ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

So slávnosťou málokto je spokojný. Spomína sa všeličo.

— A mestský starosta nevedel prísť k slovu na stanici, keď zastal pred ním pán prezident!

— To ho muselo veľmi dojať, — smejú sa sem i tam.

— A Svarínsky odišiel tiež akýsi namrzený. Ktovie, čo mu bolo?

— Myslel, bude to inak!

— Páčilo sa ti to, Anna? — spytuje sa Beňo doma žienky, hebkajúcej usínajúceho synáčika.

— Čož’ mne? — Ani neviem…

— Veru sa malo toľké panstvo prihovoriť tomu ľudu, — vraví Holúška. — Všetci to čakali. Paľko je celú noc akýsi rozrušený. Nemôže spať.

— Čo ti je? — pýta sa ho opätovne Anna.

— Nič, nič… — pohladí jej ruku. Zlého dojmu nevie sa však zbaviť, ani ho udusiť. Pred očima prejde mu znova a znova slávnostný sprievod, brázdiaci pestré davy krásneho ľudu, svolaného z okolitých dolín ako na výstavu. Tie natiahnuté tváre, vysoko povznesené pohľady… Borovec, Krmeš, Koláčnik, Kurtovič i bratanec Macho bol tam medzi nimi. — Ako sa len ľudia rýchlo preinačia!… Čo to už nebude na svete inak? — zatočí si hlavu do podušky a usne nad ránom.

Keď sa prebudí — Anna je už hore. Dobrá vôňa čerstvej kávy nesie sa z kuchyne. Malý Janko hrabe sa v kolíske a opätuje — mma — mma — mamm… Otec podíde k nemu a podá mu prst. Zurval schytí ho oboma rúčkami, semitkujúc ťahá ho do úst a veselo sa smeje.

— Aký si len mocný. Keď narastieš, budeš nám pomáhať! — pohládza rozradostené decko po mäkkých vláskoch. — Aký chlap!

Do okien blysne slniečko, rozsýpa sa po bielych stenách i po podlahe. Vojde Anna a počne hneď upratovať.

— Ten náš Janko, — vraví jej muž, berúc synka na ruky, — bude mať oči ako ty, len o niečo tmavšie.

— Mamenka zas vravia, celkom je vraj podatý na teba! — hľadí na oboch mladá mať s neopísateľnou nežnosťou.

— Ó, oči má tvoje. Také veľké!

Dieťa sa smeje — i oni sa smejú. Postavia ho na zem a ono vystiera rúčky a drobčí od jedného k druhému. Beňo zabúda na zlú noc i na včerajší deň v meste a vidí zas len svoj svet — tichý, pokojný. Pod Orechovým dá sa i zabúdať na to ostatné. Spomína, ako rýchlo minulo sa leto pri práci. Nad dverami veniec z klasov. Ako len bolo veselo, keď ho istého večera priniesol so žencami Kozák na hlave!

vyspevuje otec synovi, ako sa vtedy naučil od tých veselých spevákov.

ichuchú, — ešte i zavýska a zdvihne chlapca do povaly, ako by už on bol tým gazdom.

— Dnes kopeme zemiaky, — vraví mu Anna. — Nepôjdeš do dediny?

— Ani krok! — škádli sa ďalej s deckom. — Však nám je veru doma najlepšie.

Kopáči sa už schádzajú, chlapi i ženy. Gazdiná ich opatrí a všetko sa to berie s gazdom na roľu. Iba kudlatý Brondo a buravá mačka Cila ostanú doma. A tá sa ukrýva v kuchyni, umýva.

— Azda príde hosť? — myslí si Anna. — A dnes ho veru nenačim!

Deň je jasný, hoci chladný. Vňať je už dobre mrazom opálená. Kope sa veselo a ešte veselšie diškuruje.

— A čož’ ty, Eva, budeš sa vydávať? — namieri tetička Mašicech na Holúšťa.

— Len za koho? — červenie sa kreolka, ktorá čo sa ovos sožal, i obelela trochu. — Nemám nikoho. Mali by ste mi kohosi nájsť.

— A Jano Majerech? Majster!

— Ó, to on len tak. Ani nechodí k nám. Tomu bohatšia načim.

— Ba je už asi na rozume, — mrká Kozák, hrebúc motykou. — Ak sa chlapec neosmelí do dvadsiateho piateho, potom je už na to primúdry.

— A ja som mal už preč tridsať, — ozve sa Beňo pri svojom riadku.

— Hja, takých sa nenájde viac!

— Čoby len nie? — vykladá druhá Ručenka, Príbelských, čo tu kope na zámenu, — i ujec Zrídený tam v obci? Stará mu nedávno umrela — nahovára si mladú. Veru tú Šíverech z Božej Hrsti. On sa vraj chce ešte pri žene zohriať.

— A šla by zaňho?

— Čoby nie! A tá Gužvarech nešla za Bolvana pod Jahodné? Podpíše jej, parádnici, a pôjde! Iba že sa deti budú hnevať na takú mladú mamenku. Akože ju bude len volať Ičo, keď má už sám vyše tridsaťpäť…?

— A ten Jano Klupkech, — spomínajú ženy radom, — ten má azda vyárendované celé kopanice. Ktorý chlapec zatúla sa z obce do jeho revíru bez jeho dovolencie — dá ho mládencom vybiť. Hodí im po cigarete, a už ho ženú.

— A on sa stále túla. Raz ide k tej a zas k onej.

zanôti si Eva.

— To je na dievkach, keď si to dovolia!

— Čož’ — keď ich je ako maku. A každá je len rada, keď sa o ňu obtrie ktosi.

— Však no, ten Klupkech má tú Sladonech z Mokradia. Tú staršiu! Judu!

— Ó, tá mu už odišla do Ameriky. Tam je dievkam dobre. I Knugech už šla v tieto dni. I Eva Stankech z Božej Hrsti.

— A Juda vraj už i písala pre Jana, aby šiel za ňou.

— Čoby len šiel. Však je na našej doline chlapcom ako nikde, — pripeká si Kozák fajočku na pahrebe. Potom hodí suchej vňate na oheň a díva sa na vlny bieleho dymu, ako sa stelú ponad zem.

