ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

13. Ovládanie citov a takt

Spoločensky cibrený človek vie byť vždy pánom svojich citov. Vie ich držať na uzde a nikdy ich nepopustí tak, aby sa nevhodným spôsobom prejavovaly, či už ide o city príjemné, alebo nepríjemné. Prikazuje to spoločenský mrav a takt. Možno smelo tvrdiť, že vhodné ovládanie citov je základom taktu, bez ktorého je úprimné, precítené a úhľadné spoločenské chovanie nemysliteľné.

Neraz sa nám prihodí, že počujeme jednotlivca v spoločnosti vravieť nesmysly. Vzbudí to v nás nepríjemný dojem. Ak by sme svoje city nevedeli ovládať, vybuchli by sme slovami odporu. Niekto by si z nášho počínania robil smiechy. Rozhorčene by sme vedeli „spravodlivým hnevom zahorieť“, ak by sme svojim citom povolili voľný priechod. Ale keď sa ani v prvom, ani v druhom prípade nedáme uchvátiť unáhlenosťou, znamená to, že sme dobre ovládali svoje city a chovali sme sa taktne.

Spoločensky disciplinovaný človek sa nedá nerozumne strhnúť ani citmi príjemnými, lebo, ako netajený prejav neľúbosti, tak i prejav ľúbosti naráža na základné zákony spoločenského chovania a taktu. Zveličeno tľapkať a rozplývať sa prejavmi uznania osobe nám blízkej, je práve tak netaktné, ako podceňovať výkon osoby, ktorá je nám z akýchkoľvek príčin nesympatická, alebo k nej vedome chováme nelásku.

Nakoľko musí vedieť človek ovládať svoje city, to vždy určujú vnútorné i zovnútorné okolnosti. Zovnútornými okolnosťami sú pocity telesné, objektívne, vecné, ktoré vnímaním poznávame, citmi si uvedomujeme, ako dojmy na nás pôsobia. Toto uvedomenie nazývame citmi osobnými-subjektívnymi. Taktný jednotlivec nepozastaví sa nad tým, že niekto nesúhlasí s jeho názorom o teplote a zime, že niekto má rád silné svetlo, iný slabé, lebo veď musíme vedieť, že často ani u toho istého človeka ten istý dojem nevyvolá vždy rovnaký cit. Vieme z vlastnej skúsenosti, že dakedy nám cigareta, nápoj, zákusok veľmi dobre pochutí, inokedy zasa môže vzbudiť v nás priamo pocit odporu. Tým viac musíme mať preto ohľad na iných, lebo popud normálne silný u zdravého človeka pôsobí príjemne, kým u človeka chorého, precitlivelého a nervózneho nepríjemne.

Veľmi dôležitým činiteľom spoločenského taktu je regulácia, usmerňovanie úkazov telesných, vzniklých z citového popudu, lebo city majú veľký vplyv na výraz tvári, držania tela, pohybov a iných rozličných príznakov, ako: blednutie, červenanie, rozličné odtiene smiechu, plaču a chvenia podľa toho, či ide o cit príjemný, alebo nepríjemný, slabý, alebo silný. Každý cit má svoj charakteristický výraz, ktorý ho vie lepšie vyjadriť, ako opísať slovami, ktoré by ani nevedely ten-ktorý cit priliehavo vystihnúť. PodTa spôsobu, ako sa city zovnútorne prejavujú, poznávame ľudí, ich povahy, letory, ich vnútro, ktoré by sme za iných okolností nemali príležitosť poznať, lebo je nám neprístupné. Znalosť týchto úkazov je najlepším náznakom pre spoločenského človeka, ako sa chovať v styku s inými, aby sme nevzbudili v nich opačný dojem, než aký sme chceli v nich pôvodne vyvolať. Ak spozorujeme, že osoba, tvoriaca predmet našej pozornosti, je smutná, zadumaná, alebo zamračená, musíme vyhnúť narážkam na jej duševný stav, ale snažme sa vžiť, alebo aspoň prispôsobiť k jej nálade, aby sme nevyvolali svojím vyzývavým chovaním u nej nepríjemný dojem. Takisto ľudí veselých, cítiacich sa v dobrej nálade nebudeme traktovať smutnými a bolestnými poznámkami a pripomienkami, ktoré by v nich mohly vzbudiť nepríjemný dojem.

Akú dôležitosť majú rozličné citové pohnutia a prejavy, toho dôkazom je ich praktické využitie v umení. Maliar a sochár využíva ich vo svojich umeleckých výtvoroch, spevák, herec, recitátor v prednese, výrazom tváre, postojom, gestami a moduláciou hlasu v snahe preniesť svoje city na nás. City však majú veľký vplyv i na vôľu. Sú pohnútkami všetkého konania. čím sú city hlbšie, tým je i účinnosť väčšia. Zo súcitu vznikla sociálna starostlivosť o slabších, z hlbokého citu vlasteneckého naša štátna samostatnosť.

„Rozum sa môže mýliť, ale cit nikdy“, poučuje nás príslovie, a je v tom nesporne mnoho pravdy. Sú situácie, v ktorých sa rozumovými úvahami dostávame do pomykova, ale keď počúvame hlas citu, ľahko vybŕdneme z neho. Sú však stavy, v ktorých musíme city podrobiť vplyvu rozumu, najmä ak ide o spoločenské chovanie a takt. Niekto je nám v spoločnosti nepríjemný, alebo nemáme ho radi. Ak by sme sa v takomto prípade spravovali len citom, ľahko by sme sa mohli dopustiť poklesku proti spoločenským formám, ale najmä proti taktu. V takýchto prípadoch podrobujeme svoj cit rozumu, usmerňujeme ho a podľa toho aj konáme. Bez vplyvu a zásahu rozumu na cit a bez jeho usmernenia neuznali by sme napr. osobe nám nesympatickej jej prednosti a výhody, ale slepo, bez akýchkoľvek úvah by sme ich zamietali, podceňovali. Mocný cit lásky vie byť taký živelný, že často zabieha až za hranice zdravého rozumu. Ľudové príslovie: „láska je slepá“ veľmi dobre vystihuje tento stav, či už ide o lásku milencov, lásku materinskú, lásku k Bohu, spoločnosti, národu a vlasti. Je nesporné, že bez veľkého citového pohnutia, prejaveného vo veľkej láske, nebolo by veľkých skutkov, nebolo by sebažertvovania v záujme rodiny, spoločnosti, národa a štátu; nebolo by národných hrdinov, náboženských mučeníkov, ale nebolo by am umenia a vedy.

Muži obyčajne podrobujú svoje city rozumu. Os ich citov prebieha mozgom, ktorý ich usmerňuje. Naproti tomu ženy žijú hlavne životom citovým: os ich citov prebieha srdcom.

City najmä city ušľachtilé vo veľkej miere obohacujú ľudský život. Sú najúčinnejšími zbraňami a prostriedkami proti prázdnote, plytkosti a všednosti. Preto snažme sa svoje city poznať, ušľachtilé rozvíjať, kultivovať, city nižšie, neušľachtilé potláčať. Dôkladná znalosť vlastného citového života umožní nám nazrieť do citového života spolubližných, poznať ich povahy a podľa toho usporiadať svoj pomer k nim. Len takto môžeme dosiahnuť úspech vo vlastnom aj v spoločenskom živote.

City sa delia na sedem hlavných skupín:

I. sebacity, ktoré znamenajú predstavu o vlastnej osobe,

II. city náboženské, ktoré vyplývajú z pomeru k Bohu,

III. city altruistické, vyjadrujúce vzťah k iným osobám,

IV. city pre krásu, vzťahujúc sa na ideál krásy,

V. city spoločenské, vyjadrujú pomer k spoločnosti,

VI. city pre pravdu, smerujú k ideálu pravdy,

VII. city mravné, smerujú k ideálu dobra.

14. Sebacity

V starom Grécku vo svätyni delfskej skvel sa nápis: „Človeče, poznaj sám seba.“ Podobne i Sokrates hlásal potrebu sebapoznania a slávny rímsky filozof, Cicero, tiež povedal: „Nesce te“ — „Poznaj seba!“ Tieto dva citáty nás môžu presvedčiť, že už aj antické národy prikladaly poznaniu seba veľký význam a tento význam nestratilo podnes.

Sebacit vzniká vtedy, ak vážne sami o sebe rozmýšľame. Sami sebe sa predstavujeme po stránke telesnej; všímame si svoju postavu, ťahy tváre, chôdzu a pohyby. Po stránke duševnej oceňujeme svoje povahové hodnoty, vedomosti, obratnosti, city, plány, úspechy 1 neúspechy, ako i nedostatky.

