ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mladšia dcéra Filipa Oravského, trochu sa poprechodiac v parku, ponáhľala sa do svojej izby.

Jej izba bola na poschodí. Okná boly do parku. Steny zavešané umeleckými obrazmi. Náradie bolo z ebenového dreva. Operadlá a fotele umeleckými gobelínmi potiahnuté. Na čiernych mramorových stĺpoch stály umelecké sošky. Blízko okna bol postavený maliarsky stojan.

Margita zastala pred začatou letnou krajinkou. Ruka jej siahla po štetci. Ale znechutená položila ho zpät.

Potom prešla k písaciemu stolíku. Na ňom ležala otvorená knižka. Margita ju vzala, obrátila v nej niekoľko stránok. Ale i knižku položila zpät.

Pristúpila k obloku a so smutným pohľadom hľadela v stranu, kde sa rozprestieralo Maďarsko.

O chvíľku tichý hlas ju vyrušil z hútania:

— Azda ťa vyrušujem?

Margita, spamätajúc sa, obrátila sa smerom hlasu.

Ervin vkročil nepozorovane do izby.

— Ó, ani najmenej nie, — odpovedala hlasom zo sna preberajúcich sa.

Ervin prikročil bližšie.

— Zdala si sa byť veľmi zamyslenou.

Margita vystúpila z výklenku obloka.

— Áno… trochu…

Sadla si do foteľa a usmievavo opakovala:

— Ani trochu ma nevyrušuješ. Len si sadni.

Ervin si sadol. Vzal do ruky na stole ležiacu knižku a, prehŕňajúc sa v nej, začal:

— V chúlostivej veci som prišiel k tebe. Ako maďarsky cítiacu zaiste sa ťa trápne dotkne vec. Ale dúfam, že k vôli mne potlačíš svoju antipatiu a nebudeš sa hnevať. Nový československý plukovník je naším príbuzným a mojím dobrým priateľom, s ktorým sme sa ešte za svetovej vojny spriatelili. Rád by som ho pozvať k nám za hosťa, kým bude tu. Rodičia súhlasia. Len by som rád vedieť, čo poviete vy na to…

Margita bez podozrenia pozrela na brata.

— Musí byť oduševnený vojak, keď sa nerozlúčil so svojím plukom ani po štátnej premene, — poznamenala. — Je starý?

— Nie. Najviac tridsaťpäťročný.

— A je už plukovníkom! Musel si získať veľké zásluhy vo vojne, keď tak rýchlo postupoval.

— Veľké zásluhy má, ale nie také, na aké ty myslíš. Veľké zásluhy získal si vo vojne a v politike pri utvorení sa republiky…

Margita roztvorila oči naširoko.

— Teda musel bojovať a pracovať v nepriateľskom tábore. Kedy a ako si sa s ním spriatelil natoľko?

Ervin, vidiac u sestry krotký, povoľný spôsob, zodvihol hlavu a odhodlane sa priznal:

— Ako nepriateľskí dôstojníci soznámili sme sa vo francúzskej poľnej nemocnici.

Margite zablyslo v očiach. Zo slov bratových porozumela i tomu, čo on zamlčal, a akoby žartom mu vytýkala:

— Ty si v tajnosti takéto priateľstvo nadviazal?! A teraz ho chceš uviesť k nám, aby si i nás spriatelil s ním?!

— Len o to ťa prosím, aby si zachovala oproti nemu spôsoby popredného domu.

Margita, významne prízvukujúc slová, odpovedala:

— Obzriem si tvojho plukovníka, a keď bude toho hoden, budem sa oproti nemu chovať tak, ako ty…

Teraz bolo vidieť na Ervínovi prekvapenie. Nechápave díval sa na sestru.

— Ako, i ty?!

Margita usmievave pozorovala účinok svojich slov. Napokon povedala:

— Myslel si, že dejinné národné vzkriesenie zachvátilo len mužské srdcia, a ženské nie? Veru schytilo i dievčenské srdcia…

Ervin složil knihu. Radosť a úzkosť sa mu zamieňaly na tvári.

