ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

83. Láska a manželstvo

Jednou z najzdravších ľudských zásad je, že ženu v mladosti milujeme a v starobe jej porozumieme. Keby túto zásadu mohol každý ženatý muž dôsledne plniť a ženy by sa k nej primerane prispôsobily, nejestvovaly by nešťastné manželstvá a rozvody. Prosto, nejestvoval by manželský problém, ktorý je už azda taký starý, ako je stará manželská inštitúcia.

Že manželský problém jestvuje, to je zavinené niekoľkými okolnosťami:

1. Prvou najpodstatnejšou príčinou je to, že mladí ľudia bez potrebnej rozvahy vstupujú do manželstva. Neuvážia a nerozvážia všetky okolnosti, ktoré podmieňujú šťastné spolužitie. Väčšina z nich nesnaží sa poznať všetky vlastnosti navzájom a zvýšený sexuálny vzruch mylne pokladá za „veľkú lásku“. Mladý muž nesnaží sa poznávať duševné vlastnosti svojej vyvolenej, ktorá javí k nemu náklonnosť, nesnaží sa hľadať tie duševné styčné body, ktoré podmieňujú trvalú lásku a príjemné spolužitie. Bohužiaľ, i tu hrá dvojaká morálka veľkú úlohu, lebo sa ľudia pretvarujú. Snažia sa byť v očiach druhého pohlavia čestnejšími, lepšími a ušľachtilejšími, akými sú v skutočnosti. Zatiaľ, kým nedosiahli svoj cieľ a kým sa mylne chápanou „láskou“ — spočívajúcou iba v splnení pohlavných túžob — nenasýtili, sú si navzájom nežní, pozorní, majú ohľady prosto, sniesli by si navzájom i hviezdy s neba. Ale keď zaklopú na dvere starosti (po prejdení medových týždňov), začnú pozorovať, že sa už ďalej nemôžu pretvarovať, lebo pretvárka im je na ťarchu. Tu sa navzájom začnú poznávať a semeno sváru začne klíčiť. Po nežnosti, pozornosti nezostane ani pamiatky a tieto vlastnosti vystrieda až do brutálnosti vystupňovaná chladnosť, nevšímavosť a bezohľadnosť, ktoré veľmi často vzrastú až po vražednú nenávisť. Takýto stav nastáva najmä vtedy, ak sa pretvárka diala na obidvoch stranách. Ale nie je vzácnosťou ani taký stav, že u osoby, ktorá bola v úprimnej dobromyseľnosti sklamaná, môže s vrúcna opravdivá láska premeniť v nenávisť, o neláske ani nevraviac.

2. Vo väčšine záujmových a vypočítavých manželstiev (pre majetok, spoločenské postavenie alebo pre získanie iných výhod), kde je láska vedome predstieraná, bez úprimných vzruchov, čisto na chladnej vypočítavosti v snahe za materiálnym alebo morálnym ziskom, býva spolužitie manželov akýmsi nevyhnutným zlom, ktoré sa prejavuje hneď po uzavretí manželstva. Nie je však vzácnosťou, že dakedy sa i takéto „matematické“ manželstvá vydaria, ale väčšina z nich je nešťastná. Záujmové manželstvá u nášho sedliactva sú ešte i teraz veľmi časté. I keď u primitívnejšieho človeka nehrajú práve najvýznamnejšiu úlohu jemnejšie duševné vlastnosti, v ohľadoch lásky, ako si ju sedliacky mládenec alebo deva predstavujú, sú veľmi citliví. Dôkazom toho sú časté ľúbostné tragédie a tragédiami končiace manželstvá. Tu však musíme rozlišovať záujmové manželstvo také, kde ženích alebo nevesta bez zovňajšieho nátlaku vstupuje do manželského sväzku, alebo záujmové manželstvo, nanútené rodičmi. Práve toto posledné je medzi naším vidieckym ľudom veľmi rozšírené, ale nie je zriedkavé ani v tzv. lepších kruhoch. Prirodzene, v týchto prípadoch o láske nemožno hovoriť. Je to manželstvo, sprevádzané od oltára až po hrob neláskou a nenávisťou, ale dakedy deti stávajú sa mostom, ktorý vie spojiť spoločné žitie aspoň v medziach vzájomného porozumenia.

Rodičia by nikdy nemali nútiť svoje deti do manželstva bez presvedčenia, že medzi mladými ľuďmi je vzájomné porozumenie a náklonnosť. Nanútené manželstvo v snahe po zväčšení majetku neraz malo za následok, že i ten majetok, ktorý už bol aj s vyženeným majetkom, vyšiel navnivoč.

