ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Beňo so Srdovanom sú po porade ako premenení.

— Program dáme vytlačiť v dvadsaťtisíc výtlačkoch. Trovy hradím, — jasá podrichtárov obličaj, od istého času zjavne dosť vyplnený.

— A ja zas vydám časopis „Zpravodaj zpod Vysokej“, zdvihne Srdovan srastené obočie odhodlane. — Bude to i pre poistencov i na iné. A ani zohnúť, ani zlomiť! — vypne sa v celej veľkosti. — A kto strachom umiera, lajdáci mu zvonia!

Niekoľko dní, a bočná izba v hostinci zariadená je už na administráciu. Program je vytlačený, sú ho hŕby na dlhom stole i pod stolom. Srdovan sedí s mládencom Jurinech zabratý do práce. Pred nimi lajster s adresami. Píšu, balia, rozposielajú na všetky strany.

— Na, nech vedia, čo sa v Lesnej robí! — mrkne povedome na chalana švárneho, samá krv a mlieko. — Počuj, Martin, — všíma si jeho rukopisu, — písmo máš, i ty si hodný, len by z teba bolo niečo. A čo tu máš za papiere? — siahne mu do vrecka.

— Nič! To len tak, — bráni sa tento, ani pristihnutý pri krádeži.

— Ukáž! — vytrhne mu sošitok nešetrne a zvedavo ho otvorí. — Však sú to verše, chlapče. Či ty i verše píšeš?

— Niekedy… z dlhej chvíle, — červenie sa Martin.

— Nechaj! — odťahuje sa hostinský, zabudnúc na prácu. — Ukážem to farárovi. Ten sa rozumie do toho. — Nadíde Beňo — podá to i jemu. I Svarínsky sa staví. Prečíta.

— Pozoruhodné, — vraví farár. — Však je tu na našej doline nejeden stratený básnik. Nedávno mi starý Peterec ukázal celú knihu veršov, čo pospisoval.

— Veru, priznám sa vám, pán farár, — blysne Srdovan šelmovsky očima, — keď som ja mal frajerku, tiež som písal verše. I do Hlásnika som z nich poslal. Ale toť Martin, to je niečo iné. Mal by si sa, chlapče, hlásiť niekam do kancelárie.

— Ja by rád, keby to bolo možné…

— Iným bolo, prečo by nie i tebe, — obzerá si ho Svarínsky dôkladne. — Potisneme ťa, len chcieť…

— Čož’, keď on už má i frajerku, — doberá ho hneď krčmár. — Azda by sa i oženil. Však Mariša počká, keď môže byť z nej pani. A tebe sa i tak nechce sedliačiť. Nejde mu to akosi od ruky.

— Radšej píšeš, Martinko? — nahne sa mu Beňo skoro nad perom.

— Radšej, — čiara mládenec adresy istým, ustáleným písmom.

Na poštu nosia zásielky v náručí a letí to do šíreho sveta, čo si smysleli ľudia pod Vysokou. O deň-dva ozvú sa i noviny. Píšu o novej strane. Vyjde i Zpravodaj, s programom na úvodnom mieste.

— Čo si oni myslia v tej Bratislave, — predkladá Štefan prvé číslo priateľom. — Azda sme my len nejakí lajdáci? Keď chceme — máme i noviny, — hladká so zrejmou radosťou malý žurnál, na jeho priečelí čítať: Majiteľ a vydavateľ Štefko Srdovan.

Skoro nato príde do Lesnej človek, vyposlaný pánmi, ktorých odvaha ľudu pod Vysokou jednako len znepokojila. Je to akýsi Valek, vychudnutý, ostrých očú. Zájde k Zuzicovi na pílu pre informácie. Potom sadne na bicykel a hybaj za Beňom až pod Orechové.

— Prosím vás, — zastihne podrichtára hnoj upratovať na dvore, — čo nám to robíte?

— Čo by sme robili? Nič… — odvetí mu. — Len vás chceme nahnať, aby ste už robili niečo vy. Pozrite, — vedie ho do izby, — čo je pomaly z tejto doliny. Chceli sme mať železnicu — nejde to. Sľubovala sa ľudu zem — nedostal ju. Vlani koľké ovocie len vyšlo nazmar… to predsa tak nemôže ísť večne. Ovocie vyvážajú na Moravu za bagatel, keď je tam iná krajina a dá sa to lacno vypáliť.

— Však sa to napraví! Nájdeme spôsob a bude, — zahládza ochotný Valek. — Pozrite, Zuzic má tiež ťažkosti, a pomôže si. Videl som, staviate cementáreň. Myslíte, nezíde sa vám naša pomoc? My robíme, koľko možné…

— Už je čas, pán tajomník, — hľadí mu podrichtár rovno do citlivej tváre. — Len skutky, skutky! Životné možnosti nášho ľudu s roka na rok upadajú. Čo mladšie, ohliada sa — kade kam. Niet týždňa, že by sa voľakto nebral do Francúzska alebo Argentíny. Tu, hľa, — vytiahne list z Biblie na stole, — píše nám Eva, švagriná, odkiaľsi až z Vixurren… Prečítajte si.

