ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Katolícky pánko, ten je už pozornejší — zriedka sa ukáže na ulici. Žije pod košatými orechmi vo svojej fare. Keď sa chce prejsť, vyjde do peknej záhrady. Niekedy sa poihrá so starým verným vlčiakom, Sultánom. Dozrie i trocha chudú, ale zato bystrú a veselú Julišu, či dobre opatruje biele ľalie, ohnivé klince a všelijaké kvety na hriadkach, ale i mašurky vo vybielenom chlievci. Ak musí na hradskú, keď núti povinnosť, vezme si najviac breviár a zahľadený do modlitieb kráča si vážne hore dolinou. Tak to ešte najskôr prepáčia tí po roliach v potu tváre pracujúci.

— Počujte, pán brat, — vraví evanjelickému kolegovi v taký čas, keď sa sídu vo farskom zátiší, — ja bych nešiel za svet len tak, keď oni robia. Kedysi bolo inak, ale teraz čo sa tí len našľakujú, keď vidia takéhoto človeka.

— To, a ako!

— Nemôžu strpieť, ak je komu inak ako im. A cudzím to dožičia, Straussovi, Altmannovi, len svojim nie!

— Ale uznajú i našu prácu, — smeje sa Svarínsky a vypráva mu o tom nebeskom kopyte.

— No, je to iste ťažká práca na to natiahnuť. Najmä takú stonohu, Kačkina, — prisviedča Bukva dobrácky. — A za kalištek slivovičky môžem slúžiť? Juliša-á, — zavolá na slúžku, — prines nám niečo zajesť… — postaví dva poháriky, potrasie fľašou, až sa žltastý nápoj sperlí. — To je to, ako to vraví váš Čereň z Čreníc, ten furták. — Je to maličké, čierne, visí to medzi nebom a zemou, a keď to príde, i najsilnejšieho sedliaka hodí do blata.

— Hja, Čereňovi netreba diktovať. Ten vraj vedel kedysi všetky čísla Černokňažníka nazpamäť… — rozhovoria sa o zvláštnych typoch svojho ľudu.

Farári žijú svorne, kamarátsky. Ľud to vidí a sám sa chová podobne. Len by ho iní nerozbíjali — najmä noviny a cirkevné nariadenia. Na širák sv. Jána dávno sa už zabudlo. Iba pri krížnych manželstvách sa pohnú mysle — v ktorom chráme je sobáš, v hornom či dolnom. Keď to tým pochabým mladým srdciam v láske len nemožno rozkázať. Ale — však vraj to prv či neskoršie i tak oľutujú, a to obe stránky. Čo by sa preto mali ľudia ešte i kániť? — plynie hneď život riadnym tokom. Blíži sa pamätný deň upálenia majstra Jána Husa. Vo verejnosti sú ostré hádky a roztržky. Na lesnianskej dolnej fare rozrieši to Svarínsky prosto a krátko.

— Pozri, pán brat, — vysvetľuje zamýšľavému kolegovi, obzerajúc si vysokú policu, plnú starých, väčšinou latinských kníh, — chyba je tam, naši i vaši teologovia zabúdajú najviac na to, že žijú dnes. Prenášajú si niekdajšie spory do terajšieho prostredia. Hus bol iste veľký človek, keď vedel i život položiť za svoje presvedčenie. Za smutnú udalosť osvojuje si terajšie pokolenie zodpovednosť a či zásluhy — omylom! Nemá na tom ani zásluh, ani zodpovednosti. Dnešná katolícka cirkev je nie tá, čo bola za doby reformačných otrasov. A z tých, čo majú dnes Husa na jazyku, málo je takých, ktorí by mali jeho zbožného ducha, a ešte menej, čo by boli ochotní i smrť za to podstúpiť.

— Práve to je, čo rozrušuje, — poznamená Bukva, prejdúc si rukou po zrednutých vlasoch. — Nech Hus žije dnes, nájde v mnohom azda viac porozumenia u nás než u tých, čo nás jeho menom chcú len provokovať.

— Kresťanstvo jest už čo dnes s inej strany brániť ako pred tou či onou konfesiou. Ono má svojho spoločného nepriateľa v nevere, čo zasahuje náš ľud i váš ľud.

— Azda viac náš ako váš…

— Ale je to jedno, — uvažujú títo na seba odkázaní vzdelanci o otázkach, čo rozrušujú širokú verejnosť.

Inokedy rozhovoria sa i o obecných veciach. I o školách, čo sa od prevratu jednostaj hotujú zoštátniť. Učiteľstvo na cirkevných školách je ukrivdené v plate.

— Čo len chcú tým dosiahnuť? — háda Bukva.

— Škola ako škola, občan ako občan a dieťa ako dieťa…

— Však nech si zoberú tie školy, ale nech netrápia učiteľov a neškodia deťom, — rozhorľuje sa Svarínsky. — A čo na obecnom dome? Boli ste tam?

— Bol… No, Mrávik sa zariaďuje, Fifi šteká, až to špie v ušiach, a vo výbore len o buloch a o pálenici. Mali ste tam byť — tí bulovia sa im skutočne zjedli. Gazdovia si ich predali na chovu. Ešte dobre, že nepýtajú doplatiť. To by bolo niečo pre vás do nejakej knihy.

— Škoda! — ľutuje Svarínsky. — Bol som v Čreniciach pozrieť školu. Treba ju opraviť!

— A ako ste spokojný s tým učiteľom Havlom?

— No, je to usilovný, hodný človek. Takých by nám mali poslať zpoza Moravy.

— Teda nie ako Veston z Klábového… Tomu sa vraj nakriví huba, keď ide popred krčmu. Musí dnu, čo len na chvíľku.

— Ba ten je teraz chlap, — vyhovára Svarínsky učiteľa. — Chodí ku mne často. Čítame Bibliu.

— Len dokedy to vydrží?

— Pokúsim sa spraviť z neho človeka. Keď som s ním, celkom je iný. A vzdelaný je…

— Veď je, — spomínajú a besedujú neraz zrovna z duševnej potreby.

Na hornej fare zavzdychne si zas Bukva, keď vidí ten pokoj a radosť rodinného života. A tej radosti, pravda, i starosti, ako badať — zasa pribudne. Tichučký hosť pobaví sa s hodným Jankom i s drobnou Elenkou, podatou na mamu. A vie sa s deťmi baviť napodiv. I deti ho majú rady.

— Však vám je len dobre, — vraví kolegovi. — Máte komu žiť. Náš život, vidíte, je smutný. Kto môže — ďalší či bližší — utrhne nám. I tak vraj nemá nikoho! A najsmutnejšie je, keď katolícky farár umiera. Ešte žije, a už vidí, ako mizne jedno-druhé. Ako len ľudia čakajú, kedy zavrie oči — rozobrať to, čo má.

