ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Príde koleda, ako rok po rok. U Svarínskych jest i bez toho dosť starosti — pribudli o hlavu. Drobná Elenka ani neodchodí od šramkovanej sedliackej kolísky, kde si buviká sestrička, Vieročka. U Beňov pod Orechovým majú zas Aničku, a to je tiež do rodiny. Živé dievčatko farských s veľkým, pekne uloženým zrakom predkladá všelijaké otázky trochu poblednutej mamičke o nových kamarátkach. I bábky im už hotuje. Iba ho vyruší, keď vidí oknom, ako deti behajú v snehu za koledášmi.

— Mama, — obráti oči od okna, — a to chodí i otecko?

— Však si ho videla, nie?

— I pán rechtor?

— Akože! I kostolníci a mechári.

— A pochodia celú dedinu? Všetky chalupy?

— Otecko s pánom rechtorom pochodia evanjelické. Katolícky pán farár zas katolícke.

— Bude dlho, kým to pochodia…

— Za týždeň.

— A k nám prídu?

— Prídu — nakoniec. Zaspievajú nám, zavinšujú a my ich pohostíme.

— Ale naši mendíci nemajú také pekné sukničky ako katolícki, — pozri, mama! — ukazuje Elenka oknom. — Tam idú… aké biele sukienky s červeným golierom! A majú i zvonec. To tým cengajú?

— Zacengajú, aby sa chystali v chalupách.

— A aj dajú niečo?

— Komu?

— Nuž tým, kde vojdú. Deťom?

— Dajú, — zahľadí sa mať láskavo do veľkých zvedavých očú, tmavých ako jej sivé, ale ináč ako by ich len odkreslil niekto. — Otecko kúpil cukríkov, každé decko dostane, aby bolo dobré. Potom ľudia pohostia koledášov, vsypú im mierku zbožia do vreca. Mechári to vezmú na chrbát, donesú do fary a potom sa s tým všetci delia.

— A kde je Janko? — pýta sa na bračeka, z ktorého je už hodný chalan.

— Janko chodí s nimi. Cengá s Ičkom mendíkom, vieš. Donesie ti orechov a jabĺk.

— Ale mrzne. Tam je zima, — stmavie obava v detských očiach. — Pozri, mama, ako len sneží!

Skutočne, biele chumáče poletujú okolo okien. Padajú na blatnú cestu a rozpúšťajú sa.

— Načo išiel len ten Janko? — božeká dievčatko. — Na kopanice ho nepustíš, mama, pravda — nie?

— Nie! Musí ostať doma.

Janko si však zo snehu nerobí veľa. Behá s mendíkom, Ičom, z chalupy do chalupy. Otvára dvere a zacengá. Kostolníci s rechtorom spustia — Rok nový zase k nám prišiel… a farár vinšuje, ako to už býva. Rodina stojí vzpriamená, vyobliekaná ako vojaci pri befeli. Iba mačka vyfrkne von a najmladšie z detí schovajú sa na pec alebo pod posteľ.

— Ako sa máte, Jurinech, Žutákech, Prepelech…? — spytuje sa Svarínsky svojich radom.

A nielen zo zvyku — naozaj. Tohto roku robí to veľmi úprimne. V mnohých chalupách je bieda.

— Však sa len máme nejak, keď sme zdraví, — odpovedajú tu i tam.

Na stole je všade niečo zbožia. Kde za misku, kde za slamienku a kde za štvrtku. Nájde sa i nejaký peniaz. Kostolníci, mechári to zoberú a ide sa ďalej.

— Tým by sme mali my dať! — povie Svarínsky za nejednou chalupou.

— Ale, pán farárko, to si už opatria. To je, čo dajú naši ľudia najvďačnejšie. Nevziať — urazili by sa… — vykladá majster Kubis s pohľadom, roztečeným ako med. — Už som, pozrite, vyše tridsať rokov kostolníkom, viem to. Raz sa nám stalo, čo kdesi-čosi tŕnia založili do dvier, ešte za starého pána farára. Ale na moj’ dušenku, ani sme ta viac nechodili. A čo sa potom stará namrzela.

— Tak je to, — dosvedčuje i Miklúš, mladší kostolník, ohorený rezký chlap. — Ľudia sú navyknutí na to. Obísť niekoho je neúcta.

— Jednako sa to už vyžíva, — šomre rechtor Kremenáč. — Chodíme s vrecami ako žobráci.

— Čož’, ale čo sa nasmejeme, — háji svoje Kubis, cmúľajúc ohorok portorika, čo ešte ráno dostal na fare. — Čo sa tu nastáva všeličoho. Raz, — uškrnie sa furtácky, — išli sme so starým pánom farárom. Došli sme k tej — ako sa len volala na hornom konci — hej, k Mišugech Kači. Práve si obliekala rubač, nový, konopný, a bola, ver’, keď sme vošli, ako ju Pán Boh stvoril. A pán farár veru veľmi nerozmýšľali. — Ale, Kačko, duša moja drahá — hovoria jej, ako fakli, — poď sem, čo ti ho pomôžeme to rubáčisko. — A však som veru nevedela — mrzí sa žena, — šľak vás, joj, čo to hovorím? Chcela som sa pristrojiť, a tu zvonec…

Svarínsky všíma si najmä rodín, čo chodia na majery. Na kopaniciach je toho viac. U Dubcov pod Škriatkovým Žlebom sedí si bláznivá Beta bez ručníka, strapatá.

— Čo robíš, dievka? — pýta sa jej farár, uprúc so záujmom pohľad na peknú výšivku.

— Šila — párala, len čo nezaháľala, — naškľabí sa Beta.

— A ručník ti je kde? — potiahne ju kostolník Miklúš za vlasy.

— Tam, kde i ostatné ručníky… — mrkne naňho i vyšíva ďalej.

— A čo sa neoblečieš? Nikto ťa nebude chcieť.