3. Nie je vzácnosťou takzvané „manželstvo zo vzdoru“, aby tým bola spôsobená niekomu bolesť alebo ukojená akosi pomsta z bezmocnosti. Takéto manželstvo je apriori patologickým, lebo tu nehrá nijakú úlohu ani komponent lásky, ani porozumenia, ale akási sebatrýzniaca túžba po naivnej pomste na osobe tretej, ktorá ju v citoch lásky sklamala. Manželstvo uzavreté zo vzdoru je častejšie u žien ako u mužov, hoci ani u nich nie je neobvyklým. Je to manželstvo takrečeno operetné, pri ktorom najviac trpí ten, kto sa stal obeťou takéhoto manželstva. Najčastejšie býva ním muž, zvyčajne duševne nevyvinutý a citove prázdny, lebo ináč by musel veľmi skoro spozorovať, aká je úbohá jeho úloha v manželstve.

Osoba, ktorá takéto manželstvo uzavrela, v intimite odmieta nežnosti svojho druha, je k nemu chladná a odmeraná, ale ak sa nachodí v spoločnosti, v ktorej je prítomná osoba, pre ktorú manželstvo uzavrela, zahŕňa svojho druha zveličenou nežnosťou, láskou a pozornosťou tak okate, aby si toho každý všímal, ale najmä ten, komu je to adresované. Takéto manželstvá majú len veľmi krátke trvanie a končievajú zvyčajne rozvodom. Nielen v spoločenských kruhoch, ale i medzi pospolitým ľudom stretáme sa s manželstvami uzavretými len preto, aby sa spôsobila bolesť osobe tretej, čoho dôkazom je nielen veľa podobných motívov v literatúre, ale i v ľudových piesňach.

4. Manželstvá, uzavreté z povinnosti (kompromitovanie, zvedenie, nemanželské dieťa), delia sa na tri skupiny: a) na tie manželstvá, ku ktorým bola spomenutými okolnosťami jedna strana prinútená, b) na manželstvá, pri ktorých bola povinnosť uzavretia manželstva zámerne a so súhlasom obidvoch strán vyvolaná, aby boly takto odstránené prekážky pre uzavretie bráneného manželstva, a napokon c) na manželstvá, kde bola povinnosť vyvolaná zo záujmu jednej osoby, aby tým dosiahla to, čo by za normálnych okolností dosiahnuť nemohla.

Manželstvá vymenované pod bodom a) diktované sú zvyčajne sociálnymi a morálnymi ohľadmi, aby kompromitovaná žena sobášom dostala zadosťučinenie a nemanželské dieťa otca a živiteľa. Je pochopiteľné, že takéto manželstvá nebývajú šťastné; manželstvá bodu b), i keď nie morálnym spôsobom vynútené, bývajú šťastné a stretáme sa s nimi v dedinách, no zriedkavejšie i v mestách, lebo milenci, aby dosiahli súhlas rodičov, brániacich ich manželstvu, odkladajú všetky mravné i spoločenské ohľady a vzájomným prinášaním obetí vynucujú si inými nežičené spolužitie. V bode c) spomenuté manželstvá vskutku patrily by do skupiny manželstiev zo záujmu, s tým rozdielom, že v týchto prípadoch je pre dosiahnutie cieľa použitý prostriedok nízky a nečestný, ktorý treba rozhodne odsúdiť a odmietnuť. Takéto manželstvo je už vopred odsúdené na zánik.

^[15]najčastejšie v lepších spoločenských triedach. Mladý muž, ktorému niektorá rodina alebo bohatšia dáma umožnila doštudovať, z vďačnosti sa ožení s dcérou svojich dobrodincov, alebo so samou dobrodinkou. S inzerátmi, vzťahujúcimi sa na túto okolnosť, stretáme sa vo väčších novinách v malom oznamovateli takmer denne.

Tieto manželstvá majú zvyčajne len krátke trvanie, lebo mecenášky bývajú staršie, no už aj odkvitnuté, alebo majú nejakú menšiu-väčšiu telesnú chybu, ktorá pri podporovaní nebola prekážkou, ale v manželstve je prekážkou spokojného spolužitia. I keď vravíme o tomto druhu manželstva ako o výraze vďaky, celkom smelo mohli by sme ho zaradiť medzi manželstvá záujmové. Mecenáška nie z rýdzeho altruizmu podporuje „svojho budúceho“, ale robí to preto, aby nezostala v parte.

