Zlatý fond > Diela > Cez zatvorenú hranicu


E-mail (povinné):

Jolana Cirbusová:
Cez zatvorenú hranicu

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Jana Jamrišková, Eva Kovárová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 30 čitateľov


 

IX

Popoludňajšie teplé slnce počiatkom septembra rozlievalo sa krajinou. Skalník išiel koňmo cestou do mesta. Bol v súsednej obci prezrieť majetok grófa Deésyho, ktorý nepriami dedičia odhodlali sa predať, aby sa mohli rozdeliť. S panským správcom prezreli dôležitejšie čiastky majetku. Prehliadka trvala dlho. Skalník sa vracal s predsavzatím, že majetok kúpi.

Nasledujúc príklad svojej rodiny, i on sa chcel usídliť na okolí. Rodičia mu už nežili. Bratov nemal. Svojich novonajdených príbuzných natoľko si obľúbil, že sa cítil medzi nimi ako doma. Hoci mal rád a vážil si celú rodinu, jednako musel uznať, že len jeden člen rodiny je na príčine, že natoľko k nej priľnul. No kedykoľvek myslel na Evu, vždy mu tvárou preletel mráčik. Cítil, že ešte bude musieť s ňou bojovať.

Rozhodol sa, že k vôli nej kúpi starodávny kaštieľ grófa Deésyho, obkľúčený storočnými stromami, väčší a nádhernejší, než akým vládne doma. Kaštieľ i majetok ostane ten istý, i keď bude jeho majetkom, len nový duch vtiahne doňho. A do tohoto novými ideami presiaknutého kaštieľa uvedie Evu. Ale prv musí jej smýšľanie prispôsobiť k zmenám štátnym, národným a spoločenským, aby ozvenu nových časov vyciťovala so šumu storočných stromov, ktoré ju pripútajú k novému domovu…

Popri hradskej rástly vysoké topole. Po poliach, okolo hradskej sa rozprestierajúcich, pracovali spevaví robotníci. Neďaleko kaštieľa Oravského bola obšírna lúka. Pri lúke stál sluha Oravského, opierajúc sa o svoju palicu.

Skalník zastavil koňa a oslovil ho.

— Čia je to lúka?

— Pána veľkomožného Oravského, — odpovedal s úctou mládenec.

Plukovník uspokojene kývol hlavou a šiel ďalej.

Pred kaštieľom zastal, sosadol a koňa odovzdal svojmu sluhovi, ktorý koňa zaviedol do hospodárskeho dvora. On zamieril k bráne parku.

Rodinu našiel na terase. Sadol si medzi nich.

— Aký príjemný je chládok po zdĺhavej dennej jazde, — povedal.

— Kde si bol? — pýtal sa Ervin.

— V súsednej obci. Prezrel som si majetok grófa Deésyho.

— Táto prehliadka mala akiste svoj význam, — povedal starý Oravský. — Veľký majetok, v krásnej polohe a je vo veľmi dobrom stave.

— A okrem toho ešte aký kaštieľ a park! V celej župe niet podobného, — podotkla Oravská.

— Nebohý gróf dal opraviť kaštieľ v bizantskom štýle a nanovo upravil park, — dodal Oravský.

— I mne sa veľmi pozdal majetok, — dosvedčil plukovník, usmievajúc sa. — Naozaj som zatúžil za ním.

Potom sa obrátil k starému Oravskému.

— Cestou všimol som si veľkej lúky pri meste. Potreboval by som ju na niekoľko hodín. Chcel by som usporiadať národnú slávnosť na okolí. Prepustil by si mi ju?

— S radosťou, — odvetil Oravský.

— Ďakujem.

Potom sa obrátil k ženským:

— Park je obsypaný krásnymi kvetmi. K lesku slávnosti potrebovali by sme i kvety. Mohol by som dostať z tých kvetov?

— Hoci i celý park môže sa vyplieniť, — schválila Oravská.

— Okrem toho potrebovali by sme i obratné ruky. Mohol by som počítať na vašu pomoc?

— Len nám dajte potrebné práce, a my ich ochotne skončíme, — povedala Margita. — Ale len doma…

Skalník zarazene pozrel na ňu.

