Svety 3

Kedrášovi prikonáva sa krčmárstvo. Odkedy sa oženil so švárnou Marínou, pochodiacou z Teplian, celkom je iný. Predtým si i vypil, teraz nič. Iba fajčenia nemôže sa zriecť. Vyfajčí dve cigaretky za deň so ženiným súhlasom. Ak sa odváži ku tretej-štvrtej — hneď cíti ozvenu svedomia.

— Marínka, — spovedá sa ružovej ženičke, — veru som sa zas prehrešil!

— A čo?

— Vyfajčil som štyri.

— No, ale nech je to posledný raz!

Kedráš sa chce sám strániť a vidí, ako sa ľudia otravujú z jeho ruky. K tomu ešte pijú, fajčia a neplatia.

— Ujec Spica, — povie líškavému gazdovi, — mohli by ste mi tú dlžobu…

— Čo chceš? Ale ja nestojím za to? — zakríkne ho a urazený ide do druhej krčmy.

Mišo Ferovič sa zas rozťahuje. Má v hlave, ledva ju drží na väzoch. Nemá však dosť.

— Počuj, hostinský… Krčmár, hej, — volá rozježený. — Daj sem ešte liter!

— Oh, ujčíčko, nie už, nie! — hladká ho podivný krčmár po pleci, ako si povedome sedí v spoločnosti. — Dosť je už, dosť — pre spasenie duše!

— Čo teba po tom? — skočí Ferovič namrzený. — Ty si krčmár a ja hosť. Ja rozkážem a ty daj…!

— Nie, ujčenko, veru už nedám. Čo by si bral hriech na seba? — obzrie sa na svoju Marínu v povedomí vykonanej povinnosti.

— Teda nedáš?

— Nie! Máte dosť.

— Keď nedáš — dá druhý. Poďme, kmotre, — povie kamarátovi. — Ale ti ani neprídem viac.

— Vaša vôľa, ujčíčko, — zatvorí Kedráš pokojne dvere za odchádzajúcimi. Druhého dňa klope na dvere farskej kancelárie.

— Čo dobrého vás vedie? — víta ho Svarínsky.

— A veru, pán farár, — sadá si na obdranú pohovku, — prišiel som na radu. Ja už mám tej krčmy dosť. Čo poviete na to?

— Ja? — vystúpi farárovi zvyčajný mráčik na čelo. — Bude škoda, keď sa jej zrieknete.

— Ako? — uprie došlý drobné sivé oči udiveno.

— Poviem vám prostunko, ako to myslím, — pochopí ho hneď Svarínsky. — Viem, aký máte u vás poriadok. Ale povedzte mi, kam idú ľudia od vás, keď im nedáte, čo chcú?

— Do druhej krčmy.

— No, vidíte! A čo sa stane s krčmou, keď sa jej vy zrieknete? Dostane ju druhý a bude horšie. Ten sa nebude ohliadať, či kto má dosť alebo nie. Či tak?

— Tak, pán farár, — zažiaria mu oči rozhodnosťou. — Ale moja duša bude spokojná. Nebudem cítiť výčitky, že kohos’ otravujem…

— To je pravda, zriedkavý človeče, — ustúpi pred váhou presvedčenia i Svarínsky. — So svojho stanoviska máte úplnú pravdu. Spravte, priateľ, ako vám káže svedomie!

— Kedráš sa zriekol krčmy, — letí onedlho z úst do úst.

— Bude ju mať druhý, — mrdne plecom Fraštacký. — Čož len dedina nebude bez šenku pre jeho Marínu!

— Ba je to veru pekne od neho, — zastáva sa ho vysoký Kaliniak, šanovlivý a striezlivý gazda. — Bude mať obchod s miešaným tovarom a nemusí sedieť v smrade a kriku. Vyžije!

Mienka je taká i onaká. Podivný prípad spomenú i mládenci večer, a nielen v Čreniciach — i na kopaniciach.

— Neslýchané, — diví sa Jano Klupka v Mišovicech chalupe, — už sa azda svet obracia na ruby. Krčmári nechcú šenkovať.

— Však to len jeden, — vravia chlapci. — Ostatní sa mu smejú.

Idúcky na kopanice stretnú majstra Vrúblika, ako sa práve batolí od Surovcech kmotra zo Škriatkovho Žlebu. Má čosi v hlave, doberajú si ho a prekárajú s Kedrášom.

— Má pravdu, chalani! — utiera si rukou nezriadené biele fúzy. Naraz zastane pri lavičke nad úzkou priekopou. Oči sa mu rozšíria, ako mu chlapci posvietia elektrickými lampkami. — Počkajte, nejde to len tak, — premeria potok pohľadom a složí ruky, — vo mene Boha Otca i Syna i Ducha svätého, — šup! a je na druhej strane… v priekope hlavou, nohami vo vode. — No, hľa, chlapci, — sbiera sa pri obrovskom smiechu mládencov, — či by si človek neublížil? Vidíš, chlape, — vraví sám sebe, — však by si sa veru ľahko sniesol i so sveta.

