ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

U Beňov sa tiež dlho zabávajú na čiernom zázraku. Kozák vypráva o všelijakých podobných prípadoch a gazda za tichých zimných večerov naslúcha mu vďačne. Naučil sa to už chápať ako kvet výšivky, blesk vtipu — obrazovosť vyjadrenia a hudbu samorastlých národných piesní.

— Patrí to k doline, — hovorí ako i Svarínsky, ktorý si všíma toho ešte viac. Chodí za tým, sbiera to.

Celkom inak učiteľ Veston. Tomu akosi len nedá pokoja jeho vytríbený intelekt. O klábovskej škole kolujú všelijaké chýry, ale on študuje, stále sa učí. Nevie inak. A nedbal by sa pustiť do boja s poverčivosťou.

— Tí ľudia sú celí blázni pre mizernú čiernu mačku, — spomína Beňovi pod Orechovým. — A keby len to, ale točia sitá, veštia z nití…

— Kamarát, — udrie ho Paľko po pleci s úsmevom, — a ty vraj špiritizuješ. Obchodník Klanko, učiteľ Poleva, Jarkovič, ba i mlynárka Šupákech zachodia vraj k tebe duchov trápiť…!

— To je iné, — zablysnú sa mu oči. — To sú seansy! Robia to i múdrejší ľudia, ako sme my.

— A, — uprie naňho Paľko dlhý pohľad, — veríš v to?

— No, sú o tom veľmi zaujímavé skúsenosti.

— Tak pozri — tie naše baby už dávno poznajú špiritizmus na tejto doline.

— Ako? Nerozumiem, — stisne učiteľ plecami.

— Ľahko porozumieš. Ony nechyrujú o seanse — to je tak. Chcú voľačo zvedieť — nesadnú si okolo stolíka, nedajú ruky dovedna a necitujú všelijakých nebohých kráľov a koho všetko. Zapichnú nožnice do sita, dotknú sa ich prstami, docitujú si samého svätého Floriána a majú to — rozumieš?

— To je veru zaujímavé, — udrie sa Veston prstom po čele.

— A pôvodné, čo?

— Pôvodné.

— A toho jest tu veľa, veľmi veľa, priateľ. Len treba mať oči otvorené. Ja pomaly prichádzam na to, tu nájsť všetko, ako kdekoľvek inde, lepšie rečeno — v Prahe alebo v Paríži. Umenie, vedu, filozofiu — a ešte akú filozofiu! Pozri si nášho Kozáka a týchto ľudí radom. Vedia sa i z mála radovať, len keď sú zdraví. Kde sa takej múdrosti naučiť? A majú i seansy, lenže oni nevedia o tom. Nemyslíš?

— No, mne sa tu tiež zdá — mal bych sa len oženiť. Nech by zabudol na ten svet… Kolega Ondrejka žije si na Páterovom celkom šťastne so svojou švárnou Evušou. A ja plat už mám, mohol by sa i zariadiť. Takto nebude nič zo mňa, leda pobehaj. A tá Kačka je hodná, čo?

— Klankech? No, je a mala by i dosť pevnú ruku na tie liace.

— Pravda, mala — mala!

Veston, najmä odkedy si bedlivejšie všíma života u Beňov, myslí na ženbu celkom vážne. S ľuďmi sa skamarátil. Zachodia i k nemu — posedieť si, povyprávať, vypožičať knihy. Kúsky podomových obchodníkov, Klanku, tetičky Šíverech, prechádzajúcich slobodne z Viedne i do Viedne, tie ho bavia. A ešte všelijaké pytliacke historky — eh! Len je mäkkého srdca — využijú ho. Stravuje sa u Žeruchu. Keď má peniaze — platí i sedliakom. Kto nemá, poprosí ho a on pomôže. Kačke Klankech kúpil vraj na dvoje pekných šiat — na perkálové, čo bude mať na každý deň, a listrové na nedeľu. I čižmy jej rozkázal, pekné s rozmarínkom, a to u najparádnejšieho šustra v Čreniciach. A ona, potvora, sa i drží, len chlapci ju obchádzajú nejak, odkedy blýska za pánom. Bola už i u farára na rade a ešte pred kopačkou nakukla i za Beňovou.