Sebacit nie je citom ustáleným, ale stále sa mení. Úspechmi v povolaní, v spoločnosti náš sebacit rastie, neúspechmi sa zmenšuje. Človek dakedy nevie — niekto nikdy! — pravdivo a dobre uvažovať o svojej hodnote. Raz sa preceňuje, inokedy zasa podceňuje. Častejšie sa však preceňuje, lebo sebaláska a sebectvo človeka vždy zaslepuje.

Správnym a pravdivým sebacitom je len ten cit, ktorý zodpovedá našej hodnote nielen s vlastného hľadiska sebalásky, ale ktorý by nám priznala osoba iná, nezaujatá ani pre nás, ani proti nám. Preto ak chceme, aby náš sebacit bol opravdivý, musíme sami seba posudzovať prísnejšie a bezohľadnejšie ako iného.

15. Cit náboženský

Medzi ušľachtilými sebacitmi treba na prvom mieste menovať pokoru, ktorá vzniká vtedy, ak človek rozmýšľa o svojom pomere k Bohu. Tento cit volá sa citom náboženským. O pomere človeka k Bohu veľmi výstižne sa vyjadril nemecký básnik Goethe: „Aký človek, taký je jeho Boh.“ Boh starozákonných Židov je neúprosným vládcom a sudcom; Boh kresťanov v Novom zákone je stelesnenou Láskou, Otcom milosrdným, shovievavým a milujúcim ľudí ako svoje deti.

Cit náboženský je veľmi dôležitým činiteľom náboženského života, ale musí byť úzko spojený s náboženskými ideami a s vierou osvieteného rozumu. „Cit od prírody je slepý. Účinkuje celkom tou istou silou ako pud. Slepá citlivosť nemôže byť istým základom náboženstva… Takéto náboženstvo, ktoré sa opiera len o city, nie je náboženstvom, ale rojčením… Keďže však rozum už raz poznal Boha a k nemu vedúcu cestu a nástroje, vtedy už city môžu veľmi vplyvne spoluúčinkovať.“^[1]

Predpokladom pravej zbožnosti je dôvera v Boha, vrúcna oddanosť a odovzdanosť, ktorá bez náreku alebo reptania rada prijíma každý údel z božích rúk s tým presvedčením, že je všetko dobré tak, ako Boh chce.^[2] Prepiata oddanosť a odovzdanosť môže sa zvrhnúť vo fatalizmus, či vo vieru v osud, ako to hlása islam. Cit pobožnosti môže sa rovnako zvrhnúť v pútničkárstvo — v bigotnosť, ktorá sa vybíja len vonkajšími formami. Poverčivosť je pochybená viera, ktorá prirodzeným veciam a zjavom dáva nadprirodzený výklad, významný pre ľudský osud. (Šťastné sedmičky, nešťastné trinástky, vykročenie ľavou nohou, čary a pod.) Fatalizmus, bigolnosť a poverčivosť, ako zvrátené city náboženské sú úkazmi duševnej plytkosti, alebo úchylnosti a môžu viesť ľudí k osudovým činom.

16. Skromnosť

Skromnosť ako sebacit je veľmi ušľachtilou citnosťou. Ale len vtedy, ak sme si tohto sebacitu úplne vedomí a nevyplýva zo sebapodceňovania. Skromný človek uznáva prednosti a schopnosti spolubližných, ale pritom si je dobre vedomý svojej vlastnej hodnoty, svoje dobré vlastnosti však nikdy nevynáša. Svoju osobu nikdy netlačí do popredia a v jeho spoločenskom slovníku „ja“ vyskytuje sa len veľmi vzácne. Uvedomelá skromnosť sluší každému, či je to vzdelanec, alebo boháč alebo jednoduchý bedár, zamestnávateľ, alebo zamestnanec, starec, alebo junoš. Najmä mladí ľudia obidvoch pohlaví by si mali uvedomiť, že skromnosť je najlepším odporúčaním do spoločnosti a prostriedkom k úspechu. „Kto sa ponižuje, bude povýšený.“

17. Statočnosť a cit pre česť

Statočnosť je dôvera v seba samých a vedomie, že sme súci na to, čo chceme vykonať. Statočnosť je mienka ľudí o mravnej cene istého človeka. V spoločenskom živote je veľmi užitočná, ba mnohokrát potrebná.^[3] Tieto dve definície v dostatočnej miere objasňujú pochop statočnosti.

CIT PRE ČESŤ je snaha človeka, aby jeho spolubližní mali o ňom takú predstavu, akú má sám o sebe, a aby posudzovali jeho vlastnosti, snahy a činy podľa zásluhy.

CIT KRIVDY prichádza vtedy, ak neuznávame pravdivosť mienky iného o nás, o našich citoch, snahách a skutkoch. Vzniká zvyčajne z omylu, neznalosti vecí a pomerov, alebo podľa klamných zpráv. Cit krivdy núti človeka k snahe, aby klamný úsudok bol napravený podľa skutočného a pravdivého stavu.

CIT URÁŽKY vzniká spozorovaním, alebo odôvodneným predpokladom, že nás niekto úmyselne ponižuje, náročky podceňuje naše vlastnosti, snahy a skutky so zrejmým úmyslom škodiť nám. Cit urážky má rozličné stupne a ľudí nespútanej vôle ľahko môže priviesť k osudným činom. Cit urážky môže vyvolať len osoba, na úsudku ktorej nám záleží. Človek, ktorý postupuje podľa svojho najlepšieho presvedčenia, je si vedomý, že čo koná, robí to najlepšie ako len vie, ten je povznesený nad všetky urážky, lebo si je dobre vedomý svojej mravnej ceny. Ľudia, ktorí sa urážajú pre každú maličkosť a hľadajú vo všetkom snahu urážlivosti, tým chýbajú mravné návyky, nejasné sú im mravné požiadavky; jasnejšie rečeno, ich charakter je plytký a prázdny.

V spoločenskom živote musíme sa veľmi chrániť toho, aby sme svojimi neprezreteľnými rečami, poznámkami, tvárením sa alebo gestami v nikom nevzbudili cit krivdy, tým menej urážky. Obzvlášť dbajme úzkostlivo v styku s ľuďmi, ktorí majú sklon vidieť vo všetkom krivdu, alebo urážku, aby sme im k tomu nedali podnet. Tí však, ktorí taja v sebe tieto neblahé a zlé sklony, nech sa snažia spútať ich vôľou a sebakázňou. Citom krivdy a urážky veľmi ľahko podliehajú ľudia s telesnými chybami. Človek nahluchlý, mrzutý pre svoju chybu, nazdáva sa, že je reč o ňom, ak nepočuje hovor. A čo by sa i o ňom vravelo a hymnicky by sa velebily jeho vlastnosti, mal by pocit krivdy, alebo urážky. V styku s takýmito ľuďmi musíme byť veľmi ohľaduplní a taktní, aby sme nezavdali príčinu k vzniku takýchto nepríjemných citov.

Kým vlastným hodnotám zodpovedajúce sebacenenie je pre človeka užitočné, zatiaľ preceňovanie a podceňovanie je chorobným úkazom charakteru.

18. Preceňovanie

Preceňovanie svojich vlastných schopností, vlastností a znalostí nazývame domýšľavosťou, ktorú možno deliť na tri stupne:

1. MÁRNOMYSEĽNOSŤ vzniká preceňovaním svojich telesných vlastnosti, ako: telesnej krásy, vzrastu, sily, úpravnosti odevu atď.

2. NAMYSLENOSŤ znamená preceňovanie svojich duševných schopností a hodnôt, ako: nadanie, vzdelanie, výkonnosť a jeho výsledky, totiž práca.

3. PÝCHA je zveličený sebacit, ak ide o bohatstvo, rodovú alebo rodinnú príslušnosť, verejné a spoločenské postavenie.

Zo všetkých troch stupňov domýšľavosti najodpornejšia je pýcha.

PRECEŇOVANIE sebacitu robí človeka nepríjemným. Taký jednotlivec, čo by zaujímal akékoľvek vážne verejné, alebo spoločenské postavenie, vždy sa nachodí na hranici smiešnosti a úbohosti. Ľudia, ktorí sa preceňujú, zpravidla bývajú spoločnosťou podceňovaní. „Kto sa povyšuje, bude ponížený.“

Ako mĺkvo a trápne pôsobia na ľudí takéto samochvály: „Len som sa zjavil a už boly všetky devy i ženy do mňa pobláznené…“ „Moja prednáška bola taká skvelá, že boli všetci poslucháči uveličení…“ „Čo mi na tisícovke záleží? Ministrov brat si to môže dovoliť…“ a pod.

