ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Čreniciach umrel starý Jesenák, zástupca sedliactva v Revolučnom národnom shromaždení. Pochovajú ho, ako sa patrí, oplačú a život plynie riadnym tokom. Učiteľ Havel ide na Moravu, kým vraj jest miesto, vybrať si. Zuzicova píla reže, ale len na jeden gátor. V cementárni sa už pracuje. Ľudia si to chodia obzerať a inžinier Edo Kertzer ochotne vysvetľuje, načo je čo a čo ešte všetko načim. Hneď je veselšie na doline. Pani Ganslová žení a vydáva. Jolana chodí do Klenova týždenne raz na Šíverovom koni, čo má miesto očú jamky. Simorová sa pekne oblieka a koketuje s mladým, veselým inžinierom Edom. Svarínsky zachodí za Fraštackým a ešte viac za Krivošiakom. Vezme si dva-tri balíčky dohánu a ide, rozpráva sa a značí si všeličo. I za starou Mišugovou zájde, tá vie toho namlieť i naspievať!

— Čo ten farár len lozí toľko po tých chalupách?

— Ktovie, čo on hľadá!

Chlapci sa schodia po šenkoch viac len na besedy ako pre pijatyku. A potom tu si prečítaš i novinky, i počuješ niečo.

— Však, bohuprisám, ani niet už za čo si vypiť! — odtne ako sekerou mohutný červený Matej Hobla, ktorý ináč má starosť o seba. Doma veľmi nejedáva, keď mu to nevedia tak uvariť. Viac len v podvysockom hostinci. Kúpi si i kilo salámy a skryje to do slamy v stodole.

„Človek má len to, čo užije!“ rozmýšľa tento lesniansky filozof.

Pred niekoľkými dňami však kŕmili u Hoblov kravy. Kravičky vyťahovaly seno po chlpe a tu padlo čosi do válova zpoza rebriny. Lysaňa i ovoňala, ale odfúkla nozdrami, nechvatla po divnej rastline. Ráno Matej, ako dobrý gazda, šmatre po válove, že ho vyčistí, a tu — saláma.

— Ej, či si len múdre zviera! — pohladí kravičku pomedzi rohy i po širokom chrbte. — Ako ty len vieš, čo komu patrí… Však je tá Lysaňa rozumnejšia ako človek, — vykladá ešte toho dňa Srdovanovi. — Vidíš, Ičo, ty sa morduješ i s tým Beňom i s tým farárom o to i o iné. A čo z toho? Čelom múr i tak neprebiješ. Kilo salámy a takú peknú, múdru kravičku… ha-ha-ha!

— Eh, — položí hostinský pred neho pohár speneného piva, — nám by sa potom krv obrátila na sadnuté mlieko.

Jurko Prepela je zas od istého času predmetom vážnej pozornosti. Ešte pred voľbami navraveli mu chlapčiská, že by mal mať verklík a tak chodiť po živnosti.

— Peniaze nemám, peniaze, — ukazuje Juro, otŕčajúc dlane naširoko. — Kto dá? Kto dá?

Naraz sa však stratí a dlho nevedieť, kam sa podel. Po týždňoch dovedú ho do Lesnej.

— Kde si bol, Juro? — pýta sa ho i Nelly, i pekná Anička.

— V Brne… Brne… — zažiaria mu oči. — Vieš, tam! — ukazuje za Vysokú.

— A čo si tam?

— K prezidentovi, vieš — ta… do Prahy!

— A načo, Juro? — obklopia ho už so všetkých strán zvedavci.

— Peniaze… on je dobrý — dá… Budem hrať, — a ukazuje, ako by krútil verkeľ.

— Pane Bože nebeský, — smejú sa ľudia okolo, — však si ten chcel pýtať peniaze od prezidenta. No, mal by sa ten toho narozdávať…!

Ľudia, keď jest času, vždy si kohosi nájdu a zabávajú sa na ňom. Tu ženia Adama Lúštikech, čo sa ešte vždy neobabil. Tu zas starého, ale jarého vdovca, ujca Zrídených, ktorý verne, ako sa svedčí, opatril všetkým možným svoju nebohú polovičku. Podávajú si ich i seba — však sa tým neprerazí bok nikomu.

Teraz si práve hádžu mušku na starého Krupicu, priateľa a sprostredkovateľa všetkých mäsiarov, čo sa potĺkajú za kúpou po doline.

— Ba je azda pri každom tom hoviadku, keď sa uliahne, tak vie o všetkom, — hovorí sa o ňom. — Jolana chodí za hydinou, on zas po ťažšom dobytku. Tí poznajú všetky chodníky.

— Ak idem na kopanice, to sa iste stretnem v hociktorom zapadnutom kúte, keď nie s Jolanou, tak s Krupicom, — spomína Svarínsky.

Beňo ho už tiež dobre pozná. Neraz mu dal balíček tabaku. Však mu on zas vždy dovedie kupcov, keď treba.

— Hej, ty, — staví sa i teraz pod Orechovým a volá na Kozáka, — daj mi sena pre kozu. Na dva cecky dojí.

— Kde by si ty mal kozu? — ohriakne sa tento naňho.

— Ale veď — veď.

Začuje to i Beňo, ktorý práve vyprevadil akýchsi sedliakov pred návratie. On vie, o čo ide. Starý si chce sniesť nôšku sena na dolinu. U Žeruchu stávajú furmani. Tam za to dostane čosi.

— Teda dobre, — povie Kozák, vidiac, gazda mrká naňho, — naviaž si sena, koľko len unesieš!

Krupicovi zasvietia oči. Vyjde na povalu ani mládenec a naviaže sena do plachtice s dlžiznými trakmi. Keď sa už viac nevmestí, shodí to na zem.

— Podvihnite mi! — popýta dolu prítomných, medzi nimi je už i Anna, i stará Holúška, i malý Janko.

— Počkaj, kamarát, — pristaví ho Kozák, — seno je tvoje, ale toť gazda vraví — vynosíš nám najprv hentú hnojnicu do záhrady!

— Vynosím — prečo nie? To je za chvíľu, — položí si fajku na násyp k múru a už i berie putne. Načrie raz — dva. I po tretie ešte zanesie. Keď príde po štvrté, poobzerá sa — ani Beňu, ani Kozáka. Tí sa dívajú naňho maštaľným okienkom. Iba mohutný Brondo čo oňucháva robotníka. Ujec vezme palicu asi na tri metre, vrazí ju do hnojnice — palica nestačí. — „No, Kristu,“ zašomre si pre seba, „ty by si ma tu chcel azda zodrať…!“ A neobzrúc sa na seno ani na fajku — poď ten rýchlo v nohy. I Bronda to prekvapí, až zašteká za ním.

