ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Spoločenská sebavýchova

Nebolo nám každému životnými okolnosťami dožičené poznať radosti detskej izbietky a primeranej výchovy, ktorá by nás bola dostatočne vyzbrojila do životnej borby, obrnila nás pancierom čností, otvorila nám brány a ukázala nám najistejšie cesty k úspechu. Mnohým chýbalo primerané školské vzdelanie, ktorého nedostatok často pociťujeme v rozličných životných údeloch a spoločenských povinnostiach. Musí byť teda našou snahou, aby sme chcením a vlastnou usilovnosťou doplnili to, čo sme v rokoch mladosti vinou macošských okolností, alebo i vinou vlastnou zameškali. Ešte vždy nie je neskoro! Ale keby i neskoro, lepšie ako nikdy!

Je nám každému na pomoci mocný faktor a tým je vhodná sebavýchova, ktorá nám pomôže cez úskalie prekážok, len chcieť musíme. Majme vždy pred očami úspechy tisícov iných, ktorí vyšli azda z horších a macošskejších pomerov ako my, kopily sa im prekážky za prekážkami, ale silnou vôľou a nezlomnou húževnatosťou a vytrvalosťou dosiahli v živote vrcholné úspechy. Slávny vynálezca Tomáš Alva Edison povedal: „Tri základné veci sú potrebné na dosiahnutie niečoho cenného: Tvrdá práca, vytrvalosť a zdravý rozum.“ Prečo by sme to i my nemohli dosiahnuť? „Každý sa narodil, aby sám sebe pomohol a sám o seba sa staral. I najchudobnejší ľudia toho dosiahli — prečo by to nemohol dosiahnuť každý človek? Statočných býva víťazstvo.“ (Smiles.)

Aby naša spoločenská sebavýchova bola úspešná, musíme sa stať najprv pánmi samých seba. Výlučne len školská výchova pre život vôbec nestačí, lebo tá výchova je iba naznačovaním životných ciest, po ktorých by sme mali k úspešnému životu kráčať, kým dobre pochopená sebavýchova, podopretá mnohými vlastnými skúsenosťami a skutočným poznaním života, môže i na rázcestí nájsť pravú životnú cestu. A keď sme už raz vkročili na ňu, nezlomne vytrvajme na nej, i keby bola zahatená závejmi, hrochoťnatá a rozjarčená, zakiaľ nedosiahneme prvý míľnik, označujúci sebakázeň. Cesta bude ešte vždy číra prekážka, ale budeme ju ľahšie zdolávať. Nasledujúci míľnik nám ukáže cestu silnej vôle, až dojdeme k vysokému pylónu, oznamujúcemu sebapoznanie.

Cieľavedomou sebavýchovou, podporovanou sebakázňou, silnou vôľou a sebapoznaním môžeme dosiahnuť netušené bohatstvo rozumové, citové i povahové. Staneme sa majstrami samých seba. Aká to utešená úloha môcť sa zdokonaľovať a prerábať samých seba; zjemňovať sa pre spoločenský život a otužovať sa do životnej borby! Ďalšou mocnou oporou nám bude v tejto snahe usilovné samovzdelávanie, lebo keby sme mali aj vysokoškolský diplom, to ešte vždy nestačí. „Dobrý kňaz sa do smrti učí“, poučuje nás príslovie. Ako sme už výš poznamenali, škola nám dáva iba základ pracovnej metódy, ukazuje nám smery a cesty do nových svetov, kým samovzdelávanie je nám na nových cestách dobrým radcom i oporou, ktorá nás nemôže sklamať.

Sebavýchova určuje nám povinnosti nielen k sebe, ale i povinnosti k bližným, ktoré sú tak utešene vyslovené Kristovými slovami: „Miluj bližného svojho ako seba samého!“ Snažme sa byť v styku so svojimi blížnymi vždy takými, akými by sme si ich želali, aby boli voči nám. Najlepšie a najkrajšie splníme myšlienku lásky k spolubližným tak, ak ich budeme mať úprimne radi, bez ohľadu na životné prekážky, nevďak, utrpenie a sklamanie.

Sebavýchova a sebapoznanie učí nás chápať city spolubližných, naučí nás poznávať, čo im je milé, čo nemilé, čo ich teší, čo zarmucuje; čo ich uspokojuje a čo ich dráždi a napokon, čo v nich vie vzbudiť nadšenie a čo ich vie zasa rozladiť. Zvykneme si byť k nim uznanliví vo všetkých okolnostiach; zvykneme si rešpektovať ich zvláštnosti a tieto ohľady prenesieme i na širšiu spoločnosť. Ak sa nám podarilo tieto ohľady v širšej spoločnosti prakticky uplatniť, stávame sa jej obľúbenými členmi.

Sebavýchova a sebapoznanie umožňuje nám vytvoriť si vo všetkých otázkach, ktoré sa nám v živote vyskytnú, vlastné náhľady, čím sa duševne osamostatníme. Budeme vedieť cudzie náhľady posúdiť, zhodnotiť, uznať za prijateľné, alebo ich zamietnuť. Slovom: naučíme sa myslieť „svojou hlavou“ a nedáme sa ľahkoverne a dobromyseľne zlákať pre náhľady, ktoré sa priečia nášmu vnútornému presvedčeniu náboženskému, mravnému a spoločenskému chápaniu. Takto dospejeme k zásadám, ktorými sa budeme v živote spravovať a ich závažnosť zavše uznávať.

Sebavýchova povedie nás napokon k hospodárskej samostatnosti a nezávislosti a urovná nám cesty úspešného duševného a spoločenského života. Nezabúdajme, že spoločnosť má rada iba ľudí hospodársky samostatných. ľudia hospodársky nesamostatní, bez vlastnej postati bývajú viac-menej trpení. V tomto spočíva základná príčina snahy žien, aby sa vstupom do zamestnania hospodársky osamostatňovaly a nespoliehaly sa pre uvedenie sa do spoločnosti iba na vydaj. Pamätajme si, že zámožnosť sa rodí prácou, zachováva sporením a rozmnožuje pilnosťou.

Najúspešnejšou oporou sebavýchovy a z nej vyplývajúcej sebakázne, samovzdelávania a sebapoznania je vôľa. Preto musí z nášho slovníčka úplne vystať také: ja by som rád, — ja by som chcel… ale treba ich nahradiť rozhodnými: ja chcem a ja musím! Pravda, toto chcenie sa musí pohybovať iba v hraniciach dosiahnuteľnosti a v hraniciach zdravého rozumu. Nemecký básnik Goethe vraví: „Naše želania sú pocity schopnosti, ktoré máme v sebe, poslovia toho, čo by sme chceli vykonať.“ Už len vzniknutie samotnej myšlienky, že chceme niečo, je započatím konania. Záleží teraz už len na nás, aby sme svoje želanie vtelili v skutok, lebo toto želanie prezrádza prítomnosť schopnosti, želanie uskutočniť.

2. Sila vôle

Na pretvorenie myšlienky v činorodý skutok treba silné a cieľavedomé predsavzatie, ktoré musíme stále, vytrvale a dôkladne plniť. Hybnou silou tohto plnenia je vôľa. Vôľa je teda možnosť rozhodnúť sa pre určitý, subjektívne dosiahnuteľný cieľ. Sochormi hybnej sily vôle sú húževnatosť, vytrvalosť a odvaha.