— Keby si bola voľná, s radosťou by som prijal tvoje slová. Ale ty si už svoj osud položila do rúk iného muža, ktorý sa pridružil k Maďarom a presťahoval sa do Maďarska. Ty si mu sľúbila, že ho budeš nasledovať. A teraz svojou národnou zmenou vsunula si rozhraňujúcu národnú demarkačnú čiaru medzi seba a neho…

Margita zamračene schválila:

— Tak je. A nikdy viac nebudeme môcť odstrániť tú národnú demarkačnú čiaru. Preto ani krajinskú demarkačnú čiaru nebudem môcť prestúpiť, aby som nasledovala Richarda. Lebo Maďarsko by prijalo zpät len maďarsky cítiacu Slovenku.

Ervin starostlive pozeral na devu.

— Slovo ťa jednako viaže k Maďarsku. Čo si počneš teda?

— Tak zariadim veci, aby som nemusela dodržať slovo.

Vstala. Prešla k písaciemu stolíku. Z priečinka vytiahla niekoľko popísaných hárkov a položila ich pred Ervina.

— Poviedka môjho návratu k národu. Pre Richarda som to napísala, aby som mu to príležitostne mohla poslať. Už v jeseni som to začala písať. Odtedy stále opravujem a mením, aby som úplne odstránila neporozumenie národného rozdvojenia. A odtedy strežiem na príležitosť, v ktorej by moje priznanie najlepšie získalo Richarda. Aby ani včasným, ani neskorým príchodom neztratilo svojho požadovaného účinku. Možno, že to ani neodošlem, lebo sa budeme môcť ústne dohodnúť. Ale v tejto smutnej kríze dobre mi padlo s nádejou pracovať na týchto riadkoch. Prečítaj ich i ty. Rada by som počula i tvoju mienku. Čítaj nahlas. Nech počujem, ako znejú ústne, či by ich nebolo treba ešte opravovať…

Ervin vzal list do rúk a hlasne čítal:

Zásvit svobody ožiaril i naše okolie.

Nastal dejinný krajinský prievrat. Vonkajšie, viditeľné zjavy jeho obtiahly celé mesto. Svobodu oznamujúc, zavialy prvé slovenské zástavy. Oproti nášmu kaštieľu prebudení Slováci postavili triumfálnu bránu, takto označujúc, že i on patrí k mestu. Z ďalekých krajov hrnul sa sem ľud, aby privítal osvobodzujúce československé vojsko. Najviac sedliakov. Z pánov len niektorí sa odvážili postaviť sa v odpor maďarskému chápaniu, ktoré ich označovalo ako zradcov…

Keby ste Vy tu boli bývali, i Vy by ste boli medzi tými, ktorí podľa maďarského spôsobu sa chovali proti štátnemu prievratu. A i mňa by ste boli akiste prinútili, aby som sa spolu s Vami utiahla do izby, ležiacej oproti Maďarsku, aby sme ani nevideli príchodu slovenských osvoboditeľov.

Boli ste už ďaleko. Vzdialili ste sa pred krajinskou zmenou ešte v príhodný čas do Maďarska. Pokojne ste sa prechádzali po peštianskych uliciach. Svojím odchodom razom ste sa zbavili povinnosti protiviť sa štátnemu prievratu.

Bola som samotná. A medzi nás postavená štátna hranica ako by bola úplne oslabila účinok Vašej národnostnej protiváhy. Nemohla som zlomiť osudnú príťažlivú moc národnej a štátnej zmeny, odohrávajúcej sa na slovenskej zemi.

Táto sila a veľká duševná nespokojnosť viedly ma do izby oproti slávnostnej bráne a nútily ma prechádzať sa hore-dolu rýchlymi krokmi. Kedy-tedy zastavila som sa pri obloku, aby som hodila zrakom po oduševňujúcom pripravovaní.

A ako by sa boly vytratily zo života všetky iné príhody a city môjho srdca, len tie city sa vynorily predo mnou, ktoré som pociťovala vtedy, keď som vyšla do života vychovaná ako Maďarka, s dušou úplne a úprimne ľnúcou k Maďarom. Ale oni ma neuznali za seberovnú. Príležitostne dávali mi pocítiť, že som len odrodilkou im poddanej národnosti.

