ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

51. Predmety náruživosti

Náruživosť je mocná náklonnosť, ktorá sa nedá rozumom ovládať. Opanuje trvale rozum a spôsobuje, že náruživosťou strhnutý jednotlivec nesprávne oceňuje rozličné snahy a záujmy. Predmety svojej náruživosti preceňuje, predmety iné podceňuje. Keďže sa človek stáva otrokom náruživosti, pokladá sa tento stav za nenormálny. Platón nazval náruživosť „horúčkou duše“, Spinoza „zatemnením ducha“ a Kant „mravnou rakovinou“. Náruživec, pijan, kartár často pracuje proti svojmu prospechu. Zanedbáva seba, svoje povinnosti, rodinu a je v svojej neresti prístupný i zločinom.

I ušľachtilé náchylnosti a záujmy tratia na svojej hodnote, ak sa stanú predmetom náruživosti, pre ktoré bývajú zanedbávané povinnosti. Náruživý spolkár, športovec i vlastenec, kladie predmet svojej náruživosti nad všetky ostatné povinnosti a tým sa stáva jednostranným a neslobodným.

Predmetmi náruživosti sú: pôžitok, majetok a česť. K pôžitku smerujú náruživosti telesné, objektívne, keď chce náruživec niečo mať (fajčiar, pijan, náruživý lovec, rybár, tanečník, sberateľ atď.). Pri náruživostiach duševných, subjektívnych, náruživec chce niečím byť. Túži po ctižiadosti, panovačnosti, snaží sa dosiahnuť vynikajúce spoločenské postavenie a pod.

Väčšina náruživostí vzniká z pudov, ale i zvyk sa môže stať náklonnosťou a náruživosťou. Pud po potrave svádza k lakotnosti (žrútstvu) a opilstvu, pud po pohybe k bitkárstvu, pud spoločenský k náruživej láske (fanatizmus), pud pohlavný k smilstvu.

Zameňovanie pojmov náruživosti a vášne stáva sa veľmi často u spisovateľov i iných vzdelancov. Sú síce medzi týmito stavmi podobnosti, lebo obidva pojmy kryjú vyvrcholenie duševných stavov svojho druhu a zbavujú človeka vlády nad sebou. Rozdiely sú však predsa v podstate značné: vášeň je náhly výbuch citu, ktorý trvá krátky, alebo obmedzený čas a sprevádzaný je zvláštnymi zmenami telesnými; (viď úsek: Vášeň). Náruživosť však je vyvrcholená snaha, človeka trvale ovládajúca, sprevádzaná vo väčšine prípadov úplnou telesnou pokojnosťou.

Človek strhnutý náruživosťou je nevítaným hosťom vážnej a mravnej spoločnosti, lebo čo by sa ako pretváral, má v sebe sklony k nečestnosti. Náruživý človek je schopný i zločinu, len aby dosiahol prostriedky k ukájaniu svojej náruživosti. Ak ide o neho a jeho náruživosť, nepozná rodinné, spoločenské a čestné záväzky. Hoci je náruživosť taká mocná ako pud, v začiatkoch je vyliečiteľná sugesciou a izolovaním náruživca vo vhodnom prostredí.