ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Posviacka odbaví sa v tichosti. — S hornej i dolnej veže zahlaholia zvony a nesú sa velebne po šírej Lesnianskej doline až na vrch Vysokej. Menšie katolícke, ťažšie — luteránske, hučia súladne, krásne. Nie div, keď ich lial jeden majster. Na kopaniciach vychodia ľudia z chalúp, keď zvonia, a — naslúchajú.

— To sú už zvony! — pohmká si ujec Kozák až pod Orechovým, započúvajúc sa do diaľky. — Prv ich veru sem nebolo počuť.

— Však sme si to my, kopaničiari, vybojovali, — stavia sa sused Bolvan, vystierajúc trochu ohnutý chrbát. — Aj nám musí zvonár zazvoniť každé ráno na tom veľkom. Nech vieme, kedy vstať.

— To musí, — prisvedčí i fúzatý Šívera z doliny. Dobrák človek, syna má krčmára, ale nejde to nijak. Došiel s kravičkou Strakou až sem za Benech býčkom na vohľady. — Musí… Čož’ bude len fila hrať?

Tak sa i stane. Zvonár je starý, mal by už aj ísť zo služby, ale keď to dohodí, ostane. Na veľkom zvoní sa deň po deň. Počuť ho až za Bystrú na Lúčky, i do vystavanej útulne na Vysokej, kde snehom zaviaty krčmár márne vyčakáva sľúbených lyžiarov. Dolu v doline sedliaci vstávajú, opatria dobytok. Dobre je to pre nich i pre gazdiné.

— Však veru naše hodiny idú o jednu-dve stále prv alebo neskoršie, — sťažuje si mať Klankech vo Svíbovom susede. — Keď počujem zazvoniť, môžem vstať a sadnúť si pod kúdeľ. I Kačka je hneď na nohách.

— A na roráty nejdeš? — pýta sa jej ešte vždy rezká Maleková-tanečnica. — Okolo piatej sme v dedine.

— Kačku i posielam, ale veru nechce. A mne je už veru ťažšie nohy vláčiť.

Cez advent totiž osvietia sa nad ránom oba chrámy tamdolu. Najmä Svarínsky dáva včas zvoniť. Keď vraj roráty — nech sú roráty. Chlapi v kabátoch, v kožuchoch bez golierov, tu-tam ešte i v dlhej halene, ženy zavinuté do vlniakov hrnú sa z tmavých ulíc na pobožnosť. Tu vidieť, ako kde vstávajú. A prídu i z Čreníc. Mnohí i z kopaníc.

— Moja Anička je rezká! — chváli si dievča Stankech Jano Klupkech. Ten i keď sem príde s Tranosciom, nenechá si doma oči.

— A Kačka zo Svíbového, hľaď, — natiahne krk Mišovicech mládenec s chóru, kde si rechtor Kremenáč pri blikajúcej sviečke ospanlivo rozkladá partesy. — A bol som u nej — boly tri.

— A tá Topoľcech aká je len driečna, — šepcú si chlapci, keď sa spustí: Aj čas vzácny prišiel… — Ani tá osika pred kostolom.

— Hrdá dievka. Neotvorí hocikomu, — uškľabí sa Jano Zadných.

— A čož’? Azda pán príde pre ňu? Toho čaká.

— Prečo nie? A Klasných, čo šla za toho učiteľa? Teraz je pani Ondrejková.

— Každej sa to netrafí.

— Brr — ako je len zima! — priťahujú si dievky vlniaky. — A ten Jano bol?

— Bol, či nebol — čo ťa do toho?

— Aj ty si tu, Beta? — pichne Mišovicech Kačka tú Gabajech. Prišla si kostol okrášliť?

— I s tebou. Bez nás by tu bola tma.

Chrám je samá sviečka. Pri speve jasne vidieť dvíhať sa dych. Svarínsky pretiera si oči a káže. Ľudia sedia, ako by spali — ani sa nepohnú. Len po amene zaznie znovu pieseň a veriaci sa hrnú ku dverám. Von je ešte tma. Elektrické lampky mihajú sa ani reflektory.

— Pozri, ako sa má k nej, — počuť v húfe.

— Čož’ by sa nemal. Však je ona preňho.

— Ba ho nechce.

— Ale iď — to ona len tak. Pasie po ňom očima. Azda som slepá?

— Ba tak hľadí ako žaba z prachu.

— A vy ste tu, Fraštacký? — zachytí farár sedliaka za rukáv haleny. — Pekne, že ste prišli.

— Však sa mi načim modliť, pán farár. Tu je i stará a všetky dievky som vyhnal do kostola. Iba starý dedko ostali doma. Ten zas narieka, že mu nechcú nožiská ochladnúť!

— A koľkože má?

— Bez troch deväťdesiat.

— A s tým domom ako ste?

— Tak po turecky. Nijako mi to nejde s hlavy.

— A čo vám v banke?

— Čo tí? — pristaví krok gazda. — Chcú dostať svoje. Vypísali licitáciu. Ak nepostačí Harušinov dom, pôjdu ďalej, až po moje kone, azda i dievky.