„… Drahý Paľko a Anička,

v tomto druhom cudzom svete spomínam si na Vás a Vás i mamenku veľmi pekne pozdravujem, — prejde nepokojný zrak s úhľadného riadku na riadok. — Ja som chvalabohu zdravá a Vám tiež vinšujem zdravia od milého Pána Boha. Tu nám je veru niekedy i smutno, niekedy zas veselo. Eva Ručenech je v Paríži, kdesi u záhradníka. Ja som predbežne len tu. Pomáhame i s Betkou Šaragech v kuchyni, kde sa varí pre chlapov i pre domácich. Tu je i brat Jano, ale jemu sa nechce na poli robiť. Chystá sa do Lille. Najhoršie je, keď neviem tú reč. To je tu človek ako nemý. V sklepe nám vydávajú, čo treba, na ceduľky. Len keď neviem vždy, ako sa čo volá. Dnes mi boly načim vajcia. Idem do sklepu, pozerám-pozerám, na čo ukázať? Vajcia, vajcia — hovorím im — také okrúhle — ukazujem rukou. — Ahá — usmeje sa predavačka — už viem…! a prinesie mi cibuľu. Čo som mala robiť. Počala som kotkodákať — a som dostala, čo mi bolo načim. Nedávno zas šla som na pole za ľuďmi. Naraz — hup, sletím do jamy! Som sa ja tam nakričala, kým ma našli. To sú jamy, čo vyrýpaly granáty. Neraz sa do takej prepadnú pri oraní i s motorovým pluhom. Tu boly totiž veľké bitky. V nedeľu sme si to šli pozrieť. Všade ešte ležia zbrane, revolvery, granáty a čo všetko do kanónov, vrecia cementu, kostí z koní i ľudské… Pušiek je tu hockoľko. Aj sme si vzali po jednej. I patrón. V noci nám líšky sliepky plašia, nuž strieľame do nich. Prvý raz mi to dalo facku, až som sa zmotala s okna. Ale som navykla. Teraz už strieľam ako nič. Iba nám je pusto. Tu zábav niet ako u nás. Divní ľudia! Hodia peniaz do takej mašiny ako u Srdovana a potom tancujú. Aj sa pobijú. Minule sme museli oknami zo šenku povyskakovať, čo sme mali strach, že nás dopichajú. Platu máme 200 fr. na mesiac bez chovy. Žiť by sa i dalo, ale sme tu cudzí. Ani do kostola nemôžeme, Francúzi nechodia a nám to chybuje. Niekedy sa sídeme z okolia a zaspievame si. Ale ja tu dlho nebudem, keď brat Jano pôjde do Lille a zvidí sa mu tam, pôjdem za ním. A čo ten Majerech? Veru by sa ho mala načakať…“

— No, čo vy na to? — všíma si gazda, aký dojem to vyvolá na tajomníkovej tvári. — Dosť sa to natrápi také slovenské dievča v cudzine, čo?

— Dosť!

— A iní sú azda i horšie. To nás, vidíte, ženie — ohlásiť sa. Stavte sa u Srdovana, alebo u Svarínskeho na fare, povie vám to isté.

Svarínsky je náhodou práve u Srdovana, keď Valek otvorí dvere.

— To je tak, — prisviedča mu farár, keď rozpovie, čo skúsil hore pod Orechovým. — My tu žijeme medzi ľudom a uverte, ťažko sa nám dívať na to. Mali sme veľké plány, klopeme, a nikam. A keď je to nielen u nás, ale naširoko pod Tatrami. Pozrite, tomu Borovcovi ľahko je povedať — pôjdeme na svoje majetky hospodáriť, alebo — že našim mladým vzdelancom ostane ísť na Balkán!

— Máme už toho i my dosť. Čo sa len s nimi nakáni váš bratanec, Dr. Macho! — lúči sa Valek kamarátsky. — Však to bude inak…!

— Ale im prikrútnite, nech si nemyslia, že to len tak! — volá za ním Srdovan. — My sme tu chlapi pod Vysokou. Nás ani zohnúť, ani zlomiť, a kto strachom umiera, lajdáci mu zvonia! — tak sa to u nás vraví.

— Azda to už teraz pohne i tou parceláciou! — úfajú sa priatelia.

— A naozaj. Do obce príde úradník a legionár Lúčan posháňa všetkých, čo čakajú na sľúbenú zem. Zapperovci dali rozdeliť jednu ratu. Dostali z nej drobní ľudia do prenájmu po meričke. Iné sa nestalo. Na obecný dom dostaví sa i jeden zo Zapperovcov, Eugen, zažitý, v najlepších rokoch.

— Ej, na moj’ dušenku, — nahne sa k Beňovi kováč Krušina, čo iste odišiel rovno od nákovy, — z toho asi nebude pre nás veľa. Pozri, — mrká zrakom po Zapperovi, — ako si fajčí cigaru a ako sa smeje.

— Čož’ — odpľuvne si Krtko, — azda ten už nevie, čo je s ním?

— Ešte nám vraj aj tie pachty vypovie! — vraví tak, aby ho bolo počuť, Kačkin Pišta invalidom. — Veru tak!

— No, Kristu — to už nie! — zaverí sa legionár Lúčan, zabratý do veci.

— Veru, počuj, s tou našou zemou nie je to dobre! — strká Činčurák kmotra Knugu zpod Pántového. — Pozri, ako sa s tým suchým úradníkom dovráva ten farár!

Svarínsky pri okne skutočne vykladá čosi úradníkovi. Vidieť, hnevá sa. Líca mu polieva červeň a čelo nad očami sa mračí. Vedľa stojí legionár Lúčan, chytajúc každé slovo.

Do priestrannej siene nahrnie sa ľudu. Vojdú legionári, invalidi a takí, čo sa prihlásili. Veľká časť nie je ani tu. Tam je kdesi po majeroch i v cudzine. Hľadajú kus toho chleba.

Trochu placho zamieša sa medzi prítomných i Adam Jozek, kopanický šenkár. Obzerá sa na všetky strany, ako by chcel ľudí na prstoch spočítať.

— A čo ty tu chceš?? — doberá si ho hneď Mišovic, dedinský inžinier.

— Čo? — stavia sa Jozek, neoholený, neogabaný od istého času, — nuž zem! Čo ja mám zeme ako vy?

— Však máš hotel.

— Veru, taký…

— Rukzak hotel, — smejú sa sedliaci.

Hneď by bolo veselo, ale vec je vážna. Nálada je napätá.

— Čo by sme lebo začali, páni, — vraví Lúčan úradníkovi. — Viac nás už nebude.