19. Podceňovanie

Ak je preceňovanie štrbinou charakteru, je nim i vedomé sebapodceňovanie, lebo zvyčajne sledované sú ním určité nečisté zámery.

a) NESMELOSŤ je výrazom nedôvery v sebe. Mali by sme všetky podmienky byť smelými, ale obava, že náš postup, alebo konanie nie je na želateľnej výške, zastrašuje nás pred určitým vystupovaním, alebo konaním. Naša prvá prítomnosť v širšej spoločnosti, neistota znalosti spoločenských pravidiel a taktu robí nás nesmelými. Niet vari človeka, ktorý by sa aspoň raz v živote nebol dostal do situácie, v ktorej by sa nesmelosť nebola prejavila. Tento snížený, a možno povedať veľmi nepríjemný sebacit možno ľahko odstrániť dokonalou znalosťou toho, v čom sme si ešte nie istí, sebadôverou a sebakázňou. Nesmelosť nie je nečnosť. Je to len znamenie toho, že sme si v svojom počínaní ešte nie dostatočne istí.

b) OSTÝCHAVOSŤ je podobná nesmelosti s tým rozdielom, že kým pri nesmelosti je cit neistoty trvalý, alebo dlhší čas trvajúci, zatiaľ pri ostýchavosti sa strieda cit istoty s citom neistoty. Vo väčšine prípadov je však ostýchavosť iba predstieraná a veľmi príznačná u prostých dcier Eviných. Ostýchavosť v tejto forme veľmi dobre charakterizuje táto anekdota: „Ako ste sa mali na svadbe?“ — „Dobré by to bolo bývalo, dobré, ale…“ — „Nuž či nebolo čo jesť a piť?“ — „Horkýže nebolo! Všetkého bolo nadostač, ale…“ — „Čoho teda nebolo, keď bolo všetkého dosť?“ — „Čoho, hm, čoho??? Ponúkania nebolo, ponúkania…“ Nie je vari náhodou, že v ľudovej reči sa ostýchavosť plne kryje slovom „zaponúkanosť“.

c) ZAPONÚKANOSŤ je u nás bežným zjavom, a preto nebude od veci venovať jej viac pozornosti, lebo sa najmä na vidieku často stretávame s ňou. Zaponúkané osoby bývajú obyčajne postrachom hostiteľov. Hoci by si radi zajedly i hrdlo splákly, nesiahly by po niečom, zakiaľ by nebolo celého prívalu ponúkania vo všetkých vhodných i nevhodných formách. Vedľa ostýchavosti, ktorá je v danom prípade iba predstieraná, hrá tu nemalú úlohu i určitý stupeň márnomyseľnosti v podobe snahy, aby sa zaponúkanej osobe venovala zvýšená pozornosť hostiteľov, ktorú vo všednom živote nepoznáva, ale za ňou z pohnútok sebeckých túži. Je to charakteristický príznak staršej generácie prostých vidieckych žien i mužov. Je to však aj určitá tradícia nádychu folkloristického a preto ju nenačim pokladať hneď za necnosť. Naopak, v takom prípade, ak by sme boli hostiteľmi zaponúkanej osoby, nemusíme dbať na pravidlá ponúkania doslovne, že totiž najviac tri razy sa má hosť ponúknuť. V takýchto situáciách odhliadneme od pravidiel a ponúkame dotiaľ, zakiaľ sa ľady neprelomia a zaponúkaný hosť neuzná, že „ponúkania bolo dosť“.

d) TRÉMA či triaška je snížený sebacit osoby, ktorá má verejne vystúpiť, kde bude pozornosť obecenstva na ňu obrátená a zmocňuje sa v nej obava, často z príčin neznámych, že nebude môcť svoju úlohu dokonale ovládať. Tréma je typickým prejavom sníženého sebacitu hercov, herečiek a vôbec osôb, vystupujúcich verejne. Trpia ňou najmä začiatočníci, alebo i osoby, ktoré dostatočne neovládajú svoju úlohu (študenti a pod.). Najlepším prostriedkom na zahnanie trémy je dokonalá príprava, snaha, vôľa a chcenie, že svoju úlohu zvládneme čo najlepšie.

e) PONÍŽENOSŤ a prehnaná úctivosť sú vedomým snížením sebacitu obyčajne z pohnútok zištných. Osoba, prejavujúca poníženosť a prehnanú úctivosť, vždy sleduje tým určitý hmotný, alebo morálny prospech. Sú to vždy prejavy vedomé, nevyvierajúce z ušľachtilosti a duševnej jemnosti, ale len ako vonkajšie prostriedky, smerujúce k odmene. Žobrák z povolania bude ťa posielať priamo do neba, ak si ho štedre obdaroval, ale beda, ak si mu nič nedal; naskutku ťa posiela do najhorúcejšieho pekla. Žobrajúci Cigán alebo Cigánka bude „ruky, nohy boškávať“, nazývať ťa bude „baro rayom“ — „veľkým princom“, ale len dotiaľ, kým je výhľad na dobrý podarúnok. Ak nie, nuž z veľkého princa bude naskutku z teba „baro gádžo“ — „veľký chrapúň“.

Snížený sebacit, smerujúci k zisku, je neklamným dôkazom nepekného charakteru, ktorému sa máme vyhýbať. Vyskytuje sa on nielen medzi žobrákmi z povolania a Cigánmi, ale — bohužiaľ! — často i medzi tzv. vzdelancami, ktorí vyčerpávajú svoju energiu často viac na zveličené poklonkovanie svojím predstaveným, aby dosiahli nejaký úspech, ako na činorodú prácu. Takíto plazivci sú pravou rakovinou spoločnosti.

City altruistické^[4]

20. Súslasť, sústrasť

Z pomeru človeka k človekovi vznikajú city altruistické, city žičlivé, a tie sa vyznačujú v súslasti a v sústrasti, ktoré sú známe pod spoločným menovateľom ako súcit, alebo sa prejavujú v proticite v podobe závisti a škodoradosti. Cit ľúby nad slasťou iného je súslasť, cit neľúby nad žiaľom blížneho je sústrasť. Súslasť vyžaduje veľkú ušľachtilosť, kým sústrasť je ľahšia. „Na sústrasť stačí človek, na súslasť treba anjela.“ (Jean Paul.) Súcit v obidvoch svojich formách je tým vrúcnejší, čím je človek citovejšie založený a čím lepšie sa vie vžiť do ľúbeho, alebo neľúbeho citu spolubližného. Súslasť je ušľachtilé hnutie vysokej mravnej ceny. Zvyšuje naše blaho v chvíľach šťastia a pomáha nám ľahšie znášať starosti a žiaľ. „Rozdelená radosť — dvojaká je radosť, rozdelený bôľ — bôľu je pol.“

Obradné vonkajšie prejavovanie súcitu bez vnútorného zažitia nie je súcitom. Rovnako nestačí plakať a bedákať so zarmútenym, ale načim sa snažiť odstrániť príčinu, alebo aspoň vzbudiť v duši postihnutého silu, aby zármutok ľahšie niesol. Pravý súcit musí sa prejavovať skutkom. Pri prejavoch sústrasti dopúšťajú sa ľudia často veľkých netaktností. Lekári, ošetrujúci ťažko chorých, vedeli by o tom veľmi mnoho rozprávať. Krajne netaktné je pri návšteve ťažko chorého zúfalú tvárnosť doplňovať slzami, sústrastným ochkaním a všakovými prejavmi, týkajúcimi sa zúfalého stavu ťažko chorého. Na našom vidieku je veľmi zakorenený zlozvyk „poľutúvať“ v celých jeremiádach sirôtky, ktoré dostaly macochu, alebo otčima. „Úbohé sirôtky, zakiaľ vám žili mať, bolo vám nežiaľ, ale teraz, dostaly ste macochu“, počujeme neraz. Takáto, čo by aj dobre mienená sústrasť, nie je sústrasťou, lebo vyvolá neraz viac zla ako dobra; skôr zväčší zármutok, ako by ho mala uľahčiť a zdolávať. Rovnako načim byť pri prejave sústrasti u ľudí s telesnou chybou veľmi taktnými a nikdy neslobodno v prejave narážať na chyby týchto ľudí. Naopak, treba hovor vždy tak viesť, aby aspoň čiastočne osladil ich stálu zatrpklosť.

21. Proticity

PROTICITOM menujeme to, ak vzbudí v nás predstava o citoch iných ľudí cit protivný ich citu. Pre ilustráciu tejto definície nech slúži tento príklad proticitu: Nášho suseda postihne nešťastie (požiar, vyhynutie statku) a my sme spokojní, že nešťastie nepostihlo nás. Proticit sa veľmi ľahko môže zvrhnúť v škodoradosť a závisť, ktoré vyplývajú zo sebeckého založenia ľudskej povahy. V súkromnom i spoločenskom živote sa veľmi často stretávame s týmito nečnosťami.

a) ZÁVISŤ sa obyčajne rodí tam, kde sa záujmy jednotlivcov, alebo i celých skupín ľudí križujú. „Prečo on, a prečo nie ja?“, vtiera sa neraz otázka pri úspechu osoby inej a tu sa naskutku stretáme s najbežnejšou formou závisti. Ale ak je závisť do istej miery ľudsky pochopiteľná, škodoradosť je priamo diabolská.