Na druhý deň však už chodí ako bez hlavy po dedine. Vyjde zas až pod Orechové.

— Ale prosím ťa, — vojde za Kozákom do maštale, — nenechal som ja tu včera fajku?

— Kde by si len tu nechal čo? Kde si bol ešte včera, ha?

— V Šupákech mlyne.

— Vidíš, tam je tvoja fajka. Choď si za ňou!

— A toho sena mi nedáš?

— Dám — dám, ale vynos hnojnicu.

— Však vynosím, keď bude kedy, — ponáhľa sa ujec do Šupákech mlyna. — Kde mi je fajka? — pýta sa bez ďalšieho starého mlynára, ktorý sa vraj scvrká rok po rok od skúposti, ale žartu rozumie. — Hovoria mi ľudia, tu som ju nechal včera. Tu kdesi…!

— Tvoja fajka, Janíčko, — roztiahne zamúčený majster ústa naširoko, — tá ti tu bola, lenže ti ju zobral ten škuľavý Paráč, podkovičiar z doliny.

— Ten Adam, čo ho čert kopol podkovicou po čele?

— Aha!

— No, počkaj, potvora akási, — prejde si Krupica dlaňou po neoholenej tvári, pohmká i pošľakuje a putuje na dolinu do podkovičiarech chalupy.

— Vzal si mi fajku v Šupákech mlyne, — oborí sa hneď pod návratím na prekvapeného gazdu, keď ten práve piest vystruhuje žene oberučným nožom. — Daj mi moju fajku, ale hneď!

— Jaj, ujec, — vycíti hneď žart i tento, — to je mýlka. To veru ten Paráč na bodovských kopaniciach, Juro v Kameničnom… i kapucínom ho prezývajú. Ten tu chodil včera — stavil sa i u nás.

— Ale ozaj? — pokýva hlavou Krupica, blysne drobným zrakom a vystrie nohy na bodovské kopanice. Však on pozná všetky dobre. Vie, ktorým chodníkom v ktorú stranu. Dôjde ku Krachajech chalupe hore na poriadnom kopci. Odtiaľ je tá Kačka, čo kedysi slúžila u Šimúnov v Čreniciach. Lenže sa už vydala a má i dvoje detí, muža vo Francúzsku. Ujec zhliadne gazdu Krachajech s puškou v ruke. Podhadzuje si ju a kričí, obrátený do doliny, kde sa batolia dvaja četníci… — A čo ty tu? — pristaví sa pútnik pri chalupe.

— Ale, — rozkročí sa chlap ako hora, — vzali mi pušku, a oni myslia, že ja mám len jednu.

— A však ti prídu i po túto.

— Už boli dva razy z doliny, poprehadzovali, čo vedeli. — Kde je vraj, len kde je? No, — reku, — však ste na to, nájdite si! A ty kam sa valíš?

— K Paráčovi, tomu kapucínovi. Fajku mi vzal, šľak toho…

— No, len po ňom. To je veľký zbojník. On to duje iste s tým prepadeným Švercom do jedného mecha.

— Nedaj si, čo je tvoje, ani ja si nedám! — spúšťa sa Krupica do Bodovskej doliny, vyprávajúc sa sám so sebou. — Hej, kapucín, — vojde napokon pod Paráčech návratie a zavolá do stavania, ešte ani nezočiac gazdu, — daj mi fajku. Ľudia vravia — ty si ju vzal. Netaj nič…

Čaká, ohliada sa po kútoch, ale na jeho krik nijakej odpovede. Iba pootvoreným oknom počuť na dvor: — Nože, pán doktor… nože si, pán doktor… nech nás Pán Boh živí, pán doktor…!

— I, — položí si ujec ukazovák na čelo, — akých doktorov tu majú? — a pozorne potichučky odchýli pitvorné dvere, vojde na prstoch, prihne ucho k dverám a tu len — ak pán doktor — tak pán doktor. Zaklope.

— Nech sa ľúbi, hoci i financ! — počuť zdnuky. I zápach akéhosi ostrého trunku preniká.

Ujec si mľaskne, a aby neurazil, zaklope ešte raz, ak by tí doktori…

— No, bližšie, hoci pán Čech…! — zaznie veselo.

Krupica vojde a tu vidí na stole sklenú nádobu so širokým hrdlom, prikrytú posúchom. Gazdiná pod pecou, len jej tak oči chodia, a za stolom Juro Paráč častuje hosťa, Jana Maleka zo Svíbového, toho najbelšieho z čiernych Malekovcov. Sedia si tu oni, popíjajú z toho nového kvitu pre chudobných ľudí a titulujú sa pekne, ako im duša donáša.

— Juro, — stane si návštevník rovno pred qazdu, ktorému oči už idú trochu krížom, — vzal si mi fajku. Daj mi ju!

— Ale, pán doktor, — podá mu tento pohárik ostro páchnúceho nápoja, — čoby, pán doktor… Sadnite si; vypite! Vaša fajka, pán doktor? Tú má ten Paráč hen dolu v Lesnej, bratanec Jano, kupčisko, Žid mu nechytí…

— A to je, Kristu — pravda, — dotvrdí Malek, hrknúc pohárikom o pohárik.

— Šľak aby vás trafil, — odŕha ujec, odkladajúc stranou prázdny pohárik, — koľko vás je to Paráčov na svete? Ale vy ste aspoň ľudia, — uľavuje si, — dáte človeku i titul i vypiť.

— Však nás to nič nestojí, pán doktor, — vysvetľuje Malek. — To vieš, Jano, ani nejde tak o ten titul, ale či ti ho kto dá!

— A kvit je po päť korún liter, pán doktor, — smeje sa Juro Paráč. — Moja stará ti ho prerobí, že je ani almázia, čo?

— Dá sa vypiť, pán doktor, — dostal by sa hneď i ujec do elementu. Ale sa ponáhľa zpät do Lesnej. Fajka je fajka!

V dedine si už aj starí i mladí povrávajú — ujec Krupica hľadá fajku. Všetci už vedia o tom. I richtár Pokryváč, ktorý sa stal po smrti Jesenákovej i inšpektorom luteránskej cirkvi a má v úcte fajku. Sám má skoro takú dlhú ako niekdajší farár, čo pipasárom celú dolinu spravovali za dlhé roky. I notár Mrávik, i Svarínsky a Bukva vedia už o veci. A všetci sú zvedaví, čo ešte z toho bude.

— Počuj, Jano, ty kupčisko ledajaký… šľak vás trafil všetkých Paráčov, čo sa len nachodím, — počne Krupica hneď zhurta po stope. — Čo si mi to vzal tú fajku, ha?

— Ale ja, ujčenko? — vyvalí malé sivé oči mohutný chlapisko, Marhášov konkurent. — Ale ja?

