ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhé ráno Filip Oravský so zamračenou tvárou sa prechádzal po parku.

Pohnute pozeral na každý strom, krík, kvetinu, trávu, sochy, ohromné vodostreky, na krásu parku, na opravený kaštieľ. V zanedbanom stave bol celý majetok, keď ho prevzal od skrachovaných majiteľov. A s nežnou opaterou krášlil a zväčšoval svoj zemiansky domov, ako staré hniezdo, ochranný hrad svojim budúcim potomkom.

Umelcami dal vyhotoviť náradie kaštieľa, aby bolo z tej doby, v ktorej táto rodina v lesku svojom začala sa dvíhať, a aby zodpovedalo na najvyšší stupeň šľachtictva povzneseným potomkom. Slávny umelec-maliar namaľoval obrazy všetkých členov rodiny. Oravský najväčšiu miestnosť kaštieľa premenil v rodinnú obrazáreň a umiestil v nej tieto portréty, ako jasné svetlo obnovateľov rodiny, ktorých pamiatku s úctou a pietou budú strážiť potomci…

A teraz zrušia zemianstvo, šľachtictvo a podkopú to, čo si za dlhé roky získali!

Nemohol sa bez istých podmienok vžiť tak ľahko do novôt, ako syn. A s trpkosťou si spomínal, že taká slávna vec, ako národná svoboda, neprišla bez tiennych stránok.

A rád by bol vedel, ako to prijali ostatní zemäni a šľachtici, ostavší na Slovensku, ako Maďari, tak i Slováci. Aké stanovisko zaujímajú? Akú mienku má Andráš Teleky o tejto veci? On je pravý Maďar. Podľa svojho rodu a príbuzenstva má prístup do najvyšších kruhov župných šľachticov. Jeho advokátske zamestnanie zaviedlo ho i do nižších kruhov zemianstva, ba i medzi úradníctvo meštianskeho pôvodu. On vždy má zvesti o verejnej mienke.

Vytiahol hodinky a pozrel na ne. Bolo deväť hodín. Bolo ešte včas. Ale vedel, že Teleky je už v kancelárii. Rozhodol sa navštíviť ho.

Dal zapriahnuť a odviezol sa k Telekymu.

Teleky mal práve návštevu. Felix Baum, košický advokát, navštívil ho v akejsi súdnej veci. Po skončení v prijímacej izbe fajčili a shovárali sa o politike.

Oravský ich ani najmenej nevyrušil. Ba naopak, Teleky ho ako priateľa srdečne privítal. I Baum sa mu zaradoval. Azda počuje i od neho niečo, čo mu môže na dráhe života osožiť.

Baum bol pomaďarčený Nemec. V zmätkoch prievratových neztratil ani hlavy, ani srdca. Zastavil sa na rozcestí a s prísnou pozornosťou uvažoval o udalostiach. Od svojho nemeckého pôvodu sa už veľmi oddialil. Slovenská svoboda nemohla nadchnúť Nemca vrátiť sa k vlastnému národu. Slovenskej zemi pripadlo omnoho menej Nemcov, než aby sa vyplatilo vrátiť sa k svojmu pôvodu. Ani k osvobodenému národu nebolo by hodno sa prispôsobiť. Slováci majú svojich vodcov a velikášov. Medzi nimi by nemohol vynikať. Uznal, že bude najlepšie, keď ostane Maďarom a s maďarskou politikou bude špekulovať. Maďarskí velikáši a vodcovia pridržiavajú sa rodnej zeme. Maďarská menšina na Slovensku nemá ešte schopných vodcov. Keď sa obratne dá do toho, môže mať peknú kariéru i politické vodcovstvo.

Teleky ponúkol cigarou Oravského. Oravský si zapálil a prívetive obrátil sa k Baumovi:

— Čo nového v Košiciach? I tam sa tak zveľaďuje československý režim, ako u nás?

Baum pohŕdave hodil rukou:

— Dočasná komédia je všetko.

Oravský s utlmeným úsmevom nadhodil:

— Vy vec nepokladáte za to, čo je. Vážne je to. Na tvári Telekyho zjavil sa vlastenecký bôľ a smútok. Potom i on s opovržlivým prízvukom potvrdil:

— Tak je. Len dočasné je všetko, keď i dlhšie potrvá ich čas, ako by sme chceli.

— Tak počuť, že zrušili i zemianstvo, — poznamenal Oravský.

— Nech len zrušia! — vybúšil Teleky. — Naše zemianstvo je maďarské, preto nemôžu nás olúpiť oň. Nás tým nevyženú zo Slovenska, Ostaneme na miestach. Slávne a vznešené poslanie čaká tu na nás, na Maďarov. Vyvinovať maďarskú kultúru na zemi slovenskej, zachovávať a udržiavať maďarské city a maďarský kult v srdciach Slovákov. Udržať tieto slovenské srdcia, ktoré sú ešte naše, a zpät podmaniť, ktoré sme už ztratili. Lebo čie bude slovenské srdce, toho bude i slovenská zem. Česi získali slovenskú zem pre Československú republiku tým, že si najprv získali srdcia rozhodujúcich Slovákov. Teraz, keď štát tvorí i slovenská zem, nebudú klásť nejaký veľký dôraz na to, aby i srdcia Slovákov boly ich. Musíme byť teda na pozore, aby sa tieto zanedbané srdcia vrátily k Maďarom, aby sme ich pomocou znova utvorili „Veľké Maďarsko“.

