ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Eva po štyridennom dobrovoľnom domácom väzení blúdila bez cieľa po uliciach malého mesta.

Štyri dni už bol Skalník ich hosťom. A ona demonštratívne sa utiahla v svojej izbe. Urobila sa chorou. Ani pri spoločnom stole sa nezjavila. Stravovala sa vo svojej izbe.

Po štyroch dňoch, aby urazenie Skalníka neztratilo svojej ostrosti, rozhodla sa, že po meste a po okolí bude sem-tam chodievať a jazdiť, len v kaštieli bude sa i naďalej uťahovať, aby sa vyhla soznámeniu sa s ním.

Uznala, že urážlivé chovanie sa oproti hosťovi nie je slušné. Ale teraz zo zkúsenosti sa presvedčila, že v živote môžu prísť také časy a príhody, ktoré nás odlúčia od samých seba a prinútia nás ísť nesprávnou cestou. A vždy obdivuhodne vieme ospravedlňovať svoje blúdenie. I ona sa ospravedlňovala tým, že nestretla sa so Skalníkom na poli spoločenskom, ale stretli sa ako politickí nepriatelia v maďarsko-slovenskom konflikte, a týmto podľa starého spôsobu je dovolené robiť mnoho nesprávností.

Pešky išla do mesta. Prešla niekoľko ulíc. Išla pomaly, zamyslená. Chvíľku chodila bez cieľa. Napokon pohla sa k mestskému parku.

Ledvaže vošla do parku, stretla sa s Arankou Bándovou, dcérou okresného sudcu.

Boly dávnymi sokyňami. Aranka Bándová bola jedna z najkrajších dievčat mesta. A že mala dosť slušné veno, myslela si, že má právo rozprestrieť sieť i na Tornayho. Ale i Eve sa zapáčil Tornay. A on ani chvíľu neváhal medzi dvoma dievčatmi.

Aranka mala tvár krásnu, ale nízkou postavou a malomestským chovaním sa bola jednoduchý, všedný zjav. Ani jej veno nepostačilo požiadavkám Tornayho. A bola len meštianskeho pôvodu.

Eva nebola krásna. Ale aristokraticky jemná bola jej tvár. Mala len jedinú krásu: svoje veľké, podivné čierne oči. Vysokou, štíhlou postavou a zvláštnou osobnou povahou bola taký zjav, že Tornay pokladal za hodné, aby ju povzniesol do svojej rodiny, medzi vznešené ženy.

Aranka neodpustila Eve porážku. Ale preto naoko srdečný styk i naďalej ostal medzi nimi. Eva nemala príčiny, aby sa vyhýbala Aranke. Aranka zas premohla svoj odpor, lebo bola hrdá na to, že môže byť v priateľskom pomere s dcérami Oravského, a vždy pyšne narovnala hlavu, keď sa s niektorou mohla prechádzať po meste.

Teraz však len bežne pozdravila Evu a chcela ju obísť.

Eva ju zastavila.

— Kde sa tak ponáhľaš?

Aranka zmätene povedala:

— Bola som u Anny Fejérovej.

— Teda vráť sa. Prejdime sa, — navrhla Eva. — Boli ste tam mnohí?

— Celá spoločnosť.

Pohly sa.

— O čom ste sa rozprávali? — pýtala sa Eva.

— O veľmi zaujímavých veciach, — povedala Aranka, potajomne sa usmievajúc.

— O kom? — spýtala sa Eva bez všetkej zvedavosti, len aby niečo povedala.

V terajšej nálade nemala chuti pustiť sa do vážnejšieho rozhovoru.

Aranka trochu rozpačite kráčala popri Eve. Kedy-tedy pozrela ukradomky na ňu. Veľmi by sa jej bolo chcelo ponížiť ju. Srdce jej bilo radosťou, že celá verejná mienka mesta sa obrátila proti jej pyšnej sokyni, tak že môže si pokladať za veľkú priazeň, keď ona s ňou prejde cez mesto. Ale keď pozrela na hrdú Evu, neopovážila sa priamo útočiť na ňu.

Chvíľu mlčala. Potom odvážlive vyriekla:

— I o vás.

A s víťaznou škodoradosťou dívala sa na Evu, hoci tá ešte nevedela, čo o nich rozprávali.

Eva bez upodozrievania sa spýtala:

— A čo dobrého?

Aranka zas mlčala chvíľu. Potom, rozpačite okolkujúc, blížila sa k veci:

— Nebadáš, že ľudia… ako to mám povedať… trochu neobyčajne pozerajú na teba?