— Ale zas viete žiť nehatenejšie svojmu duchovnému povolaniu, — uznáva ochotne Svarínsky, ktorý je zväčša vždy v práci. Preto ho Bukva ani nevyrušuje, len kedy-netedy.

— A píšete? Píšete? — usmeje sa dobrácky, nahnúc sa nad jeho papiere, čoho je v chatrnej pracovni vždy dosť a v hodnom neporiadku na stole. — No, len píšte, však vašu prácu národ potrebuje. Azda zas voľajakú knihu?

— Čo bych, prosím vás, i robil na tej dedine? Človek musí mať svoj svet. Musí si ho vybudovať, keď mu ho nedá život. A mne ho nedal. Po štúdiu vo veľkých mestách Európy dostal som sa na brdárku ďaleko od sveta. A teraz — však vidíte! Ale ja som spokojný i tu a moja žena tiež. Jesť máme čo a ten ľud, však je to hotové štúdium. Rád bych zachytiť tú jeho zvláštnu dušu. Ako žije, ako hovorí, ako smýšľa a tvorí dušu tejto doliny, v nej ako v zrkadle odráža sa celý náš dnešný svet. Musíte mi v tom byť na pomoci.

— Len bych mohol a vedel! — zažiari ochota na dobráckej Bukvovej tvári. — No, ale ja vás nejdem oberať o drahý čas, — vstáva, čo ho ako zdržiavajú. Povie ešte domácej panej nejaký komplimentík, pochváli obyčajne i kvety, rozkvitnuté v oknách i v záhradke, a porúča sa.

Zato Svarínsky nemá pokoja, čo by ho ako potreboval ku svojej práci. Ľudí je veľa na doline a mnohí prídu o to i oné. Tu je banka — treba ju podoprieť. Tu zapperovský majetok — má sa rozparcelovať. Ľudia už čakajú na to ako na božie zmilovanie. Najmä legionár Lúčan chodí okolo toho a tu je už i list od ministra, ktorý veľmi istí. I bratanec Beňo obráti sa často a vždy s nejakým hospodárskym plánom — nedá mu pokoja. Teraz sotvaže Bukva zavrel dvere, už je tu Melounek, vysoký, tenký, pehavý geometer so svojou poklonou a úhľadným úsmevom.

— Moja úcta, — pozdraví sa zdvorile a hneď si i sadá na krátku pohovku. — Nemám čo robiť, pán farár. Prišiel som si k vám trochu pohovoriť.

— Myslíte, pravda, ani ja nemám roboty? — pozrie naňho s tichou výčitkou.

— Nuž to farári… — počne, ale nezakončí. Vojde Beňo, ako by rovno za geometrom.

— A ste už všetko pomerali? — pýta sa ho, podávajúc mu ruku.

— Všetko… celý zapperovský majetok. A kedy ešte. Dávno! Však sa tu povaľujem, kde ma poslali, a neviem čo. Neviem, — vystúpi mu zrovna zúfalstvo na nervóznu tvár, — neviem, ako zabiť čas! Pre Krista Pána, — obráti sa k Svarínskemu a zas k Beňovi, — robte niečo, nech by ten ľud dostal kus tej zeme. Však sa im už hanbím pozrieť do očí!

— Robte… robte, — mrzí sa farár. — Však som sa už napísal žiadostí. Nedávno viedol legionár Lúčan celú sedliacku deputáciu do Prahy.

— A čo, sľúbili? — blysne v tmavých Beňových očiach.

— Ako by nie!

— Tak ako nám vtedy tú železnicu a čo všetko.

— Neviem, ale všetko to leží nejako, ani zakliate.

— Treba s tým hnúť… hnúť, — stupňuje hlas geometer. — Ja už to znám. Tu sa musí chodiť od Annáša ku Kajfášovi. I pontský Pilát musí pomáhať — ináč to nepôjde.

— Mám ministrov sľub čierno na bielom, — čo môžem ešte? — červená sa Svarínsky vždy silnejšie.

— Všetko málo, — pohodí suchou rukou Melounek rozhodne, — Zapperovci sú špekulanti. Oni majú styky a spôsoby. I to počúvať, tu sa spraví vraj pekný zbytkový majetok a ostatné im ostane.

— Ešteže! — udrie Svarínsky päsťou na stolík, až to zhučí.

— A viete to iste? — hľadí Beňo na geometra.

— No, zvoní sa o tom.

— Ale také voľačo, — chladne farár. — Máme ešte čakať?

— A zatiaľ sa ja tu nudou umorím, — zavzdychá znova geometer. — Veď nemám čo robiť — robiť! — Viete, páni, čo je to? — zmatnie zas ten zúfalý výraz na pehavej tvári. — Nemať čo robiť a tu, tu, ďaleko od sveta v tejto vašej dedine? Čo ja tu? Pomeral som všetko, jedno-druhé i dva razy. Mali by ma odvolať, alebo dať mi nejakú prácu. A tu ma nechajú — mesiace!

— Oddýchnite si, — zmôže sa Svarínsky na trpký úsmev.

— Ako oddychovať, keď som so dňa na deň nervóznejší?

— Tak píšte verše, ako ja…

— To nie je pre geometra. Kde sa ktorý geometer dá na také veci!

— Nuž, tak kurizujte. Tu máme toľko hodných dievčat — slečny Drúzikovú, Valerovú, Simorovú. Tie sa tiež viac-menej nudia — vyberte si niektorú… — prechodí už farár do dobrej vôle.

— Však — však, — zamýšľa sa Melounek, — ale…

— Čo za ale?

— Som ženatý, — vyzná pokorne mladý človek. — A moja žena je veľmi žiarlivá a energická! Teraz je u tety v Brne, ale raz-dva môže tu byť…

— Hja, tak vás na zlé nenavádzam. Ale s vami je to, človeče, skutočne nie po dobrom, ha-ha-ha. Horšie než s nami, — rozosmeje sa Svarínsky na biede od veľkého sveta odťatých vzdelancov. Dávno sa tak z chuti nezasmial.

— Ba, Janko, — premôže i bratanec smiech, čo sa ho chytil, — mal by si o tom písať do novín. Ty máš pero, i meno máš, azda sa páni zbadajú. Už to i mňa vyháňa z trpezlivosti.

— No, no! — zvážnie zas farár.

— Ľudia sa nám počínajú smiať… — vykladá Paľko. — Nasľubovalo sa im, a čo z toho? Komu vraj bolo dobre na počiatku, tomu bude až naveky… Tu treba kohosi — zaujať sa veci. A ty, Janko, bol by si na to.

— Bol, bol, — zadíva sa tento v otvorený bratancov obličaj, — len bych stačil! Mám i literárne plány a všelijakých vecí. Zvony nám treba kúpiť pre cirkev, kostol stavať, faru a čo všetko. Som sám pre tisíce a vidíš — kopí sa to.