Beňo počúva výpravky o dedinských donoch Juanoch a zabáva sa s ľuďmi. Zemiaky sa vyhadzujú, triedia a hŕby rastú. Všetci susedia prídu pomáhať, potom sa zas pôjde im. Anna prinesie obed. S kudlatým Brondom zastanú na medzi. Robotníci si posadajú do kruhu a jedia všetci z jednej misy. Nikto sa neotrávi. Oči svietia veselo. Vzduch je jasný, čistučký. Určite vidieť domce, a to nielen v Lesnej a v Čreniciach, ale až v Klenove. Na Vysokej zas rozoznať stromy osebe…

— Pozrite, ako len dobre vidieť i tú čistinku hen na Homôlke. Tam, — ukazuje Kozák, — ešte som bol malý, obesili istého Malocha i s Ručenom, čo zahrdúsili ženu na doline. To neboli hôrni chlapci, ale zbojníci. Aj sa im tak stalo. Celá Lesná dívala sa na to, ako ich doriadili…

— Azda sa vám, ujec, i prisnilo o tom, — híka Eva.

— Ja bych veru nehľadela na také čosi, — ohlási sa Gužvarova Mariša, čo prišla za mamenkou hen zpod Višňového, hoci je už v požehnanom stave.

— Ty na také nemáš ani pomyslieť, — hmká Kozák… — Ty sa máš len smiať a zabávať. Ten tvoj Adam mal by mať o to starosť.

— Však rozprávajte niečo veselšieho! — červenie sa počerná ženička.

— No, počkajte, ľudkovia, — podvihne si ujec nohavice. — Keď už tak, poviem vám čosi. Hľaďte, v Klábovom — v tom drape sú naše siahovice. Treba nám ich voziť. A predvčerom bol som na Bodovej pre toho nášho býčka, čo nám nechce žrať. Tu počujem bubon. Čo, reku? Mňa sa to netýka, ale už len — čo to? A on ti, ten Juro oných, tam hlási — dáva sa na všeobecnú známosť jednému každému majiteľovi urbárnej sesie, na druhý týždeň bude sa drevo voziť… A každý furman nech si siahovicu, na ktorej bude mať svoje číslo, zastrčí do zadku…

— Čož’ to za reč? Ha-ha-ha… — rozosmejú sa prítomní. I Mariša sa smeje, zťažka vydychujúc.

— Ja som sa im tiež smial. Čož’ to, reku, také bubnovať? Aj im vravím, a ono ti tí po mne. Stretnem sa v Lesnej s Krivošiakom, požalujem sa mu, a on mi len: Hja, vraj, dobrý človek vynáší ze srdce svého dobré veci, zlý pak zlé… A veru sa tomu Jurovi všade smiali. Ale čo vraj smú Bodovania, to nesmú v Bodovej lesnianski kopaničiari…

Radov pomaly ubúda. Práce ostáva i nazajtra. Martin s bratom Janom, Holúšovci, nakladú ešte na vatru. I zemiakov nasypú do pahreby. Oheň zapraskoce, dym udrie do nosa a v beláskavých kotúčoch nesie sa nad dolinu, sadá na bučinu, ktorou sa prebíja vždy určitejšie bronz a zlato… Beňo si spomenie na časy svojho detstva, keď ešte s matkou tešil sa jeseni a na mýtňanských Hriadkach piekol si zemiačiky biele, sypunké…

— Ako je to len už dávno! Čo všetko už odvtedy prešumelo.

— Ktosi ide s hradskej. Akási pani… — pricloní si Mariša oči vyrobenou rukou.

— Kto to len môže byť? — sledujú ju ženy na chodníku pod Orechové. Tu zmizne medzi stromovím, tu sa zas vynorí. Krok má pružný, postava elegantná, v smútku. — Však je to veru pani notárka, a nikto iný.

— Chrenková, — trhne Beňom, — len nejde k nám? A veru… to musím domov, ľudkovia… — odloží motyku, ruky umyje si v neďalekom jarku a ponáhľa sa do chalupy.

V izbe skutočne nájde notárku. Znavená sedí za stolom. Beňo ju videl na tej slávnosti v meste. Zdala sa mu sviežejšia. Teraz badá, ako ju to jednako len pobralo. Krásne oči jej ostaly, i zúbky drobné, bielučké, ale tvár je ako papier a šaty, prv obtiahnuté — teraz visia na nej.

— Pravda, skoro ma nepoznať! — usmeje sa trpko. — Ani sama sa už nepoznávam. Vyčakávanie a neistota znivočily ma. Však sú to už časy. Ale už mi prišlo. Všetko je v poriadku. Konečne pôjdeme…

— Kam?

— Do Matúšova. Tam môžem i deti školovať. A ak by to nešlo, musím do Pešti k rodine. Prišla som sa odobrať od vás a poďakovať sa vám za láskavosť v ukrutnej mojej biede… — slzy tisnú sa jej do očú a ruka sa jej chveje, keď sa chytí jeho ruky.

Beňo pozrie na svoju ženu. Tá plače tiež.

— Anna, — vraví jej i sám hlboko dojatý, — také je to závidené panstvo drobných ľudí! A, — obráti sa zas ku Chrenkovej, — kedy by ste šli?

— Na druhý týždeň, — usiluje sa potlačiť vzrušenie. — Dotiaľ si všetko zariadim. Pán farár Svarínsky je mi na pomoci. Bude tomu koniec. Mrávikovci môžu mať celý byt. Ja sa už z penzie opatrím nejak so svojimi deťmi. Viem šiť — tým som si pomáhala i dosiaľ — vyživíme sa! Je pekne, nuž som vyšla k vám. Tam dolu je huk od samého rána. Však ste azda počuli?

— Čo? Nič nevieme — kopeme zemiaky.

— Nepočuli ste? Exekútor Rodler sa zastrelil, — povie chladne ako nejakú samozrejmosť.

— Exekútor? A kde??

— Na byte u Šestáčky. Večer sa ešte zabával. Ráno museli na jeho izbe dvere vyboriť. Našli ho na zemi s prestrelenou hlavou.

— Čo sa to len mohlo stať? — žasne gazda. — Však to bol ináč celkom hodný chlapec kdesi od Matúšova.

— Peniaze, — stíši notárka hlas, ako by sa bála, že ju niekto vypočúva. — Platu, ako tunajší úradník, dostával málo. Exekvoval, groš neodvádzal, potom sa už dal na lumpačku. Tak sa to rozpráva.

