ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Eva, opierajúc sa o gaštan, pokorne čakala pred prešovňou…

V riadnych okolnostiach bola by čakala Tornayho v salóne. Ale teraz cítila, ako keby čakala nielen svojho budúceho manžela, ale i národného ochrancu, ktorý príde a zachráni ju sám sebe, pri jeho boku ju čakajúcemu, peknému, vznešeným obsahom naplnenému životu a maďarskému národu. Čakala ho skrúšene.

Maďarské národné učenie úplne znevážilo v jej mladom srdci slovenský národ. Vtom prišiel dušou, srdcom a krvou Slovák a citmi, slovami, skutkami svojimi, celou svojou bytnosťou dokázal, že maďarské učenie je pomýlené a že treba uznať a ctiť každý národ.

Uznala, že sa Maďari mýlili. Ale ich omyl pripočitovala ich neobmedzenej láske k vlasti a národu. A preto čakala Maďara, aby dokázal vyvýšenosť Maďarov nad Slovákmi a všetkými inými národmi. Čakala, aby citmi, slovami, skutkami, celou svojou bytnosťou prevýšil Slováka.

A on príde a povie jej, čo cíti, čo myslí a koná v svojej vlasti. Prinesie so sebou pôvabné kúzlo Maďarska a uvedie ju do maďarskej národnej slávy.

Tornay nadišiel v taký čas, keď bez nebezpečenstva mohol sa prekĺznuť cez hranicu.

Mal príjemné, panské vystupovanie. Elegantne, s holdujúcou úctou pozdravil Evu; vyslovil radosť nad šťastnou náhodou, ktorá im dožičila, aby sa znova videli.

S poľahčeným srdcom si vydýchla. Kráčala popri boku Tornayho, ako kto je už istejši sám sebou.

Tornay pozorne poobzeral sa sem i ta a povedal:

— Neztratil krásy tento kraj ani v dejinnej premene. Aký nemilosrdný a zlý žart je od historie, že na istý čas olúpila nás oň a slovenským pomenovaním ho zosmiešnila. Ale len na krátky čas. Veríme a dúfame v Boha Maďarov.

To hovoril už Maďar. Evy ako by sa bol dotkol akýsi disharmonický hlas. Prišly jej na um precítené, oduševnené slová Skalníkove. Celý jeho život, v ktorom svoj osud spojil so štátnym a národným prievratom. Jeho oduševnená radosť nad víťazstvom. A akosi neuveriteľne znely jej slová Tornayho: „Len na krátky čas.“ Nemohla schváliť jeho sebaklam.

Vošli do kaštieľa.

V predsieni Eva po sluhovi oznámila svojim rodičom príchod Tornayho. Potom uviedla ho do salóna.

Sadla si a ukázala na kreslo oproti sebe. A keď si Tornay sadol, rozprávala mu, že od prievratu je ich salón veľmi tichý. Zriedka prichodia hostia.

Tornay s úctivou láskou nahnul sa trochu k Eve. Rozprával, že cestou navštívil svojho strýca. Majetok je veľmi zanedbaný. Strýc sa mu zdôveril, že už ledva čaká, aby ho osvobodil od hmotných starostí. Vidieť, že už veľmi čakajú na nového pána a paniu…

Zasa hovoril z neho pán. Evina tvár sa vyjasnila.

Vtom vkročil Ervin. Mladí ľudia sa srdečne pozdravili.

— Ako sa máte v svojej malej krajinke? Už ste sa vžili do nezmeniteľnosti? — pýtal sa Ervin.

Z Tornayho výbúšil urazený Maďar:

— Do nezmeniteľnosti? Veď to len vysloviť už je zrada!

Eva trhla sebou. Krv udrela jej do tvári. Ale nepovedala ani slova.

Ervin spýtal sa s pretvárkou:

— Ani vysloviť to nesmieme?

Tornay sa ďalej rozhorčoval:

— Ani v sne! Povinnosťou každého jednotlivca odtrhnutého územia je veriť, že sa vrátia pod vládu maďarskú, a napomáhať nás v tom, aby sme znova získali odtrhnuté územia.

