ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Leto je nie najlepšie. Cementáreň je ako-tak hotová, aj sa už robí v malom na doline, ale čo je to pre toľký ľud? Pomery sú vždy len horšie a blížia sa voľby do žúp. Sedliacke hnutie sa šíri, aspoň Beňovi sa zdá. Pracujú so Srdovanom, koľko len možno, i obetujú. Ale meno musí dať Svarínsky. Nejde to inak!

— Janko, musíš kandidovať, — vraví Paľko bratancovi. — Všade to čakajú.

— Ja? — bráni sa farár. — A prečo nie ty?

— Nie som na to. Vieš… ty máš schopnosť a znajú ťa na všetky strany.

Nervóza stúpa po obciach. Do Lesnej prihrčí na koči doktor Hôrka, prechorený, poblednutý, ale tvrdá hlava.

— Pán farár, neváhajte, — nahovára Svarínskeho. — Tu treba robiť, ak nemá vyjsť všetko na skazu. Keby ja bol mladší…

Skoro potom ľudia prichodia na faru — podpisovať. Sto podpisov je za chvíľu hotové. Podajedni však neprišli. Svarínsky vidí oknom Zuzica a iných odjachať na bicykli. Okolo obeda je fara plná a kandidátka hotová. Beňo, Srdovan a z Čreníc Valko sú na nej na čele so Svarínskym.

— Budeš mať len nepríjemnosti, — obáva sa farárka o muža.

— Ale, Elenka, márne — už to musí byť!

Ešte v ten deň večer počne sa ruch na doline.

Po krčmách čuť najnovšie chýry. Rozväzujú sa jazyky.

— A čo vy, katolíci? — hodí kosmo okom Potočný na Ženžulu u Kaliniaka, — nepôjdete s nami, roľníkmi?

— Nie, — povie gazda chladno, — my pôjdeme za slovenskú vec. Však ani váš farár nepôjde s vami.

— To by sme uvideli! — stŕha sa trochu podgurážený plešivý Spica, zazrúc na dlhého Ženžulu takým chladným, lišacím pohľadom.

— Veru nepôjde!

— A azda pôjde s vami? — ozve sa v nabitej sieni, plnej dymu a huku.

— S nami? To nie! Ale je nám bližší ako vašim pánom, čo len kšeftujú s tou Republikou.

— Čože? — vtom mladý Jesenák, — kto kšeftuje? Ba vaši by ju chceli prekšeftovať. Maďarom.

— Vám len vaši farári, — počuť z druhého kúta na Ženžulu. — Čo si ty farár, že ideš s nimi?

— A je ten Borovec, alebo i Čremošný, roľník? Nie sú to páni? — nedá sa gazda. — A si ty pán, ako on? Ste vy páni?

Do krčmy vstúpi urastený Valko, muž súmernej ružovej tváre. Dobrý, rozšafný gazda.

— A ty si sa vraj podpísal tomu farárovi na kandidátku? — kričia mu oproti.

— Podpísal, čo na tom? — stane príchodzí spokojno.

— Čo je? A ty to nevieš? — okríkne ho Spica a zmeria od päty po hlavu. — On je náš farár, žije z nás sedliakov, a ide proti nám!

— Kruší nás…

— Však on zle nechce, — bráni ho Valko, prisadnúc si konča stola. — Trochu tých pánov popreháňať neškodí. To je ako bič na kone…

— Áno, Juríčko, — zaskočí ho hneď bystro Čereň, — lenže kde sú kone, tam má byť i bič…

— My veru takého farára nechceme, čo ide proti nám, — ozve sa z hlúčka, kde si i Aduš Zuzic beseduje s ľuďmi.

— Nejde proti vám. Za vás ide, ale druhou cestou.

— No, ja ho veru nebudem platiť, — buchne Spica päsťou na stôl. — Ja, Kristu, nie… Ani na cirkev nič nedám — nech vie!

— Čo ste vy, luteráni, za ľudia? Však vy ani neviete, akého máte farára, — napaľuje Ženžula kamarátov. — Jakživ ste nemali lepšieho.

— Vezmite si ho. Však je i tak váš, keď nejde s nami — šľak vás trafil. Veď on vraj ani neni luterán. Prekrstil sa, aby dostal faru.

— Už len netáraj!

— A jemu tam len Srdovan. Taký niktoš, a teraz taký pán! Samý rozum. No, nech si ho má i s tým Beňom!

— Ten tiež mohol krk vylomiť, keď mal prísť na našu dolinu. Iba nás rozbíja, — hučí to zprava i zľava. — Čo je to, aký sedliak?? On, žebože, nič, a farára navdáva, šľak toho…

— Ba veru nám pán farár len dobre chcú, — rozkročí sa naprostred krčmy územčistý silák, Dučka, ako by čakal, čo bude.

— I toho nech šľak trafí a teba s ním! — oboria sa naňho.

— Čože? Nášho farára?? — a v krčme sa skúri. Stoličky zapraštia, poháre zrinčia na stoloch a letia na zem. V tú chvíľu objemný Dučka, aký je ťažký, tak ľahko vyhupne na stôl. Schytí do oboch rúk po pivovej flaši a namieri. — Na-ášho fa-ra-á-ra???