— Z toho teda bude ešte dosť nepríjemností. Ale také čosi — taký mladý človek!

Už sa večerí, keď sa Chrenková odoberá. Beňo ju vyprevádza úzkym chodníkom na dolinu.

— A čo Nelly Simorová? — spytuje sa jej po ceste.

— Ó, tá je veselá. Bude sa vraj vydávať.

— Za inžiniera Kertzera?

— Ó, nie. To je pochábeľ, — vypovedala mu. — Cez leto bola v Tatrách. Tam sa poznala s akýmsi pravotárom. Aj si dopisuje s ním. Má ju prísť i navštíviť s tými najvážnejšími úmyslami. I pani Ganslová hovorí — z toho by mohlo niečo byť, keby ona chcela.

— A ona nechce?

— Aspoň tak vraví. Nevedela by sa z lásky zaňho vydať.

— Tej tiež ťažko na vkus trafiť.

— A on má vraj v Košiciach vilu. Je bohatý a ona tiež zdedí. Má bohatého ujca kdesi v Lipovci. Starého mládenca — má ju veľmi rád. Len má i akúsi gazdinú pri sebe a Nelly sa bojí, aby tej všetko neporučil.

— Pre ňu je nie dedina, darmo. Ani pre tú kučeravú Valerovú a zamýšľavú Drúzikovú. To je tu zapadnuté a dievčenská mladosť túži do výkladu, pravda?

— Hahaha, — zazvoní jej smiech bezstarostne ako kedysi. — Ony majú nárok na život! Priznáte im ho?

— Isteže, — prisviedča Beňo, upravujúc úmyselne rozhovor na kohosi tretieho. Niekedy sa mu stretnú zraky s hlbokými čiernymi očima a cíti, ešte mu všetko nevypovedaly.

V zlatistých korunách stromovia šepoce už mrk. Chodník vedie do priekopy. Paľko podá ruku Chrenkovej a badá, ako sa celá chveje.

— Čo vám je, pani. Čo vám je?

Ona však miesto odpovede oprie sa mu o rameno. Z očú vychrlia jej slzy — azda pod tlakom jesennej melanchólie, azda… kto by to vedel povedať? O chvíľu však utrie si zrak ručníkom, snaží sa usmiať a vykročí.

— Neustávajte sa ďalej, — vraví mu pevným hlasom. — Chcela som sa od vás odobrať… vidieť vaše šťastie pri svojom nešťastí. Vy ste taký zvláštny človek. Boli ste dobrý ku mne i k mojim sirotám. Čím sa vám odplatím?

— Pekným slovom, — zadíva sa na ňu Beňo a reč mu akosi viazne v hrdle. Nevdojak prejde jej rukou po ramene. Nie je už také oblé ako kedysi. — Zo súcitu k vám to bolo, — opanuje sa mladý muž, hoci tuší — táto pekná žena nevedela by mu nič odoprieť.

Zdola zaveje studený vietor a nesie čiesi hlasy.

— Ktosi ide, — vraví Chrenková. — Vráťte sa!

— Nie! Sídem na dolinu. I tak mám prácu u učiteľa Vestona. Chcel by sa ženiť a Kačka Klankech bola sa včera radiť mojej, či by to mohlo byť.

Stretnú dve ženy a chlapa. Idú pod Orechové a živo diškurujú. Beňo poznáva ujca Ručenech, Adama, vareškára z Kozobľakov, od istého času veľkého mudrlanta, ako by sa mu len bol rozum otvoril. Jedna zo žien je Bolvanech nevesta. Poznať ju v súmraku i po hlase, ktorým — ako svatka hovorí — stále kváka, keď sa raz rozkváka.

— Tá druhá je v panských šatách, — dá sa Chrenková ešte lepšie bokom pomedzi lieštie, aby sa nestretli. — Kto je to?

— Neviem, — ohliada sa gazda, kde sa dá. — Iba ak, — blysne mu hlavou, — to bude Sedlárova Kača. Bude to rečí!

— Však sa nestalo nič zlého… — usmeje sa pani.

— Čo tej po tom. To je zvláštna žena!

— Áno… Videla som ju v dedine. Doma je, odkedy je tu ten prezident. Iste prišla komusi kvôli. Ale už sa vráťte! Vráťte sa!

— Nie, nepustím vás samu. Je noc a po ceste sa vláčia všelijakí ľudia. Počkajte.

Na doline vojde Beňo do Žeruchov.

— Máte doma kone? — pýta sa krčmárky.

— Máme. A čo by ste radi?

— Veru by váš Janko mohol zapriahnuť a zaviezť tu pani notárku do dediny. Ja mu zaplatím.

— A však som tu ja, pán podrichtárko, — zastane veselý Šíban v kuchynských dverách. — Idem naprázdno. Azda ma poznáte.

— To ste vy, pán z Osady?

— Ja — ja. Mám i sedlisko a kone idú ani všetci čerti.

— Tak vezmite túto paniu a pekne ju zavezte do dediny.

— Ale áno. Ale áno! Darmo i za peniaze.

O chvíľu hrkoce už sedliacky vozík dolu dolinou. Svetlá sa mihajú po kopcoch z roztratených chalúp. Z Toporca zaznieva harmonika a dolu pri Šupákovie mlyne na Božej Hrsti uľavuje si ktosi prekypenému srdcu na piskľavý klarinet. Staré vŕby stoja rozčapené vedľa cesty a prázdne, vyschnuté koryto Šibice belie sa ako rozmetané kosti.

Kdesi vo Svíbovom zašteká pes.

Beňo nejde už za Vestonom na Klábové. Čosi ho ťahá domov. Cíti, vykonal dobrú vec a robí mu to radosť. Ale tá Kača mu nejde s mysle. A iste je to ona.

— Čo však chce? Kam len ide? — do Ručeňov, či k nám?

Spotený otvorí dvere na kuchyni. A skutočne… Anna práve ukladá malého a za stolom sedí Sedlárova Kača, veselá, vyfintená.

— Nevídaný hosť, — víta ju gazda. — Skoro bych ťa nebol ani poznal.

— Čo som sa tak premenila?

— Keď si taká pani, — obzerá ju od päty po hlavu. — Že si len vedela shodiť tie rohy. A svedčily ti.

— Však som ich nechala Martinovi… — figľuje žena, ešte vždy len krv a mlieko.

— A nosí ich, nosí?