Vtedy všetko, čokoľvek sa ma bolestne dotklo, i nehodné zneucťovanie, ticho som znášala. Verila som, že to znášať je povinnosť Bohom prikázaná. Len viera v maďarskú povýšenosť sa sklátila vo mne. Už som sa nemohla nútiť, aby ma i naďalej prenikala.

Toto bolo prvé moje vyšinutie sa z koľají maďarského cítenia. To by azda ešte viac bolo zosilnelo, keby som sa nebola sišla s Vami. Váš príchod doniesol do môjho života lásku a akúsi zvláštnu blaženosť. Pokladali ste sa za Maďara. Preto i ja som sa snažila dostať do starých koľají svoje maďarské cítenie. A pomaly vžila som sa do svojho národnostného osudu. Vašou maďarskosťou posilnila a oduševnila sa i moja.

A keď na prvé neisté zvesti o obsadení slovenskej zeme ste sa rozhodli, že si vy volíte ukrátenú maďarskú krajinu za svoju vlasť a dali ste sa preložiť ta, pustila som Vás, lebo som myslela, že je to mojou povinnosťou. Ale jednako nemohla som necítiť veľkú nespravedlivosť, že Maďari toľko ťažkých povinností uvaľovali na svojich inorečových občanov, čím zväčšovali svoju krajinu a rozmnožovali svoju moc…

Vy ste to všetko neprecítili. Odchádzali ste len s tým citom, že sa stala Maďarom do neba volajúca krivda. A len proti tomu ste sa búrili.

Ale ja ostala som doma s tým citom, že Vaším odchodom mne a môjmu národu stala sa krivda. A v samote so všetkých maďarských strán padlé urážky obnovily sa v mojej duši až k prvej, osudnej a najbôľnejšej. A krajinský prievrat nevzbudil vo mne proticit, len mocnú túžbu po tom, aby tieto urážky nikdy nemohly sa viac obnoviť. A musela som hľadieť na prvé slávnostné zjavy osvobodenia…

Maďari vyniesli zvláštny zákon proti národnostiam. Pre blaho Maďarov zakázali nám, aby sme sa priznávali k svojeti a oddali jej celé srdcia. Ale to nám už nedovolili, aby sme sa pokladali za rovnocenných s Maďarmi. Národnou výchovou nás vyzdvihli z podriadeného národného postavenia, aby nás potom v životnom boji odvrhli zpät. A musela som vidieť, ako jednotlivci priznávajú sa otvorene k národu slovenskému a ako prijímajú smelo národnú svobodu z rúk osvoboditeľov.

Neodvrátila som sa ani vtedy, keď pod velením plukovníka prišlo osvobodzujúce vojsko.

Ľud oduševnený vítal vojsko. Hlavný vodca Slovákov pozdravil plukovníka. Potom vykročilo z radu dievčatko v bielych šatách a odovzdalo mu kyticu.

Plukovník usmievavo prevzal kvety a začal hovoriť.

Ticho som otvorila oblok. Chcela som počuť, čo bude rozprávať, kto nosí súčasne meno zradcu i osvoboditeľa.

A zavznel jemný hlas plukovníkov:

„Z ďalekej zeme, so zástavou svobody, v cudzine vydobytou, prišli sme osvobodiť náš národ a vlasť.

Slávnostné naše opojenie premenilo sa v svätú modlitbu, keď na prvý končiar postavili sme zástavu svobody. V očiach so slzami radosti padli sme na kolená a prosili Boha, aby požehnal náš príchod, vlasť a národ. Ťažká práca čakala na nás. Za tisíc rokov bol náš národ v porobe a v jeho srdci národné povedomie zahrdúsené sebaponížením.

A Pán Boh i požehnal náš príchod. Státisíce slovenských sŕdc sa prebudilo z národnej mŕtvoty a veselo sa pridružilo k našej zástave.

Desaťtisíce povstaly, aby dokázaly, že žije ešte a chce žiť národ slovenský. Že svoj vlastný národný život chce žiť, svoju národnosť milovať, svoju reč zachovávať, svoju kultúru vyvinovať a vlastnej národnej sláve slúžiť…

Táto svätá vôľa sdružila i vás okolo mňa. To vám dodalo sily, aby ste striasli so svojich sŕdc tiaž tisícročnej poroby a otvorene nasledovali nás. Nech Boh požehná teda i vaše pripojenie sa.“

S nekonečným udivením som sa dívala na hovoriaceho. Nepoužil buričských, krvavých a pomstou sršiacich slov. Skromne a s božím menom v ústach prišiel sem. Nechce nikomu škodiť, na nikom sa pomstiť. Len svojmu národu slúžiť. A božské požehnanie prosí na svoje snahy.

