ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Svarínsky, Beňo a ešte mnohí zvedavo čakajú kurátora Burého.

— Ako sa mu to ozaj len pozdalo? — diškuruje sa v banke v nedeľu popoludní. Tu je také malé dedinské kasíno. Ľudia chodia — jedni požičať, druhí uložiť. Tých prvých je viac. Dva americké stolíky delia miestnosť na úradnú a neúradnú. V úradnej sedí rechtor Kremenáč. Škripoce perom a zapisuje do kníh. Legionár Lúčan, vystrihaný vždy dohola, prijíma peniaze a vypláca. Za správnosť ručí chalupou a celým svojím majetkom. V neúradnej časti narozkladané je stoličiek. Kto príde a má čas, môže si sadnúť. Nedávno opatril i pohovku. Keď príde farár alebo Beňo, nech si majú kde sadnúť. A potom — solídnemu ústavu treba reprezentovať…

— Dobrý deň… dobrý deň… pochválen… — plní sa miestnosť ako obyčajne.

— Až na veky… Sadnite si…! — povie Lúčan automaticky, nevediac azda ani sám, či povedal niečo a či nič.

— A tu sú i pán farár? I vy, pán podrichtár? — víta Beňu usmievavý Mandelík, veľký spevák, ruženčiar. Predspevuje pri procesiách, a najmä o bodovskej púti.

— Tu, tu, sused, — potrasie mu ruku Svarínsky. — I náš sedliacky vodca?

— Keby ste sa vy, sedliaci, dali viesť, — uškrnie sa podrichtár. — Keď ste však len všetci veľmi múdri. Nechcete slúchať, čo vám človek radí.

— Hja, teraz je svet vôbec veľmi múdry, — priznáva Mandelík, sadajúc si skromne k samým dverám.

— Lež čo je to za múdrosť? — svraštiac poctivé čelo, zatne dlhým pipasárom ani šabľou vo vzduchu richtár Pokryváč. — Každý len dvíhať hlavu do neba. Žid povie na to — chičpe… du eselgoj…! — dá ujec pocítiť tú zimu, čo presedel v niekdajšej miestnej židovskej škole. — Iba hlúposti a biedy je veľa.

— Veru to, — mrkne Lúčan. — Čo chceš? — nahne sa za Janom Prepelech, čo už chvíľu postáva ustarostený.

— Či by ste mi nepožičali? Aspoň nejakých tristo koruniek… — hľadí nesmelo. — Však veru už nemáme doma do čoho zahryznúť. I žena mi je zas v kúte. Keď vyrobím vo svete — pošlem vám.

— Dobre, dobre! Dvesto ti bude dosť?

— Ale dosť, — uspokojí sa vychudnutý počerný sedliačik.

— Potrovil by si a bolo by ti potom ťažko splácať.

— Dosť mi to bude! I tomu som rád. Však sme veru dávno nejedli chleba.

— A ty, Kačka Krachajech, čo? Či hej, však si sa tuším už vydala k nám na Vlčie Jamy za toho vdovca Kuželech? Tak čo?

— Peniaze mi dajte! Aspoň sto korún, — hľadí na dedinských bankárov zdravá, oberučná sedliačka. — Pôjdeme na majery, ja vám to statočne vrátim.

— Vidíš, jednako si si len mala vziať niečo z toho Šimúnech striebra.

— Mala, mala! Čož’, keď som si nie? — obracia sa vrtko sem i ta. — Však veru nemám ako dievčaťu topánočky kúpiť.

— A to už máš svoje?

— Ó, nie — po nebohej. Ja mám na to dosť času. Teraz už i tak ide inakšia móda.

— A tebe čo, Ondrej? — je rad na Strunkovi, čo vždy pracuje, a chytľan ho vie prečo, nikdy nič nemá.

— Priniesol som vám ten interes. Ä na moj’ dušenku, i ten som si vypožičal. Musím toť u Srdovana plot za to pooprávať.

— Daj sem, — berie pokladník groše a číta. — Dobre. Ale tomu svojmu susedovi Neostrených povedz, prosím ťa, nech si tiež príde spraviť poriadok. Tu my jedným pomáhame, ale druhí musia to zas vložiť.

— Poviem…

— A čo vy, Plavčo? — osloví územčistého gazdu, usmievajúceho sa na jedno oko. — Čo?

— Ja som zas prišiel niečo vložiť. Predal som takú malú svinku, — vstrčí mu do hrsti niekoľko zelených, tak, aby nikto nevidel…

— Dobre!

Beňo si všíma ľudí, a nie po prvý raz. Hľadí na tie sedliacke obličaje, veselé i ustarostené, vráskami pokryté.

— Nie je to zlá vec, taká bankočka, — nakloní sa k bratancovi Svarínskemu.

— Vo veľkej biede dobrá je i malá pomoc, — povie tento hlasno, aby i ľudia počuli. — Už je tu len menší ten úrok. A potom, však sa vzmáhame. Máme účasť i v cementárni. I Zuzicovi sme na pomoci. Ešte by sme mali vystaviť nejakú veľkú tehelňu. Musíme my drahú tehlu voziť z Klenova? Pod Pántovým je dobrá hlina, v Šibici zas piesok, treba len sostaviť účastinnú spoločnosť a budeme o krok zasa ďalej.