— Anička, — vytúži sa jej ako vlastnej sestre, — poraďže mi, čo urobiť? Ten tvoj ho zná a ty si i prešla cez také čosi. On sľubuje, ale keď sa s tou prvou rozsobášil.

— To by ti najlepšie Paľko dal rady. Sver sa mu — neboj sa! A že si bola i na fare?

— Bola.

— A pán farár čo ti povedali?

— Abych si to dobre rozmyslela.

— Však ti veru iné neviem ani ja, — vraví jej Beňo, keď sa mu zdôverí. — Ak si dosť silná spravovať voz bez oja — odváž sa! — zadíva sa do jastriacich očú mladučkej orlice. — Ak nie — počkaj. On je ako kus chleba, až pridobrý, a to je niekedy chyba.

— A ty si tiež z tých, — namietne Anna, trochu sa začervenajúc. — Nech ho nezpiatim, všetko rozdá.

— No, zato my máme, čo nám treba.

Jolana snesie chýr z kopaníc a pani Ganslová už vie isto-iste, Kačka zo Svíbového bude na Klábovom pani učiteľovou. Letí to dolinou, doletí i do mesta k pani Schatzovej, starej materi všetkých Lesnianok. V nedeľu už obzerajú Klankech mladuchu, keď ide do kostola, a v pondelok zas na trhu v meste.

— A však je hodná, potvora!

— Bude to vedieť paniu strúhať, ešte inak ako Beňová a Ondrejková.

— No len — no, žeby nepochodila. Ešte je nie pred oltárom.

— No, slečinka, — prekára Ganslová, oblečená vždy podľa starej módy — modernú Nelly na hradskej, — nemohli ste si ho radšej vy naškrieť?

— Koho? — otvorí táto veľké nebové oči.

— Nuž Vestona, pána Vestona. A neviete?

— To by mi bolo treba! — zhŕda sa Nelly. — Som ja na kopanice?

— Ach, aká som len hlúpa, — udrie sa Ganslová po čele. — Však vy máte svojho. A čo pán advokát?

— Ani ten neni pre mňa! Pristarý je. Za takého sa vydať, radšej tak ostať, alebo ísť do kláštora.

— Medzi pekných mladých mníchov, čo?

— Ó, nie — medzi staré baby. Naozaj! — zapýri sa Nelly a ponáhľa vyšívať veľký gobelín Romea a Júlie.

Ganslová sa neurazí. Zadíva sa za dievčaťom na trepotajúcu sa sukienku a drobné nôžky, potom sa obráti a spokojno utiahne do svojej kuchynky. Ako Simorovú — prekára i druhé učiteľky, drobnuľkú Valerovú s kučeravými čiernymi vlasmi, i štíhlu Drúzikovú s peknou gretchen frizúrou, hoci ju odbavia podobne.

Niet však pôžitku z celej akcie. Na ohlášky čaká sa márne.

— Čo to, pán farár, — počká si Ganslová na Svarínskeho v utorok ráno pred službami, keď v nedeľu zas len nebolo nič, — azda tú Kačku s tým pánom učiteľom nebudete ohlášať? Čo ten Veston myslí?

— Nevie sa rozhodnúť — pani moja — nevie. Nie div, — usmeje sa Svarínsky, — raz sa opálil — rozmýšľa! Konečne, je to v poriadku.

— Je — je, ako by nebolo? Času dosť, — prikyvuje Ganslová. — Ale dievčaťu to kazí.

— Veď sa ani ona nevie rozhodnúť.

— No, tak je to už celkom dobre!

Veston sa skutočne nachodí sem i ta a naradí všelikoho. Katušu mu jedni chvália, druhí i hania — on však na to nedbá mnoho. Večer si zájde k Žeruchovi — zaskočí i do Klankov. Dievča jastrí očima, smeje sa ako zvon… hneď by sa sobášil, ale hneď a zaraz čo by tam bol už i kňaz. Keď sa však vráti domov, v tých samotách a neporiadku obstanú ho staré, nevľúdne myšlienky. Príde mu na myseľ Anežka, štíhla, ohnivá brunetka, a jej fešácky gavalier. Spomenie si na chvíle, čierne ako noc, keď ho opúšťaly smysly.