— Prečo len doma?

Margita ostala dlžna odpoveďou. I ostatní mlčali.

— Ale na slávnosti sa azda len zúčastníte? — spýtal sa Skalník po chvíli trochu rozdráždený.

Znova nastalo rozpačité mlčanie. Napokon ozval sa Ervin:

— Nemôžeme.

Skalník, pohoršujúc sa, pozrel najprv na Ervina, potom na ostatných.

— Nie? Slovenského smýšľania je skoro celá rodina. A z akejsi nesrozumiteľnej príčiny zdržujete sa všetkého verejného vystupovania. Už som to chcel spomenúť. Ale myslel som si, že len preto sa uťahujete, lebo chybela príležitosť. Teraz naskytne sa slávnostná príležitosť, keď sebadôstojne môžete prejaviť svoje smýšľanie. Tým by ste mnoho bojazlivých duší osmelili a mnoho pochybných oduševnili.

— Nemôžeme, — opakoval Ervin. — Nie je tajomstvo, prečo. Len preto sme dosiaľ nehovorili o tom, lebo dobre padlo, keď ani rozprávať nebolo treba o tom. Eva je maďarského presvedčenia, lebo…

— To nemôže byť dôležitou príčinou, — skočil mu do reči Dušan. — Predchádzajúc dobrými príkladmi, treba ju osmeliť a pomaly vtiahnuť do národného života…

— Áno, keby Eva ostala medzi nami, — namietol Ervin. — Ale ona sa chystá do Maďarska. Už je len otázka času, aby sa stala manželkou Maďara Tornayho. Preto sme jej sľúbili, že sa budeme zdržovať od verejného národného vyznania, kým nesplní sa jej osud, aby sme neodplašili Tornayho.

— Tak je, — dosvedčil otec. — Mojou vinou je, že Eva je maďarského smýšľania. A teraz nemôžeme zahodiť, ako obeť za hriech, šťastie svojej dcéry.

Tajomstvo bolo prezradené. Eva cítila, že zbledla. Skalníka bôľne dotklo sa každé slovo.

Prečo zbledla, keď prezradili Skalníkovi, že sa stane manželkou Tornayho? A prečo cíti i ona bolesť, ktorá stihla Skalníkovo srdce.

Ukradomky pozrela na Skalníka a videla, že i on zbledol. Počula, ako temne vyslovil:

— To je už iné.

A po tomto sa jeho pery kŕčovite stiahly.

Eva spozorovala, že sa jej pomsta podarila. Nevysloviteľná blaženosť zavládla v jej srdci. Teda taká sladká je vykonaná pomsta! Ani toho netušila. A každá pomsta je taká sladká? Ešte sa nikdy nepomstila na nikom.

Všetci zamĺkli. O chvíľu ozval sa Skalník:

— Prezrel som majetok Deésyho: či by sa ho odplatilo kúpiť?

Už sa nepridržiaval rozhodnutia, že si ho kúpi.

— A ty by si ho mohol kúpiť? Musel si mať ohromné šťastie v Amerike, — povedal Oravský.

S neutajiteľným uznaním pozrel na neho.

— Podarilo sa mi nadobudnúť si toľko, že by som ho mohol kúpiť. Nevysťahoval som sa bez peňazí. Otcovskú čiastku som sobral so sebou a kúpil som si farmu. Spočiatku bolo ťažko. Pracoval som spolu so svojimi robotníkmi. Ale pozdejšie mal som niekoľko výdatných podujatí.

Eva s mimovoľným zadivením pozrela na neho. Teda neočakáva majetku od ženských. Robil a trápil sa, aby si zadovážil majetok a s tým súvisiacu samostatnosť. Lebo smutné a ťažké zkúsenosti naučily ho vážiť si to nad všetko iné.

— Máš azda v úmysle odložiť vojenskú rovnošatu? — spýtal sa Ervin Skalníka.

— Rovnošatu pokladám iba za vojnový kroj, — odpovedal Skalník. — A ako mi okolnosti dovolia, složím ho hneď. Chcem sa vrátiť k politike.

