ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dcéry Oravského celé šťastné pripravovaly sa na schôdzku s Tornaym a Hrádym.

Evina otrasená duša pomaly sa utíšila. Znova zavládla v nej stará sebadôvera a smelosť. Mnoho nemudrovala. Veď mala len potvrdiť a posilniť to, čo už v listoch vyrozprávala.

Tým viac rozjímala Margita. Vždy rozmýšľala o tom, čo povie Richardovi. Cítila, že túžba po rodisku a domove pohla srdcom Richardovým, a to ju uspokojovalo a naplňovalo nádejou.

Eva pozorovala zvláštne chovanie sa Margitino. Zdalo sa jej, že ju opanúva akýsi nepokoj. Jednako jej musel len nahnať strachu odmietajúci, rýchly odchod Hrádyho. Jej láska akiste dala sa do boja s národnými citmi. Možno, že z príčiny blížiacej sa návštevy Richardovej bojuje v nej i maďarskosť a slovenskosť. A aby Margitu nikto nevyrušoval v tomto boji, Eva umienila si opanovať Skalníka.

Cítila sa paňou situácie a začala si ho podmaňovať. Ale zbytočné boly všetky pokusy, ani jeden nedotkol sa srdca Skalníkovho. Pochopila, že sa musí iného spôsobu chytiť.

Medzitým Skalník musel v úradných veciach odcestovať na dva dni.

Tichosť, pokoj panovaly na obzore. Eva utiahla sa do výklenku obloka naproti hraniciam, kde strávila väčšiu časť svobodného času. Ani nezbadala, že sa Skalník už vrátil s úradnej cesty. I vtedy ďalekohľadom pozorovala maďarský kraj.

Razom výsmešný hlas ozval sa z parku:

— Ešte vždy hľadáš dobrodružstvo zaniklého sveta?!

Eva složila ďalekohľad a pozrela dolu do parku. Ervin stál oproti obloku a usmievavo díval sa na ňu.

Rozdráždene mu odsekla:

— Vždy sa budem toho pridŕžať, kým nepríde ten, ktorý ma zavedie zpät do ztrateného sveta.

Ervin sa hlasno zasmial.

— Áno, príde ťa osvobodiť od československej uniformy. A aby tvoje čakanie bolo zaujímavejšie, pošlem ti do výklenku obloka túto uniformu, aby si sa mohla do nej trochu zamilovať.

Eva hrdo vztýčila hlavu.

— Toto miesto je moje. A ku mne nech neprichádza nikto, kto nie je hoden tohoto miesta.

Ervin sa so smiechom vzďaľoval.

Eva zasa obrátila sa k Maďarsku s ďalekohľadom, ktorý znova ozdobila maďarskou stužkou. Práve chcela odísť, keď sa ozval Ervin. Ale že vysmial prejavenie jej národného cítenia, náročky stála tam, aby jej odchod nezdal sa byť ustúpením.

Natoľko sa zahrúžila do pozerania, že ani nezbadala, keď vstúpil Skalník. Len na pohýbanie záclony sa strhla.

Skalník stál pri nej a jemným hlasom prehovoril:

— Ervin mi hovoril, že dejiny zvláštnym výhľadom sa zavďačily vášmu obloku, a že si želáte, aby som sa i ja v ňom pokochal.

Evu zalial hnev proti Ervinovi. Ale sa opanovala. S prívetivým úsmevom obrátila sa k plukovníkovi. Ďalekohľad s maďarskou stuhou vyzývave držala pred ním.

— Zmieram túhou po maďarskom svete. Z nášho obloka vidieť kus maďarskej zeme, ale je to tak ďaleko, tak nedostižiteľne ďaleko! Na pohraničných roliach nechcela som sa potĺkať, aby som sa nedostala do nepríjemnosti s pohraničnými strážami. Vynašla som spôsob, ako by som si mohla priblížiť Maďarsko. Ďalekohľadom celkom zblízka sa v ňom kochám.

Skalník pokojne siahol po ďalekohľade.