— Veru ty. A kto iný?

— Veď ja ani nefajčím. Načo by mi bola, — durdí sa Jano strojene. — Ale ja viem, kto ju má.

— Kto?

— A veru ten upískaný Krušina tam vo Viedenskej ulici, ten…

— A vieš to iste?

— Istotne!

— No, počkaj… — berie sa Krupica do Krušinovej vyhne.

— Ty si mi vzal fajku. Kde je? — prepadne majstra v práci. Práve podkúva Petercovi kone. — Ty si mi ju ukradol!

— A kto vám to povedal? — vzpriami sa vychudnutý Krušina urazene.

— Paráč, ten Jano — kupčisko z dediny.

— No, ja vás dám na fiškála, — rozhodne tento hlasom, ako by rajšpľoval. — Uvidím, kto to dokáže?

— Ty, zle je, — vpadne zas Krupica Paráčovi do komory, kde má zrna, orechov, maku a všelijakého iného tovaru nahromadené. — Na moj’ dušenku, ten kováčisko dá nás na fiškála…

— Akože ste to? — tvári sa tento nastrašeno. — To veru jednej kravy nemám dosť. Uproste ho nejak!

— Čujže, ty, — vráti sa zas ujec do vyhne za Krušinom, — azda by si to dal žalovať? Hádam by si nás dal tomu Hirschovi? Prosím ťa, Jozefko, nerob to!

— Ej, to si ja nenechám!

— Ale naozaj?

— Kristu — naozaj!

— Čoby naozaj, — ozve sa im vtom územčistý kupčisko Jano Paráč za chrbtom. — Počuj, Jozef, — žmurká na Krušinu, — spravme sa po dobrom. Mám dať nejakému Hirschovi alebo Altmanovi v meste — radšej tebe. Nech bude takto: tebe dám tristo korún, a toť ujcovi sto.

— To je málo, — neustúpi kováč. — Mne dáš 800.- a toť ujcovi 300.- za unuváciu. Ja si tak lacno nedám qrobianiť.

Dojednajú sa a Krupicovi zažiari tvár ani mesiac v splne, keď vyjde z oblakov.

— A teraz, ujec, — pokračuje Krušina veselo, — preskočte ku Srdovanovi. Doneste kvitu na zmernô.

— Idem, — zakáša tento starými nohami. — Ty, Ičo, — vrazí do podvysockého hostinca, — daj mi liter kvitu na zmernô.

— A fajka sa už našla? — podchytáva ho krčmár, akosi vážne sťahujúc srastené čierne obočie. — Našla sa?

— Čoby len. Ale Paráč sa vyrovnal s Krušinom a i mne sa pritom ujde.

— Sem fľašku, — a Srdovan naleje mu z demižóna, prichystaného na púdli. — A komuže to pripísať?

— Nuž Krušinovi, — mrká ujec vážne. — Však dostane od Paráča 800 korún, ako ma tu vidíš, za tú urážku.

— Dobre. Tak nate!

Krupica schvatne fľašu, a ani sa neobzrúc, zaberá ulicou. Na ceste skoro vrazí do kamaráta, starého obuvníckeho majstra, Vrúblika, čo jakživ nemá kedy šedivé fúzy dať si do poriadku a zpred chalupy nadáva na svoju nevlastnú ženu, Agnesu.

— Ej dobre je, — zadíva sa majstrovi do modrých, mihavých očú. — Nesiem kvit do Krušinov.

— Kvit? — zdvihne Vrúblik špinavý prst dohora, — ani krok! Poď k nám, odlejeme si, zohrejeme a dolejeme fľašu vodou.

Aj sa stane. Krušina a Paráč môžu sa načakať. Krupica s Vrúblikom a vrtkou ešte Agnesou, trochu v tvári orýpanou — sedia si okolo sporáka, kúria, varia, dolievajú.

— Už by to malo byť, — vstáva majster a vezme lyžicu s police. — Čo by sme to lebo probovali. — Načrie do kastróla, ofúkne, priloží lyžicu k ústam a tvár sa mu vtom natiahne ani z gumielastiky. V modrých, bielym páperom pristretých očiach úžas a sklamanie. — Koštuj! — podá Krupicoví.

— Kristu! — zmrzne i ten, — slabé! — mľaskne ústami, — voda! Ten krčmár sa musel pomýliť, — schytí sa ujec a hybaj za Srdovanom.

— Čo si mi to dal, ty kmín? — buchne mu fľašu na púdlu.

— Kvit — čo iné? — vraví Štefan pokojne, sval sa mu nehne v tvári. — Však je ešte demižón tu, koštujte.

— Kde ste, ujec? — volá vtom zo dvier Jano Paráč. Došli za ním i s Krušinom, keď sa ho nemohli dočkať. — Čo je?

— Čo je? Zle je, — spustí ruky ujec, — kvit sa nám premenil na vodu. To nám iste Hosa-Iva, tá bosorka.

— Ba ste ho iste s Vrúblikom vyžrali a naliali vody, to!

— Ej, Kristu… to už nie.

— No, hostinský, — rozkazuje kupčisko Paráč, — daj tu ujcovi, čo zje a vypije — slivovice, guláša, cigár… Zaslúžil si — nabehal sa dosť.

— Človek si, hm! — odkašle si Krupica. — Tak mi daj tej slivovice — dve deci. Potom dve cigarky, a potom i guláš…

— Ale len za hotové! — vypučí hostinský brucho pod bielou zásterou. — Taký je zákon.

— A ja veru nemám pri sebe peňazí, — prehŕňa si vrecká Paráč.

— Však ti sverí, — poponáhľa sa Krupica. — Ičenko, sveríš mu, pravda?

— Nemôžem! Taký zákon nastavili, — stojí Srdovan neoblomne.

— Aj s takými zákonmi, — mrzí sa ujec, tušiac, že sa mu tu zas dostalo niečo, ale len na pohľad. — Veď on má dve kravy v maštali, a nesveril by si mu za desať-pätnásť koruniek?

— Darmo je, — nesmie sa, len do šesť korún. Zákon je zákon, — vyriekne Srdovan chladno ako sudcovský výrok.

Ujec ostane nasucho. Na druhý deň však zájde k Paráčovi. Pomôže mu v komore odvážiť orechy na decimálke pre Žida do mesta.

— Ty, Jano, — osmelí sa napokon, — daj mi mojich zaslúžených tristo koruniek, ako sme sa spravili.

— Dobre, — povie kupec, ako vidieť — naučený dostať svojim zaviazanostiam, — ale mám len tisíc korún. Preskočte spýtať sa, či by ich mal kto premeniť.

— Máte tisíc korún premeniť? — chodí ujec s dom na dom.