— Ty to zdoláš… Ty všetko zdoláš! — naráža Paľko, a nie prvý raz. — Si samé zdravie a sila. A i pre teba — prvé je teraz mať ľud sýty a spokojný. Ty si zabratý do svojich papierov a azda ani nevidíš, čo sa deje okolo teba. Ja som sa s papiermi rozišiel a hľadím životu rovno do tváre. Pozri, ceny roľníckych výrobkov letia dolu od jari. Na majeroch sú platy horšie ako kedykoľvek. Ľudia pracujú za biednu stravu a päť-šesť korún denne. Tí, ktorí šli do Nemecka, píšu zúfalo. Nedávno mi priniesla Turákech mať list od dcéry. Marka padá — robia darmo. Najradšej by ušli, keby mali za čo. Teším ľudí, ako viem. Ale sa i obávam. S tou železnicou je to nikam, s pozemkovou reformou, ako vidíš, tiež… Čo s našimi plánmi?

— Máš pravdu, musíme čosi robiť! — soberá Svarínsky papiere so stola a zavrie do priečinka.

— A, — obráti sa vážne k Paľkovi, — pôjdeš so mnou?

— Kam rozkážeš! Všade!

— Zájdite na Pozemkový úrad do Matúšova. Potom do Bratislavy, do Prahy… — radí geometer dobroprajne. — Ináč to nepôjde! Nepôjde!

Bratanci i chodia. Zháňajú radu i pomoc. Zaklopú tu i tam. I legionár Lúčan a niektorí z invalidov chodia s nimi. Zapperovci vychodia tiež každú chvíľu. Štíhle Sivky, tu zas Vrance trapujú po hradskej a na bričke raz starší, raz stredný, raz najmladší z bratov.

— Kam sa len toľko prevážajú? — hádajú ľudia, stretajúc ich cestou.

— Hja, už im prihára. Rozlúčia sa s majetkom. Republika to dá chudobe, — sľubuje si kováč Krušina, čo bol práve u železníka Stieglitza po partéku. — Dosť sa už tu narozťahovali. Dosť veru.

— A však sme sa i popodpisovali, — pohmká si vychudnutý Ondrej Strunka.

— Však sme sa, a čo z toho? — mrzia sa sedliaci. — Iba čo dali jednu rátu do pachtu po meričke. To je toho!

— Veď mu zákon ukáže, — obzrie sa za bričkou Mišo Ferovič, niekdajší kandidát na lesnianske richtárstvo. — Ešte ja budem toť na tejto ráte orať! — premeria ujec ostrým, trochu i podbehnutým zrakom krásnu plochu, ako sa ťahá do šírky a diaľky vedľa cesty. — Tu i na kravách naoriem.

— Len aby si! — pochybuje územčistý Dučka z Čreníc, poháňajúc si tmavé Fuksy tichým krokom. — Radšej si drž svoje, — pichne ho, ako náhodou.

— Eh, čo teba do toho? — osopí sa Mišo na gazdu.

— A čo by si ty na to, keby niekto chcel tvoje deliť?

— To je inšie. Zákon je zákon. Ten im ukáže.

— No len… Azda Zapperovci nemajú styky a rozum? Ťažko to pôjde.

— Ej, Kristu, — nadarí sa i ujec Malekech, ten najbelší z čiernych. Vypráva sa s akýmsi kopaničiarom z Bodovej idúcky z mesta. — Mne veru, — istí si, — musia namerať. Však to mám pod samými oknami. Sliepky mi tam hrebú.

— Mali sme len Zapperovcov vyplatiť za prevratu, — spomínajú v Čreniciach u Kaliniaka. — Vtedy mali strach. Boli by to pustili lacno.

— Však ste to išli sami brániť, — vysmieva sa Fraštacký sedliakom. — Ta ste to nechali za kus baraniny. Teraz je to už na inom klinku. Tá zem sa vraj páči i pánom.

— Pánom? Akým pánom?

— Čo chcú z tej zeme mať.

— Páni, a zo zeme? — pohoršuje sa Ferovič, ktorý, vidieť, má už čosi v hlave a najradšej by sostavil radu, — rozdeliť zapperovské. — Však by ich šľak musel trafiť.

— Čo by ich len trafil. Šľaka sa len sedliak bojí.

— Ale zem patrí tomu, kto ju obrába, Jano — nie? — postaví sa malý Ferovič z tváre v tvár Fraštackému.

— Zem patrí tomu, kto ju dostane, — povie tento ticho a s grimasou, až sa všetci rozosmejú. — Opýtaj sa len nášho farára. Ja ho vozím i s Beňom a Lúčanom… Len sa spýtaj.

Medzi Zapperovci a sedliakmi nastáva akási tichá vojna. Ľudia čakajú, vyčkávajú, čo a ako sa stane. Povráva sa i o veľkej majetkovej dávke, zavalenej na majetku. Ide vraj o niekoľko miliónov. Páni si však z toho sotva robia mnoho. Žijú ako prv… chodia do Teplian zabaviť sa, tu zas na lov do vlastných hôr pod Vysokou a gazdujú ako by nič.

— Len to pekne riaďte, — pristaví sa raz Ferovič pri najstaršom z pánov, siahodlhom Eugenovi, ako si dohliada robotníkov pri repe. — Len to opatrujte…

— A prečo, Ferovič? — podíde tento zpomedzi radov ku hrádzi.

— Však tu už dlho nebudete.

— Ozaj? — A kto vám to povedal?

— Zákon!

— No, Ferovičko, a pre mňa neni zákon? Buďte bez starosti!

— A však vám inde dajú majetok. I raz taký, — napráva Mišo.

— Ja cudzie nežiadam a vyjsť s otcovizne — vy by ste vyšli? Ja nie — radšej život!

— Čoby ste len! Pustíte nám voľačo, a bude!

Svarínsky zájde na Pozemkový úrad do Matúšova. Ľudia sem chodia so všetkých strán — sedliaci, ale i takí v kožených kabátoch. V priestranných, jasných miestnostiach sedia si úradníci, diškurujú so stránkami, alebo vybavujú akty. Je to tu ako v herni. Jedni sem chodia pre zisk, druhí pre stratu.

Prednosta, mladý ešte človek, s cvikrom na nose, s povedomím dôležitosti na kostnatej tvári, prijíma v svojej pracovni.

— Prosím vás, — vysvetľuje mu Svarínsky, dôjduc zas s bratancom Paľkom a legionárom Lúčanom, čo kedysi v Ríme pápeža bránil, — s tým zapperovským majetkom to je tak… mal by sa vymeniť, a to v smysle § pozemkového zákona. Lesnianska dolina je náramne preľudnená. Treba ju takto sanovať, ináč vyjde ľud na žobrotu.

— Áno, pán spisovateľ, áno, lenže… — zamýšľa sa prednosta.

— Čo, prosím vás? — hľadí farár vážne raz naňho, raz na spoločníkov.