— S dovolením.

Eva posmešne pozorovala, ako si Skalník upravuje ďalekohľad pred oči.

— Však je tam všetko čarokrásne? Na celom svete nemá páru, — prehovorila.

Skalník díval sa chvíľku. Potom vrátil ďalekohľad.

— Naozaj, pekný výhľad.

Eva udivene pozrela na neho.

— Ako, i vám sa páči?

— Maďarské pohraničie je pokračovaním našej zeme. A keď je naša zem pekná, i jej pokračovanie je pekné.

— Áno, — potvrdila Eva trochu zamyslená. — S oboch strán hranice sú rovnaké lúky, vŕšky, stromy, kríčky, kvety. Jedno nebo sa skláňa nad nimi. Lenže s iným pocitom pozorujeme jednu, s iným druhú stranu hranice.

— S iným, — prisvedčil prosto Skalník.

— Vy len s nenávisťou môžete ta pozerať.

— S nenávisťou? Mám rád svoju vlastnú zem, milujem ju z celého srdca, a keď bude treba, i život za ňu obetujem. Ale zato nemusím nenávidieť inú. Ctím si majetok iného, nepoškodzujem, neznepokojujem ho, dokiaľ on nepoškodzuje a neznepokojuje môj.

A hrdo sa vystrel, ako by bola narástla jeho postava.

Eva prišla trochu do rozpakov. Neurčitým hlasom poznamenala:

— To zneje pekne, a keby nebolo reči o maďarskej zemi, znelo by to i uveriteľne.

— Prečo by to bolo neuveriteľné? Vy azda nenávidíte našu zem preto, že túžite po inej?

Eva náhle zosmutnela.

— Nie, nie… Len ma to veľmi bolí, že sa tu všetko tak zmenilo…

A s nemou výčitkou pozrela smútkom zakalenými veľkými čiernymi očami na neho. On sa zatriasol a nevedomky tesne sa priklonil k deve. Akýsi zvláštny, nevysloviteľný smútok sa votrel medzi nich. A tento smútok ako by ich viacej bol sblížil.

Zadivene dívali sa na seba, ako by sa len teraz po prvý raz boli videli.

Skalník teraz videl, že Evu núti vážny, hlboký cit často k prepiatym, dievčenský naivným skutkom. Cítil, že keby ju uviedli do správnych koľají a dali jej príležitosť, bola by schopná významných národných činov. A pocítil silnú túhu vyviesť ju z bludu.

Nielen Skalník, i Eva cítila, že tento moment sblížil ich viacej, ako ktorýkoľvek iný spôsob.

Skoro ju prekvapilo, keď sa spýtal:

— Bolia premeny? Vtedy nenávidíte zaiste tých, ktorí vyvolali tieto zmeny?

Ako sa to môže pýtať? A prečo sa to pýta? A počala hľadať vo svojom srdci nenávisť, aby mohla povedať: „Áno.“ Ale už nenašla nenávisti. Zdalo sa jej, že je blízko nebezpečenstva.

Naľakaná odstúpila od Skalníka. Cítila, že nijaké nežné cítenie nesmie byť medzi nimi. Chvíľkové oslabenie a povolenie môže zanechať škvrnu na jej národnej vernosti. Násilím sa musí vymaniť z nebezpečenstva. Preto mu nadute odpovedala:

— Áno, nenávidím ich!

Plukovníkovi stislo srdce. Trasúcim sa hlasom riekol:

— Nenávidíte!… A nemilosrdne uzavrete pred nami svoje srdce. Ale ufám sa, že i pre vás najdeme dojímavé slová. Zmenia sa i vaše city oproti nám a prispôsobia sa zmenám. A vtedy i vy budete sa cítiť doma v našej novej krajine.

Eva urážlivým a posmešným hlasom odvetila:

— Ako sa zdá, vy veľmi mnoho očakávate od svojej novej krajiny.

Z jej hlasu znejúci posmech znova ich oddialil od seba.