Posadajú si okolo stola na dlhé lavice. Hŕba ľudí stojí. Začne sa. Slovo má úradník, ktorý chladno oznamuje prítomným, že celkovej žiadosti o parceláciu na Lesnianskej doline nemožno vyhovieť, lebo Zapperovci vyhrali vec pri Najvyššom správnom súde. Zato niečo sa rozparceluje, a to v Čreniciach i na kopaniciach…

Sieňou zašumí nevôľa.

— Čo vyhral? Čo mohol vyhrať?? Tu je zákon! — pozastavujú sa prekvapení ľudia. Mrak prebehne po tvárach a oči zaiskria. — To bude zas len akési panské huncútstvo.

Zapperovi je zrazu teplo. Práve si chcel ešte zapáliť havanu. Strčí ju zpät do striebornej tabatierky, aby sa nezažla i bez zápalky. Čosi pošepne notárovi Mrávikovi, i vychudnutému a bezradnému úradníkovi a rýchlo sa porúča. Nadureno fľochnú za ním zo všetkých kútov. Dobre ho neprepichnú očami.

— Hja, dobrí ľudia, — sbiera úradník duchaprítomnosť, — zákon je i pre majiteľa, Zapperovský majetok nepatrí jednému majiteľovi, ale až štyrom bratom. Príde z neho rozdeliť niekoľko jutár v črenickom a niekoľko v lesnianskom chotári. Len to, čo udrie vyše miery, stanovenej zákonom.

— A potom si i to, čo nám dali do pachtu, môžu zobrať? — ozve sa legionár Lúčan, hrajúc už všetky farby od rozčúlenia.

— Akože!

— A to málo-neveľa tiež on určí, kde nám pustiť?

— On. To je jeho právo.

— Tak sa my môžeme naúfať!

— Nemôžem za to! — pokrčí úradník plecom.

— Nuž a paragraf zákona? — ohlási sa i Beňo nervózne.

— Aký paragraf?

— Paragraf pozemkového zákona, — usiluje sa podrichtár ovládať sám seba. — Podľa tohto mali by Zapperovci dostať majetok, a hoci raz taký veľký, na výmenu. A tento na doline mal by sa vzhľadom na preľudnenie pre výnimočnú potrebu rozdeliť drobnému ľudu.

— Ten paragraf sa ešte nepraktikoval.

— A prečo nám to sľubovali? — hučí so všetkých strán.

— Kto vám sľuboval?

— Nuž páni, ministri a kto všetko! — volá rozhorčene Srdovan.

— Proti poriadku nemôžu ani oni, — vystupuje pot úradníkovi na čelo. — Z našej pozemkovej reformy je i tak dosť prachu po Európe. Žalujú nás zemani.

— Nech žalujú, pán radca, nech! Prvý je ľud, čo nemá na čom robiť. Dosť sa už načakal a natrápil.

— Kristu — ten Ičo má pravdu! — prikyvujú si Malek Cícoroví a Cícor Malekovi. — To veru dosť!

— Ba nás len vždy klamú, zavádzajú, — kričí kováč Krušina. — Načo je len chudobný človek na svete? Pánom na posmech, sebe na trápenie!

— Počujte, ľudia, — chlácholí ich Svarínsky, — už sa len utíšte! Hlavou múr neprebiješ. Čo možné — rozdelí sa. Ostatné probujeme ešte nejak konať.

Vrava trochu zmĺkne, oči pohasnú. Sedliaci sa radia a radia. Zato, keď úradník sadne do Zapperovho koča, letia za ním pohľady ako šípy.

— Zem vraj patrí tomu, kto ju obrába! Ba hej, — zahreší Ondrej Strunka, ktorému všetky žily poznať na tvári.

— Ukážu ti straku na kole, — dodá legionár Sychra. — Za to sme my bojovali? Že to len tá chudoba trpí!

— Tak, hľa, — smeje sa i tu figliar Kačkin, — mysleli sme, že to ako chleba odvaliť. Páni sú prví, počkajte! A páni proti pánom? Vrana vrane oči nevykole.

— A som vám dobre nevravel? — spomína objemný Dučka z Čreníc v krčme u Stanku. Pristavil sa, ako obyčajne, vezúc klady z hory. — Nevravel som vám, ha? Nebude to inak! Ako by bolo? Čo je raz čie, ako mu vezmeš? Najmúdrejšie — kúp si dobré štajeráky a hybaj na furmanku, ako ja a toť Fraštacký, — ukazuje na furtáka, čo od istého času akosi opadol. — Čo bude i tak z chudobného ľudu, keď sa to podelí? Nebude ani kde zarobiť.

— Ba na moj’ dušu, — priznáva i Strunka.

— Zle je, nedobre! — vzdychajú sedliaci troškári. — Zo sľubov nevyžiješ. A ten náš farár tiež… len bude to, bude to, a hľa! Bude z mačky chvost. Ten Bukva sa aspoň do takých vecí nestarie.

— A čož’ farár môže za to? — zastane sa ho Metielka.

— Ale nemali sľubovať i so Srdovanom.

— A čož’ tam sľuby? — zamieša sa Ferovič, čo chcel byť kedysi richtárom a teraz to len ide s ním akosi dolu vodou. — Chudobu oni neobránia. Na to sú iní.

— Kto?

— Komunisti. Tí už áno!

— No, Mišo, — volá Dučka s krígľom piva v ruke, — tí azda nesľubujú? A nemajú tiež svojich pánov? Páni sú ako blchy, nájdeš ich i v najpoctivejšej posteli, vieš? A chudobný človek musí sa všade obracať. Nie — ako ty, kamarát… Ty, Mišo, odpusť — mal som ti to už dávno povedať — rád by si tiež mať, ale sa veľmi obávaš natiahnuť si chrbtovú kosť.

