ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

67. Základy ľudoznalectva

Ovládať definície a zásady o letorách a typologii a vedieť ich aj prakticky aplikovať na jednotlivca, ešte vždy neznamená, že sme dokonale vnikli do celej hĺbky duševného a citového života človeka, lebo ako správne poznamenáva K. Gerling: „Človek je najväčšou psychologickou hádankou a samé ľudoznalectvo umením všetkých umení.“^[13]

Práve preto mylné by sa bolo domnievať, že charakterolog je azda nejakým zbytočným penzumom, slúžiacim iba na krátenie chvíle. Je potrebou nielen pre psychopedagoga, ale i pre jednotlivca, ktorý chce v spoločenskom živote dosiahnuť mimoriadne úspechy. Dobrý charakterolog vždy sa vie i v praktickom živote lepšie uplatniť, ako človek ignorujúci tento odbor ľudských vedomostí, čo by mal oveľa lepšie podmienky a boly by ináče u neho splnené všetky potrebné predpoklady. Iste nie neprávom sa tvrdí, že neznalosť základov ľudoznalectva možno nazvať nedostatočným vzdelaním.

Musíme si totiž uvedomiť, že celé naše snaženie smeruje k tomu, aby bola naša borba o každodennú skyvu chleba uľahčená a naše nažívanie so spolubližnými do miery najvyššej spríjemňované. Práve preto musí byť našou snahou čo najlepšie poznať svojich spolubližných, ktorí sa s nami delia nielen v nepríjemných stránkach ulopoteného života, ale i v jeho radovánkach, ktoré nám poskytuje dobre chápaný a vhodne usmernený spoločenský život.

Našou snahou teda musí byť dôkladné poznanie vnútorného života nielen ľudí nám naklonených, ale obzvlášť ľudí nám neprajných, aby sme vždy, všade a v každej situácii vedeli k ním zaujať primeraný postoj, podľa okolností prispôsobiť sa k ním, prípadne sa od nich učiť.

Správne chápaná charakterologia objaví nám netušené životné skúsenosti, ktoré sú základom každého trvalého životného a spoločenského úspechu.

O koľko trpkých sklamaní v živote by bolo menej, keby sme spolubližných dôkladne poznali. Koľko tragédií by bolo už v samých začiatkoch zamedzených!

Nesmieme totiž zabúdať, že podnet sklamania spočíva v nás samých lebo sklamanie nie je ničím iným, ako výsledkom vlastných omylov. Z tejto definície jasne vyplýva že spolubližní nás nesklamali, ale my sme sa sklamali v nich, lebo sme im pripisovali také vlastnosti, aké v skutočnosti nemali. Bez potrebnej rozvahy takmer hriešnou ľahkomyseľnosťou sme ich prehodnotili a očakávali od nich také prejavy a skutky, pre ktoré nemali ani zbla tušenia a tobôž schopnosti.

Najúspešnejšími ľuďmi v praktickom i spoločenskom živote sú tí, ktorí nepozorovane vedia vniknúť do duševného a citového života ľudí, s ktorými žijú v užšom i v širšom smysle vospolok a vedia temer s úplnou istotou vystihnúť ich myšlienky a priania. Dobrá žena, milujúca svojho muža s bezvýhradnou oddanosťou, vie takrečeno čítať z očú muža každé myslené prianie, väziace často iba v podvedomí. To znamená, že taká žena hlboko vnikla do rozumového a citového života svojho muža a neraz i z prejavu nepozorovateľné, vie vystihnúť všetko to, čo si osoba jej záujmu myslí, alebo želá. Kde sú navzájom — teda i u muža — splnené tieto predpoklady, môžeme smelo hovoriť o ideálnom súžití, založenom nielen na láske samej, ale i na základoch vzájomných ohľadov, a čo je veľmi dôležité, na vzájomnom poznaní sa. Z tejto skutočnosti prichodíme k záveru, že podstatou zdravého, šťastného a účelného spolunažívania je praktické aplikovanie ľudoznaleckých výsledkov na skutočný život.

