Zlatý fond > Diela > Cez zatvorenú hranicu


E-mail (povinné):

Jolana Cirbusová:
Cez zatvorenú hranicu

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Jana Jamrišková, Eva Kovárová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 11 čitateľov


 

I

Každému sa tak zdalo, že kaštieľ Filipa Oravského s odporom sa zatvoril pred prievratom. V každom dome malého mesta, ktoré sa rozprestieralo na pol hodiny cesty od kaštieľa, na celom okolí, kde len vedeli o rodine Oravského, všetci tak mysleli.

Na kaštieli ani pri najprísnejšom rozkaze sa nezjavila slovenská zástava. Mestská urodzená spoločnosť darmo čakala, že i toho roku sa otvoria hosťovské izby kaštieľa veselým zábavám. Celá rodina sa utiahla. Len na nevyhnutné povinné návštevy sa obmedzili. A tieto znaky každý pokladal za maďarský vlastenecký žiaľ a smútok a čiastočný odpor proti novému krajinskému stavu.

A preto, že v kaštieli zanikly veselé zábavy, zbledly a tichšie plynuly i všedné dni. Pokornejšie a tichšie premávali sa v ňom obyvatelia. Ako historickú udalosť vzali v známosť štátny prievrat, ale neprehovorili ani zaň, ani proti nemu. Ako by sa boli bojazlive vyhýbali národnostnej otázke. Ako by sa boli obávali toho, že dejinná krajinská premena nevzbudila v nich všetkých rovnaké city. A úprimné priznanie zakalilo by medzi nimi súlad a zatriaslo by základmi starého kaštieľa.

Tak sa míňaly dni v kaštieli až do konca júna.

*

Bol horúci júlový deň.

Obloky pracovne starého Oravského boly otvorené do korán. Cez ne jasne sa belaselo nebo. Jasné slnečné lúče vnikaly do stredu izby.

Filip Oravský pohodlne sedel v kresle. Len čo sa vrátil domov s poľa, kde dozeral na žencov. Na úpeku sa rozhorúčil a teraz mu bolo príjemne v chládku izby.

Razom sa strhol. Oči sa mu naširoko otvorily a skoro naľakane uprely na hradskú.

Po hradskej prešiel koňmo jeho syn v spoločnosti československého dôstojníka, srdečne a priateľsky sa s ním shovárajúc.

Tento zjav skoro strašne pôsobil na otca. Od prievratu v trápnej neurčitosti svíjala sa mu duša. Nemohol, ale ani nechcel sa rozhodnúť. Právo na rozhodnutie dal synovi. A jednako, keď chovanie synovo prezradilo, ako sa rozhodol, skoro sa zľakol. Nie preto, ako by bol proti jeho vôli. Ba v hĺbke duše si to tak žiadal. Ale štátna a národná premena takú veľkú obeť vyžadovala od neho, že prosté poddanie sa synovo nemohlo by ho uspokojiť. Cítil, že len tak by sa rozplynuly všetky jeho pochybnosti a navrátila sa mu duševná rovnováha, keby požiadavky nových časov nenaštrbily jeho starých výsad.

Jazdci už zmizli, a on ešte vždy strnule hľadel na miesto, kde ich zbadal. V očiach usadil sa mu smútok. Ale pomaly utíšila sa mu duša v rozpomienkach, ktoré vyvolávajú rozhodné chvíle.

Bol potomkom starej zemianskej rodiny. Ale urodzenosť rodiny bola čiastočne zabudnutá. Ešte jeho praotec rozmrhal majetok. Filip sa už narodil iba ako syn stoličného úradníka. A jednako ostalo v ňom čosi zemianskeho, čo potomci ešte i vtedy pocítia, keď sa už dávno rozplynul starý majetok: láska a pridržiavanie sa rodnej zeme a kaštieľa. Dedia to v krvi s povedomím zemianskeho pôvodu. A kamkoľvek ich zanesie osud, najlepšie sa cítia na svojej vlastnej pôde.