— Spravme to! — súhlasí hneď Beňo. — Vydajme účastiny po 100 Kčs. Ja ich upíšem päťdesiat.

— Ja dvadsať, — pridá Svarínsky. — A banka koľko by mohla, pán rechtor? — pozrie na Kremenáča, zahrúženého do práce.

— Päťdesiat, — nezdvihne ani hlavu a škrípe perom ďalej. — A ja — desať.

— A ja päť, — pohmká si Pokryváč po tvrdšom uvažovaní. — Päť — to je dosť. Však ich nemám komu nechať. Nemám len syna.

— Ja dve, — hlási pokladník.

— No, i ja jednu, — priloží Mandelík so zbožným vzdychom, aby tomu Hospodin láskave požehnať ráčil.

— Začiatok by bol, len či to pôjde i ďalej, — obáva sa Svarínsky. — Peňazí jest poriedku a ľudia sú už účastinami i nakarhaní.

— Čo je tu groša, pán farár, — složí pero Kremenáč. — To len my vieme, bankári. — Keď sa budú licitovať Ferovičove role, ta príďte a uvidíte, kto má peniaze. Tu je, hľa, prvý náš kurátor.

Do banky práve vošiel Burý, usmiaty, pekne pristrojený, ako vo sviatok, biele šnúrky trčia mu zpod modrého prucľa.

— Aha, práve sme mysleli na vás, kurátor, — víta ho farár. — Cementáreň už máme, založíme ešte tehelňu. Koľko účastín vezmete? Sto Kčs jedna.

— Aspoň desať, — nabáda ho Lúčan.

— Aspoň päť, ako ja — hľadí naňho Pokryváč.

— Ehej! — uškrnie sa gazda. — A myslíte, bolo by z toho u nás niečo?

— Prečo nie? A bude zas viac zárobku. Čoby nie?

— Ehej, — poškrabe sa rozvážne za uchom, — ja nemyslím! — Náš človek, ak dostane v meste tehlu o korunu lacnejšie, pôjde si pre ňu ta.

— Musíme tak pracovať, aby tu bolo lacnejšie, — ozve sa Lúčan. — Tak je i s tým cementom.

— Iba ak tak, — obmäkčí sa Burý,

— Koľko upíšeš? — zmeria ho Srdovan, žiariaci, v bielej, dosť už i zamazanej zástere. — Ja si vezmem päť, pre Boženu jednu, pre malého Iča jednu, pre Jarka jednu…

— No, tak si ja jednu, — odťahuje sa kurátor opatrne. — Peniaze sú mi načim.

— Však ako počúvať — nejdeš na majetok.

— Nejdem, ale chcem kúpiť niečo. Pre sedliaka je zem najlepšia a najistejšia účastina.

— Nezvidelo sa ti pri tej Nitre?

— No, je to tam pekne, ale pre mňa to neni, — vypráva dôverne, čo všetko skúsil.

— Pravdu máš, — prikyvujú mu sedliaci. — Čo by si ta šiel? I tu sa ti dosť nazávidia. Tam by ani nikto nevidel, čo máš. Kde by si našiel takej doliny?

— Ba takej banky, — skočí im Srdovan do reči. — A takého bankového direktora ako ja? Však im veru leda tie lampy očistím, ale direktor je direktor — Breda a či Srdovan, jedno.

— No, jedno to celkom neni, ale môže byť, — koriguje Burý. — Ale tá dolina má svoju silu, má! Čo — pán rechtor?

— To veru, — vypne sa tento vojensky. — Všetko len šľakuje — zle je, nedobre. Ale pošlite chlapčiska na remeslo do Čiech, hneď je tu za pár mesiacov.

— Čoby tu len bolo zle? Muzika je každú nedeľu. Sotva sa vyjde s nešporu, už sa i tancuje v Sokolovni. Čo to len povoľujete toľko, pán richtár?

— Veď ja — čo ja? — rozhodí Pokryváč ruky židovským gestom. — Keď je nás mnoho. Prídu raz tí, raz oní… Čo im povieš, keď sme raz v tej republike? Však sú tí všelijakí orli a sokoli po našich dedinách iba na to. Dnes veru tiež tancujú…

— Tie spolky sa neosvedčujú po dedinách, — poznamená Beňo. — Ale ja tým mladým žičím. Nech sa zabavia!

— Poďme ich pozrieť, — navrhuje mladistvý Kremenáč. — Tam sú dnes i četníci, financi. Ich panie to vedú.

— Len by s takou chuťou šli tí chlapci i do hory! — zavzdychne kurátor. — Načim nám narúbať dreva pre faru a školy.

— Veru ak bude chvíľa, posúrte to! — nakladá Svarínsky a mráčik mu hneď vysadá na čelo. — Posúrte! Už to malo byť!

— Len aby šli. To je nie na muziku, alebo fila hrať.

— My máme ľahšie s naším pánom farárom, — pochvaľuje si usmievavý Mandelík. — Oni majú horu a my ideme robiť. Meter im — meter nám. Keď je to hotové, tak to i vozíme — meter do fary — meter sebe.

— Ale sa pán farár Bukva i žalujú, — mrkne okom Lúčan.

— Prečo by sa mali žalovať? A na koho?

— I na teba.

— Na mňa? — zahrá mu to v tvári a smiech mu hneď prejde. — I na mňa?