Užívali kedysi mena božieho s dôrazom, keď udúšali národné presvedčenie v srdciach Slovákov. A o božské požehnanie sa opieral i ten, ktorý chce vzkriesiť zahrdúsené národné povedomie. Kto zneužíval mena božieho?!

Tázave dívala som sa na hovoriaceho plukovníka a na jeho skrúšených poslucháčov. Ani v jedinej tvári nejavilo sa vedomie hriechu. A tak som cítila, že keď bez strachu viny mohol to urobiť utlačovateľ, tým skôr môže to učiniť osvoboditeľ. A keď som sa necítila vinnou, že som poslúchala utlačovateľov, tým menej môžem byť vinnou, keď veľkým, vznešeným nachádzam príchod osvoboditeľov a kochám sa v zástave, ktorú so sebou doniesli.

Vyhýbajúc sa z okna, počúvala som ďalej plukovníka. On v ten čas hovoril:

„A teraz každú piaď zeme, ktorú obsadíme, učiníme svojou vlasťou s prekypujúcim citom svojho srdca a každé nám naklonené srdce členom svojho národa. Trpelivý a shovievavý som oproti tým, ktorí cudzo, ba s nenávisťou nás prijímajú. Čakám trpelive a s odpustením kajanie zblúdilých, kým nepríde čas, keď Slováci, ktorí prežili búrky tisícročia, sa sjednotia v mocný a jednotný národ.

Pomáhajte nám i vy v týchto snahách. Slovenské srdce sa nezvrhlo v tisícročnej porobe. Stalo sa veľkým, trpelivým, nezištným, dobroprajným. Porozumie všetkému, odpustí každému. Zachovajte si toto srdce i v svobode. Týmto srdcom žite a obetujte sa národu a vlasti. S týmto porozumením a odpustením rozširujte medzi zblúdilými naše národné učenie a snažte sa ich vrátiť národu svojmu. Konajte každý na svojom mieste, podľa svojich schopností, svoje národné povinnosti. Buďte v citoch, slovách, účinkoch svojich Slovákmi. Buďte odvážni a silní v národnom svojom začiatku, aby pred víťaznými národnými postupmi zahanbene ustúpili tí, ktorí neuznávajú a zneuctievajú naše národné práva. Dajte sa teda v mene božom do práce!“

Potom vojenská hudba zahrala hymnu. Po prvý raz zavznela slovenská hymna na tomto vidieku. Väčšina z prítomných jej ešte nepočula, len podľa postoja vojakov, vzdávajúcich česť, tušili, aká je to pieseň. A s precítenou zbožnosťou ssali do seba každý zvuk, aby im naveky ostal v srdciach.

Udivenými očami pozorovala som všetko, kým vojsko na čele so svojím plukovníkom a s vítajúcim ľudom neodišlo do mesta.

Keď sa vyprázdnil priestor pred slávobránou, zatvorila som oblok. Išla som preskúmať izby, ležiace proti hradskej, či nepristihnem i niekoho iného v podobnom tajnom kochaní. Chcela som sa uspokojiť tým, že to i iní robili. Ale ako som vstúpila do pracovne Ervinovej, ustrašene som sa zarazila.

V izbe na krbe stála Vaša podobizeň. Odstrašujúci zákaz maďarského národa, s nemo prosebným upozornením milujúceho muža, znázorňoval tento obraz.

Cítila som už príťažlivú silu svobody, ale neosvobodila som sa ešte úplne z maďarského podmanenia. A pod vlivom Vašej podobizne zdesená som chápala, čo som urobila. Dívala som sa na príchod zradcov, počúvala som slová zrady, kochala som sa v zrade…

Trasúc sa zo strachu pred hriechom, opustila som oproti hradskej ležiace izby, aby som nevidela ani miesta pokušenia.