— Ó, ja som už nie lakomá za mládencami.

— Škoda dievky, — vravia si koledáši cestou. — Aká len bola driečna!

— Ale, pán farár, — pristaví sa Kubis, — a nedalo by sa ju kdesi dať?

— Probovali sme. Nieto kde.

— Ona je takto dobre. I peknú robotu má. Ale keď to príde na ňu, môže niečo i vykázať.

— Môže! Je tu krásy i vtipu, ale i trápenia, biedy, — podotkne farár ako pre seba. — Kde ste boli na robotách? — vypytuje sa radom v chalupách po vŕškoch i na doline.

— My na Morave… V Žeroticiach… Pohořeliciach… — usmievajú sa ľudia vľúdne, ako by im nič nechýbalo. — My v Rakúsku.

— A my pri Prahe, — vravia kdesi hen pod Vysokou. — Veru, pán farár, tí ľudia neznajú Boha. Museli sme robiť i v nedeľu a vo sviatky.

— A čo ste sa neozvali?

— Však sme. Iba nás vysmiali!

Všade žaloby a žaloby. Plat, najmä v Republike, klesol náramne. Ani živnosti si veľmi nepriniesli ľudia ako po iné roky.

— Čo sa to len stalo s tým svetom? — pýtajú sa farára. — Však to bolo lepšie po iné časy. Ale čože ešte nám! Lež tým, čo prišli z Nemecka. Nepriniesli si nič a nemajú čo do huby.

— Ako je to s vami? — zvedavo ohliada sa Svarínsky v Turákech chalupách.

— Len tak, pán farárko, — zakašle suchotinársky Turák, ten zadných, a zasmrká.

— Veru len čo nás zratujú dobrí ľudia, — ozve sa gazdiná. — Však by sme museli pohynúť.

Koledáši si všimnú Turákovej. Tá sa už trafí k svojmu mužovi. Kasanka sa sotva drží na nej. Deti majú tiež rúčky ako píšťalky. A je ich s pätoro. — Biedny život!

Na doline stretnú sa s katolíckymi koledášmi. Organista Jakubec zťažka vydychuje. Bukva hľadí spokojno, ako vždy, a mendíci v sukničkách s červeným golierom drobčia po snehu, aby ich neoziabalo.

— Ako vám ide?

— Smutno. Biedy je veľa!

— Ešte dosť, keď to tí ľudia tak trpezlivo nesú, — vraví Svarínsky. — Čo by tu len bolo, nech sú to ako ostravskí robotníci. Alebo hoc len i títo na Osade.

— Zato na kolede nebude chyby, — zamieša sa Kubis do reči.

— Čože to, keď tí ľudia už nemajú ako inokedy.

U Beňov pod Orechovým vystrojí im Anna hotovú hostinu. Čo však z nej, keď sa už najedli po oči. Zato Kubis stačí… i mechári stačia. Čoby nie? Však si veru remeň nezatiahli okolo pása. Tu je i starý Kozák, žartovný, dobrej vôle. Malý Janko túli sa k otcovi a šepce mu do ucha, aby Aničku nezobudili.

— Tak čo, skusujete — skusujete? — pýta sa Paľo bratanca.

— Skúsiť ako skúsiť, — vraví Svarínsky zamysleno. — Ľudia sú veselí, ale je to smutné. Už si myslím i ja, — pozrie na rechtora Kremenáča, ktorý už tiež nevládze ani sústa, — už si myslím, nepôjdeme viac po kolede. Kto bude vyťahovať niekde i posledné tým ľuďom? Okresný náčelník mi sľúbil konať nejakú podporu aspoň tým najpotrebnejším. Konečne — sú to tiež robotníci a nezamestnaní, ako tí na Kladne alebo v Mor. Ostrave.

— A bude z toho niečo?

— Uvidím!

— Je tu ozaj všelijako, — zvážnie Beňo. — Mnohých len čo preživíme. A čo naše plány?

— Čo, prosím ťa? Veď vieš — ako by sme hovorili hluchým stenám. Nič! Melounka odvolali, má však prísť zas. Čo len bude robiť? Nedávno som bol v Bratislave s jedným-druhým z nových pánov. Vravím im — a viete, čo sa robí po našich dolinách? Ľud bije bieda. — Ale čo, vraj — vysmiali sa mi — kde by mal sedliak akej biedy? — Veď už sedliak, sedliak, ale — roľník bez, rolí! — To bolo vždy. Ty si snilko — nepoznáš svet! Mali by sa tí páni tak prejsť po chalupách ako my — videli by!

— Hádam aj nie, — húta Beňo, ponukujúc hostí. — Ľudia majú všelijaké oči. Ale musíme sa zastať sami, však tým zastaneme seba. Dane sa už vyrubujú, groša nejde na dolinu. Čo počneš i v cirkvi pri takých pomeroch? Kostolík máš malý, fara ti letí — ako to vystavíš? Mali by sme nejako prilákať k nám groš. Pozri, ten Zuzic nás predbehol. Reže už na dva qátre a ide to.

— Však len čo sa vyjarí, počneme stavať cementáreň. To bude tiež niečo, hoci ešte málo. Musíme však vyburcovať i pánov tamhore. Však tu ide o našu krv.

V dvoch bratských dušiach dozrieva akási rozhodná myšlienka.

— Ty by si mal byť takým sedliackym vodcom, — povie naraz Paľkovi Svarínsky, až sa započúvajú i ostatní. — Tu sa dobre nerobí…

— Veru, Kristu — nie… — prikývne Kozák farárovi a utrie si rukou ústa od tuhého čaju.

— O náš ľud páni nedbajú. Zbadajú sa len, ak sa ozve sám. A ty by si…

— Nie som ja na to! — zaskočí Beňo bratanca. — Však vieš, utiekol som pred životom. Vodcom môžeš byť len ty…

— Tak je! Tak je!… — prikyvujú koledáši veselo.