— Čo ty vieš? — osopí sa na gazdu Ferovič, vzbĺknuc hneď ako slama. — Počkaj, čo tu ešte všetko bude. Takto to predsa nemôže ísť! Čo si kedysi zarobil človek na majeroch a čo teraz?

— To je pravda, — pristaví sa i krčmár Stanko, rezký, živý chlap, medzi debatujúcimi. — Ja som, ľudkovia, ako gazda priniesol pred vojnou zo sveta 4000 korún a ľudia si tiež dosť zarobili. To bol peniaz, čo?

— A ja, — vypne sa hrubčo Dučka povedome, — v osemnástom roku doniesol som vyše dvadsaťtisíc. Hneď som si dlhy povyplácal. Teraz to tak nejde. Ale sa ani negazduje. Pozrite, čo si všetko človek dovolí?

— I syna učiť, vychovať za pána, — pichne ho Ferovič.

— Čož’ to, — prihne sa Dučka ešte bližšie. — Syn je syn. Ale roľu predávať za roľou, a len na seba a do seba!

— Ja si to môžem dovoliť, — skypí v Mišovi krv. Nech je nie také nič popri Dučkovi, hneď sa chytí doňho. — Páni si užijú a človek ako človek. Ja som nie lakomec ako ty.

— Ale sa potom nežaluj. Gazduj si, ako sa patrí.

— Pre koho? Čo ja mám deti?

— Mohol si mať. Vidíš, a potom si komunista.

— Ujec Dučkech, — vbehne Stankovo dievča, — bežte, kone sa vám pohly!

— Ej, kaliky, — dopije objemný gazda a beží. — To už iste ten Fraštacký, šľak ho trafil…

— A ty nám ešte budeš kapitánom, — volá za ním Ferovič, ako by ho zrazu všetko prešlo. — Kristu — budeš!

Dučka však už nezačuje. Dobehne fúru, čo sa pekne hla za Fraštackého vozom. Schytí opraty a zdrží. Vyskočí ako lopta na hrubánsku bukovú kladu a — hio!

— Tomu to už svedčí, lepšie ako Fraštackému, — hľadia ľudia za furmanom.

I Svarínsky si ho obzrie idúcky hradskou.

— To je chlap! — myslí si, ďakujúc Dučkovi za pozdrav. Ten sa nedá životu! Taký je ešte i kurátor Paľo Burý. Toho tiež nič nevyruší, a vždy je dobre. — Mali by ste sa nebáť života, ako ten, — povie chlapcom, čo stoja okolo Klupku a Kačkina pred Stankovou krčmou.

— Nemáme takého drieku, — uškľabí sa Klupka a mládenci sa rozosmejú.

— A čož’, ty nemáš nohy až po zem? — zatne mu Kačkin a smiech ešte vzrastie.

— Ach, pán farárko náš, — prederie sa vtom Malek, ten najbelší z čiernych Malekov, zubár a holič na doline, — však sa z nás veru každý driape ako to mača. Ale čož’, kde sa tu mať? Ja som mal už dvanásť krštení, sedem pohrebov, tri veselia, kde by sa človek nevytrovil? Čož’, je to nám len tak nebáť sa života?

Farár vidí, ujec má už trocha pod klobúkom. Bieda tlačí ľud, ale i ľahkomyseľnosť.

— Nie je to tak zle, že by nemohlo byť horšie, — vraví im, ako ho obstávajú.

— Veru, pán farár, — zamieša sa pani Ganslová, čo je vo svojej úlohe, ako vždy, — máte úplnú pravdu. Ale úplnú. Čo ja pamätám, bolo inak. Kávu ľudia nepoznali, ani cukor. Čo bolo načim na seba, to robili doma. Teraz čo zarobia — vydajú. Vyšívať sa už dievkam nechce. Ak voľaktorá vymyslí niečo nové — všetky to chcú mať. Kto tu kedy poznal hodvábne ručníky, fertuchy a kadečo? Taká dcérka len — mamenka, dajte! — Kde ti to vziať, dievča? Tatko nedá! — vyhovára sa mať. — Jaj, vy len nechcete, abych bola ako ostatné. Kto si ma potom obzrie?… A mať, blázon, nemá čižiem a beží napokon za kmotrou — požičaj mi štíble, idem do mesta pre tú Marišu! Celú ma utrápi… Je tak, ľudkovia?

— Je, je! Ako ináč — smejú sa okolo a prikyvujú sedliaci Ganslovej.

— Svoje by poshadzovaly a najradšej by sa šatily ako naša slečna.

— Simorová?

— Tá, pán farár. To je dáma. Ale má i z čoho, keď jej i z Jazernice pomáhajú. Tej garderóbu by ste mali vidieť.

— Musím si to raz obzrieť, pani Ganslová, — vykročí Svarínsky hradskou pod Homôlku, kde sa stavia cementáreň, pravda — zpočiatku len tak ako na skúšku.

Na stavbe, pozdraviac robotníkov, zvíta sa s mladým nadaným inžinierom, Edom Kertzerom. On vypracoval plán a ochotne vysvetľuje, kde a ako sa rozloží podnik.

— Z kameňolomu pod Homôlkou vybudujeme úzkokoľajnú dráhu sem, ku hradskej, — ukazuje jemnou, skoro ženskou rukou, ako by kreslil do vzduchu. — To budú drviče, hen zas mlyny, kde sa celý materiál zomelie na múčku. Tam zas vystavíme pece, kde sa to s pridaním koksu a uhlia pri vysokej teplote vypáli. Treba nám ešte skladište, kde sa materiál uleží, otáčacie mlyny, čo ho znova na múčku premelú, a zásobáreň, odkiaľ sa už povezie hotový cement do sveta.

— Hohohó! — ustrnie farár, prejdúc si rukou po čele. — Kde by sme my vzali kapitálu na toľké stavby?

— Kapitál je už tu, — usmeje sa Edo, vyholený, úhľadný, — Gmuntovci, ako viem, upísali pekný groš a za podnikom stojí predovšetkým klenovská Národná banka… Peňazí jest, a tie treba do čohosi uložiť, nie?