Na chvíľu zatíchol a váhave zahľadel sa pred seba, ako by ho akási myšlienka bola prerušila. Tvár sa mu zamračila. Ale hneď sa premohol a pokračoval:

— Potrebujeme politikov, vládnúcich mocnou rukou, bystrým zrakom a istým posudzovaním…

Hlas jeho znel príjemne, Eva bojazlive pozrela na neho. On pocítil jej pohľad a stretly sa im zraky. Bolestný bol pohľad oboch. Eva cítila, že neodporovateľne ťahá ju bolestný pohľad Skalníkov…

Krv jej zmizla z tvári. Ustrašene sklopila oči. Rada by bola utekať, ale nevládala sa ani pohnúť.

„Prečo majú pokušitelia také divné pohľady, také vábivé hlasy?“ rozmýšľala.

Uznala, že tento muž sa narodil vodcom. Už pohľadom, hlasom, celou svojou zvláštnosťou a celým životom svojím sa líši od každodenných ľudí. Práca a boj bol jeho doterajší život, boj a práca bude i jeho život budúci. Túži po veľkých skutkoch. Ani sám nevie, čo bude robiť. Len to cíti, že musí ísť vopred, aby ho mohli nasledovať. A aby ho i nasledovali, je oblečený do šiat, pôsobiacich príťažlivou silou. Všetko, čo povie alebo urobí, ako by bolo niečo významnejšieho. Ako by ani slovenské národné presvedčenie nebolo už také odporné, keď ho i on vyznáva.

Eva bola presvedčená, že len tá príťažlivá sila účinkuje na ňu tak neodolateľne.

Zdalo sa jej byť zvláštnym, prečo zavládla v jej duši moc tej príťažlivej sily práve teraz, keď už i Skalník vie, že ona bude Tornayho manželkou, a keď zajtra čaká návštevu Tornayho cez zatvorenú hranicu?

Na tú myšlienku, ako by bola zasiahnutá bleskom, vyskočila a zutekala do parku.

Ako predstúpi zajtra pred Tornayho, keď už cítila príťažlivú silu nepriateľovu a uznala jeho moc? To ju znepokojovalo. Bežala po krivolakých cestách parku, ako by ju bol niekto naháňal…

Aké to bude stretnutie? Čo povie Tornaymu? Zavolala ho, aby mohla ústne, osobným vlivom presvedčiť ho o svojej vernosti a stálosti, a tým rozplašíť všetky jeho náhodné pochybnosti. A teraz, ako by niečo bolo ochromilo jej úmysel, cítila sa celkom ochablou a určité slová ztratily svoj význam. Celkom ináč ho musí čakať. On musí svojou maďarskou vyvýšenosťou obživiť, posilniť a upevniť to, o čom ho chcela presvedčiť.

Horko-ťažko uznala, že i vývin udalostí má svoj účinok. Obrátil sa proti nej posmešnou stranou. Ale ona nesmie ustrašene ustúpiť. Musí zachovať svoju dôstojnosť i v novom vývine svojho premenlivého života. Do zajtra musí sa vzchopiť a vynajsť sa v zmätkoch, aby dôstojne mohla predstúpiť pred Tornayho…

Medzitým na terase ďalej niesol sa rozhovor.

— Osaďte sa medzi nami a kúpte si spomínaný majetok, — prosila Oravská Skalníka.

— Urob to, — dodal Ervin. — Tu na východe a hranici dvojnásobne treba podobných ľudí, ako si ty. Tu môžeš začať a ztadeto rozšíriť svoju záchrannú prácu na celé Slovensko.

— Celé východné Slovensko malo by byť zaplavené mocnými, presvedčenými Slovákmi, — dosvedčil Oravský.

A ďalej rozprával o rozhovore medzi Telekym a Baumom.

Tvár Skalníkova vzplanula hnevom.

— Veď i my budeme na pozore a získame si slovenské srdcia, aby nik nemohol viac špekulovať nimi.

— Vidíte, že vás tu potrebujeme. Kúpte si majetok, — prosila ho znova Oravská.

— Panský správca je otec Richardov. Smelo sa môžete spoľahnúť so svojím majetkom na neho, kým vás povinnosť bude viazať inde, — ozvala sa i Margita.