Tá zdedená vlastnosť prinútila i jeho po skončení štúdií nezaujať úrad. Mohol to urobiť, lebo si vzal za ženu bohatú devu meštianskeho pôvodu. A že starootcovský majetok nemohli zpät odkúpiť, vysťahovali sa z chudobnej Oravy na juho-východ Slovenska, aby úrodné pláne zmnohonásobily ich majetok a zaistily potomkom imanie, zemianstvo a moc.

Mali kaštieľ i majetok. Ale okolité bohatšie a poprednejšie zemianstvo neprijalo ich do svojich kruhov. Žena jeho je len meštianskeho pôvodu. On len vtiahol do zemianskeho kaštieľa, ale sa nenarodil tam. Veľmi ošúchaný a hrdzavý bol jeho starootcovský erb. I museli sa uspokojiť spoločnosťou zemänov, ktorí už prišli o kaštiele a na úradníckej dráhe hľadali svoje živobytie, a spoločnosťou úradníctva meštianskeho pôvodu.

Medzi tými mali prednosť. Slováci pyšne sa odvolávali na ich oravský pôvod. Maďari im to odpustili, lebo sa slušne chovali oproti nim. Ale jednako nemohli sa zdržať, aby im príležitostne nedali pocítiť, že sú len bohatí prisťahovalci, z ctibažnosti votrevší sa medzi nich, a v závisti vyvyšovali sa svojou prednosťou.

Bohužiaľ, zemäni majú i vlastnosť, že pridržiavajú sa národa, ktorý im dáva zemianstvo a uznáva ich výsady. Preto i Oravský prijal maďarského ducha do svojho domu, i svoje deti v ňom vychovával. Do krvi ho teda urážali, keď mu dávali cítiť, že je len odrodilec. On to ticho trpel a posilňoval a potešoval sa tým, že jeho vnukov už nebudú tak urážať. Do tých čias zabudnú na ich oravský pôvod a ich starootcovský erb skvele sa bude ligotať. Jeho vnuk bude sa môcť oženiť s dcérou najpoprednejšej zemianskej rodiny v okolí, a tak príde do poriadku všetko.

Toto ho viedlo celým jeho životom. Ani na chvíľočku sa nesklátil, pokiaľ sa nezjavily prvé československé pluky. Keď videl viať slovenské zástavy a v podobe československého vojska, povznesený na stupeň svobodných národov, vtiahol slovenský národ do ich mesta, spadla s neho maska maďarského zemäna a víťazoslávnym jasotom naplnilo sa srdce do krvi urazeného a poníženého oravského Slováka.

Táto chvíľa mu dala plné zadosťučinenie. A pripravoval sa na príležitosť, keď sa bude môcť postaviť proti svojim znevažovateľom.

Ale len sa pripravoval na to…

Zmena neuspokojila sa s tým, aby bola len prosto zmenila maďarské pomenovanie za slovenské. I obete vyžadovala. Nový štát utvorili ako demokratickú republiku a neprevzali, neuznali v ňom zemianstva. A on, keď vzplanul v ňom prvý zápal národný, nepríjemne sa cítil bez zemianskeho nimbusu. Žiadal si ho zpät. A starý zemän dal sa do ťažkého boja so znovuzrodeným Slovákom.

K tomu sa pripojila ešte okolnosť, ktorá ho prinútila mlčať. Veľkú zodpovednosť cítil oproti svojmu synovi. Cítil, že nesmie násilím útočiť na jeho srdce. Nesmie mu dať príležitosti, aby mu vyhodil na oči, že vychoval z neho Maďara, zemäna, a teraz požaduje, aby bez akéhokoľvek priechodu stal sa Slovákom, mešťanom. Cítil, že rozhodovať nad ich národnostnou a spoločenskou budúcnosťou len syn má právo. Lebo budúcnosť bude jeho…

Od toho času čakal utrápený, aké stanovisko vyvolá u syna štátny, národný a spoločenský prievrat. Či bude sa vedieť zariadiť v nových pomeroch tak, aby sa navrátily pokoj a blaženosť do starého zemianskeho kaštieľa?

Vrele si žiadal, aby sa tak stalo, ale nedúfal v túto možnosť…

Bolo počuť konský dupot. Ervin Oravský sa vrátil domov.