— To nebude, — stŕpne Svarínsky na ľahostajné slová ťažkého dosahu. „To nesmie byť,“ zamýšľa sa i potom nad nešťastím človeka, keď sa rozídu. „Keby sa našiel na ten dom nejaký možný Amerikán.“

V deň licitácie síde do Čreníc. U Fraštackých žena, dievky — všetko ani zabité. Iba staručký dedko sedí na podstení pod návratím ako vždy, čakajúc, kým mu tie nožiská ochladnú. V izbe je Breda s akýmsi úradníkom.

— A starý je kde? — pýta sa farár fikajúcej gazdinej v kuchyni.

— Sobral kone a šiel preč. Myslí si, čo nenájdu doma — nemôžu hodiť na bubon.

— Však to nepríde k tomu.

— A načože prišli tí páni? — stíši hlas, hoci ju až dusí. — O všetko nás prinesú, — zalomí rukami. — Poproste tých pánov! Veď keby aspoň tie dievky mohly do Ameriky. Ale je to všetko ako zakliate.

— Prosím vás, priatelia, — vojde Svarínsky do izby, — musí byť tá licitácia?

— Čoby musela, — vstane mu počerný Breda v ústrety.

— A tak načo je táto komédia?

— Prosím ťa, — odtiahne ho nabok, — keď sa ti on neukáže. Však vieš, keď bol u mňa, čo som mu povedal. On si však myslí — mám to prenesené na ženu, deti — kto mi čo spraví? Takto však môže naozaj prísť o to, čo má. Našli sme i kupca, akéhosi Chomúta. Ten má u nás peniaze, čo doniesol z Ameriky.

— Ale gazdu niet doma.

— Počkáme ho!

— Môžu toho čakať, — chodí gazdiná ako bez hlavy po izbe. — Ešte sa mi kdesi obesí na konár.

— No, na taký fígeľ sa už nedá, — pokrúti Breda hlavou. — To je nie ako svätému vyhrávať. Ale počujte, gazdiná, — pristaví ju naprostred izby… — choďte za ním. Dom sa nebude licitovať, ani váš majetok, lež chceme sa s mužom rozumne poshovárať. Doveďte nám ho!

— Kebych ja vedela, kde je, ohava! — vyjde žena do pitvora.

Asi o dobrú polhodinku však vojde Fraštacký. Privíta hostí, ako by nič. Mal vraj zaujatosť — nemohol.

— Počujte, človeče, — počne Breda tvrdo, ako by sa hneval, — škoda vám figľovať. Kto je raz čo dlžen, musí platiť, kým má čím. U vás sa licitovať nemusí, ale dom sa predá. Máme kupca, čo vraj nerobil za plevy. Tam je v krčme kdesi.

— Však ak ho zaplatí… — pichne ujec ostrým pohľadom.

— Poďme si to obzrieť!

Vyjdú, i Svarínsky s nimi. Po dedine hľadia ľudia za nimi a povrávajú si všeličo. Z krčmy od Kaliniaka vykročí suchý exekútor a počerný človek, taký zažitý, v koženom kabáte.

— To je Chomút, Amerikán! — potrhne Breda Fraštackého.

— Ty si to, Jano? — víta ho Fraštacký už s celkom jasnou tvárou. — S tvojím otcom sme kedysi spolu chodili ku frajerke. Tak by si to kúpil?

— Ak sa zjednáme, prečo nie?

Exekútor sa vráti do krčmy a oni zabočia k novým stavaniam. Pekne stoja v rade za humnami. Úhľadné chalupy i dvory, všetko kryté škridlou. Pred jedným z domcov silná železná ohrada.

— To je ten…

— Pekný domec.

— No, čo dáš zaň?

— Šesťdesiat…

— Toľko dám i ja, — uškľabí sa Fraštacký. — Dolož!

Obzerajú — pozerajú. Izby sú dve, kuchyňa pekná, vidná, pivnica, dvor, ešte i záhrada a v záhrade štiepky… Chváli sa i haní ako obyčajne. Konečne dohodnú sa na osemdesiat. Vypije sa oldomáš, pričom si Chomút, ešte vždy mládenčisko, vypýta i dievku z Fraštackých fialu. Gazda je von z ťažkostí, hoci mu ešte s desaťtisíc ostane, ale to je už nič.

U Fraštackých je za chvíľu veselo. Dedko, ten, ktorému nechcú nohy ochladnúť, chodí po dvore ľahostajne. Ten jediný.

— Dedko, dedko! — volajú naňho dievky. — Dedko!

Nepočuje.

— Počkajte, — naleje syn do pohárika a podíde za otcom, — dedko, hej, počujete?

— Ha? — ozve sa starec a uprie matno drobný zrak na pohárik.

— Však počujete? — zdôrazní Fraštacký, ako vládze, pred kamarátskymi pánmi.

— Ha??

— Že počujete? — podáva mu pohárik do ruky. — Však?

— Počujem… počujem! — občerstvuje si dedko starú dušu.

— Tí veru i nás prežijú, — vraví gazdiná, celá uveličená, že sa to tak zvrtlo, ofukujúc pánom miesto. — Čo by sme si boli i s nimi počali?