Je smutnou skutočnosťou, že závisť je veľmi rozšírená vlastnosť najmä u žien. A kde je závisť, tam je nie ďaleko i škodoradosť.

b) VZBUDZOVANIE ZÁVISTI. Za rovnakú nečnosť, ako je závisť, načim pokladať i snahu po vzbudzovaní závisti nádherou, prepychom, prepínaným spoločenským životom, bohatstvom, nadaním a pod. Bohužiaľ, i táto nečnosť je bližšia ženám ako mužom, hoci i medzi mužmi nie je práve vzácnosťou. U ľudí takýchto vlastností majú vždy nečnosti, vyplývajúce zo zvýšeného sebacitu a vynášania svojho „ja“ do bohorovnosti veľmi teplé parenisko. S ľuďmi s takýmito vlastnosťami stretávame sa nielen v spoločenských salónoch, ale i v najzapadlejšej dedinke. „Ak ma v kostole uvidia v týchto nových šatách, všetky dievky budú závisťou zelenieť.“ Toto prirovnanie vraví viac, ako dlhé vysvetľovania.

Súcit je v živote veľmi potrebný, lebo je pohnútkou k ušľachtilým skutkom, zabraňuje mnohým nesprávnostiam a je základom blahovoľnosti, t. j. pravej lásky k bližnému, ktorá sa prejavuje skutkami a nevylučuje z nich ani nepriateľov. Zo závisti, škodoradosti a snahy vzbudiť závisť nevzíde nič dobrého. Pre človeka sú zbytočnou, stálou a bezmocnou mukou, lebo závisťou nik neumenší krásu, úspech, bohatstvo a šťastie iného, ale len sám seba trápi a sužuje.

22. Sympatia^[5] — Antipatia^[6]

Niet vari človeka, ktorý by nebol spozoroval u seba, že daktorá, celkom cudzia osoba, ktorú vari raz v živote videl, je mu sympatická a iná osoba zasa, práve tak neznáma, antipatická. Definícia tejto záľuby a nezáľuby znie: sympatia je neodôvodnená záľuba k daktorým osobám, veciam a činnostiam; antipatia zasa neodôvodnená nechuť k osobám, veciam a činnostiam. Obidve vznikajú náhle a z príčin často celkom nejasných.

V spoločenskom živote musíme byť veľmi obozretní, aby sme sa týmito „bleskovými“ záľubami a nechuťami nedali strhnúť k predčasným a klamným záverom, lebo pri bližšom styku sa tento pôvodný vzťah často mení: sympatia sa môže vystupňovať v lásku, alebo prejsť do antipatie a takisto antipatia môže vzrásť v nelásku, alebo sa zmení v sympatiu. Život nám produkuje často veľmi frapantné príklady. Z veľkej lásky môže vzrásť až smrteľné nepriateľstvo a z veľkého nepriateľstva zasa veľké priateľstvo. Preto usmerňujme hlavne svoje city nechuti voči neznámym, lebo tak sa uchránime výčitiek svedomia, že sme neodôvodnene mali v neláske osobu, ktorá je nám svojou dušou bližšia, ako sme sa nazdávali.

23. Ideál^[7]

Ideál je v našej mysli utvorený obraz, v ktorom sa sústreďuje všetko dobré a krásne v najhojnejšej miere. V úseku o citoch náboženských sme povedali, že aký človek, taký je jeho Boh. Smysel tohoto porovnania dá sa veľmi dobre uplatniť i pri rozoberaní pojmu lásky. Aký človek, taká je aj jeho láska. Ideály sú u rozličných ľudí rozličné, lebo záležia na založení, vzdelaní a duševnej ušľachtilosti človeka. Ideály primitívneho človeka sú celkom iné ako ideály ušľachtilého vzdelanca. Neraz počujeme s netajeným dešpektom: „Bol to kedysi môj ideál.“ Taký ideál voskrz nebol pravým ideálom, ale len z určitej nálady vysneným torzom, ktorý pri novom citovom vzbĺknutí zmizne z citového života, ale pravý ideál nikdy nezmizne, nezmení sa a stále sa iba zdokonaľuje. Zámena ideálu je možná len u človeka v počiatočnom vývoji, ktorý nadobudnutím vzdelanosti, skúsenosti a širšieho rozhľadu spozná, že pôvodný ideál jeho chudobných skúseností bol iba výsledkom nezrelých predstáv.

24. Láska

Živé a jasné predstavy o dokonalosti jednotlivých osôb, alebo celej spoločnosti, o dokonalosti a užitočnosti určitého konania vzbudzujú v nás mocný cit, ktorý menujeme láskou. Spisovateľ Trine takto píše o láske:

„Povedz mi, či kto mnoho miluje, a poviem ti, pokiaľ videl Boha. Povedz mi, či kto veľa miluje, a poviem ti, ako ďaleko vošiel do kráľovstva nebeského — kráľovstva súladu, lebo plnosť zákona je láska. Láska budí lásku, nenávisť plodí nenávisť. Láska a dobro posilňujú a budujú telo, nenávisť a hnev ho stravujú a ničia. Láska je ,vôňou života‘, nenávisť ,zápach smrteľný k smrti‘.“

25. Láska erotická

Je to láska k osobe druhého pohlavia, ktorá sa javí ako súlad duší, ktorý prevyšuje a pretvára vzťahy v manželstvo, založené na vzovnútornej záľube. Pojmom lásky v tomto smysle sa veľmi často jalove plytvá, lebo nie každý smyselný a chvíľkový záchvev je už láskou, ktorá by bola dostatočnou, aby mohla priviesť ku konečnému cieľu. Vari na milióny a milióny manželstiev, uzavretých pod chvíľkovým dojmom domnelej lásky, žalostne stroskotalo. Láska dvoch len vtedy môže viesť k úspešnému manželstvu, ak sa ich náhľady, ciele, spoločenské i hmotné, či existenčné záujmy stretajú, lebo manželstvo, budované na smyselnej záľube, čoskoro sa stáva pre obidvoch neznesiteľným jarmom. Práve v týchto okolnostiach načim hľadať základnú príčinu krízy dnešných manželstiev.

Láska erotická je nesporne jedným z najdôležitejších činiteľov v živote človeka a ľudstva, lebo od jej zdravého alebo chorobného prejavu záleží životné šťastie alebo sklamanie, rozvoj národov alebo ich úpadok. Keď si uvážime, že celá budúcnosť šťastnejšieho ľudstva na nej záleží, je zrovna zarážajúce, s akou hriešnou ľahkomyseľnosťou je tento najzákladnejší a pre ľudstvo najdôležitejší problém odbývaný. Základná príčina nesporne väzí v nedostatočnej príprave dorastajúcej mládeže pre život a uplynie ešte veľa desaťročí, až bude tomuto páľčivému problému venovaná náležitá pozornosť. Láska erotická veľmi výstižne je charakterizovaná Rückerom, ktorý vraví: „Láska je od pradávna najnovšia a jediná svetová udalosť.“ Áno, v živote každého človeka je svetovou udalosťou, lebo poznáva dosiaľ mu neznáme hlboké a príjemné otrasy a otvára mu nové a radostné peršpektívy do budúcna. Človek bol z lásky Boha stvorený pre lásku, ktorá osladzuje životné trpkosti, dáva podnety činorodé, vytvára statočnosť, odvahu, húževnatosť a živelný vzťah k životu a zdôrazňuje jeho vysoké cenenie. Ale má aj iné vzácne vlastnosti. Tými sú: nežnosť, ohľaduplnosť, milosrdenstvo, sebažertvovanie a celá škála ušľachtilých prejavov, ktoré len láska vie vybudovať, zveľaďovať a udržovať. Leonardo da Vinci poznal mocnú silu lásky, ako to vyplýva z uvedeného citátu: „Veľká láska sa rodí z veľkého poznania veci, ktorú milujeme a ak ju nepoznáš, nemôžeš ju milovať, iba — chudobne.“ Veľké poznanie je tou mocnou žulou, na ktorej spočíva veľká láska a z nej vyplývajúce životné šťastie. Každý má možnosť byť šťastným svojím spôsobom, podľa toho, do akej miery sú jeho túžby splniteľné. „Ak je človek nešťastný“ — zdôrazňuje Epikelt — „potom je to jeho vinou, lebo Boh stvoril ľudí, aby boli šťastní.“ Teda i v láske šťastní, ktorú umožňuje v najprirodzenejšej a v najzdravšej forme manželstvo.

Najnezištnejším prejavom lásky je pravá láska materinská, lebo mať je schopná pre svoje dieťa priniesť každú obeť, ba i život položiť. Naproti tomu láska detí k rodičom zakladá sa na neuvedomelom sebectve.