Nie je však ľahkou úlohou vniknúť do citových a myšlienkových tajomstiev jednotlivca, lebo veľká väčšina ľudí úzkostlivo skrýva svoje chyby a poklesky, záľuby i náruživosti, lebo človek chce byť v očiach spolubližného, na ktorom mu záleží, rozhodne lepším, ušľachtilejším, rozumnejším a vzdelanejším, akým je vo svojej rýdzej prirodzenosti. Určitá samoľúbosť, ktorá v menšej-väčšej miere väzí takmer v každom jednotlivcovi, no a tiež jej silnejšie zdôraznené vlastnosti, ako márnomyseľnosť a pýcha, vedú zvyčajne k tomuto pokrytectvu, ktoré neskúsenému jednotlivcovi takmer znemožňuje vytvoriť si jasný obraz o myšlienkovom a citovom živote spolubližného.

Z literatúry by sme mohli citovať stá príkladov, kde autori dajú vystupovať v deji osobám, na ktoré prenášajú svoje vlastné charakteristické vlastnosti, zamerané v medziach etiky a morálky, ale vyhýbajú sa natknúť na vlastnosti, ktoré by sme právom mohli nazvať mravnými štrbinami, v obave pred obnažením a „znesvätením“ bohurovného „ego“. Vyskytli sa i takí, ktorí priamo zarážajúcou neúctivosťou a hojnou dávkou cynizmu predstavili sa širšej verejnosti, no akokoľvek skrotili svoju márnomyseľnosť, predsa nevyjavili o sebe všetko, lebo i ten najotvorenejší a najúprimnejší človek, čo by patril k najdokonalejším z dokonalých, má isté slabosti, ktoré by azda ani na mučeníckom škripci neprezradil. Dajme si ruku na srdce a priznajme sa, že každý z nás má nejakú obávane skrývanú tajnosť, neraz celkom pošetilú, ktorú by bez veľkého duševného otrasu nevedel vyjaviť. Toto skrývanie tajného poklesku býva také silné, že sa jednotlivec takmer pudovou živelnosťou bráni proti všetkému, čo by mohlo viesť k jeho odhaleniu a táto obava má takú veľkú sotrvačnosť, že ešte i ľudia duševne defektní, u ktorých syntéza etiky a morálky je apriori narušená, len v prípadoch záchvatu úplnej nepríčetnosti vyjavia svoje skrývané tajnosti, ktoré by pri polovičnej nepríčetnosti nevyjavili.

Ak hovoríme o ľudoznalectve v našom smysle, nerozumieme pod tým prísne vedeckú charakterologiu, ale niekoľko vyskúšaných a osvedčených experimentov, založených na zovnútorných znakoch. Spojenie týchto znakov a duševných prejavov s prostriedkami, ktoré nám poskytujú základy dušovedné, letory a typologie, umožnia nám vytvoriť si aspoň pravdepodobný obraz o jednotlivcovi, ktorého chceme dôkladne poznať a na ktorom nám úprimne záleží, aby sme ho poznali.

Nie je vzácnosťou, že sa často vyskytujú ľudia, obdarení prírodou, ktorí sú pudovými ľudoznalcami, nemajúc ani potuchy, že by jestvovala nejaká vedeckými prostriedkami opodstatnená charakterologia. Celkom mimovoľne a inštinktívne vedia charakterizovať neznámeho s takou prekvapujúcou istotou a pravdepodobnosťou, ako najskúsenejší a všetkými vedeckými prostriedkami vyzbrojený akademický charakterolog. Títo ľudia, regrutovaní zvyčajne z primitívov, majú znamenite vyvinutý „šiesty smysel“, ktorý je ich najspoľahlivejším radcom. Konečne každý duševne dobre vyvinutý jednotlivec má v sebe určitý ľudoznalecký fond, ale tento sa zvyčajne vyčerpáva iba na grupovanie ľudí do skupín sympatických a nesympatických, bez hlbšieho uvažovania nad príčinou týchto pocitov, ktoré môžu byť neraz veľmi problematickej ceny. Kto však tieto charakterologické (vrodené) dispozície zdokonaľuje, či už vlastnou metódou z autopsie, alebo z overených skúseností iných, môže v tomto smere dosiahnuť veľké úspechy.