Skalník usmievavo odpovedal:

— Som blažený a teším sa, že ju máme. Nečakám nemožnosti. Nečakám rozprávkovej krajiny, ktorá každého uspokojí. Viem, že musí prejsť cez začiatočné ťažkosti a omyly. Viem, že bude vyžadovať i obete od nás. Bude mať veľkých vlastencov, sebaobetivých ľudí. Mútne chvíle vynesú na povrch i dobrodruhov. Bude mať tvorivých i borivých pracovníkov. Prejde cez kalný vír prerodu. Ale pevne verím v lepšiu budúcnosť nášho štátu. Nové chvíle prinesú na povrch i pravých velikánov, aby zachránili štát. A vtedy budú v ňom ľudia šťastní. A ufám sa, že i vy tu budete ešte veľmi blažená…

— No a čo, keď sa sklamete? Alebo keď hneď na začiatku rozpadne sa vaša republika?

— Ja verím v jej trvácnosť. Boh nie preto dal nám národnú svobodu po tisíc rokoch, aby sme ju opäť ztratili. I keď budeme musieť preniesť mnohé ťažké navštívenia, som presvedčený, že Boh ostane s nami.

Eva položila ďalekohľad na obločnú dosku. Oči meravo uprela na Skalníka.

— Ktorý Boh?

Plukovník so zvláštnym úsmevom pozrel na ňu.

— Poznáte azda viacej Bohov?

Eva miesto odpovedi zamierila ku knižnici. Vybrala z nej akúsi knižku, otvorila ju a ukázala Skalníkovi.

— Podívajte sa, čo predstavuje tento obraz.

Dušan hodil okom po obraze a sa usmial.

— Tatársky vpád.

Eva obrátila stránku v knižke.

— A tento?

— Bitku pri Moháči.

Eva zas obrátila stránku.

— A tento?

— Osvobodenie Budína.

— No, vidíte! — zvolala víťazne Eva. — Zotavili sme sa po tatárskom vpáde, po bitke pri Moháči, prežili sme tureckú nadvládu…

— Prežili by ste i taliansky alebo rakúsky vpád. Každú ich stopu mohli by ste odstrániť. Ale vnútorný rozklad nikdy nesvaríte dohromady. A národ, ktorý sa prebudil k sebavedomiu, nikdy viac nezaženiete do pokorného poddanstva…

— Nie? Ozaj, čo myslíte, kto zachránil krajinu maďarskú v týchto pohromách?

— Hrdinovia maďarskí, — odpovedal ticho plukovník.

— Ale kto dopomohol k víťazstvu hrdinom maďarským?

Tázave pozrela na Skalníka. A že chvíľku darmo čakala na odpoveď, dodala:

— Boh Maďarov. A Boh Maďarov ešte žije!

A vyzývave hľadela na Skalníka.

On mlčky a pokojne vytiahol z vrecka malú mapu a ukázal ju Eve.

— A toto je tu osvobodené Slovensko v rámci Československej republiky. Od tisíc rokov teraz prvý raz sa začal voľne rozvíjať národný život v tejto krajine. Prvý raz zavznela tu slovenská reč ako štátna. Prvý raz sa vznietilo beztrestne národné povedomie. Čo myslíte, čie dielo je to?

Eva, významne prízvukujúc, náhle odvetila:

— Zradcov.

— Ale kto dopomohol k víťazstvu týmto zradcom? — spýtal sa veľmi vážne Skalník. — Spravedlivý Boh všetkých národov. Toto víťazstvo sotrelo so zradcov meno zradcov, povýšilo ich za budovateľov štátu, za osvoboditeľov, za vodcov národa.

Eva sa posmešne zasmiala.

— Ach, teda toto víťazstvo i vás povýšilo za takéhoto národného hrdinu?

Skalník s úsmevom sa poklonil.

— A za najkrajšiu odmenu udelilo mi to, že som mohol i vám priniesť svobodu národnú.

— A ja budem taká nevďačná, že odmietnem túto blahovôľu. Ja jej nesmiem prijať.