— Ľudia, — ukazuje Čereň rukou i posunkom tváre, — to je nie špás. Ten nielen mieri, ale i hodí, potvora!

— Poďme von, — hrnú sa qazdovia, priateľ i nepriateľ — jedno. — Čo si počneš s takým??

— No, akí mi tuto, — síde gazda spokojno so stola, keď vidí — krčma je prázdna. — Oni len nadávať, — vraví ustarostenému krčmárovi. — Nič sa neboj, priateľ! — teší ho. — V osadskej fabrike ešte robia poháriky a repy bolo dosť, — zahľadí sa na lampu, čo sa ešte vždy kolembá.

Ráno to už vedia nielen v Čreniciach, ale i v Lesnej. Spica ide za notárom Mrávikom na obecný dom. Staví sa i na fare a vyrozpráva všetko — o iných.

— Ani mi to nenoste, prosím vás, — dusí Svarínsky v sebe, čo dosiaľ nepocítil. — Čo po tom, čo si ľudia v krčmách nadiškurujú. Ja som chodil do školy osemnásť rokov — viem, čo robím, a nepôjdem sa radiť.

— A tu zas doniesli, — vyjde farárka z kuchyne k mužovi, sotva Spica zatvoril dvere za sebou, — on vraj tiež nadával na teba s ostatnými. A teraz príde žalovať na druhých.

— Taký je náš človek! — zosmutnie Svarínsky.

Do kancelárie vojde Aduš Zuzic s veľmi vážnou tvárou.

— Pán farár, poslali ma z Klenova… — hovorí, tváriac sa čo najpríjemnejšie a ako vyprobovaný obchodník, — my vás chceme kandidovať! Ale to tam nechajte tak.

— Nemožné, — odpovie mu krátko. — Dal som slovo. A vy konečne dobre viete, o čo tu ide.

— Ale nechajte to. Stratíte svojich cirkevníkov.

— Už som sa rozhodol. Čo by i ľudia povedali??

— Čo, pán farár? Nič! — usmeje sa Zuzic. — Čo je na tom?? To sa tak robí. Azda sa to raz stalo??

— Čo som písal — písal som! Nemôžem inak!

— Škoda — oľutujete to. Budete mať nepríjemnosti.

— Nech, — prejde Svarínsky po úzkej pracovni ťažkým krokom. — Ináč, — obráti sa naraz k Zuzicovi s rozhodnosťou v zraku, — vy ste sami skúsili, čo možno čakať. Boli ste i s Beňom v Bratislave u Borovca. Ja som hneď zbadal, keď ste šli včera do mesta — čosi sa stalo.

— Šli druhí — išiel som i ja a presvedčil som sa. Nie je to tak zle, pán farár. Tam sú všetci vaši kolegovia. Tam i váš bratanec doktor Macho… A vy by ste…? Pozrite, i tá cementáreň… potrebujete pomoci…

— Už to nebude inak, — snaží sa farár ukázať milú tvár. — Preto my môžme ostať dobrými priateľmi.

Volebný ruch čo deň rastie, ako to už býva. Svarínsky cíti márnosť snahy prešinúť hlavný zástoj na Beňu alebo na iných. Má dobrých spolupracovníkov — no všetko sa to len točí akosi okolo neho, núti ho ďalej a ďalej. Vydá manifest k občianstvu, kde prízvukuje potrebu nového ducha. V Podvysockom hostinci je zas administrácia. Srdovan rozposiela letáky, Beňo financuje a má z toho všetkého ohromnú radosť.

Po hradskej frngajú koče s pánmi i sedliakmi. Doba je na to. Svarínsky zbadá, ako ho ľudia, na ktorých rátal po okolí — opúšťajú. Len teraz vidí, aká je to vážna vec. Notár Mrávik šepoce si s ľuďmi. V Čreniciach zas učiteľ Havel nevie pochopiť, čo sa to vlastne robí na tej doline.

— Chceme len donútiť pánov starať sa o ľud, — vysvetľuje farár v črenickej škole sídeným gazdom.

— I ja sa kloním, — povie Havel ochotne na konci prednášky.

Zato haravara sa len vzmáha.

Istého rána nájdu plno červených letákov proti Svarínskemu a jeho priateľom. Ktosi ich poroznášal v noci po doline — popriliepal na brány a ploty. Ľudia, vidiac to, stŕhajú a hádajú — to ten, to onen.

— Je v nich i proti vám, pán podrichtárko, — nesú Beňovi za horúca. — Ste vraj odkundes a nedoštudovaný.

— Nech, — nerobí si z toho nič.

— A ty, — oznamuje Srdovanovi sused Vrúblik, vycerujúc dva-tri štrbavé zuby zpod nezriadených šedivých fúzov, — ty si len toľko ako ja. Si vraj len taký šuster. Tak je to tam.