Že sú v každom normálnom, vyvinutom človekovi vrodené ľudoznalecké dispozície, o tom veľmi jasne svedčí citovaná definícia R. Gerlinga:

„Dieťa skúma tvár svojich rodičov, žiak tvár učiteľovu, aby sa podľa toho zachoval. Každý regrút v živote snaží sa vyčítať z tvárí tých, od ktorých je závislý, do akej miery sú naklonení jeho želaniam.“

Zakiaľ je tzv. pudové ľudoznalectvo výsledkom často neuvedomelej psychickej dispozície, zatiaľ princíp vedeckého ľudoznalectva spočíva vo vedomom posudzovaní a hodnotení vnútorných i zovnútorných prejavov, znakov i afektov, ktoré na základe mnohých pozorovaní a porovnávaní privedú pozorovateľa k uceleným úsudkovým záverom.

Najlepšími ľudoznalcami sú prirodzene tí, ktorí majú vrodené dispozície dobre vyvinuté a ktoré môžu vedeckými dedukciami podopierať a opodstatňovať, lebo čím je viac kontrolných prostriedkov naporúdzi, tým istejšie sú posudky.

Ako sme už spomenuli, ľudoznalec nesmie sa nechať ovplyvňovať pocitmi sympatie alebo antipatie, ale musí s prísnou objektívnosťou posudzovať každý charakteristický znak. Ale i v posudzovaní tvarov a znakov musí pokračovať veľmi kriticky, lebo zo skúsenosti vieme, že nie je všetko zlato, čo sa blyští a nie každé zlato sa blyští. Neraz pod odporným habitom jednotlivca tlčie šľachetné srdce a junovská postava zakrýva zasa najnižšie pudy, o duševnej prázdnote ani nevraviac.

Rovnako nemôže byť objektívnemu pozorovateľovi smerodajným osobné vystupovanie pozorovaného objektu, lebo je rovnako známe, že takmer každý jednotlivec, ak to určité situácie vyžadujú, alebo ak ide o jeho osobný prospech, vie sa veľmi dobre, alebo menej dobre pretvarovať. Tak je to nielen vo veciach príjemných, ale i v nepríjemných. Či nepočujeme často, že sa niekto sladko tvári pri kyslej polievke?

Niet takmer človeka, ktorý by nebol do určitej miery hercom. Niekto tieto svoje herecké vlohy uplatňuje iba s prípadu na prípad, ak to okolnosti vyžadujú, iný zasa po celý svoj život skrýva sa za náličnicou, predstavujúc osobnosť inú, akou v skutočnosti je.

Ak teda berieme do úvahy pretvárčivú schopnosť ľudí, nemôžeme sa s istotou opierať na ľúbe, alebo neľúbe pocity, ktoré cítime „na prvý pohľad“, lebo tieto pocity pri nekritickej kontrole môžu byť jednotlivcom ľubovoľne zdôrazňované, alebo tlmené. Práve preto nekriticky prijaté pocity príjemného alebo nepríjemného zdôrazňovania musia byť dôkladne preskúmané a ľudoznalec musí sa snažiť hlbšie vniknúť do duševného a citového života pozorovaného objektu a vniknúť do jeho podstaty i cez najhrubšie brnenie.

V živote sa vyskytujú situácie, že i najdokonalejší „herec“ na javisku života vypadne zo svojej úlohy a objaví sa nám celkom neočakávane vo svojej rýdzej prirodzenosti, o ktorej sme dosiaľ nemali ani tušenia. Ťažké fyzické útrapy a choroby, duševné otrasy i živelné výbuchy vášne strhnú náličnicu s tvári herca. Zato však sú i také silné a obdivuhodnou energiou obdarené osobnosti, že i v najkritickejších chvíľach vedia bez zovnútorných prejavov prijímať veci príjemné i nepríjemné, ba vedia potlačiť a utlmiť i svoje vnútorné vzruchy a cítenia. Jednako s chladnokrvnosťou prijímajú zprávy radostné, ako i zprávy tragických dosahov, takrečeno bez pohnutia obrvy. Vniknúť do bytosti takýchto dokonalých životných hercov iste nie je úloha ľahká, ale nie nesplniteľná.