Najrýdzejšou a najpôvodnejšou formou manželstva z vďaky je to manželstvo, ktoré nie je uzavreté s hmotným alebo zištným úmyslom, ale je skutočným prejavom vďaky za niečo, čo je nie peniazmi zaplatiteľné, aspoň nie v predstave toho, kto chce manželstvo z vďaky uzavrieť. Napríklad: Obetavo opatrovaný ťažko chorý po svojom vyliečení z vďačnosti sa ožení so svojou ošetrovateľkou, často i bez ohľadu na veľký spoločenský rozdiel, ktorý býva medzi nimi. Mladá dáma, ktorej pri nejakom nešťastí zachránili život, z vďačnosti sa vydá za svojho záchrancu.

6. Vzácnymi, ale nie ojedinelými sú manželstvá zo súcitu. Tieto manželstvá rozdeľujeme na dve skupiny: a) manželstvo zo súcitu k osobe, b) manželstvo zo súcitu k osobám iným. Manželstvo zo súcitu k osobe, zvyčajne bezmocnej, aby mohla ľahšie znášať ťažký životný údel, je iste manželstvom, diktovaným láskou k blížnemu, najmä ak osoba, ktorá sa pre iného obetovala, neaspiruje na odmenu (dedičstvo, zlepšenie hmotného postavenia a pod.). Takéto manželstvo obetujúcej strany je iste dôkazom krásnej duše, ale býva vzácnejšie ako biely havran.

Pod rúškom súcitu skrýva sa často mnoho všakových záujmov a v takomto predstieranom súcite vždy väzí nejaká menšia-väčšia podlosť, ktorá sa hneď po dosiahnutí cieľa očividne prejaví. Predstieranie súcitu, napríklad k sirotám, len preto, aby sa mohla žena zmocniť majetku alebo iných výhod, poukazuje na podlosť duše. Veľmi krásne je táto skutočnosť zobrazená v našich prostonárodných povestiach. Zlá, podlá macocha — vzácnejšie otčim — sú veľmi častými predmetmi ľudových povestí.

84. Poslanie slovenskej ženy

Náš mladý štát popri iných dôležitých politických, hospodárskych a kultúrnych reforiem hlboko zasiahol i do otázky ženskej, keď bolo rozhodnuté vydaté ženy so zaistenou existenciou prepustiť zo štátnych služieb. Zpočiatku boly tieto reformné snahy — vrátiť ženu jej pravému poslaniu — zle-nedobre posudzované. Spodným tónom týchto posudkov bolo prirodzene sebectvo jednotlivcov, ktorí si hoveli z výťažku dvoch platov, zakiaľ tisíce mladých mužov v nedostatku zamestnania zaháľalo v nečinnosti.

I keď nemožno zapierať, že v zamestnaní sú ženy cennými pracovnými silami a že v daktorých odvetviach sú skoro nepostrádateľné (učiteľky, telefonistky, stenotypistky), predsa musia uznať, že žene sú určené vyššie úlohy v národe, ako je snaha po samostatnosti a nezávislosti v rodinnom živote. Z úradu, zo školy ulopotená, zamračená a znervóznelá žena-matka nemá sily venovať sa výchove svojich detí, ak totiž nejaké deti má. Zo skúsenosti vieme, že značne vysoké percento zamestnaných žien je bezdetných, alebo má iba jedno dieťa. A čo by aj takáto v úrade zamestnaná mať lipla k svojim deťom tou najoddanejšou materinskou láskou, jej fyzické sily sú podmielané úradnými starosťami a myšlienky, ktoré by maly cele platiť rodine, sú rozptyľované všakovými nepriaznivými vplyvmi, vyvierajúcimi zo zamestnania. Mnohé matky vypínajú svoje sily, len aby mohly obklopiť svoje deti úprimnou materinskou láskou, ale vyčerpanosť síl má za následok choroby a predčasné starnutie, ako prirodzený následok nehospodárnosti telesných a duševných síl.

Námietky, že dnešná škola nahradzuje domácu výchovu, vôbec neobstoja. Ešte sme veľmi ďaleko od tohto ideálneho stavu! Dnešná škola dosiaľ viac učí, ako vychováva a práve preto načim nedostatky doplniť vhodnou domácou výchovou, ktorej hybnou silou je jedine vzdelaná matka, ktorá sa môže nehatene venovať tejto vznešenej a národu i ľudstvu tak prospešnej úlohe.

Bohužiaľ, heslá tzv. demokratickej moderny, vzťahujúce na na ženu a jej emancipáciu, hlásané internacionálnym židovským socializmom, podporované všakovými smysly bičujúcimi „ženskými časopismi“ a rafinovane štylizovanými „ženskými románmi“, začaly javiť i v našej mladšej generácii dievčat a žien svoje zhubné následky, o čom nás môže najlepšie poučiť štatistika populačná, ktorá v posledných rokoch stále viac a viac vykazuje pokles pôrodov.