— Dobre je už, dobre! — teší Breda.

— Čerta dobre, — poškrabe sa Fraštacký za uchom. — Tých desaťtisíc mi ešte jednako ostane na krku. A tá extabulácia…

— Ale dcéra ide s krku… — pozrie na zarudnutú, hodnú Annu.

— Však je pravda. I to je niečo!

— A mali by ste dostať nejakú podporu zo stavebného ruchu.

— Horká podpora! — podotkne Svarínsky. — Stavalo sa v najdrahšom čase. I Zuzic a Srdovan sú s tým po krky, a čo? Aká podpora?

Farár sa lúči v povedomí, že zas pomohol dobrej veci. Koľko je však ľudí na doline, ktorých tlačí bremeno, a ani nevedia, ako prišli k nemu.

Doma potom zamýšľa sa nad stavom, v čom je ten drobný ľud.

— Ako to len bude? — premieta. — Ťarchy rastú, groša ubýva. Zárobku niet. Čo bude s tisícami roľníkov bez rolí? Koľkí žijú v Republike zo svojich zásluh-nezásluh pansky? V ľude to vrie a otrava sa šíri. I figliar Fraštacký má toho dosť, čo potom tí, ktorí nemajú na čom robiť?

Z takýchto myšlienok vyrušia ho priatelia. Najmä Beňo ako by si bol umienil udržať v bratancovi ducha. Posledne však dosť často dôjde i Maťo Kumhár z Prahy. Prinesie nové chýry a plány. Keď si svoje vydiškuruje, strčí aktovku pod pazuchu a porúča sa. Teraz sa práve radia dosť vážne.

— Uvidíš, Janíčko, ja to vyhrebiem, — uisťuje Svarínskeho. — A čo by bolo hneď pod čiernou zemou. My tým ukážeme!

— Len už teda sprav!

— Však ty uvidíš, kto je Matej Kumhár, — blysne pichľavým zrakom povedome. — Vieš, u nás na Horniakoch rastú chlapci ako zo žuly. Vieš?

O niekoľko dní dostane farár kartu: „… Veci som na stope. Nech mám tak tisíc-tisíc dvesto Kčs… Ak ich máš poruke, Janíčko, pošli mi! Budeš mať radosť…“

— Poslať — neposlať? — uvažuje. Žene, pravda, ani necekne o tom. Vie, čo by mu riekla. Vezme knižočku, na nej má uschované niečo zo sôsypu a koledy, zájde do Úverneho spolku a pošle Matejovi… Nech už má! Spraví — nespraví, jedno.

Na tretí deň dôjde zas list od Mateja: „… Kebych mal aspoň päťtisíc Kčs…“

Svarínsky pokýva hlavou. Je načistom, ale nevie sa hnevať na toho človeka.

V nedeľu zas, práve sú po obede, zastane auto pred farou. Vystúpia z neho dvaja ľudia.

— Nepoznáte ma, pán farár? — ukláňa sa vyholený pán, ružovkavej, zdravej tváre v jasnom anglickom odeve. — Som profesor…

— Á… pán profesor Chládek. Vitajte u nás, — ide im v ústrety Svarínsky do kancelárie.

— A tu pán profesor Ledník z Ameriky, — predstavuje Chládek obstarného, vľúdneho spoločníka. — Antropolog. Práve je na ceste do Moskvy preskúmať istý nález. Stavil sa u nás v Bratislave a ja som ho pozval k vám. Nie sme nepríležití?

— Božeuchovaj — naopak. Veľmi som rád, — usadzujú došlých domáci v skromnej svetlici. — Nech sa vám páči!

— Už som si i myslel, keď je to všetko také rozorvané, že nás Čechov ani neprijmete, — sadá si Chládek akosi ostýchavo.

— Povedačky! — usmeje sa hostiteľ. — Dávno vás čakám! Pamätáte sa, ako sme sa sišli na ceste do Prahy?

— Ako by nie? A vykonali ste?

— Nič, a či lepšie — sľubov za meru. Tak je to, páni. Keď to potom zunujeme a počneme trochu hlasnejšie hovoriť — už je zle. I starí priatelia sa nás ľakajú. A jednako ide len o spravodlivosť a poriadok v spoločnej vlasti.

— No, v Prahe sa to robí všelijak. Neraz bez hlavy a päty, — nahne sa mladistvý Chládek, teraz už univerzitný profesor, k vážnemu a pozornému Ledníkovi. — Trochu dobrej vôle, a mohlo by to byť všetko inak.

— Tak je! Konečne — sú to počiatky. Čo však, páni, obzriete si náš ľud? — prechodí farár na inú koľaj.

— Pravdaže, preto sme prišli k vám, — usmieva sa Ledník. — Priateľ Chládek pozval ma sem úmyselne.

— To nás teší! — snaží sa i farárka spríjemniť chvíle nevšedným hosťom.

— Pamätáte, milostivá, — spomína Chládek, — keď som bol u vás kedysi pred vojnou? V Honte… Ešte ste boli slobodná.

— Ako by nie. Mali sme vás radi.

— I do kostola chodili sme spolu, pravda?