Ervin sa zvláštne usmieval.

— To je originálne chápanie! Úplne vyvráti dejinný poriadok. Dejiny len ospravedlňujú a oslavujú boj za svobodu… A prívrženci nového štátu pevne veria v nezmeniteľnosť dejín a všade to hlásajú…

— Príde čas, keď budú prinútení mlčať. Viem, že sa nepoďakujú za to.

Eve prišli na um jej príbuzní, prívrženci nového štátu, i tí, ktorých sa týka tá vyhrážka a ktorí sa nikdy nevyhrážajú v mene svojho národa nikomu. Zahanbená sklopila oči. Veď Tornay vyslovil zásadu, ktorej i ona bola prívržencom. Pritom začalo ju znepokovať i slabé búrenie sa.

Vtom sa Ervin spýtal:

— A vy tam pevne veríte v príchod tejto doby? A my to musíme veriť a čakať na to?

— Áno. Maďarom sa stala do neba volajúca krivda. A to nemôže ostať bez retorzií.

Ervin sklopil oči, aby Tornay nezbadal v nich posmech, a povedal:

— Pravda, keby sme my boli zvíťazili, neboli by sme vzali našim porazeným nepriateľom ani hrsť zeme. A oni tak hnusne konali s nami.

— Veru. A pokiaľ bude žiť jeden Maďar, nevžije sa do toho. A ani jediný obyvateľ obsadeného územia nesmie sa s tým uspokojiť. Za tisíc rokov maďarský národ stal sa takým slávnym, že jeho bývalé poddané národnosti môžu si pokladať za česť, keď sa dostanú zpät pod jeho panstvo, môžu slúžiť maďarskej vlasti a národu, môžu sa naučiť jeho reč, môžu prijať, zachovávať a vyvinovať maďarskú kultúru…

— Veru tak, — dosvedčil Ervin a snažil sa dať svojmu hlasu ľútostivý tón. — A tieto roduverné a prebudené národnosti sú také nevďačné, že sa ešte radujú, že nemusia nosiť na pleciach ťarchu toho nesmierneho povýšenia, že môžu slúžiť svojej zneváženej vlasti a svojmu národu.

— Odoberieme im chuť od toho, — vyhrážal sa Tornay.

Eva sa zapýrila. Oči jej žiarily nezvyklým leskom. Ale nehorelo v nich maďarské oduševnenie. Kedysi azda horlive bola by počúvala prehnanosť maďarského povedomia. Teraz uráža ju hlas a spôsob, akým Tornay hovoril o národnostiach. Ako by ju nový národný duch bol silnejšie zachvátil, než sama verila, a potajomne pridelil ju i duševne k národnostiam.

Trasúcim hlasom sa ozvala:

— Keď je maďarský národ skutočne taký slávny a veľký, teda nie je utisnutý na to, aby cudzie a nižšie stojacie elementy vssal do seba, z tej príčiny, aby ho povýšily v sláve a aby cudzie veličiny chovaly a pestovaly jeho kultúru. Neuráža to maďarské sebavedomie, keď sú nútení uznať, že mnohí ich velikáši nie sú pravými Maďarmi? V ukrátenej vlasti, vylučujúc so seba všetky cudzie elementy, môže sa stať Maďar naozaj Maďarom. A keď i v menšom počte a v menšej rozlohe, môže byť veľký, slávny…

— Pravda je. Ale vtedy bolo by ztratené veľké Maďarsko, — povedal Tornay.

Evine oči zabodly sa do diaľky. Veľké Maďarsko?! Veď i ona je prívržencom toho! A jednako, keď zjavili sa pred jej duševným zrakom okolo nej žijúci prívrženci svobodného Slovenska, nežičila si už viac olúpiť ich o to. Tichým hlasom podotkla:

— A potom? Veľkosť národa merajú azda početnosťou a rozlohou územia?