Fridrich Veľký vo svojom liste pruskému princovi medzi iným napísal:

„K veľkým cieľom vedie iba odvaha…“ Bez húževnatosti, vytrvalosti a odvahy, ktorá je veľmi dôležitým činiteľom, je uskutočnenie veľkých cieľov nemysliteľné. Odvaha je potrebná pri každom činorodom podnete a má práve taký veľký význam, ako vôľa sama. Sila odvahy, ktorá býva vrodená, podporuje i vznik vôle a chcenia.

Ľudia sú povahove rozlične založení a preto sa i vôľa u nich rozlične prejavuje. Najúspešnejšími ľuďmi v živote sú ľudia rozhodní, energickí, ktorí si živo vedia predstaviť všetky možnosti a bystro si uvážia všetky kladné i záporné okolnosti. Ak sa už raz rozhodli, kráčajú za svojím cieľom s celou silou a s nezlomnou vytrvalosťou. Prekážok sa neľakajú a nedajú sa počiatočnými neúspechmi ani odradiť, ani odstrašiť. Jedine takíto ľudia sú tvorcami životných a spoločenských úspechov!

Čo je ľudsky dosiahnuteľné, každý človek môže dosiahnuť, čo by sa mu do cesty stavaly hocijaké prekážky. Thoreo učí:

„Počuli ste kedy o človekovi, ktorý sa snažil po celý život dosiahnuť poctivo a jedine určitý cieľ, že by ho nebol do istej miery dosiahol? Ak sa niekto nepretržite snaží, či nestojí nad ostatnými?“

Je samozrejmé, že sa do cesty úspechu stavajú prekážky a to mimo našej vôle. Maria naše plány a útočia na predsavzatia, ale to všetko ešte nie je príčinou, aby sme sa vzdali boja, čo by nás hocijaké ťažkosti hatily. „O slove ťažkosť nesmie mysliaci človek ani uvažovať. Preč s nimi!“ (Lichtenberg.)

Malých úspechov sa dočkávajú ľudia nerozhodní a váhaví, lebo dlhým rozhodovaním maria čas i vlastnú energiu. Ľudia ťarbaví sa vedia síce slabo rozhodnúť, ale skutok im zvyčajne utečie. Ale ľudia nerozvážni, pochabí, bez rozmyslu sa rozhodujú, a nepremyslene, o preteky konajú. Nie div, že takmer všetky ich podujatia narážajú na neprekonateľné prekážky a stroskotávajú.

Naša sebavýchova musí smerovať k rozhodnosti. Váhavosťou, ťarbavosťou a pochabosťou nikdy nedosiahneme uskutočnenia svojich želaní, ale keby sme i dosiahli dáky úspech, nebol by to výsledok rozhodnosťou a vôľou podporovaného chcenia, ale čírou náhodou. Nuž a čo je náhoda? Na túto otázku trocha drsne, ale priliehavo odpovedal pruský kráľ Fridrich Viliam: „Náhoda je bohom hlupákov!“

Čo všetko vie zdolať sila vôle, chcenie a vytrvalosť, skvelým svedectvom toho je prípad slávneho gréckeho rečníka Demosthena. Tento najslávnejší orátor svojho veku za mlada tak silne jachtal, že mu bolo sotva rozumieť. Mladý Demosthenes chcel byť silou mocou verejne činným a preto si umienil, že sa musí odučiť jachtať. Aby zosilnil svoj zlý hlas, po celé hodiny kričal do víchrice a hukotu rozbúreného mora a aby si odvykol jachtať, položil si pod jazyk kamienček a stále hovoril. Hlas jeho zosilnel a nielen že sa odučil jachtať, ale jeho reč sa stala takou plynnou, jasnou a zvučnou, že už po prvých slovách vedel každého poslucháča strhnúť. Sila vôle a húževnatej vytrvalosti urobila ho najslávnejším rečníkom všetkých vekov.

Silnou vôľou, vytrvalosťou a húževnatosťou podporované predsavzatie vie dokázať neraz ľudsky takmer nepochopiteľné činy, lebo ako Willis R. Whitney vraví: „Nemožné a neuskutočniteľné na svete je to, čo sa ľudia dosiaľ nenaučili robiť.“ Práve preto konajme vždy rozhodne a rozumne, prinúťme do činnosti vlastnú vôľu, húževnatosť a vytrvalosť a naše snahy a želania dosiahnu možnosť splniteľnosti. Čo chceme konať, konajme vždy s nadšením, lebo „bez nadšenia spia naše najlepšie sily“. (Herder.) Buďme v svojom konaní snaživí, lebo ako vraví Goethe: „Kto sa vždy snaživo pričiňuje, ten môže byť spasený.“ Inými slovami: kto klope, bude mu otvorené.

„Naučil som sa radiť ľuďom vždy, aby niečo urobili. Lebo, ak ľutujem kedy, že niečo urobili, ľutujem vždy, že niečo neurobili.“ (Franklin P. Adams.)

3. Sebakázeň

Podstatným a cenným prostriedkom sebavýchovným je sebakázeň, ktorá spočíva: 1. v cieľavedomej životospráve, 2. v ovládaní citov (nálad, vášní), pudov a žiadostí, 3. v rozvahe a v rozhodnosti.

Pod dobrou životosprávou rozumieme rozumné usporiadanie telesného života: výdatný odpočinok, ošetrovanie tela, priemernú stravu, rozumné zadelenie práce a ušľachtilú zábavu, rozptýlenie a samovzdelanie.

Sebakázeň, ktorá zodpovedá všetkým uvedeným predpokladom, naučí nás najvyššiemu umeniu všetkých umení: vedieť žiť! Keby sme sa obzreli len v malom kruhu okolo seba a skúmali by sme vnútorný a zovnútorný život ľudí nám najbližších a mohli vniknúť do všetkých ich tajností, veľmi ľahko by sme sa mohli presvedčiť, že len mizivé percento z nich priblížilo sa do dosahu dobre pochopeného života, s premyslenou plánovitosťou a dodržiavaním z nich vyplývajúcich zásad. Presvedčili by sme sa, že veľká väčšina z nich žije bez vyšších cieľov a ideálov a vyžíva sa v nižších sebacitoch, pudoch, zvyklostiach, vášňach a náruživostiach. Narodia sa, vychodia školu, prijmú miesto v úrade, alebo si vyberú iné zamestnanie, oženia sa, majú deti a umrú. V tomto šedivom logickom postupe vznikla i zanikla ich bytosť. Umreli, boli oplakávaní a — zabudnutí… A ak sa stali predsa predmetom spomienky, ostalo to len v najužšom rodinnom kruhu, alebo sa dostali nevdojak bez vlastného pričinenia do nejakej pamätihodnej udalosti, ako Pilát do Créda a tým ich „nesmrteľnosť“ na určitý čas bola v spoločnosti zachovaná.

Mnohí ľudia stali sa v povestiach a tradíciách „nesmrteľnými“ svojimi telesnými vlastnosťami, výstrednosťami, náruživosťami, čudáctvom a zločinnosťou. A tak sa to traduje od prvosveta. O Kainovi by sme zaiste nič nevedeli, keby nebol zabil svojho brata Ábela, o Samsonovi, keby nebol býval tak nezvyčajne silný, o Lukullovi, keby nebol býval takým povestným maškrtníkom a medzi mnohými a mnohými inými o Herostratovi Efezskom, keby nebol podpálil chrám Dianin len preto, aby sa jeho meno stalo nesmrteľným. Avšak tí, ktorí svojimi ušľachtilými činmi snažili sa ľudstvo viesť k dokonalosti a vedeli pre blaho ľudstva prinášať veľké žertvy, tí ostali pre ľudské pokolenia skutočne nesmrteľnými. Po ich popole už niet vari ani stopy, ale hoci prešly už mnohé stá a tisícročia, ich pamiatka ostáva medzi nami a vďačne si na nich spomíname.