— No, veď im ten šuster ukáže, — ozve sa v Srdovanovi lesnianska krv. — Na tej mojej trojnohe sedeli veľkí naši ľudia… ten i onen, i nebohý Štefánik. Kedysi ma vláčili maďarskí četníci po šupárňach… sedel som v Prešporku za slovenskú vec, — rozčuľuje sa i sám na tom, čo mu vyjde z úst. — Vtedy som nebol kadejaký šuster, a dnes som??

Do Lesnej príde Valek, s ním i jeho ľudia. U legionára Stanku stretnú sa so Svarínskym.

— Pán farár, — povie mu tajomník odmerano, — prišli sme vás zničiť.

— No, pán môj, — zmeria si ho tento pohľadom. — Z toho by bolo všeličo.

— Však ja to myslím len tak. Nie naozaj…!

— Veď už iba ak… — obracia i Svarínsky na žart, hoci vidí — to jeho vystúpenie kohosi veľmi mrzí.

Deň voľby je už uľahčením. Ľudia čítajú po stenách nápisy na farára. I uškŕňajú sa, i pohoršujú.

— Nevoľte na jeho kartičku, — roznáša sa po kopaniciach, — keď sa stane pánom, odíde vám.

— Však je on nie ani luterán. On sa len prekrstil, keď chcel dostať faru! — podáva sem-ta maličký Kvíčala.

— A kde si to počul, Ičo?

— Priniesli to z Čreníc.

— Ale iď a nepleť! — zahriakne ho richtár Pokryváč.

— Keby nám aspoň povedali, čo a jak, — hovoria zas inde.

Svarínsky sám skutočne nikoho neprosí, ani nepresviedča. Nejde mu o hlasy, lež o protest ľudu.

Do večera napätosť celkom klesne. Hlasy sa spočítajú a výsledok ako obyčajne: všetci môžu byť spokojní.

— Nevyhrali sme, pán farár, — nesie Srdovan na druhý deň zprávu z mesta, — ľudia sa i prisľúbili, a ušli. Niektorí si i zarobili na tom. Teraz si to vykrikujú.

— Nič to. Aspoň sme si zaprotestovali, — teší Beňo, ktorý ani nejde hore pod Orechové, kým sa nedozvie o výsledku.

Svarínsky tiež neľutuje. Horšie je však, keď sa stretne s niektorými zo svojich ľudí. Z ich očí veje ani z ľadovne. Farár chápe, že má sbor rozbitý a kedajšia láska, tá je tam…

— A jednako nemohol som inak, — vraví doma žene. — Nemohol!

— Veru tí vraj letia do teba, — hľadí táto smutno na muža. — Dalo sa to tušiť.

— Ja ich ukrotím.

— Ako? Navdáva ti ich kdekto… podrývajú ti pôdu!

— Ukrotím ich… — trúfa si farár.

— A čím?

— Láskou. Oni sa presvedčia…

— Keď i noviny bijú do teba. A čo tie napíšu, náš človek uverí, keď je to vytlačené.

— I to prestane… Všetko. Sila pravdy je nado všetky reči, a ja mám pravdu. Ľudia to skúsia sami na sebe. Keď ich zabolí — uznajú. Potom — mám i ja noviny a pero. A čo je najvážnejšie — nič nečakám pre seba.

— Ba vraj chceš byť pánom — preto si nespokojný.

— Ty to vieš najlepšie, drahá…

— Však viem, — zachveje sa žena ako list.

— A ja si len jedno želám, Elenka, — pristúpi k nej bližšie s mäkkým pohľadom. — Len jedno.

— Čo??

— Buď i ty silná, — chytí ju za obe ruky, — Pán Boh nám nedá zahynúť… — zadíva sa jej do veľkých zaslzených očú, privinie ju k sebe a pobozká.

Tej sily i treba. Svarínsky cíti, ako je okružovaný akousi zvláštnou atmosférou. Od bratanca doktora Machu dôjde mu list, plný výčitiek. Vo verejnosti však badať — náraz neminul sa účinku. V tlači čítať prejavy o vážnych potrebách ľudu a Slovenska. Zato rozruch neprestáva na doline.

— Kňazovi Biblia, a nie politika! — letí odkaz na lesniansku faru.

— Za tri dni vyprac sa z fary, — nasleduje druhý. Ten-onen rád by sa zavďačiť — prinesie to.

— Nechcem, nenoste mi to! — bráni sa Svarínsky. Príde mu na myseľ, čo mu Simorová predpovedala o vlastných ľuďoch, a snaží sa s tým vyrovnať. — To už tak musí byť! Ale keď ste už tu, — obráti sa k poslovi, — povedzte kdekoľvek: radšej volím zomrieť hladom i so ženou a deťmi pod klenovským mostom, ako konať proti presvedčeniu!

Z Čechov na doline jediný Veston zdá sa mu rozumieť. Príde na faru ako predtým. Porozprávať sa.

— Na vašom mieste nevedel bych inak ani ja, — hovorí. — Musíte kričať, nie prosiť, ak chcete, aby vám rozumeli.

S Havlom v Čreniciach to už nejde nijak. Dobrý človek i pracovník, ale má svoj myšlienkový kruh. Keď hovorí so Svarínskym, i prikývne, tu zas nevie vyvrátiť, ale v duši hudie si len svoju pieseň. S ostatnými je to ešte horšie. Zato ktorí ostali, — primknú sa tým pevnejšie.