Tornay, zdvorile nahnúc sa k Eve, začal vysvetľovať:

— Keď je väčšia naša vlasť a väčší počet prívržencov, je väčšia i naša moc. Viac značíme v rade národov a hrdšie, sebavedomejšie sa môžeme zjaviť medzi nimi. Veľkosť štátu znamená moc. Preto musíme urobiť všetko, aby sme si získali zpät odtrhnuté územie. Ešte i zločincom musíme odpustiť, keď spáchajú zločin z týchto príčin.

— Teda preto všetko sa musí obetovať, všetko sa môže urobiť, ešte i na úkor blaha národa? — spýtala sa napäte Eva.

— Všetko. Maďarská minulosť sa nikdy nemôže uspokojiť v tejto budúcnosti. Nie, nie, nikdy! — odpovedal tvrdým hlasom Tornay.

Na tvári usadila sa mu prospechárska nadutosť a vzdor tisícročnej krutej nadvlády.

Eva, roztvoriac oči naširoko, zarazená sa dívala na neho. Pritom javil sa jej pred duševným zrakom i Skalník so svojím presvedčením. Bôľne jej sovrelo srdce. Zbledla, žiara jej očú vyhasla a sklamaná sklonila hlavu.

Ervin ju pozoroval s tajnou radosťou. Vedel, že v jej srdci zrútilo sa niečo, čo skôr-neskôr v každom slovenskom srdci sa zrúti — modla maďarská. Napäte striehol, čo vypovie, keď jej rumenec zas zaleje tvár, znova zaligocú sa jej oči a pozdvihne sa jej hlava. Lebo to vrhne medzi ňu a medzi Tornayho prvky odlúčenia.

Ale prv, než by si Eva bola uvedomila cítenie a obliekla ho do slov, vstúpili rodičia a Margita. Reč prešla na iné. Rodičia takticky viedli rozhovor. A pomaly sa úplne utíšily rozbúrené vlny.

Keď sa Tornay pripravoval odísť, Eva prosila ostatných o dovolenie, aby sama mohla odprevadiť Tornayho k hranici.

Idúcky cez park cítila, že musí mu niečo povedať, niečo sa ho spýtať, ale sama nevedela, čo.

Napokon bojazlive sa spýtala:

— Celý maďarský národ je takého presvedčenia?

Tornay zadivene pozrel na ňu.

— Celý.

— Ja by som rada niečo iné počuť.

— Čo by ste radi počuli?

Eva smutne a ticho povedala:

— Sama neviem, čo…

Vtom na rovnobežnej ceste zjavil sa Skalník. Tornay s nepríjemným prekvapením povedal:

— Čo vidím? Československý dôstojník votrel sa do parku!

Eva sa začervenala. Nedávno ešte sa triasla pred tým, že by sa Tornay mohol dozvedieť, že Skalník býva u nich. Teraz už mala smelosť, aby mu to sama oznámila.

— Je rodina našej mame. Býva u nás. Ak si žiadate, predstavím vám ho.

Tornay zastal a s pohoršením pozrel na Evu.

— Myslím, nemusím dva razy prízvukovať, že sa nechcem s ním spoznať. Ale musím vysloviť najväčšie pohoršenie a zazlenie, že takého zradcu strpíte v dome. Dúfam, že ho vy obchádzate.

Eva sklopila oči. Ale hlas jej znel posmešne:

— Nevedela som, že i to je v maďarskom rozkaze.

Po malej prestávke tichým hlasom doložila:

— Nie je taký hrozný, akým sa vidí, keď sa naň dívame z Maďarska. Odtiaľ sa zdá byť previnilcom v takej ťažkej veci, akej sa nikto neodvážil za tisíc rokov. Ale my sme tomu už zvykli, preto ich nepohltí zem.

Prešli rovnobežne popri Skalníkovi, ako by ho neboli ani videli. Na jednom z rozcestí jednako sa stretli.

Eva sa ťažko mohla ovládať, aby sa nahlas nerozosmiala. Bolo jej to po vôli. Vedela, že obom mužským je nepríjemné stretnutie. Rozhodla sa, že ich predstaví.