Snahou každého človeka má byť nielen vyžiť sa telesným životom, ale usilovať sa v medziach svojich možností vykonať ušľachtilý skutok, slúžiaci ľudstvu a tým je splnené jeho poslanie života. „Dobrý a ušľachtilý človek, ktorý žil s nami, nemôže nám byť vzatý. Zanechal po sebe svetlé stopy práve tak, ako vyhaslé hviezdy, ktorých svetlo vidia pozemšťania ešte niekoľko sto rokov po ich zániku,“ tvrdí veľmi priliehavo Carlyle.

Veľké a ušľachtilé skutky bez sebakázne sú nemysliteľné, ako je nemysliteľná prevaha neukázneného, čo by aj počtom väčšieho vojska proti vojsku ukáznenému. Keby sme pozorne sledovali život nezvyčajne úspešných ľudí, prišli by sme k poznatku, že základom ich úspechu bola prísna sebakázeň. Bez sebakázne nemožno si predstaviť svedomité konanie povinnosti a bez konania povinnosti niet úspechu. „Povinnosť je najvrcholnejším výrazom každého jednotlivca, lebo nemôže robiť viac, ako svoju povinnosť,“ poučuje R. E. Lee a dokladá: „A nikdy by sme si nemali želať robiť menej.“

Dobre usporiadaná životospráva je prvou podmienkou sebakázne a z nej vyplývajúcej sily, ktorú potrebujeme, aby sme mohli svoje ciele a snahy uskutočniť. Touto silou je zdravie, najcennejší to poklad človeka, na ktorý načim viac dbať, ako na hocijaké iné poklady, ktoré, keby sa aj stratily, možno ešte nadobudnúť, ale stratené zdravie veľmi ťažko.

Keby sme mali naporúdzi presnú štatistiku úmrtnosti často veľmi mladých ľudí, s udaním skutočnej príčiny smrti, videli by sme, že vo väčšine prípadov urýchlila smrť nevhodná životospráva, prepínanie síl, hovenie v škodlivých záľubách a náruživostiach, slabosť vôle a vôbec povrchné nazeranie na duševný a telesný život. Dobré zdravie je silná zápoľa, ale keď ju budeme nepretržite podrývať a podkopávať nezriadeným životom, zrúti sa a pochová nás pod seba.

4. Spánok

Nie bez príčiny kladieme túto ľudskú potrebu na prvé miesto medzi železné pravidlá sebakázne, lebo výdatný a osviežujúci odpočinok, čiže spánok je jednou z najzákladnejších potrieb tela. Vyčerpané svaly a čuvy potrebujú odpočinok, bez ktorého slabnú a vädnú, takže je telesná odolnosť menšia. Ale menšia je i duševná sila, lebo medzi javmi telesnými a duševnými je veľmi úzky vzťah. Telesne vyčerpaný človek nie je schopný namáhavejšej duševnej činnosti a duševne vyčerpaný človek zasa telesnej práce.

Zdravý a výdatný spánok privedie telo i dušu do stavu plnej výkonnosti, robí ho odolným proti telesným poruchám a chorobám. Bez odpočinku nemožno pozornosť v žiadúcej miere sústrediť a preto všetky práce, nech sú telesné, alebo duševné, vykonávané v únave, nie sú dokonalé.

Dospelý človek potrebuje 8 hodín spánku. Tento čas úplne postačuje vyčerpané svaly a čuvy zreštaurovať, ak sa telo alebo duša predtým mimoriadne nenamáhaly. Deti, duševne pracujúci, ale najmä nervové chorí by si mali dopriať 9 — 10 hodín odpočinku, ako to vynikajúci lekári odporúčajú.

Aby bol spánok osviežujúci, musí byť pokojný. Myšlienkami a starosťami, tobôž obavami preplnenou hlavou nikdy si nelíhajme! Myšlienky, starosti a obavy zaháňajú spánok a ráno vstávame unavenejší, ako sme si večer líhali. Pred spánkom všetky podobné myšlienky zažeňme, aby náš spánok bol spokojný a osviežujúci.

Častejšie sa u človeka vyskytujú stavy, v ktorých nevládze zahnať ťaživé myšlienky, ktoré úplne zmaria spánok a znemožnia odpočinok. V takýchto prípadoch sa odporúča odvrátiť pozornosť na určitú duševne mechanickú činnosť, ako: opakovať isté, nazpamäť naučené vety, mechanicky vymenúvať číslice a pod. Pri veľkej nespavosti odporúča sa tiež pred spánkom studený nálev do konečníka. Studený nálev totiž odkrvní mozog a tým sa spánok skôr dostavuje. Uspávacie prostriedky, hypnotiká, čo by boly i tie najnevinnejšie, užívajme len v najkrajnejších prípadoch a i to len vtedy, ak nám to lekár predpísal. Organizmus sa totiž na takéto hypnotiká veľmi ľahko zvyká a len veľmi ťažko odvyká.

5. Autosugescia

V predošlom úseku sme vymenovali niekoľko prostých, ale osvedčených prostriedkov na odvrátenie pozornosti od ťaživých myšlienok. Jedným z najúčinnejších prostriedkov je však vedomé vnútenie si určitej predstavy, ktorá musí všetky iné predstavy a myšlienky zatlačiť. Tento spôsob pôsobenia na seba nazývame autosugesciou. S pôsobením na seba stretávame sa veľmi často i medzi pospolitým ľudom. Náš sedliak, alebo gazdiná nepotrebujú budíček a prebudia sa presne, takmer na minútu, ako si to pred ľahnutím umienia.

Autosugescia je veľmi dôležitý duševný jav v živote človeka. Pri vhodnom jej používaní môže nám byť veľmi užitočná, ale nevhodne používaná môže byť človeku osudná. Užitočnosť autosugescie spočíva v tom, že nás zvyká sústrediť sa na určitú predstavu a pomáha nám ju uskutočniť. Autosugescia dodáva človekovi nezvyčajnú silu a schopnosť zniesť i najväčšie námahy, posilňuje odvahu a statočnosť. Negatívne sebavnukanie však uberá skutočnú silu a schopnosť, berie odvahu a ničí statočnosť. Kto si vnuká myšlienku, že musí niečo prekonať a pri tom aj celá činnosť a chcenie spoluúčinkuje, obyčajne dosiahne uskutočnenie svojej myšlienky.

Ľudia nervózni, precitlivelí a chorí podliehajú zvyčajne negatívnym sebavnukaniam. Hysterická osoba počuje o nejakej chorobe a tu chvatom-letkom už aj pociťuje príznaky tej choroby, ktorú si v skutočnosti iba vnukla. Aké tragické následky môže mať negatívna autosugescia, o tom podáva veľmi charakteristické svedectvo Rev. R. Dovraey v dublinskom „The Irisch Diegest“, uverejnenom pod názvom „Praktická sugescia“. Medzi iným píše: „Jeden známy lekár mi rozprával prípad svojho vynikajúceho kolegu, odborníka na rakovinu pŕs. Táto choroba postihuje za normálnych okolností zvyčajne len ženy. Avšak stálym študovaním tejto choroby a tým, že dával voľný beh svojej obrazotvornosti, lekár si vsugeroval tento druh rakoviny a napokon na ňu sám ochorel a umrel.“

Autosugescia musí nám vždy slúžiť len pri uskutočňovaní užitočných chcení a snáh. Ak si budeme stále umieňovať, že sme zdraví, i vážnejšie choroby ľahko zdoláme. Ale ak si budeme sugerovať, že sme chorí, čo by sme boli hocijako zdraví, ochorieme, lebo sila sebavnuknutia má veľké a mocné dosahy. So sebavnukaním je to ako s jedom: Pri vhodnom použití lieči, pri jeho zneužití zabíja.