26. Láska priateľská

Láska priateľská plynie zo vzájomných sympatií a z vážnosti. Hocijako zdá sa byť nesebeckou, v podstate nie je bez sebeckého prvku, lebo hľadáme niekoho, kto by nám porozumel. Toto sebectvo však nenačim brať tragicky, lebo bez neho nebol by spoločenský život mysliteľným. Láska priateľská sa môže stupňovať, ale môže aj slabnúť.

Úprimná priateľská láska býva veľkou oporou človeka, lebo úprimné a nezištné priateľstvo vie neraz prinášať netušene veľké obete. „Kto je priateľ? Prvý človek, ktorý prichádza, keď celý svet odišiel…“ „Tí, ktorí nás oceňujú, ktorí pomáhajú budovať našu sebadôveru, zdvojnásobňujú našu silu…“ „Keby nám boli dnes naši priatelia a príbuzní odňatí, poznali by sme, že zmizla najväčšia pohnútka nášho života. Kto by sa potom namáhal, aby nám povedal dobré slovo, aby sa radoval z nášho úspechu, bol pyšný na nás, keď sa nám dobre vodí, alebo cítil s nami v neúspechu?“ (Marden: Mal som priateľa.) O skutočnom priateľstve výstižne sa vyjadril i Novalis: „I keď sa ti všetci spreneveria, zostanem ti verným.“

Láske priateľskej nielen v dnešných časoch prikladá sa veľká váha, ale bolo to tak i v minulosti, ako nás o tom poučujú mnohé pamiatky z múdroslovia o priateľstve. I vo výrokoch gréckych a rímskych filozofov nachodíme mnohé definície o priateľstve a jeho význame pre človeka. Cicero učil: „Kto by chcel vziať priateľstvo zo života človeka, ten by bral slnce z jeho sveta.“ Sv. Ambróz vysoko si cenil a hodnotil priateľskú lásku, o ktorej sa nasledovne vyslovil: „Priateľstvo nemá byť colným úradom na vybieranie povinných dávok, ale zdrojom radosti a okrasou života.“ I v čínskych prísloviach nachodíme mnohé, ktoré zdôrazňujú potrebu priateľskej lásky. Jedno z nich nás poučuje: „Zabúdajte na preukázané priateľské služby, ale pamätajte na prijaté dobrodenia.“

Skutočné priateľstvo človeka k človeku musí vyvierať z hĺbky srdca, z duševného súzvuku a úprimnej ľudskosti. Chamford to dobre pochopil a vystihol, keď napísal: „Azda musí človek prv pocítiť lásku, aby dobre rozumel priateľstvu.“

El. Early v „American Magazine“ pokúsil sa praktickými testmi definovať otázku priateľskej lásky pod názvom: „Boli by ste dobrým kamarátom?“

„Ste spoľahlivý priateľ — nezištný v láske a obetavý — a máte vlastnosti, potrebné pre spoločný život? Áno? To si vravíte vy! Ale čo vravia psychologovia? Podívajte sa na tento test, sostavený na základe skutočných otázok a odpovedí vynikajúcimi americkými psychologmi. Odpovedzte na nižeuvedených 20 otázok alebo „áno“ alebo „nie“. Samozrejme podľa pravdy. Potom ich srovnajte s odpoveďami.

1. Predstavujete si dakedy, ako zachraňujete dieťa pred automobilom, z vody, alebo ako sa vrháte do horiaceho domu, aby ste vykonali hrdinský čin?

2. Nakláňate sa na stranu, keď si sadáte?

3. Žiadate od ľudí, ktorí vás milujú, aby vám slúžili?

4. Ste od prírody pravorukým?

5. Myslíte, že „Alebo všetko, alebo radšej nič…“ je dobrá zásada úspechu?

6. Bolí vás často z neznámej príčiny hlava?

7. Ľahko sa červenáte?

8. Skutočne vás teší práca telesná alebo duševná?

9. Spíte s rukami založenými za hlavou?

10. Trávite veľa času štúdiumom alebo poučným čítaním?

11. Spávate pokojne? (To neznamená, či nechrápete, ale či sa príliš často neprevraciate.)

12. Myslíte, že žiadna žena si nevie udržať mužovu lásku?

13. Ak niečo kritizujete, podávate zároveň návrh na zlepšenie?

14. Chováte sa k druhému pohlaviu pohŕdavo?

15. Bolo vám menej ako dvadsaťdva, keď ste sa po prve vážne zamilovali?

16. Zaujímate sa o prácu, život a lásku iných ľudí?

17. Staviate sa rád vo verejnosti do popredia?

18. Myslíte, že keby ste so svojou vyvolenou niečo veľmi nepríjemného prežili, že by vám to skazilo celý život?

19. Myslíte, že muž je cennejší ako žena?

20. Odkladali ste dlho ženenie?

Správne odpovedi: 1. Áno. 2. Nie. 3. Nie. 4. Áno. 5. Nie. 6. Nie. 7. Nie. 8. Áno. 9. Áno. 10. Áno. 11. Áno. 12. Áno. 13. Áno. 14. Nie. 15. Áno. 16. Áno. 17. Nie. 18. Nie. 19. Nie. 20. Nie.

Ak sa shoduje 10 z vašich odpovedí, znamená to, že ste dobrým kamarátom, dobrým milovníkom a verným priateľom. Ak sa neshoduje vyše 10 odpovedí, ste nedobrým kamarátom, pravdepodobne veľmi náročným. Ak sa však rozchádzajú vaše odpovede úplne s našimi, ste osoba protispoločenská. Protispoločenské osoby — končí Mr. El. Early — zriedkakedy bývajú dobrými manželmi a dobrými priateľmi.“

Hociako znie citovaný test nefalšovaným amerikanizmom a určitou naivitou, predsa načim úprimne priznať, že je to dobrý postreh, i keby sa mnohé otázky mohly doplniť^[8] a vymeniť priliehavejšími. Ale i takto dobre splnia svoj cieľ, lebo boly podané z ušľachtilej pohnútky, smerujúcej na opravu povahových chýb človeka, ktorý chce byť dobrým priateľom a užitočným členom ľudskej spoločnosti.

27. Žiarlivosť

Vzrastom živlu sebeckého v láske vzniká žiarlivosť, ktorá je prameňom strasti pre žiarlivca i pre jeho obeť, „Eifersucht ist eine Leidenschaft — die mit Eifer sucht was Leidenschaft.“ — „Žiarlivosť je vášeň, ktorá so zápaľom hľadá, čo pôsobí utrpenie.“ (Schleiermacher.)

28. Láska k bližnému

Láska k bližnému je ideál človeka. Confucius učil: „Ak je niekto k tebe milý, buď voči nemu milým; ak je ti nepriateľom, buď k nemu spravodlivý.“ Pojem lásky k bližnému Kristus stručnejšie a výstižnejšie vyslovil: „Milovať budeš bližného svojho ako seba samého.“

Snahou človeka musí byť, aby uskutočnil tieto krásne slová Kristove, ktorý nerobí ani u nepriateľa výhrad, ako čínsky mudrc Confucius, ktorý radí k nepriateľom byť spravodlivým „Seid umschlugen Millionen“, — „Objímam vás, milióny“, spieva nadšene nemecký básnik Schiller v nesmrteľnej IX. symfónii Beethowenovej (An die Freude), na radosť ľudstva-života. Aký pustý a chladný by bol život, keby sme sa navzájom nevšímali, keby sme žili bez priateľstva a lásky k bližnému. Na princípe lásky je stavaný celý náš rodinný, spoločenský, národný a štátny život. Láska je tým tmelom, ktorá nás spája a cukrom, ktorý nám osladzuje život. Bez lásky by naše srdce civelo prázdnotou; nebolo by bez nej ani snáh, ani túžob, ani radostí, ani slastí.

29. Neláska

Neláska a nenávisť sú stupňovaným opakom lásky. Neláska sa prejavuje z nedostatku lásky s miernym prejavom zlomyseľnosti. Nenávisť vzniká z pocitu urážky skutočnej, alebo len domnelej. Môže viesť k pomste, alebo k neustálemu trápeniu nenávideného. Vyšší stupeň nenávisti vo svojej zaslepenosti je schopný i zločinu. Preto sa musíme všemožne brániť, aby sme sa vyhli neláske a nenávisti. Snažme sa pochopiť svojho bližného, poznávajme pohnútky jeho činov, skúmajme vplyvy, ktoré na neho pôsobily a na míle obídeme nelásku a nebudeme poznať ani túžbu po pomste. Vraví sa: „Pomsta je sladká“, ale k tomu veľmi vtipne dokladá nemecké príslovie, že si ňou veľmi ľahko možno pokaziť — žalúdok; totiž odniesť z pomsty vyplývajúce zlé následky.