— Nosí, keď musí, — chichoce sa Kačka. — Ale popravde, čo bych si počala s tým v Bratislave? To je už len pre našu dolinu. A ja som tu už iba ako vtáča. Prišla som vás ešte trochu pokúšať a pôjdem… Máte role pri našich, Martin mi kázal — ponúknuť vám ich. Kúpte si ich, ak chcete. Peňazí nám načim zariadiť sa a máme — poviem vám úprimne — i trocha dlhu.

— Dobre, nech príde Martin, dojednáme sa, — sadá si gazda proti nej, ale akosi neverí jej slovám.

Tie ohnivé čierne oči hovoria čosi iného. Tvár jak maľovaná, ale panská blúzka nešatí ju tak dobre ako rukávce… — A nebude vám ľúto odtrhnúť sa načisto od doliny? — pýta sa jej ako v rozpakoch.

— Svet je všade, — mrdne plecom Kačka. — Trochu mi to bude chybovať. Tu sa žije veselo, ale tiež nie všetkým. Čož’ — ja iste nikomu neprídem na myseľ.

— Čida len nie! I voľaktorý deň spomínal Jano Klupkech u Holúšov, — kde je vraj len tá naša Kača. Tá nás aspoň vždy rozosmiala.

— Eh, Jano? Tomu len vecheť za krky… Nech sa ožení a dá bájkam pokoj. Čo sa ten len všelikoho napodvádzal!

Anna sa nemieša do rozhovoru. Myslí na buravú Cilu, ako sa len hneď ráno umývala, a tu také návštevy! Ináč je veselá a prívetivá. Ponúka Kačku čajom a všíma si tých jej šiat od klobúka po tenké pančuchy a dosť veľké topánky.

— Čo si ma tak obzeráš? — ofukuje si Sedlárová lyžičku.

— Neviem sa ti priznať. Celkom si iná.

— A ty by si sa nepreobliekla? — pýta sa jej Paľko.

— Ani za nič. Však je to ani vieru prehodiť!

— Ale iď! — smeje sa Kača, — A počkaj, ako to pôjde s roka na rok. Aj ty ešte shodíš tie rohy. Aká by si bola šikovná bez nich… Ale idem, — vstane po dobrej chvíli. — U Ručeňov ma čakajú. Tak s Bohom, Anna. — podáva jej ruku. — A nehnevaj sa na mňa.

— Čo bych sa mala hnevať?

Von je tma. Beňo si vydýchne, keď sa Kača chytá kľučky. Myslel na horšie. Vyprevadí ju na dvor. Pod návratím však chytí sa ho dotuha a pritúli sa tesnejšie.

— Prišla som ti vrátiť dlh, — zašepce.

— Aký? — zachveje sa mladý muž.

— Nuž, nuž… — a sotva vrznú dvercami na bráne, Kača ako by sa len potkla a Beňo cíti vrývavý, dlhý bozk na perách.

— Kača, Kača, — vidia nás!

— Však už naposledy. Odoberám sa od doliny. Snívalo sa mi, a pekné. Popoludní vidím notárku kráčať hore hradskou. A ja bych ho reku nesmela navštíviť? Nech sa mi splní aspoň niečo. I tak je mi život ako ráno bez zore. No, nehnevaj sa, — neprídem viac. Choď, choď! — skoro ho odsotí od seba, — nech ťa Anna nečaká… — a beží ako lasica vystretou šnúrou úzkeho chodníka.

Beňovi sa nohy podlamujú. Krv mu kypí, hlava sa mu krúti. Čosi ho ťahá do noci za tou divou ženou. Z chalupy počuť Jankov hlas. Spamätá sa a ťažkým krokom ide pozrieť do dvora, či je všetko v poriadku.

— Čo nás len prišla pokúšať? — vraví Anne, vrátiac sa do izby. — Bez takej návštevy by sme sa obišli.

— Po dobrom neprišla, — zakrýva mladá mať synka perinkou. — Nedarmo sa tá naša Cila toľko ráno naumývala. Ja som sa až zľakla, keď otvorila dvere. Však sa mi dosť navyhrážala pre teba.

— Neboj sa — nečaroval bych! — pohladí ju po tvári. — A na hlúposti som už pristarý.

V noci sa však prebudí. Zdá sa mu, ktosi sa mihol tamvon popod okná.

„Azda len nie?“

Vstane. Nahne sa do obloka… Zas za mu zdá — stojí tam ktosi ako žena vo vlniaku. Vyjde von. Zima ho ochlápne. U Ručeňov kohút zatrepoce krídlami a zakikiríka.

„Nik. Aký som len hlúpy!“

Keď privrie dvere pozorne — Anna dýcha rovnomerne. Spí ako baránok. Chlapca ani nepočuť. Gazdovi je akosi o hanbe. Pritiahne si perinu na hlavu.

Ráno Kače niet. Odišla. Iba ženy si povrávajú čo-to potichu o podrichtárovi a peknej pani notárke.

— Ale čo, — vyvráva rečiam Bolvanech nevesta, — dobre jej robil, prišla sa mu poďakovať. Čo na tom?

— Ale Kača ich videla v jarku, — vraví tá Príbelských.

— Čož’ som nebola s ňou? A Sedlárová — načo ju šľak sem niesol? Ktovie, čo má zasa s mužom, ona je nikdy nie bez toho. A Anne by rada otráviť život. Závidí jej.

— Len ty nevyhováraj, — uškrnie sa tetička Ručenech, — panská krv — huncútska! I za tebou blýska očima.

— To sa už nesmie ani na nikoho pozrieť? — mrzí sa nevesta na zlomyseľnej narážke. — Azda on nemá peknú ženu?

— Zunuje sa ešte i voda z tej istej studienky, nevieš?

— Však sa mu ešte nemala kedy zunovať. A veru sa Kača v tých svojich panských lachách môže iba skryť pred Annou.

Kým sa z toho dostane čo do Holúšov a odtiaľ do Beňov, už je toho hodná kôpka.

— Vedela som, neprišla sem darmo, — vraví Anna sestre Evuši. — V nej je už raz ten zlý… — Mužovi však nepovie slova. Má ho rada — nechce ho znepokojiť. Vidí, pracuje, ako by sedliačil od malička. Ak vyjde — len niekedy do dediny. Ináč žije jej a dieťaťu. Posadí ho na koleno, hojdá ho na nohe, učí ho otvárať ústa a pritom robí. Čo môže chcieť viac?