— Pôjde to ťažko. Ten paragraf je tu, to je pravda, — ale sa ešte nepraktikoval.

— No, uvedie sa týmto v prax…

— To by šlo len podobrotky. My sme to už i navrhovali, tá dolina by si to zaslúžila, ale viete — Zapperovci nechcú o tom ani počuť. Ktorýsi mal by vraj vyjsť z otcovského — radšej život! Mali by ste zájsť do Prahy, pohovoriť tam s pánmi. Vás odporúčať netreba — znajú vás všade… Ale toto je ťažká vec. Naša reforma robí nám i tak mnoho zla v cudzine, najmä v Anglicku, kde maďarskí magnáti majú svoje styky.

— Verím, je to ťažká vec, — uznáva Svarínsky. — Konečne, nechcem ani Zapperovcom škodiť. Nech by dostali na inom, a hoci na lepšom kraji hoci dva razy toľký majetok ako ich terajší. Ako však inak pomôcť tomu ľudu? vysťahovať ho odtiaľto — to je ťažšie. Ľudí je veľa a tu majú svoje chalúpky, meričku-dve poľa. Pridať im k tomu po niekoľko meríc a žili by, kým sa svet neotvorí. Ak to nepôjde, nebudú mať z reformy nič. Ba menej ako nič, lebo po dokončení parcelácie nebudú mať ani práce.

— Ťažká situácia, veľmi ťažká, — pokrčí prednosta ramenami.

— A na zapperovskom má sa vraj utvoriť i akýsi zbytkový majetok, — ozve sa Beňo, uprúc skúmavo zrak na úradníka, — je to pravda?

— O tom ani reči… ani reči, pane, — zarazí sa na nečakanej otázke. — Nám tu nie je o tom nič známe. Uisťujem vás, páni. Ale… našiel by sa pre vašich ľudí nejaký spôsob…

— Aký?

— Nemohli by niektorí z nich vyjsť z doliny? Role by popredali a dostali by to tí slabší kúpiť. Tak by sa celku uvoľnilo, nie?

— Tiež ťažká vec, — podotkne podrichtár, ktorý, žijúc s ľudom s roka na rok, vždy hlbšie vniká do jeho pomerov. — Ak sa tí bohatší pohnú, svoje majetky popredajú doma na licitácii. Hlad po pôde je ohromný, — vyjde to vysoko. Chudoba si tým nepomôže.

— A my, pán môj, — skočí legionár Lúčan temperamentne so stoličky, — my tú zem musíme dostať! Zákon je tu a podľa zákona tá zem patrí nám. Zato sme sa trápili v légiách, aby ľudu lepšie bolo… A však sa mu nasľubovalo! Prišiel nejaký rečník — sľuboval. Prišiel minister, sľuboval, a teraz by z toho nemalo byť nič? To by veru nebolo dobre…

Na prednostu to však všetko nemá veľkého vlivu. Napraví si cviker, ponúkne pánov cigaretami… Vidieť, on to počuje deň po deň. Ešte i horšie veci.

Deputácie z Lesnianskej doliny chodia sem a ta. Svarínsky vypisuje žiadosť na žiadosť. Lúčan to odosiela, šľakuje pritom.

— A bude z toho niečo, Juríčko? — pýtajú sa ho nedočkaví, čo sa podpisovali na tú parceláciu. — Bude?

— Ale bude, bude, len pozhovieť, — uspokojuje legionár, hoci už i sám stráca trpezlivosť. — Však nám to už i minister sľúbil a kto všetko.

Tak sa míňa leto. Úrody sa ukazujú slabé. Iba ovocia — dobre stromy nepoláme.

— Aké bohatstvo! — teší sa i Beňo úrode slivák popri hradskej, idúc za ujcom Cícorech do dediny, či by nešiel ešte i on v deputácii s Lúčanom zrovna do Prahy. — Aké bohatstvo! Ľudia si pomôžu.

Povie to i u Cícorov, gazda sa len zamračí.

— Na mojich štiepkoch veru nebude, — poznamená chladno.

— Prečo? — zvedavo hľadí podrichtár na tú bledú tvár, na nej sa ináč nehne ani žilky.

— Prečo? Popodpiľovali mi ich na jar, tak! — odsekne chladno. — Ale nikdy Boh spravodlivého…

— A viete, kto vám to?

— Viem. Poď, ukážem ti voľačo, keď sa mi už dávaš do rodiny… — a vedie ho do pitvora. — Vidíš hento okienko? — ukazuje mu na dverách otvor ako dlaň. — Také čos’ a z hada lieň, to je dobre mať. Niečo sa ti stane, pozrieš a vieš… — vraví tajomne Cícor, čo písal niekedy cisárovi pre spravodlivosť a dostal sa preto ako Tobiáš do Fiuma.

Beňo si pomyslí svoje, ale nešíri reči o tom. O ujcovi vie celá dolina, že sa zapodieva takými vecami, a čo si raz vzal do hlavy, polenom mu nevyženieš.

— Ujec, — vraví mu, — šli by ste s Lúčanom v deputácii do Prahy? Cestu vám zaplatíme. Šli by ste?

— Šiel! Prečo nie? A kedy?

— Ešte tento týždeň. S naším ľudom je to všelijak.

— Ba zle — nedobre. A Hosa-Iva hovorí, bude vraj horšie.

— No, čo tá nahovorí.

— A plní sa jej, plní! Pozri, čo sa len robí na Dome.

— A čo? — ohliada sa podrichtár po izbe, kde sú všelijaké veci, ktorým nerozumie, obrúčky, rámce i stará kniha na polici. — Čože tam?

— Prišiel exekútor z mesta. Taký suchučký, ale ňuch ani u kopova.

— A čo chce?

— Ale, — hodí gazda rukou, — veď je to len. Inkasuje daňové reštancie.

— Keď je to jeho povinnosť. Komu daň — tomu daň…

— Hja, lenže je to nie spravodlivosť. My sme už tú daň zaplatili.

— Komu? — počúva Beňo, vždy viac sa diviac.

— Nuž tomu exekútorovi, čo sa zastrelil. Rodlerovi!

— To je už iná vec.

— Veru, — prisviedča Cícor. — Prejdi na Dom. Uvidíš, čo je tam len za rebélia.

Podrichtár sa hneď i ponáhľa. Však je úradná osoba a obecné veci popri svojom hospodárstve zaujímajú ho očividne. Ba Anna i Kozák mu neraz doma i vyčítajú, keď nedbá o svoje. Jemu to však nedá. Zdá sa mu — celá dolina je jeho rodinou. Tá hodná Anna spojila ho nielen s Holúšovci, ale so všetkými chalupami. Prebudí sa v noci — rozmýšľa, čo a ako. Má svoje plány a hľadá ľudí — uskutočniť ich.