85. Aký nemá byť muž

Tejto otázke dali sme prednosť pred otázkou, aký má byť muž, lebo z negatívnych zjavov lepšie sa dá posúdiť, čo je zlé, čoho sa chrániť a ako si počínať v záujme šťastného manželského spolunažívania.

Postrachom všetkých vydatých žien je muž tzv. „mamin miláčik“. Je iste peknou čnosťou túžiť oddanou láskou za matkou, ale len zatiaľ, pokým sa z tejto lásky neukuje kyj a netrýzni sa ňou vlastná manželka. „Maminho miláčka“ veľmi klasicky vystihuje táto skutočná príhoda:

Istý úradník N. N. sa oženil. Bola to veľká udalosť v kruhu jeho známych, lebo bolo o ňom dobre známe, že sa okrem svojej matky s veľkým dešpektom vyslovuje o pokolení Evinom. Pán N. N. patrí totiž do skupiny maminých miláčkov, ktorí majú tú vlastnosť, že ešte i v manželstve je im jediným a najdokonalejším ideálom iba mať. Denne si na ňu mnoho ráz spomínajú, pravda, vždy len na úkor ženy. Takýmto mužom bol aj pán N. N.

Úbohá žena voľky-nevoľky musela znášať mužove vrtochy, lebo musela uznať — už aj vzhľadom na povinnú úctu — testininu prednosť a nemohla sa proti mužovi ozvať, aby ho nezranila na najcitlivejšom mieste.

Keď sa dotyčný ráno prebudil a objavil na svojej ponožke malú dierku sťa špendlíková hlavička, obrátil sa k svojej žene:

„Hej, keď som bol ešte u matky, bývalo to celkom ináč. Mať mi už večer prezreli ponožky a ak bolo dakde očko vypustené, veru hneď mi to urobili, aby som mohol ráno riadne vystrojený prísť do úradu. Hja — vzdychol si z plných pľúc — teraz je to nie tak…“

Ak našiel na košeli mnohým praním oriasený golier, tu zasa vzdychol a vyvrátiac oči hovoril:

„Pravda, u teba ide všetka bielizeň navnivoč, lebo ju akiste dávaš prať chlórom. Hej, moja mať nedovolili bielizeň v praní ani kefovať a potom nečudo, že bielizeň vydržala i vyše dvadsať rokov…“

Zamračene sa posadí za stôl a ešte len ochutná kávu, už odloží lyžičku:

„Hja, dobrú kávu vedia variť iba moja mať…“

Ale ani obed sa neminul bez poznámky:

„Nech si vraví kto chce, čo chce, len moja mať vedeli variť bryndzové halušky…“

Nešťastná žena, usužovaná poznámkami svojho muža, preplakala celé týždne, až konečne sa dovtípila a upiekla svojmu tyranovi bratislavské rožteky. A čud čudov! Muž — ako zvyčajne — so zamračenou predpojatosťou zahryzol do orechového rožteka a sotva kúštik prehltol, zrazu na mu rozjasnila tvár a nadšene zvolal:

„Vidíš, moja drahá — tak jej vravieval iba v prvých dňoch medových týždňov — tieto rožteky sú práve také, aké ich robievajú moja mať…“

Utýraná žena so zadosťučinením pozrela na svojho muža a s potlačovanou iróniou, len sťaby mimochodom poznamenala:

„Azda ti preto chutnajú, lebo som ich nerobila tak, ako ich zvyčajne robievam.“

„No konečne… no konečne… Ale povedz mi, ako si ich robila?“

„Ako?… Nuž práve tak, ako ich tvoja mamička robievajú: miesto mlieka dala som do cesta vodu, miesto vajca prášok, miesto čajového masla margarín, miesto cukru sacharín a miesto orechov — oriešky“ — odpovedala už s netajenou iróniou.

Táto lekcia tak dokonale vyliečila pána N. N., že od toho času nič nenamieta ani proti presolenej polievke…

*

Podobnými tyranmi bývajú znovu oženení vdovci, ktorí svojim ženám pri vhodnej i nevhodnej priležitosti kladú za vzor svoju zvečnelú ženu, ktorá bola vraj v každom ohľade lepšia, dokonalejšia, hospodárnejšia, pozornejšia a sám dobrotivý Boh vie, v čom všetkom ešte vynikala. Keby sme však nazreli do ich predošlých manželstiev, ukázalo by sa, že nebohé, stavané dnes za univerzálny vzor ženy, boly svojimi mužmi na smrť usužované neustálym pripomínaním výtečných vlastností svojich matiek.