Skutočne, Beňo ako by len vrastal do tej pôdy. Dolina mu dostačuje úplne. Na Slovensku a v celej Republike sú už ťažké hádky. Myšlienky európskeho východu a západu stretajú sa tu a srážajú s nevyžitými túžbami národne práve oslobodených. O pátrovi Skalkovi hovorí sa mnoho, najmä po katolíckych chalupách. Bude sa chodiť do kostolov — nebude sa chodiť? — uvažujú sedliaci. Paľka to všetko nezaujíma. Predpláca si hospodárske časopisy, z tých číta za večerov žene i susedom. Iné ak chytí do ruky, leda v dedine u Svarínskych alebo u Srdovana. Radšej si všíma ľudí, Peterca, Krtku, Krivošiaka… chudobu i zámožných sedliakov z Čreníc. Veselí sú — obilie bolo krásne a je v cene ako nikdy. Ovocie sa tiež dobre popredalo, slivky v kadiach už vykysly a pomaly počína sa na doline páliť. Ten Pokryváč to dobre vymyslel s tými pálenkami.

— Podrichtárko, poďteže nás pozrieť! — volá za Beňom Jano Klupka v dedine.

— Nemôžem, mrká sa, — vyhovára sa podrichtár. — A pod Orechové je ďaleko.

— Zájdete — odprevadíme vás. Však ste to ešte ani nevideli. Poďte, je tam veselo.

Na fare našiel bratanca obloženého papiermi ako vždy. Ten človek píše, ale nežije — čo s ním? Má svoje myšlienky, fantázie, to však len znepokojuje ducha. Iba o doline rád sa s ním Paľko povypráva — o Zuzicových gátroch, o cementárni, čo by sa mala stavať pod Homôlkou. Klupkovi sa už dá skôr nahovoriť. Aj je zvedavý, ako pracuje ten nový kotol. Na kopaniciach je tiež neďaleko Žeruchu zapravený, v tom sa ešte nepáli.

Po blatnej, rozmrznutej ceste sídu k Šibici. Pod mlynicou vedľa bitúnku je stavisko, hore s poriadnym džberom, kade sa leje kvas. Kráčajú dolu schodmi ako do pivnice. Zdnuky zaveje ich teplo a zápach vodky.

— Pekne vítame, podrichtárko, — volá ujec Krtko, nastavujúc tvár dohora s výrazom dokonalej spokojnosti.

Veselo poskáču aj iní s lavičky. Tu je Krivošiak i Peterec, nazrie i Hrebenár a niekoľko gazdov. Posadajú si a fajčia. Pália sa práve rechtorove slivky. Ten dá aspoň obliznúť, čoby nie? Ujec Krupica krúti kľukou, aby kvas neprihorel. Ostatní besedujú. Výskoček, túžava na skapanie, je už chytený a z bočnej steny medenou rúrkou zurčí vodka do hodného súdka.

— Ale, ujec, vypime si! — štveráči rechtor Kremenáč, ponúkajúc Krtku. Vie, že má sliny na jazyku.

— Tak si štrngnime! — chytá sa ujec pohárika s nadšeným pohľadom.

— Dobre, no, — zdvihne i rechtor pohárik. On má však len vodu, kým tamtomu nameria Klupka z toho tuhšieho.

— Nuž nech nás Pán Boh živí, pán rechtorko. Pán Boh s nami… — prevalí pohárik na hlavu.

— A zlé preč! — A vy sa toho zlého bojíte, čo?

— Čo bych sa mal báť? — utiera si ujec ústa rukou.

— A vtedy, keď ste to podopierali kolmi tie hrady? — upomína ho Klupka.

— Vtedy, vtedy, — smeje sa rechtor, — rozprávajte nám, ujec, ako to bolo.

Krtko si štrngá a rozpráva. Jazyk sa mu niekedy spletie, ale vládze i piť i rozprávať. Prítomní sa pučia smiechom, najmä Klupka. Beňo sa tiež chytá za boky, keď ho počuje a predstaví si, čo všetko zažil s chasou za onej pamätnej noci.

— Si mi ho len za chlapa! — hrachu sa naľakať. — prekára ho Krivošiak.

— Bolo by sa to sypalo na vašu chalupu, — dvojí Krtko ako staršiemu, — boli by ste božekali.

— Nebožekal, Jano, never, — šľakoval!

— A tej Kači si to len zle spravil, — potrhne ho zas Peterec, keď počúva. — Mládencov si jej odohnal.

— Nech idú, obesenci!

— Ale ja môžem prísť, ujčenko, — plichtí sa Klupka.

— Však keby si aspoň už chodil, — nazrie mu ostro do tváre, ožiarenej ohňom z popolníka, — ale sa len túlaš, túlaš ako bludný kocúr, a ani netúrneš k nám.

— Už prídeme! — stavia sa Jano vážne, kým sa ostatní chichocú.

Gazdovia okúsia teplej slivovičky, zamľasknú, pochvália. Niektorí odídu — prídu však hneď iní. Beňo si všimne, ako ujec Hrebenárech, zdvihnúc pohárik pozorne, aby nevypadlo kvapôčky, spravia z úst taký válovček a už je to tam — hhh!

— A dobre tečie, — nazrie i richtár Pokryváč, spravodlivý, — dobre?

— Dobre! — chváli Krupica, krútiac drúčikom ani hodinový stroj.

— Ale nie lepšie ako mne, keď si to doma spravím, — chváli sa kurátor Burý.

— Veď si len vykrič, vykrič! — hrozí mu richtár. — Žid by ti povedal na to — du esel-goj! Však ten Vydra s tým Pichlom a Nemčiskom Krámerom už chodia za tým.

— Veď ja to len tak, — slizuje Burý s nevinným úsmevom na tvári.

— Veru je to čertovo rebro, ten komisár, — odkašliava si Hrebenár a zažmurká malými očima. — Mňa už so dva razy pristavil, potvora. — A pálite? pálite? — Pálim, reku, pálim! — poviem mu. — A kde? — Pod kotlom! — A čo? — Drevo, pán komisár, čoby inšie — drevo! Tak ide odo mňa…

— Vidíš, toho nedostane, — vraví Peterec Beňovi. — Čož’ ale, keď sa udávajú!

