ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Idú?

— Nejdú?

— A už by mali tu byť.

Ubehne niekoľko mesiacov. Príde i nová jeseň, čo na klenovskom rínku ľudstva a ľudstva. Sháňa sa z okolitých dolín od bieleho rána — Mestom prejde pán prezident — vyhlásili po obciach — vyberte sa húfom a v krojoch. Kto by neponáhľal, ak ho nohy unesú a netlačí nejaká zvláštna povinnosť? Z Lesnianskej doliny sa to zrovna sype pestrým kvetom, počnúc od detí až po starých ujcov v beláskach, halienkach, okrúhlych klobúčikoch. Anička Jesenákech, malá černoočka, pýši sa vedľa mamenky medzi ženami v kasanke, oplecku a s tylangrikom na hlávke…

— Aké je len chutné to decko! — obzerajú si panie drobnuľkú sedliačku. — Ani bábika.

— A ako si len hrdo vykračuje!

Legionári idú v rade. Srdovan s nimi. Doma pred kostolom ich fotografoval.

— No, z toho sotva čo bude, — smeje sa Stanko v ruskej legionárskej rovnošate. — Však mu vždy vošiel nejaký ten dedko do perspektívy.

— Ten sa veru našľakoval hneď za rána, — hovorí i ohorený Lúčan vysokému a mĺkvemu Sychrovi, čo pomáha Mikulovi v kamenici.

Ženy sú pristrojené ako vo sviatok. Podajedni chlapi sú neogabanejší. Dosť ich je len tak v — zemianskom.

— Môže si nás veru obzrieť ten pán prezident! — pochvaľuje si Peterec v zástupe. — Národ ani kvet. I suknárky daly sa dnes do starého kroja. Anna Lúštikech, pozrime — ako ti len krásne svedčia tie rohy!

— Ozaj, ujčenko? — vypne sa proti nemu hodná žena, biela ani húska.

— A Adama kde si nechala?

— Čieho?

— Nuž a vášho?

— Hja, a kravy ktože by prizrel? On sa vraj nejde dívať na také parády! To je len pre baby a pre takých, čo nemajú roboty. Však už raz bol i v meste. Čo mal z toho? Iba ho malo auto pridláviť, — napodobňuje Anna Adama ťahavou rečou.

Voz za vozom dochodí na rínok. A všetko plné, naložené ľuďmi… — z horných i dolných dedín. Krojov a krojov — kasanky, riasnaté sukienky, rukávce, hojne vyšívané stonkovým stehom, prelámky šíkové nadrobno, či pestro na kolieska. Ručníky na rožky, na lopatky s čipkami, tylangre, škrobky a stuhy… kvetavý hodváb, až oči preberá.

— To je krásy, kam oko dovidí. Ani na výstave, — ohliada sa Peterec na všetky strany.

— Tak to chceli mať, — vykladá Srdovan ľuďom pri novej lekárni. — Nech si tu vraj obzrie ten prezident, čo nevidí v Prahe.

— Ba či si nás len všimne! — vypne sa i babička Čerenech, blysnúc zrakom ako voľakedy.

— By sa mu i chcelo obzerať si vaše staré rubáče, — zapára hneď Štefan.

— Iď, vraj staré… To som si neobliekla nový, konopný? Azda mi netrčí, ha? — zdvihne babka nohu — v strojnej čižmičke. — Ale chlapi, ako i ty, Ičko, v tom tvojom ošúchanom mundúre, tí sú už von z krásy.

— A čož’? — postaví sa Janko Vieska, chlapík ani topoľ a v sedliackom, — sme sa azda pekne nepristrojili?

— Čoby sa dnes náš chlap len vedel poriadne ogabať, — mieni i Srdovan, obzerajúc si Viesku od päty po hlavu. — Hľadže, Jano, ty že tak? — A čo ti to visí z toho fijoka na nohaviciach?

— Nuž mechúr. Však to tak patrí.

— A čo máš v ňom?

— Čo? Nuž peniaze, a čo iné?

— Aké peniaze? Stavme sa, máš tam za štipku tabaku…

— A na moj’ dušenku — máš pravdu, — prizná sa Vieška. Vytiahne mechúr a šúľa si z akéhos’ tenkého papiera cigaretu.

— To len pre ten chýr, — uštipne ho babka.

— A pre čo iné? — nedá sa mládenec. — Však i pán prezident ide k nám pre ten chýr, že bol i u nás.

— Čo sa všetko robí len pre chýr! — pohmká si Cícor, bojovník za spravodlivosť.

Neďaleko schodia Lesňania s voza. Chlapi všetko v sedliackom a ženy vycípkané ani na krstenie alebo na svadbu.

— To je Beňo, podrichtár. I jeho žena je s ním.

— A pekná je, potvora, ani pred sobášom.

— Však je žena po prvom krstení najkrajšia, — odcrkne si Krivošiak z fajočky.

— To aby hneď bolo druhé, — doloží šelmovsky babička Čerenech.

— A teba, Eva, prečo volajú všetci babičkou?

— Preto, keď som nie ňou.

— Žena bez detí — strom bez ovocia! — uškrnie sa ujec.

— A čož’? Azda nemám nikoho? — stavia sa Čereňová. — Jednu sirotu som už vydala a druhú chovám.

— To ty — na moj’ dušu — pôjdeš do neba. Darmo tebe ten tvoj nebohý nespieval toľké pesničky!

— Ej, však mi veru nejednu zaspieval i do skoku, i do bežku. Niekedy toho bolo i viac než veľa, — smeje sa babička.

— Dnes ti je do smiechu — vtedy ti nebolo, — žmurkne na ňu s úškľabkom Potočný, odhadzujúc ohorček cigarety.