— Pozorovala som vás — v nedeľu, keď sa volilo, — pristaví elegantná Simorová farára na ceste. — Ľudia boli všelijakí a vy ste chodili veselý… usmiaty.

— Vedel som — hľadia na mňa, či ma nežerie, keď ma mnohí opúšťajú. Smial som sa — však nie mňa opúšťajú, ale seba.

— Vy ste veľký…

— Komediant, pravda? — vpadne jej rýchlo do reči.

— Čoby — človek! Veľký človek!

— Čoby bol. A Pán Boh ma toho uchovaj!

— Budete, uvidíte, — presviedča ho Nelly i energickým gestom drobnej rúčky. — Toľkí sme hľadeli na vás, a keď ste otvorili ústa, mali ste jazyk zlatý…

— Kto by na sny veril, slečna? — pohladí Svarínsky mäkký ružový hodváb priliehavých nových šiat. — Čo sny?

— Ó, mne sa plnia…

— Nežičte mi to, aby sa vám mal splniť tento sen.

— Prečo?

— Jedno — ľudská sláva — poľná tráva. A druhé — povýšiť môžu človeka i na šibenicu, lenže má jazyk belasý.

— Ale ja som videla zlatý — zlatý! — duplikuje s rozmarným pohľadom. — Naozaj, neklamem vás… A to je čosi iného.

Toho istého dňa príde do lesnianskej fary mladá, poblednutá pani. Svarínsky ju zhliadne oknom a ide jej radostne v ústrety.

— Ach, vitaj, Milica, — pozdravuje Machovú, bratancovu ženu, dámu, ako sa svedčí na vysokého ministerského úradníka. Hneď sa však zarazí, vidiac, že jej vlhnú oči a na tvári rozkladá sa akýsi ťažký smútok. — Čo ti je??

— Prišla som vás pozrieť, — sadá si ustato ku stolu. — Hádam ma i vyhodíš.

— Ba čo, preboha? — užasne farár, nepripravený na také čosi.

— Keď si sa dal na tú cestu… Čo tebe, ak prídu Maďari? Ale čo potom s nami??

Svarínsky zastane ako vyjavený. Elena zbadá, ako všetko zamrelo v mužovom zraku, a vyjde do kuchyne.

— Ale, Milica, kto ti to také nahovoril? Ja nehľadím na seba, na svoju rodinu, chcem naprávať a vy… Však ty to nemyslíš vážne, — počuť z izby rozochvený hlas.

— Ba myslím! Keby si ty vedel, čo sa Matúš napracuje, a ty ho necháš. I Beňo ho nechá… Ja sa do toho nerozumiem, ale… — vypukne v usedavý plač, až sa celá trasie.

— To je bieda, — chodí farár ako mrak po izbe, usilujúc sa udusiť, čo sa hlási v duši. — Nerozumieš sa, ale… Konečne, nerobíš to sama — tak to robia mnohí. Nerozumieme sa, ale… Nuž nemáš sa čo báť, Milica… — zastane a usmeje sa nervózne. — A keď mne bude dobre, zaprotežujem i vás… — snaží sa všetko obrátiť na žart. Zato v duši zhryzie nevýslovný bôľ. Len teraz vidi, čo je to odbočiť s cesty, kade sa hrnú ľudia, a ísť samostatne podľa vlastnej hlavy.

Keď Milica odíde z Lesnej trochu uspokojená, Elena badá — muž sa zamýšľa, čo — aspoň natoľko — nebolo predtým jeho obyčajou. Počerná Mariša Stankech, bystrá okaňa, ktorú mať prepustila farským do pomoci, tiež vraví o tom pani farárke. I Beňo to zbadá. Vojde do pracovne a bratanec tam sedí pri stolíku. Zrak má ako privesený na obločný rámec.

— Čo si zaspal? — osloví ho Paľko už druhý raz.

— Ty si to, človeče? — strhne sa ako zo sna.

— Dobre, keď ideš. Nerád som sám… — a vypráva mu jedno-druhé.

— Čo len to, — teší ho Beňo. — Preto sa nemáš čo trápiť! To už patrí k životu a je to celkom zaujímavé. Však mne tiež nedarujú na doline. A čo si mám z toho robiť?

— Len ty nežiješ z nich. Máš svoje… Ale ja…

— Tiež si nie od nich závislý ako úradník od svojho šéfa.

— Áno i nie. Keby si ty len videl, Paľko, čo kto všetko od nás žiada a z čoho taký farár žije. Konečne, ja — ak mi príde i tú faru nechať — opatrím sa.

— Neboj sa, Janko, nepustíme ťa. Je nás dosť, ktorí pôjdeme za tebou i do ohňa, — zasvietia Beňove oči oddanosťou. — Čo ty neuvládzeš — unesiem ja. Však sme bratia…

— Bratia, Paľko! — a pritiahne ho k sebe.