— Ja? — zahľadí sa Svarínsky pred seba ako v rozpakoch. — Ja??

— Ty, ty… A prečo nie?

— Pre svoju lásku, — stíši Svarínsky hlas, ako by ho to ženírovalo. — Nerozumej zle: mám rád tichú službu ducha — literatúru. Kedysi bol som iný — bil som sa i ruval. Ale, Paľko, však vieš — z Londýna, Paríža šiel som rovno na zapadnutú dedinu. Navykol som pokojnej práci, tej som chcel žiť od prevratu. A to bych všetko stratil!

— A jednako ty dôjdeš do toho. Doženie ťa to, uvidíš, — stojí Beňo na svojom. — Dávno to už mám na mysli. Pozri, čo sa robí v Rusku. Myslíš, to k nám nepreniká? Až sem pod Orechové. Adam Ručenech, ten vareškár, ani nemyslí o inom, iba o tom. Chodí po chalupách a vypráva… A nemá v mnohom pravdu? Čo z takého sveta, kde sa pod novou firmou robí to isté, čo sa robilo pod starou? Ty dôjdeš do toho, Janko, — sčervenie poblednutá tvár domáceho gazdu, — a ja ti pôjdem tiež do pomoci proti tomu prefíkanému svetu za svet nový, skromný a spravodlivý…

— Ja tiež! — ozve sa prudko Kremenáč.

— I my! I my! — volajú chlapi zpoza stola.

Anna ich častuje, kyprá, svieža, len trochu schudnutá. Ale však ona naberie na seba. Starý Kozák tiež nehlivie.

— Koštujte túto, — ponukuje. — Však je dobrá?

— Je, — mľaskne Kubis a oblizujú sa mechári po dúšku.

— A tej veru financ nevidel, — chváli sa ujec, osivený ako holub. — Ten ozrutný Krámerisko i s tým pehavým Pichlom dosť sa naobalkovali tadeto. Ale ja som starý vlk.

— Veď my vieme! Veď!

— A doma vás tiež počkám v chalupe. Moja prichystala vám syra so smotanou. A ja som už i tu doma, i tam doma, — blyštia sa mu oči.

Na kolede nieto chyby. Čo nedá jeden — doloží druhý. Dostane sa všetkým, farárovi, rechtorovi, kostolníkom i mechárom, ako sa patrí. Tí z dolnej stránky majú to chatrnejšie. Ale sa tiež nežalujú.

— Dosť je toho od ľudu — dosť!

Po deľbe je na hornej fare trakta. Farárka má plné ruky práce — všetkých učastovať. Janko je v škole, ale Elenka obskakuje okolo ujcov. V kancelárii delia sa ešte peniaze, rozložené na hŕbky po stolíku.

— Keby ich bolo za vrece, — uškrnie sa rechtor Kremenáč, hrnúc svoju časť koruniek a šestákov obratným gestom do vrecka. — Však len človek k ničomu nepríde. Ak i čo zgazdujem — príde diabol a vezme to. A tak bych rád, vidíš, k voľačomu prísť. Človek má deti… Za prevratu dostal som do rúk celú vojenskú pokladnicu. Nik by nebol vedel, mohol som sa opatriť, teraz som pán. A hľa…

— Poteš sa, priateľ, — položí mu Svarínsky ruku na plece, — sme rovnakí. Moji kamaráti, ako vieš, už sa dobre majú. A ja — vidíš! Putujeme spolu ako žobráci s vrecom po doline.

— Hja, práca za národ sa neplatí.

— Komu platí, komu nie. Ľudia zväčša vymýšľajú heslá, keď chcú dostať viac.

— Aj my musíme niečo vymyslieť, — natiahne rechtor vážne tvár. — A ja už i mám myšlienku.

— No?

— Probujme špekulovať. Teraz to robia všetci. Bankári, úradníci, učitelia, všetci. V Klenove je celá burza. Sídu sa ľudia — iba losy a valuty, o tom je reč. I Breda špekuluje. Prečo by sme nemohli aj my.

— Ako?

— Kúpim pol milióna poľských mariek. Teraz sú lacné. Nestojí to mnoho. Marky pôjdu do ceny. Keď vyjdú vysoko, predáme ich a peňazí jest. Kúpiť?

— Ale kúp! — zmäkne Svarínsky v tvári. — Ja som nie na to, ale ak kúpiš, vezmem z nich niečo aspoň na špás.

— To bude dobré, uvidíš! Stratiť nemôžeme, lebo marky pôjdu hore. A človek musí probovať. Umrieš, ostane rodina. Čo jej necháš? — rozohňuje sa Kremenáč, ako by už výhru držal v hrsti.

Sadnú k obedu. Kostolníci s pánmi, mechári v kuchyni.

— Čo, pán farár, ustali ste? — hľadí Kubis na trochu opadnutú tvár domáceho.

— Mám už toho celkom dosť. A vy nie, kostolník?

— Ach, prosím ponížene, — usmeje sa tento tak na jedno oko, — nedajbože horšie. Však kedyže sa mi dostane niečo užiť, ak nie pri kolede? Z toho môjho ševcovstva? Veď mi to donesú tú obuv, čo už nikto nevie posprávať, a potom látaj to i cez deň za tri korunky. Koleda, to je ako hody — sviatok!

— A veru to už nebude na rok, — ohlási sa rechtor, podávajúc si kostolníka. — Čo my budeme chodiť ako žobráci? Zrušíme to, pán farár, pravda?

— Bože uchovaj, — zachveje sa Kubisovi ruka na také slová. Až mu vypadne kosť, čo práve majstrovsky ohrýzal zlými prednými zubmi. — To už nie! To by bol hriech i škoda. Však už len i jest z čoho čosi-kdesi. Ale tak je to, — namieri si teraz už on na Kremenáča, — pán rechtor sú už teraz veľký pán. A je to u nás neškodno. Keby ste vedeli, ako to kedysi platili Lesňania rechtora.