Skalník trochu podráždene vybúšil:

— Zodpovednosť je na nás, ktorí sme svobodu vybojovali a vám ju priniesli, ktorí sme proklamovali naše odtrhnutie sa od Maďarov a vyhlásili sme národ slovenský za národ svobodný. My sme nerabovali vlasť iných, len sme vydobyli zpät, o čo nás pred tisíc rokmi olúpili. Za svoje skutky zodpovieme pred Bohom i ľuďmi. A vy úplne bez výčitiek svedomia môžete užívať tejto svobody.

Evin hlas sa zostril.

— Za koho pokladáte toho, kto užíva tejto svobody?!

— Za prebudeného Slováka.

— A ja, keby som prijala túto svobodu, pokladala by som sa za zradkyňu.

— Keby ste sa celým srdcom oddali národu a uznali by ste jeho svobodu: necítili by ste sa zradkyňou.

Eva sa tvárila pohŕdavo.

— Oddať sa slovenskému národu? Ako sa môže niekto menovať Slovákom?

— Je to také divné, že nezneužívam mena iného národa, že nosím meno svojho národa a že ho milujem?

Eva, urazená, vyskočila.

— A ja azda zneužívam meno Maďar?

Skalník sa pýtal vyhýbave:

— Ako sa môže niekto menovať Maďarom, keď vlastne ani nie je Maďarom?

Evin hlas znel hrdo, keď odpovedala:

— Iné je byť Maďarom a iné byť Slovákom.

Skalníkovi sa bôľne zachvely pery. Zápasiac s rozčulenosťou, povedal:

— Iné, pravdaže iné… Maďarský národ bol tu vládnuci a jeho jazyk bol panským jazykom. Slováci boli poddaný národ, boli pokladaní za sedliakov a ich reč za sedliacku. Ako by sa nebol usiloval každý, kto nosil panské šaty, stať sa Maďarom a hovoriť maďarsky? Veď sa len nemohol v panských šatách priznávať za sedliaka! A potom toľko sprostých, posmešných figúr, ktoré ako zosobňovatelia slovenského národa zjavovaly sa na javištiach a v knihách! Ponižujúci, pohŕdavý, výsmešný tón, ktorým písali a hovorili o Slovákoch! Spôsob, ktorým im dali pociťovať ich národnosť! Toto vidiac a počujúc, ako sa mohol niekto hlásiť za Slováka: veď všetko toto by bol musel prijať na seba! A toto zniesť so zdvihnutou hlavou nemohol každý. Radšej sa stal tupiteľom, než tupeným. Panujúce plemä veľmi dobre vedelo, ako môže vykynožiť posledný národný cit a povedomie…

— Ale u vás, ako vidím, sa im to nepodarilo, — skočila mu do reči Eva, cítiac sa nepohodlne.

— Nie, — odpovedal so vztýčenou hlavou Skalník. — Ja som znášal urážky s vystretou šijou a pyšným sebavedomím. Čím viac špinili môj národ, tým viac som k nemu prirastal, tým viac som ho miloval. A čím viac sa zneuctieval sám môj národ, s tým väčším oduševnením a obetivosťou som sa dával do toho hnutia, ktoré sa hotovilo vymaniť národ náš z nečestného položenia.

Chvíľu mlčali. Eva zamyslená pozerala stranou. Skalník uprene díval sa na devu. Potom sa spýtal:

— Nuž, ktorá úloha sa vám ľúbi viac, úloha tých, ktorí zanevreli, opovrhli, zneuctili svoj národ, a či moja?

Na túto otázku Eva sa spamätala. Cítila, že duša jej znova vykoľajila z maďarskej národnej povinnosti. Rýchle sa opanovala. Vyzývave uprela oči na spytujúceho sa a tvrdým hlasom vyriekla:

— Ľúbi sa mi len tá úloha, ktorá je preniknutá maďarským duchom.

Vtom v jazdeckom obleku vstúpil Ervin.