— Preto sme vás mali radi, keď ste si vždy vážili, čo nám bolo drahé. I keď sme vám tie krosná museli postaviť, hoci sa vtedy ešte netkalo. I na to sa pamätám. Bola som len dievčatisko.

— Boly to krásne časy.

Do izby vojde slúžka, Mariša, počerná, v stehových tmavých prelámkach. Pekne pozdraviac hostí, sberá taniere so stola.

— Obleč sa, dievča, — povie jej Svarínsky. — Ukáž týmto našim pánom niečo pekného.

— Však je ona i tak vkusno oblečená, — obzerá si ju Chládek odborne.

Mariša sa usmeje a vyjde s riadom. Pootvorenými dverami vojde hodná sedliačka v kroji, s plachtičkou na ruke a s Tranosciom. Stanková. Ostala u rodiny po kostole, i na nešpor.

— Idem trochu pozrieť to naše dievča, ako sa vám spravuje, — hovorí s pekným prízvukom. — A vy máte i hostí, pani farárka?

— Máme, chvalabohu. Sadnite si, tetička! — víta došlú. — Môžete sa s nimi povyprávať.

— To je Marišina mamenka, — poznamená Svarínsky profesorom.

— Taká mladá?

— Horký mladá, — usmeje sa sedliačka. — Veru mám toho už dosť na chrbte.

— A máte len jednu dcéru, tú švárnu, čo bola tu pred chvíľou? — vypytuje sa oživený Amerikán s nevšedným záujmom. — Len tú?

— Jednu? — usmeje sa prostodušno. — Čoby jednu! Päť, pán môj! Jedna je i v Amerike. Päť, — ukazuje na prstoch, — a štyroch synov!

— Tak ste mali deväť detí? — diví sa profesor.

— Jedenásť! Deväť žije — dvoje je u Boha.

— A máte si všetky rada?

— Ako to myslíte, pán môj? — zahľadí sa žena v nedorozumení.

— Nuž či by ste tak dali jedno voľakomu? Či by ste sa ich zriekli?

— Kde by? Však sú všetky moje. Čo som sa ja, pán môj, len naplakala za tými, keď šli za to more. A keď šiel ten malý Ičko. Veru bol ešte len chlapček, a už musel do cudzieho sveta! I teraz si neraz poplačem, keď si pomyslím na nich, hoci im je — ďakovať Pánu Bohu — nie najhoršie! — vypráva Stanková o deťoch, ako sa ktoré má v tej Amerike.

— Teda ich máte všetky rada?

— Všetky!

— Ale ste len radšej, keď nemáte malé. Keď sú odrastené…

— Ach, veru ani nie, — upráva si Stanková pozorne rukávce naproti zrkadlu. — Kým boly deti malé, vždy nám mal kto husi pásť. Jedno ich nechalo, druhé sa ich chytilo. Teraz je s tým u nás iba trápenie. Anna už nepôjde pásť, ani Kačka, ani Betka — šlo by im o hanbu. Malé deti sa vždy zídu v sedliackom dome, najtiaž sa len naučia chodiť…

— To je výborné, — pokyvuje si antropolog a skoro oči nechá na sedliačke. — Keď dôjdem do Ameriky, poviem prednášku tamojším dámam o tom, čo som tu, v Lesnej, skúsil a videl. Ženu, čo mala jedenásť detí, a všetky milovala rovnako. Či tak?

— Tak, pán môj, tak… akože!! — prikyvuje Stanková, nechápuc, čo môže byť na tom pre americké dámy zaujímavého.

— Vážna je to vec, veľmi vážna! — zdôrazní profesor opätovne. — V terajšom modernom svete…

V tom sa dvere otvoria. Vstúpi Mariša s kávovým príborom na tácni — v bielom ako srieň. Novučké rukávce, lopatkové prelámky, zlato, červeň, hodváb, tieňovaný tmavo… Na hlave tylanger, dve kvetnaté stuhy, široké na dlaň a splývajúce po chrbte…

— Ach! — vstane profesor Chládek ako podpichnutý. — Slovenská aristokratka!

— Poď bližšie, Mariša, — posmeľuje ju Svarínsky, — Všimnite si, prosím, tej vzorky. Toho sbierma.

— Je to ich práca? — upravuje si starší pán okuliare.

— Všetko! — vysvetľuje Chládek odborne. — Pekné, čo? Také niečo nevidieť v Amerike.

— To nie.

Zájdu si i na nešpor do kostola. Kto chce poznať ľud, tu ho najlepšie pozná s tej krajšej stránky. Mariša ide tiež. Stane si pred oltár medzi družky, čo sú tam ani sochy. Je ich menej ako predpoludním. Lepšie sa uplatnia.

Hostia hľadia nemo, udivení. Svarínsky v luteráku vykladá zpred oltára ôsme božie prikázanie. Aby sme blížnych svojich neohovárali… a všetko vykladali si na dobrú stránku… Antropolog zdvihne hlavu, a napnúc pozornosť, naslúcha.