6. Ošetrovanie tela

Pravidelné ošetrovanie tela, jeho čistota a jeho zveľaďovanie primeraným telocvikom, alebo športom je nielen osobnou potrebou, ale i spoločenskou nevyhnutnosťou. Telo, zaťažené fyzickou námahou, vylučuje zo seba rozličné hleny a výlučky, ktoré sa usadzujú na pokožke, tvoria vrstvy, znemožňujú kožné dýchanie, ktoré je pre celkové zdravie veľmi potrebné. Ale trpí tým nielen zdravie, ale i sviežosť a krása tela, nehľadiac ani na nepríjemný, ba až odporný zápach, ktorý nečisté telo okolo seba rozširuje. Dôkladné umývanie, časté kúpele sú veľmi dôležitými potrebami každého jednotlivca, ktorý si váži svoje zdravie a miluje čistotu. Nezabúdajme, že sme čistotou povinní nielen sebe, ale i spoločnosti. Nečistý a páchnucí človek je postrachom spoločnosti. Takému človekovi každý zďaleka vyhýba, a jeho podanú ruku prijíma len vtedy, keď je to už nevyhnuteľné, aj to s pocitom hnusu. Popri všeobecnej čistote načim dbať, aby zuby, najdrahší to poklad ľudského zdravia, boly svedomite ošetrované. Rozumný človek, ktorý si váži seba a ctí svojich spolubližných, nikdy nečaká, až bude mať zuby deravé a bude mu páchnuť z úst, ale včas si dá zuby opraviť. Kto nevie mať ohľad na seba, nevie ho mať ani na iných.

7. Telocvik

Zveľaďovanie tela primeraným telocvikom je v spoločenskom smysle práve tak potrebné, ako telesná čistota. Niet takého telesne pracujúceho človeka, ktorý by pri práci rovnomerne zamestnával všetky svoje svaly. Len jedna čiastka svalov sa namáha a napína, kým druhá čiastka ostáva nečinná. Túto nerovnomernosť načim vyrovnávať vhodným telocvikom alebo športom. Najmä duševne namáhavo pracujúci ľudia by mali väčšiu pozornosť venovať svojmu telu. Nedostatočný pohyb, malá svalová činnosť a najmä nevyrovnaný pomer medzi duševnou a telesnou činnosťou čoskoro zanechajú na duševnom pracovníkovi viditeľné stopy. Telo slabne a tým sa i duševná činnosť oslabuje. Tu si treba pripomenúť príslovie: „V zdravom tele zdravý duch.“ Len zdravé telo je schopné zdolávať námahu a len zdravý duch je schopný plodiť zdravé a činorodné myšlienky.

Ako neužitočné je zanedbávať telo po stránke jeho zveľaďovania, tak je priamo škodlivé prepínať sa telocvikom, alebo športom, ako sme toho svedkami pri našej mládeži. Nemierne športovanie je nielen na úkor zdravia, ale i na úkor duševnej jemnosti. Niektorí ľudia v nemiernom kulte tela hľadajú cieľ a smysel života (športovci z povolania, zápasnici, pästiari), pričom strácajú pravý smysel pre vyšší duševný život a pre úhľadné formy, spôsoby a povinnosti spoločenské. Nemiernym telesným kultom telo síce mohutnie, svaly sa stávajú oceľovými, ale čím viac telo a svalstvo mohutnie, tým viac sa strácajú ušľachtilé city a snahy. Ale nestrácajú ich len tí, ktorí nemierne kultivujú šport, ale táto strata sa prenáša i na ich obdivovateľov. Divadlá, koncerty, prednáškové siene priam civejú prázdnotou, ale športové ihriská sú práve vtedy nabité exaltovanou masou, strhovanou k huronským prejavom vôle, alebo odporu. Tak, ako je neracionálne zanedbávanie primeraného telesného kultu u duševných pracovníkov neprospešné, tak je to i u modloslužobnikov zveličeného kultu tela. Kult tela a duše musí byť v rozumnom súzvuku, lebo len vtedy sa dosiahne zveľadenie a užitočné vyrovnanie telesnej sily s duševnou potenciou.

8. Výživa

Ako je bez spánku nemysliteľný odpočinok a osvieženie tela, bez telocviku zveľadenie jednostranne vyčerpaného svalstva, práve tak je nemysliteľné udržovanie a posilňovanie tela bez výživy. Čím viac vyčerpávame telo námahou svalstva, tým viac sa dožaduje žalúdok svojho práva. Výdatná a vhodne volená potrava je jediným prostriedkom telesnej sily i duševnej vytrvalosti. Staré latinské porekadlo síce vraví: „Plenus venter non studet libenter“ = „Plný žalúdok nerád sa učí“, ale zdá sa, že v skutočnosti nie je to celkom tak. Vieme napr. o nemeckom básnikovi Goetheovi, že nikdy neopovrhol dobrým a výdatným jedlom; o nemeckom filozofovi Immanuelovi Kantovi je nám rovnako známe, že rád jedol dobré a mnoho, jeho „jednoduchý“ obed trval obyčajne „len“ tri hodiny. Železný kancelár Bismarck pri uzavieraní pokoja s Francúzmi povedal: Ak mám súco pracovať, musím sa tiež dobre živiť. Nemôžem uzavrieť poriadny pokoj, ak sa mi nedajú poriadne najesť a napiť…“ A keby sme mali príležitosť nazrieť do súkromného života mnohých geniálnych ľudí, bezpochyby mohli by sme zistiť, že veľká väčšina z nich dávala prednosť dobrému a výdatnému jedlu pred inými telesnými pôžitkami.

Je nesporné, že dobre volená a výdatná strava je potrebná ako telesnému, tak i duševnému pracovníkovi. Človek trpiaci podvýživou nie je schopný ťažších telesných alebo duševných výkonov. Mozog potrebuje práve tak výživu, ako ktorýkoľvek iný úd. Ak sa s plným žalúdkom nedá dobre pracovať, s prázdnym tým menej! Výdatne a dobre jesť neznamená napchať sa po hrdlo najvyberanejšími jedlami. Jedenie a pitie je potrebou, ale nesmie sa zvrhnúť v náruživosť. Majme na mysli Sokratove slová o jedení: „Jeme, aby sme žili; nežijeme, aby sme jedli.“ Práve tak je to i s požívaním liehových nápojov. Mierne požívané, keď aj telu priam neosožia, aspoň neškodia; ale nemierne požívanie vedie k náruživosti. (Pozn.: viď kapitolu o náruživosti.) „Est modus in rebus, sunt certi denique fines“ = Je miera vo veciach, sú konečné určité hranice“, vraví Horácius v Satirách (I., 1., 106) a je to skutočne tak. Prekročenie miery a hranice vedie vždy k výstrednostiam, ktorých sa musí človek chrániť, aby sa nedostal na rázcestie mravného úpadku. Maškrtníctvo, nemierne jedenie a pijanstvo sú pareniskami ďalších náruživostí, ktoré môžu človeka úplne zobliecť z rúcha ľudskosti a snížiť ho pod dôstojnosť, na úroveň alebo i pod úroveň pudove žijúceho živočíšstva.