— No, len sa nerob, však nič zlého! Len je meter nie vždy ako meter. Ťaháš do fary, tu dáš vraj veľký pozor i na tie božie hoviadka, i na voz, aby si ho nezlomil, — uťahuje si z neho pokladník. — Ale vezieš sebe? Naložíš voz vrchom. Nedbáš, či sa ti hoviadka pretiahnu, ani či zlomíš rázvoru alebo koleso.

— To sú pletky! — vezme Mandelík širák a porúča sa.

— A len nevrav. I sám som ťa videl.

— Zaujímavý chlap, — ozve sa ujec Hrebenár, ktorý tiež čosi priniesol do banky. — Na Pupnovej máme vedľa seba role. V jeseni sme siali i on, i ja. On to zoral, zasial, kým sme my všetci, dievky i žena, i ten môj chlapčisko — roztĺkali hrudy. Potom si kľakol na roľu a modlil sa. My sme ďalej tĺkli hrudy. Teraz naše povzchodilo, jeho iba miestami. Na koho len zvalí vinu?

Ľudia sa sbierajú po jednom. I Beňo šiel, hoci už Anne prešlo a je veselá. Nechce ju však doma nechať samu, aby si niečo nenamyslela. Vyjde i Svarínsky. Na ulici stretá sa s mládencami. Stoja po hŕbkach a vyprávajú si, rozchechcúc sa s času na čas ako obyčajne.

— Chlapci, — pristaví sa pri nich, — a na muziku nejdete?

— Ó, nie… To je dnes len pre pánov. Tam majú tancovať akýsi bozkávavý tanec.

— Čože?

— Bozkávavý! — vystúpi Ičo Topoľcech, ktorý tiež, ako sa to s tými Stránikovcami rozbilo — neožení sa.

— Ha-ha-ha, — smejú sa ostatní ako na povel.

— Ešteže, — pokýva farár hlavou, — no, to si musíme obzrieť.

Nezbadane prederie sa Svarínsky pomedzi chlapcov, dievčatá a zvedavé ženy do Sokolovne. Utiahne sa v pitvorci a hľadí cez sklenú stenu do priestrannej siene. Práve sa páry vykrúcajú. Naraz muzika prestane a paničky dajú hlavy dovedna. Pošepocú si čosi i so svojimi gavaliermi.

— Bude bozkávavý tanec, — volá objemný strážmajster Soukal. Bol i na vojne a hral rakúskej armáde na klarinete. — Bozkávavý tanec, — priplichtí sa k sedliackym dievkam. — Netreba sa toho zľaknúť!

Hudba spustí. Četníci a financi počnú to so svojimi dámami.

— Kriste Pane, pozri, Kačo, hentá Soukalová má ostrihané vlasy! Ani ujec Krivošiak, alebo Kohútik z Rakova, na moj’ dušu!

— I štátna učiteľka, hľaď, — počuje Svarínsky vedľa seba. — Čo to len má byť?

— To je teraz móda, — mrkne tetka Pobelavá, bez nej by sa tu neobišlo.

— To je po pansky. V meste to už nosia Židovky radom. I pani Schatzová mi povedala, že sa veru s tým sitkom nebude ďalej trápiť, keď to raz dožila.

— Ba je to bláznovstvo. Žena bez vlasov, kto to kedy slýchal? — pohoršuje sa Metielková. — Uvidíte, ľudkovia, už bude ten súdny deň. Tá Sibylia tak píše — ženy sa už potom ostrihajú — fuj!

— A pozri, pozri… čož’ to len robia? Ako hentie kývajú šatôčkami na pánov. Čož’ sa to svedčí? Je to tanec?

— Jojój, Anna, — buchne mohutná Paráčka z rodu Kuželov Lúštikech nevestu, — ten jej pristúpil šatôčku. Hľaďte len, ľudkovia, ako si kľakol pred ňu.

— Bozkávajú sa, na moj’ dušenku! — híkajú ženy. — Ako sa len cmukli! Až sem ich bolo počuť.

— Svätá Matka Božia, — križuje sa tetička Súčanech, — to ešte tu nebolo!

Mládenci a dievčatá stoja po kútoch. Prizerajú sa a strkajú. Tí smelší si už robia chuť. Jano Klupka vystúpi prvý z radu, vytiahne farbistú šatôčku a s povedomým úsmevom zatočí…

— Poďme, Eva, — potrhne hybká Anna Topoľcech kamarátku.

— Kam idete? — obskočia ich dievky.

— Nestaneme sa zlými. Čož’ povedia potom, že my len na také čosi ideme.

Panstvo tancuje a smeje sa. I niekoľkí z Osady — takí polpáni. Svarínsky sleduje pohľadom elegantnú Nelly, ako si štrekuje so svojím gavalierom. Medzi mládencami je ruch. I Peter Majer, Janko Šívera a iní, už takí onakvejší, vyťahujú si šatôčky z vrecka.

— Jano, požičaj mi šatôčky, — bájkuje urastený Kutan. — Nemám.

— A čož’ ty nemáš mamenky? Nedali ti? Čož’ ti inokedy nenačim?

— Načo?

— Nuž na nos.

— A rukáv je načo?

— Pozrite ho, zázraka! — upierajú sa z kúta všetky zraky na Jana Klupkech, ako kľaká pred počernú Evu Želovičech. — Ten ju bozkal, na moj’ dušenku — Evušu!

