ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

77. Aký má byť charakter?

Ťažko by bolo nájsť dvoch ľudí, ktorí by si boli telesne a duševne navlas podobní. Ustálené zvláštnosti, ktorými sa ľudia od seba líšia, význačne sa prejavujú v ich počínaní. Človek sa dakedy spravuje v svojom počínaní radou ľudí skúsených a múdrych, tu vravíme, že uznávame ich autoritu; inokedy je vedený svojím vlastným rozumom a úsudkom, tu vravíme, že pokračuje samostatne. Zo skúsenosti vieme, že sú ľudia, ktorí dávajú inými na seba vplývať a ich konanie je podľa toho nedôsledné. Často potom svojho skutku ľutujú a vravia, že pokračovali proti svojmu presvedčeniu. O takých ľuďoch vravíme, že majú slabú vôľu, že nie sú mravne slobodní. Ak sú však splnené požiadavky dobrej zásady, podopreté na mravnom zákone, ktorý sa stáva najvyššou zásadou, vzniká úplná dôslednosť a pevnosť v chcení a konaní, ktorú nazývame povahou alebo charakterom.

Len mravný charakter je pravým charakterom, lebo úplnej dôslednosti možno dosiahnuť iba vo forme mravnosti. Nemravný charakter je v stálom spore s požiadavkami mravného zákona. Mravný charakter je najväčšou ozdobou človeka a najvyšším cieľom duševného vývoja. Krása a vlohy sú dary prírody: vedomosti, bohatstvo, moc a pod. sú výsledkami súčinnosti spoločnosti ľudskej a môžeme ich ľahko stratiť. Charakter však je výsledkom vlastnej práce a pričinenia, lebo charakteru sa nemožno naučiť, ako dajakej vede alebo zručnosti. Charakter sa vytvára vlastným pričinením človeka, sebavýchovou a sebakázňou, ak ostatné podmienky boly dané a ak vie obstáť na svojom mieste v krútňave života, ktorého podmienky sa stále menia.

Sebacitmi neovplyvnená autokritičnosť, ako mocná sila a opora sebakázne vedie k nepredpojatej sebaanalýze, bez ktorej sa nemôže vytvoriť oceľový charakter. Shovievavosť voči samému sebe nejestvuje v slovníku človeka s „rovnou chrbtovou kosťou“, lebo práve táto vlastnosť je najväčšou hatiteľkou vzrastu charakteru. Arenus mieni:

„Shovievavý priateľ je vlastne nepriateľom. Preto sme sami sebe často najväčšími nepriateľmi, lebo sebe najviac odpúšťame!“

Vynikajúcim znakom charakterného človeka je dôsledné pridržiavanie sa zásad, ktoré si raz ustálil. „Zachovávať zásady a konať podľa nich, cez všetky dôvody, ktoré pôsobia proti nim, je vláda nad sebou samým.“ (Schopenhauer.)

Dokonalý charakter v pravom smysle slova je ideálom, s ktorým sa v skutočnosti nestretávame. I najspravodlivejší človek má nejakú slabú stránku, a — ako sa vravieva — zhreší 99 ráz denne. Ľudia, ktorých pokladáme za charakterných, blížia sa k tomuto ideálu. O nich možno vopred predpokladať, ako sa zachovajú v rozličných situáciách, lebo pokračujú vo všetkom, všade a vždy dôsledne a sme presvedčení, že nás v tom predpoklade nesklamú.

Silný charakter nejde ľahko životom. Nebýva chápaný, lebo ide priamou cestou za dobrom a pravdou. Nevie uhýnať, vyhýbať a skrývať sa. Okolnosti, ako vysoký, ťažko dosiahnuteľný cieľ nesmie nás odrádzať, ale snažme sa zo všetkých síl, aby sme sa ideálnemu cieľu, pevnému charakteru priblížili čo najviac v záujme vlastnom, národnom a všeľudskom.

Opravdivá láska k spoločnosti a hlboký cit vlastenecký musí nás nabádať, aby sme sa stali železnými, ba oceľovými charaktermi. Naša duševná postať musí byť z kvádrov žuly, ktoré spolu vytvoria gigantickú hradbu šľachetnosti, pravdy a dobra, ktorá zdolá všetky vonkajšie nápory brutálnych a ničivých síl.