Majstra odprevadia chlapci do chalupy na Viedenskej ulici, oddajú ho do ochrany vernej a starostlivej Agnesy a idú ďalej.

— A do Hoblov nezájdeme?

— Čož’ tam? — vraví Mišo Žilovatý, — Mariša má už istého, Cícorech Jana. Takému sa neprekáža. A ty, Jano, — potrhne Klupku za rukáv, — máš v pachte len kopanice, pravda?

— Tak je. Tam veru nesmieš bez môjho dovolenia, lebo, Kristu…

— Eh, dievčat dosť, — tíši Kačkin. — Každému sa ujde. Ploty môžeme nimi zapletať.

Noc je už dobre rozostlaná po doline. Zpoza vrchov svieti mesiac, — kosák, namierený koncom do zeme. Kdesi vo Svíbovom zašteká pes. Pri Šupákech mlyne zastanú. Krátky Ičo Čelkech spustí na harmonike, ale už aj stíchne. Vojdú do Stankov. Tu sú šikovné dievčatá.

— Kde si, Anna, — zvolá Klupka polohlasno a elektrická lampa osvieti veľkú tmavú kuchyňu, i dve postele popri stene. — Kde si?

— Tu, — ozve sa hlas s chladným prízvukom. — Čože, nočné sovy?

— To už, čo by sme aj šli, — uškľabí sa Kačkin.

— Ako sa vám páči, — nehne sa s postieľ ani duša.

— A just nepôjdeme, — podíde Klupka bližšie. — I Mariša je tu, — prisadne na posteľ, ako by ju nepoznával. — Však si ty vo fare…

— Prišla som pomôcť našim. Čože, nemôžem?

— Ba povedz pravdu, smutno ti je tam. Čož’ tam ani chlapci nevojdú.

— Aspoň sa vyspím…

— Vyspíme sa dosť v cintoríne. — Zahraj, Ičo! — kývne Čelkovi, ktorý hneď roztiahne zvučný nástroj a pesnička zahučí. — Anna, Mariša, Kača, Beta… azda ani nevstanete? To ste hrdé dievky!

Ale harmonika je harmonika a Ičo majster. Tomu neodoláš, ak si len nie z dreva. Dievčatá poskáču v sukienkach — chlapci si zaskočia, až sa vietor rozduje v kuchyni. Potom si posedajú a pustia sa do shovôrky.

— No, čo? Je nám dobre, chlapci? — počne Klupka. — Však nám je, kým sme mladí… Ale, Kristu — pánom je lepšie. Nič nerobia a dobre si žijú. Z nás sedliakov čo môže byť? Páni nechcú, aby zo sedliaka niečo bolo, — začuje i Stankech mať do izby a pretiera si oči zo spánku. — Oni len pre seba…

— A, Jano, poznáš ty hrable, čo by hrabaly od seba? — povie Kačkin.

— To je všetko len pre farárov a rechtorov.

— Také reči — pleva do vetra, — odváži sa hneď rezko počerná Mariša.

— Tebe, keď si u pánov. Musíš ich zastávať.

— Čoby len. Ale náš farár je zo sedliactva, ako ty. Ako si kto robí, tak sa má. A počuj, čo nechá ten farár svojmu dieťaťu, keď majetku nemá…?

— Nech ide kopať ako ja! — neupustí Jano zo svojho. — Nech ide na majery! Popravde malo by to tak byť — do repy vždy jeden sedliak a jeden pán a zasa jeden sedliak a tak.

— Ty blázon, — uškľabí sa mu znova Kačkin, ktorý mu nerád prepúšťa prvenstvo, — však si len múdry!

— A čo?

— Však by bolo práce ešte menej, ako je teraz.

— To je tak, — blysnú veľké Marišine oči. — Tak sa to nedá spraviť.

— Ba by sa dalo! Prečo nie? A v Rusku? Tam je to už inak. U nás by to tiež šlo, len nech sú všetci chudobní za jedno… I na majeroch, keď dá gazda polievku, takú zamračenú. Ak ju jedia — všetko je po starom. Ale nemajú to jesť. Majú to tak nechať a misu po ňom hodiť.

— Veru tak! — prikyvujú chlapci.

— Ja som bol minulého leta tiež na majeroch, v Jaromericiach, — cíti sa už Klupka navrchu. — Gazdiná dáva obed a ja si vezmem takého jonáša, — ukazuje ruku vyše lakťa… — Takého veru!