— Veru nie. Kde by? — vravia mu. Vedia už všade, o čo ide.

— Ten kupčisko, Jano Paráč, má mi dať tristo korún a nemá drobných…

— Ani my, ujec, ani my…

— Nikde nemajú, — vráti sa Krupica smutno do Paráčov. — Aká je to len bieda?

— A u Marháša ste boli?

— Ani ten nemá.

— A u Tobiáša?

— Kde by vzal? Čož’ on má šenk, ako kedysi? A už je veru tiež na poslednej stupaji.

— Tak vám dám peniaze inokedy, — odbaví ho Paráč.

— Dobre, dobre, — poškrabe sa za uchom a ide. Ujcovi je však ťažko čakať. Ráno je zas u Paráčov. — Jano, — drží sa ako vojak, — daj mi mojich spravodlivo zaslúžených tristo koruniek, lebo ja — ja ťa dám na Hirscha…

— Veď som vám ja už složil peniaze, — povie mu tento.

— Kde? Komu?? Nešiaľ.

— Veru složil u toho prezidenta Kačkina. Choďte k nemu — ten ich má.

— Ach, môj Bože, — zavzdychne si ujec, — ako sa len človek ťažko dopracuje svojho… — a už sa i berie za Kačkinom, prezidentom všetkých figliarov na doline. — Ty, Kačkin, — volá naňho ešte zďaleka, ako škrabká pekného bravka na dvore po krku, — u teba je mojich spravodlivých tristo koruniek. Paráč ti ich dal. Prišiel som si pre ne.

— Počuj, Sopliak? — privráva sa furták bravkovi ďalej, ako by nič. — Ujec si k nám idú po peniaze. Milanko… Mi-lan-koó… — cmukne i na červeného kocúra, — ujec sú tu, pozdrav sa im pekne.

— Miau, — povesluje kocúr fúzmi a zadíva sa opálovým zrakom na príchodzieho, — miau!

— Aké miau? Nemiau — peniaze mi dajte!

— Dobre, — vstane Kačkin, — ja sa s nimi netajím. Ja vám ich dám, ale mi prineste na to od richtára ceduľku.

Krupica ponáhľa k richtárovi do Starých Mlynov. Asi o polhodinu vracia sa s ceduľkou.

— Na, tu je… — dá to Kačkinovi.

„… Vyplaťte Janovi Krupicovi Kčs 300.—, slovom — tristo Kčs, ak ich má u Vás uložené…“ číta nahlas prezident figliarov písmo Pokryváča spravodlivého. — Lenže, ujec, — podrží mu papier pred oči, — tu niet pečiatky na tom písme…

— A musí to byť?

— Ako by nie? To je nie úradné. Preskočte k notárovi Mrávikovi, pekne ho poproste a on vám ju udrie.

O chvíľu vráti sa Krupica z obecného domu i s pečiatkou na písme.

— Tak mi to už daj!

— Veď bych vám, — škrabe sa zas Kačkin, vyťahujúc priečinok zo stola, — ale len teraz vidím… tu som ich mal v tomto priečinku a brat Jano zobral mi ich ráno. Išiel mašinu kúpiť do Prahy.

— Kristu… — zhrozí sa ujec, — ale také čos’? Za moje mozoľné peniaze bude si voľakto mašiny kupovať?? Hneď idem za náčelníkom do mesta…

Zastrojí sa a tak i spraví. Pochodí i v Klenove úrady.

— No, ujec, už sú tu peniaze, — pristaví ho istého dňa Kačkin. — V banke sú na knižočke. Dal som ich tomu Lúčanovi, legionárovi, nech ich opatruje, však rastie úrok.

— A knižka je kde? — pustí Krupica s hnevom cez zuby.

— Knižka? Má ju vaša žena.

— Taák? — pohne domov, a sotva dvere otvorí na chalupe — volá, — žena, kde je tá knižka??

— Aká? — pozrie naňho vychudnutá manželka. — Azda Tranoscius??

— Nie, tá šporkasová. Čo mám na nej tých tristo koruniek.

— Ja tebe dám knižky, — pohrozí sa mu. — Zas sa blázniš? — a buchne mu dverami pred nosom.

Niečo sa však jednako podarí. Uchodený Krupica vyberie sa s mäsiarmi na kopanice. Tu ho stretne Beňo, ktorému je už ľúto, keď počul, ako ho popreháňali po celom kraji pre nič za nič.

— Počujte, ujec, — vraví mu, — fajka je tu. — Príďte pod Orechové, dám vám ju!

— Idem hneď, — zablysne mu v zraku. — A kde bola?

— Našla sa. Bola opretá pri múre.

Pod Orechovým učastujú Krupicu — môže sa najesť i napiť. I sena si môže naviazať do plachtice s dlhými trakmi. Ani hnojnicu nemusí vynášať, i cigarku dostane. Ale hlavne — fajku.

— Je to ona? — podáva mu ju podrichtár.

— Ej, no, moja… moja spravodlivá fajočka, — pohladká ju a posipkáva z nej. Teraz je už tu, keď sa najprv narobilo toľko útraty.

— A ako sa ti žije, Jano? — pýta sa Kozák.

— Mne? Dobre, — vypne sa povedome. — Ja mám vždy… Keď nejde pílka — ide opálka. Keď nejde opálka — idú mäsiari.

— Podivný človek, — hľadí Beňo za ním, ako sa spúšťa na dolinu, so senom na chrbte. — Mäsiari ho potrebujú, i sedliaci. Chodí, a len čo tú dušu udrží v tele.

— Ale i rozmýšľa, — ohlási sa Kozák. — Má ten fígľov.

Z maštale ozve sa vtom štekot šteňaťa.

— Čie je to? — nazrie gazda do stavania, zkade vyskočí na dvor čierne psíča.

— To on tu nechal. Ak sa nám zapáči, dá nám ho za toho nášho Bronda.

— A čo si on počne s toľkým psiskom?

— Odpelchá ho Šíbanovi na pečienku — nevieš?

— Taák? Ha-ha-ha… Z toho nebude nič. Ja si Bronda nedám. Brondo, Brondo, — volá na psiska, čo oňucháva úbohé šteniatko, — Brondo, poď sem! — pohladí ho po hrive. — To by bola za odplata, že nás tak verne strážiš?

— I ľuďom sa to niekedy dostane tak, — poznamená skúsený Kozák, nesúc kravám zeleného za rebrinu.

Beňo je bezstarostný a veselý. Teší sa v dietkach í v práci. Za tých niekoľko rokov presiakla mu do duše nálada doliny. Všetkému sa smeje a sám robí fígle. V Klenove hľadá už zďaleka zrakom Fraštackého, zavolá naňho, počastuje ho. A ten mu rozpráva, ako v jeseni zazávdavčil kapustu a pohnal vozy do Klčového.