Na oboch sa hnevala. Na jedného preto, že zapríčinil jej také urputné sklamanie; na druhého preto, že pripravil pôdu na toto sklamanie. Chcela ich ponížiť. Jedného v jeho slepej pýche tým, že by bol nútený podať ruku slovenskému zradcovi; druhého v jeho povedomí tým, že, prezradiac mu príchod Tornayho cez zatvorenú hranicu, prinúti ho k spoluúčasti v nezákonom čine Maďarov.

S posmeľujúcim úsmevom hľadela na Skalníka.

Skalník pozdravil.

Eva zastala a s vľúdnym úsmevom povedala:

— Pán plukovník Skalník, dovoľte, aby som vás, ako našu rodinu, predstavila Ákošovi Tornaymu, ktorý nás navštívil z Maďarska cez zatvorenú hranicu.

Tornay karhavo blysol na Evu. Ale daromné bolo zdráhanie. Nemohol sa vyhnúť pred rodinou svojej snúbenice. Bol nútený podať mu ruku. Ale ledva sa dotkol Skalníkovej ruky, už ju i pustil.

Eva sa smiala v duši nad týmto výstupom.

Skalník láskave povedal Tornaymu:

— Obdivujem vašu odhodlanosť. Veľmi nebezpečné je prechádzať cez zatvorenú hranicu. Vystavujete svoj život nebezpečenstvu.

Eva ho s ľahkým úsmevom prerušila:

— Nie je to taká nebezpečná vec, ako sa zdá byť. Vyžaduje sa len obozretnosť, opatrnosť a obratnosť.

— Azda i vy ste sa už pokúsili o to? — spýtal sa usmievavo plukovník.

— Ešte sa len chystám na to, — povedala Eva vyzývave.

Tornaymu sa nepáčila vec. Trápne a nepohodlne sa cítil. Zdráhavo povedal:

— Naozaj, nie je to nemožná vec… Ale dovoľte, mám náhlu cestu. Musím už zpät, aby som zastihol vlak. Do videnia!

Zodvihol klobúk a chytro sa obrátil. Skalník usmievavo pozdravil a šiel ďalej.

Eva ponáhľala sa za Tornaym.

Pri prešovni zastala. Čakali chvíľu, keď Tornay bez nebezpečenstva mohol prekĺznuť cez hranicu.

— Kedy vás uvidíme znova? — pýtala sa ho Eva, keď sa už lúčil.

— Ešte ani sám neviem doista, — odpovedal Tornay mrzuto, prejavujúc neľúbosť svojím hlasom.

Odobral sa.

Eva s horkosťou sklamania dívala sa tým smerom, kde zmizol Tornay. Vlastnou škodou prišla na to, že i vtedy sa môžeme sklamať, keď triezve a bez lásky si volíme.

V osobe Tornayho lákal ju rodený pán, zemän a storočná, po predkoch zdedená kultúra, spojená s maďarským pyšným povedomím a slávou. Túžila po tom, aby v tom všetkom bola družkou jeho života a pokračovala s ním spolu v povinnostiach, ktoré by im ich poprednosť udelila.

A prišiel slovenský plukovník, ktorý mal neohrozenosť a smelosť odtrhnúť sa od Maďarov, stať sa neodvislým a jestvovania schopným Slovákom. Vedel vyvrátiť bludnú nauku, že Slovák môže žiť len vtedy, keď bude spoluudržovateľom Veľkého Uhorska, nositeľom jeho záujmov a sluhom jeho kultúry. Dokázal, že Slováci majú tiež ducha a srdce pre samostatný a národný život a samostatný vývin.

Nebadane otvoril jej zrak, podkopal jej slepoverné maďarské cítenie, aby v príležitej chvíli mohla uvidieť Maďara a ducha maďarských zemianskych kaštieľov a aby ztratila vieru, že šťastie môže si najsť iba v maďarskom zemianskom kaštieli.