Skalník s pohnutím odpovedal:

— Uvidím.

S tým sa odobral. Vyšiel do svojej izby na poschodí. Niekoľko ráz prešiel cez izbu. Potom pristúpil k obloku a jeho oči zablúdily v ten smer, kam sa Eva vzdialila.

Onedlho zbadal Evu, ako sedela na kamennej lavici pri vodostreku.

Smutne skloniac hlavu, dívala sa do vlniacej sa vody.

Skalník úzkostlive sa pýtal sám seba:

— Prečo je smutná, keď by mala byť šťastná?

Jej chovanie bolo vždy zvláštne. Ako by mala záľubu v tom, že mohla byť taká, akou by práve nemala byť. Nečakal od nej viac, ako rodinnú láskavoť a vľúdnosť. A ona jednako mnoho ráz zaujala ho uchvacujúcim kúzlom ženy. Potom bez priechodu ostala chladnou, odmietavou, výsmešnou a urážlivou. A teraz je smutná, keď by mala byť blažená.

Prečo neostala len rodinou, prečo hľadala v ňom mužského, keď už bola snúbenicou iného?

Od včasnej mladosti len zo všeobecného hľadiska ho zaujímaly ženy. S vyššieho stanoviska uvažoval o nich len vtedy, keď pracovaly s ním ako spolubojovníci. Nestretol sa s takou, ktorá by ho bola prinútila, aby sa zaoberal láskou s vyššieho stanoviska. I v Eve videl len príbuznú. Ona však odstránila príbuznosť a neodporovateľným spôsobom vyvolala v ňom túžbu rázu milostného, akú cítil v mladosti.

Rozpomenul sa na večerné prechádzky. Eva miluje večery. Večer neodišla nikdy predčasne. A on túto príležitosť použil pokúsiť sa vrátiť ju národu. Eva počúvala ho pozornejšie a krotkejšie, než vo dne. Niekedy ako by ju bolo dojalo. Ale len na chvíľu. Potom začala útočiť alebo svádzajúcim spôsobom farbiť maďarské cítenie a vernosť. Možno, že i ona cítila nebezpečnosť večerných prechádzok a hľadala ochranu v posmešnom a urážlivom spôsobe.

Prečo hľadala opätovne nebezpečenstvo, keď už bola snúbenicou iného? A prečo je smutná, keď by mala byť šťastná? Azda sláva mena Tornayho viedla ju bez lásky k jeho nositeľovi a teraz sa ozvalo jej srdce?

Na tú myšlienku krv udrela mu do srdca. Prudko chytil sa okennej dosky. Potom jeho tvár prijala vzdorovitý výraz, jeho pery kŕčovite sa stiahly.

Nech sa akokoľvek majú veci, on musí ustúpiť. Nesmie znepokojovať Evu ani v národných citoch, ani v láske. Eva vytrvá v živote, ktorý si sama vyvolila. Sama mu to hovorila. Teraz už vie, kde tým mierila. A on sa nemôže ani pokúsiť, aby ju odvrátil od úmyslu. Lebo keby sa mu to podarilo, vytriezvenie by sa ho bolestne dotklo. A i v tom prípade by ju len ztratil.

Eva sa teda presťahuje do Maďarska…

Ťažko cítil, že štátna premena i jemu udelila svoju bolesť. Bojoval za tú zmenu a tým prinúti vysťahovať devu, ktorú miluje…

A on teraz kde má založiť svoj domov? V Orave? Má opustiť okolie, kde chcel založiť sídlo pre akciu národnej ochrany, len preto, že tu ho stihlo malé milostné sklamanie? Bude slabší, než dievča? Nebude! Ostane. Kúpi si majetok a tak bude pokračovať v živote, ako keby nebol miloval, ani sa nebol sklamal. On nehľadal lásky, ako životnú nevyhnutnosť. Kráča za veľkými vecmi. Jeho život nebude teda prázdny a bez obsahu, keď ztratí lásku. Jeho nemôže láska zlomiť nikdy.




Jolana Cirbusová

— autorka spoločenskej prózy a ženskej spisby s dôrazom na rodinné a zemianske prostredie Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.