— Čo je to, — smejú sa dievčatá, kypiace zdravím a už i dobrou vôľou pri slabej lampe. — Však ty len hneď všetkému meno vymyslíš.

— Bagaráž je to! — chichocú sa chlapci. — Taký makovník.

— Tak ja si vezmem toho jonáša, — pokračuje Jano. — Odlomím, a nič. Susedov jonáš, vidím, to je niečo iné. Ten má mozgy. Pozri, Juro — vravím tomu Zelenákech z Čreníc — tvoj jonáš je múdry a môj sprostý! Nemá mozgov.

— To že maku, — chytá sa chasa za boky od smiechu, ako Jano vypráva.

— Idem za gazdom, narobím kriku, až sa hory zelenajú. A druhý raz veru má už mozgy i môj jonáš. No, tak je to…

Zaskočia si ešte a požartujú. Dôjdu aj iní chlapci z kopaníc. Ani nezbadať, ako čas uteká.

— Poďme! — povie Klupka napokon, len sám sa nehýbe. Mládenci sa soberú za Čelkech harmonikárom kamsi až na Vlčie Jamy — on ostane, pohovoriť s Annou. Čož’ však, keď ostane i Mišo Žilovatých. Ten by sa tiež rád s Annou porozprávať, hoci vie, že sem zachodí i Jurko Venduš z Bodovej, a to je majster. Lampa, visiaca na dróte s povaly, zhasí sa. Nech nehorí darmo. Mladšie dievčatá si ľahnú, len tí dvaja si sedia s Annou na lavici pri stole. A Klupka má jednostaj čo hovoriť.

— A už by sme azda mali ísť, — zašomre konečne.

— Mali! — prikývne kamarát, ale sa nehne.

Tak ich zakikiríka kohút prvý i druhý raz.

— No, už je čas, — pretiera si i Anna oči. — Hneď sa brieždi.

Jano vyjde prvý, dievča za ním — zavrieť dvere, ako sa patrí. Vyjde i Miško, ale márne sa ohliada na podstienke. Ten človečisko ešte vždy má čo s Annou hovoriť. Nedarmo má v pachte celé kopanice.

— Myslí si, mňa vytrucuje? — usmeje sa, keď sa Žilovatý namrzeno stratí. — To nie. Ja som starý vojak. Dobrú noc, Anička!

— Ba dobré ráno! — uteká dievča do kuchyne na svoje miesto. Sotva si zdriemne, už je mať hore. Chodí po kuchyni, upratuje kde-čo a spieva si tichým hlasom: — Jíž vidím s plesáním s zlatým plápoláním jak slunce vzchodí… — Gazda Stanko pripáli si fajočku, vyjde do maštale a počína sa, ako riadne, život v kopaničiarskej chalupe.

— Anna, Kača, Beta… hore, — budí mať dcéry. — Čože ste toľko čaragaly? A ty, Mariša, tiež. Pôjdeš domov, čakajú ťa. Dosť si nám pomohla. Ostatné si okopeme sami… Však vás ani vzkriesiť!

— Keď sme sa ich nemohly sprostiť, mamenka, — skáču dievky s postieľ a hádžu odev na seba. — A keby to už aspoň stálo za to!

— Veru čo ten Jano natáral, mohol si to i nechať, — pohoršuje sa urastená Stanková. — To čo by ten farár vychodil s nimi do repy. Má ten s nami viac okopávačky ako gazda v repe. Ba sú len ľudia nekázaní.

— Veď som mu ja nedarovala! — ozve sa Mariša, svieža, len sa jej tak oči blyštia.

— Počuj, dievča, zmútiš mlieka. Vezmeš kúštik masla do fary. Nech vidia, že majú i dobrých ľudí!

Slnko sa už usmieva veselo a chasa rozchádza sa po svojom. Všetko sa chytá roboty ako mravce okolo mraveniska. Mariša múti naprostred kuchyne. Keď by už malo byť dosť, probuje topárkou, či stojí. Odhegne vrch a sberá na misu, vytrepe masielko z cmaru, upraví, urovná, vycifruje…

— Dobre, mamenka?

— Dobre! — obzrie ho gazdiná znalecky. — Odtrhni kapustných listov, vezmi to a choď! Nech ťa nečakajú…

Dievka vykoná všetko, ako načim. Pomôže ešte materi, pristrojí sa ako do kostola a ide. Rukávce jej svietia, prelámky sa pestrejú a na tých veľkých tmavých očiach nikto by nepoznal, že sa nevyspaly.

— A len ich, dievča, pozdrav, — volá za ňou mať s podstenia. — A že ďakujeme za pomoc.