Na Dome je ozaj dosť návštevníkov. Gazdovia — Plavčo, Stránik, Čelko, ujčinká Šaragech, Beta Gabajech v tureckom ručníku a kto všetko. Oči blýskajú, háda sa a kričí. Šedivý Jurina, starý richtár a nový Pokryváč, tí sa len ohliadajú okolo, čo to tu len bude?

— Ale je to pravda? — vchodí Peterec s citankou v ruke, volajúc na ostatných s očima, podbehnutými krvou, — Musíme to platiť?

— Pravda… pravda! — hučí okolo.

— No a aká je to potom pravda! — ide ujec rovno za richtármi a suchým exekútorom, krčiacim sa za dlhým zeleným stolom s druhej strany, aby ho bolo čo najmenej. — Aká je to pravda? My si daň zaplatíme, a potom prídu ti pýtať od nás ešte raz?

Notár a podnotár ani nezodvihnú hlavy z písem. Sedia zabratí do úradných povinností, ako by sa nič nedialo. Sirotný, Želovič, uškŕňa sa popod nos, ale má tiež svoju prácu. Huk vyrazí z miestnosti i na dvor a malý Fifi šteká od toho ako posadnutý.

— Ja nemôžem za to, — vyhovára sa exekútor, klopiac oči ani nejaký cestovný kazateľ, — Ja som dostal nariadenie…

— Ale my sme už zaplatili!

— Nemali ste platiť exekútorovi. Richtár je na to.

— A som ja neplatil pred tebou, Jurina? — pohoršuje sa cechmajster Stránik. Neplatil som? Nevidel si moje peniaze, ha?

— Ale ja som nevzal, — bráni sa chladno vychudnutý Jurina. — Prevzal ich on, potvora, a neposlal ich.

— A my môžeme za to, keď bol taký? — ozýva sa z kútov. — Môžeme my za takého úradníka?

— Ja za to tiež nemôžem, — bráni sa exekútor. — Ale štát si žiada svoje. Zaplatiť sa to musí.

Prichodia noví ľudia. Kaliniak i Kedráš, krčmári z Čreníc… Stanko z Božej Hrsti, Surovec zo Žlebu, Malek zo Svíbového a iní. Vedia už, o čo ide. Dajedni nesú si v ruke poistenky, vydané nebohým Rodlerom. Papieriky s číslami.

— Tu, hľa, ja som zaplatil 135 Kčs, — ukazuje Malek, ten najbelší a s hubou na kňaza. — Nech sa ľúbi čítať — sto stridsaťpäť…

— To je nič! To je nie poistenka! — povie exekútor sucho.

— A čože je, pán exekútor? — udrie ujcovi oheň do tváre. — To my, sedliaci, máme vedieť, čo je poistenka? Našou povinnosťou je platiť, a dosť. A my sme zaplatili — neplatíme viac! Ten prvý sa zastrelil, vy prídete po ňom pýtať od nás peniaze znova, a čo my vieme, pán môj, kto ste vy?

— Však vám ja peniaze ani neprevezmem, — zaletí exekútorov pohľad tu i tu ku stolu, kde škrabe usilovne perom notár Mrávik. — Ja vám dám poštovú složenku, peniaze oddáte si sami na pošte pre daňový úrad.

— Ohoho! — volá Stanko z Božej Hrsti, — my sa nedáme na to! Pýtajte si od Rodlera. Tu pán podnotár možno by i vedel, kam dal nebohý tie peniaze.

— Ba Šestáčka by vedela, moja kmotra! — fľochne Hrebenár.

— Však my vieme, kam pošly peniaze. Čož’? — zašomrú ľudia.

— Ba ty, ty, počuješ? — snaží sa dovolať Stanku Krivošiak. — Ako to ty myslíš pýtať od toho Rodlera? Čo raz exekútor zoberie, z toho sa ty nedožiadaš haliera. Na moj’ dušenku — nie.

V obecnej sieni počína to už povážlivo vrieť. Exekútor žiada svoje, inak musí vraj po domoch exekvovať radom. Stav sa horší, sedliaci sa hádajú a vždy viac rozčuľujú.

— Zaplatil som, a zas len chcú, — prekričí všetkých ostrým hlasom Matej Hobla, chlapisko do povaly. — Či to kto kedy slýchal? Ale je to republika?

— Počujte, pán exekútor, — zamieša sa konečne i Beňo, ktorý hľadel ticho z kúta na stúpajúci zmätok, — už dnes len nenástojme na tom. Vieme, konáte si svoju povinnosť, ale ľuďom je to ťažko pochopiť.

— Veru sme predtým o takom čos’ nechyrovali.

— To, Kristu, nie! — dováži i Beta Gabajech. — To by náš Kešo od toho pošiel z rozumu!

— Vezmite, prosíme, v známosť, — my dnes, a to hneď odtiaľto, podáme v tejto veci žiadosť na Finančné riaditeľstvo do Bratislavy… — uspokojuje podrichtár exekútora.

Tým sa i utíšia mysle. Exekútor vidí, že je i tak bezmocný. Občania sú zas radi, že to nejde len tak. Najradšej je však asi obecné predstavenstvo. Tým však ako by len kameň padol so srdca.

— Ale také čos’ — platiť ešte teraz? — roznáša sa po dedine a letí ďalej od Rakova po Vlčie Jamy.

Ľudia sa všade pohoršujú. I tam, kde neprišlo platiť oznove. Po krčmách rozumuje sa ďalej. U Stanku i u Svetlého pri moste. Najživšie je však na hornom konci, ktorý už prekrstili na Viedenskú ulicu, kde má rozsiahle kúty Srdovan. Tu je izieb a izieb. Vo veľkej sieni sa čapuje. Sem vojdú sedliaci.

— Pekne vás vítam, — volá im v ústrety hostinský, okrúhly, vysmiaty, opásaný bielou zásterou. — Peterec, Hrebenár, Stránik… sadnite si, nech sa vám ľúbi! Čím vám môžem slúžiť?

O chvíľu sedia chlapi okolo dlhých stolov. Pred každým trochu toho nápoja. Kto má pivo, kto za poldecovku rumu. V kúte zahrmí orchestron. Jazyky sa rozväzujú…

— Čož’ to kto kedy slýchal? — túži sa načervenastý Kohútik z Rakova, mykajúc sem-ta dvoma zabudnutými, žltými zubmi na plešivého Adama Šípalu. Toho, čo mal na Jamách proces o tú hrušku, a stretá sa toť s ním často tu na Okresnom súde, tu zas na Sédrii v Matúšove. — Nuž máš poplatené, — vykladá Mišo, — a prídu ťa trápiť! Čo sa nás dosť nenatrápi život, ha?

— To, Kristu, natrápi! — pokýva plešivá hlava a zažmurkajú drobné oči. — A tí páni, mali by nám dať — ešte si nás chcú potiahnuť.