Eva pozorovala zraky prechádzajúcich sa. Posmešné, rozhorčené a odsudzujúce oči strnule hľadely na ňu. V zamyslenosti dotiaľ to ani nebadala.

Ale, ako by nič nebola videla, nedbale sa spýtala:

— Prečo by pozerali neobyčajne na mňa?

— Veď ty neurobila si nič… — počala Aranka, zajachtávajúc sa, ako by bola reč o nejakej veľmi haneblivej veci. — To jest o tebe by som to ani nepredpokladala… Ale Margita a Ervin… Veď ani o nich to nepredpokladám… Len neboli opatrní…

Eva netrpelivým, rozkazujúcim hlasom skočila jej do reči:

— No, čo urobili? Von s tým!

— Ak chceš, tak ti to poviem, — odpovedala Aranka trochu urazene. — Prechádzali sa s československým plukovníkom po korze.

A so zničujúcou škodoradosťou pozrela na Evu. Eva videla, že z očú jej sokyne srší nemilosrdnosť. A pocítila, že starým nepriateľstvom chce ju napadnúť. Už nejakým spôsobom podá zvesť Tornaymu o tejto príhode.

Ale, ovládajúc sa, ľahkým hlasom odvetila:

— V tom niet ničoho. To ešte nič neznamená. Veď plukovník nám je rodina.

— Ale jednako je len zradca. A nebolo treba prijať ho do domu a ukazovať sa s ním po uliciach.

Eva prísne odsúdila spôsob konania svojho brata a sestry, ale jednako nemohla strpieť, aby cudzia osoba, ktorá je k tomu i jej sokyňou, o nich unižujúco sa vyslovovala. V rozčulení duseným hlasom odvrkla:

— A ty sa na tom takto pohoršuješ?! Veď i tvoj otec složil prísahu vernosti. Ani vy ste nie iní!

— Ó, to je iné! Nemáme toľko majetku, aby sme mohli vyžiť. To každý vie a uzná. Ale vy… to jest Margita a Ervin… Ešte keby to len Ervin bol urobil… Hoci ani on to nemal urobiť, lebo je neodvislý… Aspoň Margita keby to nebola urobila… Ak môj otec i složil prísahu vernosti, urobil to preto, aby mohol ostať v úrade… ale jeho rodina, najmä my ženy nikdy sa neponížime k Slovákom a Čechom. Keď v úradoch z prinútenosti i strpíme slovenčinu, nikdy neuznáme ju za spoločensky schopnú.

Eva zvysoka dívala sa na Aranku. Ešte ju nemohla zroniť. Teraz ešte na jej strane bola prevaha. A s posmešnou škodoradosťou striehla účinok svojich slov:

— Máte pravdu. I ja som tej mienky. Už štyri dni je u nás plukovník, a ja som sa s ním ani nespoznala.

Aranka s úžasom sa zarazila. Nepríjemne sa jej dotklo vyznanie Evino. Ak sa to dokáže pravdou, znemožní jej pomstivý úmysel. A dychtive sa pridržiavala dôkazu:

— Možno, že ty nie… Ale Margita a Ervin prečo?

— I oni len rodinu vidia v plukovníkovi, — odsekla tvrdým hlasom Eva.

A s pyšným opovržením odišla od Aranky. Idúcky ju prenasledovaly posmešné, odsudzujúce pohľady maďarsky cítiacich. Slovensky cítiaci tým úctivejšie ju pozdravovali. Evu však urážal prejav ich úcty.

Až bežiac došla domov. Narýchlo sa preobliekla a išla hľadať Margitu a Ervina, aby ich žiadala o vysvetlenie.

Podívala sa i do rodinnej izby, ktorá bola na poschodí.

Z parku počula veselý hovor a smiech. Bolo počuť i jemný hlas plukovníkov. Eva mimovoľne podišla k obloku.

Na piesočnatej ploche pred kaštieľom sedela celá rodina so Skalníkom. Skalník sedel pri Margite a so zvláštnou nežnosťou rozprával jej niečo zaujímavého. Všeobecná pozornosť to prezradzovala. Margita skoro so skrúšenou pozornosťou počúvala jeho slová. Matka blažene sa kochala v nich.

Znaky sa zdaly byť pravdivými, že môžu uskutočniť matkinu nádej. Eva s hrôzou myslela na to, aký by to bol zločin, keby Margita nechala Maďara Hrádyho pre československého dôstojníka.

Ale kto vie, či by sa mohli obapolne zamilovať do seba. Jednostranná láska, s ktorejkoľvek strany, by neznamenala nebezpečenstvo. A pátrave pozorovala oboch.