Starý Oravský sa spamätal. Hlboko si vzdychol. Rukou si prešiel po čele. A razom sa ho zmocnila spokojnosť pred blížiacimi sa neodvratnými udalosťami osudu.

Chvíľu čakal, kým sa syn preoblečie. Potom vstal a išiel ho vyhľadať. Idúcky počul, že sa shovára s matkou v rodinnej izbe. Vošiel.

Hovoriaci, keď ho zazreli, umĺkli, ako by ich bol pristihol v zakázanom rozhovore. Oravská sedela na diváni. Rýchle zdvihla noviny, ktoré za rozhovoru spustila na lono, a začala čítať. Ervin stál pri obloku a mlčky díval sa do parku.

Oravský si sadol a čakal.

Razom Ervin prstmi nervózne začal klopať na okennú dosku a ticho si spieval slovenskú pieseň, ktorú počul po prvý raz v meste od československého vojska.

Starému Oravskému blyslo v očiach. Ale zachoval svoju pokojnosť.

Oravská, keď začula pieseň, zodvihla hlavu a tu na manžela, tu na syna hľadela. Noviny spustila na lono a rozpačite začala ich húžvať.

Razom Ervin prestal spievať. Chvíľku bola trápna tichosť. Potom Ervin sa obrátil a rozhodne prikročil k otcovi.

— Otec môj!

Ako udusená prosba vybúšilo z neho toto zvolanie.

V tvári otcovej zrkadlilo sa zvláštne dojatie.

— Čo si žiadaš, syn môj?

Ervin skľúčene váhal.

— Len toho sa bojím, že ťa azda veľmi zarmúti, ba rozbúri moja žiadosť.

Po tvári Oravského preletel zvláštny úsmev.

— Len povedz smelo.

Oravská, posmeľujúc ho, usmievala sa na Ervina. Ervin napokon sa odvážil:

— Pohraničné vojská dostaly nového veliteľa, ktorý so strany matkinej je našou rodinou, okrem toho mojím starým priateľom. Dovoľ mi, aby som ho pozval k nám ako hosťa, pokiaľ bude tu.

Oravského oči zablysly. Ale potlačil svoje rozčulenie a pátravo obrátil sa k svojej manželke.

— Nebolo by ti to nevhodné?

Oravská dôrazne odpovedala:

— Ale ani najmenej nie.

— Ba azda i ty si to žiadaš?

— Z celého srdca.

Oravský i po tejto odpovedi opatrne okolkoval ďalej:

— Kto je on? Čo je on? Ako sa volá? Odkiaľ je? Ako dlho ho poznáš?

— Je plukovníkom v československej armáde, — odpovedal Ervin. — Volá sa Dušan Skalník. Pochádza z Oravy, ako i my. Pred rokmi, ako nebezpečný pansláv, musel ujsť do Ameriky. Cez svetovú vojnu ako americký legionár bojoval na francúzskom bojišti. A je tomu rok, čo ho poznám…

Starý pán zarazený pozrel na syna.

— Veď pred rokom bola ešte svetová vojna a vy ako nepriatelia stáli ste proti sebe. Kde si sa teda soznámil s ním? Aké spojenie si mal s ním? Povedz!

Ervin pristúpil k otcovi. Jeho vysoká, štíhla postava hrdo sa narovnala. Hlas jeho znel smelo.

— Vtedy som sa soznámil s Dušanom, keď som sa dostal ranený do francúzskeho zajatia. Dali ma práve do tej poľnej nemocnice, kde on ležal, tiež ranený. Naše postele stály vedľa seba. Na nemocenskej posteli nepokladali sme sa za nepriateľov. Pustili sme sa do rozhovoru po francúzsky. A ako som sa raz v reči náhodou maďarsky vyjadril, zaujímal sa o môj pôvod, a tu vyšlo na javo, že sme rodina. Tu som vyslovil svoje podivenie nad tým, že ho vidím v nepriateľskom tábore. A on mi rozprával, ako sa dostal ta. Priznal sa, že po skončení svojich štúdií musel ujsť do Ameriky. A počas odboja spoločne pracoval s tými, ktorí sa snažili osvobodiť slovenskú vlasť a slovenský národ… Keby si bol videl, aká nekonečná láska žiarila mu z očú, keď rozprával o úbohej svojej vlasti: o slovenskej zemi, ktorú pod cudzím pomenovaním zneužíva iný národ. A o úbohom národe, ktorý nemá svojho pravého mena, ktorého hriech je láska k národu, ktorý zneuctievajú, ktorému sa vysmievajú, urážajú ho pre jeho národnosť, a ktorý nemôže dôstojne odraziť urážky, lebo v jeho srdci národné povedomie zahrdúsili sebaponížením. Z tohoto znevažujúceho postavenia chceli povýšiť národ slovenský na stupeň svobodných národov. Preto pracovali v čase mieru na poli politickom a teraz bojujú na vojne…