Toto je typ k nesamostatnosti vychovaných a matkami rozmaznaných mužov, ktorých duševná úroveň je ešte stále v detských nohavičkách.

Ak je neláska k matke odsúdeniahodná, nemôže byť so stanoviska výchovy a z ohľadu psychologického uznávaná zveličená láska k matke, lebo zveličovanie väzí v neuvedomelom i v uvedomelom sebectve. Najmä vtedy nemožno schvaľovať takúto zvýšenú lásku k matke, ak sa ona stane nástrojom mučiteľským, ako sme to v predošlom príklade naznačili.

Skutočná, hlboká a úprimná láska je len tá, ktorá vedie človeka k ušľachtilým počinom a nikdy nedáva podnet k takému konaniu, ktoré inému spôsobuje bolesť a nelásku. Takáto láska budiaca nelásku, je v mnohých ohľadoch podobná chorobnej žiarlivosti pôvodu erotomanického.

Muži tohto typu mali by si hlboko do pamäti vštepiť slová Starého zákona: „Preto opustí človek otca svojho i matku a pridrží sa manželky svojej; a budú dvaja v jednom tele.“ (Genesis 2. 24.)

Prevažná väčšina tohto typu regrutuje sa z rozmaznaných jedináčkov, vyznačujúcich sa jednak nesamostatnosťou alebo tvrdohlavosťou, úsudkovou chudobou, sklonom k hysterii a melanchólii, ale i sklonom k celým stupniciam nerestí a excesov alkoholických a erotických.

Typom nevhodným pre rodinný život sú i ľudia maniaticky panovační, obecne veľmi priliehavo nazývaní domácimi tyranmi, ktorým nič nevyhovuje doma, i keby to bolo lepšie ako inde. Svoj zvýšený sebacit dávajú okúsiť žene, deťom i služobníctvu, ale pred svojimi predstavenými sa červíčkujú a úctivo klaňajú, kým pre svojich podriadených nemajú nikdy prívetivého slova. S mužom takýchto vlastností je život jemnocitnej a samostatnej ženy opravdivým utrpením, lebo duševná a citová prevaha ženy je utláčaná brutálnymi slovnými i fyzickými výpadmi, proti ktorým je slabá žena bezmocná.

V tomto type nachodíme nielen abnormálnosť duševnú (bezcitnosť a surovosť), ale aj sexuálnu v podobe sadizmu, ku ktorému má typ panovačný veľmi blízko.

Ak sa javí u muža tyranstvo prevažne v ohľade duševnom, v podobe nadávok, hrozieb, naháňania strachu, výčitiek, možno dosiahnuť nápravu psychoterapeutickou liečbou (psychoanalýza, sugescia, hypnóza), ak tyranizmus nie je príznakom luetického ochorenia, schizophrenie, intoxikácie endokrinnej, alebo ak nie je príznakom otravy alkoholom, hubami a mäsom.

86. Žiarlivý muž

Nedobrými mužmi sú ľudia chorobne žiarliví. V dušovednej časti sme objasnili pojem žiarlivosti. Chorobná žiarlivosť vyplýva zvyčajne z nedostatočného sebavedomia u ľudí egocentrických (sebeckých). Je veľmi príznačné pre chorobnú žiarlivosť, že rozličnými výčitkami a hrozbami snaží sa chorobný žiarlivec potlačiť, alebo zahnať vedomie vlastnej viny, v danom prípade vlastnej nevery podnecovaním podozrenia proti neveste alebo žene.

V záchvate chorobnej žiarlivosti vystúpia často rozličné primitívne reakcie, najmä sadistické (týranie ženy slovom a skutkom). Chorobná žiarlivosť znamená pre ženu opravdivé peklo na zemi. Úsmev, pohľad na niekoho stačí, aby chorobný žiarlivec obvinil svoju ženu z nevery i cudzoložstva. Domácim hádkam a brutálnym výstupom niet konca-kraja.

Okrem spomenutej psychicko-etickej príčiny, ktorú možno dovrávaním a psychoanalytickým rozborom vyliečiť, javia sa aj iné príčiny chorobnej žiarlivosti. Na prvom mieste načim menovať tzv. paranoiu alkoholickú (pomätenie alkoholika). U mnohých notorických pijanov vyvíjajú sa postupne domnienky úkorné, ktoré sú najčastejšie namierené proti najbližšiemu okoliu, obzvlášť však proti manželke, ktorú alkoholik viní z nevery. Takúto žiarlivosť možno liečiť iba v uzavretom ústave a liečenie trvá dlhé mesiace, ba i roky.