Svarínsky už sedí v pracovni a číta akési listy, keď sa Mariša mihne popod okná. Odkedy ho znevažujú v novinách a Grbalov vrhol sa naňho písačkami i súdom, pribúda mu i na priateľoch. Maťo Kumhár, o ňom skoro ani nechyroval od Čremošného návštevy v Lesnej, píše mu už piaty list. Informuje ho o situácii a v poslednom liste práve oznamuje, že ako dnes — príde sa s ním poshovárať. Z Prahy je ďaleko, ale on príde…

„Aký môže mať na mojej veci záujem?“ zamýšľa sa farár. — Kolujú o ňom všelijaké zvesti. Človek nadaný, ale ľahčiar, — hovoria ľudia.

— Otecko, poď do kuchyne! — vyruší ho vtom dcérka, Elenka. — Prišla Mariša z kopaníc a doniesla nám takého krásneho masla… — usmieva sa ako puk chutná dievčenská tvárička. — Poď! — nedá mu pokoja, až odloží listy do priečinka a ide do kuchyne. — Aké pekné maslo! — pochváli i on Marišu. — Ako to len tak vycifruješ?

— To už tak musí byť, — teší sa dievča, že spravila radosť. Šaty si už prehodila a chytá sa práce. — My to veru vždy tak čisto robíme. A nie rukami ulízať, ako niekde, ale vytrepať poriadne lyžicou. Nám by veru mamenka dali. I keď ideme na trh, musí to byť… Raz som sa i pohádala so Židovkou na trhu v Klenove. Príde, natŕča sa nad košík a konečne vyfrkne — hm, však je tu vlas! — Ach, bodaj ťa — zamrzí ma — vlas? Však si len pozrite, čí je? Azda ja mám hlavu ako šop, či vy?? Ostrihá sa ako ovca, natŕča sa mi do košíka, a potom — vlas. Veď ja, keď mútim či sberám, hlavu si zaviažem. Ani ste reku nie hodní — poviem jej — ako sa takýto pospolitý človek navystaráva, len aby ste nemali krivdy na tom.

— Pekné je, — pochváli i pani farárka, núkajúc dievča raňajkami.

— Ďakujem. Ja som jedla doma.

— A mamenke si sa poďakovala za nás?

— No… Ale aby ste ich prišli pozrieť.

— Prídeme… prídeme!

Svarínsky, vrátiac sa do skromnučkej pracovne, prezerá si korešpondenciu. Tu je i list z Lipovca od pravotára doktora Žitnáka. Odkedy sa ho podujal zastupovať proti Grbalovi, píše mu často. Ostatné listy sú z rôznych strán Slovenska. I z Prahy.

„Čo len všetko chcú tí ľudia odo mňa?“ zamýšľa sa farár… a odkladá listy jeden po druhom. Na poslednom sú len akési haky-baky miesto adresy. Všimne si pečiatky — miestna. „Otvoriť — neotvoriť?“ Už si je istý, je to bezmenný list. Inokedy ide také čos’ rovno do koša. Ľudia to už vedia a i proti obyčaji nevypisujú. Teraz však Svarínsky roztrhne obálku a nazrie…

„… jeden nám odišiel,“ číta neisté písmená, „prišiel si nás kmíniť ty! Opováž sa ho odo mňa pýtať na zvony, zabijem ťa…“ Zavrie list a odhodí ho. Hlavu podoprie si rukami. Cíti, skoro ju nevládze udržať. Taká je ťažká.

„Akí sú ľudia? Akí sú len ľudia?“ kmitne mu. „Jedni ma chcú spraviť galganom a zradcom, druhí… eh! A robia to múdri i sprostí rovnako. Narobil som sa, napracoval, čo to všetko stojí?“ silnými rukami kŕčovite stisne hlavu a zaupie ako ranené zviera.

Pod oknami ozvú sa kroky. Svarínsky sa strhne, ako by ho ktosi polapil pri zlom čine. Zahrnie si prstami niekedy bujné, mäkké gaštanové vlasy a čaká. Ktosi zaklope.

— Voľno, — zavolá farár pevným hlasom.

Do úzkej pracovne vkĺzne vyholený, elegantný pán. Na prvý pohľad myslel by si — herec. Tvár privčas ostarnutá, ale oči bystré, živé. S aktovkou pod pazuchou, v topánkach-antilopkách zastane a podáva mu ruku.

— Nepoznávaš ma?

— Ale, Maťo, ty si to? — rozhodí Svarínsky ruky, ako by otváral náruč. — Skoro by sa ti nepriznal. Ale si elegán. No, vitaj… — obzerá si Kumhára od päty do hlavy. — Však sme sa od tých čias, čo si tu bol s ministrom Čremošným, ani nevideli.

— Veru asi… A vieš, prečo idem k tebe, Janíčko? — složí sa došlý a počne hneď čo najdôvernejšie. — Poviem ti úprimne — no je to svinstvo, čo si proti tebe dovoľujú. Potrebuješ pomoc. Preto som ti písal a teraz si pohovoríme o tom.