Strava nesmie byť nikdy len jednostranná, len múčna, len mäsitá, alebo len vegetariánska, ale miešaná, lebo jednotlivé jedlá, ako napr. vajíčka, mäso, mlieko, strukoviny obsahujú pre vzrast a zosilnenie kostry, ako i pre vzrast vlasov a nechtov potrebné bielkoviny, kým v múke, zemiakoch a cukre sú len stopy bielkovín, alebo vôbec chýbajú. Naproti tomu tieto potraviny obsahujú uhlohydráty, ktoré dodávajú telu motorickú silu a energiu, bez ktorej je telesná, alebo duševná práca takmer nemožná. Nesmieme však zabúdať ani na stravu vitaminóznu, na ovocie a zeleninu, ktoré blahodarne pôsobia na zdravú výmenu látok a na odolnosť proti chorobám. Výdatné požívanie čerstvého ovocia značne snižuje krvný tlak a uľahčuje činnosť srdca.

Chráňme sa jedál prekorenených a presolených, lebo nielen škodia žalúdku, ale aj chuť otupujú. Podobné účinky má na chuť i nemierne fajčenie, nehľadiac ani na to, že vyvoláva veľké množstvo žalúdočných kyselín, priamo zhubne účinkuje na nerstvo. Celkom mierne fajčenie po jedle, ako to bolo zistené najnovšími výskumami, nie je škodlivé. Ženy by sa maly však úplne vzdať fajčenia, lebo okrem menovaných škodlivých účinkov veľmi nepriaznivo pôsobí na krásu a urýchľuje starnutie.

Aby jedlo osožilo, načim pri podávaní hlavných jedál zachovávať pravidelnosť. Hlavné jedlá treba požívať v pravidelných intervaloch. Dôkladné prežutie jedla má dve prednosti: chráni zuby pred zubnými kazmi a výdatne pomáha žalúdku trávenie. Nikdy neslobodno sadať k jedlu s hlavou plnou starostí, alebo nahnevano, rozvášneno! Vždy to odnesie žalúdok a človek s ním.

Takvzaní „vzdelaní“ povýšenci vyhýbajú krásnemu kresťanskému zvyku pomodliť sa pred jedlom, ako nejakému bigotnému zvyku. Moderná lekárska veda a s ňou i mnohí bezverci-lekári dnes uznávajú, že modlitba pred jedlom uvedie dušu do spokojnej nálady, dá zabudnúť zažitým strastiam, starostiam i hnevu, teda duševným pohnutiam, ktoré hatia pravidelné trávenie. Práve také blahodarné účinky vyvoláva aj ďakovná modlitba po jedle.

Mnohí ľudia zvykli si po hlavnom jedle dopriať hrnček silnej čiernej kávy, ktorá vraj zaháňa plným žalúdkom vyvolanú ochablosť. Je to pravda, ale len zdanlivá, lebo káva kladie na srdce zvýšené požiadavky činnosti, ktorá je i tak zvýšená samým trávením. Je to tzv. vyháňanie „čerta s diablom“. Rozumnejšie a zdravšie je (ak je na to čas) po hlavnom jedle ľahnúť si na polhodinku, aby sa mohol žalúdok nerušene venovať svojmu poslaniu a tým sa uľahčí aj srdcu, nehľadiac ani na priaznivé kozmetické účinky, vyvolané malým odpočinkom po jedle.

Silu sebakázne veľmi dobre môžeme vyskúšať pri telesných pôžitkoch: pri jedle, pití a fajčení. Nech je nám pravidlom: Všetko len s mierou: i dobrého veľa škodí!

9. Práca

Pud po pohybe, ako vrodená, neuvedomelá, ale cieľuprimeraná snaha, je prvým základným pudom človeka. Podporuje činnosť a rozvoj svalstva, kostí a zdravej výmeny látok, a mení sa v túžbu po užitočnej práci, ktorá je jedným z podstatných znakov ľudstva. Práca pomáha nielen ho udržať, ale zveľaďuje a skrášľuje ho. Dáva mu smysel i cieľ; radosť zo života. Má veľkú mravnú a hospodársku cenu nielen pre jednotlivca, ale i pre rodinu, spoločnosť, národ a štát. Prácou ľudská bytosť rastie, silnie a dozrieva. Premáha túžby po pohodlí a leňošení, utužuje sa a udržuje v zdraví. Nadobúda telesnú odolnosť i obratnosť. Ale nemá vplyv len na telo, lež i na dušu, lebo vzdeláva ducha, vedie k samostatnosti a núti premýšľať o príčinách neúspechu. Poskytuje tiež radosť z poznania, radosť z práce, ktoré sú najčistejšími mravnými hnutiami. Práca meria sily jednotlivca a tým usmerňuje jeho sebacit; podporuje cibrenie a vzrast charakteru, lebo si zvyká pozorne sledovať cieľ, rozvažovať, svedomite, trpezlivo a statočne vytrvať až do konca. Každá práca je jednako cenná; telesná i duševná; ťažká i ľahká; čistá i odporná; všedná i vznešená. Každá práca šľachtí, ale len vtedy, ak slúži vyšším cieľom a ak ju možno slúčiť s mravnými zákonmi.

Práca zametača ulíc a čističa kanálov, čo ako odporná, je užitočná a svojím spôsobom i ušľachtilá, lebo odstraňuje pareniská choroboplodných a ľudskému zdraviu škodlivých baktérií. Naproti tomu práca tajného výrobcu omamných jedov, ináč celkom čistá a vyžadujúca značné vedomosti, je nemravná a škodlivá, lebo chce zničiť ľudské zdravie, šťastie, rodinu, z pohnútok podlej ziskuchtivosti.

Nie je dôležité, kto čo koná, ak sú splnené podmienky užitočnosti a ušľachtilosti, ale hlavný dôraz treba klásť vždy na to, ako plní svoju úlohu. Dokonalé plnenie úlohy veľmi výstižne charakterizuje Emerson: „Urob najdokonalejšiu pascu na myši a svet si vyšliape cestu k tvojim dverám.“ Podobne sa vyslovil i T. Baťa: „Robme hoci najnepatrnejšiu vec na svete, ale robme ju najlepšie.“

Pri dnešnej špecializácii práce najmä v rozličných výrobných odvetviach, kde sa vyžaduje pred niekoľkými desaťročiami ešte nemysliteľné tempo, spôsobuje, že u jednotlivca nastáva iba jednostranné zamestnávanie svalstva i duševnej činnosti. Tieto nevýhody, vyplývajúce z jednostrannosti, musia byť vyvažované osobnou snahou každého, aby neskostnatel v strmej jednostrannosti, zabíjajúcej jednako telo i ducha. Práve preto tí ľudia, ktorí sú zapojení ako článok v bežiacom páse delenej a špecializovanej práce, musia sa snažiť nedostatky, vlastne nevýhody jednostranného vyčerpávania telesnej a duševnej činnosti vo voľných chvíľach vhodne a účelne vyvažovať.