87. Ľahkomyseľný muž

Nedisciplinovaný sangvinik (viď úsek o letorách) i pri svojich dobrých vlastnostiach nie je práve najlepším mužom. Vie svoju ženu zpočiatku náruživo milovať, ale jeho náruživosť v láske má len veľmi krátke trvanie, ak si ho žena nevie dostatočne pripútať. Veľkú úlohu hrá tu najmä smyselné pripútanie.

Takýto muž je ľahkomyseľný, nestály a záletný. Starosť o rodinu si nepripúšťa k srdcu a ak sa k jeho nedobrým vlastnostiam pridruží alkoholizmus, stáva sa tzv. „pseudomecénom“. Ľahkomyseľne platí nápoje kdekomu, rád robí dlžoby, ale tieto veľmi ťažko spláca. Žene alebo rodine odopiera i to najpotrebnejšie, ale v spoločnosti priateľov alebo známych rozhadzuje peniaze obidvoma rukami. Má sklon k chorobnej euforii (stále veselej nálade), ktorá je psychickým stavom submaniatickým, prejavujúcim sa nadmiernym a zvýšene silným príjemným citovým prízvukovaním myslenia a konania. Euforik sa ľahko prenáša cez lopoty chvíľkových i životných údelov. Chorobná veselosť môže byť začiatočným alebo doznievajúcim štádiom mánického záchvatu, otravy povrchnej, akútnej (veselá nálada vplyvom morfia), alebo otravy chronickej (veselá nálada alkoholická). Pokiaľ takáto stála veselosť nie je vyvolaná ako prejav paralýzy, alebo ako znak povahy sangvinika, ale príznak mánie, náprava je možná zásahom psychoterapeutickým (dušoliečebným).

Pravda, nie každý sangvinik má takéto chorobné sklony a nie u každého sa prejavujú nedobré a škodlivé vlastnosti, najmä ak má žena silný vplyv na neho. Takto pripútaný sangvinik stane sa dobrým mužom a starostlivým otcom.

88. Eugenika

Muži, hoviaci si v náruživostiach alkoholických, kartárskych a spolkárskych, chorobní požívači omamných jedov (morfium, ópium, hašiš, kokain, heroin a pod.), muži dedične zaťažení, pohlavne úchylní nie sú vhodnými pre manželský život a z príčin eugenických^[16] vôbec by nemali mať deti, lebo ich potomci sú v prevažnej väčšine prípadov dedične zaťažení a pri čiastočnej alebo úplnej neužitočnosti sú ešte aj na ťarchu spoločnosti ľudskej.

Každý muž mal by sa pred uzavretím manželstva podrobiť tzv. generálnej lekárskej prehliadke (krvná skúška!) a v prípadoch defektných (organické chyby, dedičné zaťaženie, pohlavné choroby a pod.) mal by si vyžiadať mienku odborného lekára, či je pre zdravé manželstvo schopný alebo nie.

Zásady eugeniky stále viac a viac prenikajú a nie je vylúčené, že onedlho bude aj u nás uzavretie manželstva podmienené povinnej lekárskej prehliadke a povolenie sobáša bude možné len na zvláštne úradné potvrdenie. Je to už dávnou snahou eugenikov a ideálom antropologov, aby z plodenia potomstva boli vylúčení ľudia s organickými chorobami, dedične zaťažení, duševne chorí, epileptici, zločinci a vôbec ľudia s telesnými alebo duševnými defektmi. Sleduje sa tým cieľ vychovať zdravé a silné generácie.

V Nemecku už pred časom zasiahli profylakčne sterilizovaním zločincov a duševne chorých, lebo je dokázané, že potomci duševne alebo telesne nenormálnych dedia vlastnosti svojich ploditeľov a stávajú sa ťarchou pre produktívnu spoločnosť a národ. Keby národohospodárske hodnoty, ktoré pohlcujú veľké bezpečnostné aparáty, súdy, väznice a nemocnice, mohly byž obrátené na produkčné veci, o niekoľko rokov mohol by byť u nás všeobecný blahobyt. Keďže však musíme rátať i s atavizmom,^[17] môže sa terajšími opatreniami dosiahnuť iba sníženie počtu zločincov, choromyseľných a fyzicky chybných indivíduí. Vychovať dokonale duševne a telesne zdravé generácie v absolútnom smysle slova — ako je snom eugenikov — idealistov — je otázkou mnohých stáročí, ale nateraz je to od nás tak vzdialené, že sa nám tieto snahy zdajú byť utópiou.