Ak chce niekto vniknúť do krývaných tajov jednotlivca, počínať si musí veľmi opatrne, aby pozorovaná osoba nemala ani najmenšieho tušenia, že je predmetom našej sústredenej pozornosti. Ak by sme sa nejakým neprezreteľným spôsobom prezradili, dali by sme jej výstrahu a ako ustrica by sa pred nami uzavrela, nehľadiac ani na to, že priokaté pozorovanie jednotlivca je aj dosť vysokým stupňom netaktnosti.

Neskúsený ľudoznalec veľmi ľahko sa môže dostať na rázcestie, ak sa dá k úsudkovým záverom pohnúť prejavmi, vyvolanými náhodilými situáciami, výbuchom vášní a pod. Počínanie jednotlivca v takýchto situáciách nemôže byť podkladom na celkové jeho posúdenie, ale len za charakteristický príznak stupňa živelnosti hnevu, radosti, zármutku a podobne. Ale ani rečami sa nemá dať dobrý charakterolog mýliť, lebo je známou skutočnosťou, že si ľudia radi prisvojujú postoj i vlastnosti ich osobnosti úplne extrémne. Príčinou prisvojovania takýchto extrémnych vlastností býva nesprávne zdôrazňovaná skromnosť alebo plytké chvastúnstvo.

Zo životných skúseností vieme, že dobrodušný a ušľachtilý človek predstiera zatvrdlosť srdca, skývražník okázalú štedrosť, zázrivec nežnosť, márnotratník sporivosť, slaboch silu, zbabelec odvahu, duševne zadubený kultúrny záujem, chorý zdravie, opilec abstinenciu atď.

Ak by sme sa o tejto skutočnosti chceli presvedčiť, nemuseli by sme ďaleko po príklady, lebo s podobnými zjavmi môžeme sa stretnúť i v užšom spoločenskom kruhu. Porovnávanie rečí so skutkami, pokiaľ tieto skutky nie sú vedome usmerňované, ale vyplývajú z vnútorného presvedčenia jednotlivca, ľahko si môžeme utvoriť mienku o jednotlivcovi. Márne nám bude dobrosrdečný, alebo milosrdný človek predstierať tvrdosť a nemilosrdnosť, keď jeho skutky svedčia o inom. Márne nám bude lakomec vnucovať predstavu, že je človekom štedrým, ak ho nepozorovane pristihneme, že i toho najnúdznejšieho hrubými slovami odbaví miesto almužny.

Aby sme v ľudoznalectve dosiahli želateľný úspech, musí byť naša pozornosť sústredená podľa možnosti vždy iba na jednu osobu, ktorú načim nespozorovateľne a úplne nezaujate sledovať vo všetkých situáciách. Nikdy si nevyberajme za objekt nášho pozorovania osoby bezvýznamné, všedné, lebo ich duševná prázdnota a citová nevyhnutosť alebo otupelosť nevedely by nám poskytnúť to, čo od charakterologie očakávame. Za objekt svojho pozorovania voľme zpočiatku osobu z nášho užšieho kruhu, osobu, s ktorou sme často, alebo častejšie v styku a o ktorú — v akomkoľvek smere — javíme záujem.

Prechádzky, kratšie i dlhšie cesty veľmi si spríjemníme, ak budeme pozorovať jednotlivé osoby a snažiť sa ich popísať podľa zovnútorných znakov a vytvárať si úsudky o nich. Pri náležitej sústredenosti dôjdeme často k prekvapujúcim záverom a inokedy nudné chvíle vyplníme zdravou duševnou gymnastikou, ktorá nám bude neskôr pri systematickej práci veľmi užitočnou.