Čreničania stoja okolo a besedujú živo. Bystrý Čereň vtipkuje, mladí Jesenákovci sa smejú. Fraštacký naberá kdekoho. Ženy a dievčatá tisnú sa dopredku, kade má ísť prezident.

— A čož’ tá Kačka darmo si obliekla rukávce a opásala zásterku ani kvet? — blysne Čereň očima na Ženžulech nevestu.

— A ty s tým domom ako si? — spytuje sa Fraštackého mohutný Hobla, skoro o hlavu väčší od ostatných.

— Nuž ako? Nijako!

— A Harušin píše z tej Ameriky?

— Písať píše, lenže neposiela peniaze.

— To je už chyba, kmotorko, — diví sa kurátor, Paľo Burý, svedčný, vyholený, pravidelnej tváre. Musel to byť kedysi mládenec!

— Však vraj poslal žene, — odpľuvne si Potočný. — Tá si žije veselo a dlžoba v banke visí.

— A ty si mu podpísal zmenku?

— Som! A on, nešťastný človečisko, má ešte dlžoby i u Žida Friedländera za materiál. A však v najhoršom prípade budem jeho dedičom. Čož’ — i to je niečo. Tým v banke som hovoril, nech by si to zaintabulovali. Keď už musím platiť tie úroky, nech sa mi to aspoň ráta. Ale henten s tými bielymi fúzmi, — ukazuje na starého objemného a parádne vytiahnutého hasičského komandanta, — ten mi v banke vraví — hja, Fraštacký môj drahý, musíme sa ho najprv opýtať, či si to dovolí zaintabulovať! Však on má u nás i účastiny v depozite… Ja však myslím, Friedländer sa ho nebude veľmi opytovať, ani druhí Židia…

— Veru, kmotre, — múdri sa kurátor Burý, — zatiaľ načim misu brániť, kým ju pes neobráti hore dnom. Načo si podpisoval?

— Hja, načo — načo… Ľahko sa to povie. Však sme ľudia… A čož’, ty si nikdy nepotreboval pomoci?

— Nie! — povie Burý krátko a hrdo. — A vieš, bol som veľmi chudobný. Slúžil som a dnes mám. Ale som sa jakživ nepustil ďalej, ako mi stačilo. A títo, čo idú z tej Ameriky, i prídu ku grošu a hneď je po ňom. Čo i toť Jano Chomút, Filúš a iní? Zháňajú sa, kupujú majetky a všade praskne niečo. Mali by si to pomalšie a šlo by to…

Zvedavcov pribúda. Beňo rád by sa poprechodiť s Annou. Poobzerať si kroje, čoho je tu na výber. Ťažko sa je však pretisnúť. Prebíjajú sa nadol, kde je sveta redšie. Pri vchode na rínok stojí bohato vyzdobená slávobrána.

— To je radosť vidieť, — jasajú Paľkove tmavé oči pôžitkom. — Keby to mali Angličania alebo Francúzi, — obzerá si krásny národ hen od Teplian. — Ako hrá tá zlatožltá farba a mieša sa s modrou. Hotová báseň…

— Tie ženy z dolných dedín majú krajšie ako my, — hľadí Anna na muža.

— Čoby maly! Vy máte svoje — ony svoje.

— Ale to ich, vidím, lepšie sa ti ľúbi.

— Nie. Človek sa teší tomu ako kvietiu. Ak ti mám pravdu riecť — ony majú kroj bohatý, vy zas elegantný. Až rafinovane elegantný, vyrátaný na krásy i nedostatky ženského tela. Ako by ho boli len strihali kdesi v parížskom salóne. Všetko sa v ňom uplatní i bez výstrihov.

— Ale čo náš Janko doma? — príde mladej materi dieťa na myseľ.

— Mamenka ho prihliadnu — neboj sa!

— Idú? — nejdú? — Prečo nejdú? — nepokoja sa ľudia, rozostavení pozdĺž cesty. Na vyzdobenej železničnej stanici čaká vzácnych hostí mestské zastupiteľstvo i s richtárom. Od stanice tvoria reťaz legionári, potom — jednou stranou sokoli, druhou orli. Na rínku stoja hasiči v parádnej uniforme. Komandant sivý ako holub, ale zato statný chlapík, chodí sem-ta pružným veliteľským krokom. Ku kordónu tisnú sa deti, žiaci, ženy a dievčatá. Driečne rohánky z Lesnianskej doliny odrážajú sa ani kvetné hriadky.

— Aj ty si tu, Kačka? Podívajme sa, už si nie pani? — dopeká Zuzka Vieškech Maximova Sedlárovu. — Jednako ti len rohy krajšie svedčia ako tie handry.

— Čož’ — peknej žene všetko svedčí, či panské, či sedliacke, — vypne sa táto povedome.

— A ja, žes’ to už všetko popredala. Však si bola i na tom rubáčovom trhu v Šíbe na prvého apríla.

— Bola, bola. Zato — ako vidíš — ešte vždy mám, čo mi načim.

— A kde ti je muž?

— Na železnici — v práci.

— A ty čo?

— Prišla som navštíviť mater a vidieť pána prezidenta.

— A si bola s Annou?

— S čou?

— S Beňovou. Pozri, — vypožičiava si ju vdovica, tušiac, ako sa majú v láske, — hen ju vidieť i s mužom pri tých Dolniačkach na druhej strane! A má už i syna, vieš?

— Čoby nevedela?

— Či sa hneváte?

— Čoby — už je to dávno! Ale keby sa jej usmiala na muža, bolo by zle.

— Azda je taká háklivá?

— A aká! Ešte si tá neraz poplače. Lepšie je držať panej sedliaka ako sedliačke pána. A takej húsky ľahko sa nabažiť.