— Ako? — zgáni na Kubisa trafený. — Azda horšie ako teraz?

— Že či? Starý pán rechtor, Pán Boh ich osláv, však sme sa spolu dosť nachodili po kolede — tí nedostávali sôsyp, ale snôpky. Ja som to s nimi sbieral po obci. A veru ten Jano oných, nepoviem ktorý, hodil mu ten snôpok s vôdra na holohumnicu — zrno vyfŕkalo. — Jano, čože mi to tak? — vravia mu oni. — Ale však, pán rechtor, nie je to panna, ale snop… Tak to bolo, pán rechtor.

— No, dobre, keď som sa ja neskoršie narodil.

Svarínsky je rád, keď videl na vlastné oči, ako je to na doline. Kazí mu to, pravda, plány.

— Myslel som, postavíme nový chrám, i faru, — vraví cirkevníkom na konvente. — Teraz len by sme nejak kúpili tie zvony.

— Spravme dobrovoľnú sbierku, — navrhuje hneď Srdovan. — Ja budem cirkevným žobrákom. Aj cintorín sme tak opravili.

— Mali sme sbierať prv, kým bolo groša, — mieni rozšafný Jano Gelovič. A vidieť, jeho slová vždy rozvíria mysle.

— Veru sme už vytrovení, — ohlási sa i Hrebenár zpod chóru.

— Malo sa prv — malo sa prv!… — počuť sem i tam.

— Kto vedel, že to takto príde? — vyvráva kurátor Burý, dobrý gazda a vždy dobrej mysle.

— Ale, pán farár, — potešuje cechmajster Stránik. — Len to rozhodiť — unesieme to. My sme tu neodkladali odjakživa, ani nič nemáme — načo? Keď načim, vyrubí sa. Však je nás toľko, i Bystrú zastavíme. Tí z dolnej strany sú tiež na tom, kúpiť zvony. A ich je len polovica, i chudobnejší sú.

— Akože? Oni by mali nové zvony, a my nie? — zdvihne hneď Peterec peknú sivú hlavu. — To by ale bola robota!

Tento dôvod účinkuje. Odhlasuje sa porub a počne sa i vážne sbierať. V kostole číta sa s kazateľne nedeľu po nedeľu, kto koľko obetoval. Veriaci vypočujú pokojne. Kde-tu sa hlava k hlave nakloní — najviac si však v duchu robia svoje poznámky.

… Ján Stránik, cechmajster… 50 Kčs. („Má z čoho, môže dať!“)

… Ján Plavčo… 50 Kčs. („Mohol dať i viac!“)

… Adam Hrebenár… 20 Kčs. („Hľaďmeže žgrloša. Tomu by odbudlo!“)

… Anna Jurina, vdova… 50 Kčs. („Jojój, kde to len vzala? Však tá nemá skoro nič!“)

… Mišo Ferovič 20 Kčs. („Prežerie sto!“)

Tak to ide radom. Ľudia sa poznávajú a pri takýchto veciach zväčša nezataja sa.

Srdovan, cirkevný žobrák, rozpráva zas v krčme hosťom, ako ho kde prijali.

— Najtvrdší chlap je strakatý Šívera na dolnom konci. To je tvrdší ako ujec Zrídený, i ako Hrebenár. V krčme ho nevidíš, a to je veľká vec. Prídem k nemu, — napráva si hostinský širokú bielu zásteru, ako by ho nechcel zbadať, — najprv nepočuje. Potom mu vysvetlím, čo ma doviedlo, a on — ale, Ičenko môj drahý, však som ja hluchý, ja veru vaše zvony nepotrebujem. Deti nemám… — Ale máte peniaze. — Ani tie, Ičenko môj, vaše zvony nepotrebujú! — A keď umriete — presviedčam ho — už vás len neponesú ako zdochnutého psa bez zvonenia. To ho napokon pohne. Vytiahne staré vrecko na dohán a vyžmolí z neho dokrčených desať korún. Ale abych ho už viac ráz nepokúšal.

— Vred toho skrútil, potvoru… a ten ich má tých cedúľ kdesi v knižke, alebo pod skalou, — smejú sa chlapi.

— Keby ja mal aspoň desiatu čiastku toho, — mrkne Kačkin, prezident figliarov na doline.

— A ja aspoň päťdesiatu, — dodá vychudnutý Strunka. — Kúpil by som ten malý zvon sám. Však veru ja som tiež ledva našiel niečo na tú sbierku.

— Času jest a groša niet, — pohodí Pišta štverácky. — U nás na doline je to všetko akosi naopak. Dôjde to i na krčmárov a potom bude súdny deň, ako to naša babka predpovedá zo Sibylie.

— S krčmármi pokoj, — nedá sa Srdovan. — Čož’ myslíte, to sa Pán Boh o nás nestará? Veru stará ani o farárov, — spustí hneď, keď vidí vchodiť babku z kopaníc s kmotrovcami i s deckom. — Nás to neminie. Čoby len, keď Pán Boh má starosť i na červiačika a dáva slnku svietiť nielen na spravodlivých, ale i na nespravodlivých. Pekne vás vítam, tetička Malekech. Sadnite si, Gužvarech. A čie to nesiete?

— A veru tých mladých Ručenech zpod Orechového, — vraví babka. — Tej Evy Surovcech.

— A to mala len teraz? — diví sa vyčervenená Srdovanová. — Druhé sú veru šikovnejšie.

— Veru len!

— A čo?

— Dievča. On chcel syna — ona zas dcéru. Veru neviem, ako sa teraz predelia.

— Mala doniesť dvojčatá, ako u našich susedov, — zvolá od stola ozrutný Matej Hobla ostrým kňazským tenorom. — Tam sa aspoň nehádajú, keď má každý svoje, hahaha!