City spoločenské

30. Solidarita^[9]

Prameňom citov spoločenských (sociálnych) je pomer jednotlivca k spoločenskému celku, akým je rodina, obec, národ, štát, spoločenské vrstvy, náboženské spoločnosti a pod. Základom spoločnosti je rodina a spoločenským citom k národu je vlastenectvo. Pravé vlastenectvo práve tak ako láska k bližnému, je len vtedy pravým vlastenectvom, ak sa prejavuje skutkami. Dobrý vojak — vlastenec je ochotný hocikedy opustiť svoju rodinu a obetovať sa za národ; dobrý vlastenec-nevojak vie zasa priniesť veľké hmotné a mravné obete za národ. Tu vystupuje do popredia solidarita. Všetci za jedného a jeden za všetkých. Toto je najvlastnejší spoločenský cit, lebo sa vzťahuje na ľudí, pokiaľ sú členmi spoločnosti. Pri solidarite nejde o osobnú náklonnosť ako pri priateľstve. Osobne si môžu byť členovia ľahostajní, ba i nepriateľskí, ale ak ide o spoločnú vec, podporujú sa navzájom bez ohľadu na osobný pomer.

I keby sme pripúšťali mravnú oprávnenosť svetoobčianskych snáh ako pomer jednotlivca k všeľudstvu, predsa nesmieme zabúdať, aké ciele sú jeho veľkou propagáciou sledované. Dnes už veľmi dobre vieme, že propagačnými strediskami kozmopolitizmu boly slobodomurárske lóže a najhorlivejšími jeho propagátormi príslušníci hŕstky rasy bez vlasti, ktorá sa chcela zmocniť svetovlády. Druhá svetová revolúcia, zrodivšia sa v iskernom nacionalizme, dokonale obnažila skryté ciele, ktoré sa za touto ináč krásnou ideou skrývaly a otvorila oči všetkým prívržencom problematického demokratizmu a liberalizmu.

I. G. Herder o kozmopolitizme sa veľmi výstižne vyjadril v známom jeho citáte:

„Divoch, ktorý spokojnou láskou miluje seba, svoju ženu a svoje deti, a ktorý horí pre svoj kmeň jednako ako pre seba, je opravdivejšia bytosť ako ten vzdelaný tieň, ktorý je nadšený pre meno svojho celého pokolenia, t. j. pre samé meno. Rozchlipnuté srdce kozmopolitové je chatrč pre nikoho.“

Kozmopolitizmus Kristov nie je kozmopolitizmom Marxovým a jeho ideových a rasových príslušníkov, lebo Kristov kozmopolitizmus vyviera z najčistejšej lásky Bohočloveka k všetkému ľudstvu, bez najmenšej stopy sebectva a so snahou pomôcť každému, kdežto kozmopolitizmus Marxových ideových a rasových príslušníkov je budovaný na bezmedznom sebectve, smerujúcom na podmanenie a ovládanie celého sveta. Takáto svetoobčianska solidarita, podceňujúca, malicherizujúca a priamo zosmiešňujúca národnú súdržnosť a pri tom sledujúca mocenské a hmotné výhody, nemôže byť z mravného hľadiska nikdy uznaná za oprávnenú, ba plným právom ju možno nazvať za nemravnú. Jedine oprávnenou kozmopolitickou formou solidarity je vznešená myšlienka kresťanstva, ktorá učí bezištne láske, schopnej každej žertvy, lebo jedine táto láska vedie k úprimnej solidarite všetky rasy a národy sveta.

31. Cit pre pravdu

Jedným z hlbokých a zušľachťujúcich citov ľudských je cit pre pravdu, ktorý je shodou výsledkov myslenia so skutočnosťou. Cit pre pravdu je záľuba v pravde. „Hľadajte pravdu a ona vás spasí. A poznajte pravdu a pravda vás vyslobodí.“ (Ján VIII. 22.) Chemik rozlučuje hmoty, prírodospytec skúma príčiny a následky prírodných javov a pod. Tu sa javí hľadanie pravdy, ktoré je spojené s napätím a vzrušením a nájdením pravdy nastáva uvoľnenie. City, ktoré sprevádzajú vnímanie pravdy, alebo nepravdy, sú citmi logickými, intelektuálnymi.

„Kto k sebe a k druhým je pravdovravný a ním zostáva, má najkrajšie vlastnosti najväčších talentov.“ (Goethe.)

Cit pre pravdu je tým mocnejší, čím väčšmi je smysel pre pravdu vyvinutejší, čím je objavená pravda cennejšia, novšia, alebo nepravda významnejšia.

Spomína sa, že asketický matematik a fyzik Pythagoras obetoval z radosti, že sa mu podarilo dokázať pravdivosť svojej známej matematickej vety, bohom hekatombu (100 zvierat). Archimedes po objave známeho fyzického zákona rozradostene bežal po syrakúzskych uliciach a z plného hrdla volal: „Heuréka!“ — „Našiel som.“

City z hľadania a objavovania pravdy sú prameňom čistých radostí. Ale city logické majú pre človeka aj veľký mravný význam, lebo úzko súvisia s citom mravným. Je starou pravdou, že kto nerozoznáva pravdu od cigánstva, nemá smyslu ani pre „moje“ a „tvoje“. Kto nie je úprimný a poctivý vo svojich slovách, nebude poctivým ani v svojich skutkoch.

32. Osobné presvedčenie

Súhrn všetkého, čo pokladáme za pravdu, tvorí naše osobné presvedčenie. Čo sa s týmto presvedčením shoduje, uznávame za pravdu, a čo sa mu protiví, pokladáme za nepravdu. Osobné presvedčenie sa mení, vyvíja vekom, životnými skúsenosťami a vzdelaním. Ak zmení niekto svoje osobné presvedčenie bez odôvodnenej vnútornej potreby, alebo presvedčenia, čisto len z príčin zovňajších, od ktorých očakáva určité výhody, svedčí to o nízkosti charakteru (chameleonstvo). V časoch odporných politických pretekov boli sme stálymi svedkami takýchto zjavov. Vyskytli sa ľudia, ktorí do roka i dva razy zmenili svoje politické presvedčenie. Iní zasa mali až desať politických legitimácií, aby si to vraj nikde nepokazili, ak by si tak — nedajbože — daktorá strana získala v správe štátu prevahu. Roztrieštenosť politická veľmi neblaho pôsobila na ľudí. Osobné presvedčenie stalo sa trhovým artiklom, kto dá viac, alebo kto sľúbi viac a odkiaľ možno čakať nejaký nezaslúžený zisk, alebo sinekúru. Mnoho rokov vytrvalej a úmornej práce výchovnej bude treba, až sa tie všelijako pokrivené a zmäknuté chrbtové kosti narovnajú a stvrdnú.

Vzdelaný, taktný, charakterný a spoločensky cibrený človek svoje osobné presvedčenie vždy vie uhájiť, ale ho nikomu nevnucuje. Cudzie osobné presvedčenie máme si ctiť tak, ako si želáme, aby bolo naše presvedčenie ctené. Neraz je veľmi ťažko rozhodnúť, kde je úplná pravda. Nie sme neomylní! Na omyl dobromyseľne a taktne upozorníme, ale jednako i my sa dajme poučiť a netrvajme tvrdošijne na svojich omyloch. „Cuiusvis hominis est errare; nullis, nisi insapientis errare perseverare“ = „Každý človek sa môže zmýliť; nik netrvá na svojom omyle, iba nemúdry.“ (Cicero: Phil. XII. 2.) — „Errare humanum est“ = „Mýliť sa je ľudské“ (Seneca).

33. Obmeny neprávd

Opakom pravdy je nepravda, ktorá má rozličné obmeny. Nepravdu neúmyselnú nazývame omylom. Úmyselnou nepravdou je lož, zapieranie (tajenie), pretvárka, ohováranie, pochlebenstvo.

1. OMYL. V spoločenskom živote býva častým úkazom, že niekto z neznalosti vecí, alebo na základe nesprávnych informácií zo zrejmého omylu tvrdí niečo. Ak chceme omyl priviesť na pravú mieru, musíme si veľmi taktne počínať, lebo bezohľadné dokazovanie pravdy môže dať podneť k veľmi nepríjemnej hádke. Pri vysvetľovaní omylu nikdy nesmieme použiť slova: „To je lož, nepravda, cigánstvo!“, ale skromne upozorníme na omyl: „Ráčite byť mylne informovaný. V skutočnosti sa vec takto má…“ Je veľmi dôležitou požiadavkou taktu, aby sme na omyl iného upozornili iba vtedy, ak sme si celkom istí, že ide o omyl a máme naporúdzi dostatok presvedčivých dôvodov a dôkazov, aby sme mohli omyl jasne a presvedčivo vysvetliť. Omyl sa nedá presvedčivo vysvetliť, ak budeme argumentovať slovami: „ja myslím, ja sa domnievam, počul som, že…“ Ak bol omyl vhodne vysvetlený a naše vývody prijaté, viac sa o tomto predmete nerozširujme, aby sme nepripravili osobe, ktorá z omylu tvrdila nepravdu, nepríjemné chvíle. Málo ľudí je, ktorí so svojho hľadiska by radi priznali svoj omyl, ale keď už priznali, nesmie im byť pripomínaný.