Opodiaľ stoja dievčatá — Fraštackých, Čerenech, Kedrášech z Čreníc — a obzerajú si driečnu Sedlárovú od chrbta.

— Na tej veru biedy nevidieť, — mrkne na ne vysoká Anna Topoľcech. — A keď sa vyoblieka, aká je len pani!

— Zato jej tie handry veru nesvedčia — márne si namýšľa, — mieni Kačka Šíverech, trochu poblednutá, ale tiež takto parádna vojenská vdovica. — Ja som ju stretla onehdy v svetri na stanici. Taká bola v tom ani strašidlo do maku.

— Ha-ha-ha… — smejú sa dievčatá.

— Len daj pozor, Kača, aby si to ešte i ty nejak neprehodila, — kára ju Stankech dievča z Božej Hrsti ako susedu.

— Ale ja, Anička? — verí sa táto. — To už radšej hlavu dolu. Čo, Mariška? — vraví počernej Aninej sestre, útlejšej, s veľkými čiernymi očima. — To bych sa azda zbláznila na starosť?

— Prečo nie? — usmeje sa táto. — Svet sa mení! To naše sedliacke dievčatá už pomaly shadzujú so seba. Ešte takto na parádu sa obliecť…

— Veru ja som hľadela i pri konfirmácii, — vraví Anna. — Tých rohánok je len vždy menej. Najmä z Čreníc.

— Čož’, — blysne sestra na kytku dievčat, — tam sú už páni.

— Jojój, len nás tak neohovárajte! — bráni sa Anička Kedrášech, pekné biele dievča, súmernej tváričky s modrými očima… ako na obrázok.

— Azda my nechodíme v sedliackom? Ja si veru nedám svoju kasanôčku za najkrajšiu sukienku po kolená.

— Ani ja svoju…

— Ani my svoje! — stavajú sa kamarátky, švárne Čreničianky, ani maľované.

— Hľa, i Milke Zelenákech ako len dobre svedčia tie rukávce, — obzerajú si dievčatko s usmievavou tvárou, ale smutným zrakom. — Mila, Mila, vždy by si mala takto chodiť.

— Keď je to pridrahé, — uskromní sa Milka, ako by sa i ostýchala. Hja, ona je z poriadnej, ale chudobnej a veľmi nešťastnej rodiny. Otca jej zabil akýsi blázon, ešte bola malá. Iste odtiaľ smútok v tých skoro ešte detských očiach. — Mamenka by i chceli, ale keď by vraj nestačili ani vyšívať.

— Vyšiješ si sama. Čoby si len nie? — volá ju hneď tá Kedrášech, že sa cez zimu dajú spolu do toho.

— Čož’, mne je jedno — sukne a či kasanka.

— Čieže sú to? — buchne Janko Šívera, trochu popánený, kamaráta, majstra Majera, ktorý pokukáva za Evkou Holúšech. — Poznáš ich? — mrká na Čreničianky.

— A ty nie? — šepce mu Peter. — Tá vysoká, štíhla i s tou počernou, to sú toho figliara, Fraštackého. Tá s tou bielou tváričkou, to je Kedrášech, pekné dievča — ani ho viac niet! Tá počerná s očima ako uhlíky, to je Čerenech. To sú bohaté…

— Hodné dievky!

— A čož’ naše lesnianske azda sú tiež nie ako ony?

— Čož’… — uškľabí sa Vieška zunovano, ako by ich mal už dosť, najmä zo svojho kúta.

— No, Jano, — pichne ho Peter, — to čo by si išiel na osadu. Ale ak sa ti i neujde od mládencov, taká sa ti veru s kopaničiarom nebude ani vyprávať.

— Anna, Mariša, kdeže ste? — sháňa si dcéry v pestrom dave urastená Stanková z Božej Hrsti. — Čo sa vás nahľadám!

— Tu sme, tu, tetička, — ohlási sa vdovica Šíverech, kým dievčatá sa stúlia jedna za druhú, ako deti — keď sa chcú skryť pred niekým.

— Nestratíme sa, nemajte strach! — vzpriami sa Anna, keď mať dôjde až k nim.

— A keby sme sa i stratily, máte ešte na ukážku, — blysne Mariša očima.

— Ale to by ste už neboly vy, — kára ich mať, tiahnúca do päťdesiatky, len to nevidieť na nej.

— Však už ich mám dvoch v Amerike. Eva s chlapcom tiež len, že ta pôjde. Ktovie, koľko mi vás ostane, deti. Či je to dnes ako voľakedy? Mať si deti odchovala a mala ich okolo seba, až ju pochovali. Teraz sa to rozlieta ani lastovičky svetom… brr. Počujte, však je len akosi zima…

— Zima, zima, — drkocú i dievčatá. — Maly sme si vziať vlniaky a kacabaje. V noci bol mráz. Vyzlečieme sa na parádu a potom nás tu držia tak dlho.

— Huh! — dúchajú si i Čreničianky do vyrobených rúčok, raz tá a zas oná.

— Už by veru mohli tu byť — pomrzneme!

— Eh, čo? — Veľkí páni chodia neskoro, — vykladá ujec Želovič z Lesnej učiteľovi Vestonovi, ktorý sa tiež striasa v ľahunkom, vetchom odeve. — Keď som ja bol u Jeho cisárskej a kráľovskej Jasnosti…

— Ale nechaj to, — zahriakne ho územčistý, zavalitý Dučka z Čreníc. — Tu je teraz s cisármi pokoj! Ak chcete, — požmurká husto obrasteným zrakom, — poviem vám, ako som vystavil dom.

— Čo mňa tam do tvojho domu?! — odsekne mu Želovič urazene.