I Margita bola vysokej, štíhlej postavy, černovlasá, bielej tvári, ako Eva. Lenže bola krajšia. A teraz, ako s tvárou citom ihrajúcou, s ľúbezným úsmevom na ústach počúvala rozprávku Skalníkovu, zdala sa byť veľmi krásnou. A Eva uznala, že nielen československý dôstojník, ale celý maďarský dôstojnícky štáb sa môže do nej zamilovať.

Skalník nevynikal krásou, ale jeho hladkoholená tvár bola výrazná. Bol pokojný, sebavedomý. V jeho zeleno-hnedých očiach žiarila šľachetná, obetischopná, silná duša. A Eva musela uznať, že je nebezpečný pre také dievča, ktoré nevidí v ňom zradcu-Slováka.

Margita je v nebezpečenstve. Bolo by treba osvobodiť ju. Ale ako?

Skalník, ako by bol pocítil, že ho niekto pozoruje, razom hodil zrakom na oblok. A so sebavedomým, víťazným, vyzývavým úsmevom usmial sa na demonštrujúcu maďarónku.

Eva rozhorčená vzdialila sa od obloka. Klesla na stoličku a chcelo sa jej zaplakať od zlosti.

*

Keď sa trochu utíšila, vstala a utiahla sa do obloka, hľadiaceho na pavlač…

Rodinu Oravského od určitého času veľmi lákaly obloky. Vylúčili z kaštieľa hlučný spoločenský život a túžobne striehli oblokmi na každý pohyb vonkajšieho sveta. Ich duša lietala i za obzor okolitého kraja.

Evu tento oblok lákal najviac. Oproti obloku preriedili staré, vysoké stromy parku, a ona videla ďaleko až na kraje maďarské.

Ako sa pamätá, vždy tam videla tie isté polia. Ale pred prievratom zdaly sa jej obyčajnou zemou, ako okolo nej ležiace polia. Odkedy však po štátnom prievrate pripadla Maďarom táto pôda, odtedy, čo pred ňou ležiaci kraj pripadol Československu, vedela ju oceniť.

Túžobne natiahla ruky tým smerom. Na bližšom okolí každý sa vzďaľoval od nej. Všetko ztratila. Len tie polia naproti jej ostaly. Ale sú tak ďaleko, tak nedostižiteľne ďaleko! Keby si ich mohla aspoň priblížiť!

Razom sa jej zablyslo v očiach. Šťastná myšlienka preletela jej hlavou.

Odišla z izby a onedlho vrátila sa s ďalekohľadom. Teraz pozerala cezeň.

Videla všetko čisto a zblízka. Videla rastlinstvo na poliach, tam blúdiaceho psa, prechodiacich ľudí, ktorých priaznivý osud nechal v Maďarsku.

A náhla, neobyčajná túžba ju opanovala: žiadala si vidieť Tornayho na poli…

V riadnych okolnostiach duševných bola by túto túžbu pokladala za výsmechu hodnú. Dosiaľ sa uspokojovala tým, keď mohla vidieť Tornayho len vtedy, keď on mohol prísť. Nikdy netúžila po tom, aby ho okrem toho mohla vidieť. Ale teraz túžila po tom, ako by ani nebola Eva Oravská, ale len Böžika ich strojníka.

Mimoriadne veľké udalosti prehnaly sa okolo nej. A že zbytočne búrila sa proti nim, utiekla do sveta túžob, aby aspoň tam mohla víťaziť nad nimi. Podľa svojej túžby chcela, aby sa Tornay zjavil na poli, a verila v možnosť toho… I odbehla do svojej izby pre maďarskú národnú stužku. Ozdobila ňou ďalekohľad. Ak by sa zjavil Tornay na tomto mieste a pozoroval kaštieľ, nech vidí znak jej maďarskej národnej vernosti…

O chvíľu Margita a Ervin vošli do izby. Ervin sadol si do kresla a zapálil si cigaretu. Margita podišla k druhému obloku a hľadela do diaľky.

Eva, ako by nebola zbadala ich príchodu, ďalej sa kochala výhľadom na zem maďarskú.

Ervin chvíľku usmievave pozoroval Evu a medzitým robil z cigaretového dymu kruhy. Potom trochu posmešným hlasom povedal:

— Ako si pekne ozdobila ďalekohľad červeno-bielo-zelenou stuhou! Azda si vynašla nejaký nový maďarský národný sviatok pre Maďarov na Slovensku pozostalých, a preto si sa tak vyzdobila? Pekný, dojemný pohľad! Len by som rád vedieť, komu ukazuješ cez oblok maďarský národný znak? Mohla by si sa i na vhodnejšom mieste ukazovať.