— A koniec akýže bol? — pýta sa zvedavo gazdu, na ktorom nepoznať, že mu Harušinova zmenka tlačí majetok.

— Koniec ešte len bude, — vraví mu Fraštacký. — Kapustu som neodobral — teda súd. Azda takíto ľudia rozumejú žartu??

— Teda taký špás i stojí čosi?

— To veru stojí, — uškrnie sa bystrá tvár. — Žena mi niekedy dobre vlasy nevytrhá a otlčie mi o hlavu všetky štyri dcéry. — Ale veď je to len divadlo — vravím jej. — Čo za divadlo? — ona na to — ty hráš i platíš a iní sa smejú. A má tá baba pravdu — na moj’ dušu! Ten svätý Anton, či Florián, čo som mu zahral kedysi niže Matúšova, stál ma veru kravu. A keby sa už aspoň z tých zmeniek vymotal. Povedzte, prosím vás, tým bredovcom, nech ma netlačia. Ako sa potom človek zasmeje, ha?

— Poviem… poviem!

A Beňo, čo sľúbil, i spraví. Sedliaci sa mu zdôveria a majú ho radi. On ich najskôr pohne, keď čo treba v obci. I neviditeľne stáva sa akousi hybnou silou. Nebyť jeho, niet cementárne, nerozmýšľa sa o elektrizácii, chmeliarstve, hodvábnictve a králikárstve a Srdovan ani Svarínsky nedajú sa do ťažkej borby.

— Paľko, — vraví mu Svarínsky neraz, — ty si mojím sedliackym svedomím.

— Môžeš sa na mňa spoľahnúť.

— Však mi i treba, — vysadne práve mrak farárovi na vysoké čelo. — Pozri, — ukáže na noviny, — čo sa mi len nanadávajú. Ale i tebe — už si vyšiel na povrch.

— Nič to, — usmeje sa tento, — do vysokej veže perú blesky… — Zato badá, ako bratanec prekonáva nevšedný, ťažký boj. Nenavykol ešte na taký život. V novinách ho napádajú. Zjavia sa i hanopisy akéhosi Grbalova. Dôjdu na obec, na školy i na četnícku stanicu. Na Svarínskom nenechali tam nitky suchej. Neslýchaný spôsob vzrušuje verejnosť — zasiahne i dedinu. — Zaťali sme do toho, — posmeľuje Paľko, — musíme vydržať!

Nelly Simorová nazrie do sošitu, čo došiel správe školy, prečíta niekoľko strán, a potrhnúc nervózne kútkami úst, poznačí na obálku červenou ceruzou veľké — Zpät! Kremenáč chytí zásielku, rozdrapí a hodí do záchodu. Učiteľ Veston poznamená čosi veľmi nelichotného na spisok a odhodí ho na hromadu papierov do kúta.

— Takto sa stavia nová vlasť? Nerozumiem! — povie i vrchnému Švercovi u Žeruchu.

— Viete, — uškrnie sa četník, — to už tak býva. Nemá do toho tak rýpať!

— Však má pravdu. O tento ľud neobzrie sa nikto.

— Ale on je iste i proti nám, — vraví druhý četník, objemný, takej zajačej tváre. — V Klenove sa mnoho hovorí o tom. I učiteľ Havel odišiel z Čreníc, a len preňho. On ho vyžral, že je nie zo Slovenska.

— To sú hlúpe reči! — zastane sa Veston farára. — Havel šiel, keď chcel ešte zachytiť vhodnejšie miesto za Moravou. Sám hovoril o tom. Svarínsky má národnú minulosť a nebojí sa pánom otvorene riecť, čo má na mysli, to je to. Ja ho dobre poznám… nedostať ho za peniaze.

— No-no, však my nemáme nič proti nemu, — vypráva hneď Šverc. — Ja som s ním tiež zadobre. A len mu to, prosím, nepovedz. Ja si ho ako Slováka ctím.

— A mňa tiež nič do takých vecí, — omyká sa vypasený kamarát, opravujúc si remeň okolo objemného brucha. — Človek chce mať pokoj!

Zato sa len, kde možné, zadiera do farára. V Čreniciach je zábava. Prídu četníci, i Mrávik, i z Klenova prídu. V Sokolovni je tanec. Chlapci sa zvŕtajú s hodnými dievčatami. V osobitnej izbe sedí panstvo i niekoľkí gazdovia. Pripíjajú si. Ktosi narazí reč na Svarínskeho a už sa to melie.

— Ten Grbálov, to je chlapík. Ten mu dal!

— A my máme takého farára i chovať? — počuť zkonca stola.

Na druhý deň, pravda, Svarínsky to už vie. Pochopí, tu ide postaviť mu oproti vlastných ľudí a trpký úsmev prebehne mu tvárou. Hanopis dostal i on na adresu. Tam je na stolíku otvorený…

„To nemohol popísať sám…“ hučí mu v hlave. „Za Grbalovom sú ľudia… páni, čo chcú mať všetko po svojom…“ A Svarínsky od toho dňa zháňa, kto je Grbalov.

— Pán farár, — nadíde k nemu Srdovan, — mne to tiež poslal ten… A ja som nebol darmo detektívom — už som i zvedel čosi. Toho chlapa osadil vraj Borovec v mestečku Budatici. On to nerobí len tak.

— Je to také!

— No, však sa my všetko vyzvieme.

Zháňať sa po tom ani veľmi netreba. Noviny píšu čo deň o výčinoch Grbalova. Je to vraj vysoký, silný Rus či Poliak, hubatý, vypuklých kostí. Slovensky len neisto hovorí a píše knihy. Jedny noviny ho oslavujú, druhé sa horšia na tom, čo je u nás všetko možné. V Bratislave strhla sa skoro bitka preňho po istej prednáške. Nuž samé divné veci…

Svarínsky prehne žlčou písaný spisok. Príde mu na myseľ, čo všetko prežil za vojny i po prevrate. Ako písal pre svoj národ, ako uverejňoval a cenzori ovoňali mu každý riadok. Mrak mu stmavie na čele, sadne si k stolíku a napíše do novín ostro proti takému pokračovaniu, a najmä tým neznámym, čo to kryjú.

Článok narobí huku doma i za morom.

— Takéto veci! — nesie sa z úst do úst. — To má byť spôsob stavať šťastnú vlasť. Pekná demokracia…

— Ale sa len majú s tým naším farárom! — povrávajú si sedliaci. — Tí ich panáci v Klenove všade nám ho strkajú pod nos. Zaľahol im v žalúdku. Keby chcel byť pánom s nimi, nepichali by doňho.

— Tak mu načim! — mienia iní. — Musí sa on starieť do toho? Tam má kostol a Bibliu!