— To som ešte nepočul, pán farár! — hovorí, keď vyjdú z chrámu. — Ako je to krásne povedané — aby sme si všetko vykladali na dobrú stránku! Pravý opak, ako sa robí v živote! Dobre učíte ten svoj pekný ľud. Keby sa táto zásada ujala vo verejnosti, čomu by sa všetkému vyhlo. Dobre ich učíte! — stíska mu ruku. — A len ich potešujte! Ten ich život je i tak tvrdý, nežičlivý. Potešujte ich… poľahčíte im ho!

— Tak to chápem i ja, pán profesor.

Okolo roja sa ženy i dievčatá. Pekne je — na ulici je veselo.

— Tak s Pánom Bohom, pán môj! — podáva Stanková ruku Ledníkovi. — Ja už pôjdem hore k nám.

— Počkajte! — nepustí ju tento. — Ja chcem vidieť i váš dom. Ďaleko bývate?

— Na polhodinky.

— Pár minút autom, — poznamená Chládek.

— Poďte, zavezieme vás. I dcéru, Marišku. Pôjdete, čo?

— Čo ja viem, či sa mi to svedčí? — okúňa sa mať. — Sedliačka na takom voze!

O chvíľu však už fára plné auto dedinou do kopaníc. Ľudia stoja po hŕbkach a hľadia za nimi. I ružovkavá Nelly v peknom flanelovom plášti obzrie sa za Marišou a jej materou a zakýva im ručníkom.

— Ako sa len hrdo držia! — obracia oči pani Ganslová.

— Hrdo! A ako im len ľudia závidia! — mrkne očkom Nelly.

— Kto ich to len zobral — kto? — spytujú sa na ceste dievčatá.

— Akísi páni prišli do fary. Však je i farár s nimi. Iste si idú obzrieť kopanice.

— Čo len to, — mrdne plecom vyčervenená Kačka Mišovicech.

Vo dverách hostinca pod Vysokou postáva si Srdovan v bielej zástere. Uzrúc pánov i sedliačky v aute, zasmeje sa veselo a pokýva im rukou.

Chalupy sa rýchlo mihajú. Blysne sa bystrina pomedzi stromy a onedlho sú pri cieli. Na druhom brehu Šibice niekoľko úhľadných chalúpok i starý mlyn.

— A tá švárna sedliačka, čo šla s vami do Prahy, kde býva? — nahne sa ku Svarínskemu profesor Chládek.

— Ešte dobrý kus hore dolinou.

— Mohli by sme ju navštíviť?

— Ak sa páči — prečo nie? Beňovci budú radi.

Antropologovi je sa však od Stankov ťažko odtrhnúť. Obzerá si chalupu, stavy, dievčatá od Anny po Betku, fotografie z Ameriky s nevšedným záujmom.

— Máte aparát? Máte aparát? — obráti sa celý unesený k spoločníkovi. — Zoberte mi ich na pamiatku.

— Dobre!

— Ale nám potom pošlite z nich, — ozve sa Mariša. Nie tak, ako to už býva.

— A akože to býva?

— Sľúbi sa, a nepošle! — prisvedčí sivooká, biela Anna. — Azda nás už raz tak odblysli.

Konečne podarí sa Chládkovi presvedčiť slovutného kolegu, že je čas ísť ďalej.

— A pozdravte tých našich tam v tej Amerike, — podoprúc si boky, volá Stanková ešte na dvore za odchádzajúcimi. — Nezabudnete? A nestraťte adresu, čo som vám dala…

— Nie… nie!

Stroj hukoce ďalej dolinou. Zpomedzi stromov vyhliadajú chalúpky zprava i zľava.

— Aký zvláštny kraj!

— Pestrý a veselý, pán profesor.

Na Páterovom je muzika. Mládež postáva okolo Toporcech krčmy i pri hradskej. Líca sa červenajú a oči smejú naširoko. Vyše Žeruchu zastanú.

— Mnoho tu zvláštností, mnoho, — spomenie Ledník, potrasúc umnou sivou hlavou.

— A najväčšiu sme ešte nevideli.

— Čo?

— Akademicky vzdelaného kopaničiara, sedliaka.

— Čože? — otvorí doktor oči.

— No, sedliaka, ktorý skončil univerzitu.

— Je to možné?

— Prečo nie? V živote sa stáva všeličo. Komu sa zhnusí Viedeň, Londýn, Paríž a chce mať pokoj — utiahne sa hoci na kopanice pod Vysokú.

— To sa stáva. A kde je ten človek?

— Práve ideme k nemu. Hen na vŕšku, pod tými orechmi, tam je jeho chalupa. Ináč sme bratanci, — a Svarínsky vypráva hosťom v krátkosti podivnú históriu.

V chalupe nájdu Annu s deťmi. Sedí si pri stole a ako v nedeľu číta z Biblie. Malý Janko, uvidiac neznámych, skryje sa za pec. Drobná Anička vo vyšívanom, chutnom čepčeku zas vyvalí očká vyjavene.

— Dobrý deň!

— Ach, je to ona, — pohodí profesor Chládek vo dverách.

— Nezľakni sa nás, Anička, — chytí ju Svarínsky za obe ruky. — Prišli sme vás pozrieť s týmito pánmi. Kde je Paľko?

