ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bola nedeľa. Tichá, čistá, bezmračná nedeľa. Ako by životaschopnosť prírody bola utíchla v slávnostnej pobožnosti.

Rodina Oravského, pripravená odísť, čakala pred bránou kaštieľa. Na dvore stály koče, už tiež hotové na cestu. Kone netrpelive dupotaly. Mestské hodiny bily práve desať. Čistým vzduchom až sem bolo počuť náhlivé bitie.

Čakali ešte Evu.

O chvíľu v predsieni ozvaly sa kroky Evine. Potom vykročila, ale nebola pripravená na cestu.

— Eva, ponáhľaj sa, — náhlil jej otec. — Pozde prídeme do kostola.

Eva ani na naliehanie neodišla preobliecť sa. Tázave zastala pred otcom.

— Prečo idete vždy na slovenskú omšu o desiatej hodine? Prečo nejdete niekedy i na maďarskú omšu o jedenástej hodine?

Starý Oravský smraštil obočie. Ale zato pokojným hlasom odpovedal:

— Lebo od nepamäti vždy sme len na veľkú omšu chodili. A preto, že nikdy nijakými vyzývavosťami neznesvätím príbytok boží.

Eva sa trochu zmiatla. Neistým hlasom odpovedala:

— Ale niekedy mohli by ste ísť i na maďarskú omšu, veď to záujem dcéry vyžaduje.

Ale starý Oravský ostal neúprosným.

— Ani v záujme svojej dcéry nebudem používať kostol na to, aby som tým splietol ľudí. Verím a dúfam, že záujmy mojej dcéry nezávisia od takých nepatrných podmienok. Ak raz prídem na to, že šťastie mojej dcéry je ohrožené, budem ju môcť vždy vytrhnúť.

Ozvaly sa zvony na veľkú omšu. Slávnostné zvuky šírily sa vzduchom.

Eva, viditeľne zronená, sklonila hlavu a ticho povedala:

— Tak na mňa nečakajte. Dnes nepôjdem do kostola, akosi sa zle cítim…

— Ako chceš, dcéra moja, tak si urob, — povedal otec. — My pôjdeme.

Eva ticho odišla do svojej izby. Hlboká trpkosť sa jej zmocnila. Záujmy rodiny dostaly sa do protivy s jej cítením a presvedčením. Nikto nechce v jej prospech priniesť ani najmenšej obete. I rozhodla sa, že odteraz bude konať podľa svojho presvedčenia. Pevne verí, že kráča po pravej a správnej ceste…

Medzitým prišiel Skalník. Sadli si do kočov a pohli sa.

Už bolo počuť hlas organa, keď došli ku kostolu. Pred kázňou spievali pieseň. Rýchle sostúpili. Vstúpili do chrámu a sadli si medzi tých, ktorých neodstrašila slovenská kázeň a slovenský spev.

Po kázni začala sa omša. Hučiac, organ naplnil celý kostol svojimi slávnostnými zvukmi. Zavznel slovenský spev. Ale nie namysleným, chvastajúcim sa a rozkazovacím spôsobom, len z čistého srdca vyvierajúc, skromne prosiac a vďaku vzdávajúc.

Slová omšu odbavujúceho kňaza, hlas organa, dorážajúci na srdcia, zvuky slovenskej piesne, slová tichej modlitby, cítenie zbožných sŕdc — to všetko splynulo v jednu svätú modlitbu. V tejto modlitbe nežiadali iného vlastníctva, iného vlasti a zeme. Neprosili, aby iné národy podrobili, smietli a panovali nad nimi. Len o to prosili, čo im už patrilo od pradávna, aby udržal im Boh len to, čo im už pred tisíc rokmi patrilo: ich starú vlasť. A aby vzkriesil k novému životu srdce slovenského národa, aby v Jeho svätom mene mohli žiť na svojej otcovskej zemi.

Sviatočná vôňa kadidla ich oviala. Hlavy sklonili ponížene pred Bohom. A cítili, že vošla do ich srdca milosť a dobrota božia.