— Dobre, dobre… Cíť sa ako doma.

Maťo sa nedá veľmi ponúkať. Otvorí si aktovku a povyberá hŕbu novín i dve knižky.

— Ale si sa vystrojil, — mrkne Svarínsky na kopu papiera.

— Ako novinár, Janíčko. To ja vždy tak… Takýto človek je samý papier. A tebe ako sa pracuje, Janíčko?

— Ale ta… — zabúda už celkom na vzrušenie pred chvíľou. — Človek musí byť chlap.

— U nás musí, kamarát! — zaborí sa mu ostrým pohľadom do očú. — Najmä ak chce verejne pracovať. U nás je to hrozná vec. Ty to ešte nevieš — ja viem! Hľadím na to zblízka, ako ľudia prisahajú na vlasť, a kšeftujú, špehujú, špinia, odstreľujú sa. To je hrozné, Janíčko, a všetko hra, komisná, farizejská hra! — zapáli si cigaretu, a rozhodiac nohy na diváne, púšťa kotúče dymu do zabielenej, orýpanej doštenej povaly. — Teba majú tiež na muške. Daj si pozor, chytajú ti listy…

— Odkiaľ to vieš? — prisadne si k nemu Svarínsky.

— Viem celkom iste.

— Písal si mi, vieš kto je Grbalov?

— Viem! S tým človekom sú v spojení niekoľkí z lepších. Ani by si nemyslel, kto všetko.

— Ani nechcem vedieť. Čo z toho? Videl som z tých písačiek, že si to sám z prsta nevycical.

— To si nie. No, nič… len vydrž! Všetko sa to obráti, hoci má ten človek i veľkých protektorov.

— Myslíš?

— Viem! Ja mám mnoho v hrsti. Ja im ukážem!

— Potreboval by usvedčujúce doklady, čí je ten chlap. Opatríš to?

— Opatrím. Len groša nemám, Janíčko, a pri takých veciach…

— Ochotný som zo svojich skromných prostriedkov dať na to.

— Tak je dobre. Všetko sa dozvieš, všetko. Vyhrabem ti to, a keď ja nie, vyhrabe druhý. Teba nebudú dlho vláčiť — nebudú! Zastanem sa ťa a mňa poznajú, vieš…

— Dobre. Len to sprav!

Pri obede sú len domáci a učiteľka Valerová. Kumhár vypráva všelijaké historky zo svojho života. Skúsil veľa za vojny i cez prevrat. Nebyť jeho nestálej povahy, mohol byť už i vysokým hodnostárom. V rozhovore je niekedy jemný, rafinovane jemný, hneď zasa prechodí do cynizmu.

— Žiť na dedine, alebo v mestečku? To je nie pre mňa, — hovorí a z chuti je. — Praha… Praha, — zjasní sa mu tvár. — Tam sa žije!

— Ale i biedi, Matej, čo? Ak človek nemá drobných…

— To je tak. Ale šikovný človek vždy si nájde, čo mu treba. A pražské dámy, — šibne okom po počernej učiteľkinej tváričke, — sú skromnučké. Nemajú veľkých nárokov. Povečerajú s gavalierom a potešia osamelého človeka. Boli ste už v Prahe, slečna?

— Bola, — zdvihne Ľudka kučeravú hlavu, ale nepozrie na suseda.

— Tak teda viete. Praha je krásna, veselá. Človek sa nenudí.

— To by ste vy nevedeli žiť v Lesnej, — ponúka hosťa farárka, biela, trochu zružovelá.

— Ja, milosťpani? To nie! Tak za niekoľko dní. Ale inak…

Kumhár prenocuje a ráno sa už i odoberá. Farárka si všimne, ako si dôverne vypráva s jej mužom.

— Ten človek sa mi nezdá! — vraví mu pri obede.

— Aké má oči. A tak sa vie pozrieť, — znervóznie drobná učiteľka. — Ledva som obsedela pri ňom.

— Nuž, — preberie sa Svarínsky zo zamyslenia, — je to zmietaný človek. V živote stretneš sa so všelikým. Nadania však má.

— To má! A vie sa v spoločnosti pohybovať.

— A so ženami rád by sa hrať ako mačka s myšou, — doloží Ľudka s významným úsmevom.

— Panská móda, — bráni ho farár.

— Oklame ťa, pamätaj! — neupustí žena zo svojho.

— Ak oklame — nech! Ja sa s ním nepúšťam ďaleko.

Na Svarínskeho zaliehajú úradné povinnosti. Niekedy nestačí ani myslieť a je to i dobre. I teraz ledva sa naje, už ho čaká akási dievka, Eva Hnátkech, taká už veru v rokoch.