— Však on chce dobre i vám. I tebe…

— Čo by mne kto dobre chcel? Ja ho ani nepotrebujem… Čo ja nemám, čo mi načim? Ja veru nepotrebujem ani jeho kostola. Nech si káže, komu chce. Však je to len jeho verkštat.

— Áno, kde zo zlých ľudí robia sa dobrí.

— Ba z toho žije!

— No, on by nemusel — rozumu má. Keby mu šlo o chlieb, obráti sa, kde chce… — bráni ho svedčný Valko z Čreníc.

— Ba kde by mu bolo lepšie ako u nás? — odvrkne Spica. — Ľudu ani hmýru. Koľkí len robíme na neho.

— Veru, — pokyvuje i tetička Šaragech na Toporci medzi ženami, — dobre im je u nás. Prišli taký chudučký, — ukazuje malíček, — a teraz sú tučný.

Zasa sa rozrastajú hádky pre farára. Na Zuzicovej píle číta sa sedliakom z Grbalovho spisku…

— Ešte toto, ujčenko, ešte toto… Počujte, čo tu všetko píšu…

Kto-ten vypočuje, ale hneď zanesie i na faru.

— Čo som ja tým ľuďom kedy spravil zlého? — ponosuje sa Svarínsky bratancovi, ktorý čím je horšie — tým sa vinie k nemu úprimnejšie. — Je to i psychologicky záhadné, kde sa berie toľká nenávisť?

— Prečo má vždy i svoje preto, — odvetí Beňo. — Najlepšie: nemysli na to.

Tak sa to vlečie deň za dňom a miesto zlepšenia len vždy horšie. Ľudia si vypovedia z kamarátstva. Viaceré miesta v kostole ostávajú prázdne.

— No, je to potom farár, čo nás takto drobí? — mudruje ujec Potočný.

— Azda vás on vyháňa z kostola, alebo sa vám káže vadiť? — ozve sa Činčurák, hoc je i katolíkom, v Stankovom šenku na farárovu obranu.

— Hja, lež nebyť tu jeho, tak je inak. Čo ty tomu rozumieš?

„Zavadziam, keď žijem,“ myslí si Svarínsky v tej haravare. „Ľudí im nenavádzam, ale ani neodvádzam. Stavať kostol, faru — to je už tam. Aspoň tie zvony…“

Cirkevníci sa sídu na konvent. Na zvony sa už sbiera a dolná stránka tiež mieni zvony objednať. To už potom nedá nikam ani luteránom.

— Tak si objednáme tie zvony? — spytuje sa Svarínsky.

— Objednáme, — počuť so všetkých strán. — Ženy — ako vždy — i teraz sedia na svojej strane a rozhodujú.

— Azda neostaneme v hanbe voči katolíkom! — potrasie peknou hlavou Peterec.

— A aké si dáme spraviť? — pokračuje farár. — Malé, či veľké?

— Malé, ako sme mali pred vojnou.

— Aké malé, — ozve sa Malek zo Svíbového. — Čo my, kopaničiari, máme z malých zvonov? Však ich my nepočujeme!

— Tak je… tak, — dotvrdzujú mohutní Kuželovci a ženy, kopaničiarky. — Načo sú nám zvony, čo ich nepočuť ani do Škriatkovho Žlebu?

Nastane vrava ako na trhu, z nej vyrážajú len úryvkovité slová — veľké — malé, malé — veľké… Niektorí vstávajú s lavíc hádajú sa. Svarínsky hľadá pomoc u dozorcu, Pokryváča spravodlivého.

— Ja som za veľké, pán farár, — pokrčí tento plecami bezradne.

— Čože my, ale čo tí ostatní?

— Slávna cirkev, — hlási sa k slovu mladistvý vdovec, Adam Zrídený, — objednajme si teraz jeden zvon, menší od toho, čo máme. Potom, keď bude za čo, objednáme i ten veľký.

— Ej, čo by si ty vedel! — hučí zpod chóru. — Načim kúpiť veľké…

— Malé nám budú dosť — ľudia nemajú peňazí…

— Ten farár by len nedbal naváľať na nás! — podpichuje ktosi. — Či to jeho bolí??

Neostáva, len odročiť konvent na čas, keď vec lepšie dozreje. Po doline sa rozvíri hádka pre zvony — malé či veľké? Diškuruje sa o tom všade — na trhu i po krčmách.

— Ale, ľudia, — pobáda Stanko, legionár, vo svojom šenku, — už si len azda tie väčšie. Veď nás je dosť a na takú veľkú cirkev svedčilo by sa nám i niečo mať.

Svarínsky len teraz vidí, ako je dobre farárovi, ak má svojich krčmárov. Tak sa to totiž robí u Srdovana i u Svetlého, na kopaniciach u Toporcov, i u Šíveru.

Na najbližšom konvente počne sa tam, kde sa prestalo.

— Nálada je len kúpiť tie zvony, — počne Jano Gelovič, vážny gazda, naňho ľudia dajú.

— Čože zvony? — vpadne hneď švagor Peterec, — ale aké, malé či veľké? To je to… — a otázka je zas predmetom nekonečných úvah.

Napokon ohlási sa Beňo, horko-ťažko dostanúc sa k slovu.

— Priatelia, — vraví, — keď budú veľké, ja dám na ne tisíc korún.

— To je už slovo, — počuť hlas a nastane ticho.

— A ja, — hlási Svarínsky, — druhých tisíc.

— A ja, — vstane Kremenáč s horiacim obličajom, — tretích.

— Ja štvrtých, — volá Srdovan.

— A ja päťsto, — pokračuje Pokryváč.

Nasleduje ešte niekoľko príhlasov. Múr je tým však ešte ani zďaleka nie prerazený. Naopak, niektorým ako by práve šlo len o to, aby zvony ostaly malé.

— Čož? Musí to byť po ich? Mali sme malé, a dobré boly.

— Ale čuš! — počuť ohriaknuť kohosi. — Však už i farár a rechtor dajú po tisíc.

— Keby ich jednal ja — dám i dva!

— Čož’ je azda každý ako ty? — dostane sa hneď pokušiteľovi. Ale z konventu je zas len nič. Musí sa odložiť, až to vyvrie.

— Ste vy už len ľudia! — vyčituje Srdovan. — Také čosi môže sa len v Lesnej stať. Sľúbime po tisíc, a vy nechcete.

— Ty môžeš dať, — uškľabí sa naňho Spica z Čreníc, — ty si nakmínil z tých kolkovaných peňazí!

— Aké prasa, taký kvik, vieš? — hrkne mu hneď Štefan, i tak konventovaním nadurený, pred kostolom.

