ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Margita vyšla z kaštieľa a skúmavo sa poobzerala po parku, ponáhľajúcom sa obliecť do jesenného rúcha. Potom sa pohla.

Práve v tomto čase mal prísť Hrády z Maďarska, i šla mu v ústrety, aby ho mohla previesť cez pohraničné polia.

So zamyslenou tvárou a s ťažkým srdcom kráčala.

Čo sa týkalo cieľa, bola si istá. Ale zato bola zmietaná pochybnosťami. Vedela, že ako ona, tak i Hrády stoja pred ťažkými duševnými bojmi a krízami. Buď všetko vyhrajú, alebo utratia. Nesčíselné otázky ju obletovaly.

S akým citom príde Richard a ako prijme jej snahy? Či urobila správne, že takto dala na javo zmenu svojej národnosti? Ale nemohla ináč, všetko prišlo samo sebou. Či teraz dodatočné vysvetlenie bude môcť celkom odstrániť odpor prvého zlého dojmu? Právo a spravedlivosť je na jej strane. Ale ako ťažko bude to chápať Richard.

Došla k zadným vrátam parku. Otvorila ich. Cez pole približovala sa mužská postava. Margita sa triasla. Nešla ďalej. Počkala Hrádyho na konci parku. Hrády vstúpil do parku. Bol úhľadný, sympatický, vážny.

Bolo po prvom uvítaní. S akousi nemou zaujatosťou stáli proti sebe. Ako keby od ich rozlúčenia bol uplynul nekonečný čas, ako keby každého zvlášť do iného sveta bolo zanieslo. Hoci si boli blízko, jednako sa im zdalo, ako by z nejakej ohromnej diaľky hľadeli na seba a túžili po sebe.

Richard vzdychol. Pohladil si rukou čelo. Zápasiac s pohnutím, odvrátil svoj zrak s devy a poobzeral sa dookola.

— Aké stretnutie! — zvolal. — Cítim čosi podivného, čosi zvláštneho… Prichádzajúc z cudziny, pokladám túto zem ešte za krajšiu, pôvabnejšiu. Lenže ako by sa niečo bolo votrelo medzi nás. Zdá sa mi, ako by preto, že som ju zanechal pre maďarskú zem, nesmiem ju už viac pokladať za svoju, akokoľvek by som túžil po nej…

Nežne, ale trochu chabo chytil Margitinu ruku.

— Len vás…

Margita jemne vymkla si ruku. O dva kroky ustúpila nazad.

— Zákaz hranice je i medzi nami.

— Z lásky obišli sme ten zákaz.

— Ale len zákaz zemepisnej hranice. Vy odsťahovali ste sa na jednu čiastku rozdeleného štátu, ja som ostala na druhej. Vy cítite s jednou čiastkou, ja s druhou.

Hrády s potlačeným vzdychom povedal:

— Viem.

— Zemepisná čiara oddelila nás i národne.

Tvár Richardovu zaliala nekonečná láska.

— Láska naša dá nám zabudnúť na národné rozdiely.

Margita vyhýbave povedala:

— To samo o sebe nebolo by dosť k nášmu šťastiu. Ak chceme byť nerušene blaženými, tento zdanlivý národný rozdiel musíme úplne zrúcať.

Richard sa zarmútil. Sklonil hlavu a povedal ticho, skoro šeptom:

— Žiadate nemožnosť.

Margita sa pokojne usmiala. Vedela, že nežiada nemožnosti, lebo ona už prežila túto možnosť. S určitosťou presvedčenia povedala:

— Nič nie je nemožné, keď je silná vôľa. A mnohé veci sú i vtedy možné, keď ich ani nechceme. Sprobujme to teda. Predovšetkým vyznajte, prečo ste sa vzdialili do Maďarska?

— Lebo som cítil, že je to mojou povinnosťou oproti Maďarom a oproti vám, — vyznal vážne Hrády.