Eva složila ďalekohľad na okennú dosku. Cítila sa urazenou. Pritom naplnil ju i nesmierny hnev proti nemu. Svojím konaním i ju zamiešal do nepríjemného podozrenia, a teraz ešte sa jej vysmieva. Teraz i na najmenší útok sa rozdráždila. A odpoveď až vybúšila z nej:

— Len kto pristúpil k nepriateľom Maďarov, nemôže pochopiť, prečo stojím celé hodiny pri obloku a prečo som ozdobila náš ďalekohľad maďarskou národnou stuhou. Ale keby i teba ešte ta tiahlo srdce, — rukou ukazovala navonok, — i teba by lákal tento oblok a bol by si i ty prišiel na to, že z tohoto obloka na poschodí vidieť demarkačnú čiaru a za ňou maďarskú zem…

— I tam majú ľudia svoje starosti, ťažkosti a ani im nepríde na um, že z obloka poschodového kaštieľa, ktorý sa z diaľky belie, maďarónka…

Eva rozhnevaná sa ohradzovala:

— Maďarka!

— Len maďarónka…

— Ja som nie maďarónka! — hrdo sa vzpriamila. — Ja som Maďarka!

Ervin, zvážnejúc, odsekol jej:

— Pravým Maďarom môže byť iba ten, kto sa ním už narodil.

Evin hlas sa zostril:

— A tisícročné spolužitie s Maďarmi neslúčilo nás v jeden národ?! A maďarská národná výchova nepovzniesla nás i osobne medzi nich?!

Ervin ešte väčšmi zvážnel.

— Nie. I po tisícročnom spolužití, i po maďarskej národnej výchove si len maďarónka.

Eva vzdorovite povzniesla hlavu:

— Ja sa cítim Maďarkou. A vždy sa budem cítiť ňou.

— No, len sa cíť i naďalej ňou.

— Veď sa i budem, s tvojím láskavím dovolením.

— A jednako zostaneš len maďarónkou. Darmo pozeráš tak túžobne na maďarské polia, tam sa nikomu ani nesníva, aby sa zastavil v poli a odtiaľ uctieval maďarónku, ktorá vzdoruje matke, otcovi, sestre a bratovi a demonštruje takýmto malicherným spôsobom.

Eva postúpila vpred.

— Neurážaj ma! Z malicherného vzdoru nikdy som nekonala. Mňa vedie pravý, prostý cit.

— Aké šťastie, že máme na tejto opovrhnutej zemi aspoň jeden oblok, ktorý môže byť ochranným hradom proti zradcom! — posmešne podotkol Ervin.

Eve vstúpily slzy do očú a rozhorčená vybúšila:

— Skôr-neskôr celkom ma zaženie do toho výklenku obloka vaša bezohľadnosť. Ani trochu ohľadu nemáte na mňa. Sľúbil si, že už len k vôli zdaniu tak zariadiš vec, aby plukovníka úradne ubytovali u nás. A ani tento malý sľub si nesplnil.

— Bol by som ho splnil, — ospravedlňoval sa Ervin, — keby ma otec nebol býval predišiel. Keď už bol Dušan u nás, len som mu nemohol navrhovať, aby sa vrátil na starý byt a dočkal, kým ho úradne neusalašia u nás. Tak málo prezieraví sme jednako nemohli byť.

Eva nereagovala na ospravedlnenie. Len ďalej sršalo z nej rozhorčenie:

— Už vás nový národný duch úplne zkazil. Už od počiatku podozrivým zdalo sa mi vaše chovanie, tajná radosť žiarila ti z očú. A teraz sa dokázalo moje podozrenie, že vaša zmena nastala už pri štátnom obrate…

— No a potom? Čo, keď i nastala? Ak ty pokladáš za oprávnenú svoju otrockú vernosť k Maďarom, i my máme právo cítiť naše prebudené národné povedomie, — odsekol Ervin a nervózne sa prechádzal po izbe.

Eva, nereagujúc ani na tú odpoveď, pokračovala vo výčitkách:

— Ale vaša národná zmena zostala medzi stenami domu, až kým plukovník nedostal sa k nám…

Ervin zastal.

— No a potom?

— Ako čo by bol svätého národného ducha priniesol medzi vás. Zosilneli ste vo svojej národnej viere a stali ste sa odhodlanými v prejavoch. Ukázali ste sa s ním na ulici. Tým svoj národný obrat vyvláčili ste z domu na ulicu, pred oči celého mesta…

Ervin nahnevane vybúšil:

— Pred naším hosťom sa nemôžem vyhnúť na ulici…

— Veľké pohoršenie ste tým vyvolali.