— Však ich len ukladajte, ale obozretne a šťastne! — vracia sa Svarínsky trochu zamyslený. Cestou stretne slečnu Simorovú, pristrojenú vo svedčných matrózkach. Stojí na priedomí, ako by čakala kohosi. Modré oči sa jej veselo smejú. Slnko svieti na ňu a ona ako by svietila tiež. — Komu kvôli sa to len obliekate, slečna? Či tak? — spraví posunok nahor, pomysliac na inžiniera.

— Ó, nie, — pochopí hneď Nelly narážku. — Sebe, sebe kvôli!

— Máte vraj krásnu garderóbu, — rozplynú sa vysadnuté mraky na farárovom čele. — Je to pravda?

— Čoby mala. Ale budem mať. Teraz si dám spraviť dvoje šiat krepdešínových. A kto vám hovoril? — sošpúli ústa zvedavo.

— Pani Ganslová vyprávala mi celé bájky. Nedbal bych to vidieť. Ukážete mi?

— Prečo nie? Poďte, ak vás zaujíma, — pohodí hlavou ochotne, zrejme natešená. — A ak sa smiem spýtať, načo vám je to?

— No, chcem mať úplný pochop o dokonalej dáme na našej sedliackej doline.

— To budete mať, hahaha! — zazvoní smiechom. — To už áno. Nech sa páči!

Vojdú do úhľadne pristrojenej izby. Na pohovke s osem podušiek, všetko práca jej šikovných rúčok, pestovaných a manikúrovaných čo najstarostlivejšie. S povaly visí luster s vyruskaného plátenka, ako u Stankov na kopaniciach. Ináč je všetko po starom. Iba o jeden obraz namaľovala viac. Mladosť a kvety. Tam visí pri kachliach nad pohovkou.

— Tak teda pozerajte! — otvorí skriňu a vyťahuje po kuse. — Tu mám štofové šaty, dvoje krémových… Toť je skladaná sukňa krémová… šaty holzfarbe, drevovej farby, s ružovým krepžoržetom… pastelovomodrá látka so strieborným hodvábom… hodváb slnkovej farby… modré hodvábne šaty… tmavomodré s volánkami… kroj… a matrózky, čo mám na sebe. Nie je to ešte tak veľa. Druhé majú viac. Taká Aňutka Povolová v Bratislave, čo mi tá toho naspomínala, a ona je ešte tiež nie nejaká zvláštna dáma, — smeje sa Nelly veselým, zdravým smiechom, ako keď je žena vo svojom elemente.

— Pekné veci, — obzerá Svarínsky šaty, — ako v kráme. — Celý majetok!

— Páči sa vám? Teda ďalej. Nasledujú kabáty… ríbezľovočervený… krémovožltý s veľkým muflínom… sivý… drap… sveter strakatý…

— Jojojój!

— Pančuchy sú najrozličnejšie, — pokračuje Nelly, teraz už tiež skoro ako nejaká predavačka vo veľkom kráme. — Tu sú s Amorovým šípom… telovej farby a potom od striebristej až po čiernu.

— Hustejšie nemáte?

— Hahaha, nie sú v móde. Všetky sú priesvitné. Nasledujú topánky.

— No?

— Zvedavý ste na číslo? Tridsaťpäť i pol. Najviac tridsaťšesť, — blysne koketne zrakom. — Tu sú lakové s antilopkou… šampáner… žlté… lakové pol… celé… ševro prosté… snehovky.

— Čo máte ešte? — spľasne hosť rukami od údivu.

— Bože, veď všetko vám nesmiem ukázať. Ale áno, ešte niečo — klobúky. No, — vyberá zo škatúľ, — dva biele… jeden filc… hodvábny… dva žlté… jeden z kvetov a slamy… jeden sivý… jeden tehlovej farby.

— A ešte? — otvára Svarínsky oči naširoko.

— Rukavičky… biele kožené… sivé kožené so zlatom… pletené karlsbádky… dva páry kožených so zimným futrom… — vykladá Nelly všetko na stôl, na posteľ, na stoličky, na pohovku, až je celá izba plná-plnučká.

— Úfam sa, ste na konci.

— Nie! Ešte klenoty. Veď moderná dáma len nebude bez klenotov, hoci sa teraz nosia i falošné. Tu je dlhá reťaz s medailónikom… zlaté hodinky… zlatá náramka… obrúčka na ramienko… briliantové náušnice… briliantový prstienok… ihlica… koraly… to je všetko. Nemám toho veľa, — díva sa na Svarínskeho veľkými očima ako dieťa na oblaky. — Čo myslíte?

— Povedať vám?

— Povedzte! — nenahnevám sa.

— Nechcel bych byť vaším otcom.

— Prečo? — skočí Nelly. Vidieť, vie už vždy vopred, aká bude odpoveď. Jej drobné zúbky len tak ihrajú lesklé a zdravé. — Povedzte, prečo?

— Boli by ste mi pridrahou dcérou.

— To si myslím. Mne však otec ani tak nedá.

— A kto?

— Mama!

— Mama?

— Áno. Ó, tá je dobrá… Tá uverí, čo mne treba, a pošle mi…

— Zdá sa — všetky mamy sú rovnaké na svete! — a vypráva hosť o materi, ktorá šla pre parády dcére do mesta v požičaných čižmách.

— No, vidíte — všetky mamy sú rovnako dobré, — zabáva sa Nelly. — A tak je to správne. Azda nie? Vám mužským je dobre — celý svet je váš. My zas čo, ak nemáme dobrú mamu? Kto nám dožičí?

— Máte vy aj iného, nielen mamu, — doberá ju Svarínsky.

— Koho?

— Inžiniera Eda Kertzera.

— Hohó! — ten je už tam! — pohodí rúčkou. — Za toho by i tak nešla. Veľmi je skúpy.

