ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sa dr. Hrády vrátil s návštevy na Slovensku, Budapešť bola taká, aká bola, keď odcestoval. Stopy boľševického panstva bolo ešte vidieť, ale život vracal sa do starej koľaje. Len on nenachádzal v ňom svoje miesto tak, ako predtým.

I dosiaľ veľmi túžil za rodnou zemou. Ale že sa mu zdalo, že jeho túžba je nesplniteľná pre povinnosti, ktoré ho viazaly k maďarskému hlavnému mestu, cítil sa byť jeho stálym obyvateľom.

Teraz však, keď Margita dala mu na vedomie, že sa môže vrátiť na Slovensko, a presvedčila ho, že už ho neviaže povinnosť k Maďarsku, necítil už kúzlo jeho príťažlivosti.

Keď bolo zlomené panstvo boľševikov a dostal sa zpät do úradu, tešil sa, že sa opäť otvorila dráha jeho kariéry. Chcel si vybojovať k Margite hodné spoločenské postavenie. Usilovne pracoval v úrade, aby mohol čím lepšie napredovať.

Teraz ho už ani úrad nelákal. Margita žiadala od neho docela iné a tomu dala prednosť, než jeho kariére. Ani on už nepriznával tomu takú dôležitosť, že je tajomníkom ministerstva vnútra. Zdalo sa mu malicherným jeho doterajšie pachtenie sa. Nemohol pracovať v úrade. Často prerušil prácu a skúmave díval sa na svojich kolegov v úrade, či nebadajú na jeho tvári, že už nesúhlasí s ich náhľadmi a že sa hotuje s nimi sa rozlúčiť…

Dosiaľ prisudzoval veľkú dôležitosť každému snaženiu iredenty. Smútil nad osudom maďarskej krajiny so smútiacimi. Dúfal v lepšiu budúcnosť s dúfajúcimi. Vcelku si želal, aby sa podarily snahy iredenty.

A teraz akými malichernými, bezprávnymi sa stály všetky tieto snahy oproti národnému obrodeniu a oduševneniu Margitinmu. A aký neuveriteľný bol ich úspech!

Pomaly od všetkého sa vzďaľovalo jeho srdce. Lúčil sa, rozvádzal sa so všetkým. Ale neodvažoval sa vypovedať posledné slovo lúčenia, neodvažoval sa urobiť prvý krok.

Medzitým prichádzaly listy Margitine. Hoci listy nesplnily nádejí v nich kladených, ale dosiahly toho, že odvážil sa povedať rozhodné slovo. Na naliehavé a volajúce riadky listov vzrástla v ňom túžba po vzdialení sa. Pod týmito dojmami odvážil sa pred ministra vnútra, aby mu oznámil poďakovanie sa a odchod z úradu.

Minister bol veľmi prekvapený. Skúmave a podozrive pozrel mu do očú. Ale on pokojne zniesol jeho pohľad, hoci s maďarskými predpismi protivné city rodily sa v jeho srdci. Prosto odpovedal, že ho volajú domov. A pravdu hovoril, lebo ho volali.

Maďarský minister ho prepustil.

— Hoci maďarská vlasť, — tak hovoril minister, — otvorila náručie každému jej synovi, ale verní vlastenci zaujatých území všetci ostali na mieste, aby počet neverných bol čím najmenší a nemohli úplne zaujať moc. Treba nám i takých pracujúcich rúk, ktoré by odtrhnuté územia rozširovaním maďarského cítenia a kultúry upevnily s Maďarskom, aby sa neodtrhly úplne od nás, aby sme ich kedysi mohli získať.

A kládol mu na srdce, aby i na rodnej zemi plnil verne svoju maďarskú vlasteneckú povinnosť.

Hrády musel všetko sľúbiť, aby pokojne mohol odísť… Svitol deň, keď pripravený na odchod zastal v svojej izbe. Všetko rozdal, aby nebadane mohol preklznúť cez zatvorenú hranicu.

Prv, než by bol vykročil z izby, zastal v jej strede a ešte raz sa poobzeral po nej.

Izba tvorila jeho domov a okolo nej rozprestierajúci sa kraj vlasť. A on jednako cítil sa cudzím v nich.

Ale ešte vždy váhave stál. Cítil vrelú túžbu po Margite a rodnej pôde, ale túto túžbu sprevádzajúce a z nej vyvierajúce pocity boly také bojazlivé, také hmlisté, že nemohol sa v nich vyznať.