— A ste ho dali na riečicu, Mariša? — podchytáva Srdovan Gužvarovú, v ktorej len keď sa lepšie prizrel, poznáva Holúšku.

— A čož’ som ja babka? — oháňa sa bystrá černuša. — Spýtajte sa toť tetičky Malekech.

— Tak čo? — obráti sa k starej, — na riečicu ste ho dali?

— Ale iďte, posmešník, — odsotí ho táto, ani pri tanci.

— Ale ste ho okadili úrečníkom? — dobíja do nej.

— Načo? Čo som ja bohyňa?

— Načo? Nuž aby neumrelo, — smeje sa Srdovan. — To načim pekne prežehnať, — odkrýva ťažký vlniak decku s tváričky. — Však je neúrekom pekné!

— Veľmi sa naň nedívajte, — zakrýva babka tváričku. — Je už, chvalabohu, po svätom krste. Ale máte zlé oči — srastené obočie!

— To veru, — ohlási sa i územčistý Plavčo. — Nedávno mi prešiel popri záprahu. Či mi kravy nezastaly na fľaku. Kričím, šľahám, a tie ani za svet ďalej.

— A čož’? — podáva si zas gazdu, — sú to vaše kravy? Však sú to farárove.

— Ako?

— Veď ste mu ich sľúbili za kázeň.

— Ale mi ju ešte nepovedal! — nedá sa sedliak.

— Hej, priateľko, — volá krstný Gužvara na hostinského, keď sa už trochu zohriali i občerstvili, — tu je korunka. Zahrajte tej malej na tej mašine.

— A pohojdajte ju! — podáva mu decko Maleková. — Nech je z dievčaťa dobrá tanečnica!

— Dobre, dobre, — berie Srdovan korunu. — Ale to mám len za šesták. Ostatné hodíš inokedy, — vracia Gužvarovi štyri šestáky. Natiahne orchestron a spustí do tanca. — No, nech má ľahké nohy! — pohojdá dieťa na rukách, kým v Malekovej vidieť — všetky žilky hrajú.

— Ešte vám vyletí z ruky, — zjajkne krstná a berie nemluvniatko do opatery.

Previnú ho pekne na krčmárskom stole a pri dobrej vôli pohnú sa asi o hodinu.

Srdovan je vo svojom elemente. Krčmári, ako by ani nebol robil iné od malička.

— Čo chceš, Evka? — pýta sa trochu prestarnutej Kvíčalovej z Pántového, ako vošla s fľaškou pod zásterou. — Čo chceš, dievča?

— Dávno som ja oddievčila, — oháňa sa, ale vidieť, nehnevá sa preto. — Vína mi dajte, ak máte aké. Ale nech je dobré.

— Máme po pätnásť, po dvadsať, i po desať.

— No, dajte mi z toho po desať. Ale nech je dobré! — usmieva sa Eva.

— To pre kmotru?

— Všetko chce vedieť. Pre akú kmotru? Pre Dŕžavech tatenka. Chorý sú.

Nejaký ten groš sa v krčme ešte vždy nájde. Ak nie domáci — obrátia sa tu pocestní, jarmočníci, priekupníci s rožným statkom alebo koňmi. Sedliaci chodia najmä zpočiatku — nových krčmárov vyskúšať. Niektorí už prešli všetkých. Stanku, Svetlého i Srdovana. Na takých hostí musí sa dať pozor. Tí vedia, že sa nesmie veriť len po šesť korún. Iní zas prischnú tam, či inde. To sú zväčša lepší gazdovia, ako Zrídený, Gelovič, ozrutný Matej Hobla… Srdovan ich už pozná všetkých, a koho si uctí, koho zas hneď vykúri, keď sa pýta na úver.

— Ale ja mám Zapperovie pálenicu? Nepi, keď nemáš čím platiť!

Ani nepijú. Kedysi za Tobiáša, Naumanna, Singera… bolo inak. Pili, i keď nebolo za čo. Žid sveril, ale napokon prišla rolička na rad. Teraz sú iné časy.

— Však tí naši ľudia ani nepijú, — vraví i Beňo, keď sa staví cestou u Srdovana.

— A nechcel by si to platiť, koľko uvládzu. Ale niektorý nemá. Iný zas by i mal a nedožičí si. Taký strakatý Šívera, eh, — uškľabí sa hostinský s odporom. — Kedysi bolo inak. Teraz kožuchári kryjú a ostatní len vyprávajú. vyprávajú, kto kde a kam. Azda je ten svet už načisto zadebnovaný.

— Ľudia sa boja, že je zle a bude ešte horšie.

— A ste počuli niečo o tom Francúzsku? — prihovorí sa kopaničiar Martin Klučkech, nerajdovný. Ten sa chcel i ženiť — i rozmyslel si to.

— A čo ti to prišlo na myseľ?

— Činčurák z horného konca dostal sa ta a píše, — je mu vraj tam celkom dobre. A tu sa nič neukazuje. Iba s roka na rok horšie.

— Vidíš, nech nezametáš tak tou nohou, pošleme ťa za četníka alebo k polícii, — naberá mládenca Srdovan. — Šíverech Jano už sa má okolo toho.

— Horký ho, — natiahne Martin kyslú tvár. — Však sa hlásili chlapci. Topolec, Vieska, Žilovatý, a dostali vraj — neľzä vyhovieť.

— Škoda bolo nehlásiť sa hneď! — mierni Štefan, keď ich ľudia obstávajú. — Ja bych bol našich osadil. Hľa, ako je dobre Sedlárovi pri železnici. Kačka mu už chodí v krátkych sukniach, poltopánkach a v klobúku. Ruku by si jej bozkal, taká je pani. Ale naši chlapci nechceli za svet z Lesnej…

— Len ty nebráň, — ozve sa tvrdým hlasom kováč Krušina. — Miesta je dosť a našich, ak nemusia, neprijmú. Zas sme len sprostí Slováci!