— Nikto nevie, čo ja cítim. Keď sa ja prechádzam s naším príbuzným, to ešte neznamená, že i politicky súhlasím s ním. Slávni ponižovatelia pred prievratom koľko ráz prechádzali sa spolu, hoci boli rozličného politického presvedčenia! A teraz, keď sú ukrátení, bezmierne kričia, keď niekto sa rozpráva s tým, kto necíti s nimi.

— Ale keď je to názor väčšej polovice mesta, — odvetila Eva, nepopúšťajúc.

Ervin znevažujúco odpovedal:

— Je to smiešny, malicherný a hlúpy názor.

— Nech je taký! Nezaujíma ma preto, ako by som si ho veľmi vážila, ale len preto, lebo budúca pani Tornayová potrebuje všeobecnej úcty. A nie názor pokladám za nebezpečný, ale to, že jeho účinky môžu vplývať na môj osud. Pre vašu neopatrnosť i mňa upodozrievajú. Aranka Bándová ma už otvorene upodozrievala. I ostatní pohoršeným a posudzujúcim pohľadom hľadeli na mňa. A teraz toto podozrenie budú ďalej šíriť až za hranice, hoci dobre viete, že ani tieň podozrenia nesmie sa priblížiť k mojej osobe.

Ervin sústrastne pozrel na sestru.

— Neboj sa. Keď ťa Tornay opravdive miluje, tak naše národné premeny neodstrašia ho od teba. A tvoja maďarská vernosť tým svätejšia bude pred ním…

Margita medzitým sedela mlčky. Nezamiešala sa do sporu. Vedela, že ostrosť sporu poraní každého, kto sa ho zúčastní. A nadarmo rozprávame niekomu, nepresvedčíme ho, pokiaľ sa mu nepohne srdce.

Aby ukončila tento rozhovor, odišla do okenného kúta k Eve. Napravila si ďalekohľad pred oči a pozerala na maďarské polia. Po chvíli povedala:

— Naozaj čisto a jasne vidieť maďarskú zem.

Eva na chvíľu zabudla na svoju bolesť a víťazne poznamenala:

— Akokoľvek prísne môžu pohraničné stráže dávať pozor, aby sme nevstúpili na zapovedanú zem, nezabránia nám, aby sme ponad ich hlavy nemohli si ju celkom blízko prikúzliť.

Margita si nevšimla Evinej poznámky. Zahrúžene dívala sa ďalej. Razom odtrhla od očú ďalekohľad a vtisla Eve do ruky. Rozčuleným hlasom riekla:

— Pozeraj ta!

Evine oči nádejne sa zaligotaly.

— Azda je tam niekto? — pýtala sa napnute.

Chytro upravila ďalekohľad pred oči a dívala sa naznačeným smerom.

Vtom Margita sa jej spýtala:

— Vidíš tie dve ženy, ktoré si umývajú nohy v potoku, označujúceho demarkačnú čiaru?

— Vidím, — odpovedala Eva hlasom sklamania.

— Tieto ženy len teraz prepašovaly listy cez zatvorenú hranicu. Jedna z nich prišla s maďarskej strany, druhá s našej. V potoku sa sišly a vymenily si listy.

Eva složila ďalekohľad. Oči sa jej zaligotaly zvláštnym výrazom. V tvári sa jej zrkadlila myšlienka, ktorú ešte nechcela vyrieknuť. Okolkujúc hovorila:

— Aké sú opovážlivé! Ani neutekajú po čine. Ďalej si umývajú nohy, ako by nič zvláštneho neboly urobily…

— Stráž sa zaiste vzdialila. Alebo nastalo zamenenie stráže, — povedal Ervin. — Tí, ktorí sa oddajú na také veci, vždy vystriehnu príhodnú chvíľu.

— Ani som si nemyslela, že takéto veci tak ľahko a prosto môžu vybaviť, — hovorila ďalej Eva. — Nie raz som už rozmýšľala o tom, že dobre by bolo prepašovať list do Maďarska. Ale som sa neopovážila nikoho tým poveriť, lebo som si myslela, že je to životu nebezpečné.

— I tak sa môže niekedy stať, — odpovedal Ervin. — Ale, ako sa zdá, tie ženy rozumejú tomu.

Margita zatiaľ stála zadumená, ako by i ju akási tajná myšlienka znepokojovala.

Eva znova hľadela cez ďalekohľad.

— Už sa rozišly, — hlásila.

— Zaiste pokladaly to za dobré, — smial sa Ervin.

Devy chvíľku bez slova pozeraly smerom Maďarska.