— Iste bude u Bolvanov. Janíčko, — vyvedie chlapca zpoza pece, — bež chytro po tatenka. Nech ide domov! Ale hneď…

Vtom však vhupne mladý, zdravý gazda i bez volania. Od Bolvanov bolo vidieť, ako idú páni po chodníku. Totka Bolvanech zašla hneď do dvora, kde jej starý s Beňom preháňali prechorenú jalovičku.

— No, že i my tu máme niekedy vzácnych hostí, — víta došlých, mrknúc hneď na ženu. — Kde ste sa tu vzali?

— Chceli ťa títo páni vidieť. I tvoju ženu, — sadá si farár ako doma. — Však sa nenahneváš? Tu, hľa, pán profesor Chládek kedysi i cestoval s nami, keď sme šli do Prahy s tou deputáciou. Pamätáš?

— Ale áno, — pripomína si Beňo.

— A ja som vás poznala hneď, čo ste vstúpili, — usmeje sa Anna vľúdne a už i beží sháňať, čo je poruke pre hostí.

Rozhovor rozpradie sa svieži, veselý, ako že tu všetko dýcha sviežosťou a jasom. O chvíľu parí sa už na stole v kvetavých hrnkoch vonný čaj. Deti sa s ujcami skamarátia a na gazdovej tvári rozhostí sa spokojnosť.

— Rýchlo ste navykli, hovoríte? — čuduje sa zostarnutý človek vedy, kým jeho kolega viac sa mazná s deťmi a všíma si ich pekných očí.

— Rýchlo, pán profesor, — hovorí Paľko s nestrojenou otvorenosťou. — Nebolo mi vlastne ani od čoho odvykať. Ten svet, v ňom som žil roky, sprotivil sa mi. Bol by v ňom prišiel o rozum, o všetko!

— A čo sa vám sprotivilo najviac? — zabodne oceľové oči do Beňovho tmavého pohľadu. — Spytujem sa vás to — odpusťte — nie ako profesor, ale ako žiak. Povedzte, čo bolo to najviac?

— Najviac? — zamyslí sa Paľko. — Tá hrozná neistota o pravde a živote vôbec. Samé tápanie, samé teórie, ale dnes tá pravda, zajtra iná. Tak je žiť, a žiť radostne, spokojne — nemožné. Potom tá pretvárka, úžasná náročivosť, čo nemôže byť ukojená, leda na ujmu iných, slabších, nešťastnejších… Hromadenie bolesti miesto deľby radosti…

— To je tak, — prizná profesor. — Ale čo počať?

— Uskromniť sa. Zjednodušiť smýšľanie i celý život, čo sa stáva šialene složitým.

— Hovoríte veľké veci. Len je málo ľudí — pochopiť to.

— Myslím, pán profesor, a vy, priatelia moji — prv či neskoršie i tak musí k tomu prísť. Nepomer potreby a výživných prostriedkov donúti už sám obmedziť nároky, čo rastú ohromne s roka na rok. Prídu ťažké hospodárske krízy. Snaha za šťastím a spokojnosťou týmto neutrpí — naopak — uplatní sa skôr ako pri náročivosti a veľkej složitosti života. Ale svet sa musí prevychovať, ináč čaká ho katastrofa.

— To naozaj hodno uvážiť. Najmä keď to poviete vy, ktorý i praktikujete. A povedzte, čo vás doviedlo práve sem?

— I známosť — s Jankom sme bratanci a ako jedna duša. Ale potom — život je tu prostý, skoro primitívny. Pravda, od istého času i tu sa to už zamotáva. Život sa stáva složitejším, ľudia náročivejšími… to mi však len potvrdzuje názor. O toľko je totiž menej pokoja a radosti.

— Rád by si obzrieť ešte to vaše hospodárstvo, — praje si starý pán, celý uveličený.

Beňo ochotne zavedie pánov a ukáže im stajňu, plnú krásneho dobytka. Na dvore sliepky a kačice, krásne, veľké. Z chlieva zahľadia sa na zvedavcov ošípané, dlhé, s krátkymi pyskami. Nazrú i do komory. I hore na povalu, kde je ešte vždy niekoľko debien jedna na druhej.

— A tu čo máš? — díva sa Svarínsky, kým tí druhí obzerajú si priečiny, plné rozsortovaného obilia. — Čo je v tých debnách?

— Pozri!

— Ľudia boží, knihy… Pán doktor, poďteže sem. Pozrite!

— Tu leží vaša knižnica? — siahne rukou Ledník do jednej z debien ako v rozpakoch. — Jednako je to len škoda!

— Neviem, pán profesor, — stojí Beňo celkom spokojne. — Kým som sa v tom preberal, spával som zle, v hlave mi hučaly myšlienky a práca mi nešla od ruky. Teraz spím dobre a rád pracujem.

— Podivný človek, — pozrú učenci na seba. — No, predsa, — doloží antropolog, — kniha je kniha. Je zlá i dobrá, všelijaká. Kultúra, pokrok, veda — nemôže bez kníh. A vy, mladý priateľ, by ste to všetko vyhádzali? Čo vám nahrádza knihu, na čo ste iste tiež boli navyknutý?