— Majetky delia boháčom, nám nechávajú krásne sľuby, — pohoršuje sa kostolník Bartoš. — My katolíci to vidíme a vy, luteráni, prídete tiež na to.

— Ty luteránov nespomínaj! — vyrazí vtom Hoblov ostrý tenor. — Ja do kostola nechodím, ale s luteránstvom pokoj!

— Však ja nič, — bráni sa kostolník. — Ja len, že nám sľubovali a čo z toho. Sú Zapperovci menšími pánmi, ako boli pred prevratom?

— Ale čo ťa po tom? — zavolá naňho večne usmievavý, počerný Mikulo, tiež riadny návštevník hostinca pod Vysokou. — Poď so mnou lámať do kamenice. So Sychrom, a to je legionár — budeme traja. Ak sa ti to znepáči, môžeš do Francúzska vyberať šrapnely a zabudnuté granáty!

— Počuj, priateľ, — odtiahne Beňo Srdovana, — to sa tu akosi neukazuje dobre. S naším ľudom je zle — páni zabudli na nás. Mne od tých čias, čo to vidím, nejde robota od ruky. Hovoril som o tom i Svarínskemu. Musíme voľačo počať — čo myslíš?

— Už to máme vymyslené.

— Vyvarili ste niečo?

— Vyvarili! Vydáme manifest.

— Kde?

— Tu — v Lesnej, — sveruje mu plán Štefan, istý výsledku. — Ja mám adresy všetkých, čo vstúpili do Prvého pluku slovenskej slobody. Mám známych na všetky strany, ľudí ako náš Cícor, bojovníkov za pravdu a spravodlivosť. Svoláme schôdzku slovenských drobných pracovníkov a vydáme sedliacky program.

— Výborne, kamarát, — blysne to v tmavých Beňových očiach. — Veď čosi sa musí diať!

— Bude sa — neboj sa! Musíme upozorniť na biedu, čo sa tu valí. Azda sme my nie zodpovední pred ľudom za tie sľuby, čo tu odznely od prevratu? Len jedno nám načim.

— Čo?

— Svarínsky ti už i naškrtol. Nejaký odhodlaný, rozumný sedliacky vodca. Páni sa inak nedovtípia, len na ostrý hlas samého ľudu. Ten ľud musí sa ozvať sám. Musí mať vodcu, ktorý žije ako on. Tým by si bol ty.

— To pôjde ťažko! — zvážnie Beňo. — Čo môžem, spravím, ale to? Nemám schopnosti na to.

— Rozmýšľaj o tom. Tí páni tamhore nesmú odbaviť našu akciu, že je to len hlas nejakých panákov — vieš?

Po tomto rozhovore chodí Beňo stále zamyslený.

— Čo ti je? — spytuje sa ho Anna starostlivo. — Si chorý?

— Nie, duša, — pohladí ju po zružovenom líci. — Dobre sa cítim!

— To ty len tak! — smutno sa zalesknú krásne veľké oči. — Chodíš zadumaný. Zunoval si nás.

— Mám vás radšej, Anna, ako kedykoľvek, — a zodvihne synka na kolená. — Ale má trápi, čo to bude s tými našimi ľuďmi. A keď tak, čo i z týchto našich detí?

— Pán Boh je dobrý. Nezahynú!

— Ale musíme im i my pomáhať.

— Však im pomáhate, Svarínsky, Srdovan, i ty.

— Ale viac, ešte viac, Anna. Kam sa stroja ľudia na prácu? Ty to počuješ, — Eva Ručenech ide do Francúzska. Mnohí sa ta chystajú.

Anna si všíma, ako jej muž chodí po doline. Domov chodí kedy zamyslený, kedy rozvravený. Niekedy prídu i s Vestonom a dlho, dlho diškurujú.

„Ten Veston ako by sa bol len tu zrodil na doline,“ myslí si mladá gazdiná a naslúcha. „Má citu k našim. Ľutuje ich.“

— Kde to pôjdeš, Eva? — pýta sa Beňo Ručenech strapačky, keď nadbehne popestovať malú Aničku.

— Do Paríža, — usmeje sa Evka veselo. — Slúžiť. Chystajú sa z dediny aj iné dievky — Jurinech, Mišovicech, Krupicech. I tá mladšia Sladonech z Mokradia má ísť. Čo sa nás tam nasbiera!

— A kde si bola najďalej, Eva?

— No v meste — Klenove.

— To si sa ešte ani neviezla na železnici?

— Však sa poveziem… — nadhadzuje na rukách Aničku.

— A nestratíš sa?

— Kde?

— Nuž v tom Paríži.

— Čo bych sa len. Keď sa iní nie.

— Iní, iní, — mrkne Beňo na Vestona. — Vieš ty, aké je to mesto, Eva?

— Aké?

— Väčšie ako celá naša dolina. Len domy a domy.

— Jojój! A vy ste už tam boli?

— Bol — ako by nie? Musíš si tam dať pozor, aby si prišla celá.

— Však si dám, — zasvietia jej zdravé zuby v trochu poblednutých ústach.

— Tak je to, — vraví Veston, chudý ako vždy, — nikto o nich nedbá. Ja to chápem. Čo má ten ľud potom zo slobody?

Po chalupách stroja sa do sveta. Dievčatá, chlapci i ženáči sa sberajú. Najtiaž sa jednému podarí, napíše domov a potom to už tiahne.

— Čo tu? — vykladajú ľudia u Žeruchu podrichtárovi. — Práce je vždy menej a žiť načim. Do Ameriky už nepustia tak ľahko. Tá Šaragech tiež nedošla, len kamsi do Kanady.

— I Klankov šiel minulého týždňa do Kanady, — vraví Dučka, gazda z Mokradia. Ten, čo chodí s ľuďmi na roboty.

— A čo tam? — rozumuje starý Stanko od Šupákech mlyna s fajočkou v ústach.