— Čím ti môžem slúžiť? — všimne si hneď farár, že je v tvári opadnutá a v páse pustenejšia.

— Veru som prišla, pán farár, — sklopí dievča oči, — keby ste toho Miša Žilovatých nesobášili. Sľuboval mi, a teraz ma tak nechá, — vyhŕknu jej slzy z očú. — Už má vraj mať i ohlášky s inou.

— Vidíš, Eva, bolo ti to načim, — aj by ju hrešil, aj mu je jej ľúto. — Čo teraz?

— Neohlasujte ho, pán farár.

— A si ťa aspoň vezme?

— Ja ho ani nechcem, — povie Eva hrdo. — Ale nech vie!

— Že už tí ľudia nemajú rozumu, — vraví Svarínsky večer v kuchyni. — Ale to by mať bola celá nešťastná, nech neprídu chlapci v noci za Kačou.

— Nie je to všade, — zdvihne výraznú počernú tvár Mariša, umývajúc práve riad. — Naša mamenka ich veru nemajú rady — pre tie daromnice.

— Veď už ako kde.

— Však je to s chlapcami neinak, — dokladá práve prišlý kostolník, Kubis. — Ešte má chlapča len pätnásť, už je večer na ulici. Mať mu kúpi harmoniku, ako tá Šípalech na Vlčích Jamách, a susede sa už chváli — počuj, ten náš sa ti už veru túla. Z toho niečo bude! — A tú našu — zdôverí sa jej zas táto ochotne — veru budili v noci. Toľko bolo tých chlapčiskov ani maku. Starý sa už i hnevá, že nemôže spať. To je nie ako tá Gabajech. O tú nik netúrne…

— Veľa je dievčat — preto sú nevzácne, — ozve sa farárka. — Ale nech nevpúšťajú do chalúp, hneď sú vzácnejšie. Čo, kostolník?

— Možno aj.

— Ba biedy je veľa, — mieni farár. — Dať dievke niekoľko meríc, hneď je vzácna. Pravda, Mariša?

— To je, — zablysnú jej veľké tmavé oči. — Ale i dievčatá si myslia — čo sa vydať a potom na majery? Kedysi to ešte vraj bolo. Ale teraz — načo biedu množiť?

— Pravdu máš, dievčatko, — prisviedča kostolník, čo došiel pre sviece do kostola. — Kým som ja chodil na majery, bolo to inak. Mal som brucho, — spraví výrazne oblúk rukami, — ani som si konce čižiem nedovidel. A teraz čo? Zarobilo sa, i užilo a ľud sa mal dobre. Teraz pôdu delia, a chudoba nemá na čom robiť. Zle je to, pán farár! Potom sa už kazí národ.

— Keď je to dnes i v cudzine inak.

— Celý svet je azda na ruby. Už vraj ani do Ameriky nemožno.

— Veru len kto-ten sa dostane ta. I to ťažko.

— Kamže sa vrhne chudobný človek? — uvažuje Kubis. — Toho groša len načim, do domu, do cirkvi, do obce. Len kde ho vziať? A tie zvony už skoro budú, pán farár?

— Budú, kostolník, budú, — vystúpi na Svarínskeho tvár spokojný úsmev. — A krásne, ťažké… Koncom októbra ich vysvätíme. Len ešte neviem, dať na ne mená, či nedať?

— No, vaše meno tam musí byť. Ale ostatných…?

— Hja, keď pán rechtor dal tiež tisíc korún, a inšpektor a kurátori. Bol by z toho hriech.

— Nakoniec dostaneme sa ta i my, katolíci.

— Nuž — alebo všetci, alebo ani jeden. A vy chcete sviece?

— Sviece, ak sú ešte aké!

— A trochu toho svetla, čo ohreje dušu, by ste nezniesli? — zadíva sa na starého služobníka cirkvi zvedavo. — Mám dobrú slivovicu. Poslal mi dolný pán farár.

— Ach, pán farárko náš, — zažiaria kostolníkovi oči, — však vy len viete, čo starému Kubisovi načim. Nech vás Pán Boh živí! — zdvihne pohárček, keď mu zasvieti v ruke. Usmieva sa, ako by ho len pohládzal. — Nech vás Pán Boh živí i s pani farárkou, i s vašimi detičkami… — pokynie vo tri vrhy a bez glgu pustí dolu hrdlom. — Eh!

— Pán Boh uslyš… A ešte jeden, — črpne Svarínsky zo zlatistého nápoja.

— Ach, ach, ani na kolede… To je už potom, — mľaskne si ústami, — Takého v krčme nedostať!

Zo dvora dolieha spev. Mariša si nôti pri robote.

— Pravdu máš, dievča, — volá kostolník, keď sa berie z fary. — Však ti je takto dobre.