68. Fyziognomia držania tela

Medzi výrazné znaky človeka patrí individuálna mimika jednotlivca, ktorá je dôležitou súčiastkou fyziognomického držania tela. Z obidvoch týchto zovnútorných znakov charakterologia čerpá veľmi mnohé poznatky pre posúdenie duševného a citového denia človeka, lebo každý motorický prejav svalstva a údov podlieha vedomému i mimovoľnému popudu. A práve, že tento popud vzniká v myšlienke, či v duši, stáva sa odzrkadlením zovnútorným vnútorného denia, ako ho môžeme výrazne pozorovať v mimickej tvárnosti.

Častejšie opakované mimické formy, vyplývajúce z vnútorného popudu, stanú sa časom charakteristickým prejavom fyziognomického držania tela, vyjadrujúceho vnútornú bytosť.

Ak sústredene rozmýšľame, celkom mimovoľne vraštíme čelo, sťahujeme obrvy a hľadíme do prázdna; pri sústredenej pozornosti, najmä pri načúvaní, vypneme hlavu; pri napätom obzeraní nejakého predmetu zúžime mihalnice; v príjemnej pohode je naša tvár jasná, v zármutku zachmúrená. Tieto prejavy sú tak bežné a charakteristické, že každý má možnosť z nich usúdiť na vnútorné denie pozorovanej osoby.

Mimické zvláštnosti, ako zovnútorné prejavy citového alebo duševného denia povšimol si i náš prostý ľud. Či sa nevraví o pyšnom človekovi, že je „hore nos“, o namyslenom, že sa nadúva ako hrvolec? Teda z mimiky a z držania tela súdi na vnútorné vlastnosti, prípadne na určité duševné denie, ktoré sa v charakteristickom držaní tela prejavuje. Z týchto poznatkov vyplýva, že telesné orgány, ich mimická a motorická činnosť je podmienená činnosti duševnej a že telesné orgány sú nástrojmi duše.

Moderná charakterologia, vychádzajúca z týchto skutočnosti, na základe analogických znakov sostavila náuku o fyziognomickej charakteristike človeka, ktoré ak nie sú vedome usmerňované, poskytnú nám možnosť nazrieť do duševných vlastností jednotlivca. Je samozrejmé, že samá fyziognomia držania tela nedostačuje na celkom presnú charakteristiku, ale je tu ešte viac zovnútomých, optických a akustických zvláštností, ktoré umožnia vytvoriť si ucelený obraz.

Zakiaľ sú naše údy nástrojom duše, náš pohyb, pohľad a reč sú výrazovými formami a citu, lebo ony odzrkadľujú všetko to, čo sa v našom vnútri deje, nech je to radosť alebo žiaľ, hnev alebo dobrota, láska alebo nenávisť, žičlivosť alebo závisť, sústrasť alebo zlomyseľnosť, otvorenosť alebo pokrytectvo, súslasť alebo závisť atď.

Všetky tieto pocity prezrádzajú sa v určitej tvárnosti, v pohybe, v pohľade a v modulácii i vo farbe hlasu.

69. Kto je akým podľa držania tela?

Podrobne vypísať charakteristické znaky fyziognomie pohybu vyžadovalo by samo osebe rozsiahle dielo a preto my sa uspokojíme s načrtnutím najtypickejších znakov, ktoré pre našu potrebu úplne postačia. S týmito znakmi stretávame sa denne a preto máme možnosť overiť si ich správnosť.

1. ODVÁŽNEHO človeka môžeme poznať na prvý pohľad. Jeho chôdza je strmá, dakedy mierne hojdavá, nikdy však nie otáľavá alebo neistá. Odvážlivec má hlavu od istej miery vztýčenú, ale súčasne stlačenú medzi ramená. Jeho hlas sa vyznačuje silným prsným tónom, pohyblivým, ale určitého tempa. Reč je častejšie prerývaná interjekciami.

2. ROZHODNÝ človek má o niečo hbitejšiu, ale rovnako strmú chôdzu a vymerané gestá. Hlavu má vzpriamenú, ale bradu tlačí mierne na krk. Jeho hlas je podobný hlasu človeka odvážneho, avšak tok jeho reči nenarušujú tak časté interjekcie.