89. Etiketa manželstva a rodinného života

Je priamo nepochopiteľné, ako málo súbornej literatúry má tento veľmi dôležitý a pre ľudstvo užitočný predmet, ale v našej literatúre márne by sme hľadali pramene. Okrem niekoľkých drobných štúdií a časopiseckých článkov — aspoň pokiaľ sa nám podarilo zistiť — nie je dosiaľ súborne spracovaný.

Význam etikety manželstva a rodinného života spočíva práve v tom, že ona je základom spoločenskej etikety.

Rodina je najmenšou a najzákladnejšou složkou národnej a ľudskej society a v nej sa má miniatúrne prejavovať všetko najkrajšie, najlepšie, najopravdivejšie a najušľachtilejšie, čo hľadáme v širšej spoločnosti, vyšlej zo súboru rodín.

Ak chceme, aby širšia spoločnosť v citovom a duševnom prejave odzrkadľovala spoločenské formy čnosti ako skutočne zažité a aby tieto čnosti neboly iba diktátom povinnej úcty a zdvorilosti, musí sa etiketa stať v manželskom a rodinnom živote práve tak potrebnou, ako je spánok, výživa a odev. V takomto prípade škrobenosť a naučenosť spoločenských pravidiel zmizne a stretneme sa so skutočnou, srdečnou ušľachtilosťou, ktorá je prameňom vlastnej zdvorilosti.

Z tejto skutočnosti vyplýva, že nielen na ulici, nielen vo verejnej a v širšej spoločnosti máme javiť známky ušľachtilosti a máme byt zdvorilými, ale predovšetkým musia sa tieto vlastnosti prejaviť doma, pri rodinnom kozube. Tu musia byť oživované, zveľaďované a prežívané všetky ušľachtilé emócie,^[18] prejavujúce sa v starostlivosti, ochote, nežnosti a v láske. Veď nesmieme zabúdať, že prevažná väčšina manželstiev vzniká zo vzájomnej sympatie, z porozumenia druha pre druha a tento vzťah nielen lásku duševnú, ale i lásku telesnú (pohlavnú) očisťuje od sebectva.

Bohužiaľ, je smutnou skutočnosťou, že je vysoké percento nielen mužov, ale i žien, ktorí akoby odložením spoločenského úboru boli odložili i ušľachtilé čnosti. Dáma, budiaca pozornosť v spoločnosti svojou jemnosťou a vynikajúca jemnocitom, stáva sa — veľmi mierne rečeno — všednou a predtým v spoločnosti tak galantný a jemný muž priamo zaráža vulgárnou drsnosťou. Je pravda, že negližé snižuje už samo o sebe sebacit človeka, ale nesmie snížiť ušľachtilosť, jemnocit, ohľady a cudnosť, ak sú tieto vlastnosti od detstva vštepované v rodinnom kruhu.

Vravieva sa, že komorník pozná najlepšie svojho pána. Je to skutočne tak, lebo v negližé sa prejaví človek v celej svojej originalite, nie je pútaný povinnými ohľadmi na spoločnosť, na prestíž samého seba. V takýchto prípadoch je zdvorilosť a domnelá ušľachtilosť iba pretvárkou, akousi spoločenskou maskou, ktorá padá s tvári herca, predstavujúceho gentlemana, len čo odložil svoj salónny úbor. Ľudia s takouto dvojakou morálkou nikdy nemôžu tvoriť granitové základy spoločenského fundamentu, lebo predstavujú iba surovú tehlu, ktorá sa pri prvom daždi rozmočí na kus lipkavého blata. Ich užitočnosť vyčerpáva sa iba v zástoji štatistu a vo vyššom smysle slova sú iba nevyhnutným balastom, ktorý je iba prekážkou pri výstavbe spoločenského veľchrámu, zasväteného výchove k ušľachtilosti a dobrote srdca budúcich generácií.

Keby si ľudia uvedomili, aká je posvätnosť rodinného kozuba, azda by si uvedomili aj ohavnosť pokrytectva dvojitej morálky. Koľko šťastne započatých manželstiev stroskotalo na tejto rakovine ľudských vlastností a rodinného života! Keby sme mali naporúdzi štatistiku, ktorá by chronologicky zaznamenávala príčiny rozháraných a zničených manželstiev, veľmi vysoké percento by pripadlo na účet pokrytectva a ani približne nie také vysoké percento na polygamickú dispozíciu mužov, ako to hlása anarchizmom presiaknutý židovský socializmus.