So svätou skrúšenosťou počúvali omšu do konca. Potom sa v tichosti rozišli.

*

Eva bola nepokojná a zamyslená ešte i vtedy, keď sa prvý raz zjavila pri rodinnom stole.

Všetci sa tešili jej uzdraveniu, hoci vedeli príčinu jej choroby. Ani Skalník neprezradil ani slovom, že vie dobre, prečo sa dosiaľ odďaľovala.

Eva skúmave pozorovala Skalníka, či svoje etiketné slová nesprevádza posmešným pohľadom. Nie. Korektný, zdvorilý, príjemný bol až do konca. Národnostnú otázku ani nespomenul. Len o amerických kostoloch a bohoslužbách rozprával. Spomenul i niekoľko príjemných, veselých príbehov istého amerického duchovného, ktorý mu bol veľmi dobrým priateľom.

Eva zabudla na svoje pomstivé plány a povinný národný boj. Ticho ho počúvala. Len niekedy zdvihla k nemu zamyslené oči.

Skalník si myslel:

„Nie je krásna, ale keď pozrie na niekoho svojimi čiernymi, podivnými očami, prinúti ho, aby sa na ňu díval…“

Rozhovor trval dlho. Dlhšie, ako inokedy. Prišly do spomienky rozličné veci. Napokon Oravská tendenčne spomenula ženbu.

Osud jej dcér zdal sa byť už rozriešeným. Ale že človek nikdy nemôže neomylne predvidieť vývin udalostí, pokladala za prospešné i naďalej mať pred očami Skalníka. Veľmi sa jej zapáčil. Chcela vyskúmať, či je už nie zaviazaný a čo si myslí o tejto veci.

Vyrozprávala mu, že už i otec temer sa vžil do nových časov. Len Ervinova náhodná ženba znepokojuje ho ešte niekedy. Ale ona je preto celkom spokojná. Veď vie, že Ervin len dobre si môže vyvoliť.

Potom sa ho spýtala, ako myslí on o ženbe a akú ženu by si vyvolil.

Plukovník povedal usmievavo:

— Taký rozháraný bol môj dosavádny život a taká mocná a veľká bola moja túžba vymaniť sa z neho, že som nemal ešte ani času rozmýšľať o tom. Mal som veľké ciele a úmysly, ako vo svoj, tak i vo všeobecný prospech. A z toho vyplývaly mnohé plány a práce, ktoré mi nedaly pokoja. Časom natoľko sa zakorenily v mojej duši, že sa staly mojimi životnými podmienkami a ťahajú ma vždy napred a napred…

Oravská tvárila sa sklamanou.

Evine oči sa zaligotaly. Ako by bol hovoril z jej duše. A myslela si, že jednako je len plukovník slušný človek.

Po hradskej čo raz hustejšie prechodili mešťania, ponáhľajúci sa so svojimi rodinami, aby nedeľné odpoludnie strávili v prírode.

Skalník usmievave pokračoval:

— Podívajte sa na ten deťmi obkľúčený, do prírody sa ponáhľajúci manželský pár. Aký by som bol uprostred takého milého rodinného zjavu?

Všetci sa hlasne zasmiali.

— Veru by si bol trochu smiešny, — povedal Ervin.

— No, vidíš! Už teraz aby som sa na takéto chodníky dal strhnúť a kopu takýchto alebo tomu podobných rodinných obrázkov oživil k vôli svojej žene? Alebo strpčiť jej život tým, že ju so sebou vlečiem cez také kraje, kde by sa zas ona necítila dobre?

Oravská pozrela na Evu, časom nepokojnú, časom zas zamyslenú, a s vyjasnenou tvárou radila plukovníkovi:

— Hľadajte si takú ženu, ktorá by bola najblaženejšia, keby vás mohla nasledovať na najneschodnejších cestách života.

— Ešte netúžim po nej, a dúfam, že ani nebudem.

Zatíchli a pozerali oblokom na hradskú.

Skalník sa kochal na prechodiacich, keď počul, že sa slovensky shovárajú.

Eva pozrela na Skalníka. Prišiel jej na um pomstivý úmysel.