3. HRDÝ alebo SAMOĽÚBY človek má chôdzu mierne strmú, pri čom pometá plecami. Hlavu nosí hodne vysoko, takmer strnule, ako by bol „lineár zhltol“. Oči mu tekajú z kúta do kúta, pozorujúc, či si ho niekto všíma. Tón jeho hlasu je spevavý a prehnane ozdobovaný. Pri hovore s osobou nižšie postavenou alebo s podriadeným stáva sa tok reči pauzovaným a úsečným.

4. IDEALISTICKY založený človek mení svoju chôdzu pod vplyvom chvíľkovej nálady. Raz otáľave, skoro neurčito, inokedy zasa švihko a hbite. Často zdvíha hlavu, ako by chcel v oblohe uvidieť splnenie svojich ideálov. Jeho reč sa vyznačuje ľahodiacou melodikou a poetickým spádom. Jeho pohľad je snivý.

5. DOBROSRDEČNÝ — UŠĽACHTILÝ človek chodí miernym tempom, ako by sa obával svojou chôdzou spôsobiť niekomu nepríjemnosť stúpením na otlak. Hlavu máva mierne sklonenú pri chôdzi i hovore a na znamenie svojho súhlasu rád prikyvuje. Reč jeho je pomalá, a keď aj bez charakteristickej farbivosti idealistu, predsa príjemne pôsobiaca. Jeho pohľad je milý a mierne usmievavý.

6. OPATRNÝ človek má neurčitú, takmer váhavú chôdzu. Pri rozhovore klimká hlavou so strany na stranu a škriabe sa nerozhodne za uchom. V tóne i v tempe zdržuje sa zpiatky. V toku jeho reči vysoké tóny prevládajú, prízvuk má slabý a často prerušuje tok reči, neraz uprostred vety, pauzami. Jeho pohľad teká neustále po okolí a zasa skúmavo opiera zrak na predmet svojej pozornosti.

7. PRÍTULNÝ človek má mierny krok. Pri hovore rád kloní pomaly hlavu stranou a zpät, ako by chcel lichotiť. Reč jeho nie je farbistá, ani dynamicky modulovaná, ale zato mierna a príjemná. Pohľad jeho vyžaruje láskavosť a vernosť.

8. SMYSELNÝ človek má veľmi alterovanú chôdzu; raz hbitú, inokedy zasa nesmelú. Hlavu tiesni na znak, zdvíha nos, roztvára nozdry a mierne otvára ústa. Rád preháňa v reči i v konaní. Hlas má široký, jasný tón a rád klesá od silného tónu bez akejkoľvek príčiny v šepot. Pozorovateľ má dojem, ako by sa mu neustále sbiehaly sliny v ústach a ako by vravel s vlhkými perami a mlaskavým jazykom. Táto charakteristika prilieha i na spustlíkov a pôžitkárov.

9. PREVINILEC, ktorý si je vedomý svojej viny, má chôdzu ťažkú, takmer nesmelo ťarbavú. Reč jeho prezrádza stiesnený, temný tón a neisté tempo, pôsobiace monotónne, lebo za ťažkým prízvukom nasleduje prízvuk jednoduchý bez akéhokoľvek vyzdvihnutia tónu.

10. PLAZIVEC sa vyznačuje pomalou, tichou, takrečeno plazivou chôdzou. Kloní hlavu i telo a hojdá ním málo pozorovateľne so strany na stranu. Reč jeho je takmer šeptavá, bezfarebná. Jeho pohľad neustále teká a vyhýba sa priamemu pohľadu do očú.

11. SKROMNÝ, VÁHAVÝ človek prezrádza sa nesmelou, až váhavou chôdzou. Hlavu máva mierne sklonenú. Reč jeho je zdržanlivá v tóne i v tempe. V jeho reči vysoké tóny prevládajú, prízvuk je slabý a často je tok reči prerušovaný pauzami.

12. ZVEDAVÝ človek má chôdzu veľmi hbitú. Vždy spechá, aby nejakú novinu nezameškal a oči mu neustále pátrajú po okolí. Neomylne ho prezrádza jeho ostrý tón, ktorý stále vybočuje z prostrednej polohy.