— Dostane sa do hôr a nedávno tam zabilo akéhosi Čelku Jura z dediny. Práve som bol na Dome — žena a deti naťahujú sa teraz o nejakú tú penziu. Ktovie, či dostanú čosi. Ťažký je to chlieb.

— Azda on tam bude, — posmrkáva Adam z veľkých Kuželov. — Najtiaž sa dostať za tú barinu, potom už nejak prejde do tej zasľúbenej.

— To sa zdá… Bratancov Juro bol už dnu, a vyhnali ho. Ľahko môže vraj pritom i zuby nechať. Jakživ neuvidí našu dolinu.

— Eh, čo, — vypne sa dlžizný Mišo Žilovatý z dediny, ktorý od večera tu zavrzol kdesi v Turákech dvoroch pri frajerke, — pôjdeme do Argentíny. Nedávno bol tu nejaký Čech, — odcrkne si po obhorku z cigarety. — Hovoril, je tam celkom dobre. Práce dosť na majetkoch i vo fabrikách.

— Len nesadnúť na lep, ľudkovia, — upomína Beňo. — Takí páni nasľubujú všeličo. Oni z toho žijú a chudobného človeka donesú neraz do väčšej biedy, ako mal doma.

— Veru sa ich po našich chalupách túla hockoľko, — prisviedča Stanko, ako by len zuby hľadal v ústach. — Jedni núkajú mydlo, listový papier — vraj pre slepcov, čo prišli o zrak za vojny. Druhí ti tisnú losy. A koľko to toho nahovoria — nestrasieš sa ich.

— A ľudia sa chytajú na to? — zaujíma sa podrichtár.

— A ako! Veru je po našej doline stavebných a všelijakých losov toľko — hľa, — roztvorí Stanko náruč, ako by ich mal naukladané. — Ešte si len i Jozek vzal jeden. Ale ho hneď i predal za polovičku, keď mu boly načim peniaze na hotel. A Malek zo Svíbového nevie ani spávať, čo vykladá a rozmýšľa, ako to bude, keď vyhrá ten milión…

— Môže ho čakať!

— Prečo? — vravia pri stole. — Nedávno vyhral akýsi četnícky strážmajster kdesi za Bystrou. Aj hneď vypovedal zo služby.

Ako u Žeruchu — tak sa diškuruje na celej doline. Beňo si všetkého všíma… V Čreniciach bohatší gazdovia utrácajú. Chudoba sa ohliada — kde a kam. A všetci si lámu hlavy, ako by sa dalo ľahko zbohatnúť?

— Veru, mamenka, — hovorí istého dňa Evka Holúšech, kreolka, doma, — ja bych tiež šla. — I Jano chce ísť.

— A kam?

— Hoci do tej Argentíny, keby ste nám dali peniaze. Čo budeme takto?

— Čo ja mám toľké peniaze? Kde by ich vzala? — mrzí sa Holúška. — Máte roboty i doma.

— Čo z toho? Ja si peniaze opatrím — aspoň do Francúzska.

— Urob si, ako chceš.

Evka po dlhom váhaní sverí sa švagrovi u Beňov a hľadí naňho veľkými očima tak prosebne, až mu je ťažko odolať.

— Prečo, Evička, prečo utekáš? — pohladí ju po vybelenom líci.

— A čo budem tu, keď druhé idú? — povie dievča vážne. — Brat Jano je už tiež na tom. Len sa to bojí povedať mamenke. Pôjdeme spolu — nestratíme sa.

— Napokon ostaneme tu sami, — hľadí na ňu švagor s výčitkou. — Všetci poutekáte — kto musí, i kto nemusí. Veď si ešte nie stará dievka a u nás máš roboty.

— Veď… ale rôčky letia. Druhé i skúsia, aj si zarobia.

„Tu je čosi iné vo veci,“ myslí si Beňo. — Ten Jano Majerech dávnejšie tu nebol… Čo už nechodí? — pýta sa Anny, keď ostanú sami.

— Chodí i nie. Ale sotva čo z toho bude, — trápi sa i ona pre sestru. — Tí starší chlapci, ako Klupka, Kačkin — takto frajerčiť sa — to áno. Ženby sa však boja. ,Ťažko je vraj ženu vychovať,‘ hovoria. Načo biedu množiť? Hja, u Ručeňov nedávno krstili a Juro je už tiež na vychytení do Francúzska.

— Naozaj, Jurko, — pýta sa podrichtár ešte toho dňa suseda, — že aj ty?

— A čo tu? — stisne tento plecami. — Tých niekoľko kúskov doma obrobia.

— A mladú ženu komu necháš?

— Však sa vrátim — azda neostarne dotiaľ.

— A ťa pustí?

— Čoby len nie? Mali by sme vraj doma i tak iba veľa detí.

— A kam ideš taký nastrojený?

— K ujcovi Malekech do Svíbového. Ostrihať sa mi načim.

— Tak počkaj, podstrihne i mňa, — spomenie si Beňo na svoju návštevu u kopanického zubára. — Zvedavý som, aký je z neho barbier.

Skočí do chalupy, povie Anne niekoľko slov. O chvíľu už idú.

Vo Svíbovom sa nič nezmenilo. Malekovci sú ako kedysi — veselí, zdraví. Chalupa pod sádkom učupená. Iba starý psisko víta príchodzích nevrlo. Ale domáci sú vďační.

— Ostrihajte ma, ujec! — vraví Juro prešedivenému gazdovi, najbelšiemu z čiernych Malekov, ešte v pitvore. — Však ste vy strihávali ovce na Zapperovom salaši. Viete chlapom podstrihnúť krky.

— Veru viem, — vystrie sa majster, usadzujúc hostí v trochu zdusenej svetlici. — Strihával som chlapov i pri vojsku. Ukáž, aké máš vlasy?