— Kto?

— Jeden druhého, keď majú niečo proti sebe. Kedysi podpálil sused susedovi, ak sa poharkali v krčme, kozol slamy. Teraz ho dá financovi.

— A to je už veru nie pekne! — horlí i sám richtár. — Cigán Piško to nespraví.

Príde reč i na bujakov.

— Už sa zjedli. Už je s nimi bieda!

— A ten minister nám nič neposlal. Ani ten prezident! — ťažká si Hrebenár.

— Ba len túto pálenicu ako vyplatíte? — mrkne Peterec.

— Čož’ — však každý desiaty liter ide obci, — hodí Krtko rukou ako na isté.

— Ale či i príde do obce. Či sa nevyparí! — pokúša i Krupica od kľuky, v ústach s fajočkou, ani nepripálenou — len tak. Aby sa niečo nestalo. — Len či sa nevyparí!

— Eh, iď! — okríkne ho Pokryváč. — To myslíš, Jano, ako rozum z tvojej hlavy?

Beňo sa zabáva na sedliakoch, ako oblizujú. Neveľká lampka sliepňa na stene. Zpod kotla šľahne ostrý žiar do rozjarených, ohorených, vráskavých obličajov.

— Vypime si, ujec, — núka Klupka Krtku pohárčekom znova a znova. — So mnou ste si neštrngli ešte.

— No však, však — eh! — iskrí sa mu v očiach a štrngá si, štrngá raz s tým, raz s oným. — Keď koštovať, tak koštovať…

Podrichtár vidí, ten Klupka si nalieva vody a ujcovi z fľaše, kde je chytený zpod medenej rúrky azda i výskoček. A to je tuhé ani anciáš! Aj to na ujcovi poznať. Oči mu horia, jazyk sa zapletá. Sedliaci ako by nič — Krupica mieša, ostatní fajčia a rozprávajú o bohatých Čreničanoch.

— To sú — Žid by povedal — chičpe…! — podotkne po svojom Pokryváč spravodlivý.

— Iba s Fraštackým je akosi nie do žartu, — spomínajú. — Tomu Harušinovi podpísal sa na zmenku. O ňom ani slychu a teraz banka len Fraštacký toto, Fraštacký onô… Veru mu je asi nie do smiechu.

— Načo podpisoval, — pohmká Hrebenár. — Ja bych veru nie ani kmotrovi, ani otcovi.

— Veď už ty, — pichne ho kurátor Burý. — Čo z teba kto má?

— A z teba kto? — nedá sa ujec a zmeria hodného gazdu od päty po hlavu. — Jest ešte i tvrdšie drevo ako ja. Ty si veru ani drieň. Sekera odskočí od neho.

— A tebe je čo, kmotre? — vyvalí kurátor oči na Krtku. Práve složil dvanásty pohárik od huby.

— Eh čo! Lotri ste všetci a kmíni! — šomre Krtko a sosype sa na zem ako prázdne vrece.

— Ten si toho užil. Počujte, aby sa mu nestalo niečo, — obáva sa Beňo.

— Čoby… — chystá sa hneď Klupka. — Zavedieme ho starej. Jano Zadných — drgne lakťom Kutanech mládenca, — pomôž!

Už je po desiatej, keď ho vedú popod pazuchy. Vo Svetlého krčme pri moste sa svieti, ale je ticho. Beňo sa i mrzí, že tak zaviazol. Ide za mládencami blatnou ulicou. Ujec vykladá a reční. Tu sa vzoprie, hneď zas sa dá vliecť ako baránok. Zahnú s ním do dvora, vojdú do pitvora. Strčia mu kľučku do ruky a zaklopú na dvere.

— Hu! — skočí žena zpod kúdele, tušiac, čo je vo veci. Chytí sa kľučky, potiahne, ale otvoriť nedajbože. — Ký vred to tam drží? — probuje znovu. Potiahne prudšie, ale dvere sa zavrú ako samočinne. Starý ovesený na kľučke ako klát, nahnutý je celou váhou tela v opačnú stranu. — Abyže ťa, pustíš ho! — skríkne naňho. Trhne celou silou. Tu sa ujec preváži a vletí svojej polovičke rovno do náručia.

Ulicou nesie sa smiech. O chvíľu vedia už po šenkoch, ako Krtko trafil domov z pálenice. Na druhý deň je však s ujcom všelijak.

— Vred ho vie, však nemôže nič vziať do huby, — žaluje sa gazdiná. — Tí obesenci, bolo by ich dať na fiškála. I toho rechtora…

— Azda ich tí volali, — vyhovára Jano Zadných na priedomí.

— Ba teba, teba i s tým Klupkech nech by šľak trafil! — rozhorčuje sa ustarostená žena. — Však ste toho iste fundátori. Veru je vás nie hodno ani poriadne obesiť!

Beňo vypráva doma, ako pálili v obci slivovicu. Kudlatý Brondo popletá sa okolo, buravá Cila zas sedí na peci a naslúchajú ako ostatní. O chvíľu vojde Kozák s fľaštičkou v ruke.

— Oprobuj, gazdíčko! — potrasie fľašku a podrží ju proti svetlu, ako sa v nej perlí. — To je z nášho kvasu… Dobrá?

— Dobrá. Ako ste to, Kozák?

— Len tak — v hrnku. Na kopaniciach to vedia všade popod Vysokú. Nie je to kumšt, len musí mať človek trpezlivosť. Ja i všetok ten náš kvas vypálim.

— To nie, ujec, — bráni gazda. — Keď sa počne páliť v kopanickej pálenici — vypálime. Budeme mať aspoň spravodlivú.

— Ó, nie! Toto je spravodlivá! — háji si svoje Kozák. Dosť je s ním roboty presvedčiť ho.

Dni sa míňajú pri práci a rečiach, ako o takom čase. Kolovrátky hrčia. I vyprávať jest o čom. Vrchný Šverc prenajal si revír od obce a má trápenie s pytliakmi. Jednostaj pasie po Klankovi, Kuželovcoch, Surovcovi… a to sú historky, ale len pre chlapov. Ženy, tie majú zas svoje.

— U Stankov na Božej Hrsti mali by pytača, — spomínajú u Holúšov. — Ale to sú hrdé dievky.

— A to ten Ičo Topoľcech, taký driečny mládenčisko?