Odbehla som do svojej izby. Zastala som pri obloku a uprela som zrak smerom Maďarska. Celé dni som sa tu skrývala. Daromne. Pred mojím duševným zrakom i tu sa zjavila scéna, ktorá odohrávala sa na ceste, a prudko ma pokúšala.

Znova som precítila, čo som cítila vtedy, keď s opravdivým srdcom som sa naklonila k Maďarom a oni s pyšnou prevahou dávali mi cítiť, že som len renegátkou im poddanej národnosti. A prenasledovala ma myšlienka, že sa ten ponížený národ už vymanil z poddanstva a stal sa panujúcim, že je už dovolené sa mu priznávať, ho milovať, velebiť. A keby som sa k nemu priznala, členovia toho národa nikdy by mi nevyhodili na oči, lebo by mi ani nemohli vyhodiť, že som sa vtisla medzi nich…

V spojení s týmto hnal sa odstrašujúci zákaz z Maďarska. A ja v bolestnej pochybnosti svíjala som sa medzi pokúšaním a zákazom.

Jedného pozdného večera, prenasledovaná napätými citmi, vykradla som sa z kaštieľa. Opatrne som otvorila vonkajšiu bránu. Vyjdúc na cestu, k slávobráne, chvíľku som striehla, či nejde nejaký pozdný chodec. Potom rozhodným pohybom vytiahla som z pošvy slovenskú zástavu a odniesla som si ju do spálne.

V spálni stojí malý oltár. Blízko oltára visí vaša podobizeň, ako znak našej čistej a pravej lásky.

Svesila som tento obraz a spolu so zástavou položila som ho na lavicu pred oltár. Nech sa sídu známky pokušenia a zákazu! Nech zápasí ich význam v mojom srdci do konečného rozhodnutia pred tvárou Boha!

I v chyži pôsobila zástava tak vznešene, ako na bráne. Tu však už neviala predo mnou ako znak pokušenia. Videla som v nej len víťazný symbol národného vzkriesenia. Jej význam vzbudil vo mne svätú skrúšenosť. Úplne rozohnal strach, pochádzajúci zo zdedeného tisícročného národného bludu. A víťazne som precítila svätú odhodlanosť, víťaznú radosť a národné prebudenie ľudí, ktorí ju vyvesili. Ako by tým, že som ju odniesla sem, stala sa nielen mojím majetkom, ale ako by som i seba bola darovala zástave.

Pozorovala som oltár, ale moje svedomie už sa neozývalo v prospech maďarského ducha. I v národnej zmene videla som pohľad Boha Otca otcovským, dobrotivým, požehnávajúcim. A nevýslovným, sladkým upokojením sa naplnilo moje srdce. A v tomto upokojení som pocítila, že Boh je spravodlivý. Jemu je každý národ rovnako milý, kým sa nespustí ciest božích. Neposkytuje svoju pomoc a ochranu len niektorým národom. A že Boh cez tisíc rokov, ešte i pod cudzím panstvom, udržal Slovákov a pre ich trpelivosť vrátil im svobodu, nemôže to byť vinou, keď niekto, mimo vlastnej viny slúžiac inému národu, vráti sa k svojmu vlastnému národu.

A uspokojila som sa božským podivuhodným rozhodnutím. Cítila som, že iste, smele a oddane môžem sa vrátiť do jeho lona. Zvíťazil význam zástavy i v mojej viere, lebo bez ťarchy hriechu mohol zvíťaziť v mojom srdci…

Po tejto premene môj zrak mimovoľne preletel s oltára na Vašu podobizeň.

Zatrasúc sa, klesla som do lavice. Duch víťazstva ako by bol úplne odohnal zákaz; cítila som len bolestnú ozvenu, ktorú mi vytvoril Váš obraz.

Dlho som ho pozorovala. Ako milovaná a milujúca bytnosť som ho pozorovala. A na obraze sa tiež len tie milé črty odrážaly. A jednako ako by nás už nebola viazala sladká dôvera a vernosť. Ale v láske ostali sme starými, len národne sme sa rozdvojili.

Žalostná rozčulenosť sa ma zmocnila. Náš národný rozchod môže pôsobiť i na našu lásku. Už vopred spúšťa tmavé tiene. Čo máme urobiť, aby sa spojila prietrž medzi nami vzniklá?!