O niekoľko dní príde z kopaníc Anna Beňová navštíviť švagrinú do fary. V kuchyni složí kôš, plný masla, syra, i dve pekné sliepky, jariabky.

— Aká je len driečna tá Anna, — povie Svarínsky žene, keď odišla. — Nedivím sa tomu Paľkovi. A len sa ti okúňa povedať — ty.

— Okúňa. A však jej dosť vravím. A čo nám to len priniesla. Akosi sa nám darí od tých volieb. Máme masla, syra, maku, orechov.

— Jedni sa zatvrdia — druhí obmäkčia. Pán Boh je dobrý.

Beňo vie, lesniansky farár ešte má, čo treba. Od posledného rozhovoru však jednako je len zvedavý, z čoho to farár žije.

— Hja, z čoho? Nuž zo všetkých nás! — vraví mu Malek zo Svíbového. — A však sa len prizri, podrichtárko, keď prídu tí kurátori daň vyberať.

V novembri nadíde i na to čas.

— Počuj, — volá istého dňa akási Klanková Jurova pri Polevovej škole na susedu, totku Šaragech, kmotru s trochu prepadnutými ústami, keď sú už zuby tam, — pozri, idú tí ancikristi s tou veľkou knihou. Budú nás odŕhať.

Hore briežkom dvíhajú nohy s kameňa na kameň vážne, ako sa patrí — cirkevní hodnostári — kurátori, Paľo Burý a Michal Paráč v červenkastých kožúškoch a s okrúhlymi brúskami na hlavách. Vychudnutý a žltastý Poleva pustí deti domov. Ľudia sa schodia so všetkých strán. Pomaly je toho plná učebňa.

— Kurátori, ukážte daň, — inkviruje ich hneď Toporcech ujec zpoza Potoka. — O koľko ste to podvýšili?

— O dvadsať percent, — pozrie naňho Burý. Vidieť, je on ešte i na inakšie otázky prichystaný.

— Však nám veru i na tie zvony načim.

— Malo byť len desať. To len vy a farár.

— No, však ty nemáš veľa — 78 koruniek.

— Čože? — blysnú drobné oči Toporcovi.

— Nepáči sa ti? Však si ty dobrý gazda. Platíš?

— Keď budem mať — zaplatím. Alebo pošlem syna.

— A ja koľko mám, kurátor? — spytuje sa starý Vieska, mrkajúc obočím, rozrasteným ani chumáče.

— Ty veru, Mišianko, máš toho trochu veľa.

— Však ja to viem.

— Ty si veru, Mišianko, — začuje už i Beňo, vchodiac do učebne, ako Burý zaťahuje medove, — ty si veru zabúdal na nás.

— Ukážte aspoň, koľko je toho? Keď mám toho mnoho.

— A zaplatíš? — usmieva sa naňho Burý, kým o niečo územčistejší Paráč, s cigarou v ústach, prehŕňa sa v lajstroch. — Máš peniaze?

— Tu ich nemám, ale…

— Tak máš, — postaví si Burý okuliare na nos, ostro sa zahľadí a počíta, — máš toho na šesť rokov spolu 195 Kčs.

— Hohó, — zježí sa Vieškovi obočie, — ja som platil!

— Ba si neplatil, Mišianko. Nijaké hohó — máš to veľmi nízko porátané. Proti druhým mal by si viac platiť. Pozri, však si i presbyterom.

— Nuž a koľko to načim tomu farárovi? — mudruje ujec.

— A čož’ máme my len na farára? — usmieva sa stále kurátor. — A deti nemáš? Aký ti je len hodný ten Jano. No, čo — škola ti nenačim? Učitelia? Chrám?

— Keby tak dal každý ako ja — však by sme toho farára peniazmi zahádzali.

— Keby tak každý dal ako ty, Mišianko, od tých šiestich rokov — to by nám ver ten farár pošiel hladom.

— Ale veď ja platím.

— Neplatíš!

— Pánubohuotcuprisám, platím, — vytiahne Mišo ošúchaný budilár a ukladá na širokú, tvrdú dlaň cedule. — Platím, no!

— Iba ak už teraz… Aspoň aby si nemal hriechu… — rátajú sa s ním kurátori.

— A ja koľko toho mám? — pýta sa trochu bojazlivo tá s tými prepadnutými ústami. Koľko je toho?

— 28 koruniek.

— Ó, veru toľko nedám. Nemohlo by to byť menej?

— Ani o halier.

— Čo mám robiť — nemám toľko.

— Požičaj si!

— Kačo, požičaj mi sedem korún, — vraví Klankovej Jurovej.

— Požičiam, ale sa musím najprv presvedčiť, koľko mám ja platiť.

— Ty, — obzrie si ju Burý skúmavo, — ty máš toho tridsať i päť, no!

— Hohohó, nech ma vred skrúti — to ja nevyplatím. To je tu toho nakydané vospust sveta. Kto to len robí? To len vy, kurátori — kto iný?

Vyšomrú sa a platia. Beňo hľadí na tú jednačku z kúta. Zpočiatku myslí na bratanca a vec mu je trápna — neskoršie zábavná. Do učebne vojde Toporcov syn, Jano, krátky, ale hustý chlapec. Tisne sa rovno k stolíku.

