ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bol príjemný, vlažný októbrový večer.

Skalník s Evou, opierajúc sa o zábradlie, stáli na balkóne bývalého kaštieľa Deésych…

Skalník, ako získal Evu, dobre nadplatil majetok, len aby ho dostal a čím skôr sa mohol doň nasťahovať. A že kaštieľ bol neobydlený, vec plynula bez ťažkostí.

Z pozadia prúdilo svetlo z osvetlenej dvorany. Veselo znela hudba. Zabávajúce sa a tancujúce páry kmitaly sa cez otvorené dvere.

Pripravovanej národnej zábavy Skalník sa zriekol. Miesto toho skvelou zábavou oslávil nasťahovanie sa do kaštieľa.

Zďaleka pozval tých, s ktorými spoločne zúčastnil sa v boji za národ. Pozval i oravských príbuzných. Pozval inteligenciu okolia, bez ohľadu na národnosť.

Zďaleka pozvaní hostia prišli všetci. Mnohí zblízka sa ospravedlnili. Z niekoľkých rodín len mužskí členovia sa zjavili. Nepokladali zábavu slovenského človeka za hodnú, aby priviedli i svoje manželky a dcéry. Nad ktorými štátny prievrat neuplynul bez úspechu, prišli všetci s rodinami.

Skalník porozumel tým znameniam. Ale tak sa robil, ako by im nerozumel. Uznal, že v prvom roku osvobodenia nesmie byť citlivý a nesmie brať za osobnú urážku neplechy tých, ktorých srdce sa ešte nepohlo. V tomto kritickom čase pasívne a aktívne národnostné boje úplne zaujmú celý život. Vtisnú sa ešte i do rodiny, do lásky i do zábavy. Čas a životné pomery budú ich najúčinnejším liekom.

Úlohu domácej panej plnila tetka Skalníkova, ktorú pre stály pobyt prijal k sebe.

Oravskovci teraz vystúpili po prvý raz ako Slováci. Mnohých bojazlivých povzbudili. Pyšne a sebavedome pozdvihla sa hlava na zábave i tým, ktorí so sklonenou hlavou pohli sa z domu.

Oravskovci žiarili šťastím. Starý Oravský pyšne chodil hore-dolu medzi zabávajúcimi sa. Po pokorujúcich udalostiach posledných časov docielil radosti, ktorá mu umožnila, aby po starom spôsobe znova hrdo zodvihol hlavu.

Pred týždňami, spolu so Skalníkom a Ervinom, bol v Orave. Navštívili príbuzného Tomáša Oravského na jeho majetku. Strávili tam niekoľko dní. Medzitým spoznali sa s rodinou Kalinského, jednou z najstarších a najpoprednejších zemianskych rodín Oravy. A Oravský zbadal, že jeho prieberčivý Ervin s nezvyklou zaujatosťou zaoberá sa dcérou Kalinského. V ich chovaní sa k sebe vždy viac sa zjavovaly znaky rodiacej sa lásky.

To mu bolo po vôli. A aby pomohol synovi, vyskúmal otca devy a jeho národnostné presvedčenie. Videl, že ich národný obrat nebol by prekážkou. Starý Kalinský, hoci sa ešte nepoddal úplne štátnemu a národnému obratu, ani sa nespieral proti nemu. Maďarský duch nezakorenil sa v ňom nevytrhnuteľne, ako by ho bol ochraňoval šum oravských jedlí.

Videl i to, že Kalinský s obľubou pozerá na Ervina a chválil ho pred ním. Oravský zaobalene dal mu najavo, že Ervinovi patrí päťtisícjutrový majetok. Videl, aký dobrý dojem to urobilo na starostlivého otca dcéry. Mal hodný majetok, ale mal päť detí. Bolo sa teda čoho obávať, že pri deľbe rodina schudobnie a príde do úpadku jej sláva. A bol mu po vôli zať, ktorý nepotrebuje vena.

Uskutočnenie toho bolo ešte len nádejou budúcnosti. Ale sama tá nádej bola už dostatočná, aby sa Oravský mohol hrdo prechádzať medzi ľuďmi a blažene shovárať sa s nimi.

S takou hrdosťou a blaženosťou zabával sa i Ervin. I doteraz bol istý a spokojný so svojimi cieľmi a snahami, týkajúcimi sa budúcnosti. A jednako cítil, že všetky tie ciele a snahy len teraz sa potvrdily, keď sa stretol s Tereziou Kalinského. Bola to deva pre neho.

Bola ešte mladá. Detinským okom hľadela do sveta a života. Ale Ervin poznal v nej ženu odovzdanú a prispôsobujúca sa, ktorá ochotne bude nasledovať vo všetkom muža, ktorého miluje, a Ervin žehnal osudu.

Oravská je celkom uspokojená. Obe jej dcéry ostanú doma, a tým všetky jej žiadosti sa splnily…

I rodina Hrádyho bola prítomná. Starí nespúšťali očú s navráteného syna, ako keby sa nemohli nasýtiť jeho šťastím a blaženosťou.

Richard tiež precítil veľkú blaženosť a šťastie. Ale ešte cítil sa tak, ako by sa bol z ťažkého spánku prebudil.

Veselí a blažení boli všetci. Len Eva stála ešte veľmi vážne pri zábradlí balkóna. Cítila, že ona nemôže byť taká šťastná, ako sú ostatní. Okrem toho ju čakajú väčšie povinnosti pri boku budúceho manžela.

Pozorovala po parku prechádzajúcich sa hostí.

Taký príjemný bol jesenný večer, že sa im zažiadalo prejsť sa parkom. So svetlom mesiačka závodiace elektrické lampy šírily svetlo. Na tvárach hostí javilo sa povedomie, že sú hrdí na to, že sa mohli zjaviť ako hostia v kaštieli. A sebavedome nosili slovenskú národnosť, že videli povýšene vtiahnuť slovenského ducha do veľkopanského kaštieľa.

Skalník to tiež pozoroval. O chvíľu prehovoril:

— Tieto zjavy dokazujú, že i kaštiele majú svoje vlastné určenie a svoj vlastný život. Že tieto kaštiele cez stoletia pretrvaly, dokazuje, že v každej dobe a položení rodia sa takí ľudia, ktorí sú povolaní na to, aby žili životom kaštieľov. Preto, keď už sotreli zemianstvo, ich kaštiele nesvobodno zrúcať. Treba ich nechať zo starých obyvateľov tým, ktorí ich vedia udržať, a novým obyvateľom, ktorí ich vedia získať a povzniesť sa do ich života. Aby ich život ako vedúci svietiaci lúč svietil do diaľky. Len na slovenské treba prečarovať tieto kaštiele…

Umĺkol. V parku ozval sa veselý smiech. Po chvíli pokračoval:

— Nahovoril som otca, aby i pre Margitu a Richarda kúpil majetok v blízkosti.

Potom rukou urobil kruh na pozemky okolo ležiace:

— Budúci náš domov. Len leto budeme tu tráviť, ale jednako ostane najpríjemnejším naším miestom. Tak tu ostane všetko, ako to bolo vtedy, keď bol majetok ešte v zemianskych rukách. Len starý šľachtický erb bude strhnutý s kaštieľa a storočné stromy budú šepkať nové príhody. Hoci nie pod úradnou zemianskou viechou bude pokračovať tunajší život, môže byť práve taký pekný, ako v dobe šľachtictva. Len teplejší, šľachetnejší, blaženejší bude — a slovenský…

A Eva cítila, že to tak bude.