Na chvíľu zamĺkol. Potom, vďačne pozerajúc na matku, pokračoval:

— Na srdce si mi kládla, mama moja: „Keď si už maďarským zemänom, buď ním, ale zato z lásky k maďarským rovinám nezabudni na oravské vrchy a pre maďarský zemiansky erb nezavrhni svoju slovenskú národnosť.“ A ja nezabudol som na tvoje napomenutie. V srdci som ho cítil, keď som počúval Dušanove horlivé slová na posteli nemocnice. A počúval som ho s nadšením. On spozoroval nadšenie v mojich očiach. Jeho poučovaním toto nadšenie vyrástlo v hrdé, mocné národné povedomie… Potom sme sa rozišli. On prv odišiel z nemocnice. Po čase Francúzi rýchle ustúpili. Nestihli so sebou odviezť nemocnicu, ktorá padla do rúk nemeckých. Keď som sa vyliečil, poslali ma oddýchnuť si domov. A po uplynutí dovolenej všetkou mojou snahou bolo, aby som nebol nútený bojovať proti nepriateľovi, ktorý bojuje za osvobodenie slovenského národa, a aby som mu neškodil… Toto je všetko, nič viac. Odsúdiš ma preto?

Otec vstal. Prikročil k synovi. Ruky mu položil na plecia a hlboko mu pozrel do očú.

— Neodsúdim ťa, syn môj! Lebo si vykonával len rozkaz srdca.

Za chvíľku dojímave sa dívali jeden na druhého. Potom Ervin s nekonečnou radosťou vybúšil:

— Porozumel si ma? A dovolíš, aby som pozval toho, ktorému môžem ďakovať za národné prebudenie?

— S radosťou.

— A vieš, aké to bude mať následky, keď on bude bývať u nás?

— Viem.

— Vzbudíme pohoršenie a odpor u Maďarov a Slovákov maďarsky cítiacich.

— Viem.

— Ba i strániť sa nás budú.

— Nestarám sa o to. Časom, keď budú nútení uveriť, že dejiny sa nehrajú, vtedy si to lepšie rozmyslia.

— Otec môj, teda otvoríš dom spolu s našim príbuzným i národnému a štátnemu prievratu, ktorý so sebou doniesol?!

Oravský si sadol. Tvár sa zachmúrila. Horko-ťažko odvetil:

— S víťaznou radosťou by som vítal v svojom kaštieli štátny a národný prievrat, keby uznali naše zemianstvo v ňom.

— Štát náš je demokratická republika, — poznamenal trochu ľútostive Ervin.

— Preto by mohli prevziať i zemianstvo, — namietol podráždene Oravský. — Ono bolo vždy ozdobou, podporou každého štátu a národa.

— Obávam sa, že v našom to nebude.

— Ale koľko zemänov slovenského pôvodu ztrácajú týmto! Keby sa i všetci hneď nepoddali, potomci by už tým menej odporovali a napokon by úplne splynuli s národom, ktorý prijal ich zemianstvo.

— Ale dúfam, že teba neztratia, otec môj.

Oravský ťažko dýchal.

— Návrat národného zemianstva pôsobil by príťažlivou silou na panskú spoločnosť občianskeho pôvodu.

— V tom máš pravdu. Žiaľ, že naši osvoboditelia a tvorcovia štátu neboli takí prezieraví.

— Tak bolo treba zariadiť veci, aby si každý mohol podržať svoje milé miesto i po štátnom a národnom prievrate. Aké prekrásne by to bolo, keby som ako slovenský zemän ďalej mohol v tom pokračovať, čo som ako maďarský zemän začal.