— A ten Gelovičech mieri za Annou Majerech. Hľaďte…

— Ó, tá sa mu nedá, — pohodí Kutan. — Tá by umrela! Ja to viem.

— To sa len tak robí! — ozve sa im Kačkin Pišta za chrbtom. — Kým je dievka mladá, hubičku má rada. A ty, Evka, čo tu robíš? — všimne si strapatú Dubcech dievku, ako si chodí po prstoch.

— Ako to chodíš?

— Ako viem, — zasmeje sa Eva podivne.

— A prečo po prstoch?

— Chcem si pätu zašanovať, — poskakuje ďalej, ani čo by bola zo školy Izidory Duncanovej. — Najprv si zoderiem prsty — no!

— Tá sa tak nachodí niekedy i celý deň.

— Keď sa mi tak chce, — nakriví ústa a zmeria ich všetkých pohŕdlivo.

— A pozrite, i Venduš je tu z Bodovej. Ešte sa neoženil. Akosi ostarel.

— Ten vraj má dostať čosi — akýsi majetok. Lenže mu to nejde. I Spica pasie po tom a Zuzic azda tiež. Pasú aj iní. Zem je lakomá!

— To Arnold Šimún lepšie pochodil v Republike. Ten už má dom v Klenove a so ženou dostal vraj hotel v Teplanoch.

— Na to sa už načim narodiť.

Vtom trochu ťažkopádny Hrebenárech chalan zahne do kúta, zkade oberučná Anna Hoblech s rozružovenou Kačkou Mišovicech hľadia na parádu.

— Tak poď, Anna, suseda, — blysne si trúfalo na černooké dievča. I ručník si už prestrel na zem a chce si kľaknúť. — Poď…!

— Ale iď! — odstrčí ho táto.

— Veď neondej, ty, — schytí ju za ruku, kým sa ona druhou zapína do Kačky.

— Hovorím ti, — vytrhne sa mu dievča, — čož’ máš so mnou? Zuby ti vybijem. Nevidíš, ty ohava, pán farár sa dívajú z pitvora?!

— Pána farára nič do toho, — osmelí sa ešte mladý Hrebenár, zrejme s otcovou húževnatosťou v rozkypenej krvi. — Čož’?

— No, iď… Nepokúšaj, — zažne sa i Kačka ako fakľa, keď vidí, ako sa smejú okolo. — Nájdi si druhú!

— A čož’ ja teba chcem? Aká…!

Svarínsky sa nesmeje, ale je i rád, keď sa bozkávavému tancu nedarí. — To tu nebolo dosiaľ — nač’ je to? — Druhého dňa hovorí sa o tom mnoho na všetky strany.

— Veru by nám tie paničky maly radšej čosi iného doniesť do dediny. Bozkávavý tanec — kto to kedy slýchal?

— To sú len pre pánov také hlúposti.

— Ba to tancujú dávno. Niekde i sedliaci, — vysvetľuje pani Ganslová. — Ručníčkový tanec!

— Hoc, — neupustí tetička Metielkech. — Ale u nás sa nabozkáva dosť i bez tanca! To je len pre pánov — četníkov. A pre Vestona. Ten sa natancoval…

— Ba len ako trafil domov?

— Však on spal tu v obci… Iste ho Švercovci prenocovali.

— A u Žida Marháša počuli ste, čo sa stalo v noci?

— A čo? — naťahujú sa krky zvedavo. Naslúcha i Srdovan ženám vo Viedenskej ulici.

— Azda neviete? — roztriasa parádna vdovica, Eva Šipalech, idúcky na kopanice. — Iste sa to tu niekde uliahlo, — pošibkáva okom na Srdovana.

— Ale čo? — okríkne ju hostinský. — Povedz už, potvora!

— Veru, — stlmí hlas, — Marháša musela v noci jeho Máli preobliekať.

— Ha-ha-ha, — chichocú sa zvedavci, — ešteže?

— Veru, — prikyvuje si takto ešte hodná Eva i hlavou. — Prídem ta ráno s maslom, a tu pani Máli — ako majnqot, tak majngot. A že sú tu len veľmi zlí ľudia. Pán Marháš sú vraj celý chorý. Večer sa pekne pomodlili a šli spať. Odkedy nemajú krčmy, aspoň sa vyspia. V noci však bolo čuť — buch-buch na okno. Pán si sadnú na posteľ a volajú — kto to? A tu — majngot — do okna vstrčí hlavu akási potvora. Oči má ohnivé a veľké ani päste. Z ňucháča a z úst šľahá jej plameň. Starý len čo zakričal, už bol i v poduškách… Teraz nedajbože vstať. Celý sa trasie.

— Ach-ach, pozrite! — prikyvujú si ženy.

— Noc má svoju moc, — uškľabí sa Srdovan. — Ktovie, čo to mohlo byť?

— A vy tú mátohu nebodaj i znáte, — zabŕdne Eva do hostinského. — Hádam ste jej boli i krstným otcom.

— Ja, vieš, poznám všetky mátohy, — odvrkne jej nevrlo. — I tú, čo tvojho dedka vodila po bahnách, i tú, čo nocovala u Krtkov. A ak chceš, Evička, pošlem i tebe jednu na Vlčie Jamy.