Baum sa usmieval ako človek, ktorý je spokojný sám so sebou.

— Tak je, — zdôraznil. — Predbežne musíme počítať len s maďarsky cítiacimi Slovákmi. Musíme sa usilovať, aby v ich srdciach nezobudilo sa slovenské povedomie, aby sa i v svobodnej vlasti hanbili priznávať sa k slovenskej národnosti. Na prebudených a roduverných Slovákov príde len vtedy čas, keď bude treba odporcov, aby Slováci nedosiahli úplného víťazstva na Slovensku.

Oravský otvoril oči naširoko a nechápave díval sa na Bauma.

— Nerozumiem… naozaj nerozumiem…

Baum, dívajúc sa na neho, začal mu vysvetľovať:

— Tak bolo už od začiatku sveta a tak ostane až do konca, že keď sa dvaja spoja v niečom, hoci sú i bratia: slabší, citlivejší, nezištnejší vždy len kratšie ťahá. Na to príde i české i slovenské bratstvo. Ani prorokom netreba byť, aby človek nepredvidel, že Slovák bude ten ukrátený brat. A či bude pokojne trpieť, či sa bude búriť proti tomu, to uvoľní povrazy medzi týmito dvoma národmi a na naše mlynské koleso bude hnať vodu. Keď Slováci toto budú pokorne znášať, tak vo svojej svobodnej vlasti budú hrať úlohu národného mrzáka a ztratia tým národnostnú príťažlivú silu. A nám ostanú Slováci, ktorí sa ešte neprebudili, a budú naším nástrojom. Ba ešte i z prebudivších sa Slovákov vždy viacerí pridružia sa k nám, lebo na našej strane bude cez hranice prevedené kúzlo života silného, hrdého a sebavedomého národa maďarského, ktorý je pánom vo svojej svobodnej vlasti. A keď sa Slováci budú búriť, Česi budú na všetko hotoví, aby podržali svoju prevahu na slovenskej zemi… A vtedy príde náš čas. Ohlásime sa, že sme hotoví protiváhou účinkovať za isté národné ústupky. A keď sa zmierni úradný zákaz, už otvorenejšie a prospešnejšie budeme môcť budiť maďarského ducha v slovenských srdciach, aby sa neztratila slovenská zem pre Veľké Maďarsko. Lebo by sme ju len tak ztratili, keby sa Slováci sjednotili v životaschopný a sebavedomý národ a Slovensko by sa úplne poslovenčilo…

Oravský strnule hľadel na hovoriaceho, ako by nemohol pochopiť smysel jeho slov.

Teleky, uspokojive prisviedčajúc, kýval hlavou. Bolo vidieť na ňom, že ledva čaká, aby mohol prehovoriť. Napokon riekol:

— Veru, zem je hlavná vec, národ je len malý prídavok. Keby sme mohli získať slovenskú zem bez Slovákov, mohli by vyvandrovať hoci do Ruska. Ale že bez Slovákov nevydobyjeme zpät Slovenska, musíme sa namáhať, aby slovenské srdce úplne bolo naše, keď príde čas k zúčtovaniu s Čechmi…

Oravskému sa už oči rozumne ligotaly. A cítil, že mu vrie krv. Ale naoko pokojne poznamenal:

— To je výborné… naozaj výborné…

Teleky s víťazným úsmevom pokračoval:

— Teraz ešte nemôžeme nič robiť proti Čechom. Fixná idea veľmocí vytvorila Československo a želá si ho udržať. Preto musíme vyčkať chvíľu, až vyvetrajú ich myšlienky, alebo keď nebudú mať moci udržiavať a podporovať ho. A vtedy si dáme ľahko rady s Čechmi, keď slovenské srdce bude úplne naše. Preto, ako verejnú mienku, musíme zachovávať nádej, že sa Maďari vrátia. A Slovákom treba sľúbiť úplnú národnú svobodu.

— A ak budú žiadať splnenie sľubu? — pýtal sa napnute Oravský.

Teleky pohŕdave hodil rukou:

— Dali by sme im ju. Ale medzitým by sme ich tak vychovali a tak zaobchodili s nimi, aby si neželali žiť v svobode, ale ako hanblivú vec sami by ju odvrhli. My sa už rozumieme do toho…

Hlasom, v ktorom chvelo sa rozčulenie, Oravský povedal:

— Mne to ani na um neprišlo…

Teleky a Baum s povedomím prevahy pozerali naňho. „Neprišlo ti na um, lebo si nie pravý Maďar!“ hovoril mu zrak Telekyho. „Neprišlo ti to na um, lebo ho na to nemáš!“ smialy sa mu oči Baumove posmešne.