13. NEDÔVERIVÝ človek kráča opatrne, hľadiac ukradomky po svojom okolí. Reč jeho je pomalá a rozvážna, opatrná v prízvuku; vetné tóny sa chvejú, prostredný tón klesá a stúpa.

14. SKÝVRAŽNÍK (lakomec) chodí s hlavou zdudlenou medzi plecami. Oči jeho bývajú zvyčajne malé, tzv. „prasačie“, ktorými sťaby neustále sliedil po hojnej koristi. Reč jeho je ostrá, do istej miery pomalá, plazivého tempa a nie hlasitá.

15. SEBEC chodí sťaby ponorený do svojej chamtivej bytosti. Reč jeho vyznačuje sa zdržanlivým, miernym tónom a pôsobí tak, sťaby váhal vysloviť svoje mienenie, a keď tak urobí, chybia z nej vrelé tóny citovosti.

70. Čo prezrádza tvár?

Vraví sa, že oči sú zrkadlom duše. V smysle charakterologie mohli by sme povedať, že forma obličaja a jeho rozličné typické obmeny oboznamujú nás s rozličnými vrodenými dispozíciami každého človeka.

a) Dobrú schopnosť realizačnú, materiálne chápanie života, ako i praktický smysel prezrádza široká tvár.

b) Dobrí teoretici s menšou schopnosťou realizačnou, ale s bohatým intelektom, vyznačujú sa dlhou tvárou a vysokým, pekne klenutým čelom.

c) Ľudia, u ktorých je spojené a vyrovnané duchovné chápanie života so životom reálnym, vyznačujú sa dlhými a okrúhlymi obličajmi. Takíto ľudia bývajú dobrými teoretikmi i realizátormi.

d) Ľudia prázdni, povrchní a bezvýznamní vyznačujú sa okrúhlou tvárou. Celý cieľ i smysel života takýchto ľudí vyčerpáva sa v dobrom jedle, nápojoch, v spokojnom a pohodlnom živote. Je to typ pokojamilovných šosiakov.

71. Útvary čela a brady

Typická stavba čela a brady a ich pomernosť veľmi veľa prezrádza z vnútorných vlastnosti človeka. Tieto zvláštnosti postriehol i prostý ľud, lebo človeka s vysokým čelom pokladá za múdreho a s vysutou bradou za umieneného. Typologia v tomto smere ide ďalej a z pomernosti stavby čela a brady vyvodí podrobnejšie charakteristické vlastnosti.

1. Človek, u ktorého vystupuje čelo viac ako brada, vyznačuje sa silnejším intelektom ako vôľou a realizačnou schopnosťou.

2. Tam, kde vystupuje brada viac ako čelo, znamená to, že ide o indivíduum, u ktorého silná vôľa prevyšuje intelektuálne schopnosti. Ak sa k týmto znakom pridruží hrubý rez brady a dolnej čeľusti, charakterizuje to človeka s povahou prudkou a násilníckou.

3. Harmonická vyrovnanosť rozumu a vôle vyznačuje sa vystúpeným čelom i bradou nad strednou časťou obličaja.

4. Povahu vyrovnanú — harmonickú, bez zvláštnych prevládajúcich vlastností charakterizuje normálny profil.

5. Nepatrnú citlivosť a silnú smyselnosť charakterizuje profil, na ktorom sú ústa (pery) vypuknuté a silno znateľné, ako to môžeme vidieť u černochov.

6. Inštinktívni ľudia, podliehajúci viac citovým ako rozumovým predmetom, vyznačujú sa širokými jarmovými kosťami.

72. Poloha očí

Pokiaľ výraz očí vie vyjadriť a odzrkadliť každý duševný a citový zážitok, ich veľkosť a poloha prezrádzajú nám zasa povahové vlastnosti.

a) Povrchní, ľahko menliví a vrtošiví ľudia vyznačujú sa malými očami, vsadenými zvyčajne v nepeknej tvári.

b) Oči, vsadené blízko seba, prezrádzajú človeka prevažne duchovne založeného, povahy presviedčavej a preháňavej.

c) Ľudia s praktickým a reálnym chápaním, nemilujúci veľa fráz a rečí, ale so značným sklonom k sebectvu, mávajú oči ďaleko od seba položené.