Skloniac hlavu do rúk, premýšľala som o tom, čo máme robiť, aby sme odstránili medzi nami vzniklé rozpory. Do ktorej čiastky sveta máme utiecť, aby sme necítili kliatby dedičného národného omylu? Kde by sme mohli najsť toto miesto, aby sa nám obom otvoril nový šťastný domov?

V Maďarsku? Maďarská vlasť nemôže poskytnúť sladkého, šťastného domova prebudenému Slovákovi. Maďarská vlasť prijala by ma zpät a poskytla by mi domov len vtedy, keby som upadla zasa do temného národného bludu. Toto je však nemožné…

Na Slovensku? Slovenská zem nepresiakla dedičným bludným životom tisícročného panstva. „Slovenský národ tisíc rokov žil v poddanstve. Jeho srdce sa nezvrhlo v porobe, ale stalo sa veľkým, trpelivým, nezištným, dobroprajným. Porozumie všetkému, odpustí každému…“ povedal plukovník. Jeho požiadavky oproti Vám zaiste neboly by nevyplniteľnými…

Pozdvihla som hlavu a žiariacimi očami pozrela som na oltár. A rozhodla som sa, že Vás zavolám zpät.

Na slovenskú zem môžete sa vrátiť i ako Maďar. A aby Vám bolo možné vrátiť sa, obľahčím Vám Váš zpiatočný príchod a umožním, aby ste tu mohli ostať. Slovenská vlasť môže nám poskytnúť šťastný a sladký domov, lebo tu pokojne sa môžu dohodnúť naše city, ktoré sa dostaly proti sebe.

I moje srdce je slovenské. Nežiadala by som, aby ste zapreli svoj národ. Nepokladala by som za hriech, zradu Vašu lásku k vlastnému rodu. Žiadala by som len, aby ste dokázali, že ani maďarské srdce nezvrhlo sa v tisícročnom panstve, a aby ste premohli tisícročné predsudky. Aby ste sa povzniesli nad predsudok panujúceho národa, ktorý popiera národné práva iných, a uznali i moje národné právo. Vtedy naša láska by premohla náš národný rozchod a prekonala by krízu prechodu. A podľa vlastnej vôle vydobyli by sme si spokojné blaho v týchto dejinných zmätkoch…

Áno, zavolám Vás zpät.

A Vy sa vrátite. Ale nevrátite sa tak, ako ste odišli. Nie s pyšným, nemilosrdným predsudkom, ktorý vás nútil vysťahovať sa. Vrátite sa ako taký Maďar, akého vždy si želal vidieť Slovák…

*

Ervin prestal čítať a položil list na stôl. Potom vstal, prešiel sa po izbe. Zrak spustil, ako by zovrubne skúmal koberce.

Nezbadali, že sa pohla záclona dverí a v otvore zjavila sa sestra Eva. Chvíľku zarazená dívala sa na nich. Potom zasa zmizla.

Ervin vtom zastavil sa pri Margite.

— Azda Maďarovi by si toto ponúkla?

Margita, zadivená tou otázkou, odpovedala:

— Áno.

— Ako Maďar nikdy by neuznal tvojho národného práva. S tisícročnou nemilosrdnou, panujúcou pýchou národa maďarského by odsúdil a odmietol tvoje národné obrodenie.

Margite sa oči úžasom rozšírily.

— Nepokladáš Richarda za schopného, aby sa mohol postaviť proti mylnej viere národa maďarského?

Ervin si sadol a trochu pokojnejšie povedal:

— Ako Maďar by sa ani nepokúsil o to. Lebo tým by ukrátil maďarskú krajinu a panovačnosť Maďarov. Zkúšobný oheň veľkej doby len tieto tri záporné slovíčka vytiahol z Maďarov: „Nie… nie… nikdy!“ A túto odpoveď by si dostala i ty na svoje podmienky od maďarského muža.

Margita krútila hlavou.

— Ako, teda ani láska nemohla by ho pohnúť na veľkomyseľnejšie, šľachetnejšie vyjadrenie?