— Nie preto, že ste sa báli nedohľadných následkov štátneho prievratu?

— Nie.

— Teda z maďarskej povinnosti ste sa vzdialili. Vtedy váš duševný návrat pôjde ťažšie. A čo ste cítili po vykonaní povinnosti?

— Túhu za domovom. Tak som cítil, ako by ma srdce nebolo sprevádzalo na maďarskú zem. Ako by bolo tu ostalo, tak mocne ťahalo ma zpät. Zatúžil som po svojej mladosti, ktorú som tu prežil. Tak sa mi zdalo, ako keby som bol násilím preťal svoj život. Trhalo mi srdce, že nemôžem tu žiť i naďalej, nemôžem tu žiť blažene, nemôžem tu zostarnúť a môj prach by tu nemohol odpočívať. A že toto miesto mám pokladať za cudziu krajinu…

— A čo ste cítili, keď som vám dala pocítiť, že sa môžete vrátiť domov?

— Radosť. Hoci nemohol som porozumieť, ako by som sa mohol vrátiť.

— A keď som vám prezradila svoj národný návrat?

Richardova tvár sa zatienila.

— Všetko som porozumel z toho znamenia. Veľmi som bol prekvapený, temer som sa zľakol. Pokiaľ som bol oproti vám, snažil som sa to všetko prekonať, a len vás som chcel vidieť, len vám zakývať. Ale ako som sa dostal domov, neopovážil som sa cítiť, myslieť o veci. Len dve možnosti boly predo mnou: buď zhrešiť, alebo vás odsúdiť. A že ani jedno som nechcel, nemohol urobiť, snažil som sa vymaniť z týchto citov a myšlienok. Pomätene som chodil, kým mi nedoručili list Evin. Potom som sa snažil vymaniť sa z toho trápneho stavu. Nemyslel som na nič, len som sa tešil blížiacemu sa stretnutiu…

Margitina tvár zastrela sa smutným tieňom.

— Aby ste sa mohli tešiť stretnutiu, museli ste zabudnúť na zmenené okolnosti. A to znamená, že ste túžili len po starom rodisku a po mojej starej vlastnosti. A týchto už nenajdete. Všetko sa zmenilo. Pokúste sa teda v nových okolnostiach nás prijať. Len sa pozrite dookola. Naším parkom končí sa obzor. Nie je veľký, ale je čiastkou slovenskej zeme. Teraz je to Slovensko. Dobre si ho pozrite, či je taký milý, ako bol predtým…

Hrády sa poobzeral, potom povedal:

— Najkrajšie, najblaženejšie hodiny svojho života strávil som tu. Nech patrí ku ktorémukoľvek štátu, ostane mojím najmilším miestom na celom svete. A ja by som bol najšťastnejší, keby som tu mohol pokračovať svoj život a mohol sa voľne pohybovať.

Margita potom zaviedla Richarda k ružovému kru. Chytila ružovú vetev a nahla ju k nemu.

— Pozrite. Vlani ešte maďarské ruže kvitly na ňom, a dnes pučia na ňom už slovenské. Ktorá ruža je krajšia, lanská, či tohoročná?

Hrády chytil ružu a druhou rukou ju hladil:

— I dnes má také krásne ruže, ako mala vlani…

— Obzrite sa ešte raz dobre dookola. A potom vráťte sa zas na maďarskú pôdu. Pochoďte maďarské okolie, nadýchajte sa vône maďarských kvetov a potom zahĺbte sa sám do seba a skúmajte veľmi dôkladne svoje srdce. A ak nás budete pokladať za hodných vrátiť sa k nám, vráťte sa čím skôr. Prejdite cez zatvorenú hranicu, podobne ako dnes. A my sa už postaráme o to, aby ste sa voľne mohli navrátiť.

Pohla sa.

— Teraz vás odprevadím k hranici.

Hrády, zarazený, vyskočil.

— A už ma posielate zpät?