Potom Eva neiste navrhovala:

— Mohly by sme sa i my pokúsiť o to…

— Na každý prípad sa pokúsime, — schválila Margita.

Tváre im radosťou zažiarily. A s poľahčeným srdcom rozjímaly o príhode.

Margita ticho, skoro šeptom hovorila, akoby sama sebe:

— Budem môcť zavolať zpät Richarda a pokúsiť sa ho vrátiť domov.

Radovala sa, že sa skoro skončia jej trápne duševné boje.

Eva víťazne vyhlásila:

— A ja budem môcť uistiť Ákoša o svojej maďarskej národnej vernosti, kým Arankino ohováranie dôjde do Maďarska.

Pokladala za dobré znamenie, že chcela vidieť Tornayho na poli. A hoci on neprišiel, miesto neho zjavily sa ženy a ukázaly spôsob, ktorým ešte zdarnejšie môže obnoviť spojenie s Tornaym. Môže odstrániť i nebezpečenstvo, ktoré ohrožuje ich šťastie.

Ani najmenej ich neznepokojovalo, že sa chystajú spáchať protizákonný čin. V takých mimoriadnych časoch, keď zatvorená hranica oddeľuje od seba spolupatriacich, kto nebol by využil takú možnosť? Pritom i vlastenecké ciele viedly devy…

Utiahly sa do svojich izieb napísať listy.

Eva, zastupiteľka miernej lásky, napísala vrelý, maďarským vlastenectvom prekypujúci list. Rozpovedala, aká chladná, smutná, pustá je teraz slovenská zem. Ako vrele túži po požehnanej, teplej, sladkej maďarskej vlasti.

Vrelo milujúca Margita napísala len mierny, opatrný list. Nespomenula ani slovenské, ani maďarské vlastenecké a národné cítenie. Písala, že na slovenskej zemi nie je všetko také temné a bez potechy, akým sa bolo ukazovalo. Nebo tak láskave sa usmieva, ako predtým. Tak sa zelenie, kvitne všetko, ako i predtým. I život, hoci sa preobliekol do nových farieb, jednako tak veselo a blažene tečie, ako predtým. A že ako by bola rada, keby sa mohol Richard vrátiť, hoci len na hodiny, aby videl, že nemal príčiny odísť.

*

Na druhý deň Eva vzala listy a pohla sa s nimi k hranici.

Vyšla cez zadnú bránu parku. Za parkom sa rozprestierala ich vinica. Na konci vinice tiekol potok, označujúci demarkačnú čiaru.

Eva v prešovni preobliekla sa do sedliackych šiat. Sama chcela vykonať vec, aby sa úplne vydarila. A po dlhom rozmýšľaní pokladala za bezpečnejšie, keď sa preoblečie. Okrem toho sa jej i páčilo toto dobrodružstvo. Veď všetko zdalo sa jej byť slušným a dobrým, čo sa konalo z maďarského vlastenectva.

Potom si sadla do chládku gaštana pred prešovňou a čakala, kým sa nezjaví pre jej ciele hotová a schopná osoba na maďarskej strane. Kohokoľvek nebola by chcela poveriť.

Za čas na maďarskej strane sa nič nukazovalo. Len dievčatá-robotnice zo súsednej slovenskej vinice zašly do potoka.

Stráž práve sa približovala. Dievčatá sa však nezľakly. Chichotajúc sa, čakaly ju. Keď stráž došla, devy začaly s vojakmi žartovať a pooblievaly ich s vodou.

Vojaci so smiechom odchádzali. Dievčatá ďalej besedovaly v potoku.

Eva čakala trpelive.

Zrazu v maďarskej vinici zjavil sa mládenec. Pomaly blížil sa k hranici. Na brehu potoka zastal a zďaleka sa usmieval na sedliacke devy v potoku.

Eva shodila črievice a bosá pustila sa k potoku vyskúmať mládenca.

Na brehu zastala a mimovoľne pozrela do vody. Keď zazrela svoj obraz, odzrkadľujúci sa vo vode, zarazila sa. Ale potom sa usmiala. Veď to všetko robí z maďarského vlastenectva.

S rozvažitou pozornosťou vkročila do potoka a sadla si na breh.

Mládenec usmievavo ju pozoroval. Hneď zbadal, že nemôže byť sedliačka. A keď si ju lepšie obzrel, poznal, že je to slečna z kaštieľa Oravského.