„Všetky ženy sú rovnaké!“ zahučí mu v hlave a zas je rozhodnutý — dnes sa nerozhodnúť. Zahrabe sa do kníh a časopisov. Prehrebá sa, počne čítať — ale nedočíta. Príde mu na myseľ i jeho vlastný život. „Kde by ja!“ a nedôveruje si. Postaví lampu na stoličku, ľahne si do prostunkej železnej postele. Vezme neveľkú Bibliu, sotva ju však otvorí — usne a lampa ostane horieť. „Čo zo svetla, keď oči nevládzu?“ — mihne sa mu, keď ju zháša nad ránom.

Okrem Beňu navštívi neraz i Jozeka v jeho Rukzak hoteli. Adam je takto človek — zdalo by sa, nevie vody zamútiť, zato má názory, až napodiv. Veston sa s ním namúdruje. Rád si zájde i na Toporec za výpomocným Polevom. Tento prostý, zamýšľavý mladý človek má starosti ako on. Nedbal by sa ženiť. Zachodí do dediny za Čelkech Aničkou, tichou a nábožnou. Učiteľ má sa k nemu veľmi priateľsky. Požičiava mu knihy, prepúšťa i učebné pomôcky zo štátnej školy.

— Aký ste vy len človek, — diví sa vychudnutý Poleva, keď večer sedia spolu a varia si čaj.

— Prečo, kolega?

— Nuž zvete ma kolegom, a ja som len prostý človek, neučený. Len čo sa práve sám…

— Eh, kamarát, — prebehne mdlý úsmev po Vestonovej tvári, — slúžite ľudu, ako i ja. Učíte deti čítať, písať, rátať. Čo konečne tá učenosť?

— A ja bych sa ešte učil i sám, len by ma mal kto prizrieť, — prezrádza tento tajnú túžbu svojho srdca. — Počúvať, niektorí boli len na kurzoch a dnes sú učiteľmi.

— Opatrite si knihy z meštianky, prizriem vás. Poskladáte a bude to.

Odvtedy zájde si Poleva s knihami na Klábové. Priatelia sadnú si najviac do pustej kuchynky a diškurujú. Už si i bratsky potykali. Po mluvnici, matematike, prírodopise dôjde rad aj na iné. Neraz i na Bibliu, do čoho sa toporecký učiteľ dávno zahrabal a Veston to tiež piluje od istého času.

— Zaujímavé veci, zaujímavé, — vykladá raz kamarátovi. — Svarínsky má pravdu, to najpotrebnejšie vedeli už ľudia dávno. Pozri, tam je Mojžišových Desatoro. Však je to i dnes základom celého nášho zákonodarstva. Alebo Izaiáš — ako prorokuje o svetovom mieri. Ježiš, ako nám chce pomôcť k pokoju a dokonalosti svojím príkladom a ukazuje cestu do kráľovstva dietok božích… I Beňo, ten podivný človek, hovorí a správne — celá moderná spisba nevie poskytnúť čosi vyššieho a uspokojivejšieho rozorvanej duši terajšieho pokolenia.

— A ja som myslel, — okúňa sa Poleva, — že pre učených je iná múdrosť.

— Tak sa vraví, ale hľaď, — potrhne tie tenké pery bolestný úškrn, — Beňo, ten ušiel od tej múdrosti! Obrátil sa jej chrbtom. Svarínsky sa usiluje nejak vyrovnať jedno s druhým. Ja sa potácam ako opitý a trpíme všetci. Blahoslavení chudobní duchom.

Poleva naslúcha pozorne, ale nevie to chápať. Rád by sa učiť, a učení mu vravia — blahoslavení chudobní duchom. „Čo je to? Je to s tou múdrosťou ešte i nejaká starosť?“ myslí si Janko a učí sedliacke deti s veľkou ambíciou najmä katechizmus. — Veru ich nikto toľko nenaučí, — chváli sa neraz pred ľuďmi. — Však keď príde taký múdry učiteľ, uvidíte, koľko budú vedieť z Biblie a pesničiek!

Najradšej má však, keď mu Veston prepustí vzorku parného stroja, to je už potom v škole radosť.