Slovo viaže ju k takému kaštieľu. A ona vtiahne doňho, aby splnila slovo a dokázala Skalníkovi, že vytrvá v živote, ktorý si sama vyvolila. Ale nikdy už nenajde toho sladkého domova, pokoja a blaženosti, ktoré jej sľuboval ten príbytok…

Pomsta sa podarila, ale nie úplne. Kúsok maďarskej zeme, kde bude ona žiť, bude lákať Skalníka a bude túžiť za ňou. Ale bude mať i zadosťučinenie, že ani ona nebude tam šťastná a bude prežívať chvíle túžby za zpätvrátením, kde storočné stromy kedysi podľa jej srdca šepkávaly.

Mimovoľne obrátila sa k stromoradiu. Žiaľom zatiahnutými očami dívala sa na aleju.

Alej sa tiahla na kraji parku tak, ako bola kedysi vysadená. Listie šušťalo práve tak, ako vždy. Len Eva nebola už tá istá. Nemohla vycítiť zo šelestu listia, čo ešte včera vycítila. Naveky onemela rozprávka aleje…

Zo zadného vchodu do parku vošiel Skalník a pustil sa oproti nej.

Bol trochu bledý. Ale kráčal hrdo a sebavedome. Jeho neznepokojovaly národnostné zmätky. Bol istý sám sebou.

Evu zachvátil nesmierny hnev. Zmocnila sa jej túžba ponížiť a sklátiť ho, keď i na chvíľu. Keď sa všetci sklátili, nech sa skláti i on. A vyzývave uprúc oči naňho, čakala ho.

Skalník, keď došiel, povedal:

— Bol som pozrieť, či sa Tornaymu podarilo šťastne prejsť cez hranicu.

— Podarilo sa, — odpovedala Eva trochu posmešne.

Chvíľu mlčali. Oba mysleli na toho, ktorý len teraz čo odišiel. Potom obrátili sa k sebe.

Eva vyzývave uprela oči na neho a posmešne povedala:

— Vy, pán plukovník, mierne rečeno, dopustili ste sa služobnej chyby. Vy ste mali dať chytiť Tornayho.

Skalníkovi sa pery kŕčovite stiahly. Potom odsekol:

— A vy ste sa prezradili, že viac dôverujete Slovákovi, než ste chceli. Lebo ste život toho, koho máte radi, položili do mojich rúk.

— Vy ste sa dokázali byť slabým.

— Vy ste mi prezradili, že mi dôverujete na život a na smrť.

Eva sa posmešne zasmiala.

— Mýlite sa veľmi. Viete, prečo som vám predstavila Tornayho a prezradila, akou cestou prišiel? Aby som vás urobila spoluvinným s Maďarmi, vás, nezlomného Slováka.

A víťazne dívala sa na Skalníka. Skalník snažil sa byť pokojným a žartovne sa spýtal:

— A vy pre toto víťazstvo nasadili ste i svoj život?

— Ani neviem, za čo by som nedala, že stojíte predo mnou ako spoluvinník s Maďarmi a že Maďari budú chodievať protizákonným spôsobom cez hranicu s vaším vedomím a dovolením.

Skalník skúmave pozoroval tvár Evinu a potom povedal:

— A keď znemožním nedovolené prechádzky a postavím sem osobitnú stráž? Že som nezavrel vášho hosťa, to ešte neznamená, že budem trpieť protizákonné prechádzanie.

Ale Eva sa nezľakla. Vedela s určitosťou, že môže počítať na jeho city a odvážne sa môže s nimi hrať. Žartovným strachom zmŕštila tvár a posmešne zvolala:

— Ó, či by ste mohli byť taký krutý?! Ale by ste zle pochodili! Veď potom nebudem sa môcť presťahovať do Maďarska predčasne. Budem musieť vyčkať, kým sa neotvorí zatvorená hranica.

— Vy budete toho príčinou.

Eva vysmievavo pokračovala:

— To vás nezachráni. Čo by vám to pomohlo, keby som z vlastnej chyby tu zostala. Deň po deň by sme boli spolu. A dočkala by som sa ešte i toho, že s radosťou a oduševnením by ste počúvali moje maďarské kázanie.

Skalník sa usmial.

— Budete hovoriť o maďarskej sláve, o bezpríkladnom hrdinstve a nadriadenosti. No, už je to veľmi ošúchané. A nového nič neviete povedať o Maďaroch.