— Jaj, len to nie! — zvýskne vdovica. — Mala by dve.

— Ako?

— No, však tatenko sú hocikedy jedna. Idú na súd do Klenova. Potom sa stavia u vás, a kým trafia domov, sú akurát ako mátoha. To by ste mi žičili i viac?

Všade sa vtipkuje. Roboty niet takej náhlej — je na to čas. I farských Mariša vypráva domácim, ako chlapčiskovia vykrojili oči, nos i hubu do dyňovej kôry, dali dnu sviečku a strčili v noci Marhášovi do okna.

— A kde len vzali dyňu? — zvedavý je Janko, čo vyrastá v hodného chlapca. — Však jej teraz niet.

— Ó, to si už prichystajú, keď jest. V jeseni.

— Hlúpy žart, — nechváli farárka. — Človeku by sa mohlo niečo stať. To iste zas ten Srdovan alebo Kačkin Pišta.

— Čo ich je tu takých, — vyšíva si Mariša na babke stehové prelámky. — Na zábavu, to už veru sú —

— To bolo i bude, — naslúcha i Svarínsky s úsmevom. — Kým sa ľudia bavia — nie je ešte zle. Však sa i bavia po celom Slovensku. V meste ples za plesom — bankársky ples, hasičský ples, židovský ples, sokolský ples, študentský ples… Samé plesy!

— No, hľa, — pohladí ho žena po chrabľavej tvári, — a myslíš, je Slovákom zle!

— Hja, dušička, komu je zle, ten sa nezabáva, pravda, slečna? — privíta práve došlú Nelly Simorovú.

— Neviem, o čom je reč, — skladá si silskinovú bundičku.

— Dovoľte, slečna, — pomáha jej nezručne Svarínsky. Vidieť, nemá v tom prax. — Spomíname, ľudia sa len zabávajú.

— Dobre majú! — mihne koketne zrakom.

— Ale biedy je veľa.

— Čo sa má len na to jednostaj myslieť?

— Vidíš, žena, — stiahne Svarínsky ústa ako po tŕpke, — hneď som vedel, to je niečo pre našu slečnu. Ako ste sa zabávali včera?

— Dobre… výborne. Ani netušíte, pán farár, ako sa po takom šimy a šarlestone dobre spí…

— A doložte — i pekne sníva.

— A pekne sníva — prečo nie? Ja som veru už bola, — vypráva Nelly, — tohto roku na dvoch zábavách v meste. Ešte má byť jedna — pôjdem i na tú. Dostala som pozvánku…

— Čo my máme pozvánok! — ukazuje farárka na stolík, založený všelijakými papiermi.

— Aké? — podíde Nelly zvedavo. — Smiem pozrieť?

— Nech sa páči!

— Tá je z Košíc, — berie slečna pozvánky do starostlivo manikúrovaných prštekov. — Táto z Lipovca… Tieto z Klenova. Mohli by ste sa vybrať aspoň na tento… do mesta.

— Aký to má byť?

— Maškarný… maškarný! Tam by vás ani nepoznali. Alebo tu máte pozvánku na národný ples do Bratislavy. Pani farárka, vyberte sa. Nech som ja tak ako vy, — zalesknú sa jej nebové oči.

— Nemám šiat.

— Ako by si len nemala? — pozrie na ňu muž.

— Čo ty vieš, — zdvihne žena hlavu. — Jakživ si nebol na bále.

— Svätá pravda. Ale prečo by raz nemohol byť, a to s tebou?

— To je slovo, — energicky pohodí hlávkou nakolmovaná Nelly, všímajúc si odborne farárkiných veľkých sivých očú, pekného obočia, nežnej pleti, bujných vlasov a trochu molet postavy. — Akí by ste boli krásni. Ja byť vami, už sa i chystám. Rozkážem si pekné šaty. Však to má kto zaplatiť.

— Oh, ja pôjdem, keď mi dorastú dcéry!

— To je ešte ďaleko.

— Pravda, mamička, ty počkáš nás! — pritúli sa k nej vlasatá Elenka, dievčatko s jej očima, lenže sú niečo tmavšie. — Ja zas počkám Vieročku a pôjdeme všetci spolu.

— Pravda!

— Ale vieš, žena, — zvážnie Svarínsky, — rád by raz vidieť, ako sa tí naši páni zabávajú. Nie pre ples. Mňa už tancovať asi nik viac nenaučí. I život ma len strká, keď nemám nohy na módne šimy, tango, šarleston, javu — a ako sa to všelijak menuje. Ale chcel by na svoje oči uzrieť tú panujúcu rasu, ako jej to ide po parketoch.

— Tak choď!

— A ty by si nešla? Naberieme Beňu, Srdovana. Zoberieme i toť slečnu a pôjdeme. Vytiahneme sa, až sa podívajú na nás, dedinských medveďov.

— Ó, ja sa už nedám na to, — zotrvá farárka na svojom.

— Mamička počká nás, keď narastieme, — ohlási sa malá Elenka, uväzujúc bábke okolo hrdla akúsi stužtičku.

— A ja by veru šla, — zavráva Nelly, — vidieť tie kapacity. Známych mám dosť — doktora Mitroviča, Aňutku Povolovú, čo mi je trochu i rodina. A mám i tetu v Bratislave…

— Tak poďte vy! — obráti sa k nej Svarínsky.