Národ sa vlní a ide sa podusiť. Nespokojnosť a nervóza stúpa. Po boku sú i študenti miestneho gymnázia, medzi nimi niekoľkí i z Lesnianskej doliny. Menší Dučkov i Čereňov, bystrí, počerní chlapci, Miško Gelovič, Janko Kaliniak, tí sú už veľkí študenti, vychudnutí, suchí ako obyčajne. Hádajú sa čosi s načervenastým a pripehavým kamarátom, Solovčíkom z Klenova. Profesor Spořil, vyholený a nažltnutý v obličaji, chodí popri nich a vidno, zimračí sa tiež.

Oči upierajú sa so všetkých strán na ľudstvom orámovanú cestu. Cez kordón prejde akýsi urastený pán, vytiahnutý v čiernom, za ním utešené dievčatko v lesnianskom kroji s krásnou kyticou v ruke.

— A však je to náš farár, — zajasajú študenti z Lesnej. — On ho bude vítať, pán profesor?

— Áno, Svarínsky! — znie lakonická odpoveď.

— Kto je to tam na tej ceste? — šumí otázka sem i ta.

— To je náš farár, — vravia Lesňania s istousi hrdosťou. — No, ten mu to povie — má dobrú hubu!

— Lepšej azda ani niet, — duší sa kurátor Burý, postávajúc si neďaleko so svojím druhom v úrade, Paráčom, ktorý slúžil kedysi pri husároch. — Veru niet!

— A to pekné dievča, čieže je to? Má akési biele ruky!

— Danuša, — vysvetľujú ženy. — Sirota po našom nebohom farárovi Jarošovi.

— Taák? To má preto také ruky! — pokyvujú sedliaci z horných dedín. — Tie by nevedely hnoj vykydať.

— Čoby len nie. Ale však im toho ani nenačim. Ten Gedeon, čo bol tu tým kapitánom, veľmi sa mal okolo nich. Ale sú ešte primladé.

I Beňo a Anna, obíduc rínok, vrátia sa k hlúčku svojich známych. Ako však zbadajú Sedlárovú — dajú sa ďalej. Podrichtár si všíma — celá dolina je tu. Učitelia, rechtor Kremenáč i organista Jakubec, notár Mrávik, Nelly Simorová v lesnianskom kroji, ešte len i pán farár Bukva, ktorý ťažko opúšťa, ak už nemusí, svoju parochiu. Tu sú sedliaci s richtárom Pokryváčom v čele. Počerný Julko Breda, nateraz už klenovský bankár, kýva mu rukou zpred novej lekárne. Vlasy ako žúžoľ, len sa mu tak ovievajú…

— Počujte, Krivošiak, — počuť zboku, — a vedeli by ste si vy ešte kolesá hodiť po tej hradskej?

— Prečo nie? — potrhne ujec na úsmev širokánske ústa. — Tak za kilo tabaku!

— No, stojí, — pichne hneď očima Fraštacký. — Ja ti ho dám.

— Ale prejdi najprv popýtať k tomu, v tej uniforme, s tými šedivými fúzmi.

— Hja, s tým ja chcem mať svätý pokoj. Ten mi nechce pristať ani na intabuláciu Harušinovho domu. Čo ten…

— Brr! — zima je, — zachveje sa Anna.

— Prechladneš, — pozrie na ňu, zarudlú dofialkova, Paľko starostlivo.

— Nič mi nebude.

— Ale Židákov nevidieť, Židákov, ľudia! — hmká si Peterec.

— Azda tých vidíš pri takejto veci? Tí sú tam, — pohodí Fraštacký rukou.

— Kde?

— V oknách, nevidíš? Čo je Žid taká hlúpa zver — ísť na dostrel? Ten, keď je také čosi, on vždy len okolo domu.

— Hen je mladý Šimún. Arnold… Pozri ho pod bránou. Aká lata!

— Čož’ — len si nás neznačí?

— Dávno to bolo.

— A toho bradáča vidíte, tam s tými combáľami?

— Hľaďte, ako sa len tisne ku kordónu. Čo ten len chce?

— Pusťte ma, prosím! — supí Žid, silný, územčistý.

— Kdeže? Koho?? — ohliadajú sa ľudia a zas si stanú na svoje miesto. — Čož’ teba tu načim??

Niekoľko pánov tisne sa za Svarínskym, postávajúcim so svojou krásnou uzimenou spoločnicou.

— Tí to chcú počuť. I fotograf je tam.

— Ale čo chce ten Žid? — znepokojuje sa kurátor Paráč a viacerí.

— Kristu, však má i akési písma v hrsti, — vyvalí i tak veľké oči Beta Gabajech, pristrojená ako vždy do sviatočného ručníka. — Čož’ to len má za šalabaktre?

— Beta, aj ty si tu? — zapára do nej Krivošiak. — Čo by si sa i ty brala za tým Židom.

— Ja som si už svoje maslo predala, i to Židovke, a nie Židovi, keď chcete vedieť.

— A máš vraj i akéhosi ženícha.

— Mám! Čo bych nemala!

— Veru, mládenci, — ujec, vidiac, že sa dievka mrzí, usiluje sa ju udobriť, — veru by ste sa mali mať okolo nej! Ani nezviete, a uletí na dakom autáku.

— Prečo nie? — vypne sa Beta hrdo.

— O to malý strach, — mrdne plecom Janko Vieška, dozrúc práve švárnu Kačku Klankech pri Stankech dievkach.

— Pozor, ľudia, — nevyrazte poriadnemu občanovi fajku z huby! — bráni sa stisku Fraštacký.

— A čož’ ty chceš ukázať prezidentovi, že ešte máš čo fajčiť?

— Ba že nemám, — uškŕňa sa počerná, živá tvár.