— S otcom si trochu vyjdeme na koňoch prezrieť vinice. Nešiel by si s nami? — spýtal sa Skalníka.

— S radosťou, — rozhodol sa zrazu Dušan.

Porúčal sa Eve a odišiel s Ervinom.

Ich rozhovor sa ukončil. Ale ani Skalník ani Eva necítili uspokojenia z rozhovoru. Veľká duševná nespokojnosť ich zmietala. Ako keby ich niečo bolo veľmi trápilo.

*

Večer bol dusný. Veľké množstvo kvetín v parku opojilo svojou vôňou vzduch. Sberalo sa na dážď. Mraky sa zjavily na nebi. Elektrické hrušky šírily svoje svetlo po parku. Na osvetlenej verande shovárali sa Oravská a Skalník.

Skalník rozprával o dojmoch, získaných cestou k viniciam. Potom došli na spoločné rodiny. Oravská sa rozhodla, že pôjde do Oravy na dlhší čas a navštívi celú svoju rodinu a starých dobrých známych.

Ich rozhovor sa trochu predĺžil. Bolo už pozde. Oravská vstala, podišla na koniec verandy. Pozrela na oblaky a povedala, že sa blíži búrka. Potom, zaželajúc dobrú noc Skalníkovi, odobrala sa na odpočinok.

Skalník si zapálil cigaretu a zamyslene hľadel po osvietenom parku.

V diaľke na krivolakej ceste zjavila sa biela postava. Tu zmizla medzi stromami a kríčkami, a zas sa zjavila. Potom zašla do tmavého stromoradia. Bola to Eva.

Skalník ju za istý čas pozoroval. Divil sa, prečo blúdi v noci. Priťahuje ju noc? Čo cíti, čo si myslí. Keby ju oslovil, čo by odpovedala v takýto letný večer, nasiaknutý vôňou kvetín, keď pôsobením temnoty sú ľudia nežnejší, citlivejší?

Vstal a išiel za Evou do stromoradia.

Eva zbadala prichádzajúceho. Zastala a, usmievajúc sa, pýtala sa:

— I vás láka storočné stromoradie?

Skalník usmievavo odpovedal:

— Rád by som vedieť, čo cítia a myslia v ňom ľudia… Čo cítite a myslíte vy v ňom v takýto omamujúci letný večer?

Pomalými krokmi išli ďalej.

Eva zvážnela. S akýmsi sviatočným vzdorovaním vyznala:

— Myslím na starého zemianskeho ducha, ktorý prechádza s pokolenia na pokolenie a ovieva tieto storočné stromoradia…

— Vy ešte i v takýto vábivý letný večer myslíte na takéto abstraktné veci?

— Áno, — pokračovala Eva veľmi vážne. — Keď na to myslím, vtedy i cítim. Za najkrajšiu a najdrahšiu domovinu pokladám týmto duchom ovievané kaštiele a starodávne stromy. Za najvelebnejšie povolanie pestovať, udržiavať a čím väčším a slávnejším urobiť tohoto ducha v našom životnom kruhu. A za najväčšie šťastie pokladám veľkými, krásnymi, šľachetnými skutkami obohatiť dejiny prastarej rodiny…

Znevažujúco pozrela na Skalníka, ako by si myslela:

„Ale daromné sú moje reči. Vy, buričskí vyznávači nových sedliackych myšlienok a takzvanej demokracie, tomu nemôžete porozumieť.“

A mala pravdu. Plukovník na znak nepochopenia sa usmieval.

— To by bolo pre vás uspokojivé? Netúžite za iným, nežnejším a teplejším šťastím?

Eva pohŕdave pohla ústami.

— Za láskou?

— A za blaženosťou, pochádzajúcou z lásky?