— Táto dolina, pán profesor, — povie Paľko zticha. — Šíry svet; však je to otvorená kniha. Kto vie z nej čítať, nedočíta sa jej jakživ. Na tejto doline nepočíta sa veľa kníh, zato rozmýšľa sa dosť. I filozofuje. Zachytiť hĺbku tunajšieho života, to by bolo treba kníh a kníh… Kníh o životnej múdrosti chalúp, o ich umení, náboženstve, reči, hospodárstve… o sociálnych, etnografických pomeroch… Bol by to celý rad románov i drám, čo sa tu odohrávajú deň po deň. Sbierky piesní, kvety, reči… keby to mal kto shŕňať a značiť. Treba to len vidieť, a ako by človek čítal — či nie, Janko?

— Tak je! — prisvedčí Svarínsky.

— Podivné, čo vy tu všetko máte, — pokýva šedivou hlavou učenec. — Budem mať o čom prednášať v Amerike.

Večerí sa, keď auto zaberá do Lesnej. Hostia sú dobrej vôle. Na ceste prisadne k nim pri Šupákech mlyne Mariša, čo ostala pri materi, kým sa páni vrátia.

— Život je všade životom, — povie Svarínsky. — V základoch, myslím, je jeden v New Yorku, Chicaqu, či na lesnianskych kopaniciach.

— Ba jest tu, čo v New Yorku alebo Chicagu ani nenájsť, — upravuje si doktor okuliare, kým spoločník veselo beseduje so slovenskou aristokratkou.

— Rada by si sa takto voziť, Mariša?

— Ja nie.

— A prečo?

— To už len radšej na koňoch, a hoci na kravách. Takto to letí, ľudia tomu vyhybujú a šľakujú. Keby sa to splnilo, čo sa dostane takejto mašine, len kým prejde kopanicami, každá by sa musela sosypať niekde v priekope na hromadu.

Stromy sa mihajú ako tiene vedľa cesty. V chalúpkach kmitne svetlo. Od Vysokej tiahne chlad. Pred Srdovanech hostincom ktosi stojí na ceste. Šofér zatuliká i zachrčí — márne.

— Hohó, — skríkne mohutný chlapisko a pristaví auto. — Pán farár, poďte ešte k nám i s pánmi, — počuť Srdovanov hlas. — Veď som tomu pánovi pomáhal tu kedysi fotografovať.

— Veru možné, — všimne si Chládek lepšie postavy. — Veru… ale nemôžme! Musíme na železnicu.

— Škoda… Toto si doma prečítajte! — vtisne Svarínskemu akýsi list do hrsti.

— Dobre!

— A zajtra dáme sa do toho.

Hostia sa na fare odoberú a auto ich unáša. Svarínsky vráti sa do kancelárie a nazrie do listu. Od Mateja z Prahy — pozná hneď po ťahoch. Medzi papiermi, došlými poštou, nájde podobný list i pre seba. Otvorí i tento a číta popri inom:

Drahý Janíčko,

… musím Ti oznámiť, čo však iste vieš i sám, máš veľmi veľa nepriateľov. Dozerajú Ťa — špehujú. Pozri, nedávno som bol u Teba v Lesnej. Však vieš, prešli sme sa po ulici, a keď som prišiel do Prahy, hneď som dostal po nose. Idem Ti ako novinár pre zprávy na isté oddelenie. — Kde ste boli vtedy a vtedy? — frkne mi tam akýsi Hájiček. — Nikde, pán radca — poviem mu. — Bol som v Prahe. — Nehovorte. Čo my nevieme? Pozrite! — a ukáže mi snímku. Poznáte sa? — No, jo! — A kto je ten druhý pán? Netajte, vieme to i tak… Zhrozil som sa na toľkej prefíkanosti. Tým druhým na tej snímke, Janíčko, nie je nikto iný ako Ty. Dávajú pozor na všetko, s kým sa stýkaš, kto ťa vyhľadáva. Kto to môže byť, uhádneš. Sedliak nemá aparátu. To musel odblysnúť četník, alebo kto? A teraz čuj — na mňa sa vrhli moji nepriatelia z Bratislavy, čo majú i Teba v žalúdku. Očiernili ma tu, prišiel som o miesto. Zato nič — už mám druhé. So mnou si neporadia. A Ty sa neboj, drž sa pevno! Máš i priateľov, Janíčko, a máš pravdu…

— Mohlo by to byť? — zahľadí sa Svarínsky mĺkvo pred seba. Prejde si v mysli, kade sa obrátil s Kumhárom posledne, keď bol tu. — Boli sme u Srdovana… šli sme popred obecný dom… popred četnícku stanicu. Že by to Mrávik, alebo azda vrchný Šverc…?

V bývacej horí lampa, priclonená zeleným tienidlom. Farárka číta akýsi román od Victora Hugu. Vidí vojsť muža, a nič netušiac, číta ďalej. Malá Elenka ihrá sa pri kachliach s rysavou mačičkou a učí ju rátať.