— Časom, keby sa presvedčil, že všetko odporovanie je zbytočné, azda áno. Ale dnes, v kritických a rozhodných časoch nie.

— Mám čakať teda dotiaľ?

— Obráť sa k inému spôsobu. Urob z Maďara Slováka.

Margita s nekonečným zadivením uprela zrak na brata.

— Mám ho zpät zavolať na svobodné Slovensko ako podrobujúceho sa Maďara a ako člen vládnúceho slovenského národa mám zachádzať s ním tak, ako to robili svojho času Maďari so mnou?! Veď by to bola nehodná pomsta tomu, koho milujem.

Jej hlas znel rozhorčene. Ale Ervin sa len usmieval.

— Nemyslel som tak. Pravému Maďarovi ani ja nebránim maďarskosť. Keby bol Richard pravý Maďar, radil by som ti len: „Nasleduj ho, alebo pretrhni s ním spojenie.“ Ale tu ide len o pomaďarčeného Slováka…

Margita ho prekvapene pretrhla:

— Ako, teda Richard nie je pravý Maďar?

— Nie. Som istý, že je slovenského pôvodu.

Kedysi jeho starý otec sa pomaďarčil. Bol v službách, ako potomok zničenej zemianskej rodiny, u grófa Deésyho ako panský správca. Ticho, bez nárokov prišli na vidiek, nepýšiac sa svojím zemianskym pôvodom. Nepokúsili sa znova povzniesť svoj rod. K tomu treba pripomenúť i zvláštnu priazeň maďarského grófa, ktorý vo svojom zamestnancovi ctil si jeho zemianstvo. A nikto nepátral po ich pôvode.

— Veď keď je slovenského pôvodu, tak to musí určite vedieť. Aké tvrdé musia byť jeho maďarské city, keď neostal tu, a mohol ostať. A márne by som ho upozorňovala na to, že je Slovák, v duši i naďalej by ostal tvrdým Maďarom. Alebo azda myslíš, že maďarsky cítiaci Slovák by bol náklonnejší?

Ervin záporne krútil hlavu.

— Ba naopak. Maďaróna charakterizuje, že vo vlastenectve chce prekonať i pravých Maďarov. No a trochu sa i boja pomsty Maďarov.

Tvár Margitina začala sa vyjasnievať.

— Už šípim, na čo si mieril. V svojich trápnych hútaniach neraz som cítila, že je nemožné preklenúť medzi nami vzniklú priepasť, že len vtedy mohli by sme byť nerušene blaženými, keby neboly medzi nami národné rozdiely.

— To si dobre pocítila. Láska nemôže vyrovnať národné rozdiely dvoch rozdelivších sa národov. Lebo medzi nimi nikdy nemôže nastať taký neutrálny pomer, ako medzi dvoma národmi, ktoré nikdy spolu nesúvisely. V riadnych okolnostiach ste necítili týchto národných rozdielov. Ale mohly by nastať také časy a okolnosti, také veci, ktoré by mohly medzi vás vniesť národné rozdiely a nepriateľské city. A čo by teba plnilo národnou hrdosťou a radosťou, jeho by to zarmucovalo. Čo by zasa jeho povinnou hrdosťou naplňovalo, urážalo by tvoje národné city. A toto by pomútilo vašu blaženosť a strpčovalo váš život. Teba by to dvojnásobne bolelo, keby si videla, že on sa korí inému národu a necíti so svojím. Akže chcete byť nerušene blaženými, tento zdanlivý národný rozdiel musíte úplne zrúcať. Si národne uvedomelé slovenské dievča, a ja pokladám za tvoju povinnosť, aby si získala pre svoj národ toho, koho miluješ.

Margita vstala celkom rozčúlená. Oči jej žiarily.

— Získam si ho zpät, za každú cenu! Keď bude treba, ešte i do Maďarska sa presťahujem na čas. A privediem ho zpät. Veď kedykoľvek sa budeme môcť presťahovať, keď to budeme pokladať za vhodné.

Nezbadali, že Eva zasa stojí za odchýlenou záclonou a hnevlive ich pozoruje. Pri posledných slovách trpko sa zasmiala.