— Lepšie by ani nezdolela, — usmeje sa Mariša pri dverách, prehodiac si dva čierne vrkoče cez chrbát.

Svarínsky premýšľa o nápisoch na zvony. V nedeľu svolá konvent — dať mená, či nedať? Ľudia sú za to — dať. On však cíti, môže byť z toho všeličo. Popíše celý cirkevný úrad až po kostolníkov. Pošle to do Trnavy s tým: odpíšte mi, pán môj, že je to veľa. Nemôže to byť odliate. Tak mená vystanú vôbec a konventu sa tiež spraví po vôli. Z Trnavy i dôjde podľa žiadosti — mená nebudú, veľa ich… A farár žije spokojno v tejto nádeji.

Istého dňa však prikvitne Srdovan.

— Idem z Trnavy — zvony sú už hotové. Dal som ich aj odfotografovať. Pozrite… — ukazuje snímku, ako visia na železnom ráme.

— A toto je čo? — priloží Svarínsky prst na akýsi nápis.

— No, to sú mená… vaše, dozorcu, kurátorov…

— Pre Krista Pána — však nemaly byť! Mám to na písme.

— Majstrov brat to spravil. Chcel sa vám zavďačiť. Ja som tiež hneď — bude z toho kriku! Nie pre vás, vy ta patríte. Ale kurátori… Paráč, Burý… kostolníci a kto všetko.

— Chcel som tomu vyhnúť, a už sme v tom.

— Však sa to ľudu vysvetlí.

Ovocia už niet na stromoch. Bučina na doline sčervenie a opadáva. Zemiaky sú von, repa tiež. Dlhé ráty oziminy pekne povzchodily. Ľud sa vracia v húfoch zo sveta, ako rok po rok. Teraz dôjde práve na posviacku zvonov. V nedeľu sa oznamujú nové páry, popoludní sa tancuje. Príde i majster z Trnavy, staručký, s bradou ako sneh. Obzrie si ešte jedno-druhé vo veži, popripravuje. O niekoľko dní dostane Svarínsky oznam, zvony sú už na stanici.

— Potrebujeme dva dobré povozy, alebo i tri, — vraví kurátorovi Burému, ktorý, ako vždy, i teraz je najlepšej nádeje.

— Jeden dám ja, — rozjasní sa mu hneď pravidelná, pekná tvár. — Druhý dá Metielka a ten tretí dostaneme v Čreniciach. Pravda, tamtí nedbajú veľmi. Oni vraj majú tiež vežu…

— Len choďte a popýtajte ich!

Dievčatá napletú vencov. Soberú sa na vozoch mládenci i starší. Niet však akosi oduševnenia.

— Čo sa len stalo s vami, Čreničania? — diví sa ostarnutá pani Hufnáglová, pozorujúc tú nechuť. — Kedysi považovali ste za honor kone dať k takej veci. Dnes sa vám nechce.

— Hja, náš farár má veľa rozumu. Nech si pomôže! — odsekne jej Spica.

— Rozumu má, ale kone máte vy.

Už je skoro večer, keď sa vracia zástup s ovenčenými vozmi. Mestom hrá hudba. Medzi ľuďmi hneď na stanici nastane nepokoj. Na veľkom zvone tam sú mená celého cirkevného úradu.

— To veru nemalo byť. Ja som tiež dal na zvony, a nie som tam! — počuť namrzený hlas.

— Ešte farár, ešte — ale tí ostatní…

— Ba i tí ostatní, ale čož’? Tí odŕhači, kurátori. Ten Burý…

— Kristu, bude z toho meľa… — povrávajú si sedliaci.

V Čreniciach ľudia vychodia z chalúp. Obzerajú zvony.

— Lesňania, ale sme vám kúpili pekné zvony, čo? — zapára Potočný.

— Však sú to i vaše, — odvetí kurátor Burý, dbajúc si na kone. Čo sa robí okolo, ako by ho ani nezaujímalo. Navykol už tomu šomraniu. Len sa usmeje na kolegu Paráča kedy-tedy.

— A farár je kde? — zastarie sa úsečne tetička Poplužných. Jej muž mal tiež čosi so Svarínskym pri tých voľbách.

— Pán farár, — opravuje ju kurátor, — ostali doma. Čakajú nás.

— Tu by mal byť! Tade lozí, kde ho nenačim!

— Ale, Eva, — zahriakne ju Paráč, — už len nehuď. Však ti neodjedol chleba!

Svarínsky čaká zvony s húfom ľudí pri cintoríne. Stojí i s Beňom, čo došiel s kopaničiarmi. So starej vysokej čerešne padá skrkvané, suché lístie na cestu do blata.

— Už idú… idú, — bežia šarvanci. Zďaleka doznieva hudba vždy silnejšie.