— No, hľaďte, deti, — vysvetľuje im, až mu oči žiaria, — tu ide para… tento piest tlačí sem… pohne tu tieto kolesá, tak… — bavia sa všetci s najväčším záujmom.

I Beňo si všíma Polevu. Lanského leta bol i na skúške. Veru i pochválil pána učiteľa.

— Dosť je to od toho človeka, — uznal i Svarínsky. — Však tie deti rátajú až po bilión. Dosť je to od neho!

— A za taký plat, — poznamenal hneď podrichtár.

I teraz, keď sa nadaril na Toporci — nazrie do školy. Detí plno, chlapcov i dievčat — živé, okaté tváričky. Len čo cítiť akúsi potuchlinu.

— Ako sa vám darí, pán učiteľ?

— Dobre, dobre — hore vstať! — pokynie deťom, ktoré sa dvíhajú s hlasitým — pekne vás vítame.

— A vy, deti, ako — učíte sa?

— Keby sa mali z čoho. Nemajú knižiek. Ani na písanky im nechcú dať. Ľudia tak vravia — my sme sa obišli bez toho, nech sa obídu i naše deti! Ale ani peňazí niet.

— No, voľačo vám nechám pre tých najchudobnejších, — povie ticho podrichtár.

— A chodia riadne do školy?

— Kým nepasú a nejdú do poľa. Potom je to už nikam.

Začnú čítať. Beňo pochváli chlapcov, pohladká po mäkkých vláskoch okaté dievčatá a myslí pritom i na svojho Janka, čo bude z neho, keď dorastie.

— A čo, pán učiteľ, oženíte sa, — pýta sa Polevu, keď vyjdú zo školy. — Baby si povrávajú…

— Ťažko je to na našej doline. Kebych len našiel niečo pre seba. Spravili by sme to i s Vestonom, — narovnáva si krátko pristrihnuté čierne vlasy. — A vy kam, pán podrichtár?

— Ale hen k Turákovcom. Potrebujem chlapov do hory.

— Tadeto nech sa vám páči! — ukazuje učiteľ chodník ochotne. — Tadeto!

Turákovcov, ako i druhých rodín vôbec, je na doline viac. Len tu na Toporci sú prední — zadní — pytlákech. Inde sú ešte i inakší. Roboty nieto, ľudia postávajú. Beňo nájde pomoci hockoľko. Na prácu akosi nikto nenajíma. Kontraktov na majery je menej a pláce tiež.

— Čo to len bude? — spytujú sa ženy gazdu Dučkech z Mokradia, ktorý si už vyberá čeľaď niekde do Pohořelíc. — Však sme mysleli, bude lepšie — a toť!

— Ba bude horšie, — svraští gazda čelo. — Čož’ ešte dnes — ale keď tie majetky rozdelia. Ale Pán Boh je dobrý. Má starosť o chrobáčika — bude mať i o sedliačika.

V Hnátkech chalupe dievčatá, sestry, sedia pri babkách, vyšívajú a smejú sa pritom veselo.

— A vy čo, deti? — obzerá si ich podrichtár so záľubou, keď sa už s otcom dohovoril. — Ostanete doma?

— Pôjdeme do Ameriky, — ozve sa vravná Mariša s jamôčkou na chutnej briadke. — Len by bolo za čo.

— Ba do Francúzska, — mrkne o poznanie černejšia Betka. — Ľudia vravia, tam vraj je práce. Mnohé sa ta stroja i z dediny.

— I kamsi do Argentíny. Kde to len môže byť? — zahľadia sa na Beňu dievčenské oči. — Je to ďaleko?

— Veľmi ďaleko. I za mesiac sa ide na mori.

— Jojój, to je už iste na kraji sveta. Ta bych nešla!

— A tá Frčkech prespanka sa veru strojí. Pôjdu vraj i s tým jej a tam sa soberú.

— Čož’ takej? Tej je už jedno.

— Najímajú k repe i do Nemecka, — vraví starý Turák, vychudnutý, veľký fajčiar a s načervenastým nosom. — Však sa len nestratíme.