— Čož’ Adamko, keby len páni, — nahne sa ujec Kohútkech dôverne, — ale mňa hentá hnida, a mrkne na obstarného gazdu Stankech z Božej Hrsti. — Nedbal by poriadneho človeka vyzliecť z košele.

— A čož’? — uprie naňho kamarát oči zvedavo.

— Čož’? Však mi je švagor… má moju sestru, Evu, za ženu. Tá ho však tiež len na zlé má. A v kostole je vždy — doma zas v Biblii. I farár ta chodieva. Však mu vie všetky kázne nazpamäť. Vieš, priateľko, akí sú ľudia, — rozvraví sa hneď naširoko, — dostali sme sa do súdu.

— A prečo? — blysne v Šípalových očiach záujem, ako by ho niekto len zelektrizoval. — Pre pozostalosť?

— Dávno sme my tú už rozdelili. Vyše dvadsať rokov je už tomu…

— Teda čo?

— Poviem ti, však to ľudia i tak vedia — pre lipu! Vieš, tá lipa bola na mojom. Rástla vyše dvadsať rokov. Teraz som ja potreboval dreva na náradie, bola pekná — soťal som. A tu naraz odkáže mi Eva — že je to veru lipa jej, abych sa neopovažoval. Ako jej, keď je na mojom? A tu ti ma ten lakomec dá na Straussa… — vypráva v povedomí svojej pravdy vždy hlasnejšie.

— A veru, Mišianko môj krásny, — zachytí mu reč ešte hlasnejšie vždy svedčný chlapík, Paľo Burý, kurátor, ktorý má zas mladšiu sestru za ženu, — ty mu tú lipu daj a budeš mať pokoj!

— Ja — lipu? — obráti sa Kohútik, zmerajúc švagra pohľadom, — toľko, vieš? — luskne prstami. — Čož’ nerástla na mojom?

— Ale bola nadelená Eve, — ozve sa vtom i Stanko, upozornený povstalou hádkou. — Čo sa lakomíš na to, čo neni tvoje?

— A ty, ty, — skočí Kohútik celý červený od stola, — čo si nebral lipu, ak bola tvoja, ha?

— Však sme ju vydelili a nechali rásť, až mi bude načim.

— Veru tak, švagorko, — dováži i Burý, — vydelili sme ju. Ja som bol tiež pri tom.

— A budeš na to prisahať?

— Budem!

— No, prisahaj, koľko ráz ti ľúbo. Lipa je moja, keď rástla na mojom. Ja mám tiež rozum pre seba a ten hrbatý Altmann, Kristu — má ho aspoň toľko, čo ten šedivý Strauss… — prehlušia krikom i orchestron.

— Majte rozum, ľudia, a nekupujte kabáty advokátom! — tíši ich Srdovan. — Čo by ste azda u mňa mali zo švagrovstva vyjsť? Čož’ nebolo lipy na svete a nebude? Podrichtár, hej, podrichtár, — volá na práve došlého Beňu, — poďže týmto dobrým ľuďom povedať múdre slovo.

Stanko sa však odtiahne. Burý tiež a hádka prestane sama od seba.

— Vidíš, priateľ, — berie hostinský Paľka pod rameno, — v mojej krčme musí byť poriadok. Krčma je tiež nie ako krčma. Ja som i pánu farárovi vravel — i tu možno národ vychovávať. Židia nám ho kazili — ja nie. Napomeniem ho, a keď má kto dosť — nedostane viac. Pre mládež mám noviny — kartovať, to im nedovolím. Poď, poobzeraj to… vedie ho zo šenku, kde žena obsluhuje s Boženou. — Pozri, — ukazuje mu miestnosť za miestnosťou, hrdý na svoju prácu, — tu je izba pre lepších hostí… tu kuchyňa, spálňa, múzeum. Táto miestnosť, — otvára mu ostatnú s veľkými stolmi a verthajmkou v kúte, — to je Úverný spolok. Hore na poschodí mám zas hosťovské izbietky.

— Mnoho je toho, mnoho! — diví sa Beňo. — A dlžný si na to?

— Dosť, — pohodí Štefan ťažkou rukou. — Stálo ma to sto tridsať, ale nech! A zvonky si to videl? — vyvedie ho bankovými dverami. — Pozri, — ukazuje mu na stenu, plnú všelijakých tabúľ a oznamov, čo tu všetko dostať. — To je ako v chudobnej Viedni.

Pred hostincom niekoľko vozov, naložené ľuďmi — Šíbanmi. Chlapci v prucľoch, širáčiky s farbistými húsenkami okolo. Ženy a dievky v červených sukienkach do kolien, ohorené, hlavy viazané v červených ručníkoch, splývajúcich na chrbát. Spevu a spevu, červene a červene. Sotva začujú orchestron, skáču dolu. Najprv vojdú mládenci. Dievky chytia sa po dve-tri popod pazuchy. Zadívajú sa na obraz Vysokej nad vchodom. Prečítajú si pod ním, ako je s veľkými literami vypísané: Podvysocký hostinec… Štefko Srdovan… a tisnú do dvier zvedavé hlavy.

— Ej, však si on len nastaval, — strkajú sa dnu gazdovia, tu rukou, tu lakťom. — Ale za čie? Veru za naše. On toho navyrábal na tých okolkovaných peniazoch. Ľahko sa mu je teraz pretŕčať!

Srdovan to nemusí ani počuť — z očí im to číta. Nerobí si však z toho nič. V Lesnej to už nemôže byť inak. Naslúcha, čo vypráva Beňo, ako sa všetko kazí. Mrzí ho to tiež, ale netratí nádej.

— Kým je náš sedliak veselý — dobre je, — upozorňuje kamaráta na nových hostí. — Pozri si týchto Šíbanov. Idú kamsi do žatvy. Počkaj len… — podíde k orchestronu, naladí na veselú pieseň do skoku a tu chlapci skočia, pochytia dievčence v kratučkých sukienkach a už sa to všetko zvŕta, hoc niet kde jablka hodiť. — To je radosť, čo? A tým je horšie ako našim.

Orchestron hrá, Lesňania dávno zabudli na exekútora a Beňo si obzerá veselú chasu. Srdovan chodí pomedzi hostí a obsluhuje, jen kedy-tedy mrkne na podrichtára, zahľadeného do mrveniska ohnivých očí a žeravých farieb. Neďaleko kreše starší chlap, vykrúca, až sa krátka sukienka tanečnice rozostiera ani parazól.

— Ach, pán z Osady! — usmeje sa Paľko a všíma si zábavy ešte pozornejšie.

Orchestron stíchne, chlapci hádžu peniaz za peniazom. Všetky pesničky musí vyhrať. Konečne zdá sa — majú toho dosť.

— Poďme, ľudia, poďme, — ženie ich už i pán z Osady. — Ideme na prácu, nech neprídeme neskoro!