Nezmocňovala sa ho ešte radosť a voľnosť osvobodenia sa. Cez otvorený oblok bolo počuť hučanie hlavného mesta. Maďarské bolo hlavné mesto, maďarský duch bol vo vzduchu. Stislo mu srdce. Ešte naposledy precítil nútiacu silu maďarského národného despotizmu. Predtým s pyšnou odovzdanosťou prijal a znášal túto nevyhnutnosť. Teraz ťažko, neznesiteľne ho tlačilo. Zatúžil po svobode.

A odišiel.

Na východnom nádraží vstúpil do vlaku: veľká spokojnosť ním zavládla. A čím viac sa približoval k hranici, tým viac sa mu uľahčovalo, tým viac sa ho zmocňovaly akési nové city.

Na ostatnej pohraničnej stanici vystúpil z vlaku. Odtiaľ musel ísť pešo, aby dospel oproti vinici Oravského.

V príhodnej chvíli prešiel cez hranicu a vošiel do parku.

Nikoho tam nenašiel.

Osudnú cestu opakoval, už po druhý raz menil vlasť.

Trasúc sa, pozeral dookola. Chcel sa vystaviť poslednej zkúške. Chcel vedieť, či tie city, s ktorými sa vrátil, budú ho môcť tak pripútať, aby ho nikdy nebolelo srdce za Maďarskom…

Hoci s ťažkým srdcom, ale jednako opustil svoju starú vlasť pre maďarskú zem. Len vtedy sa spamätal, čo urobil, len vtedy túžil naozaj zpät, keď už spolu s maďarskou zemou úplne sa odtrhol od Slovenska. Nebude sa to opakovať i teraz? Opustil Maďarsko s ľahkým srdcom. Ale či nebude túžiť po návrate, keď sa ta už nikdy nebude môcť vrátiť?

Či sa naozaj vrátil definitívne? Čo cíti, stojac na slovenskej zemi s rozhodnutím, že tu ostane? Ktorá krajina je príťažlivejšia, krajšia, milšia, či tá, od ktorej sa naveky odtrhol, alebo tá, do ktorej sa definitívne vrátil?…

A opäť sa poobzeral.

Park skvel sa jesennou krásou. Hrády cítil, že krajina, ktorej doplňujúcou čiastkou je park a kde stojí jeho rodný dom, je krajšia, milšia, príťažlivejšia. Tu je poetickejšie jesenné vädnutie, teplejší jesenný lúč slnca, tu krajšie kvitnú jesenné kvety, ako za hranicou. Život tu sľubuje byť krajším, blaženosť väčšou a úplnejšou. Precítil kúzlo pravej domoviny. Cítil, že sa konečne vrátil…

Šiel ďalej.

Smelo, po domácky šiel do kaštieľa. Neoznámil svojho príchodu. Vyšiel na poschodie. Prešiel cez niekoľko izieb. V rodinnej izbe ozývaly sa hlasy Margitin a Ervinov. Odtiahol záclony dverí a vkročil.

— Prišiel som, — povedal prosto.

Margita a Ervin uradostene skočili a šli k prichádzajúcemu. Blažene sa pozdravili.

Potom všetci si sadli. Margita a Ervin napäte čakali, čo bude rozprávať Hrády.

Hrády prešiel si rukou po čele. Potom tichým, pohnutím sa chvejúcim hlasom riekol:

— Vrátil som sa, lebo som túžil po návrate. A pri svojom návrate všetko nachádzam tu pekné, spravedlivé a dobré. A milujem tu každého, všetko…

Zahľadel sa do diaľky. Potom zas obrátil sa k počúvajúcim ho.

— Môžem teda ostať doma?

— Môžeš, — odpovedal Ervin. — Sídeš sa i s takými, ktorí odsúdia tvoju kajúcnosť a zavrhnú ťa pre ňu. Ale to nech ťa neodstraší a nenaľaká. My berieme za teba zodpovednosť. Nielen my, ale i celý národ bude zodpovedať za teba.

— V tej nádeji prišiel som zpät.

Ervin vstal.

— Vec je už v poriadku. Poďme teda oznámiť tvoj návrat u vojenského veliteľa Skalníka, aby si sa nemusel skrývať. Potom sa v jeho spoločnosti prevezieme cez mesto, aby každý videl, že si sa definitívne vrátil domov. Potom ťa odvedieme k tvojim rodičom.

Odišli do Skalníkovej izby.