Beňu sa vždy akosi bôľne dotkne, keď vidí to stále vychystávanie. I teraz sa zamýšľa idúcky z Toporca. Na vŕšku pod opadnutou bučinou zastane a rozhliadne sa doďaleka. V údolí ticho leží dedina a kopanice rozhádzané po kopcoch sem a ta, ako pred niekoľkými rokmi. Len vyše obce belejú sa akési stavy a vybuchuje biely dym. To je Zuzicova píla. Pracuje už na dva gátre a konkuruje Friedländerovi z Klenova. Pod Homôlkou belie sa kameňolom, kde pracuje veselý Mikulo s legionárom Sychrom.

„Kameňa dosť, a dobrého,“ myslí si podrichtár. „Azda sa nájdu i potrebné prísady. Zpod kopcov dovážal by sa kameň na úzkokoľajnej železničke do továrne, tam niekde vyše Zuzicovej píly! Drviče, pece… všetko by sa dalo vystaviť a bola by cementáreň. Hneď by bolo viac práce i groša na doline…“ robí Beňo plány, ako sa vytvorí veľká akciová spoločnosť a počne sa pracovať. Ženie ho nemilá predtucha — čo tu len bude, ak sa nestane niečo?

Ľudia sa i vystarávajú, ale netrápi ich to tak ani zďaleka. Po chalupách žije sa chudobno, ale veselo. Plátno sa už porobilo — zvára sa. Beňo, idúcky popred Ručenech chalupu, začuje spev:

halačí skočmo dievčenský hlas.

— Počuj, Evka, — volá Paľko do Ručenech dvora, Janovho, — čo je to za pesnička? — spytuje sa vyčerveneného dievčaťa.

— To je veru pod tú sedliacku, — odpovie a chytá metlu, majstrovský kúsok Tomáša Kavku zo Šíbu — a ak zametá, tak zametá.

— No, keď sa budeš vydávať, dám ti na tú kasanku.

— Ale nie prútom?

— Ó, nie. To ti dá tvoj Jano, ak budeš zlá!

— Čoby len. Nemám nikoho. Mali by ste mi opatriť, — postaví sa s metlou po boku. — Ale čož’? Ja sa i tak nebudem vydávať. Dievčatá sa chystajú do sveta, pôjdem i ja. Čo tu?

— A kde bys’ len šla…?

— Kde druhé — ta i ja. Azda je svet nie veľký?

— To je. Ale ty si ešte malá.

— To nič, — kmitnú Evine drobné zúbky a sotva Beňo urobí pár krokov, spustí:

— Aká je to len povaha, — zamýšľa sa Beňo na tom, čo skusuje. — A takí sú všetci. Robia si dobrú vôľu jedno z druhého. I sami zo seba.

Ináč v obci badať ruch. Sotva sľaví zima — ľudia stavajú. Dane sa už inkasujú, i veľká — majetková, peňazí ešte jest. Beňo si pozorne všíma všetkého. Chodí za bratancom Svarínskym pre tie plány. Nedá pokoja jeho básnickej duši a z vysnených krajín umenia stŕha ho v drsnú skutočnosť. Čosi ho núti dobíjať na toho schopného, ale akosi nehybného človeka.

Srdovan už čapuje na Neostrenovci, ale vždy dostavuje. Práve si pýta z Úverného spolku ešte dobrých niekoľko tisíc požičať. Zájdu ho pozrieť. Privíta ich veselo a ukazuje svoj podvysocký hostinec ako človek, čo sa nebojí prekážky.

— Pozrite, páni, — upozorňuje ich na orýpané steny starej nabíjanice v kúte staviska, — to je slovenský cement. Má to rokov, a nepohneš ho! Preto to ani nezrúcam, ale pristavujem. Je toho dosť, tam izba i tam izba. Žena mi i hudie, je to veľké, ale stavať — viete — to je môj element. Ja som vždy staval a budem stavať. Tu budú miestnosti pre banku, múzeum, ešte i dvoranu pre obec vystavím. A toť tento koniec bude Viedenská ulica.

— Ale čo narobí dlhu! — ozve sa vtom žena za chrbtom o toľko smelšie, keď sú tu i iní.