— Však je to, — otvorí fajku, — na moj’ dušenku repíčie!

— Také mám i ja, — usmieva sa neoholený a neogabaný Krupica, pohladkajúc si svoju drevienku na znak nevšednej lásky, čo je medzi ním a týmto inštrumentom pôžitku. — A že vraj teraz už fajčia i ženy?

— Dámy, ujec, dámy!

— Ach, čož’ je takáto fajočka do ženskej huby? Aké potvory!

— Už idú, — letí pomedzi zvlnené zástupy ako rozhlasom. Čo živé, tisne sa smerom ku kordónu.

— Jój, pridláviš ma! — počuť dievčenský hlas. — Nesúraj!

— Celé čižmy mi odrieš, — odtíska dievky Evka Malekech zo Svíbového. — Ach, moje nové čižmičky!

— A však ma pusť! — tlačí sa dopredu krátka Anna Šupákech.

— Ale máš hneď zuby von! — zaženie sa Eva rukou a z úzkych očú srší hnev. — Len sa oblyskuješ, oblyskuješ! Čož’ myslíš, vezme si ťa azda za ženu? Čo sa tisneš? Si tu sama??

— Keď nič nevidím — malá som!

— Staň si na prsty — uvidíš!

— Ľudia, majteže rozum, netisnite sa. Ešte nejdú! — behá sem-ta hasičský komandant, sivý ani holub, ale červený ani mládenec. — Preboríte mi kordón. Podlávite sa!

— Krásna mozaika, — šepce Beňo Anne, rozhliadajúc sa po kvetavom mori ľudstva, naslúcha i jeho divnej vrave. — Aký krásny obraz. Tí mešťania ho len kazia. Taký je ani z tisíc farebných kameňov.

— Nesúraj! — hádajú sa dievčatá. — Čož’ prezident musí vidieť, že máš nové prelámky?

— Čož’ ja súram? Aká…! — bojuje i vyčervenená Kačka Mišovicech. — Mňa súrajú! Môžem ja za to?

— A čo? Musíte len vy, Čreničianky, byť vždy napredku ako v kostole? — mrzia sa kopaničiarky.

— Hja, tie len všade dopredku, — mrkne očkom Anna Stankech.

— A ten náš farár aký sú len pekný, červený! — hľadí stará Stanková na voľný priestor. — A tá slečinka pri nich ako sa trasú!

— Iste im je tiež zima. Však ich pán farár prevrávajú.

— A ja bych, keby ma aspoň pochovali!

— To by bolo ešte privčas o tom rozmýšľať, — vraví počerná Mariša. — Musíte nás, mamenka, najprv ešte povydávať…

— Pán farár, a povedzte im všetko o nás! — pritiahne sa Stanková a zavolá na Svarínskeho, ktorý už tiež nervózne prestupuje s nohy na nohu.

— Poviem, tetička, — usmeje sa, poznajúc hneď svoju biblistku. I miesto vie, kde sedáva v chráme. Pod chórom pri druhom okne, pri samej stene.

— Jaj, celá sa trasiem! — uprie zas naňho krásne čierne oči Danuša. V rúčkach sa jej zachvievajú kvety ako srieň.

— Nič to, slečna. Podáte to po mne a bude!

— A budete dlho hovoriť?

— Mal bych mnoho, veľmi mnoho. Čo mi toho naši ľudia nanakladali. Toľko všeličoho potrebujeme. Ale čo tu…?

— Idú… — zvlní znova nedočkavým obecenstvom. Krky sa napínajú. Popod slávobránu ticho presunie sa auto.

— Pozor! — velí hasičom sivý komandant, vypnúc sa v parádnej uniforme.

— To je on? To je on?? — nesie sa z tisíc a tisíc úst.

— Nie! Neni! Čoby len bol!

Beňo hľadí napnuto. Dosť je vysoký — dovidí. Popod slávobránu pochodujú legionári. Stanko z Lesnej, chlap ani z kremeňa, ich vedie — vystretý ani struna. Chlapci, keď chcú niečo vidieť, vyškrabú sa na sochu, postavenú na klenovskom námestí na pamiatku akejsi tragickej udalosti. Za legionármi ide pomaly akési elegantné, odkryté auto. Prejde popod slávobránu, zástavy v národných farbách zavejú nad ním a šinie sa tíško ďalej.

— Sláva! sláva!! sláva!! — postupuje vždy bližšie mohutným hlasom.

— Ba či si nás len obzrie? — povrávajú si ženy a dievčatá.

— Však nás na to zavolali sem. Či nie?

— Veď…

— Sláva… sláva!!! — volá ľud v nadšení so všetkých strán. Auto zastane pred Svarínskym a síde s neho prostunký starý pán, biely, s pristrihnutou bradou a v mäkkom širáku.

— Sláva… sla-á-á-va…!!

— Drahý náš pán prezident, — víta vysokého hosťa v mene shromaždeného krásneho ľudu Svarínsky, zosilňuje hlas ako možné. Obrovský priestor však pohltí všetko. Nepočujú slova, leda najbližší. Ostré oči starca zabodnú sa, ba vpijú do zrakov mladého rečníka. Fotograf šťukne a rovnomerný tep motoru bije do taktu.

— Čo mu to len hovorí? — napínajú ľudia sluch. — Nepočuť!

— Čož’ — ten mu povie, čo má. Za všetkých nás mu povie! — vraví kurátor Burý druhoví Paráčovi.

— A však pozri, Kačo, — potrhne zas Trúsková Sedlárovú, — stojí mu zoči-voči! Veď mu len nemôže kričať do tváre…

— A hľaďte, čo tu autákov, — ukazuje ujec Krtko kmotrovi Cícorech na dlhý rad tichunko postávajúcich vozidiel.