— Niečo nového by ste chceli o nich počuť?

— Áno. O vpravení sa Maďarov do nových okolností, ukazujúcom na maďarského veľkého ducha, veľké srdce a ušľachtilé smýšľanie. Ale vy ešte nemôžete o tomto rozprávať. Vy sa ešte v starých koľajach potulujete…

Eve zablyslo v očiach.

— Týmto by sme mohli získať vaše srdce pre maďarské smýšľanie?

Skalník sa usmial.

— Maďarskému národnému citu nie, ale takto cítiacim, mysliacim a konajúcim Maďarom.

— Vy ste prezradili, ako by sme sa dostali k vášmu srdcu. Toto znamená, že by ste boli radi, keby ste boli premožení. Vy ste veľmi slabý!

— Nikdy nik ma nepremôže národne, — vyhlásil Skalník podráždene a netrpelive.

— A čo, keby predsa? Keby som vás v slabej chvíli zastihla?

— Ja nemám takýchto slabých chvíľ.

— A raz sa mi podarí prevábiť vás cez zatvorenú hranicu na maďarskú pôdu, aby ste na ňu kajúcne stúpili.

Skalníka bavila, ale zároveň i hnevala rafinovanosť dievčaťa. Položartovne, polohnevlive povedal:

— Len sami to budete robiť. Ja nikdy nepokladal som maďarskú zem za svoju vlasť a nikdy necítil som s ňou tak, že by som nemohol stúpiť na ňu ľahostajne.

Eva zbadala, že Skalník neberie vážne jej útoky. I ona len sebavedome sa smiala na jeho neohrozenosti. Vedela, že bude premožený. Ďalej sa poihrávala a dráždila:

— Vy všetky svoje city len Slovensku podržiavate?

— Len.

Evin hlas stal sa posmešným.

— Slovenskej zemi v rámci Československej republiky?

Skalník zvážnel. Hlas sa mu zostril.

— Vo vojne sme spolu bojovali s Čechmi za slovenskú a českú neodvislosť. A v pokoji spoločne chceme pracovať s Čechmi, ktorí bez ziskuchtivosti budú pracovať za ideál, za ktorý sme vo vojne bojovali…

Eva mu uštipačne skočila do reči:

— A vy veríte v túto možnosť? Vy ste veľký blúznivec! Spolu bojovať za niečo dá sa oveľa ľahšie, než spolu požívať spoločný zisk.

Skalník prísne odvetil:

— Nadarmo sa usmievate tak uštipačne. Budúcnosti nepredvidím. Môže sa i to stať, že na nejaký čas sa zakalí medzi nami súlad a spolupráca. Ale i pri tejto možnosti pevne verím, že z politickej miešaniny nakoniec sa vylúpi historického významu politický vodca, ktorý napraví to, čo jeho predchodcovia pokazili. V tomto prípade medzi týchto nesvárnikov musí udrieť jeho záchranná ruka, aby sa republika nerozpadla. Bez lojálnej spolupráce Slovákov nemôže sa udržať Československá republika.

Urobil pohyb, ako by chcel odísť.

Eva, urobiac žartovno-kyslú tvár, ho zastavila:

— Už vidím, že dnes s vami neprídem k ničomu. Dnes vás teda ešte nechám vášmu národu a vašej vlasti…

S vábivým úsmevom pokročila napred.

— Len na krátku chvíľu poďte so mnou na maďarskú zem, aby ste ma na maďarskej pôde — pobozkali…

Skalník sa ani nepohol. Zarazený pozeral na devu. Nevedel, čo si má myslieť o jej chovaní. Vážne to berie, čo povedala? To by nebolo jej hodné, aby za chrbtom len teraz odchádzajúcemu snúbencovi pripravovala takéto vystúpenie. To by len tak bolo možné, keby okolnosti náhle boly vzbudily v nej náklonnosť, ktorá len preto sa dosiaľ neukázala, lebo nemala príležitosti. Alebo sa len vysmieva z neho?

Meravo díval sa na Evu.