— Dlhu, dlhu, — ohriakne ju Štefan, — ktorý pán že nemal dlhu? Zuzic má pílu, má i dlhu. Fraštacký má krásny Harušinov dom, a má i dlhu. Ja mám zas podvysocký hostinec. Čož’ je to nejaký Rukzak hotel? Nestojí to za to? Počkajte, pán farár, akým vám ja len budem konkurentom. Príde krst alebo pohreb — prvý osoh patrí mne a len druhý vám.

— A keď ja počnem kázať proti krčmám? — probuje ho farár.

— Môžte — mňa neskonkurujete! Len dám ešte o niečo tuhšie pálené a uvidíte. Náš človek ide rád za dobrou kázňou, o tom ani reči, ale ešte radšej za dobrým páleným, — žartuje Štefan, urastený, silný, len radosť pozrieť. — Mamenku a tatenka, — ukazuje na pár starých ľudí, točiacich sa tiež okolo stavby, — tých si vezmem k sebe. Tatenko mi viac dohánu ako teraz i tak nevyfajčia a mamenka bude mať, čo sa im zažiada. Dajú mi pozor na Šíbanov, aby mi neufrkli bez platenia — čo, mamenka?

— Ičo, Ičo, len si nepredkladaj, — kára ho starena s ružičkami v lícach. — Ktovie, čo ťa všetko zájde! Veru, — pritiahne sa bližšie k Svarínskemu s opálkou v ruke, — nebolo mu toho načim!

— Ba, povedzte, čo by len robil?

— To čo dosiaľ. Toľký groš vrazíš do toho!

— Čoby ste vy vedeli. Však groš prinesie groš. Pomaly sa umiestia všetci legionári. Niektorí krčmária, Lúčan ostal v banke a pri gazdovstve, Miško Mydlár má neveľký krám na rohu, neďaleko chrámu. Oženil sa. Vzal si hodné, pracovité dievča a teraz si to riadia. Iba zádumčivý, vysoký Sychra nechce ďalej od Mikulovej kamenice. Cigán Jano Baláž zas vzal si svojich legionárskych päťtisíc korún a skupuje pekne kožky po doline. A to bol na Sibíri chlapec z údernej roty.

— Ten Mydlár si to ešte najrozumnejšie premyslel, — vraví Beňo bratancovi.

— Prečo?

— Obchoduje s tým, čo ľudia nevyhnutne potrebujú. Ale sa im divím, prečo nešli inde? Čo je tu priemysel? Groša raz-dva nebude.

— Hja, ale Lesná! — usmeje sa farár. — Ty nevieš, čo je pre nich tá dolina. Takej inde niet!

— Veď tak! Ja som sám zaviazol na nej. Kde by nie oni.

Skutočne tá dolina má svoje kúzlo. Ľud cíti, nadchodí doba tvrdej práce, borby o chlieb, zato dúfa. Mládež sa cvičí v Sokole i v Orle. I zábav je dosť. Majeráci odchodia. Územčistá Jolana skupuje hydinu po kopaniciach a vozí ju na starej Šíverovej kobyle do Klenova. Pani Ganslová vydáva a žení. Juro Prepela zaráža sa po dedine. Iba že má konkurenta, akéhosi Kabrnáka z Čreníc. Tohto nemá rád, keď vraj nadchodí do jeho revíru. Čož’ ten vie, ako komu? A on, Juro, to je už ako doma, najmä keď zájde za učiteľkou.

— Pekná Anička, — hodí rukou bozk do dvier Nelly Simorovej, keď mu pošle od slúžky korunu. — Ko-ru-nu dala, ko-ru-nu!

Stromy sa rozzelenajú, i polia ako rok po roku. Horšie je, keď nastáva doba ťažkej práce pre sedliakov. Pánom, čož’? Tí si oddychujú. Četníci a financi i s ich paničkami chodia k Srdovanovi na kolkáreň.

— Eh, darebáci! — šomrú sedliaci, keď ich vidia, — my len robiť na nich?

— Ba čo ich je! — zgáni i Martinko Gelovič, niekdajší pekný fíra, idúc za vozom ďateliny, naloženým, až sa práši. — A ty, sedliačik, len hltaj prach a rob, rob a plať a plať!