— To idú s ním.

— Kam?

— Na Bradlo — ku Štefánikovmu hrobu.

— No, ten náš generál tiež akosi divno šiel z tohto sveta. Vraví sa všeličo.

— To by sa malo pánu prezidentovi napísať, — ozve sa Cícor chladno a odmerane ako vždy.

— Mnoho by si mu. Však si písaval kedysi cisárovi.

— A ako som obišiel pre pravdu? — zadíva sa ostro kmotrovi do tváre. — Pravda víťazí? Aha! Však vieš, musel som do Fiuma. Najlepšie, čo ťa nepáli — nehas!

Beňo tiež nič nepočuje z toho, čo hovorí Svarínsky. Všíma si teda ľudí, v ich duši badať toľko všelijakého očakávania, Vidí, ako sa pozornosť ostro sústredila zo všetkých kútov a všetkých očí, ale celkom tak rýchlo sa i rozptyľuje.

— A ktorý je ten prezident? — pýta sa objemná totka Kaliniakech Čerenech babičky.

— No, henten, čo tam stojí…

— Však ten nemá ani nejakého panského kabáta. Ani tvrdého širáka nemá! Tí druhí sú parádnejší, — počuť sem-tam.

— To tak býva, — zamieša sa ujec Želovič. — Ani Jeho cisársko-kráľovské Veličenstvo, keď som ja bol v Burgu, nebolo tak cifrovane pristrojené ako tí jeho poboční. Ale sláva patrí jemu!

— Však jej ten už nezažije veľa, — rozumuje i tetička Malekech, tanečnica. — Chudučký je, holúbok, a cintľavý.

— Pst, ticho… ticho… — ohliadajú sa tváre namrzeno.

— Sláva… slá-áva…!! — zaznieva niekde okolo slávobrány, kade dochodia posledné autá sprievodu — Sla-a-á-va!!

— Komu to?

— Tuším pátrovi Skalkovi.

— To je slávny človek! Ten bráni nás, Slovákov, — vraví akási pani so zápalom v očiach.

— Sláva! — zavolá i Želovič a strhne širák, i zakýva na šedivého, ale zdravého kňaza v aute, vypnutého ani mládenec.

— Čo to tam? Ticho! — stŕpne profesor Sporil s odporom.

— Tuším sa zbláznia, — umkne sa mladej Srdovanovej, ako stojí s Annou Lúštikech a ovácie neprestávajú.

— Ktorá to povedala, ktorá? — zašumí hneď okolo a vo chvíli. — Ktorá? — pichá pomedzi hlavy niekoľko sršiacich očí.

— Tá, tá… v tej šatke.

— Áno, ja! — postaví sa smelo žena, len je ako fakľa. — Čo nerušia, kým sa odbaví?

— Pán profesor, — pokročí Miško Gelovič ku Spořilovi, — tu sa už delí sláva podľa srdca.

— Neslušnosť!

— Pst, pst, ticho!… Pán prezident hovorí…

— Spravme všetci, čo môžme, za vlasť a národ a bude dobre! — počujú najbližší ako odpoveď na Svarínskeho pozdrav. Prezident stisne mu ruku a slečna Danuša, iste i pohnutím rozružovená, ukloniac sa, podáva vzácnemu hosťovi krásne kvety.

— Pozrite, ľudia, pozrite! — zavlní vtom okolím.

— Hľaďteže toho Žida, ako sa predral cez kordón! — upozorňuje Peterec vedľa vyparádeného Zuzica, ktorý už počal rezať na doline o jednom gátri.

— Čosi mu podáva!

— Písma, písma, na moj’ dušu!

— To bude iste lajster o tej rabovke! — sekne Fraštacký.

Skutočne tesno vedľa prezidenta tam je neoznámený rečník. Brada sa mu trasie, v rukách belejú sa písma. Vysoký hosť ich vezme, ukloní sa a sadne do auta. Vo chvíli sa už stroj i pohne a celý sprievod s ním.

— Kriste utešiteľu, čo to má byť? — šomre tetička Mišugech. — To je všetko?

— Ba ten náš farár to povedal, — počuť inde. — Ten ich privítal pekne. A oni leda stratili slova!

— Ale, ale, ľudia, — tíši ich Beňo, — však pán prezident má už dosť toho rozprávania. Nás je toľko a on len sám! Treba mu to uznať!

— Čož’ to má azda každý taký jazyčisko ako ty, trepačka stará, — zarazí totku Bolvanech zpod Orechového starý Krivošiak. — Tvoja huba si už vydrala pánty!

— A nás si ani neobzrel! — mrzí sa Sedlárová. I druhé sa mrzia, hľadiac sklamano za odchádzajúcimi autami. Volanie na slávu nesie sa k Hornej ulici. Za jedným z aut ozve sa silno, mohutne. Starý, ale jarý kňaz usmieva sa a ďakuje.

— Ktorá to vykrikovala o tom bláznení? — vŕtajú sa niekoľkí mladíci s hrozivým zrakom pomedzi zástup.

— Počuj, Jula, — šepce Anna Lúštikech preľaknutej Srdovanovej, — čo by si sa lebo brala. Ľahko by ti mohli i naložiť.

— Ktorá to žena?

— Hentá… hentá, — ukazujú i niektoré panie rozhorčeno na Lúštikovú.

— Ó, ja veru nie! — bráni sa táto chladnokrvne.

— A kto?

— Tá už odišla.

— Má šťastie, — stíska päsťou akýsi pán v ošúchaných šatách. Iste nejaký majster.

V poslednom aute niekoľko miestnych ľudí. Medzi nimi i doktor Hôrka, vážený, temperamentný pán. Navalený nabok rozhliada sa vôkol.