— A vy chcete štedrého, čo by vás pekne obliekal?

— Pravdaže! Ja sa rada obliekam, spievam, maľujem i tancujem. Čo je na tom? Čo má človek z tohto sveta?

— To vy musíte len na bohatého počkať.

— Iste! Chudobnému by bola len na ťarchu. Čo sa smejete? — skočí zas rozjareno. — Povedzte, na čo ste mysleli?

— Čo by bolo z vás, nech by ste sa tak boli dali naprávať Vestona?

— Ale iďte! Čo by len s ním robila?

— To, čo druhá. Trápili by ste sa. Život je neraz trápenie.

— Ó, môj nesmie byť! Ja chcem mať život veselý, radostný, veď mám len jeden. S Vestonom? To by sme sa sišli! A ozaj, čo robí ten človek? Už som ho dávno nevidela.

— Žije na kopaniciach veľmi poriadne. Učí, špiritizuje, číta s Polevom i Bibliu. Príde i do kostola tu i tu. No, je z neho človek.

— Len dokiaľ to potrvá?

— Dokiaľ? Ľudia všeličo skúsia v živote. Jeden sa učí v škole, druhý mimo školy, všelijako… Nedávno bol Ivan u mňa i s kolegom Jarkovičom, ktorého vystríhal pred pijatykou. Len som otváral oči. Tak hovoril o náboženstve a záhrobnom živote ani kňaz.

— A ožení sa?

— Nehovorí o tom. Kačka Klankech si to, zdá sa, tiež rozmyslela.

— A bol by z nich pekný pár… Ale ja nie. Ja by jej ho neradila. Keď ho prvá žena odbehla, iste mala prečo. A čo Beňo? — vypytuje sa Nelly, ako by si len chcela zapadnutý svet obnoviť.

— Zaujíma vás?

— Zaujímal, — priloží dôraz. — Ako sa má ten divný človek? Mňa už skoro ani nezbadá, keď prejdem vedľa. Čo ten?

— Sedliači a pracuje za ľud. Človek — samé hospodárstvo!

— A má chlapčeka pekného, čo?

— Má už i dcérku, Aničku.

— Tanček — tak to ľudia vravia. A však sa len nedávno pobrali, — zvážnie jej tvár odrazu. — Ako letia tie roky, a ja som len vždy tu, Bože môj!

— Azda by ste nás len nechceli nechať?

— Viete, rada by do mesta, — stíši hlas dôverne, — niekde do Bratislavy. Mali by ste mi pomôcť. Vy máte styky.

— Vďačne, ak bude možné, hoci ľutujem — chýbali by ste nám.

— A vy by ste veru tiež mali ísť. Čo tu máte v tomto zákutí? Pre vás by bolo mesto. V spoločnosti mali by vás radi. Vývodili by ste. Však by ste nemuseli byť farárom. Ani vám to, uverte, nesvedčí. Vy ste spisovateľ. A povedzte, necítite nijaký rozpor v povolaní?

— Ako to myslíte?

— Neprieči sa kňazstvo a spisovateľstvo?

— Komu ako, slečna. Mne veru neraz — kňazstvo má svoje vymerané medze, ostro vymerané, spisovateľstvo je slobodné…

— Vidíte? Ja som neraz myslela na to. A to vás iste musí i trápiť. Načo sa dať trápiť, keď človek nemusí? A vy nemusíte — všade vás vďačne prijmú. Môžte byť redaktorom, alebo úradníkom. Nepracovali by ste, ako dosiaľ, v dome, čo sa vám ide na hlavu zvaliť. V hotovej medzierke — okienka ako dlaň. Mali by ste priestrannú, vidnú pracovňu s klubovkami, elektrickým osvetlením a…

— S klepicou! — vpadne jej rozmarne do reči Svarínsky.

— I s klepicou, a ako inak? Vašu spoločnosť by vyhľadávali, i vašu pomoc. Chodili by ste so svojou ženou do divadla, na koncerty, na večierky a na bály. Boli by ste interesantný a mali by ste všetko, všetko…

— Len jedno nie, slečna… To najvzácnejšie!

— Čo, prosím vás?

— Terajšiu svoju samostatnosť, — sadá Svarínskemu mráčik na vysoké čelo, ako obyčajne, keď veľmi zvážnie. — Viete, čo je to, slečna, byť i pánom a ohliadať sa na toho, kto ma platí, a byť hoci dedinským farárom a svedčiť o tom, čo mi na srdci leží? Neraz som si predložil túto otázku. Povedzte mi teraz vy, kedy som väčším pánom?

— Teraz! — sklopí Nelly nebové oči po krátkej prestávke. — Jednako vás tu bude škoda. Všetci sa vám divia. A tu vám tiež môžu rozkazovať.

— Kto?

— Tí, ktorí vás živia. Vaši cirkevníci. Môžte sa v nich sklamať!

— To je možné. Ale že by ma tie klubovky omrzely, to je isté.

Pri rozprávke zbadá sa Svarínsky v slečninej hojdačke. Nelly sedí oproti pri stole, prihodenom vkusnou háčkovanou prikrývkou, oči otvára naširoko a diškuruje ako veľkomestská dáma.

— A mne by boli radi, keby odišla, — vracia sa k predmetu.

— Kto?

— Všelikto, a najmä lesnianske dámy. Tak ma premeriavajú, keď mám nové šaty. A ja — just sa len poparádim!

— Poparáďte! Prečo nie? Nám by ste však rozhodne chybovali. Najmä mne.

— Prečo? — vystúpi jej ľahký pýr na bielu tvár.

— Viete, slečna, teraz, keď nastane niečo módneho — vidím to hneď. Potom kde by sme my po to prišli? A tie naše dámy by azda preto i smútily za vami.

Nelly sa rada škádli, ako i oblieka. Vo Svarínskom vidí známeho človeka, spisovateľa a imponuje jej. Ona sama probuje písať. Aj sa mu sverí.