— Toho sa musíš zriecť, — odpovedal so súcitom Ervin. — Len tak môžeme ostať úradne zemänmi, keď predáme majetok a presťahujeme sa do Maďarska. Rumuni už obsadili Maďarsko a bijú už boľševikov. Zemianstvo sa znova vráti k svojej dôstojnosti. Prejdeme teda ta?

Otec bojoval v svojej duši ťažký boj. Potom pomaly odpovedal:

— Ostaneme len tu. Veď už akosi bude…

— Tu ostaneme, — potvrdil horlive Ervin. — Pre osobné výsady nesmieme útočiť proti štátu, v ktorom sme si získali národnú svobodu, a nebudeme sa zbytočne rozčuľovať. Pomaly spriatelíme sa s novým postavením a budeme sa snažiť vžiť sa doňho. Zemianstvo povýšilo nás k výsadnému politickému a spoločenskému postaveniu. Keď nám vezmú erb, tým ešte neupadneme. Udrží nás na tejto výške náš pôvod, naše vychovanie a z toho vyplývajúci náš život. Spoločenské výsadné postavenie ostane. To sa nemôže zákonmi zničiť. Na okolí každý vie, že pochádzame zo zemianskej rodiny a že máme zemiansky erb, a pokiaľ máme majetok, to povedomie bude prechádzať s pokolenia na pokolenie. V tom duchu a povedomí budeme vychovávať našich potomkov. Zo zkúsenosti už vieš, že ani štát, ktorý uznáva šľachtictvo, bez majetku ho sotva honoruje. A my budeme mať majetok a budeme pestovať šľachtického ducha a rozširovať jeho vynikajúce vlastnosti a zvláštnosti. A takými ostaneme v očiach našich známych a priateľov, i pred našimi zamestnancami i vtedy, keby úradne neuznali nášho zemianstva. Nový zákon nezničí spoločenského výsadného postavenia, len ho zmení. Nebude to iba obmedzená vlastnosť zemänov. K nám pripoja sa i iní občania šľachetných vlastností a schopností, a my im v záujme vlasti a národa priateľsky podáme ruku a spoločne budeme pracovať pre vlasť a národ… Toto stanovisko vynútil zo mňa zákon, ktorý zrušil zemianstvo, hoci sa ma trápne dotkol v prvej chvíli…

Otec chvíľu mlčal zamyslený. Potom s podozrením obrátil sa k synovi:

— Máš azda nejaké tajné príčiny, že si sa tak ľahko mohol vžiť do nových pomerov?

— Nemám nijakých tajných príčin…

— Rodičia so starostlivým srdcom očakávajú vývin osudu svojich detí v nových pomeroch…

— Nemáte sa čoho obávať.

Ale otec sa len ďalej súžil.

— Keď vidím, ako ľahko si sa vžil do zmenených pomerov, obávam sa, že si sa azda zamiloval do peknej dcéry nášho strojníka, alebo do iného dievčaťa podobného postavenia…

Chvíľu skúmave pozeral na Ervina. Potom pokračoval:

— K nášmu starobylému menu mohol som kúpiť starobylý kaštieľ, ale nemohol som kúpiť zdedenú poprednosť tých, ktorí sa v starobylom kaštieli narodili a ktorých ani jediný potomok nevysťahoval sa z neho. Cítil som, že u nás nejde všetko tak, ako u nich. Ale dúfal som, že u mojich potomkov bude to už tak. Preto, keby si sa oženil pod svoju hodnosť, veľmi by ma to zarmútilo…

Ervin sa usmial.

— Azda sa mi len podarí oženiť sa podľa tvojej vôle. Solidárnosť medzi starými zemänmi nedá sa odstrániť nijakými zákonmi. Ale predbežne ani nemyslím na to. Mám len jeden cieľ: aby som podržal poprednosť nášho domu i v nových pomeroch a aby som nezväčšoval údery, ktoré ti spôsobila štátna premena…

Starý Oravský pohladil si rukou čelo a trochu upokojený riekol:

— Keď si ty spokojný, nech bude tak. Ty budeš mojím zákonitým dedičom, ty máš právo určiť si budúcnosť. Lebo budúcnosť je tvoja.