— Vravia — ten. S tými Stránikech malo to ísť na frajmak. No, nešlo!

— Ó, ten si už poslal i do Malekov Evu nahovárať, — oznamuje Bolvanech nevesta. — A tí mu ju dajú.

— A ten učiteľ z Klábového vezme si tú Klankech?

— Akosi sa to zadŕha, ani toť moja niť, — hľadá Eva zatrhnutý koniec na kolovrátku. — Keď má gurážu on — nemá ona a tak!

— A vraveli — boli už vraj o ohlášky.

— Bude to, keď na Vianoce čerešne rozkvitnú.

— A Beta Gabajech, počuli ste, mala tiež akéhosi opichača. Lenže jej zobral niekoľko stovák, čo mala za býčka pod trámom na povale, a ufrkol. Teraz ho dala hľadať.

— A nájde ho vraj, čo by pod nebom lietal, — dokladá tá Mašicech. — Vravela mi v pondelok idúcky z mesta. — Kristu, čo si on vraj myslí, ja nemám rozum? Viac ako všetci lesnianski úradskí.

— A ten exekútor, čo sa zastrelil v dedine, vraj teraz chodí po smrti, — prinesie mládenec Holúšech z doliny. — Drgla ho videl pod Šestákech oknami.

— Ale, Janíčko, — vraví mať, — keď ten raz čertu dušu dal, kde by mu ju čert len tak pustil? Čo po ňom, pľuhavstve!

Ešte skôr pristaví sa reč pri Švihulovi.

— Ba len čo sa s tým chudáčikom stalo? Však len ako by ten kameň hodil do vody. Veru on nesišiel dobrou cestou s tohto sveta.

— A ona je chorá!

— Švihulová? Neviem od čoho? Iba ak tak, — uškľabí sa stará Bolvanka významne. Kedysi sa bola pohádala s ňou. Nevie jej odpustiť.

Na Vianoce udá sa však čosi, čo napne zas celú dolinu. Ľudia chodia od chalupy do chalupy, natŕčajú uši, dopytujú sa.

— Ale ste počuli o tej mačke? — nesie i do Beňov pod Orechové najprv Jolana, zápäť za ňou i Cigánka — Cigória. — Počuli ste?

— O mačke? — diví sa Anna. — O akej?

— O tej čiernej, čo sa ukazuje tam u Knugov pod Pántovým.

— A čo? — zvedavý je hneď i gazda, tušiac v tom zas nejaký kúsok, dobrý ženám na prieslinku.

— Veru, gazdíčko, — prikyvuje sa Cigánka, — v tej je sám ten zlý. Jano Knuga išiel na Štedrý večer o polnoci na potok. Načrie tam vraj vína, keď vtedy tečie. A tu sa ho chytila tá potvora.

— Je to vraj čierne ako sám diabol, — nadíde s chýrom i mať Bolvanech. — Naša nevesta to i videla a prišla celá preľaknutá. Ono si to len sadne na pec a miaučí. Srsť sa mu dvíha na chrbte, oči blýskajú ani uhlíky, a keď domáci sadnú k mise, ono je vraj prvé — omočiť chvost. No, na — jedz už potom!

Obraznosť sa rozvlní. O fašiangoch hovorí sa i o tom, ktorý si ktorú, ale ešte viac o podivnej čiernej mačke u Knugov pod Pántovým. O tom uvažujú po všetkých chalúpkach. Beňo si všíma, ako sa chýr rozrastá so dňa na deň popod Vysokú.

— A kde je to? Čo to robí — ako? — spytujú sa ľudia všade.

— Veru už sa dali i pomodliť až bielym mníchom na Morave.

— Však sa ináč ani nestrasú tej chrasty.

— Tá Knugech poslala Evu Dubcech zrovna k tým mníchom. Dala jej i vajec a desať korún. Lenže Eva odišla a neprišla.

— Čož’ taká — bláznivá!

— Ó, teraz má rozum. Ako len krásne vyšívala Mišovicech dievkam.

— Ty, Juda, — pochytí istého rána totka Ručenech, Jurova, cestou z mesta vychudnutú Knugovú na hradskej — a čo je to u vás?

— Nič, totička. To len ľudia narobili rečí! — potrhne si žena mrzuto batôžtek na chrbte.

— Len ty netaj. Povedz pravdu! Prejdi k Hosa-Ive, tá sa rozumie do takých vecí.

— Však som veru už i bola, a čoby len. Dala mi korienkov i akési prášky, a len sa u nás vyťahuje, potvora.

— Tak prejdi k tej Surovcech do Škriatkovho Žlebu. I tá vie čosi-kdesi.

— I tam som už bola, — hľadí Juda smutno.

— Tak ešte toto, počuj, — sníži totka hlas a pritiahne sa jej tesno k boku, — ja som, vieš, luteránka. My nemáme svätenej vody a vy máte. Keď prídeš domov, vykrop tým všetky kúty a uvidíš! A nech sa jej Jano i napije, keď on to nahabal. Hľa, starého Kuželech na Jamách ako len gniavilo kedysi a osožilo mu to, hoci je luterán.

Nadídu i tetička Súčanech, krstná Bartošech a iné z rodiny. Mačka sedí na peci spokojne a umýva sa.

— Ej, no, aký zázrak! To ju iste ofrkla tá svätená voda — páli ju to.

— Ale však je to celkom poriadna mačka. Len čo ľudia narobili rečí, — mrzí sa vytiahnutý Knuga. — Čo nevidel svet čiernej mačky jakživ?

Pomaly však počína ho nechávať trpezlivosť. Prídu totiž za ženou nielen kmotra, švagriná, sesternica, ale dôjdu ľudia i z Osady. Ba i zo širšieho okolia.

— Ale prosím vás, priateľko, je to tu kdesi tá zázračná mačka? — pýta sa ho akýsi pán s cvikrom na nose. A už si vyťahuje i notes z vrecka. — Tá mačka, viete…?

— Aká mačka? Čo za mačka?

— Však viete, tá zázračná… Poslali ma k vám! — hľadí pán nevinne.

— Ale mi ho iďte, šľak vás trafil i s tým, čo vás poslal, — zmeria nadurený gazda človeka od päty po hlavu. — Ešte vám nikto hlavu nerozvalil? Čo ja tu potrebujem bohyne?

Ale chýr o zázračnej mačke nedá sa zastaviť. Šíri sa ďalej.