73. Forma úst

Pokiaľ stavba čela svedčí o intelektuálnych dispozíciách, tvar brady a poloha očí o individuálnych vlastnostiach, zatiaľ ústa vyznačujú citovosť.

1. Malé, súmerne krojené ústa svedčia o malej smyselnosti.

2. Veľké ústa s vypuklými perami sú neklamnou známkou veľkej smyselnosti.

3. Beztvárne, oduté pery svedčia o nízkom pudovom živote.

4. Plné a mäkké pery charakterizujú človeka citové založeného.

5. Úzke a nedokrvné pery, prechádzajúce často do belasého tónu, prezrádzajú tvrdého, krutého, bezcitného a cynického človeka.

74. Čo prezrádza nos?

Stavba, tvar a veľkosť nosa dáva nám tušiť mnohé intelektuálne schopnosti i nedostatky, citovosť, vôľu, energiu a iné vrodené vlastnosti.

a) Harmonicky rozdelené citové a rozumové dispozície prezrádza rovný nos, ak zaujíma tretinu dĺžky obličaja od hranice vlasov po koniec brady.

b) Energiu a činorodosť prezrádza ostro zahnutý nos s tlstým chrbátom.

c) Dantovský nos (schlopený) prezrádza nespútaného ironika.

d) Okrúhle ohnutý nos charakterizuje človeka triezlivo rátajúceho a rozumne konajúceho.

e) Ľudia s nosom sedlovite prehnutým bývajú citove a citlivo založení. Ich konanie spravuje sa skôr inštinktom ako rozumovou rozvahou.

f) Veľmi krátky nos, u ktorého sa prostredná časť obličaja proti čelu a brade zdá byť znetvorená, vyznačuje ľudí sebeckých a malicherných.

g) Úzky chrbát nosa svedčí o väčšej elastičnosti ako sile.

h) Šikmý koreň nosa svedčí o rozvahe a činorodosti. Ľudia s takýmto nosom sú vytrvalí a húževnatí a vo väčšine prípadov vedia presadiť svoju vôľu.

ch) Veľkými nosnými dierkami vyznačujú sa ľudia náruživí i vášniví.

i) Malé a tenké nosové dierky majú ľudia, ktorí sú len povrchne a nepatrne prístupní citom.

75. Iné pomocné prostriedky v ľudoznalectve

Aby naše charakterologické definície mohly byť kontrolované, môže nám byť v tomto smere veľmi dobre nápomocnou grafologia, lebo ako nám jednotlivé gestá a tvary tela prezrádzajú vnútorné vlastnosti človeka, takisto písmo každého človeka vyznačuje sa typickými a individuálnymi tvarmi.

Kto sa chce v ľudoznalectve zdokonaliť, mal by si vždy dať svoje posudky grafologicky preskúmať, lebo to, čo by bolo v tvaroch človeka skryté z príčiny vnútornej alebo vývojovej, rukopis často prezradí ani netušené vlastnosti pisateľa.

Charakterologický posudok, porovnaný posudkom skúseného grafologa, otvorí nám obzor a poučí nás o chybách, ktorých sme sa vo svojom posudku dopustili a ktorých sa môžeme v budúcnosti vystríhať.

Je veľmi dôležité, aby sme pred vynesením úsudku brali do povahy národné a rasové vlastnosti jednotlivca, ovládali anatomické složenie obličaja. Prototypom dokonalého obličaja má nám byť vzor, vytvorený klasickým umením. K tomuto vzoru máme prirovnať pozorovaný obličaj a skúsenosť, do akej miery sa líši anatomicky od normy. Rovnako je dôležité zistiť, či je daktorá odchýlka vyvolaná chorobou, úrazom, alebo je zjavom vývojovým. Konečne načim brať do úvahy aj tvar rúk a vôbec končatín, lebo každý ľudský úd znamená niečo charakteristického a prezrádzajúceho vnútornú bytosť.