Eva s posmešným úsmevom na ústach čakala chvíľku. Potom, idúc pomaly, s kroka na krok, s vábivým úsmevom sa pýtala:

— Československý dôstojník neodváži sa ma nasledovať?

Skalník sa nepohol. Eva zastala a opovržene povedala:

— Plukovník Skalník, vy ste nielen slabý, vy ste zbabelý!

Skalník napokon ztratil sebaovládanie. Pokročil a urobil pohyb, ako by ju chcel chytiť.

Eva odskočila na stranu a s víťaznou radosťou zvolala:

— Plukovník Skalník, vy ste ztratený! Len dva kroky ste spravili, ale i tie vás priviedly do záhuby. Slovenský plukovník sa sklátil!

Skalník so stisnutými zubmi, na smrť bledý stál. Triasol sa na celom tele.

Eva odchodila. Po niekoľkých krokoch sa obrátila a hodila ešte jeden víťazný pohľad na Skalníka, ktorý zamračene díval sa za ňou. Potom zmizla v parku.

Bola noc. Hustá tma sa rozprestrela nad kaštieľom a obšírnym parkom.

V kaštieli každý sa pohrúžil do spánku. Len Evu obchádzal spánok. Prešla zo svojej spálne do rodinnej izby. Pritiahla si kreslo do výklenku obloka, zkadiaľ možno bolo vidieť Maďarsko. Sadla doňho a zrakom vnorila sa do tmy.

Udalosti dnešného dňa zas ju vyrušily z rovnováhy. Noc ju lákala, ako najpríhodnejšia pre účtovanie duše. Nevyrušovali ju ľudia, život, krik, svetlo. Cítila len seba.

Sklamanie sa v Tornaym a víťazstvo nad Skalníkom nechaly jej v duši len horkosť. Zdalo sa jej, že ani vtedy nebola by úplne a nerušene blaženou, keby v nový smer zamieril jej život. Preto uznala za najrozumnejšie, keď sa nedá zmýliť a rozličné príhody a prekážky, ktoré ju stále vyrušujú a roztrpčujú jej život, bude pokladať len za dočasné nepríjemnosti.

Každý a všetko má svoju akosť a hodnotu. Tak i Tornay a maďarstvo. Ich akosť a hodnota sa nezmenily. Len odbleskom jej pobúrených citov zdaly sa jej byť inými. Uvedie teda svoje pobúrené city do starého, povinného poriadku. Čo bolo krásne, dobré, slávne v minulosti, bude tým i v budúcnosti. Život jej upevní a ustáli sa v riadnom toku. Všetko sa utíši. A hoci nebude úplne blažená, bude mať potechu v sebavážnosti, že ostala hodnou seba.

Chvíľu ešte rozjímala, potom prešla do svojho budoáru a napísala ospravedlňujúci a odprosujúci list Tornaymu…

Na druhé ráno vyvesila bielu stužku na gaštan vo vinici, mládencovi na znak, že ho potrebuje.

Popoludní mládenec ju už čakal. Eva odovzdala mu list a pohla sa zpät.

Po prvom kroku zarazene zastala. Vo vchode do parku stála Aranka Bándová a videla prepašovanie listu.

Aranka, keď videla, že ju Eva zazrela, pohla sa a šla k nej. Eva, opretá o gaštan, ju čakala. Aranka sa láskave obrátila k Eve. Ale v očiach jej žiarila víťazná škodoradosť, prezradzujúc, že videla všetko.

— Prišla som ťa navštíviť. Chyžná mi hovorila, že si v parku. Ale darmo som ťa hľadala. Až záhradník ma upravil, aby som išla za tebou do vinice. Prišla som teda pozrieť, čo tu robíš.

— Len tak postávam, — odpovedala Eva nevoľne.

— Vidím, — povedala na to Aranka s posmešným úsmevom.

Eva sa pohla.

— Zostaňme, — namietla Aranka. — Sadnime si pod gaštan.

Sadly si. Aranka bola veľmi dobre naladená. Veselo rozprávala o všedných veciach malého mesta.

Eva ju ticho počúvala.