— No, len nie tak zhurta, — podáva si ho ten ďalej. — Myslíš, keď si požičal toho stolíka na konvent, to si už neviem čo? Chceš sa už pýšiť?

— Ach, šľak vás trafil, a to na kríž, — zosŕkne Srdovan a v nastalej trme-vrme rúti sa zpäť do chrámu. Schytí stolík, čo dal doniesť z domu pred oltár, vynesie ho von a — bach… bach…! Roztrepe ho na márne kusy a hádže do potoka. — Tu máš stolíka, tu máš, chrapúnisko!

— Čo sa blázniš? — krotí ho legionár Miško Mydlár, svedčný a štíhly ani panenka. — Vidíš ho, však sa ti on smeje.

— Ale také mi povedať, že sa chcem tým pýšiť. Ale také… No, veď…!

— A čo ho tým azda natresceš?

— Čo sa robí? — spytujú sa ľudia, obzrú zvedave roztrepaný stolík a rozchodia sa na všetky strany, ako by nič.

Nasleduje ešte niekoľko konventov. Napokon sa mysle utíšia a vyhlási sa uzavretie, že sa kupujú veľké zvony.

— Ale sú len figliar, ten náš farár, — vravia si ľudia.

— Prečo? — pýta sa Beňo.

— Nuž prečo? — vysvetľuje starý Stanko od Šupákech mlyna, — kým boli len za malé, za malé — odkladali a odkladali s konventu na konvent. Keď však bolo raz za veľké, hneď bolo i uzavretie.

— Hja, gazda si poháňa kone, ako vie najlepšie. Či tak, ujec?

— Veď je tak!

— Veru tí z dolnej stránky sa ľahšie dohodli, — spomenie zas Svarínsky pred Stankovou krčmou medzi chlapmi.

— A náš pánko vravia, — ozve sa zas kostolník Bartoš, čo má tie hodné dcéry, — náš pánko nám zas, že vraj luteráni!

— Hm!

Ale jedna bieda na konci — druhá na začiatku.

Ako sa všetko pekne zazelená, ľudia sú jednostaj v poli a so školou nastanú ťažkosti.

— Veru, Ičo, ostaneš doma, — vraví Plavčo zaťovmu chlapčiskovi, — popasieš nám kravy!

— Ale nám pán rechtor prihrozili, doma ostať neslobodno, — počne Ičo fňukajúc. — Budú vraj i trestať!

— A čož’? Však ti azda hlavu neoddrapia.

— A ty, Kačka, ostaneš pri Betke, — zdržiava i totička Čelkech svoju žiačku.

— Ó, ja nezostanem, mamenka. Bolo by zle! Nám tak naložili.

— A čož’? Azda ja vezmem decko na chrbát a motyku do ruky, ha?

— Čo ten rechtor zas len vymýšľa? Však to nebolo jakživ. Deti chodily do školy najdlhšie do Veľkej noci… — šomrú si ženy poza uhly.

— A ja som veru svojho dala za pasáka do Bolvanov pod Jahodné, — vykladá vravná Eva Strunkech. — Čo ho mám ako chovať?

— Počkaj, i toho ti nájdu. I ten musí chodiť.

Minie mesiac — dva a obecný sluha, Juro Žuták, chodí po dedine.

— Čože chceš? — pristaví ho Plavčo. Pristavia aj iní.

— Tu máte z obecného domu citanku.

— A čo tam? — zarazia sa ľudia, netušiac nič dobrého.

— A čo ja viem? — mrdne Juro plecom a ide ďalej s citankami.

— Keď sa citovaní poschodia na obecnom dome — nieto skoro miesta.

— Á… to pre deti, — hmká Plavčo, nie je to už prvý raz. — A ja že čo?

— Citovaní ste sem, že neposielate deti riadne do školy, — počne starosta Pokryváč dôstojne zpoza dlhého stola. — Vrchnosť vás už napomenula, vy ste nedbali. Tu vám prišla od okresného úradu pokuta… — zdvihne papier a číta: „Adam Paráč — to Plavčo, ako tvoj zať — dvadsať korún alebo dva dni sedieť… Jano Čelko dvadsať korún alebo dva dni sedieť… Ondrej Strunka, tu si ty, Eva? — Tridsať korún alebo tri dni sedieť…

— Ej, Kristu, — skríkne Čelko, územčistý, čierny — to ja neplatím! Z čoho?

— Tak si odsedíš, — odsekne richtár nakrátko.

— A deťom mi dáte jesť vy na zimu?

Sieňou zovrie nespokojnosť.

— Čo len chcú z nás, sedliakov, vychovať? — rozkričí sa i starý, ozrutný Matej Hobla, tiež prišiel sem pre vnuka. — Však sedliačik, ako ten vtáčik-letáčik, musí si hneď od malička zrniečko sbierať. Čo je to pán?

— Hlavu chcú, aby sme mali plnú, a brucho prázdne, — zapiští Strunková. — A však je s tými pánmi len dotiaľ dobre, kým sme sprostí!

— To si už od muža odpočúvala, pravda, Eva? — tíši ju richtár.

— Čo… čo to kričí? — natŕča uši nahluchlý Bolvan zpod Jahodného. — Ja veru, Kristu… za svojho pasáka nebudem platiť! Nie dosť, keď ho chovám a zaodievam?

— Ba kto to len podal? Musia to tí páni o všetkom vedieť? Kto to?

— No, náš rechtor. A kto iný?

— Ba tá učiteľka, Valerová — vravela i deťom. Však ju skoro ani nevidieť, taká je malá. Ale bude ešte menšia.

— Ba náš organista, — šomrú katolíci na Jakubca. — Keď ho už dávno čert nevzal!

— A mňa veru udala tá parádna slečna v tej štátnej, — žaluje sa gazdiná Pobelavých, potrhujúc si driečky na obnosených rukávcoch od jedu. — Ona si myslí, to je každému tak ako jej…

Na učiteľov je v obci horšie ako zle. Kremenáč dostane bezmenný list a v ňom čierno na bielom to a oné. Učiteľky boja sa vyjsť na ulicu. Iba organista, Jakubec, kráča si pomalým, vážnym krokom po mäso, do jatky, ako by nič.

— A pochalupách je to ešte toho.

— Anna, — volá Mišugech mladá na dcéru, školáčku, — a si pozrela husi?

— Áno!

— Čože, pozrela si? — blysnú materine oči zlovestne.

— Áno! — hľadí dievča v nedorozumení.

— Aké áno? — dupne mať nohou.

— Nuž — áno, — zdvihne si dievča fertušku na oči.

— Ako to hovoríš, ha?

— Tak nám kázali pán učiteľ.

— No, nech to ešte raz počujem — dám ti cez hubu. Si ty pani? Povedz — aha! Tak čož’ — bola si za tými husami?