— No, vidíte, — vraví jej, všímajúc si verša o matke, — spríjemnite si svoj pobyt v Lesnej takouto prácou. Vám, inteligentným ženským na dedine, len to chýba. Badať to i u vašich družiek — Valerovej a Drúzikovej. Potrebujete mať nejaký milý, radostný životný cieľ. Musíte si ho nájsť, ak ho vo svojom povolaní nepoznávate. Vo vás jest energie, len vás samu zžiera. Taký vážny životný cieľ vám ju sviaže a zužitkuje. Pokúste sa — utvoriť si ho, pracovať zaň, a máte životný program, radosť i osoh.

— Keby to bolo tak ľahko, ale… — pohodí Nelly starostlivo manikúrovanou rúčkou, — najlepšie by bolo zomrieť.

— Ba-ba-ba! — položí si farár prsty na ústa. — Všetky tak hovoríte. A viete, ako sa to vysvetľuje?

— Že by sa chcela vydať, pravda?

— Ano! Tak je to i u druhých. Nedávno hovorím našej Drúzikovej — vedeli by ste sa vy starať o niekoho iného ako o seba? Vedeli by ste opatrovať deti ako moja žena? — Prečo vraj nie?… Slečne Ľudke Valerovej zas vravím — nevidíte, ako je to? Vydáte sa — obtrhajú s vás ruže. — Veď je vraj už čas, aby ich niekto obtrhal…! A vy, slečna Nelly Simorová, vedeli by ste sa sveta zriecť za tichý kút chalupy?

— Prečo nie? — odpovie táto, nepotrhnúc perou.

— Vedeli by ste sa uskromniť ako moja žena? — nedôverčivo zahľadí sa na ňu.

— Vašej žene je dobre, — stíši hlas Nelly. — Keby ja tak mala, koho by mohla milovať, a ešte človeka, čo má uznanie na všetky strany.

— Nehovorte — nie je to tak. Manželstvo je nie na deň, ani na týždeň, lež na celý život, a zatiaľ zovšednie všeličo. Človek ako človek, — vstáva Svarínsky. — Ale vy že by ste sa vedeli zriecť i šiat, i kúpeľov…? Štopkať pančuchy a také veci?

— Áno!

— Nuž ale, preboha, slečna, načo sú vám potom tie diplomy? Načo, ak je jediným cieľom ženy rodina?

— Čo ja viem? — zahľadí sa Nelly ako do prázdna. — Ja to konečne hovorím len vám. Nerozmýšľam o tom: Vydať sa — viete i sám — mohla som sa, a nie raz. Nebolo to pre mňa! Nezabudnem vašich slov — ja si ten cieľ nájdem i bez vydaja. Uvidíte…!

Vyrušia ich učitelia, Jakubec a Kremenáč. Majú sa dohovoriť o akejsi školskej slávnosti. Veselí dokarujú sa medzi sebou a hádajú sa, kto bude pri tej zvláštnej príležitosti riaditeľom.

— A čo naše marky, pán rechtor? — potrasie Svarínsky ruku Kremenáčovi, dobre si všimnúc vysadnutej trpkosti na jeho spevavých ústach.

— Ani mu to nespomínajte, pán farár, — ozve sa tučný Jakubec. — Však letia, ani netreba tuhšie. Lenže nadol…

— Čo ty vieš? — zazrie naňho kolega, — poletia i nahor!

— Ba ja by myslel, priateľ, predať ich! — radí farár. — Zachrániť, čo sa dá.

— Eh, čo, — istí Kremenáč, — neboj sa. Však ja mám v tom niekoľko tisíc. Marky pôjdu nahor.

— No, počuj, človiečku, — domŕza ho Jakubec, — nemáš šťastia!

— Šťastie príde, len treba vydržať, — nedá sa rechtor. — Príde! Keď budú marky v cene, zameníme ich a budú peniažky. Čo špekulujem sám? Teraz každý špekuluje. V Klenove je celá burza. Treba len vydržať.

— Svarínsky sa rád zahľadí ľuďom do duše, má dosť svojich starostí a naberie si i cudzích na hlavu. Dôjduc domov od Simorovej, nájde už v kancelárii Fraštackého.

— Prišiel som na poradu, — odkašle si gazda a blysne pichľavým zrakom kamsi do drevenej, opršanej povaly. — Ten Harušin, čo som mu podpísal tú zmenku, len nič neposiela. Už šla za ním i žena do Ameriky, a nič…

— Ani vám nepísal?

— Písal, však je tu list. Čo však z toho, keď tu peňazí načim?

— Dávno písal?

— Veru ešte na fašiangy. Tu mi sľubuje — vraj však sa mi on nechce odplatiť zlým za dobré. Čo však z toho? Teraz už ani nepíše, ani nič neposiela a banka pýta interes. A ja som si zašiel za pánom Bredom do mesta — zaintabulujte si, reku, tých sedemdesiattisíc na Harušinov dom. On má i viac dlhu, prídu Židia, predbehnú vás. — Jaj, Fraštacký môj drahý — povie mi ten šedivý, čo komandoval tých hasičov, keď prišiel do Klenova pán Masaryk — my sa to musíme Harušina v Amerike najprv opýtať, či si to dovolí?

— A spýtali sa?

— Kým sa oni spytovali, Židáci sa zaintabulovali na dom, ako som predvídal! Tam je vyše dvadsaťtisíc za materiál a kadečo. Tí sú teraz prví a banka žiada odo mňa, ak dom nepostačí…

— A nepostačí?