2. ZAPIERANIE, alebo TAJENIE je pohodlným prostriedkom slabochov a zbabelcov, ktorí v obave pred následkami svojho ľahkomyseľného konania uchyľujú sa k prostriedkom luhania. Je to nečnosť, s ktorou sa stretáme každodenne, takmer na každom kroku. Človek charakterný, i keby išlo o jeho škodu, nikdy sa nesníži k takémuto pohodlnému prostriedku, ale mužne prizná svoj skutok, alebo úmysel.

3. PRETVÁRKA. Ak je zapieranie veľkou nečnosťou, pretvárka je ešte väčšou. Vyznačuje sa v tom, že osoba, ktorá sa pretvaruje, snaží sa kryť svoje skutočné city a predstiera city nepravdivé, nezažívané. Užíva pri tom rozličné falošné výrazy tvári, presvedčivé gestá a frázy, celkom opačné ako je jeho skutočné cítenie. Vie sa veľmi sladko tváriť ku kyslej omáčke. Človek pretváračný je ľudove výstižne nazvaný falošným (neúprimným, klamným). Kým zapieranie smeruje tam, aby odstránilo nepríjemné následky, vyplývajúce z určitého poklesku, zatiaľ pretvárka sleduje snahu zdať sa príjemnejším, ušľachtilejším a lepším, ako v skutočnosti je. Pretvárka veľmi často sleduje i zištné ciele. Pretvárka otravuje život spoločenský a znemožňuje život rodinný. Sprevádzaná je frázami, ktoré vyjadrujú opak skutočných citov, príval sľubov, ktoré pretváračný frázista nikdy nehodlá uskutočniť. Hlása krásne zásady, posudzuje iných, ale sám sa podľa nich nespravuje.

4. OHOVÁRANIE je najhanobnejšou formou luhania, lebo nielen že sa luhá o osobe druhej, ale čo je ešte väčšmi odsúdeniahodné, za jej — neprítomnosti, takže sa nemôže brániť. Ohováranie je ako vo všednom, tak i v spoločenskom živote, v zapadlej chalupe práve tak, ako i v spoločenskom salóne bežným zjavom. Rozdiely sú len v tom, v akej forme sa ohováračky podávajú. Niekto s nevídanou bezočivosťou vie povláčiť osobu neprítomnú, zasypať ju podlými hanami; iný za celej serie pretvárok, v podobe „poľutovania“, predstieranej dobromyseľnosti, s vyberanou rafinovanosťou vie osobu nenávidenú strhnúť s piedestálu čnosti do páchnuceho kalu zlomyseľných hútanín a cigánstiev. Tie tzv. salónne ohováračky, ozdobené farizejskými pozlátkami, sú nebezpečnejšie a škodlivejšie ako jednoduché, hrubé a primitívne ohováranie, lebo niet pri nich predstieraného súcitu, dobromyseľnosti, ale prosto: čo na srdci, to na jazyku. Od ohovárača nie je lepší ani ten, kto klebety počúva a rozširuje. I v týchto nečnostiach vynikajú ženy nad mužmi. Mohlo by sa povedať, že je to čnosť žien a soženštilých, bezcharakterných chlapov.

5. POCHLEBENSTVO sa prejavuje v tom, že človek zveličenými chválami snaží sa nezaslúžene osobu vynášať, aby tým získal dajaký hmotný zisk. Pochlebenstvom podplácaný sebacit osoby druhej je veľmi príznačnou vlastnosťou príživníkov, Cigánov, remeselných žobrákov, ale i ľudí z určitých odborov zamestnania, kde je úspech často závislý na pochlebenstve.^[10] Príživník vie hymnicky velebiť pri každej vhodnej i nevhodnej príležitosti osobu svojho záujmu, od ktorej čaká hmotný zisk. Zavše nájde priliehavé slová, s ktorými vie ospravedlniť i najpodlejšie skutky svojej obete, ba vonkoncom snaží sa ich včleniť medzi čnosti. Najväčší počet príživníkov býva medzi spustlou polointeligenciou, u ľudí, ktorí predtým hmotným, úradným, alebo spoločenským postavením niečo znamenali a aby udržali aspoň zdanie svojich bývalých pozícií, pochlebenstvom snažia sa udržať nad vodou. Slovenčina má sopár priliehavých ľudových termínov pre pochlebníka-príživníka, ako: potrimiskár, poškrabpaňvička, obročník ap.

Človek márnomyseľný je znamenitým objektom pochlebenstva, bez ktorého zdal by sa mu život úplne prázdnym. Človek vzdelaný, skromný a taktný akékoľvek pokusy o pochlebovanie ostro odmieta a s odporom zavrhuje, lebo si je vedomý mravnej hodnoty svojich skutkov i bez ich častého vynášania.

Vedľa hrubých foriem pochlebenstva, smerujúcich za hmotným ziskom, rozoznávame i miernejšie formy pochlebenstva, ktoré sa zvyčajne pohybujú medzi hranicou nevinného podplácania citov a zdvorilosťou. Takýmto nevinným pochlebenstvom je pochváliť matke dieťa, dáme toaletu, umelcovi výkon, hostiteľke znamenité jedlá a pod. Takéto drobné lichôtky, bez úmyslu získať za ne nejaký zisk, ani dobré spoločenské chovanie, ani takt nezavrhujú, ba naopak, použité na vhodnom mieste a vo vhodnom čase sú vonkoncom požiadavkou dobrého mravu (bontónu).

U nášho pospolitého ľudu sú podobné, nevinné formy pochlebenstva priamo vžité. Vidiecka žena dávno nevidela svoju známu: „Aká si mi — neúrekom — utešene driečna“, povie, hoci by oslovená bola priam na mukách. Pravda, nezabudne pri tom ani na zaklínaciu formulu: „neúrekom“, aby — nedajbože — jej pochvala nezaškodila. Sedliak sedliakovi statok nepohaní — ak pravda, nejde o výslovnú zlomyseľnosť. „Neúrekom, aké sú krásne tie volky“, povie, ale vopred ich popľuje, na dôkaz toho, že jeho chvála je úprimná a nechce, aby jeho chválou (v duchu vžitej povery) nebolo lichve učarované. Tu sa stretáme, čo aj s primitívnym, ale prirodzeným prejavom dobrého mravu, čo je najlepším svedectvom toho, že náš „špatnokrásny ľud“, ako to napísal Sládkovič, má vrodenú zdvorilosť, ktorá by v určitých svojich formách mohla slúžiť často za vzor i mnohým tzv. povrchným vzdelancom.

Krasocit

34. City estetické

Krása je shoda medzi formou a obsahom, čo zodpovedá predstave. Cit, vzbudený predstavou krásy, menujeme krasocitom. Je to cit, závislý na našom osobnom dojme a nazeraní, a javí sa ako záľuba v krásnom a neľúbosť v nepeknom. Cit pre krásu odlišuje sa od citov smyslových celkom zreteľne. Predpokladá množstvo predstáv a cítení, splynutie zovnútorných dojmov s vlastnými citmi, náhľadmi a myšlienkami, ako aj hlboké preniknutie vlastnými vzťahmi a skúsenosťami. Krásu môžeme vnímať všetkými smyslami v prírode. Napodobenie prírody a jej prejavov je umenie. Umenie je hnutie citové, ktoré sa prejavuje v maliarstve, sochárstve, architektúre (umenie priestoru), v hudbe (umenie zvukov a tónov), ďalej v slovesnom umení, v básnictve, spisovateľstve atď. V umení podlieha krása určitým pravidlám súladu a v primeranom striedaní súladu s nesúladom. Dobre vyvinutý krasocit je studnicou mnohých radostí a pomáha človeka zušľachtiť. V každom našom počínaní má byť snaha za pravou krásou, totiž po všetkom dobrom a ušľachtilom. O čo je človek ušľachtilejší a o čo má srdce čistejšie, o to je aj jeho myseľ súladnejšia a nachodí väčšiu záľubu vo všetkom krásnom. V trojhviezdí krásy, pravdy a dobra sú sústredené všetky vznešené snaženia a túžby ľudstva.

Slávny francúzsky sochár Rodin sa o krásnom vyslovil nasledujúce: „Čo je krásne, nelíši sa od toho, čo je účelné, nech si o tom nevedomci myslia, čo myslia!“

Je veľmi smutnou skúsenosťou, že v kruhoch našich vzdelancov je o vyššie umenie zarážajúce málo smyslu. Operné predstavenia, hodnotné koncerty, umelecké výstavy bývajú až na zúfanie prázdne. Zvýšený smysel odzrkadlil by sa blahodarne i u širších vrstiev národa, ale pri takej ľahostajnosti a nevšímavosti práve tých, ktorí by mali byť vzorom, nedajú sa očakávať želateľné zmeny.