— Ak vy pôjdete — pôjdem. Teta ma môže gardírovať.

— To je už azda ani nie obyčaj. Vovediem vás ako svoju príbuznú a môžte sa do chuti nazabávať.

— Dobre. Kedy to bude? — nazrie do pozvánky. — Týždeň a dva dni, — vyratuje. — Dosť času, celkom dosť. Ešte dnes idem do mesta a dám si ušiť šaty. Také… — zasvietia slečnine oči.

— … ako nikto nebude mať, čo?

— Uhádli ste, — potrasie Nelly hlavou, až sa jej kučery rozsýpajú.

Farárovci len teraz vidia, že je — ostrihaná. Pozrú jeden na druhého a rozosmejú sa.

— Čo sa smejete? — zarazí sa učiteľka.

— Čo ste to porobili s tou hlavou? — zdržiava sa Svarínsky. — Kde sú vaše pekné vlasy?

— Však som vám povedala po tej cigánskej svadbe, že sa dám ostrihať, nie?

— Áno… áno, ale predsa…

— To je teraz móda, čo došla i do Lesnej. Ani nebudete vedieť, i vaša žena dá sa ostrihať.

— Neprial by si to.

— A keby ste vedeli, aké je to len praktické. Prv som sa načesala ráno po ráno. Teraz — dám sa v meste naondulovať a raz-dva som hotová. V Klenove strihajú sa už i staré Židovky.

— Ale v Lesnej čo bude. O kravách som vám už vravel, — zadiera Svarínsky. — Tu sú však ešte i baby, sliepky, husi — všetko naplašíte.

— Jaj, choďte… Vy už len viete dopichať. To už len aby nešla na ten ples s vami. Zato pôjdem, zato…!

Svarínsky sa chystá vážne. Nahovára i Beňu a Srdovana na tú parádu. Azda sa tam dá i niečo dobrého spraviť, Beňovi sa však nechce.

— Len by ma to vyrušilo, ako kedysi, — hovorí. — A očú som sa už dosť napásol.

Srdovan by zasa i mal vôľu, ale čož’… peniaze rozkazujú. Veľa staval, natrovil sa groša, teraz načim splácať.

— A veru, Ičo, nechoď, — zdržiava ho i stará Srdovanka, ešte vždy s ružičkami na vráskavej tvári. — Otec ti je chorý. Môže ti umrieť.

— Teda pôjdem sám, — mrzí sa Svarínsky. — Iba slečna Nelly sa chystá. A ani šiat nemám. Čo ja viem… nikdy som nebol na bále.

— Čo len to, pán farár, — skočí hneď Srdovan, ochotný k službám. — Ak vám načim čierny oblek, ja mám. Celkom je nový. Dal som si ho spraviť, keď som sa ženil. Mne sa veru už brucho nevmestí doňho. Vám by však azda ešte zbavil.

— Hja, kamarát, — poškrabe sa Svarínsky za uchom, — lenže tá poprevratová demokracia, tá je tam. Páni si už nagazdovali na fraky a laky. Ja som zas už nie na také. Pôjdem len v takom, aký mám.

— Ako chcete, — mykne plecom Srdovan. — Len im tam potom povedzte. To som vám však ešte neukázal, — vyťahuje akési písmo z bočného vrecka. — Pozrite.

— Čo je to?

— Citanka od sédrie. Dnes som ju dostal. Žaluje ma Grbalov.

— Teda i vás. A prečo?

— Pre článok, čo som napísal do novín. Zastal som sa našich slovenských vodcov… proti tomu… eh! Vidíte, pán farár, čoho sa dožívame? Pred prevratom chodily mi citanky zo sédrie — teraz tiež.

— Toto je robota, — prejde Svarínsky očami listinu.

— Myslia si, mňa zastrašia? To ma nepoznajú, — rozohňuje sa Srdovan. — Ja som sa nasedel v šupárňach. Sedel som i v sedriálnom väzení za slovenskú vec. Nech len príde na výsluch, ja im tam poviem — sudcovia moji, cela číslo 36 je moja cela. Ja som tu doma. Poviem i tomu… hej, nech ho len dostanem pred hubu. To bude pre mňa… Ani zohnúť, ani zlomiť, a kto strachom umiera, lajdáci mu zvonia! Povedzte im to tam! Povedzte i tomu vášmu Machovi. Ja byť vami, ani by nešiel medzi nich.

— Všetci sú nie zlí…

— Myslíte, pán farár? Načo teda trpia takéto veci? Načo sa stavajú za takých ľudí v novinách, keď sú im nie ani košeľa, ani kabát, ha?

— To je ich duch… Ich demokracia!

— Ba je to ich človek a jeho práca je vlastne ich prácou… To sa vám oddalo písať, oddalo sa nám pracovať za to, — zaškrípe zubmi a sovrie päsť, mohutnú ani kladivo. — Najprv som im milým a drahým, potom len sprostým šustrom, nakoniec tohto — eh!

Nová žaloba rozruší úzky krúžok lesnianskych priateľov.

— Také čosi! — pohoršuje sa Beňo. — Človeka to musí pohnúť, a hoc by bol ako sadnuté mlieko.

— Nič to! — teší legionár Lúčan. — To si dobre začali. Ten im ukáže!