— No, tri roky som nebol strihaný. Už bude na štvrtý… ako som sa oženil. Škoda je za to platiť. Náš tatko — však viete — nosia dlhé vlasy. Myslím si — Kristu — ani ja neodstúpim od toho. Ale keď nám už ide pozajtre transport do toho Francúzska.

— Aj ty ideš? — diví sa ujec.

— Aj!

— Ja bych veru nešiel — čo, podrichtárko? — obráti sa k Beňovi s rozhodnosťou v zraku. — Keď má človek čo do huby vložiť, načo by sa túlal svetom? Máš si, Juríčko môj, kúpiť los a čakať, kým vyhráš ten milión ako ja… Stará, daj sem tie nožnice, — zavolá na ženu, tmoliacu sa sem i ta v kuchyni, kým má na lavici cesto rozvaľkané. — Ale fľuskni tam na ne i trochu petrolínu, nech lepšie chodia…

Žena prinesie žiadané — veľké, sčerneté nožnice, stiahnuté na uškách šnúročkou. Malek potiahne šnúročku nižšie, aby kratšie braly. Vyberie hrebeň zpod hrady a má sa do toho.

— A akože ťa to? Za päták, či za šesták?

— No za šesták, keď už idem do toho sveta, — vyškiera sa Juro, tušiac, o čo ide.

— To v Čreniciach starý Dučka tak, — vysvetľuje Malek Beňovi. — Za päták ostrihá pol hlavy, druhú pol len za šesták. Tak seď, ale poriadne!

Juro poručí mu svoju hlavu, strapatú ani šop, načisto do rúk. Darmo je — majster je majster! Nožnice šťukajú. Beňo sa zamýšľa a hľadí okienkom ako dlaň. V poopletanej záhradke počína sa tráva zelenať. Maleková zas miesi cesto, iste na rezance. Pes sa vystrel pod lavicu a spí.

— Ale máš tvrdé tie vlasy ani — Bože, odpusť — šteť. Skáču ani živé, — odpľúva nabok. — A Kozák čo? — vyruší zamysleného Beňu. — Tie zuby nebolia?

— Ktoré, ujec? — všimne si podrichtár majstrovania.

— Nuž tie, čo som mu vytrhol?

— No, tie už nie!

— Však ja to viem, — vraví Malek vážne, ani čo by rectoval niektorú prosbu z katechizmu. — Ktoré ja vytrhnem — tie viac nebolia.

— Eh, — zosŕkne vtom Juro a nakriví vychudnutú ostrú tvár.

— No-no, azda som ti, chlapče, zašiel do živého? A veru som ti, Juríčko, — nahne sa mu k sluche, — veru som ti, na moj’ dušenku, odstrihol kúštik ucha. Ale to nič nerobí, na to druhé už dám pozor. Stará, daj mokrú handru a utri mu to. A ty akože gazduješ, podrichtár? Neľutuješ, že si sa zamiešal medzi nás, sedliačiskov, ha?

— Čo bych ľutoval. Nič mi nechýba.

— Šľak ich trafil, ako len ožúvajú tie nožničiská, — ťažká si Malek. — Tí terajší strihači majú už mašinky a čosi-kdesi. Ja však len tak, ako to bývalo za dávna na našich kopaniciach. Kačo, daj tam ten pilník. Nech ich pobrúsim.

— Chceš i oslu?

— A čož’ je to kosa? — okríkne ju. — Akú oslu? Pilník mi daj, ten starý! Ale hneď…

— Ruky mám samé cesto — nevidíš?

— A dievka ti je kde?

— Tam, kde tvoj syn. Čo ja viem, kde sa odvliekla.

Zato tetička podáva nástroj ako poslušný pomocník v holiarni. Na nožniciach to zaškripí niekoľko ráz a šťukocú veselšie.

— Všetkému spôsob, — stavia sa majster. Vyvracia, obracia, strihá, podčesáva a rovná na pútec.

— Nie tak, — nazrie sa Juro do natresknutého zrkadla. — Ostrihajte ma nabok, keď idem do toho Francúzska.

— Dobre, — šťukocú nožnice ďalej.

Beňo hľadí, ako sa zažúvajú, a bujné Jurove vlasy sypú sa s konopného uteráka na hlinenú podlahu. Už ich je za opálku.

— No, už si pekný, neúrečný, driečny! — podáva mu barbier odštiepené zrkadlo. — Pozri sa! Ani ťa Eva nepozná.

— Však! — fľochne Juro málo nadšene.

— No, — obzrie ho Malek znalecky, — máš málo schodkov. Tuším, ale šesť. Keď to, vieš, nemôžem tým hrebeňom vyrovnať. Hlavu máš trochu krivú… Kačo, vezmi tú britvu. Tam je hen v pošve pod povalou. Podhoľ mu krk. Nech je už celkom hotový. Však je už z neho celkom inakší človek?

— Ale hej, — prisviedča i Beňo, div sa však nezadusí smiechom. — Takej holiarne veru nevidieť hocikde.

— A teba tiež? — ohliada si podrichtára, kým sa Juro ofukuje. — Veru máš dosť dlhé vlasy.

— Ó, nie! — bráni sa tento odhodlane. — Kde bych vás trápil! Mne ešte môžu rásť. Keď budete mať mašinku.

— To, na moj’ dušenku, nebude skoro.

— No, ani nevidieť, a bude, — podáva mu ruku. Jurko vtisne čos’ ujcovi do hrsti a idú.

— Jano, a čo si dostal za to strihanie? — pýta sa ujčinká muža po chvíli, mračiac sa nad cestom. — Povedz, čo?

— Paklíček tabaku, — presýpa si zárobok do vrecúška. — I to je niečo, nie?

— Niečo, niečo… ale tu toľká škoda! — zavzdychá gazdiná. — V ceste plno vlasov! Kto tie rezance poje? Čo som sa natrápila, kým som tej múky nasháňala, a tu ho máš. Lactoste (pozriteže) — koľké vlasy, a za — paklíček tabaku!