— A načo bys’ bol? — pokúša hneď s voza majster Kačkin, čo bol tiež čosi paprať na roličke, a chce sa sviezť po pansky. — Pozri, — hodí rukou vbok, kde sa práve nadaril Svarínsky i so ženou a deťmi, — keby si bol farárom, prechádzaš sa, ako hen… A nech je on sedliak…

— Ale, ľudkovia, — volá Svarínsky, zachytiac niekoľko slov, — nech bych ešte i ja oral a kopal, zas by ste mali len vy menej na čom. Či nie, Martinko?

— Veru, Ich Milosť pán farár, — pristaví Gelovič kone na chvíľu a natiahne tvár čo najúctivejšie. — Tak je, na moj’ dušenku. A kam idete? Prejsť sa? Ach, však je dobre — však je milo.

— Oni nám nechcú konkurovať, — mrká Kačkin, keď pohnú ďalej.

— A ty chceš, potvora? — okríkne ho gazda, pohodiac si okrúhly klobúčik nabok. — Orieš a mlátiš, ale iba hubou.

— Však som majster!

— A toť pán farárko sú nie? — volá, aby to počul ešte i Svarínsky. — K tebe niekto príde, spravíš mu, ako vieš. Ale kým oni natiahnu tú tvoju čertovskú dušičku na to nebeské kopyto!

— To je veru už ozaj tvrdá robota, — smejú sa obaja na nápade.

Svarínsky počuje a smeje sa i so ženou. Tak je to už medzi Lesňanmi. Povyše Cigánov stretnú cechmajstra Stránika, s kosou na pleci.

— Ach, pán farárko náš, kdeže idete, kde?

— Trochu do poľa, Stránik. A vy odkiaľ?

— Kosil som, — potrhne gazda kosiskom na pleci.

— A doma ako?

— Tak len, tak. Žena už stará, ledvaže sa moce po dvore. A mám i syna, mal by sa i ženiť. Už to i, žebože, bolo, a zas nič. Odradil sa a pomoci načim. Mali by ste vy nájsť voľajakú tomu nášmu.

— On si nájde aj sám. Len si dlho preberá.

— Nechce sa im, mládenčiskom, akosi do toho.

— Čo v Lesnej? Ženu mu chová otec — ešte by sa ženil?

— Ako, pán farárko, ako? — stavia sa cechmajster, ako by nechápal.

— No, večer sa ide túlať za svojou a príde, kedy mu ľúbo.

— To je tu tak, pán farárko, od Svätopluka kráľa. Čo robiť? — stiahne hlavu medzi plecia. — I my sme takí boli!

— Veď — veď. A to vaše cechmajsterstvo ešte ide?

— Ide, ide, pán farárko. Veru nás volajú i do Jahodného. I do Bodovej. A dajú človeku i učastujú, ako načim. Len ten pán farár z Bodovej sú veľmi proti tomu. Kedysi som bol, a ľudia len na mňa počúvali. Na nich nie. Tu svolali konvent a zle-nedobre, že vraj — alebo oni, alebo ten človek z osady. Od tých čias ma nevolajú.

— Hja, keď farárom robíte konkurenciu.

— To nie, pán farárko, — žmurká cechmajster, — to nie, ako by sa s vami neuspokojili. To len pre ten chýr. Veru ja nejednému dávam peniaz do ruky.

— Ba azda vám dajú, nie?

— Veď i mne. Ale tomu mŕtvemu, viete, dáva sa peniaz do hrsti. Jeden sa dá hneď, ako sa mu oči zatlačia, keď je oblečený. Ale ten sa vyberie a dá prvému žobrákovi. Druhý sa dáva vtedy, keď sa truhla zatĺka. Ten mu je na cestu.

— No-no, Stránik, — pokýva hlavou Svarínsky, — a viete, čo je to?

— Neviem.

— To je ešte z pohanského sveta, — vysvetľuje farár cechmajstrovi, naslúchajúcemu s otvorenými ústami. — Vtedy ľudia verili, na druhý svet ide sa vraj cez veľkú rieku, kde je prievozník. Pre toho bol ten peniaz.