Ale preto sa len ďalej kochal v nej. Vidiac ju v sedliackych šatách, bosú vo vode, nezaujala ho bojazlivá, vzdiaľujúca úcta, ktorá by sa ho bola zmocnila, keby bola stála v skvostných šatách, s neprístupnou vyvýšenosťou na brehu potoka. V sedliackych šatách akoby bola bližšie k nemu. Robil sa, že ju nepozná. Podišiel oproti nej a dôverným hlasom povedal:

— Aké máte krásne, biele nohy!

Tykať jej, podľa sedliackeho spôsobu, jednako sa len neopovážil.

Eva žiadala si získať dobroprajnosť mládencovu, preto prívetive sa tvárila na sedliacku poklonu. Ešte sa i usmiala.

— Páčim sa ti? Teda azda mi vykonáš to, o čo ťa budem prosiť.

Mládenec stiahol obočie. Obrátil stranou hlavu, k sedliackym dievčatám. Uškľabil sa a myslel si: „Preobliekla sa a usmieva sa mi, ako by bola opravdivá sedliačka. Iste má zlé úmysly!“ A len tak cez zuby odvrkol:

— A čo by ste chceli?

— Si Maďar? — pýtala sa Eva.

— Nuž akože! A čím by som bol? — smial sa chlapík.

— Teda mi vykonáš, o čo ťa budem prosiť.

Mládenec podozrive pozrel na Evu a opatrne sa spýtal:

— A čo by ste si žiadali?

— Veľký zmätok je v Maďarsku? — spýtala sa Eva.

— Máme toho do sýtosti, ale kedysi sa len utíši.

— Ale ja nemôžem dotiaľ čakať. Chcela by som, aby si ešte zajtra vykonal, o čo ťa budem prosiť.

Mládenec neodpovedal, len vyčkávajúco díval sa na Evu.

Eva z jeho mlčania si domýšľala, že je nie ochotný splniť jej žiadosť. A pokúsila sa ho získať iným spôsobom.

— Máš milenku?

Mládenec sa zmŕštil. Hm, už i to by rada vedieť? A neodpovedal.

Eva ho len ďalej obmäkčovala:

— Rád by si bol, keby si jej mohol niečo krásneho kúpiť?

— Hm! — vzdychol miesto odpovedi mládenec.

— Keby si mi vykonal, čo si žiadam, mohol by si zarobiť i niekoľko tisíc, — ponúkala mu Eva.

A skúmave striehla účinok svojich slov. Chcela si ho získať na stálu úslužnosť, preto bola taká štedrá.

Mládenec podozrive vztýčil hlavu. Evina štedrosť a jej okolkovanie len zväčšovaly jeho podozrenie. Bol istý, že môže mať len zlé úmysly. Keby bola priamo vyriekla, čo si žiada, a dala mu niekoľko korún, bol by jej hneď privolil. Preto len opatrne riekol:

— Nemôžem nič sľúbiť, kým neviem, čo chcete.

— Len to chcem, aby si dva listy doručil na patričné miesto. Adresy sú na obálkach. Odovzdáš listy a potom donesieš nám i odpovede. Viem, že v takýchto búrlivých časoch, aké vládnu teraz v Maďarsku, nepôjde to tak ľahko. Mnoho ťažkostí budeš musieť premôcť. Preto na každý prípad dám ti tisíc korún československých. A že chcem viac ráz použiť tvojej pomoci, peknú sumu si môžeš zarobiť.

Mládenec nedôverčive sa zadíval na Evu. Aká hlúpa a bláznivá ženská musí byť, keď za jediné doručenie listov dáva mu toľké peniaze! Ale v nasledujúcej chvíli zasa zmocnilo sa ho podozrenie. Veď to musia byť nejaké nebezpečné listy.

A nedôverčive sa spýtal:

— Ale aké sú listy?

— Len také, aké by si aj ty písal milenke, keby bola ďaleko od teba.

— Hm! — pokýval hlavou mládenec.

A skúmave pozoroval Evu. Či povedala pravdu? Za také listy dávať toľko, ako by to boly nejaké nebezpečné spisy! Ak pravdu hovorí, vtedy ten maďarský pán nie veľmi sa namáha za ňou. A, úbohá, sama sa musí trápiť. A obzrel si ju. No, veru ani nie div, veď ani trošku nie je pekná. Nie je div ani to, že tisíce musí vyhadzovať za listy maďarského pána. Veď by sa patrilo, aby sa on blaznel tak za ňou.

Evine oči hľadely naňho prosebne. A razom ju poľutoval. Nech má i ona radosť. Veď nie je krásna, ani múdra.

A obmäkčene povedal:

— Dajte mi teda listy, ale chytro, aby to prichádzajúce stráže nezbadaly.