Margita sa nežne nachýlila k nemu.

— Aby som vás čím skôr priviedla domov.

Pohli sa. Hrády od zaujatosti nemo kráčal.

Pri prešovni sa zastavili. Chvíľku počkali, kým robotník, idúci po medzi, sa vzdialil. Potom Hrády so žiaľom chytil ruku devinu.

— Teda sa máme už rozísť?

— V nádeji príjemnejšieho a blaženejšieho stretnutia.

— Teda do videnia!

Stisol ruku Margitinu. Odišiel.

Margita dívala sa za ním, kým nezmizol.

Hodila na vážku svoju blaženosť. Vlastnou mocou vyvolala krízu. Ale nemohla ináč urobiť. Tak to urobila, ako mala. Ale zato netratila ducha. Dôverovala, verila a dúfala.

*

Hrády odchodil do slovenskej vlasti ako pyšný, sebavedomý Maďar. A teraz neiste a bojazlive kráčal nazad do Maďarska. Margitine slová otriasly jeho maďarským presvedčením.

Nevdojak poprichodily mu na um všetky krásne naučenia, vlastenecké básne, dejiny, ktorými na najvyšší stupeň povzniesli maďarskú vlasť a národ v jeho srdci.

Zastal a obzrel sa na slovenskú zem. Tam teraz sa rozvíjaly svobodne slovenské národné city a smery. Nie s bažením po panstve, ale so zbožnou čistotou z radosti nad vysvobodením z národného utláčania. Vznešenosť osvobodenia týchto práv vtiahla do svojho kúzelného kruhu i milovanú, krásnu devu, ktorá tým, že si ho vyvolila, urobila ho predmetom všeobecnej závisti.

Vždy akási zvláštna zaujatosť sa ho zmocnila, keď chodieval po prastarom kaštieli a parku Oravských. Jeho láska k Margite bola až zbožňujúca, lebo bývala v kaštieli. Šťastie jeho bolo nekonečné, že mohol kaštieľ pokladať za svoj druhý domov. A cítil, keby to všetko ztratil, bola by to ztrata, ktorá by sa nikdy nedala nahradiť.

Pripomínal si devine oduševňujúce slová, jej výraz tvári. Akousi podivnou krásou obdaril ju vnútorný oheň. Národné znovuzrodenie jemu ľahostajného človeka minulo by ho bolo azda bez povšimnutia. Ale pri Margite videl to cez lásku. To ho nekonečne dojalo. S úctou sklonil hlavu pred ňou, hoci podľa maďarského presvedčenia spáchala skutok zakázaný… Cítil, — čo dosiaľ ešte nikdy neopovážil sa precítiť, — že slovenské vlastenectvo a národné povedomie je také oprávnené a vznešené, ako i maďarské…

Pohol sa ďalej. Ale čím viac sa vzďaloval od slovenskej zeme, cítil sa tým opustenejším. Zmocnila sa ho tieseň samoty.

Obrátil sa ešte raz. Z očú mu šľahol plameň horúcej túžby. Ruky sopäl si na prsiach. Nevidel už ani jediného mráčka slovenského neba, ani jediného práška slovenskej zeme, a jednako ako by ho bola železnou rukou ťahala k sebe. Vábilo ho rodisko. Vábila ho milovaná deva, ktorú musí prijať s jej národnou premenou, ak ju nechce naveky ztratiť. Túžil za ňou, aby ju mohol nasledovať…

Už neozývalo sa mu v srdci napomenutie: „Si Maďar. Tvojou povinnosťou je ostať Maďarom verným…“ Teraz toho necítil. Len vrele túžil za tými, ktorí ostali tam, a za tým, čo sa deje okolo nich, tam za demarkačnou čiarou. V hlave mu zunely slová Margitine, že môže sa vrátiť na slovenskú zem a môže ju pokladať a menovať svojou…

Bystrejšie pohol sa k nádražiu, aby zastihol vlak.