Národná, štátna a politická renesancia volá i po renesancii rodinného života, bez ktorej si nemožno predstaviť totálnu obrodu a zveľadenie veľkej rodiny nášho národa, lebo nezabúdajme, že politická sloboda a štátna samostatnosť nie je závislá iba od garančných smlúv, ale predovšetkým od nás samých ktorí sme členmi národa a ktorí sme zodpovední za vývoj, charakter i zdravie budúcich generácií. Práve keď tieto riadky píšeme, boli sme svedkami veľkej tragédie francúzskeho národa, jeho vojenského porazenia a pokorenia. Kde hľadať príčiny? Vina je najmä v samých koreňoch národa: vo francúzskej rodine, v jej depopulácii, v náruživom pôžitkárstve a z toho vyplývajúcej fyzickej slabosti a duševnej rozháranosti, pripúšťajúcej úrodnú pôdu mravnému a národnému rozkladu. Azda nebudeme zveličovať, ak si dovolíme tvrdiť, že francúzsky národ je jednou z najväčších obetí marxisticko-židovských doktrín, akej niet — a azda ani nebude — v dejinách ľudstva.

Poučení súčasnými tragédiami veľkých, mocných a slávnych národov, musíme hľadať nové cesty, aby sme sa vyhli prekážkam, hatiacim zdravý vývoj národa. Prenikavé sociálne a kultúrne reformy, ktorých sme práve svedkami, akiste budú mať blahodarný vplyv na zvýšenie životného a kultúrneho štandardu rodiny.

Pod renesanciou rodinného života nemyslíme zastaralý patriarchalizmus, hatiaci individuálny rozvoj a snahu po samostatností, ale máme na mysli ušľachtenie duší a sŕdc tých, ktorí tvoria rezervoár zdravých a životaschopných generácií.

Prvou etapou tohto obnovovania je sústrediť pozornosť na vhodnú výchovu žiactva a študentstva, ako i na cieľuprimerané inštruovanie rodičov a vychovávateľov, ako treba viesť mládež na nové cesty. Za najvýznačnejší začiatok novej výchovy pokladáme prikloniť mladú generáciu k bezpodmienečnému plneniu povinností. Plnenie povinností znamená potlačenie alebo aspoň značné obmedzenie sebectva, záľub, vášní a náruživostí, teda takých vrodených alebo získaných vlastností, ktoré sú hatiteľmi výchovy skutočných charakterov. Keď mladé generácie spoznajú, že plnenie povinností nie je nevyhnutným zlom, nájdu v plnení povinností nielen radosť z práce, ale stanú sa aj ukáznenými a ušľachtilými. Poctivo vykonaná práca teší a šľachtí a radosť z práce je najpodstatnejším elementom radostí zo života a jeho náležitého cenenia. Vedomie dobre vykonanej povinnosti človeka teší, zvyšuje jeho sebavedomie a zdokonaľuje ho. Kant si veľmi vysoko cení toho, kto napínaním morálnej sily sám seba zdokonaľuje a blaží svojich blížnych. Toto je tá práca v pote tvári a v odriekaní. Práve preto nie je azda náhodou, že v chudobných chalúpkach, plných drobnej detvy, panuje šťastnejšie a eticky harmonickejšie manželstvo, ako v mnohých nádherných palácoch. Drsné životné podmienky majú v chudobných chalúpkach len veľmi slabú živnú pôdu pre pokrytectvo. Ale keby aj mala dvojitá morálka prístup k duši ulopoteného živiteľa rodiny, nuž i táto vraví v jeho prospech. V robote drsný, málorečný a zamračený, ale keď prekročí prah svojho núdzneho bydliska, jeho drsnosť sa stráca, zamračené ťahy zmiznú a jeho záujem o domácnosť i pri značnej únave rozklíni jeho zaťaté zuby k nenútenému hovoru. Jeho nežnosť k žene, utrmácanej hŕbou detí a robotou, neprejavuje sa v objímaní a v bozkoch, ale vyjadrená je ináč, jeho tvrdou prácou a starostlivosťou o početnú rodinu. Aký to diametrálny rozdiel medzi prostým, ale prirodzeným rodinným životom robotujúceho primitíva, a medzi rodinným životom muža z najlepších spoločenských kruhov, rozleptaným čírym pokrytectvom.

Túto paralelu sme len preto tak obšírne opísali, aby bolo celkom jasné, že práve v rodinách, ktoré dávajú národu inteligenciu, treba obrody, aby generácie, o ktoré sa bude v budúcnosti národ opierať, neboly zaťažené rakovinou pokrytectva a dvojitej morálky.