na valec. — Akože vás krstili?

— Nuž mňa veru len Eva Halúzka a vydatá som za Turákom. Však viete, za tým šmatlavým.

Stroj zaklepoce. O chvíľu už slabikuje tetka zvedavo: E-v-a — H-a-l-ú-z-k-a — v-y-d-a-t-á — T-u-r-á-k…

— Ej, no — aký zázrak, — diví sa žena. — To by ste si mohli, pán farárko, aj tých peňazí natlačiť na takej mašine.

— Zavreli by ma, tetička, — usmeje sa Svarínsky na ženinej prostodušnosti. — Zavreli veru.

— Jaj, božeuchovaj! — zhíkne hneď táto. — Kde by sme len vzali takého farára.

Vtom hudba z ulice pretrhne rozhovor. Svarínsky vstane a podíde k oknu.

— Pozrite, tetička, pozrite! — volá Turákovú.

— To sa tá Kuvikech Beta vydáva kamsi do Teplian. Keď som šla ráno tade, práve im prišli hostia na automobile. — Vidíte, gazdinka, samí páni — volala hneď na mňa Cigória. — A ten najväčší — ukázala mi jedného, vypaseného ani gico, s prsteňmi na všetkých prstoch, s retiazkou, zlatou retiazkou na bruchu — to je — hovorí — môj brat!

Cigáni kráčajú ticho, dôstojne do dolného chrámu. Popredku nevesta s družbom, Jánom Balážom, legionárom. Za nimi mladý zať. Potom pekne ostatní. Neporiadku nevidieť, kriku nepočuť. Na samom konci hudba, cigánska, ako sa patrí. Hrá Rákóciho pochod do kroku.

— To by naši taký poriadok nedokázali, — povie Svarínsky. — Čo, tetička?

— Veru nie. Cigán je Cigán.

Po sobáši je celá Viedenská ulica na nohách. Ujec Krupica, majster Vrúblik, Krušina, ba i starý Krivošiak a iní nadídu k Srdovanovi, čo a jak. Najprv sa hoduje v cigánskych chatrčiach dolu vedľa hradskej. U Kuvikov sedí za stolom bohatý brat, Fero z Teplian. Tu je mladý zať — telno džamotro — švárny Cigán. Bol i na vojne. Nevesta, — telni bori — sedí vedľa neho. Tu je, tiež možný, Jozef Baláž, kmotor — kyrveija, i kmotra Tereza — kyrvije. Došli z Bodovej a sú už dobrej vôle. Dedko Peter už veru nevie o sebe, tam si pospevuje v kúte na slamníku. Legionár, Jano Baláž, je z nich najonakvejší. Chatrč je plná hostí, do zadusenia. I vedľa druhá, i tretia.

Na stole sú dve krhly páleného so sladkým, Fero berie veľké vodové poháre, načrie, až mu s prstov kvapká, a podáva radom.

— Na — pi!

Okrem nápoja je tu i maro — chlieb, i bokola — koláčiky. Doniesol to ráno pekár z mesta. Tým sa zajedá. Ale prinesú na hlbokých misách i zumin — polievku a v nej chumer — rezance.

— Jedzte, jedzte, — ponukujú domáci. A núkať ani nenačim. Cmukotu na všetky strany. Na podstení kostra z niekdajšieho divána. Cigánčence sedia na ňom so starou Terou, chlípu z misky a cmukajú rezance.

Príde rad na mas — mäso a na jarmin — kapustu. Potom mäso a zas mäso…

— Všetko by bolo, ako sa patrí, — pokýva Piško hlavou vážne, ten, čo kedysi okríkol richtára Jurinu na Dome, — len jedno je chyba. Niet ešte triesky do huby!

— Hm, — pozrú Cigáni závistlivo na Fera, ktorý si puká z hrubej cigary.

— Na! — vytiahne tento za hrsť cedúľ a sotí ich s panským gestom do rúk Piškovi nečítano. — Iď, prines fajčiva. Nech je svadba, keď má byť!