— Aj vy, pán doktor? — volá naňho Srdovan.

— Aj, aj, — usmeje sa priateľsky a kýva rukou smerom, kde si stoja — s Bredom Svarínsky i vysoký Spálik, ten, čo sprisahal dobrovoľníkov kedysi na rínku.

— Tomu je dobre. Má vraj dostať akýsi mastný úrad.

— Tak počuť, — prikyvuje Bredovi i Spálik.

— Však si ten to i zaslúžil, — zastane sa ho Srdovan otvoreno. — Napracovali sme sa spolu dosť za národ. Na jednej voľbe i strieľali na nás. A z tých na autách — však ich poznám všetkých radom — Borovec, Čremošný, čuchratý Vrbina, Ostružný a ako majú mená — tiež nemali nič, a dnes sú páni.

— Nech! — pohliadne i Svarínsky trochu zarazeno za odchádzajúcimi. — Však sú naši a zle by bolo, nech ostaneme vždy národom žobrákov!

— To je čosi ako nová slovenská šľachta, nemyslíte? — poznamená Beňo.

— Tak sa zdá, — prisvedčí mu Srdovan. — A jeden-druhý hľadí už dosť zvysoka. — Však uvidíme!

— Ale dobre je to, — uisťuje Breda. — Naši ľudia budú už rozkazovať. Moc je v ich rukách — vykonajú, čo sa dá.

Po ceste maširujú sokoli a orli. Zavierajú slávnosť. Množstvá, stlačené do zadusenia, rozsýpajú sa na všetky strany a tratia v bočných uliciach. Pred Národnou bankou, kde je Breda dirigentom, stretne Svarínsky Chrenkovú. Je napodiv svieža a dobrej vôle.

— Čo je s vami, pani? Ako sa máte?

— Lepšie, lepšie. Čosi sme zas dostali a už to bude. Už to bude, — uprú sa naňho mäkké čierne oči. — Pôjdem s deťmi do Matúšova. Tam ich môžem školovať.

— Len by ste už prišli na svoje. Dosť ste sa natrpeli.

— To už dosť!

Ľudia kde-tu ešte postávajú. Najviac sa však rozchodia domov. Židia pomaly otvárajú spustené rolety na obchodoch. Tučný Kohn, obchodník s krátkym tovarom, železník Stieglitz s červenou bradou, optiker Hitzkopf, klampiar Turteltauber a radom mrvia sa pomedzi ľudí, usmievajú sa, ale nepozdravia. Už je to inak, ako bolo pred niekoľko rokmi. Ešte len i doktor Strauss a doktor Hirsch ako si len veselo fajčia cigary a už ani nehovoria slovensky. Handrkujú, či mondokujú… A tie frajličky tiež. I tie ich okaté, ohnivé dievčatiská…

— Pozrite, ľudia, — diví sa Beňo, — však je to tu celý Debrecín!

— Hja, sme štátom internacionálnym! — poznamená Breda so zjavnou iróniou. — Tak si to títo páni hovoria od posledných volieb.

— A nemajú pravdu? — blysne Srdovanovi v tmavých očiach. — Však sme, na moj’ dušu, už i my, Slováci, rozbití a nevieme, čí sme. Tamtí aspoň vedia. Dobrý deň, páni, dobrý deň! — volá pichľavo na advokátov. — Ako slúži zdravie, pán Strauss, ako?

— Ďakujem, dobre! — ukloní sa vhodne konzervovaný pán i s kamarátom. — Vítali sme pána prezidenta. Veľmi hodný pán!

— A ten klavír už máte poreparovaný?

— Čo tam bolo reparovať, pán Srdovan? Starý klavír sa roztrepal — kúpil sa nový.

Sedliaci majú iné starosti. Deň je dobrý, jasný a ujde bez práce.

— Ej, no, — poškrabe sa za uchom objemný Plavčo, — my sme veru mali zemiaky kopať a nechali sme ich nazajtra.

— Mohli sme ich mať na Skladoch už vykopané! — vzdychne si i jeho ešte herská polovička, hoc je už tiež babičkou. — A tam zachodia Cigáni na ne.

— Svitne i zajtra, — uspokojuje starý. — Pôjde i zať, i sused Krupica, i Trúsková sa mi už sľúbila. Vykopeme!

— Načo sme len sem šly? — túži sa i totka Mišugech kmotre Pobelavej. — Ja som mohla mazať, ty drhnúť. Kravy doma ručia, svine kvičia, a ja lactostun (tuhľa).

— Však by ten môj dobre urobil, keby mi pobehal po krížoch, — prikyvuje jej táto zpod červeného tureckého ručníka.

— Celé kordovánky mám odrané, — bedáka namrzeno Eva Malekech zo Svíbového. — Ako mi len postúpali po nich! — obzerá si ich zprava, zľava i na opätkoch. Však mi ho dajú mamenka, na moj’ dušu!

Z mesta ponáhľajú sa ľudia v húfoch na všetky strany. Lesnianska cesta pestrie sa zas, ako by ju posial kvietím. Mnohí idú, niektorí ešte ostali.

— Robota čaká. Zemiaky sú ešte v zemi! — kráča Plavčo v hlúčku i so ženou.

— No, porobí sa, — vykladá Želovič, zahŕňajúc si dlhé vlasy, čo mu padajú do tváre. — A však jest všetkého — ďakovať Bohu! Zbožie sypalo — ani ho nepamätať. A krásne, radosť je ho vziať do hrsti. I cenu má. Peňazí jest, a keď má sedliak — každý má — šuster i krajčír, i krčmár i farár — každý! A repa tiež zarodila.

— Čreničania preto ostali v meste, — hmká si cechmajster Stránik. — Jest z čoho troviť.