— Dajte mi knižku, kurátori.

— Tu je, ale najprv zaplatíš 78 koruniek, — Máš?

— Tatenko poslali len 58 korún. Tých dvadsať môžte spustiť. My platíme i tak dosť.

— Spúšťať nemôžeme — to by nám chýbalo. Daj sem peniaze a tu máš knižku, — podáva mu sošitok Burý, ktorý je za peniaze zodpovedný. — Hohó, — prečíta cedule bleskurýchle, — tu je len 58. Sem knižku, — vytiahne mu ju z ruky. — Keď prinesieš i ostatné — dostaneš ju.

O chvíľu však príde i starý.

— Ako sa vy opovážite vziať knižku môjmu synovi? — oborí sa na kurátorov.

— Keď je vyplnená na celú sumu a jemu chýbalo ešte dvadsať.

— Ja toľko nedám, — stŕha sa gazda, až mu navrú žily na tvári. — Len o desať percent sa malo zdvihnúť, a to na tie zvony.

— Ba o dvadsať!

Nie!

— Tak nedostaneš knižku.

— Eh, šľak vás trafil! — uľaví si ešte naposledy. — I tak nič s vami nevyvediem — platím!

„No, nech to príde na mňa, utečiem ztadeto,“ myslí Beňo, obdivujúc, čo všetko unesú tí dvaja úradní ľudia v tých červenastých kožuchoch. Najmä Burý sa mu páči s tým pokojným úsmevom. Nadávajú mu i šľakujú, a on nič — vypráva ľuďom a odoberá peniaze.

„Ach, však ste pekní… však ste hodní… Všetko bude dobre.“

Medzi Malekom a Vieškom skrúti sa hádka. I ostatní sa počnú naťahovať medzi sebou — kto má málo a kto veľa — až to zhrmí ako búrka.

— Čo to, deti? Čo to? — ozve sa starý Bolvan od Jahodného, najlepší gazda a k tomu páleník. Staroba — choroba, veru už nedopočuje. Preto i kričí, čo mu pľúca stačia: — Čo to, deti? Čo to?

— Nič, ujček, — volá mu do ucha objemná Sladonka. Červený ručník až jej horí na hlave. — Len je toho, ujčenko, veľmi veľa.

— Povedzte mi, kurátori, koľko toho mám? — pristúpi tesno k lajstrom, ako by chcel nazrieť, hoc i nedovidí. — Koľko?

— Dvesto pätnásť korún, — narazí mu Burý dlaňou hlas do ucha. — Či nie — spätí sa — dvesto tridsaťpäť, ujec!

— Koľko to povedal? — dotazuje sa Bolvan, hľadiac na prítomných v neistote.

— Dvesto tridsaťpäť!! — kričia mu so štyroch strán. I mŕtvy by to musel začuť.

— Čoó? Dve-sto-tri-dsať-pe-éť?? Ó, kristubohu-prísám, jakživ to nedám nikomu… — a vtom ani omladnutý vyskočí na lavice, rozhodí ruky nad hlavami ostatných a kričí, ako vládze. — Čože? Ja toľký groš? Jakživ… Lebo vy, kurátori, žeriete a pijete v dedine za to. Potom prídete sem, na kopanice, a my, sprostí kopaničiari — máme vám to poplatiť? Čo ja neviem, ako sa sbierajú pri mandloch klasy? Azda som ja nebol tiež kurátorom? Budete vy logať za naše? — za moje??

— A to je, Kristu, pravda! — uľavuje si Vieška.

— Ba svinstvo je to, — dodá Toporcová.

— Nieže tak, ľudkovia, — tíši ich Burý, ako by nič. — Chceme mať tie zvony a aj ináč veľa to načim. Však vy, Bolvan, boli ste tiež kurátorom, viete… A ste gazda, prvý — niet vám páru na doline… I pán farár hovoria, nikde ho nepočastujú na kolede takým dobrým ako u Bolvanov pod Jahodovým.

— Čo to vraví, ľudia, čo to? — dopytuje sa prítomných, držiac si sám dlaň pri uchu.

— I farár hovoria, akú máte dobrú pálenku.

— Hja, Kristu… — rozjasní sa namrzená tvár, — veru som mu nalial do nej sedemročného sadla, keď bol u nás po kolede. Len sa tak kĺzalo dolu hrdlom…

— Ale i zaplaťte! — zaskočí ho kurátor. — Nech sa to i tu ľahšie kĺže.

— Veď ja nič, — poohľadúva sa v kožuchu. — Keď už musím, dám… — a vytiahne celkom novú-novučičkú tisíckorunovku. — Tu to máte!

Beňo hľadí na to divadlo a z chuti sa smeje. Keď má toho dosť, vstane, zaplatí bez slova kurátorom, koľko si priznal. A je toho hodná suma. Z päťstokorunovky sotva mu čo vydajú.

— Hm, ten môže, — strkajú sa ľudia. — Má z čoho.

— A čo, ľudia, — zachytí slová, — vy máte veľa vyrubené?