— A-há! — poslúchne dievča lekciu.

— Veď to, — uľaví si mať a chytí sa miesiť cesto na rezance, — budú vás tu učitelia kaziť?

— Pán farár, prosím ťa, zastaň sa nás, — požiada Kremenáč Svarínskeho. — Ináč musíme sa s ľuďmi biť, alebo ich podať súdu.

— Nolen-no, všetko bude! — tíši tento… a najbližšej nedele vysvetľuje ľudu po kázni, že to veru nemôže tak byť ako kedysi, keď sa školský rok končil na Veľkú noc. Vrchnosť nástojí podľa zákona, deti musia navštevovať školu do konca júna a každá duša vrchnosti poddaná buď…!

Od tejto nedele šepocú si čos’ četníci. Mrávik tiež sa chová akosi divno, čo Svarínskemu neujde…

— O čom ste to kázali, pán farár? — pýta sa ho raz vypánený notár na ulici.

— Kedy?

— Keď ste hovorili o tých učiteľoch.

— Hájil som ich, aby ich neinzultovali.

— Viac nič?

— Nič! — udrie krv Svarínskemu do tváre. — Prečo sa pýtate?

— Žalovali na vás, — sníži Mrávik hlas dôverne, ako by mu tým preukázal voľajakú službu. — Kázali ste vraj, že nám za Maďarov bolo lepšie ako dnes.

— Kto žaloval?

— Nemôžem vyjaviť.

— A vy, pán notár, — zabodne mu oči do očú, — neotvorili ste dvere takému človeku?

— Čo ja môžem za to, keď to prinesie?

— Čo? — zrudne Svarínsky hnevom. — Keby ste nechceli, nedoniesli by vám. Mám teda vyzvedačov i v kostole. To som skutočne nemal ani za Maďarov. A tí by ma boli mali prečo špehovať. Dnes — myslíte, neviem — čo sa robí okolo mňa?

— Uisťujem vás, pán farár…

— Nič neuisťujte — ja viem! Ľudia zbadali, kopnúť do Svarínskeho znamená zásluhy, čo sa môžu vyplatiť. Preto mi i sliedia po stopách a tí sú vám milí. Ale zachovajte si — nie vy ste oporou vlasti na našej doline, ani tí četníci — tou sme my… a tou som ja, či sa vám to páči alebo nie…

— To ja viem, pán farár, — stáva sa Mrávik vždy mäkším a mäkším.

— Tak podľa toho i pokračujte! — snaží sa ovládať Svarínsky. — Ja som nie slepý, pán notár, a mne ľudia, keď chcem, všetko prinesú, a z prvej ruky. Vám do očú, možno, budú i nadávať na mňa, svojho farára, ak zbadajú, že to neodhodíte. Zato ak počnete vy — donesú mi to. Pozrite, ja napríklad viem, čo bolo v Čreniciach na tej zábave.

— No, pán farár, — zachveje sa notárovi hlas, — ja už nikdy viac. Vidím, akí sú tu ľudia. Oni začnú, a potom…

— A poviem vám ešte niečo, — pokračuje už celkom chladno. — Pozrite, viem, čo čakajú od vás. A ja vám rečiem len toľko — pracujte, robte dobre tomu nešťastnému ľudu! Ja vám ho nepohnem oproti… Ľud ma i tak alebo opustí všade, alebo sa ma zastane i na tejto doline, či tu počnem čo alebo nie.

— Ja, pán farár, uvidíte — nie viac. Vyhnem všetkému…

O pár dní dozvie sa Beňo v Klenove o udaní. Oznámenie naozaj šlo hore a bolo v ňom všeličo. Ale úrady, poznajúc Svarínskeho, videly — je to prihlúpe a daly tomu pokoj.

— Tu je otrávené ovzdušie, — vraví Paľko doma Anne. — Takéto veci! Ľud sa zdemoralizuje, ľudia na niečo súci — znechutia. Ten Janko, revolučný slovenský básnik, a také čos’!

Skoro potom počuť na doline nové chýry.

— Náš farár má súd! Pôjdu pred súd! — ide z úst do úst. — Bolo v novinách.

— Čože? — pýta sa Beňo pod Orechovým Jana Drglu, čo roznáša listy a citanky po kopaniciach, — že má pán farár súd?

— Áno! V nedeľu som im zaniesol citanku.

— A s kým?

— Neviem. A či hej, s akýmsi Grbalovom.

— Taák? — ozve sa to Paľkovi výčitkou v duši, keď vidí, do čoho vohnal i on svojho bratanca. Hneď sa soberie do dediny, staví sa pre Srdovana a idú za Svarínskym.

Nájdu ho v kancelárii prezerať si poštu.

Privíta ich s tichým úsmevom, ako by vedel, že prídu. Zpomedzi došlých novín vyberie list.

— Prečítajte si to, — podá ho Beňovi. — Už sa to točí… To je od doktora Žitnáka z Lipovca.

„… Vážený majstre,

Milý priateľu,“ čítajú, „dozvediac sa teraz už hodnoverne z novín, že je proti Tebe zadaná pravota, pokladám si za národnú povinnosť dať Ti znať, že som ochotný prevziať pred súdom obranu a zastupovať Ťa ako pravotár. Rozumie sa, urobím to, ako Slovák, bez nároku hradiť mi akékoľvek trovy alebo výdavky. Ako potrebné radím na Grbalova hneď podať protižalobu…“

— No áno, — podráždeno zdvihne Beňo hlavu, — však on tebe naváľal prv. Ty ho predsa ani neznáš.

— Jakživ som ho nevidel!

— Ja som počul o ňom, aj som ho videl v Klenove. Je to počerný chlapisko. Chodí od istého času po Slovensku a predstavuje sa našim ľuďom ako novinár. Dá sa hostiť… bol i u pátra Skalku a veľmi dvoril jeho neteri. Poslanca Bohunického navdával zas vraj na revolúciu… — vypráva Srdovan.

— To tu ešte nebolo, — rozčuľuje sa Beňo. — Tomu neviem páru… Pošpiniť všetko, i literárne dielo človeka a potom…

— Pekná odplata, čo? — hľadí trpko Svarínsky. — Iní hrabú milióny, berú si zbytkové majetky a nám chcú otravovať život týmto spôsobom…

„… Poznamenávam už teraz — čítajú ďalej Žitnákov list — keď Ťa oslobodia, tým budú odsúdené i terajšie spôsoby v našom verejnom živote. S rodáckym pozdravom…“

— Pán farár, — podáva Srdovan list Svarínskemu, — ani zohnúť, ani zlomiť… to je naše heslo. Vieme, kto je za tým, a odplatíme sa pánom, ako sa patrí. Kto strachom umiera — lajdáci mu zvonia!