V ten čas zjaví sa i Kumhár v Lesnej. Svarínskeho nenájde doma. Musel na kopanice najstaršieho Kuželu, belánika, spovedať. Nemajúc čo robiť, vyjde si Maťo do podvysockého hostinca.

— Ach, ty chlape, kde len väzíš toľké časy? — víta ho Srdovan. — Či vieš, že som sa tu s vrchným skoro popral pre teba?

— Ba? — vstrčí ruku do nohavíc a hodí sa do zvláštneho, povedomého postoja. — Tak si mu to vysvetlil? No, vidíš, ja ti prídem do Prahy, a tu…

— Ty, počuj, — nachýli sa vtom Srdovan k nemu diskrétne, — a nás ty neklameš?

— Božeuchovaj, Štefko! Však, prosím ťa, vedia to už všade.

— Konečne mňa nič do toho — klameš, či neklameš. Ja som tomu bruchatému Švercovi bol už dosť dlžný za všeličo. Povedal som mu. Nech vie, tu sme my doma a chceme si byť i pánmi vo svojom. A vieš, Grbalov i mňa žaluje.

— Počul som o tom. No, nič…! Však ja toho chlapa pohnem… a vieš, pohnem i tých, čo stoja za ním. A najmä tých… Ja som ti, — vyvalí oči, až sa mu zjasajú bielka, — ja som ti, vieš, hrozný človek. Ty ma ešte nepoznáš!

— A si vyzvedel, kto je Grbalov?

— Však ja to viem dávno.

— Vieš i kto ho tu drží?

— Viem.

— Máš na to doklady?

— Mám. Preto sem idem.

— Ak hovoríš pravdu, tak si chlap. Ukáž to Svarínskemu. Kým sa ten vráti z kopaníc — poď, najedz sa a napi. Čo mám v tejto svojej kaplnke, tým ti poslúžim.

Matej beseduje so Srdovanom dobrú chvíľu pri poháriku. Pije málo, viac je a ešte viac hovorí, čo a ako by sa malo, ak sa má Slovensko uchrániť úpadku. Vidieť, môže byť čokoľvek v tomto človeku, ale svoj národ má rád.

— Ľudí zaujíma, ako si včela upraví svoj úľ a mravec mravenisko. Ako by človeka nemuselo zaujímať, ako si stavia národ svoj domov? — vykladá s dôvtipom. — Však je to ten život, život, vieš? Ale počuj, kamarát, musíte tu intenzívnejšie pracovať. Neboja sa vás, a kým sa neboja, nebude lepšie. O Svarínskom vedia, má dobré pero i jazyk, ale dosť… o Beňovi, že je čudák a má primálo groša na väčší boj. O tebe, že máš poriadnu hubu… To je však ešte neveľa. Tu treba rozhodnejšia práca. Takéto žaloby, čo inscenujú so svojím človekom, to je len voda na náš mlyn. Ale treba len robiť a vydržať.

— Však my i robíme, kričíme… Ako však robiť bez groša?

— A načo sú tí národovci, — zabodne Matej iskriace oči a prejde si rukou po zrednutých vlasoch na hlave. — Načo sú? Nech dajú peniaze! Nemôžu sa poskladať po sto… dvesto… tisíc… päťtisíc korún? Čo taký doktor Hôrka, doktor ten, doktor onen — sloboda im pomohla, nemajú azda z čoho? Ale, pravda, naši ľudia chceli by to odbyť hubou. Tak…!

— Svarínsky dá, a najmä Beňo. Však on to najviac drží. A myslíš, mňa to nič nestojí? I doktor Hôrka dá, i Breda, dajú i druhí, ale je to ako voda na opálke. Tu načim veľa — veľa groša…

Podvečer dôjde i Svarínsky z kopaníc.

— Chvalabohu, keď len ideš, Janíčko, — podíde mu Kumhár oproti. — Čo sa ťa načakám.

— A máš?

— Mám! — mrkne Matej významne.

— Poďme k nám! — javí sa na tvári došlého ustatosť. — Poďme!

— Hneď, len mi tu Štefko ešte sľúbil čosi.

— Na, — nesie mu Srdovan zo dverí litrovku. — To je pravá lesnianska. Ale nech je to, vieš? Ináč ti ju otrepem o hlavu, — hovorí mu žartom i naozaj.

Večer uplynie na fare ako obyčajne. Matej vypráva živo o svojich historkách. Slečna Valerová, ktorá sa tu stravuje, vyhýba jeho pichľavým očiam. Po večeri beseduje s ním Svarínsky dlho v hosťovskej… skromnej, vlhkej izbici, ak predsa… Farárka je už dávno v posteli, keď muž ticho otvorí dvere.

— Priniesol? Ukázal ti?

— Nepýtal som sa ho teraz. Má vraj čosi…

— Sotva. Ja mu neverím.

— Ale on hľadá.

— Hľadať môže.

Ráno Kumhár dlho vylihuje. Okolo desiatej vojde do kancelárie za Svarínskym. Vidieť — je vypočinutý. Veselo vypráva o všelijakých pikľoch a intrigách okolo významných osobností. O spôsoboch, akými sa stavia nové spoločenstvo a nová vlasť v strednej Európe.