— Čoby len mali, — ozve sa kurátor Burý miesto nich. — Však je nás toľko — Bystrú by sme zastavili a máme len jedného farára. To už u nás tak! Nech spustíme napoly, i vtedy by bolo kriku. V susedných cirkvách platia raz toľko…

— Ba ste horší ako Židia, — šušle starý páleník, mrkajúc na kurátorov očima. — Nemožno u vás nič odjednať.

Beňo, dôjduc domov, vypráva to Anne, keď už videl, z čoho farár žije.

— To je už tak u nás, — pestuje si mladá mať hodnú Aničku. — Náš človek je taký, ale nemyslí to tak zle.

Do svetlice vojde Janko. Už je z neho zurval. Otec vezme ho na ruky a podnesie nad dcérku, usmievavé stvoreniatko s krásnymi očima na mater.

— Pozri, aká bába! To je sestrička…

— Sestrička, — brnčí chlapcovi v ústach na veľkú radosť otcovu.

Zápäť za chlapcom vojde babička Holúšech. Na tvári jej zas pribudlo vrások. Zato je čerstvá — oči jej svietia radosťou. Zpod ošúchanej zásterky vytiahne list.

— Jano písal? — pýta sa jej Anna.

— Nie — ona, to tá naša hala… Evka, dieťa moje, — hľadá mať slová. — Dobre sa mi o nej snilo. Hneď som vedela — bude písať.

— A odkiaľ píše? — spustí zať Janka na zem.

— Z akéhosi Lille. Tam sú spolu, a či aspoň boli. Nate — čítajte, — dáva dcére list. — Ja to už i tak nedovidím.

„Drahá mamenka moja…“ číta Anna trhano, potom však hneď lepšie. „Srdečné a milé pozdravenie vám posielam ja, vaša dcéra, Eva. Pozdravujem i Paľka a Annu s deťmi. I Marišu a všetkých pod Višňovým. Ja som chvalabohu zdravá a robím tu v Lille. Vo Vixurren nemohla som už ďalej ostať, keď to len nebolo k ničomu. Nuž som si zobrala kufor a poď za Janom. Na stanicu trafila som ľahko, i lístok som dostala. Ukázala som ho ľuďom a oni ma upravili na vlak. Ale v Lille je stanica veľmi veľká — nevedela som ani, v ktorú stranu sa hnúť. Kričím — magazín, magazín, až ma i zaviedli do akéhosi skladišťa, kde som si složila kufor. Ešte bolo včas — šesť hodín ráno a ja som už sliedila po uliciach s Janovou adresou. Tu naraz čítam — Rue Bau de Wedde. To je ona — myslím si — ale zas neviem nájsť číslo. Po deväť tu nasleduje jedenásť, a ja mám 10. Napokon pochopím — ahá, tu sú čísla inak ako u nás na dedine — párne jednou a nepárne druhou stranou. Akási pani práve otvára hostinec. Idem za ňou a ukazujem jej adresu, — Ici… ici… povie mi táto. Tak som sa stretla s naším Janom. Dva dni potom chodila som za prácou. Kde bola väčšia brána a komín — sem som šla. Jano, čo mal prácu v hostinci, tiež sa vybral so mnou. Popoludní došli sme pred akúsi fabriku. Správca stál na dvore a oslovil nás, čo by sme radi. — Prácu, reku — prácu. — A ste už robili? — pýta sa ma (lebo už trochu rozumiem a tu každému vykajú). — Som! — prikývla som. Ak poviem — nie, viem — nevezme ma. — Rozumiete sa strojom? — Trochu. — Keď mi raz ukážu — myslím si — prídem na to. Hneď bol tam i tlmač, akýsi Čech. Dozvedela som sa, že je to cvernová fabrika, a dostala som sa ku strojom, kde sa čistí bavlna. Nedávno tu jednej také zubaté koleso odtrhlo ruku. Ja si však dám pozor. Už som tu druhý mesiac. Plat mám dosť dobrý, ale neostanem…“

— Ach, dieťa moje drahé, — zažalostí mať, — kade sa mi to ešte natúlaš. Ak sa mi tam ožobráčiš niekde…

— Nebojte sa, mamenka, — teší ju Paľko. — Evka je chytrá, tá má rozumu.

„… Jano už išiel do Paríža,“ číta Anna ďalej. „Tam je v Issy vo fabrike. Strojím sa za ním, ak by sa mi pošťastilo niečo lepšieho, Eva Ručenech je tiež v Paríži. Písala mi — už je celá pani. Nosí klobúk. Chlapci v Lesnej by sa ju vraj neodvážili ani osloviť. Ale Kača Šíverech tá veru zle pochodila. Skamarátila sa s akýmsi Poliakom, ktorý ju obral o peniaze, a ešte si po ňom i prinesie niečo…“

— Ach, ach, — zavzdychá Holúška, — veru to hovoria i o druhých. Čo v toľkom svete? Ktoráže vie, komu sa dostane do rúk? Nešťastné Francúzsko!

Anna dočíta a Paľko cíti zas len silnejšie, čo dosiaľ. Ľudu treba pomôcť doma.