Niet horšieho a nepríjemnejšieho člena spoločnosti, ako človek, ktorý strnul v jednostrannosti. V tomto ohľade niet rozdielu medzi psychickým a fyzickým pracovníkom. Ba, nech je nám dovolené povedať, u duševného pracovníka, ktorý má vždy väčšie spoločenské povinnosti a záväzky, táto strnulosť ešte okatejšie vyniká, ako u prostého, fyzicky pracujúceho jednotlivca. Takíto ľudia sú celkom oprávnene pokladaní za postrach spoločnosti, lebo ich duševný, myšlienkový a citový život býva obtočený nepreniknuteľnou ohradou osobnej zaujatosti, ktorá nepripúšťa iné vplyvy a popudy.

Tieto nevýhody špecializovanej činnosti už dávnejšie vystihli vo veľkých priemyslových podnikoch a ukázala sa potreba vyvažovať ich vzdelávaním, športom, turistikou a budením kultúrneho záujmu. Veľmi priliehavo vystihol túto základnú potrebu jednostranne zamestnávaného a vyčerpávaného jednotlivca Fouillé, ktorý vo výstižnom a pravdivom aforizme definoval vedľajšie potreby zdravej odbornosti:

„Odbornosť — vraví Fouillé — má prísť až po bezpečnom a trvalom získaní všeobecných poznatkov; užitočné má prísť po pravde a krásne.“

Azda nebudeme pokladaní za neskromných, ak doplníme túto Fouilléom vyslovenú obecnú pravdu vedľa pravdy a krásna ešte pojmom dobra, lebo krásno, pravda a dobro je odvekým trojhvezdím, v ktorom sú sústredené všetky snahy a túžby ľudstva. Čo znamená pre ľudstvo znamenitý odborník, u ktorého pre svoje okolie obťažné vlastnosti prevažujú jeho odborné znalosti? U ľudí geniálnych môžeme tieto nedostatky ospravedlniť nadmiernou sústredenosťou a priemernému individiu nepochopiteľným napätím intelektu. Táto činnosť býva tak živelná, že zatláča všetky spoločenské ohľady. Naproti tomu u človeka, čo by bol aj nadpriemerný, ignorovanie povinných ohľadov voči spoločnosti nie je ospravedlniteľné, lebo i pri veľkej sústredenosti a v jednostrannom vyčerpávaní fyzikumu alebo intelektu je ešte vždy daná možnosť pridŕžať sa obecných ľudských a spoločenských pravidiel i povinností.

Zo skúsenosti vieme, aký malý obzor mávajú ľudia, ktorí sústredili svoju vôľu, pozornosť a energiu na jednostrannú činnosť. Celý ich život nepretržite krúži iba okolo osi ich záľub a záujmov a hociaké vybŕdnutie z tejto pravidelnej rotácie môže v nich vzbudiť nepredložené výbuchy a vášnivé záchvaty. Svoje záľuby, či takzvané „koníky“ stavajú nad všetky ostatné ľudské a spoločenské záujmy, ktoré nielenže nerešpektujú, ale priamo cynicky ignorujú. Je samozrejmé, že takéto skostnatelé čudáctvo, prilipnuté na malý okruh ľudskej činnosti, i keď vo všeobecnosti po stránke praktickej užitočné, neraz spôsobuje svojmu okoliu viac zla ako dobra.

Pracujúci človek má byť vždy sústredený na svoju prácu, ktorú má poctivo prevádzať a snažiť sa v nej nadobudnúť čím väčšiu zručnosť, dôkladnosť a dokonalosť. Franklin P. Adams vo svojej úvahe o práci poučuje:

„Naučil som sa radiť ľuďom vždy, aby niečo urobili. Lebo ak ľutujem dakedy, že niečo urobili, ľutujem vždy, že niečo neurobili.“

Medzi prvými podmienkami úspechu je dôkladná znalosť práce, bez ktorej sa zbytočne vyčerpáva sila a marí čas; na druhom mieste je ukáznenosť, premyslenosť, sústavnosť, pravidelnosť a vytrvalosť. Edison shrňuje do podmienok úspechu tvrdú prácu, vytrvalosť a zdravý rozum. Bez týchto základných podmienok je práca neúspešná, prejavujúca sa zvyčajne nerozvážnosťou a ľahkomyseľnosťou (dva razy meraj a raz rež!), nepoctivosťou, lenivosťou (tvári sa akoby robil), ledabolosťou, nepremyslenosťou a nesvedomitosťou.

Aby sme dosiahli v práci žiadúcu výkonnosť, ktorú dnešné zrýchlené tempo vyžaduje, načim mať v tom-ktorom odbore práce potrebný cvik, zručnosť, ale hlavne prirodzené nadanie; treba mať neúnavnú vôľu a neklesajúcu snahu po stálom zlepšovaní a zdokonaľovaní. Treba každú prácu vykonať hneď, lebo odkladaná povinnosť vedie k nepresnosti, povrchnosti i lenivosti. Vlastné výsledky prace treba kriticky a prísne posudzovať, ale neslobodno výsledky iného zľahčovať a tobôž podceňovať. Smysel pre poriadok v robote zosilní a vybrúsi smysel pre poriadok v súkromnom i v spoločenskom živote. Prácu však nesmieme rozumieť ako borbu za kúskom chleba, ale ako prostriedok, vedúci k želaným životným úspechom. Kto vidí v robote len nevyhnutný prostriedok žitia, ten nepochopil hlboký smysel života.

„Bez práce nie sú koláče“, poučuje nás staré slovenské príslovie, ale tieto koláče nám budú iba vtedy sladko chutnať, ak nás bude práca tešiť, ak nám bude slúžiť za prostriedok zdokonaľovania a ušľachtilých cieľov, a ak ju nebudeme pokladať za nevyhnutné zlo.

Kto pokladá robotu za nevyhnutné zlo, lepšie by bolo pre spoločnosť i ľudstvo, keby sa nebol narodil, lebo jeho pudy sa zvrhly a ustúpily nízkym a nemravným náruživostiam: totálnej lenivosti, chlipnosti, pôžitkárstvu, príživníctvu a z nich vyplývajúcich hmotných a fyzických zločinov, ako: rozvratníctvu, kmínstvu, zbojníctvu a vražedníctvu. Naproti tomu cieľavedomá, užitočná a mravne opodstatnená práca šľachtí a výdatne odmení každého, kto dobre pochopil jej poslanie a význam v užšom i širšom smysle ľudského života.

10. Samovzdelávanie

Pri ideálnom rozdelení dňa na tri čiastky patrí jedna tretina samovzdelávaniu a ušľachtilej zábave. Človek, ktorý sa chce uplatniť v spoločnosti, musí istú časť svojej voľnej chvíle venovať duševným a kultúrnym potrebám. Treba denne sledovať bežné svetové, politické, sociálne, hospodárske a kultúrne udalosti, ktoré nám nielen rozvíjajú rozhľad a orientáciu, ale je to i spoločenskou potrebou. Veľmi smiešne sa v spoločnosti vyníma človek, ktorý nemá ani tušenia o veľkých svetových udalostiach či už politických, alebo kultúrnych a s otvorenými ústami načúva veciam všeobecne známym, ako dákym novým objavom. Takýto človek sa sám vylučuje zo spoločného rozhovoru, najmä v náročnejšej spoločnosti. Tvári sa tak, ako lazanka, ktorá po štyridsiatich rokoch prišla do kostola. „Ej, ej, babka, ako len zanedbávate svoju dušu. Nuž či neviete, že Kristus Pán umrel i pre vaše hriechy?“ karhal ju kaplán, ktorý už počul o tejto čudnej žene. Babka sa na neho nedôverivo pozrela: „Je to možné?“ krútila hlavou. — „Áno, Kristus Pán umrel…“ „Nech odpustia, pán kaplánko“ — skočila mu do reči — „ale na tých lazoch sa veru nič nedozvieme.“ Takto sa tvári v spoločnosti i človek, ktorý ignoruje potrebu vzdelaného človeka poznať všetky dôležité prejavy a hnutia prítomnosti. Bohužiaľ, i medzi vzdelancami nájdeme mnohých, ktorí nemajú o tom ani tušenia, čo sa vo svete deje a s dešpektom odkladajú noviny, ako — vraj! — prameň všetkého zla.