Jazyky sa rozväzujú, myseľ zavirgá. Hudba spustí, ale niet kde tancovať. Predo dverami krútia sa čo mladší a vyskocú. Cigória zatlieska rukami, dá sa do spevu a ostatní vpadnú do toho.

— No, máte čo jesť? — doberá si ozrutný Hobla vypáleného Pišku u Srdovana.

— Čože? — zablysnú mu oči ako uhoľ. — To je nie ako u sedliaka. U nás je len jedna polievka a za každou mäso.

Po hostine nahrnie sa Cigánov do hostinca. Večer už niet kde jablko hodiť. Vyjde si to i Svarínsky obzrieť. Slečnu Nelly nájde už stáť so slúžkou v kuchynských dverách. Cigáni tancujú, výskajú a smejú sa na všetky zuby. Keď hudba utíchne — ozve sa pieseň.

Na cigánsku spustí stará Tera, omladnutá ani nevesta, slovenskú:

halačí si veselo i bohatý Fero, držiac okolo krku rozjareného kyrveiju z Bodovej. Tam sedia za stolom i novomanželia a najvážnejší hostia. Dvíhajú poháre so sladkým, a zdravkajúc, štrngajú si. Pri každom štrngnutí odleje sa z nápoja. Polovica tečie ho po stole a dolu na zem.

— Hľaďte, ako rozlievajú! — upozorní Svarínsky, pristanúc si do kuchynských dvier, Nelly Simorovú.

— To tak musí tiecť, pán farár, — vysvetľuje Srdovan, ktorý chodí sem-ta mohutný, v bielej zástere, plné ruky fliaš. — Bez toho by sa nerátala hostina…

— Ha-ha-ha, — smeje sa Nelly na plné ústa. — Tí sa vedia zabávať.

— Ako — ako grófi!

Odrazu nevesta vstane. Ciqáni a Cigánky ju obstanú. Pochytajú sa za ruky a počnú sa točiť dokola.

jasajú oči, blýskajú zuby, miešajú sa farby strakatého rúcha a miestnosť hučí dobrou vôľou.

— To je to, čo si veľkí páni nemôžu kúpiť, — zažmurká už ustávajúcim zrakom Krivošiak medzi zvedavcami. — To je to.

— Dobrá vôľa, čo, ujec? — zbadá ho Svarínsky. — Vedieť sa zabávať?

— To! Šupák má cedúľ ani luteránska knižka, a nevie, čo je to. Tak!

— Ale nechže idú trochu so mnou, slečinka, — priskočí k Nelly najmladší z Balážech mládencov… Gusti. Oči mu horia, až to páli.

— Jaj, to nie… to už nie! — ustúpi za svoju slúžku. — Ani týždeň, čo mi umrela teta v Nových Zámkoch! — vyhovára sa. — Čo by ľudia povedali? — utiahne sa k Svarínskemu.

— A vidíte, Nelly, mali ste príležitosť urobiť šťastným človeka.

Dobrá vôľa nemôže sa už ďalej stupňovať. Peňazí pomaly niet. Fero už vyhádzal všetko. Založil i posledný prsteň a zlatú retiazku…

— Nedávaj im už! — vraví Srdovan žene, vyparenej v práci. — Majú dosť.

— Jojój, — mykne ho táto za kabát a ukáže mu klbko svadobníkov, — veď sú si už vo vlasoch!

— Bijú sa, — zavýskne na krik Nelly. — Dievča, — potrhne slúžku, — poďme!

— Človek, keď si vie namyslieť, že má všetko i v Lesnej, tak to i má, — vraví cestou Svarínsky. — Tak dobre sa cítiť, vedeli by ste to?

— Keby bola Beta Kuvikech… Nadžána, Betuška, nadžána… — nôti si slečna. — A teraz sa poperú?

— Poperú. Však to tiež patrí k panským chúťkam. Či nie?

— Čak ungrika čingerau… — znie miesto odpovede veselo. — Stálo to za to?

— Stálo!

Na oblohe vysoko jagajú sa hviezdy. V tichu zapadá veselosť Viedenskej ulice.