— To sú vaši ľudia? — pristaví ho podrichtár.

— Áno, moji, moji. Ja som ich gazda. Chvalabohu, už sú mi na vozoch.

— Tu však Srdovan pokročí k orchestronu, peniaz cinkne a mašina zahučí.

— Tí, sakra, — skríkne gazda, — to ste mi urobili!

Skutočne, má i prečo. Ten chaos farieb, čo bol už pekne na vozoch, sosype sa na zvuk hudby dolu, vhrnie do šenkovne a zas sa to mrví. Tak to ide do tretice.

— Pre Kristove rany, pán Srdovan, — spína nakoniec gazda ruky, — zastavte tú mašinu, nech to nehukoce. Však ja tých ľudí nedostanem od vás ani do noci.

— No dosť — choďte už… — okríkne ich hostinský. — Až pôjdete zpät, potom si to dotancujete.

— Ešte jednu — pán hostinský — na rozchodnú.

— Tak ešte jednu — jedinú! — Ale dosť!

Dotancujú si, vyhrnú sa na vozy a hio… zaniká spev na Viedenskej ulici.

— Videl si to? — podíde Srdovan za Beňom. — Kým je takto, ešte je nie zle. Takí sú i naši, horúca slovenská krv. Za zábavu dá i posledný halier. A videl bys’ ich, keď idú na jarmok! Predvčerom večer boli tu Šíbania a nemali čo robiť. Predávali si jalovičku z ruky do ruky, len aby bol vždy oldomáš. Ešte je to ta!

— Však už nejak bude, — lúči sa Paľko, načrúc i sám tej najlepšej nálady. Ale myšlienky, čo ho nepokoja, vrátia sa skoro.

— Žeň ja slabá. Mláťačky smutno hukocú. Zbožia je menej, i je horšie a letí s ceny. Z cudziny ho dovážajú slobodne, kým na každý klinec a stroj je hodené vysoké clo. Ani ovocie nemá odbytu ako iné roky. Hranice sú zatvorené. Prv sa minuly i opadalky, teraz i dobré jablká sú pod cenou.

— Čo sa to len robí? — vzdychajú ľudia. — Však biedy iba pribýva!

Dozrievajú slivky, krásne, bystrické. Spústy sú toho na stromoch… popri cestách, po sadoch na celej doline. Najprv ešte čo-to vyvezú na Moravu, kde sa dá oveľa lacnejšie páliť než na Slovensku. Platia bagatel. Nakoniec však nehľadá ich nik. Pomaly padá to neslýchané požehnanie pod stromy a zakrýva zem.

— Preboha, čože je to? — lamentujú ľudia. — Azda to musí všetko vyjsť nazmar? Či to slýchal kto? — nesie sa po doline až na kopanice.

— Vypálime to doma, keď nemôžme v páleniciach, — posmeľujú sa sedliaci.

— Hej, a ten Vydra s tým Pichlom a Nemčiskom Krámerom načo sú?

— Ó, mne to veru, — chlapí sa cechmajster Stránik, — ani ten ich popľuvaný psisko nevyňuchá.

— Ale sa tí páni starajú o vás, — podpichujú ľudí v meste tu i tam. — O seba sa inak!

— Čož’ to len bude? — povrávajú si ženy idúcky z trhu. — To už ani nebude lepšie na svete?

— Modliť sa, modliť! — dýcha pod batôžkom sporo tetička Súčanech, čo pilno chodieva deň po deň na rannú.

Žaloby sa hromadia, dôjdu po Beňu a od Beňu po Svarínskeho.

— Musíme si pomáhať, — rozhodne tento. — Tu je, zdá sa, ťažko čakať na božiu spravodlivosť. Zavoláme ľudí a poradíme sa.

U Srdovana sídu sa richtár, vážnejší gazdovia, i niektorí legionári. Na tretí deň už aj idú do Bratislavy — Beňo, richtár Pokryváč a okolo päťadvadsať sedliakov z okolia so žiadosťou — sľaviť z poplatkov, nech by sa mohlo ovocie vypáliť a tak zužitkovať.

Beňo najprv zájde na ministerstvo za bratancom Machom. Prijme ho vďačne, i poradí. Upraví ho na Borovca, ktorému hneď i odtelefonuje. Sám však je po uši prácou zavalený…

— Hja, štát tvoriť je ťažká vec, — hovorí s istousi zanietenosťou. — Neraz myslím, ako vám je dobre na tej doline. Pozdrav Janka i ženu, deti. Ako sa tam majú?

— Veru ich bude asi dnes-zajtra o jedno viac. A u nás tiež také čosi sa ukazuje.

— No, chvalabohu. Však máme svoj štát, — treba nám dobrých občanov.

U Borovca, kam zájde celá deputácia, je to už trochu ťažšie. Prešedivený, okrúhly, ale svieži, ružovkastý pán prijme ich vo veľkej pracovni a nevie zprvu ani pochopiť, o čo vlastne ide.

— Popod Vysokú je slivák na vozne a vozne, — vysvetľuje mu Beňo, kým ostatných dvadsaťšesť stojí okolo s chmúrnym pohľadom. — Sú to, pán poslanec, tisíce. Musí sa to pre ten ľud zachrániť.

— A čo môžme robiť? — pýta sa zkrátka Borovec.

— No, pomáhať, — zarazí sa Beňo na otázke. — Vymôcť aspoň pri pálení nejakú sľavu a zachrániť, čo sa ešte dá.

Vlivný pán sa však akosi nemá do toho. Vykrúca, prekrúca. Najradšej by asi deputantov odbaviť, ako obyčajne.

— Prosím vás, pán poslanec, ujmite sa veci! — vyhŕkne to z vodcu deputácie. — Ak to nespravíte, tak vás ten ľud nechá.

— Keď nechá, nuž nechá, — nevyjde hodnostár zo svojej úlohy. — Pôjdeme gazdovať na svoje majetky.

— Taák, pán poslanec? — sčervenie lesniansky podrichtár, kým ostatní hľadia ako hrom do duba. — To ste ešte len nedávno nemohli povedať.

Borovec, pochopiac naraz i sám, že struna už-už praskne, vstane od stolíka. Sadne s Beňom na auto. Zájdu na finančné riaditeľstvo a niekoľko korún sľavy sa vymôže.

— Málo-neveľa, ale predsa niečo, — hovorí doma zvedavým Lesňanom Pokryváč spravodlivý.

Ešte toho týždňa dohrčí však Borovec na aute do Klenova. Navštívi Národnú banku a s dirigentom Bredom soberú sa do Čreníc. Kade idú, všade slivák a slivák po zemi, len sa tak černejú.

— Ale je toho, hľaď! — upozorňuje Breda poslanca.

— Veď sa už bude páliť!

— Iste už i hnije. Aká škoda!

Auto zaberá po dobrej hradskej. Reč sa obráti na všeličo.