Na vyplnenie všetkých potrieb kultúrneho človeka nestačia len noviny, ako si to mnohí ľudia myslia, tvrdiac, že stačí si prečítať v novinách kritiku nejakého vedeckého, alebo literárneho diela, aby vedel, čo to dielo obsahuje. To je veľký omyl, lebo kritika sa nemusí kryť s obecnou predstavou ostatných ľudí a tým skôr nie s predstavou autorovou. Je to len individuálny náhľad jednotlivca, zaujatého v prospech, alebo v neprospech autora a jeho diela. Ironicky, ale priliehavo povedal slávny anglický spisovateľ B. Shaw o literárnych kritikoch: „Literárny kritik je človek, ktorý môže nájsť v diele i také myšlienky, o ktorých autor sám nevedel, že tam sú.“ Preto nesmieme sa uspokojovať iba recenziami, ale musíme siahnuť po knihe, ale hlavne po dobrej a užitočnej knihe. Arabské príslovie nazýva knihu vreckovou záhradou, jej obsah kvetinami. Kniha obsahove dobrá a ušľachtilá je najlepším priateľom človeka, ktorý nikdy nesklame, neopustí a nezradí. Pripravuje dobrú náladu duše, umierňuje prehnané túžby, chcenia a žiadosti, v opustenosti vytrvá s človekom verne a v zármutku ho teší.

Každý človek každého stavu a veku mal by sa snažiť uzavrieť priateľstvo s knihami, lebo takéto priateľstvo umožňuje mnohé úspechy, a láska ku knihám zasa šľachtí a povznáša. Z tohto vznešeného poslania však treba vylúčiť všelijaké krváky, detektívne a cowboyské romány a tzv. jarmočnú literatúru, bombardujúcu smysly a nervy človeka. Len taká kniha môže byť skutočným priateľom človeka, ktorá je literárne cenná, ktorá nám otvára nové rozhľady a obzory, cibrí v nás smysel pre čistotu a krásu reči a oboznamuje nás s rozličnými charaktermi ľudí, s ich smýšľaním a konaním. Čítaním takéhoto diela máme nielen pôžitok, ale i úžitok. Postreh K. F. Jakobsona to veľmi dobre charakterizuje: „Čítať bez prospechu ducha i mysli je ako siať bez nádeje na budúcu úrodu. S podobným účinkom by sme mohli zorávať morský piesok, alebo more samé. A medzi všetkými spôsobmi, ktorými utrácame čas, tento je najhorší.“

Každý človek, ktorý chce byť vzdelaným a v spoločnosti obratným, musí sa snažiť, aby mal svoju vlastnú knižnicu, primeranú jeho duševným a praktickým potrebám. „Premýšľajte o tom, čo vám dáva malá — i najmenšia, — ale dobre usporiadaná knižnica,“ vraví Emerson. Z toho vyplýva, že knižnica bes ladu a skladu, čo ako veľká a bohatá, nevyrovnáva sa skromnej, ale sústavnej a cieľavedome usporiadanej knižnici. Nikdy nechýbajú v nej spoľahlivé náučné slovníky, dobré slovníky cudzojazyčné, diela dejepisné, kultúrnohistorické, estetické, prírodopisné, základné diela filozofické, psychologické i teologické, výber z cennej literatúry a poézie, diela odborné a pod.

Človek musí mať ku knihe lásku; musí byť medzi ním a jej obsahom vnútorný vzťah. Hromadiť knihu na knihu bez výberu a vzťahu, len preto, že to aj iní robia, len z módy, je neklamnou známkou duševnej plytkosti a tzv. kultúrnej pretvárky. Takíto kultúrni manekýni a dandyovia dávajú vždy prednosť peknej obálke a často umelecky veľmi pochybným ilustráciám, ako vlastnému predmetu a obsahu knihy. Pred niekoľkými rokmi boli sme svedkami pri nákupe kníh váženého politika, ktorý vo svojich parlamentných i mimoparlamentných rečiach ohromoval poslucháčov celou kanonádou sociologických a národohospodárskych definícií, ako nejaká živá encyklopédia. No, keď sme ho uvideli v kultúrnej nedbalosti, stratil pred nami úplne svoj nimbus: „Ukážte mi len také knihy, ktoré majú krásnu väzbu a veľa obrázkov!“ — rozkázal kníhkupcovi a bez zistenia, aký je obsah, kto sú autori predložených kníh, skúpi vari tucet skvele viazaných a ilustrovaných kníh a dal si ich odniesť do bytu. Nemusíme ani zdôrazňovať, že spomínaný politik skúpil knihy nie z úprimného kultúrneho záujmu, nie z vnútornej potreby, ale iba preto, lebo mal prázdny priečinok v knižnici, ktorý chcel „krásnymi knihami“ zaplniť.

Človek milujúci knihu prirodzene dáva prednosť predovšetkým obsahu knihy a až potom pozerá i na jej väzbu a celkovú úpravu. Ale vyberať knihu len podľa „krásnej obálky“ a pre ilustrácie, teda len zo zovnútorných príčin a zo snahy, aby sa v knižnici pekne vynímaly a daly jej majiteľovi pečiatku kultúrneho záujmu, tu sa stretáme s opravdivým kultúrnym manekýnom, s človekom, na ktorého veľmi dobre prilieha ľudová povrávka: „Bol raz jeden mních…“

Vážne a skutočne cenné diela bývajú zvyčajne skromne a triezlivo vypravené, lebo samé meno autora, alebo obsah knihy zaisťuje záujem verejnosti. Ale diela menejcenné, alebo vonkoncom necenné mávajú honosný a lákavý habitus, aby strhly na seba pozornosť povrchných ľudí a ľudí pseudokultúrnych, predstierajúcich navonok kultúrny záujem. Bohužiaľ, takýchto nájdeme i medzi bibliofilmi, a to veľmi často. Určitý kult a osobný vkus nie je pokleskom, ale nesmie to byť len snaha po vonkajšom výraze, ale i po vnútornom zažití.

11. Čítanie je umenie

Vedieť čítať je práve tak umením, ako vedieť prežívať krásu hudby v tónoch, v melódiách, v harmónii, v zvukových farbách, v rytme, dynamike a forme ako vedieť vnímať a zhodnotiť umelecký obraz, pochopiť jeho hĺbku, náladovosť, perspektívu a pod. Pri čítaní musí byť naša pozornosť vždy sústredená na to, čo čítame, lebo pri čítaní načim sledovať nielen postup myšlienok spisovateľových, totiž vlastný obsah, ale i jeho sloh a ním vyjadrované charakterizovanie určitých pojmov a predstáv. Z takéhoto cieľavedomého čítania máme mnohostranný osoh. Oboznámime sa v diele s novými vecami, smermi a náhľadmi, učíme sa logicky myslieť a konať, cibríme a zdokonaľujeme svoj sloh a spôsob úhľadného vyjadrovania.