— Len tak, tak… Len prejdi čím skôr do Maďarska! Len aby si sa ta dostala, veď ti vyženú z hlavy tvoje nacionálne pošetilosti… Neslýchané, aké pohoršlivé reči počuť v našom zemianskom maďarskom kaštieli!…

Margita v rozpakoch hľadela na Evu. Ervin vstal a so žartovným posmechom klaňal sa pred Evou:

— Aby sa slečna nenudila v svojom zatíchnutom kaštieli…

Eva, hrdo vztýčiac hlavu, odsekla:

— Ak je to vtip, je málo duchaplný, a ako urážka sa ma nedotkne!

— Nie?! — vysmieval sa ďalej Ervin. — Tak ťa ešte poteším driečnym československým plukovníkom. Pre teba ho uvediem do domu. Lebo tebe som ho určil. K tvojej vysokej, rozkošnej postave lepšie by pristal, ako Tornay, ktorý je nižší ako ty. A toto vždy urážalo môj krásocit, keď som ťa videl s ním.

Eva rozhorčene vybúšila:

— Nechaj si svoje hrubé žarty! V takýchto vážnych, kritických časoch účinkujú zle. Za roky sme sa usilovali, aby sme statočne a verne nosili meno maďarského zemana. A vy teraz z okamžitého slovenského oduševnenia to šliapete.

Ervin krátko poznamenal:

— A to sa ti nepáči?

— Patríme do najvyšších mestských kruhov. Ale sme sa neuspokojili s tým. Ešte vyššie sme sa snažili, k najvyšším šľachtickým domom. Ale tam nám akosi vyhýbali. A našou snahou bolo, aby sme sa konečne jednako len dostali do ich kruhov.

— Ja nie, — riekla ticho Margita.

— Ty nie, — odpovedala Eva. — Ty si sa uspokojila so synom panského správcu. Ale my ostatní sme sa snažili do výšky. A teraz ste odrazili cestu ta vedúcu. Naše postavenie urobíte pochybným ešte i v kruhoch mestských. Vyššie kruhy majú v každej otázke svoju vlastnú mienku, ktorá je pre každého jej člena záväzná, a rušiteľov poriadku vylúčia. V národnostnej otázke prijatá mienka tej spoločnosti okolo nás je: maďarské smýšľanie. Dosiaľ sa nik neopovážil sprotiviť tejto zásade. Na hanbu vy prví rušíte poriadok.

Ervin ľahostajne odvetil:

— Veľmi ľutujem, ak som urazil citlivosť tejto chúlostivej spoločnosti. Ale národné cítenie neprofanizujem medzi otázky módy a nekonám podľa mienky niektorých spoločností.

— Ak ste už natoľko klesli, nech je tak! — vybúšila s hnevom Eva. — Proti tomu je i tak zbytočné vystupovať. Aby ste mohli pochopiť hĺbku môjho náhľadu, musela by som najprv vaše srdcia premeniť v staré…

— A to je nemožné…

— No, vidíš! Načo zbytočne rozprávať? Len o to vás prosím, majte i na mňa ohľad. Ákoš Tornay de Füzeš a Tornavár nemôže si vziať dcéru neverného zemäna. Opanujte sa aspoň do tých čias, kým sa nevzdialim z domu a kým sa natoľko nevyrovnajú a neuvedú do poriadku krajinské protivy, aby nemohly skaliť náš dobrý rodinný pomer. A ani sa nesluší tak zavčasu ukázať farbu. Zo sústrasti ste podlžni týmto odročovaním zašlému panstvu a starému svojmu národnému presvedčeniu.

Ervin, obmäkčený, tíšil sestru:

— Sľubujem ti, že nakoľko budem môcť, budem sa strániť každého vlasteneckého verejného vystupovania a manifestácií, kým tvoj osud nebude spečatený. Budem sa usilovať, aby naša národná zmena ostala medzi stenami domu. No, darmo, plukovníkovi nemôžeme vyhnúť. Ako rodine a priateľovi musí byť i tak otvorená brána nášho domu. Ale k vôli tebe tak zariadim vec, aby ho z úradu umiestili u nás. A zdanie bude zachránené. Prijmi ho teda i ty srdečne a viď v ňom len rodinu.

— Uvidím, — povedala Eva.

A zachmúrene hľadela za odchádzajúcim Ervinom.