— Ešte sú azda v Čreniciach, — mieni farár.

Hradskou sa ponáhľa Srdovan vojenským krokom. Oči prižmúrené, obočie ako by sa mu načisto srastalo.

— Zle je, pán farár! — pristaví sa bezradno. — Ľudia sú namrzení pre tie mená.

— Vedel som, nebude bez toho, — zamlčí sa Svarínsky.

— Máš to len trápenia s tým ľudom, — pristúpi Beňo. — Ľud viesť dnes je ťažko. Zlý ho neuspokojí a dobrý mu nevyhovie.

— Je to úloha, Paľko. A čo rok ťažšia. Ľudia sú nespokojní a potrebujú, na kom by si to uľavili.

Konečne vidieť sprievod, blížia sa ovenčené vozy. Svarínsky privíta zvony, na nich jasajú sa verše a nápisy ako zo striebra. Po reči hne sa národ ani rieka k hornému chrámu… Pod vežou zastanú.

— Pekné sú, pekné! — obzerajú si ich dospelí i deti, poklepávajúc na zvonovinu. — Vaše sú nie také veľké, — hovoria katolíkom, ktorí si svoje doviezli včera.

— Však nás je i menej. Nám dostačia!

— A tu čož’ je to napísané? — slabikuje tetička Šaragech. — Nech viem, vezmem si okuliare.

— To je verš, — myslí si Lúštikech nevesta, biela, okrúhla.

— Aký verš? Veru, — vravia ženy. — To je úrad… To sú mená! Pozrite, — číta Paráčech Anna, silná, z rodu Kuželov, — za úradovania farára Jána Svarínskeho, dozorcu…

— I rechtor je tam.

— Tomu to i patrí, — strkajú ženy zvedavo hlavy dohromady. — Ale hľaďte, toť i kurátor jeden, i druhý… Tým to nepatrí na našom zvone, za naše peniaze, — rastie rozhorčenosť sama sebou, ako by len niekto prikladal na oheň.

— Ja som si to nežiadal, — dožrie to napokon i krotkého Burého. — Ani to nechcem! — vypriaha si kone z voza. — Dám to soškrabať.

— Ani ti to nepatrí, — okríkne ho vysoký Hobla. — To len ty s tým farárom.

— Veď sa to odhlasovalo na konvente! — zamieša sa Beňo.

— Konvent — nekonvent — nemalo to tam čo hľadať!

V zástupe to vrie ani v kotle a prelieva sa do chalúp. Na fare má zas Svarínsky prácu s kurátormi, ktorí chcú svoje mená dolu…

— Ale nechajte! — utišuje mysle. — Čo sa stalo — stalo sa. Ľud náš je už taký, — pošomre si a ustane. — Keď budú zvony šťastlivo hore, nikomu nepríde na um, čie mená sú tam vyliate.

Z chalúp však vychodia noví zvedavci a vôkol kostola ozýva sa verejná mienka do noci. Pri zvonoch stojí stráž, aby sa niečo nestalo. Tu je Jano Kutan Zadných, oberučný chlap, s dobrým kyjakom v hrsti. Hľadí na tmavé obrysy zatíchnutých domcov a košatých stromov. Odrazu — už po jedenástej — počuje kroky. Dve ženské postavy blížia sa s lampášom v ruke. Iba ručníky na hlavách sa im belejú.

— No, hľaď ho na zázraka, — zdvihne jedna lampáš hore k očiam a slabikuje — M… M… Mi-ch-chal Pa-pa-ra-ra-áč… Vidíš ho, to je on. Aký pán…

— A tu Pa-pa-v-ol — Bu-bu-rr-y-ý — ach, šľak teba trafil, a za naše peniaze! — prisvietia si ženy a prikyvujú, sypúc oheň na hlavy úbohých kurátorov jedna nad druhú.

Jano ich poznáva, ako sa im vo svetle odráža obličaj, a najmä nos, ostro, mohli by naň napichnúť. Prestúpi s nohy na nohu, hrkne palicou a zašomre.

— Jaj, — schytia sa ženy. — Bodajže ťa, ako som sa zľakla!

— Nemaly ste kedy vo dne obzerať? — horší sa Jano. — Spať choďte!

— Čože spať! — ohradzuje sa totka Mišugech. — To keď sa ti dá niekto vpísať na tvoj majetok, môžeš spať, ha? Veď si o sto rokov pomyslia ich potomci, že to patrí im.

— Mňa do toho nič! — odsekne Jano a znovu hrkne dôrazne palicou. — Ja som tu stráž. A kto sa odváži, toho pohnem — rozumiete?

— Aký pán! — zašomrú ženy a stratia sa s lampášom v tmavej ulici kdesi na hornom konci.