— Čo len šla tá Evka? Však som ju nechcel pustiť…!

— Išly iné — šla i ona, — vyhovára ju mať, utierajúc si slzy. — Len by ju Pán Boh chránil pred zlými ľuďmi!

Beňo sa venuje s chuťou svojmu gazdovstvu. Vo svojej chalupe pod Orechovým cíti sa svoj a nezávislý ani kráľ. Nechce mať veľké hospodárstvo — k tomu treba mnoho rúk a Kubo robí — Kubo je. Zato zadné stavy rozšíril a podelil s Kozákom maštaľ na priepravky. Má tu zrak čo spočinúť na peknej srsti…

— Už viem, z čoho farár žije, — chváli sa Srdovanovi najbližšie v Úvernej banke, čo sa tiež vmestila pod krov podvysockého hostinca. — Už viem… — a vypráva mu, čo zažil v škole na Toporci.

— Ale nevieš, z čoho žije krčmár! Poď, skús i to! — a vedie ho z banky cez múzeum, kde má všelijaké črepy, vykopávky, krčiažky, staré hodiny a čo všetko — do šenkovne.

V krčme si sedí mohutný Matej Hobla s Čreničanmi. Spica, rezký sedliak vysokého čela, s plešinou na hlave, Potočný, ako zo Starého zákona vystrihnutý, a ešte niekoľkí hlasno diškurujú. V ústach cigary, ako sa patrí na takých gazdov. Na stole pred nimi poháriky penivého piva. Pomedzi hostí prebíja sa Jurinech Martin, čo pomáhal letáky a Zpravodaja baliť na poštu, človek krv a mlieko a pred niekoľko dňami sa oženil.

— S Bohom sa tu majte! — podáva ruku krčmárovi s akýmsi zatrpknutým úsmevom. — Už idem.

— A kam, chlapče?

— Do tej Argentíny, keď tu tak nič…

— Však si ešte mohol pobudnúť pri tej mladej žene, — zdržiava ho Štefan. — Našlo by sa niečo.

— Mal bych sa ja načakať. Tu je dosť cudzích… — začervená sa. — Iní idú, idem i ja. Šívera, tiež mladý ženáč, Čelko sú už tam, i ktorési dievčatá, a dobre píšu.

— Tak Pán Boh ti pomáhaj! — stisne mu Srdovan ruku. — A píš, ak ťa ryby nezjedia…!

— Majte sa dobre! — pocíti i Beňo mladú silnú ruku vo svojej a je mu nevoľno okolo srdca.

— Krčmár, čo to máš za pivo? — počuť vtom od stola.

— Aké? Pre pánov dobré, — naráža hneď Srdovan, tušiac, že si ho chcú vypožičať.

— A my sme psi? — treskne Spica päsťou na stôl, až všetky poháriky poskočia. — Čo sme my psi??

— Ja nehovorím…

— Ale ja hovorím, — zablysnú sedliakovi oči ani cigara v ústach. — Ty si pes i s totým Beňom, čo ste nás, sedliakov, zradili. Psi ste i s vaším farárom.

— To si ja vyprosím v mojom dome! — stŕha sa Štefan, pozrúc zboka na Beňu.

— Vypros — nevypros. Ty si krčmár a my tvoji hostia.

— Bez takých hostí sa obídem.

— Čo sa obídeš? Zdochneš bez nás, — počuť z reči do reči. — Buď rád, keď sa k tebe niekto z nás uponíži…

— Nemusí sa! — zažne sa krv i v Srdovanovi, ktorý je z toho istého cesta ako oni. — Nemusí… nestojím o to, vy…! Myslíte, bez vás, Čreničanov, nemožno žiť?

— Ale čuš, — tíši ho žena, — však si ty tiež Čreničan, či čo…!

— Ej, nevrč! — odsotí ju z cesty. — Také čosi si ja nedovolím!!

— Keď si nedovolíš, nemusíme tu byť, — schytajú chlapi širáky ani na dohovor.

— Nemusíte!! — svraští krčmár srastené obočie.

— Šťastlivú cestu!

— Ha-ha-ha-ha… — chichoce sa ozrutný Matej Hobla na komédii, dusiac do seba kus salámy. — Však som im ja hneď — s ním si nezačínať… ha-ha-ha!! — preráža huk ostrým tenorom.

— No, vidíš, z čoho žije krčmár na našej doline? — obráti sa, keď sú tí už von, k Beňovi, rozčúlený do najvyššej miery. — Tušil som, že to k niečomu dôjde. Však na to prišli. Myslia si, za ich pár groší človek si musí dať i drevo na chrbte rúbať.

— Ale takto si zas povyháňaš hostí, — stavia sa Srdovanová.

— Nech! — blysne sa v tých tmavých očiach. — Kto príde, toho obslúžim, ako sa patrí — ale pichať sa nedám nikomu. Komu sa nepáči, nech ide! I poistenie mi už vypovedujú. Nech, nebudem sa prosiť! Mňa tým nenakriatnu. Radšej nech je kaplnka z tejto krčmy, ale po hlave si nedám chodiť nikomu.