— Však veru i pánko dostali čosi z Bratislavy, čo je to s tou mačkou, — povrávajú si ženy v dedine, keď idú na rannú.

— A na luteránsku faru prišlo tiež odkiaľsi z Moravy, — zvestuje krstná Súčanech, batoliac sa vážne s kroka na krok. — Už sú všade zvedaví.

— Čož’ tam Morava, — pohodí idúcky ujec Krivošiak ženám, — už vedia o tom i v Hamstrdáme.

— Čo to len môže byť za zázraka? Svätá Panna nebeská, zachovaj nás od zlého.

Po šenkoch je toho, pravda, tiež dosť. V Čreniciach aby kopaničiar ani nevošiel do krčmy. Ujec Malek, najbelší zo všetkých čiernych Malekov, ten sa odváži — však má hubu na kňaza. Nazrie ku Kaliniakovi, hneď sú však Potočný, Čereň a iní okolo neho.

— Hej, priateľko, a čo vy to tam chováte za extra mačky na kopaniciach? Veď vraj tá Knugech, Bože odpusť… i diškuruje.

— To veru, — blysne zrakom ujec a sošpúli ústa, — u nás i mačka má viac rozumu ako vy tu dolu i s richtárom.

— I Kristu, to je chrapúň, — zosŕkne Ženžula bokom, — ten by sa hodil i medzi nás. Ale počuj, ty, Malek, — zamieša sa i on do reči, — však naše baby hovoria, neni to vraj mačka ako mačka, je to sám ten čierny z pekla.

— No, je-je, bohuprisám, — šušle i starý Bolvan od Jahodného, páleník, čo si vzal mladú Gužvarku na staré krky. — Však najbližšie vraj príde sem k vám. Bude mať s vami veľa roboty.

Konečne má toho Knuga vyše miery. Veď nemôže ani do mesta. Schytí milú mačku, pichne ju pekne do vreca a ide na Bystrú utopiť.

— Čož’ ja budem celému svetu čerta doma chovať? — vrkne pred ustráchanou polovičkou, praskne dverami a kráča vojenským krokom zo stavania.

Dedinu, kde možno, obíde. Keď dôjde na zubrovský most, už je tma, iba sneh čo svieti a na vode lesknú sa ľady. Gazda sa poobzerá a vo mene Boha Otca i Syna i Ducha svätého — praští mačku i s vrecom do vody.

Na, potvora mrzká! vydýchne si Knuga a spokojne kráča domov. Sotva však dôjde pod návratie, vybehne mu v ústrety žena, a veru celá preč.

— Jano, a čož’ si ju utopil?

— Utopil, — odpovie spokojno.

— A však ti je tu.

— Azda mačka?

— Veru mačka. Len poď dnu!

Skutočne mačka svieti na peci opálovitými očima a gajduje si veselo.

— Nebol si ešte ani na polceste, už bola tu, — vraví žena mužovi.

— Kristu, to už potom neni po dobrom, — prejde mu mráz po chrbte. — Azda by to vrece bolo deravé?

— Iba ak by ho boly myši vyzubrikovaly.

— Ale kde. Len som nie blázon — prázdne vrece hodiť do Bystrej? Však som ju ešte i poťažkal pre istotu. Taká bola ani cent. Nie je to po dobrom!

Rečiam ešte len teraz ani konca, ani kraja. Ľudia chodia zďaleka. Pri Šibici, pred Jozekovým „hotelom“, tu sa pristaví koč, tu zas auto. Na mačku sú sprostí i múdri rovnako zvedaví.

Ženy probujú všeličo. Zatĺkajú hrdzavé klince do studienky, zkade tečie onen potok, kde načrel gazda tej vody. Večer zas berie kmotra s Judou sito, napichnú ho na nožnice a točia.

— Svätý Janko, Florianko, — vravia pritom, — povedz nám ty čistú pravdu, kto nám tu poslal toto pokúšanie?

— Sito sa pohne a nakloní nabok. Ony už vedia, čo to znamená.

— No, vidíš ju, to je veru tá Surovcech z toho Žlebu, — rozhodne kmotra. — Čo si mala s ňou?

— Nič, čo bych mala, — zamýšľa sa Juda. — Iba že sa jej náš chlapčisko nepozdravil kedysi. A ja, sprostá Dora, bola som sa ešte i radiť u nej. Načo sa tá len modlí? Bodajž’ ťa. Tá ani v tej zemi nebude mať pokoja!

— Kde by? Zlí sú okolo nej a ona ich pošle iným pokúšanie robiť, — tešia sa kmotry, keď to aspoň majú. — Ale počkaj, spravme ešte próbu. Próba nikam nedá!

Vezmú nití, dajú ich so desať dohromady, pokropia vodou a rozstrihnú.

— Čistá vodička, ja sa ťa spytujem, — zarieka kmotra vážne, — daj mi osvedčenie, či to sito rieklo pravdu a či nie?

Pred očami žien pohnú sa nitky ako pavúčie nôžky. Ako by len ukazovaly na kohosi… Kmotry sa dívajú dobrú chvíľu, kým gazda chrápe na peci a čierna mačka veselo si hudie vedľa neho.

— No, hľaď, — presviedča kmotra Judu, — veru je to len ona! Veď tie nitky tiež len ta ukazujú.

Na druhý deň hovorí sa o tom sem i tam.

— Veru to narobila len tá z toho Žlebu. Ale aby si neriekla nikomu!

— Mačka, mačka, — vypráva i Juro Prepela v dedine. — Huh, také má! — prikladá si päste k tvári a ukazuje, aké má oči — Nelly Simorovej, u rechtorov, na Dome i vo fare. — Také… uh!

Pani Ganslovej tiež dochodia dotazy denne, čo a ako to s tou mačkou. Drotár, Juro Rezba, handrár, čo má píšťalku z tej ženskej kosti, i metliar zo Šíbu — všetci majú čo roznášať po okolí, kde sú ľudia nie o nič menej zvedavejší ako v Brne, Prahe a hoci v Hamstrdáme.

Tak je to po celé fašiangy.

— Veru i pánko boli navštíviť Knugech chalupu. I pán organista.

— A vidíš, už ten zázrak i skapal voľakde, — hovoria si ženy.

Zato ešte dlhú dobu chodia dotazy i ľudia, zvedaví na podivnú čiernu mačku.