— Keby bol kupec — ale kde? Je toho vyše deväťdesiattisíc. Dom je hoden i viac. Ale kto dnes dá zaň ten groš? Iba ak nejaký Amerikán… A stará mi už teraz narieka. Deti tiež len — načo ste podpisovali… načo ste podpisovali? Nuž, reku — keď ma naučili písať. Načo ma naučili? Človek potom vyjde len na psotu…

Farárovi je ľúto Fraštackého. Vie, i pri všetkom figliarstve, čo sa narobí i s deťmi! Vypije si, ale i zarobí na furmanke. I teraz sa mu blyštia tie pichľavé oči…

— Očuť ma, pravda? — dýchne si do priehrštia a ovonia. — Vypil som si u Srdovana — čo tajiť? Viete, človek aspoň zabudne!

— A čím by vám mohol pomôcť, Fraštacký?

— Veď to je to, prečo som prišiel, či by ste nejak nevedeli. Keby ste prehovorili s tými v tej klenovskej banke. Pomaly to nevládzem platiť a môžem prísť na bubon. Keby ste lebo prešli so mnou.

— Dobre, pôjdem.

Na druhý deň sa vyberú. Fraštacký príde pre farára na kobylke a Fuksíkovi, čo len nedávno kúpil od Cigána na klenovskom jarmoku. Kočiruje pekne, pozorne, vyhne každej hrobli, ba každej skalke. A koníkom veru nepríde na um, ako inokedy — keď vraj farára vezú, čerta vezú.

V banke ich prijme správca Breda, elegantný mladý človek bystrých čiernych očú. Kedysi previedol ho Srdovan cez Vysokú študovať na Moravu. Po vojne a po rozpustení Pluku slovenskej slobody vydobyl si svojou nevšednou schopnosťou krásne postavenie.

— Vec i mňa mrzí. Tí Židáci prešli nám cez rozum. Nech sa vám páči! — ponúka došlých cigaretami. — Ale nič to. Fraštacký, ja vám dám pôžičku pri najvýhodnejších podmienkach, a vydržíte to. Nájde sa dobrý kupec, alebo si to vyplatíte časom a ostane vám. Máte deti.

— Však ja som nie od toho, — pustí gazda dym plným dychom.

— Budete to mať na sedem. No, čo môžme viac urobiť za vás? Nám ide o každý sedliacky majetok. Ak raz padne, nemáme už z neho nič. Ale vy ste si ho dali prepísať na deti…

— Dal, pán správca, dal, — zadíva sa mu Fraštacký priamo do očú.

— To je už, vidíte, nesprávne. I daromné. Vy ste prv podpísali Harušinovi zmenku, ako ste majetok preniesli na deti. To by ste neušli a trov by ste si ešte narobili.

— Hja, pán môj drahý, — uškrnie sa Fraštacký, — sedliačik je drobné stvoreníčko, a keď sa topí, bráni sa, ako vie.

— Dobre, dobre, ujec, — vystúpi Bredovi úsmev akéhosi povedomia na pery, — len aby si pomohol. A cementáreň sa stavia? — obráti sa za Svarínskym.

— Stavia, len je to toho trochu priveľa.

— Nič sa neboj! To pôjde, musí ísť. Peňazí jest. A teraz sa stavia na všetky strany. Cement je hľadaný. A tam sa dorobí dobrý cement… Budeme kupčiť, len radosť. Ja som si kúpil pekného koníka, bričku, prídem si to obzrieť.

— Príď!

Fraštackému cestou nazpät virgajú kone. Už sa tá jeho povaha len nezatají. Zato nič! Farárovi sa pekne poďakuje za láskavosť. Ale v Čreniciach ešte toho večera odpíska hlásnik na dolnom konci miesto deväť — desať, o desiatej jedenásť, o jedenástej — dvanásť, a o dvanástej trinásť…

— Čo sa len tomu nášmu hlásnikovi porobilo? — povrávajú si ľudia. — Však ten hlási celkom naopak.

Najbližšej noci ľudia už čakajú.

— Jeden… dva… tri… — čítajú v chalupách na prstoch. Nejde to nikam, o hvizd je vždy viacej.

— Čo to tak skoro idú hodiny, Jano, — volá Čereň na hlásnika.

— Kristu, — ohliadne sa tento bezradne, — však ich čítam. Ja, pánubohuotcuprisám — ani o jednu viac!

— To nebude po dobrom. Mal by si poslať na modlenie.

Na tretiu noc to isté. Iba na štvrtú pobudnú si gazdovia trochu dlhšie u Kaliniaka. Vyjdú — Čereň, Jesenákovci, Potočný — okolo jedenástej, a začujúc Jana pískať, pristavia sa, počítajú — jedna… dve… tri…

— Dvanásť, na moj’ dušu dvanásť, — vykríkne mladý Jesenák.

— Ale tie dve na konci zaťahuje. Tá druhá musí byť iného, — poznamená Čereň. — Mne sa zdá, — sníži hlas, — tam na tom Spicech orechu ktosi je. Ten hvizd sa odtiaľ nesie.

Zájdu si ticho pod orech, ako by nič. A tu v mesačnom svetle hore na konári sedliak. Nepovedia slova a idú ďalej. Zabočia druhým krajom a počkajú hlásnika.

— Jano, — vraví mu Čereň skoro pošepky, — keď budeš pískať na dolnom konci, nezabudni si hvizdy spočítať pod Spicech orechom. Ak tam uhádneš — všade uhádneš!

Jano píska pod orechom, počíta, poslednú, tú dvanástu, zatiahne, ako sa patrí, a tu — piiií — trinásta.

— Ach, — obzerá sa po orechu, ale, nevidiac nič, ide ďalej. Pri najbližšom spuste dá si ešte lepší pozor, a tu zas len — piiií — s orecha. — Šľak teba trafil, kto si tam, — vráti sa hlásnik a tu vidí v mesačnom svetle, pozná sedliaka na konári. — To ste vy, Fraštacký?

— Ja, ja, synku.

— A čo robíte?

— Hvízdam na svet. A ty na koho?

— No, ja na vás, aby ste už išli spať.

A na druhý deň má sa na čom smiať celá dedina.