Aby sme mali z čítania skutočný pôžitok a osoh, musíme dbať na výber čítania, na spôsob, ako čítať a koľko čítať. Iba náhodile vychytiť nejakú knihu a čítať ju len pre čítanie, neprinesie nám ani pôžitok, ani úžitok. Takéto čítanie je celkom plané. Vo výbere čítania musí byť určitá plánovitosť, bez ktorej je samovzdelávanie nemysliteľné. Nesiahajme po knihe, rozoberajúcej určité problémy do podrobností, zakiaľ sme sa neoboznámili so základnými otázkami tohto predmetu. Tejto chyby sa dopúšťajú zvyčajne samovzdelanci, dychtiaci a túžiaci po mnohých vedomostiach, ale bez základnej prípravy k nim a štúdiom bez sústavy. Študovať filozofické problémy bez základných znalostí a vedomostí z filozofie, mravouky, sociologie, psychologie atď. — je práve tak nevhodné, ako štúdium teologické bez znalosti katechizmu. Takéto nesústavné vzdelávanie je skutočným sebakatovaním a vedie zvyčajne k úplnému zmäteniu pojmov. Je to stavanie domu od strechy. Pre samovzdelávanie sú najvhodnejšie tzv. inštruktívne a základné diela, v ktorých je nielen výsledok a záverečné úsudky o nejakom predmete, alebo myšlienke, ale postupne sa rozvíja v nich základná myšlienka až k záverečnej definícii.

Pri čítaní inštruktívnych diel je veľmi užitočné robiť si do zvláštneho sošitu výpisky a poznámky z knihy. Znečistiť knihu margináliami, výkričníkmi a rozličnými poznámkami súhlasu alebo odporu, prezrádza málo smyslu pre poriadok, ako i malú lásku k tlačenému slovu.

Čítajme radšej menej, ale sústredene, ako čítať veľa a povrchne. Kto číta veľa a bez potrebnej pozornosti, zbytočne si namáha oči, lebo z čítania nemá osoh. Čítajme a študujme radšej málo, ale čo sme prečítali, alebo preštudovali, nech nám ostane v pamäti. Čítajme pozorne, so slova na slovo, od vety k vete a všímajme si interpunkciu a obsah. Po prečítaní uceleného úseku prestaňme čítať a rozmýšľajme, či sme dokonale pochopili význam, a snažme sa vštepiť si ho do pamäti. Čítajme kriticky! Uvažujme, či obsah čítaného shoduje sa s naším náboženským, citovým, mravným, etickým a sociálnym presvedčením; či neodporuje našim zásadám, náhľadom a záľubám? Ak sa prieči, hľadajme príčinu toho, prečo? Skúmajme, či je príčina v nás, v našom presvedčení a v našich zásadách, alebo je tu snaha autorova presvedčiť nás o svojej pravde? Pátrajme po príčinách a pohnútkach jeho snahy a nájdeme pravdu. Ak sú jeho zásady lepšie ako naše a neodporujú nášmu presvedčeniu, snažme sa, aby i naše zásady boly zlepšené a zdokonaľované.

12. Kedy je kniha „nepriateľom“ človeka

Chráňme sa kníh, ktoré by mohly škodlivo pôsobiť na korene nášho náboženského, národného, etického, sociálneho atď. presvedčenia a ktoré by mohly otriasť vierou v naše ideály, lebo strata ideálov, ktoré sme si vystavili a životom zdokonaľovali, za ktorými sme rojčili a ktoré boly pohnútkami našich ušľachtilých počínaní, znamenala by práve toľko, ako zriecť sa svojej bytosti a bytnosti. Bolo by to zaprením, ba zradou vlastného „ja“. Takýmito knihami sú diela protináboženské, diela protinárodné, diela oslavujúce rozličné pudové zvrátenosti (homosexualitu, labužníctvo, pôžitkárstvo a pod.), knihy sledujúce rozvrat jestvujúceho sociálneho poriadku a rodinného života, diela pesimistické a defetistické.

Milton, autor „Strateného raja“, povedal: „Zlé knihy môžu rozumnému a súdnemu čitateľovi slúžiť na to, aby niečo odkryl, vyvrátil a osvetlil.“ Rozumným a súdnym čitateľom rozumel Milton človeka obrneného proti všetkým nástrahám, človeka so silnou chrbtovou kosťou, ktorý je dostatočne vyzbrojený, aby mohol bez obavy vlastnej nákazy odkryť zlo a toto zlo priviesť na pravú mieru. Knihy, sledujúce všakové rozkladné zámery, bývajú zvyčajne písané naoko neškodne, ale v skutočnosti veľmi rafinovane, lebo krutý jed býva skrytý v obecných pravdách a múdrosloviach, ktoré väčšina ľudí uznáva. Traviči sa vždy snažili vpašovať jed do obľúbených jedál a nápojov svojich obetí, vediac, keby im jed podali priamo, neskryte, nikdy by sa ich podlý zámer neuskutočnil. Či i my nepustošíme podobným spôsobom myši a inú škodlivú zver? Či im neotravujeme obľúbené maškrty? Či ich nestaviame pred pasce? Kolektivistický svetonázor apriori odmieta kresťanstvo, hlása bezbožnosť, ale pri získavaní prívržencov vždy sa odvoláva na Krista, ako na skutočného komunistu, na toho Krista, ktorého vieru ničí ohňom a mečom. Prečo? Lebo potrebuje nejakú účinnú nástrahu, na ktorú by sa mohli dobromyseľní veriaci chytiť a ktorá by zakryla skutočné zámery!

Knihy, sledujúce náboženský, mravný, národný a sociálny rozvrat, vždy útočia na ľudské sebacity, na tzv. „slabé stránky“ človeka, na ľudskú vlastnosť túžiť po nedovolenom. Ovidius to verejne priznal: „Vidím a za dobré uznám, čo je dobré — a predsa zlé nasledujem.“ Preto sa musí priemerný čitateľ chrániť takých diel, aby nepodľahol lákaniam a nedopustil sa zrady na svojich ideáloch a nespáchal duševnú samovraždu. Dieťaťu dať britvu a neskúsenému znemravňujúcu knihu má podobný účinok: obidvom zaškodí.

Čítanie krásnej literatúry je veľmi osožné, lebo cibrí náš jazykový cit, obohacuje náš slovník novými slovami a naučí nás jemnému spôsobu hovoru, ale tiež nám umožňuje chápať a vnímať jemné citové odtiene, ako sa to výrazne javí v poézii.

Dnes, v časoch rádia, televízie a prístupných verejných knižníc, každý má možnosť vzdelávať a zdokonaľovať sa bez prinášania väčších hmotných obetí a je to nielen potreba osobná, ale i národná povinnosť, aby sa každý snažil dosiahnuť čím vyšší stupeň vzdelanosti. Osloboďme ducha od pút všednosti a snažme sa dosiahnuť vyššej duševnej úrovne a ušľachtilosti a budeme mať dvere do dobrej spoločnosti vždy otvorené. Prehlbujme svoje skúsenosti a vedomosti, aby plť nášho bytia v rozhodujúcich chvíľach neuviazla na vlastnej plytkosti a povrchnosti. Počúvnime mohutný hlas času, ktorý dáva výstrahy a ohlasuje nové borby. Pripravujme sa cieľuvedome do nových bojov za lepšiu a krajšiu budúcnosť národa i samých seba!