— Micka, Micka, dva a tri sú šesť. Ty to nevieš, pravda? Pozri, — ukazuje jej na prstoch, ako to videla u starších detí, ktoré chodia do školy. — Dva a tri…

Svarínsky sadne si do ošúchanej zdedenej leňošky. Nevidí ženu, ani Enču s mačičkou, ani žiaka Janka, čo sa im posmieva. Vidí len kedysi chudučkého a teraz zavalitého, tučného Šverca… ako striehne v okne, keď idú s Maťom po ulici, a — šťuk!

— Čo sa trápiš? — vytrhne ho žena z myšlienok. — Zasa niečo?

— Na… čítaj! — podá jej listy.

— To by nemyslela, — prejde farárka riadky zrakom pozorne. — Ten človek si to vymyslel.

— Čoby vymýšľal? Viem, je všelijaký, ale klamať tu nemá prečo, — odkladá Svarínsky listy. Dlho sedí ešte zamyslený. V noci nespí — prehadzuje sa s boka na bok. Myšlienka naháňa myšlienku. V obraznosti vystriedajú sa mu postavy ako na filmovom plátne. Vidí, striehnu, naslúchajú, radi by si zásluhy získať. — Pane Bože, z čoho to len všetko ľudia žijú?

Ráno zájde na četnícku stanicu. Okrúhly Šverc víta ho trochu prekvapený.

— Pán vrchný, toto sa stalo, — vypráva farár, ani si nesadnúc, čo píše Matej Kumhár z Prahy.

— Len nemyslíte na nás? — zamračí sa četník nervózne.

— Čo ja už viem, na koho myslieť? Prišiel som — ani nie pre toto. Skôr poshovárať sa s vami. Pozrite, ja viem, je niekoľko ľudí, čo si chcú na mne zásluhy nadobudnúť. Zastávam sa svojho ľudu a mám za to len útržky. Vlasti snažím sa slúžiť práve týmto spôsobom, kým sa iní hrnú za svojimi výhodami. Čas ukáže, kto slúžil celku a kto sebe. Až dotiaľ — jedna vec je, čo si žiadam.

— Prosím. Ja s mojej strany…

— Vy viete, že som spravil podľa svojich síl, čo som mohol, za túto vlasť…

— Viem!

— Viete, túto vlasť nechránite tu na našej doline ani vy, ani notár Mrávik, ale predovšetkým ja so svojím ľudom. Je tak?

— Je!

— Tak jediné, čo si žiadam, pán vrchný, — uprie Svarínsky zrak na zrak, — aby sa ja aspoň v tomto skromnom kútiku, na tejto doline, mohol cítiť doma. Nech nevidím, ako ma ten či onen dozerá…

— Uisťujem vás so svojej strany, pán farár…

— Ďakujem! — podá mu ruku. — Tak to bude najlepšie pre vás i pre mňa.

Doma usiluje sa Svarínsky myslieť na iné veci. Zahrabe sa do práce. Vyruší ho Srdovan — vypnutý, so sršiacim zrakom.

— Čo, pán farár, necháme to tak?

— Nie, priateľ. Už som sa porátal s vrchným. Vec by bola v poriadku… — vypráva mu, čo a jak.

— Ó, vy ste dobrák! — blysnú zlovestne oči zpod srasteného obočia. — U mňa to nepôjde tak ľahko. Ja sa s ním musím sám porátať. I tak ho mám po krky. Keď príde ku mne, len — vieš — toto a oné… Konečne takých hostí ja nájdem hocikde.

— Ale dajte pokoj! — tíši ho farár.

— Nie, ja mu ukážem. Ja som celý dožratý. Však vy ani neviete — oni vždy strkajú do nás — ja toto, ja oné. Keby sme len chceli… Čo oni pracovali za Republiku ako my? Oni písali, ich vláčili po šupárňach, ich súdili? A dnes čo by sme chodili ako voľakedy…

— Ale…

— Nie, pán farár. Treba im ukázať… Ani zohnúť, ani zlomiť, a kto strachom umiera, lajdáci mu zvonia!

Svarínsky vidí, bez mele nebude. Vyjde ešte večer k Srdovanovi. Rád by ho prehovoriť. Na nešťastie chráni práve za ním i vrchný Šverc. Podíde k nim mohutný, silný, práve stoja pred hostincom.

— Ty, počuj, — ide Srdovan pár krokov oproti a počne zhurta, — kto to fotografoval?

— A ja viem? — bráni sa četník. — Čo ja mám aký aparát? Starú škatuľu. Nemožno na to obrázok chytiť. Však som to pánu farárovi…

— No, pravda, čože môžeš iné… Ty… ty… — dvíha sa mu Srdovan nad hlavu.

— Ale daj mi pokoj. Konečne, čo si to dovoľuješ? Ja… ja…

— Čo ty? Ty… — srší Štefan a tisne sa celkom úzko k vrchnému, nadhadzujúc sa ako on, tak brucho o brucho. — Myslíš si sa ja tej tvojej pukačky ľakám? Ty… ty…

Výjav stáva sa z nebezpečného komickým. Ľudia sa sbiehajú a smejú sa. I Svarínsky sa smeje.

— Ale… ale, majteže rozum! — hodí sa zrazu medzi nich. Zťažka ich rozdvojí.

Napokon však rozosmejú sa i sami.