Eva videla, že si úplne získala mládenca, a odovzdala mu listy s tisíc korunami, priznajúc sa mu:

— Ja nie som sedliačka. Len preto som sa preobliekla, aby ma stráže pokladaly za sedliačku a neupodozrievaly ma.

— Ale inokedy skryte svoje biele nohy, — odporúčal jej mládenec. — Radšej sa ja prebrodím cez vodu. Vy ma dočkajte len na brehu. Pozajtre o tomto čase prídem s odpoveďou. Čakajte ma.

A rozišli sa. Práve zavčasu, lebo maďarská stráž sa zjavila. Mládenec bystro odišiel.

Eva za chvíľu ostala na brehu potoka. Túžobne hodila okom ešte raz na maďarskú stranu. Potom sa obrátila a poobzerala sa po slovenskom kraji. Pred jej duševným zrakom zjavil sa slovenský plukovník so svojím protivným úsmevom. Prišla jej na um i zlomyseľná Aranka Bándová, a víťazne sa zasmiala.

Vzpriamená kráčala k prešovni. Cítila sa paňou situácie.

*

A začalo sa dopisovanie cez zatvorenú hranicu.

I ďalšie listy Evine dýchaly maďarským vlasteneckým citom, ako prvý. Vysvetľovala v nich, že nastalé veľké osudné časy nielen národy, ale i jednotlivcov postavily do krížového ohňa ťažkých zkúšok. A ona má pevnú vieru a dôveru, že zpomedzi všetkých národov maďarský národ obstojí najskvelejšie v tej zkúške. I ona chce neohrožene vydržať, aby zaslúžene mohla nosiť meno maďarskej ženy.

Ákoš Tornay s úprimnou radosťou prijal osvedčenie jej maďarskej vernosti. Písal, akým šťastným ho robí, že najkrajšie, najvernejšie maďarské city sa mu prejavujú. Z jeho riadkov bola by mohla vycítiť, že vernosť každého bývalého poddaného veľké zadosťučinenie poskytuje pokorenej panujúcej dôstojnosti maďarskej. Vďačne prijímajú akékoľvek dôkazy a vyjadrenie tejto vernosti. Oceňujú ich nad hodnosť, ako prostriedky a možnosti pre vydobytie starej neobmedzenej moci. Listy prenikal i požadujúci a mimovoľne blahosklonný spôsob panujúceho národa.

Ale Eva nevycítila, čo sa skrývalo v riadkoch a za riadkami. Vlastenecká prepiatosť pokalila jej smysly…

Celkom inak pôsobilo potajomné dopisovanie na Margitu. Jej úmysly s milovaným mužom a národom, pochádzajúce z lásky, ako by ju boly oslnily vyšším svetlom; jasne vycítila z listov, že cez zatvorenú hranicu nedala sa do daromného a zbytočného dopisovania. Cítila, že tieto listy budú účinkovať na ich celý život a môžu uskutočniť jej nádeje.

Hrády vyznal v prvej odpovedi, že by rád vidieť všetko, čo sa od jeho odchodu stalo a čo sa robí na slovenskej zemi. A nevystúpil proti tomu ani jediným slovom.

Margite sa naplnilo srdce nádejou. Pocítila, že Richard túži dostať sa nazpät, že tá túžba premôže jeho mýlny úsudok a odpor. I spýtala sa ho, či skutočne túži vrátiť sa nazpät? A ako? Či len dočasne, alebo stále chce tu ostať?

A Hrády odpovedal, že by bol rád, keby mohol pokračovať svoj život na slovenskej zemi.

Margita sa ho potom spýtala, že keby mu niekto umožnil návrat a on chcel by žiť v nových pomeroch, či by sa vrátil?

Hrády odpovedal, že chcel by sa prispôsobiť novým pomerom, aby sa mohol vrátiť. Ale to je nemožné. Aspoň nemôže veriť v túto možnosť.

Margita mu odpísala, že by sa to mohlo stať. Ona by to mohla vykonať. Ale prv, než by sa o to pokúsila, chcela by mu ukázať, čo teraz vládne nad slovenskou zemou, a spolu s tým priznať sa, aké stanovisko to vyvolalo u nej. Nech príde teda k hranici. Na konci ich vinice tečie potok označujúci demarkačnú čiaru. Nech príde na breh potoka. Ukáže mu, čo by mu rada ukázať, a rozpovie mu, čo by mu chcela porozprávať. A on sa potom môže rozhodnúť…

Eva nevolala Tornayho. V čas dopisovania znovuožila. Mohla sa listovne stýkať s Tornaym a vyrozprávať mu všetko svoje maďarské vlastenecké trápenie a oduševnenie. A to jej dostačovalo.