— Vieš, Janíčko, vidím… Pre teba je to niečo neslýchané, ale pre mňa? V takej borbe, myslíš, ide o pravdu? Ha-ha… Ide vždy výlučne o… hr… — pohodí rukou, ako by čo odhodil, — čím účinnejšie znemožniť protivníka. I o teba ide, a to je znak, že niečo si a niečo zavážiš. Inak by sa, Janíčko, s tebou nebabrali. Ale my im ukážeme… hr…! — spraví ostrú čiaru prstom v povetrí. — Dám ja tým Grbalova!

— Hovoríš, máš doklad na to, kto drží toho človeka?

— Mám!

— Ukáž mi. Práve je v dnešných novinách — dvadsiateho tohoto mesiaca má byť súd. Nech je to v poriadku.

— Bude, Janíčko… — prehŕňa sa Matej v aktovke. Vyhrabe akýsi papier a podá. — Odpísal som to pre teba.

Svarínsky prebehne riadky očima. Číta, ako sa Grbalov žaluje na svoj ťažký finančný stav. Žiada si za prácu sľúbené, a to ako zpätne, tak i pre budúcnosť do 35.000.— Kčs…

— Videl si to na svoje oči? — zdvihne farár hlavu zťažka, ako by rozmýšľal a nevedel vec domyslieť.

— Keď som si spravil i odpis?

— Teda jednako by len… — odrazí sa vo Svarínskeho očiach smútok ani olovo. — Nebol by to čakal…

— Hja, taký je život! — uškľabí sa Matej.

— Myslel som, nie je to možné. Však som im nič zlého nespravil.

— Ozval si sa proti nim, a to je dosť. Hr… to je ich! Rozumieš?

— Nerozumiem a neporozumiem jakživ… Veď som ja nebol a nie som proti nim. Som len proti nespôsobom pri stavbe vlasti… Som proti krivdám na svojej krvi a za spravodlivosť pre všetkých, i pre nich. Ináč pre mňa môžu byť oni vodcami i hodnostármi. Ja netúžim a nezávidím.

— Oni tomu rozumejú inak, vieš? Inak… tak po svojom a podľa seba. Ozval si sa ostro proti ich ľuďom… proti ich zámerom, teda proti nim. Proti ich myšlienkam, čo ich držia na povrchu… proti ich výhodám a kariére. Ty im to kazíš, Janíčko, a oni to cítia. Preto povstal Grbalov proti tebe i proti tvojim.

— Je to sprosté — neosoží im.

— Sprosté — nesprosté, — prehodí si Matej na pohovke ležérne nohu cez nohu a vypráva s povedomým výrazom dokonale informovaného človeka. — Čo si oni robia z toho? Pre nich je sprosté len to, čo ich pripravuje o moc. Ty netušíš, ako je niekdajším sluhom žiť v bohatstve a sláve, a nevieš, ako je bývalým sluhom sladučko vládnuť. Ty si primäkký a nepoznáš kúzlo moci, Janíčko. Vieš, moc… moc, to je veľká vec. To je mnohým viac než bohatstvo a sláva. Ale ja im…

— Počuj, Matej, — podrží mu naraz Svarínsky odpis pred oči, — čosi tu chýba. Čosi, čo — ak si značil, mal si poznačiť predovšetkým.

— Čo?

— Číslo toho písma.

— Hja-hej, číslo, — zarazí sa Kumhár. — Číslo… Však som si i to poznačil, lež mám to inde kdesi.

— Tak ho nájdi!

Matej otvorí tašku a prehŕňa. Vyhádže všetky papiere, ale kde nič — tu nič. Siahne i do vreciek, hľadá, prekutáva. Daromne. Pichľavosť ostrých očú badateľne mäkne. Svarínskemu neujde, ako sa mu ruka zachveje nervózne. Počne to byť trápne…

— Nemáš to?

— Mám, len mi nemôže pod ruku!

— Tak to nájdi… — a farár vyjde ticho z pracovne. Asi o dobrých päť minút vráti sa celkom pokojne. — No, našiel si?

— Ešte nie, — prekutáva Kumhár svoje veci ďalej. Zrazu ako by ho len niečo osvietilo, položí si ukazovák na čelo… vytiahne z bočného vrecka maličký notes, otvorí a podrží ho proti Svarínskemu. — Vidíš, tu je!

— Konečne to máš?

— Sem som si to poznačil, — ukazuje prstom na Grb. 157… — Vidíš?

— Vidím, — uškrnie sa tento a stiahne pery. — Vidím!

— Nedôveruješ mi, Janíčko, — zaviera Kumhár tašku rezignovane. — Ale uvidíš, ty ma ešte poznáš. Ja mám aj inakší doklad, mám.

— Kde?

— V Prahe.

— Dám ti na cestu — prines mi ho.

— Prídem, ale mi musíš dôverovať. Ty nevieš, ako ťa mám rád. Dvadsiateho sám pôjdem do Ľadnice na ten súd. Dám sa zaznačiť za svedka a páni uvidia.

— Sprav, ako chceš.

Rozídu sa chladno. Svarínsky vie veľmi dobre, prečo vyšiel z pracovne na chvíľu, a Kumhár chápe tiež, že to on vie.

— No, čo? — Ukázal ti? — spýta sa farárka muža, keď sa hosť odobral.

— Ukázal, ale…

— Hneď som to vedela.

(Koniec tretieho dielu.)