35. Vkus

O človekovi, ktorý má schopnosť oceňovať javy ako krásne, vravíme, že má vkus. Táto schopnosť je pri rozličných ľudoch rozličná; ba i pri tej istej osobe sa časom mení, cibrí a vyvíja. Vývoj je však závislý na osobných podmienkach, ktoré sú vrodené, získané vzdelaním a skúsenosťami. Je však závislý na povahe, mieste a čase, ba i na podnebí. Nadanie je pri tom veľmi dôležitým činiteľom. Vieme zo skúsenosti, že niekto už v najútlejšom veku prejavuje nevšedný záujem o hudbu alebo maliarstvo, kým väčšina je ľahostajná. Na vkus pôsobí vek, prostredie, výchova, v nemalej miere tiež zvyk, ako aj citové zaujatie. Čo máme radi, to pokladáme za krásne.

Tým, čím je vo vzájomnom pomere ľudí takt, tým je v pomere k veciam vkus. Vkus, ako taký, nemá so slušnosťou nič spoločného, ale pre zjemnelý a spoločenský spôsob života je práve taký potrebný, ako takt pre dobrý mrav, lebo je výrazom jemnejšieho cítenia k veciam, ktoré nás obklopujú a slúžia k našej potrebe. Práve tak, ako by sa pokladalo za netaktné zjaviť sa medzi chudobou v prepychovej toalete, práve tak by bolo nevkusom ísť na turistickú túru v cylindri a v salónnom úbore. Mohol by sa niekto v spoločnosti v každom ohľade dokonale taktne chovať, ak by sa však v nej ukázal v nevkusnom a krikľavom odeve, i pri všetkých svojich vzácnych duševných vlastnostiach a telesných prednostiach pôsobil by smiešne. Vkus a neslohovosť sú dva pojmy, ktoré sa navzájom vylučujú.

Dobrý vkus neodzrkadľuje sa len na odeve, celkovej úpravnosti, ale vyjadruje sa v každom našom konaní a v celom spôsobe života. Vtedy sa stáva vkus prejavom osobnosti (individuality), dôležitým činiteľom celkového dojmu, akým človek svojím zjavom pôsobí na svoje okolie. Mať dokonalý vkus je ťažšie, ako byť taktným, lebo, ako sme vyššie uviedli závislý je na viacerých podmienkach. Predovšetkým načim mať dobre vyvinutý cit pre harmóniu a vnútornú podstatu neživého sveta.

Človek s vyvinutým krasocitom a zdravým a dokonalým vkusom býva dobrým spoločníkom, hosťom i hostiteľom. Preto sa treba snažiť, aby sme svoj vkus stále zdoknaľovali, lebo od dobrého vkusu často sú veľmi závislé prenikavé spoločenské úspechy. Prostriedkami na zdokonaľovanie vkusu sú: návštevy obrazární, cenných filmov, umeleckých i umeleckopriemyselných výstav, módnych prehliadok, sochárskych a staviteľských diel, tiež divadlo a čítanie cennej literatúry.

36. Móda

Zovšeobecnelý vkus času nazývame módou. Týka sa hlavne zovnútorných výrazových prostriedkov, ako formy šatstva, obuvi, klobúkov, nábytku, rozličných toaletných a kozmetických prostriedkov a pod. Definíciu o móde, rozmarnej to vládkyni ženského sveta, veľmi ľahko pochopíme, ak si obzrieme toalety z minulých 20 — 30 rokov. Mimovoľne sa usmejeme nad ich formami, ktoré nám prichodia smiešnymi. A ešte väčšmi toalety z minulých storočí. Tón módy obyčajne udávajú veľké módne podniky, ďalej popredné spoločenské salóny. V najnovších časoch veľmi významným propagačným prostriedkom módy stal sa film. Veľkomestské kiná často prinášajú najnovšie módne kreácie z celého sveta. Je isté, že značný vplyv majú na vývin módy nové filmy zo spoločenského života, lebo film si zabezpečuje najvynikajúcejších navrhovateľov toalet a títo snažia sa získať si vkus verejnosti, aby ich výtvory zovšeobecnely, staly sa módou.

Ale nielen odev, obuv, klobúky a pod. podliehajú móde. Podlieha jej i tzv. módne umenie a literatúra. V jednom čase verejnosť vychytí niektorého maliara, sochára, spisovateľa, básnika a ich diela stanú sa módnymi. Sú predmetom denných rozhovorov. Ale trvá to iba kratší čas a vychytené osoby a ich diela pomaly sú zabudnuté a módnymi sa stávajú iní, ktorí lepšie vyhovujú jestvujúcej móde. Jedine skutočne cenné umenie a literatúra nemení sa s módou. Z toho vyplýva, že módou vychytené umelecké a literárne diela boly inšpirované časovým vkusom a preto aj ich trvácnosť je len dočasná, zakiaľ sa vkus verejnosti nezmenil.

Zpomedzi oblekov najtvrdšie vzdorujú móde prostonárodné kroje, ktoré cez stáročia zachovaly svoj pôvodný typ. Ale kde sa podarilo móde vniknúť, tam spôsobila v štýlovosti krojov veľké škody.

Keďže sa móda najviac uplatňuje v spoločenskom živote a patrí medzi dôležité požiadavky etikety, musí sa s ňou počítať a k nej sa prispôsobovať. Iste by veľmi smiešne pôsobilo, zjaviť sa v spoločnosti v toalete, alebo v panskom odeve, povedzme v „kaiseroku“, či v tzv. „ferencjóške“, ktoré už dávno vyšly z módy. Pokladalo by sa to nielen za nevkus, ale i za výstrednosť, ktorá je prípustná iba na javisku, alebo na maškarnom bále.

City mravné

37. Význam mravných citov

O mravnej hodnote človeka rozhodujú jeho činy, smýšľanie a chcenie, ktorými sa spravujú jeho skutky. Kto činí vždy tak, že sa jeho činy shodujú s dôstojnosťou ľudskou, chová sa mravne. Mravnosť sa nám javí ako zvláštny druh krásy, ktorú vidíme v konaní človeka, ktoré smeruje vždy k dobru.

38. Svedomie

Svedomím menujeme mravný cit, ktorý je prísnym sudcom nášho konania. Pokojné a čisté svedomie je podmienkou spokojného života a prejavuje sa duševným pokojom a uspokojením. Svedomie sa javí pred skutkom ako cit pre povinnosť, a pri skutku sprevádza a podľa skutku súdi cit pre spravodlivosť. Nesúhlas vlastného chcenia s požiadavkami mravnosti sa javí ako rozladenosť, nespokojnosť, hanblivosť, ľútosť, hana, rozhorčenie, „spravodlivý hnev“ a zúfalstvo.

Ak človek vedome koná proti mravnému zákonu pod vplyvom rozličných pohnútok, nastávajú tzv. výčitky svedomia, ktoré sú príznakom dostavivšej sa ľútosti. Cit ľútosti sa môže vystupňovať do takej vysokej miery, že prehluší celý ostatný život, najmä vtedy, ak sa spôsobené zlo nedá odstrániť. Dva klasické príklady nám tento stav vhodne objasňujú: Kain po zabití svojho brata túlal sa svetom, Judáš po zrade sa obesil. Ale i v dnešných časoch sme stálymi svedkami podobných výsledkov zúfalstva, najmä ak ide o spôsobenie nenapraviteľného zla.

39. Cit pre spravodlivosť

Cit pre spravodlivosť je vrcholným zjavom života. Spravodlivý bojuje proti každej krivde, spáchanej hocikým na hocikom. Nespravuje sa pravidlom: „Čo ťa nepáli, nehas“, ani sa nesnaží byť u každého obľúbeným a s každým zadobre. Zdá sa to paradoxné, ale je to skutočnosť, že nie je najlepším človekom ten, o ktorom sa vraví, že nemá nepriateľov. Z toho nám vyplýva poučenie, že človek s citom spravodlivosti nemôže sa každému páčiť, lebo kto je na strane spravodlivosti, musí súdiť nespravodlivých. Ľudia, ktorí nemajú nepriateľov, sú alebo ľudia bez charakteru, alebo úplní telesní a duševní mrzáci. Mravné city sú pohnútkami k mravným činom; preto záleží na nich mravná hodnota človeka, ako mravná podstata. Kým city estetické život obohacujú a skrášľujú, mravné city dodávajú človekovi jeho pravú cenu. Kto sa nesnaží vyvinúť v sebe krasocit, ožobračuje sám seba, ale kto nemá citu pre povinnosť a spravodlivosť, nemôže statočne vyhovieť svojmu poslaniu a plniť svoju povinnosť v ľudskej spoločnosti.

Človek s otupelým mravným citom je ľahko prístupný každému zločinu.