Keď sa vracajú i črenickí gazdovia, veselí, vyhriati, pukajúc si z cigár, už sú hviezdy von. Chladno sa jagajú nad Vysokou i na repné vozy, plné sedliakov, hrčiace po ceste.

— Dnes sme veru nezaslúžili ani to, čo sme dali do huby, — šomre Potočný, otriasajúc prstom popol s cigary.

— Čož’? Však je — ako sviatok, hio! — potrhne Fraštacký opraty. — Azda je človek len na to — stále drhnúť? Ja sa radšej s Neumondom vadím. On sa hneď len pravotí, pravotí. A ja — dobre, reku — bude z toho paráda!

— Však si ho nedávno vyšľahal bičom…

— No, keď on vyhral na sédrii. Potom si ten jeho mladý kúpi ponny do kočíka. Ťahám fúru a on ma zaskočí z brány. Čo mám robiť?

— Ba si ho azda ty zaskočil, nie?

— Čoby len… — uškrnie sa furman a bručí si popod nos:

— I to je pesnička?

— Je!

— A aká? Zamotaná…

— Ako celý svet!

Ráno je veľká rosa. Plavčo poháňa kravičky na Sklady. Ide i so zaťom a nájomníkmi.

— Naše zemiaky mohly byť už vykopané, — povráva si ako i včera. — Keby sme ich už tak našli… — vtom sa mu kýchne. — No, — spustí to dobre hlasno vo tri razy, — nebolo by zle! Na čo si vraj myslí človek pri kýchaní, to sa mu vyplní.

— Nebolo by zle! — uškrnie sa i neoholený Krupica s fajočkou v ruke, chlap takto nie do takejto roboty a trochu vždy smädný. — To by sme si potom ľahli spať.

— Robota by sa našla, — zavráti ho gazda. — A čo to už tam robí ten človek? — zahľadí sa na širokú zapperovskú rátu.

Na zúhorenom poli stojí geometer Melounek, suchý, vysoký, ako pred rokom, keď prišiel na tieto kraje vymeriavať pre pozemkovú reformu. Hľadí do akéhosi rešpektíra a značí.

— Pán Boh pomáhaj! — pozdravia ho sedliaci. — To veru včas vstávajú.

— Musím pracovať, keď je chvíľa, — ďakuje geometer.

— A kedyže nám už i nadelia čo z toho?

— Už to mám pomerané. Už to skoro bude!

— Len aby to zas nejakí hlavaji nepobrali! — volá Krupica.

— Musíte sa vy mať okolo toho. Máte ľudí, Svarínskeho — zastane vás.

Jesenné práce sú v plnom prúde. Najviac vidieť ľudí s motykami, ale kde-tu i s plužným záprahom. Pole je už šedivé a smutné. Kde-tu ešte modrastý naháč a novučké drobné iskričky v hrádzi vedľa cesty.

— A ten Ičo Čelkech, čo hen orie, — mrká Trúskech vdovica na mládenca za pluhom neďaleko na neveľkej roli, — ten si to dohral na tej harmonike. Už to má s tou Strunkech naondiate. Mal by si ju vziať, a teraz vraj nechce.

— A prv chodil za ňou?

— Chodili i druhí — nebol vraj sám pri tom.

— No, teraz má žena veľké právo, — vraví Krupica. — Ja už mám proti svojej šestnásť pozícií, a nemôžem nič s ňou. A tá Strunkech, ak raz povie naňho, ani mačka mu to nevylíže.

— Ó, však je teraz tá chasa len sebevoľná. Inokedy to nebolo, — pohoršuje sa Trúsková. — Ale i tie zákony sú na vine. Prv, keď sa dievka pozabola, dostala na holý zadok, a nie peniaze. Teraz — alebo ma ber, alebo plať. Preto je i taká sodoma. Veru prv sa to stalo len zriedka, a teraz…?

— Tu sme, — zastane gazda Plavčo na svojej otcovizni a ohliada sa po roli. Naraz mu však čosi trhne tvárou, až ozelenie. — Kieho šľaka? — kráča ohromnými krokmi dobre ďaleko a vracia sa rozzúrený. — Však tu už jeden gazda bol!

— Len sa do toho, — posmeľuje Krupica prekvapených kopáčov, — azda len nechal niečo!

Chlapi i ženy zachytia si po rade a kopú, hrebú…

— Ach, vred teba krútil, — díva sa Plavčo na prázdne opálky, — však tu nič neni.

— No, Kristu… — zatne nakoniec i Krupica motykou do zeme a zadíva sa na gazdu, — tu sa ktosi obživil. Darmo sa ti, na moj’ dušenku, nekýchlo.

— Azda bude tam ďalej! — potešujú ženy. Ešte usilovnejšie kopú — málo sa však sbiera. — Tu museli byť Cigáni.

— Cigáni, šľak ich trafil! — uľavuje si Plavčo.

— A predvčerom som tu bol — nebola zem tknutá. No, je takémuto človeku hodno ísť na panskú parádu?

— Nevídali, — obracia vec Trúsková na veselšiu stránku, — azda budú ľudia bez zemiakov?

— To, — prikývne i Krupica, ako by len tej svojej fajočke hovoril, — u nás veru zemiakového hladu nebolo jakživ! Len nech jest mäsa!

— Ale som vám nevravel, tatenko? — domŕza zas práve došlý zať, Jano Mišovic. — Ja včera len — poďme, poďme, vykopme tie zemiaky. Ani čo by mi šeptal ktosi. A oni len do mesta, do mesta. Veď zemiaky počkajú a prezident každý deň nepríde!

— Však to už viac nespravím, — duší sa gazda.

— Nie veru! Ten sa teraz dobre smeje, kto ich vzal.