— Ďakujem ti.

O chvíľu Ervin potešujúco doložil:

— Je možné, že tvorcovia nového zákona prídu na svoj omyl a napravia ho…

— Dúfajme najlepšie, — povedal otec.

Oči mu zamierily von oblokom do diaľky, ako by vyhľadávaly tú lepšiu budúcnosť. Potom zadivene obrátil sa k žene.

— A ty nemáš nijakého ľútostivého slova? Tak ľahko sa uspokojuješ s premenou?

Oravská s dobrotivým odpustením odpovedala:

— Ja s Ervinom sme sa už dávno spriatelili s novým štátnym poriadkom. A môžeme sa už úplne zariadiť podľa nových pomerov. Len preto sme to zatajovali pred tebou, len preto sme zaujali záporné stanovisko, aby sme ťa predčasne nezarmútili. Ale naveky sa nemôžeme strániť a nemôžeme sa nečinne dívať na beh nového života. Vzmuž sa teda! Syn tvoj sa ukázal byť silným, šľachetným oproti požiadavkám novej doby. Buď teda hodným otcom! Hľaď smelo na nové pomery, spriateľ sa s nimi, a vtedy sa i ty budeš dobre cítiť v nich… Ja som len dcéra statkára meštianskeho pôvodu, ale preto som šťastne prežila svoj detský a dievčenský vek. A šťastnou by som sa cítila i vtedy, keby si ma, miesto do kaštieľa, bol uviedol do občianskeho domu. A že si ma uviedol do zemianskeho kaštieľa, šťastná som ťa nasledovala i ta. I snažila som sa všemožne tebe sa prispôsobiť, aby som ťa urobila blaženým. Ale zato nikdy som nezabudla na oravské štíty a na žijúcich tam Slovákov, a potajomne snažila som sa vštepiť tú lásku i do sŕdc našich detí…

— A, ako vidím, u syna sa ti to úplne podarilo, — poznamenával usmievave Oravský.

— U syna áno, — jej tvár sa zarmútila a hlas sa jej zachvel, — ale u dievčat nie…

I otcova tvár sa zachmúrila. Ale riekol:

— Bude to lepšie pre ne. Život ich neskončí sa na slovenskej zemi. Pretiahne sa za hranicu. Nechajme ich na pokoji. Nerušme ich duševnú rovnováhu… Ale ako prijmú plukovníka? Nebude azda trápna pre ne jeho prítomnosť? Na to sme ani nepomysleli. Choď, Ervin, porozprávaj sa s nimi o tejto veci…

— Hneď ich vyhľadám. Dúfam, že sa budú môcť povýšiť nad priemerné maďarské chápanie a že nebudú robiť prekážok, — riekol Ervin a odišiel hľadať sestry.

*

Obe dcéry Filipa Oravského vychovávané boly v prísnom maďarskom duchu.

Do osemnásteho roku, podľa starého šľachtického zvyku, boly vychovávané v jednom z najlepších kláštorov budapeštianskych, Saint-Cour. Pobožné mníšky, verné svojmu povolaniu, zachovávajúc zákony svetské i cirkevné, vychovávaly im sverené chovanky vo vernom vlastenectve, natoľko, že vlastenectvo vytvorilo sa v ich duši ako najsvätejšia povinnosť a svojím vlivom prenikalo aj ich náboženstvo. V škole vštepili im do sŕdc i blud, že priznávať sa k poddanej slovenskej národnosti, milovať ju a zvelebovať je hanba a zrada, kým priznávať sa k panujúcemu maďarskému národu, ho velebiť a milovať je svätou povinnosťou.

A v rodičovskom dome nik sa neohradzoval proti tomuto omylu. Matka síce robila niekedy námietky, ale nemohla odstrániť mýlne národné credo. A takto sa mohly vyvinovať celou dušou a srdcom v pravé maďarské ženy. Takto vychované dostaly sa do života.




Jolana Cirbusová

— autorka spoločenskej prózy a ženskej spisby s dôrazom na rodinné a zemianske prostredie Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.