Eva sa usmiala. Ale k tomuto úsmevu pripojil sa i nevedomý smútok. Povedala:

— Ona sama by nepostačovala na vyplnenie môjho života. Doterajšie zkúsenosti presvedčily ma, že moje náklonnosti, sily a schopnosti presahujú medze oblažovania a lásky. Aby som sa teda zachránila od takých okolností života, v ktorých by tie vábivé sily a možnosti svádzaly ma na mýlne cesty, už vopred sebaovládaním zariadim si tak svoj život, aby sa potom otvorila dôstojná dráha môjmu pôsobeniu.

— A prečo ste si volili práve predtým označené miesto?

— Pri našom bohatstve a pôvode vychovávali nás v určitých medziach. Túto hranicu by som bola musela násilím prelomiť, keby som si bola chcela najsť pôsobenie mimo nej. Ja som pokladala za krajšie a vznešenejšie hľadať uplatnenie v určitých medziach, ktoré budú pokračovaním môjho doterajšieho života.

S visiaceho konára odtrhla lístok a začala sa s ním baviť. Skalník poznamenal:

— Nemali ste odvahy prelomiť tieto medze…

— Pokladala som to za zbytočné, keď i medzi nimi som našla, po čom som túžila. Taký krásny, vznešený a panský je život v tých medziach!

Chvíľu kráčali mlčky. Skalník zamyslený hľadel na zábradlie. Potom sa ozval:

— A keby ste našli náhodou lásku, ako by ste ju prispôsobili k svojmu životu?

— Stupeň, čas, akosť a priebeh lásky môžu byť rozličné. Ale tá láska je nielen k jednému človeku a nevyšinie sa až k najkrajnejšej hranici života. Ak sa neskončí násilne, minie sa konečným oslabnutím. Ale život s ňou neumiera, on ďalej pokračuje. Práve preto láska nesmie kaliť život, ale sa musí prispôsobiť k životu.

— Vy by ste teda nepriniesli obeti pre svoju lásku?

— Nemohla by som za lásku priniesť obeti, ktorá by mala podstatný vliv na život, alebo by ho mohla i zmeniť. Neobetovala by som ani náboženského, ani národnostného presvedčenia. Lebo veľké obete pozdejšie, keď už láska vyhasína, veľmi sa pomstievajú.

— V tomto ohľade celkom súhlasím s vami.

Listie stromov zašelestilo v prúde vetra. Zimomravo sa striasli. Stislo im srdce, že obaja tak cítia, obaja tak myslia.

Evin hlas sa chvel, keď znova prehovorila:

— Vyššia sila a krása prejavuje sa v tom, keď vydržíme v živote v tom, čo sme si sami vyvolili.

Ako keby bola hľadala ochranu v týchto slovách.

Skalník potichu schválil zas:

— Až do konca.

Ale v hĺbke svojho srdca cítili, ako keby nejaká tajná premena začala v nich pôsobiť.

Dlhý blesk osvietil celé stromoradie. Mimovoľne sa zastavili a s úsmevom pozreli na seba nevedomým, prenikavým zrakom. Blesk vyhasol, ale oni ďalej pozerali na seba s udivením a neporozumením.

Potom sa pohli.

— Príde búrka, — povedala Eva.

— Dážď bude dobre pôsobiť, — odvetil Skalník. — Keď sme chodili po poli, videl som, že úroda už potrebuje dažďa.

Hlas sa obom triasol.

Znova sa zablýskalo.

— Ale sa blýska! — podotkla Eva.

— Azda sa bojíte? — spýtal sa nežne Skalník.

— Ja?! — ohradzovala sa proti tomu Eva.

A v tomto blesku opäť pozreli na seba s významným úsmevom.

Začalo pršať veľkými, riedkymi kvapkami. Ponáhľali sa pod prístrešie. V predsieni sa rozlúčili a odišli spať.

Ale oči im ešte vždy žiarily a úsmev im nemizol s úst. Akási zvláštna blaženosť ich zaplavovala…

Takéto večerné prechádzky sa často opakovaly. Evu akási tajná, nevedomá túžba ťahala k Skalníkovi. A tá túžba bola mocnejšia od pomstychtivosti, lebo neustrnula ani pred nebezpečenstvom.