— Ach, ach, — vyvaľuje cechmajster oči a potriasa kosiskom, — to som veru jakživ nepočul. A ktorý by nemal tak toho peniaza? Ten by azda, na moj’ dušenku, ostal na tejto strane.

— Však je to len povera.

— No, ale ja si veru len vezmem, — uprie Stránik oči i na farárku a deti, ako by čakal, že mu prikývnu. — Povera — nepovera, človek nikdy nevie, na čo mu to môže byť! Opatrnosti nikdy nezbýva — vravievali naši otcovia.

Na hradskej stretajú sa vozy a vytrubujú autá. Tých je s roka na rok viac na veľké trápenie sedliakov. I prášia, aj im ťažko vyhybovať. Niže Starých Mlynov pristavil svoj záprah gazda Plavčo i pre auto, i keď vidí farských.

— Prosím pekne, pán farár, — volá už zďaleka na Svarínskeho.

— No, čo, Plavčo? Kam na tom rebrináku?

— Na lúku po seno. Ale mal bych takú malú žiadosť.

— Teda von s ňou.

— Keď ani neviem, či vám to mám povedať!

— Len mi povedzte. Komuže by ste sa zdôverili, ak nie svojmu farárovi, — tuší Svarínsky hneď čosi lesnianskeho.

— Nuž viete, keď ste pochovávali toho starého Ručeňa zpod Orechového. Tak ste mu to pekne vyložili, ako by len ulial. Ale ja bych rád počuť ešte podivnejšiu kázeň.

— Akú, prosím vás? — díva sa farár zvedavo do poctivej sedliackej tváre. — Akú?

— Tú, čo poviete na mojom pohrebe. No, je to divná žiadosť, pravda?

— Zvláštna žiadosť, — zamyslí sa Svarínsky, — ale… — a tu je rad na ujcovi natiahnuť tvár na ríf, — ak budete gavalierom, môže sa to i stať.

— Ozaj? A ako??

— Nuž pôjdem i s pánom rechtorom do Starých Mlynov, povoláte si kmotrov, susedov a kázeň vám poviem tam pod návratím.

— Ej, no, naozaj? — zasvietia ujcovi drobné oči.

— Naozaj, — vraví farár vážne. — A čo by ste chceli za to?

— Nuž viete, Plavčo, štólu na takýto prípad nemám určenú vo vokátore. To je mimoriadna vec a prirodzene i mimoriadna štóla. Musíte sa dobre popotriasať.

— Ja reskirujem, pán farár.

— Dobre, — vraví Svarínsky, ohliadnuc sa i na ženu s úsmevom, — teda koľko máte kráv?

— Štyri. Toť Lysaňu, Brezuľu a ešte dve, také mladšie.

— Vy teda štyri a ja ani jednu. A keď je už vždy reč o tej rovnosti, dáte mi jednu z tých kráv.

— Dám! Len ktorú? Lysaňu a či Brezuľu?

— Lysaňu!

— Stojí…!

— Sem ruku!

— Tu je! — pleskne Plavčo vyrobenou ťažkou rukou do mäkkej dlane farárovej.

— Ujec, pretnite, — volá Svarínsky na Metielku, idúceho práve cestou. Ten to, pravda, i spraví a zabáva sa na tom, keď zvie, o čom je reč.

— Ale počujteže, Plavčo, — položí mu zrazu farár ruku na plece, snažiac sa zachovať vážnosť, — už je moja i tá brezavá!

— Ako to? — bráni sa gazda. — Ja som vám sľúbil len Lysaňu.

— Keď vám poviem, o čom bude tá kázeň, — sníži farár hlas, natiahnuc sa mu k uchu, — dáte mi vďačne i tú Brezuľu, len aby som ju nepovedal.

— Ha-ha-ha, — rozosmeje sa Metielka, gazda a dedinský zememerač, — vidíš, už ťa majú, na moj’ dušu!

— Ale mi tie moje kravy teraz už dobre opatrujte, — nakladá Svarínsky Plavcovi pri lúčení. — No, Lysaňa, Brezuľa, však ste len pekné! Dobre chované, — potľapká ich jednu i druhú. — Prídem si vás obzrieť!

— Príďte, pán farár, príďte! — a červení od smiechu idú jedni hore, druhí dolu.