— Však to ľudia ani nevedia chápať, čo sa vlastne stalo, — vraví Borovec, nedbajúc veľmi o slivky. — Pozri, máme svoje školy. Vyjde nám z nich naša inteligencia.

— Ale čo bude s ňou? Však je tu už za pár rokov úradník na úradníkovi. Kam sa vrhne?

— Kam? — mykne poslanec perami, ako by šlo o najprirodzenejšiu vec, — pôjdu na Balkán, do Ruska, do Francúzska…

— Myslíš to vážne? — zabodne Breda do jeho modrých svoje čierne oči.

— Najvážnejšie! Máme prebytok inteligencie!

Mladý peňažník ako by len bol zahryzol do kyslého jablka. Na počernej tvári badať určitú nechuť.

— No, hast du, — mihne mu mysľou. — Za to sme my bojovali?

V Čreniciach káže Borovec zastaviť.

— Poďme do Lesnej, keď sme tu. Navštívme Svarínskeho, — navrhuje Breda.

— Nie. To je nespokojenec. Také články píše, až je to zle čítať.

— Poslal ti na krky tých sedliakov. Toho Beňu, čo? Zato je on nie zlý človek.

Svarínsky počuje o Borovcovej návšteve. Neľutuje, že nemal šťastia. Rád je, keď sa aspoň čo-to uľavilo a ovocie nevyjde celkom na skazu.

— Však by to bol i hriech, — povrávajú si sedliaci a snášajú slivky do veľkých kadí.

Z majerov dochodia ľudia smutní. Zle sa im vodilo — groša málo, živnosti tiež.

— Na roľníctvo sa zabúda, — konštatujú v Úvernom spolku u Srdovana, kde sa priatelia schodia a diškurujú o pomeroch. Niekedy je tam i farár a Beňo tiež dôjde lecikedy. — O roľníctvo sa akosi nedbá.

— O Slovensko — zdá sa — o celé Slovensko, kamaráti, — opravuje reč Svarínsky, ktorý hľadí z doliny vždy ďalej a ďalej.

— A ste počuli, — prinesie Beňo, — Turákech Jano prišiel z Bohumína pešo?

— A Strunkech mládenec, a Žilovatých? — dokladá legionár Lúčan. — Ani na cestu z Nemecka nevyrobili. Ako sa len tí ostatní dodajú domov?

— Už ich len nejako dovezú. Ale čo tu cez zimu, keď im neostalo nič?

— Mali by dostať podporu v nezamestnanosti, — uvažuje Svarínsky. — Tak ako fabrické robotníctvo. Musíme im konať.

— Ani sa neustávajte, pán farár! — hodí Lúčan rukou. — S naším ľudom to už akosi ide celkom naopak. Nemá opory a cítime to potom všetci. Ešte i v tej to bankočke to cítiť.

— Veru, — mali by sme i zvony kúpiť do cirkvi, faru stavať, kostol. Čo som si všetko napredkladal a už ten groš mizne ako v piesku voda.

Zato je na doline ako vždy. Mládenci, keď majú hudbu, udrú hocikedy na bubon a tancuje sa, koľko vládze. Keď kvas vykysne, páli sa úradne, ale viac načierno. Vypasený Vydra s bodkavým parádnym psom a so svojimi dvoma pomocníkmi má sa čo po nociach navoňať. Štyri pätiny z trestu patria im. Majú za čo. Vezmú si na mušku Burého, Hrebenára a iných, o nich im pošepnú. Daromne. Iba cechmajster Stránik zle obíde. Prichytia ho práve i s celým vercaikom v komore.

— A vás to mnoho stálo, ujec? — pýta sa ho potom Lúčan.

— Ach, veru, Juríčko môj, — obráti oči k nebu ani na pohrebe, — poriadny kabát som ja tej Vydrovej hachle kúpil, na moj’ dušenku, poriadny!

— A kto vás to, viete?

— Kto? — stíši hlas, — sused, kto iný. Ale však mu ja raz toho nacentujem, až sa mu z hlavy zakadí.

Niekedy sa však i financ preráta. Tak i Krámer, ozrutný Nemčisko. Zájde si, a sám, do Jám na kopanice. Vonia, vonia, až zavonia a vojde do chalupy. Nájde niekoľko chlapov a práve v práci. Usadia ho, počastujú, i okoštovať mu dajú. Tu sa mu však rozviaže jazyk, i smelosti si dodá.

— A viete, kto som ja? — stane pred ľudí a vypne sa až do tla. — Viete?

— Nevieme, — vrava jeden. — Však my sa vás na to ani nepýtame.

— Ja som financ, — povie povedome. — Ako vám je meno, — vyťahuje notes a ceruzku, — budete platiť pokutu.

— Čo, pokutu? — shŕknu sa chlapi okolo neho, — chyť ho, Jano. Ta s ním do kade.

Namočia mu, ale len hlavu, a pustia ho utekať. Na sto krokov sa však zpiati a zastane.

— Budete platiť pokutu… pokutu! — kričí zas v povedomí svojej úradnej dôstojnosti.

— Ale, Kristu — však ten chce, aby sme ho celého namočili. Jano, za ním…

Ale Jano sotva spraví krok, Nemčisko je už v nohy. Teraz sa smeje z toho celá dolina, ako na Jamách financa krstili.

— Ach, ach, — pohoršuje sa na tom tetička Súčanech. — Akože nás nebude Pán Boh trestať, keď sú ľudia takí. Však sú iba na také bezbožnosti, — hovorí synovi, Janovi. Zato i ona vďačne okoštuje, keď prinesie takej panenskej. I v komore mu ju nájde — nemôže za to.

Raz sa však toľko nakoštuje, až zaspí spánkom spravodlivých. Zobudiť ju, nedajbože. Keď sa preberie, počuje zvoniť.

— Ach, svätá Panna, však to veru na rannú, — posbiera sa, oblečie, vezme knižku a ide k dolnému chrámu ulicou, ako obyčajne.

Dôjde ku chrámu, chytí sa kľučky, a tu — zavreté.

— Čo je? — myslí si totka. — Azda som prišla neskoro? Však sa mi to nestalo jakživ.

Čaká, vyčkáva, obzerá sa, probuje kľučku ešte raz. Čo však robiť — musí pekne domov, šomrúc na zvonára, čo šiali poriadnych ľudí, ak pánko voľakde išli.

— A ty, Eva, kde si bola s tou knižkou? — obzerá si ju s prahu Metielková.

— Počula som zvoniť, šla som na rannú. Ale ten zvonárisko…

— Ale však je, na moj’ dušenku, večer, a nie ráno. Čože sa ti robí?

— Večer? — vyvalí totka oči, a otočiac sa k svojej chalúpke, šomre si: — no, no, to som veru nevedela.

A dolina má k financovmu o jedno dobré číslo viac.