Oravskému vstúpila krv do tvári. Ale zato, opanujúc sa, čakal, čo budú ešte rozprávať.

Teleky prehovoril po chvíli:

— Povinnosť naša je teraz ostať na mieste, pozorovať a strážiť. Každý nech na svojom mieste koná svoju povinnosť. Predbežne sa musíme len na spoločné územie stlačiť. Popustiť treba z pýchy a do našej spoločnosti treba pustiť i tých, ktorí boli dosiaľ vytvorení. Musíme usporadovať maďarské večierky a schôdzky a pozývať bez rozdielu triedneho celú spoločnosť. A to všetko preto, aby sme si udržali tých, ktorí sú nám naklonení. A tí, ktorých sme ešte neprijali medzi seba, nech sa líškajú, aby konečne mohli vstúpiť do našich kruhov a srdcom i dušou ostať pri našich myšlienkach. Tých, ktorí sú už napoly ztratení pre nás, musíme verejne vyznamenať a pozvať do svojich domov. Záchranu treba začať u pánov. Musíme zovšeobecniť mienku, že inteligencia je väčšinou maďarská a len sberba sú Slováci. A treba sa snažiť, aby to i Česi uverili a i oni znevažovali všetko, čo je slovenské.

Baum medzitým robil z cigaretového dymu kruhy. Potom usmievave obrátil sa k Oravskému:

— Čo poviete na to?

A zvedave striehol, čo Oravský odpovie.

— Výborne! — odpovedal. — Veľmi ľutujem, že nemôžem ďalej ostať, lebo súrne veci ma čakajú. Len na chvíľku som vošiel…

Cítil, že ztráca sebaovládanie. Vstal a rozlúčil sa s nimi.

— Teda len ostaňme na mieste, pozorujme a strážme! — kládol mu na srdce ešte raz Teleky, keď si podali ruky.

— Áno. Ostaneme na mieste, budeme pozorovať a strážiť! — schválil Oravský.

Ale tajné vyzvanie do boja zažiarilo mu z očú.

Keď bol už na ulici, hlboko si vydýchol. Koč poslal domov. Cítil potrebu pohybovať sa. Osvobodilo sa jeho rozhorčenie a pálčivá trpkosť, ktoré násilím utláčal v rozhovore.

Na jednej zo striech z príležitostnej slávnosti visela zabudnutá slovenská zástava, Po meste prechádzali sa československí vojaci. Hlasnejšie, odvážnejšie, častejšie bolo počuť slovenské slová. Toľké znaky svobody!

Táto svoboda nevstúpila do slovenských dejín tak, ako vstupuje do dejín iných národov. Len toľko priniesla, že teraz už nie úradne, verejne, ale zákerne jej budú kopať hrob. V boji o zem ťažké bremeno kladú na slovenské srdcia, aby sa nemohly viac osvobodiť a v osvobodených srdciach sa nevzbudil slovenský národ, aby nepokladal slovenskú zem za svoju vlasť.

Slováci nemôžu sa tak tešiť zavítavšej svobode a nemôžu v nej tak víťaziť, ako iné národy. Len právo na boj si získali. Lebo dosiaľ nemali práva bojovať ani za svojeť. Svobodou začínajú len boj. Teraz už svobodne a verejne môžu bojovať za svoje práva a za slovenské srdcia, aby v osvobodených srdciach slávne sa vzkriesil a žil národ.

A do boja pripravený Oravský zdvihol hlavu. Z očú mu zasa zažiarilo tajné vyzvanie…

Oproti mu išiel nízky mužský, ktorý starostlive díval sa na dlažbu.

Oravskému blyslo v očiach. Hľa, jeden z určených na ztratenie!

A z diaľky sa pozdravil skromnému človiečku. Ale nie maďarsky, podľa rady Telekyho, ale slovensky. A hlasno, aby to každý mohol počuť.

— Dobrý deň, pane! Kde sa tak ponáhľate?

Ten skoro spadol od prekvapenia. Najpoprednejší človek z mesta pozdravil ho slovensky!

— Ponáhľam sa do úradu, — odpovedal úctive. — Dievčatko mi zrazu ochorelo. Preto som sa opozdil.

A hrdo sa obzrel okolo, či ľudia vidia tento zjav.

— Tak, nezdržujem vás ďalej. Žičím skoré uzdravenie dievčatku, — povedal Oravský.

A šiel ďalej.

Stretol sa s druhým, určeným na ztratenie. Klonil hlavu hlboko na prsia a so sklopenými očami kráčal. Vedel, že krok za krokom sleduje jeho prebúdzajúce sa presvedčenie zdrcujúca všeobecná mienka.

Ale keď Oravský slovensky prijal jeho pozdrav a slovensky sa s ním shováral, tak že to počuli i prechádzajúci, tvár sa mu vyjasnila a hlavu mimovoľne zdvihol. A vzpriamený kráčal ďalej. Smelo díval sa ľuďom do očú. Slovenský príhovor dodal mu odvahy.

Oravský potom zastavil na niekoľko slov nového mešťanostu, ktorého československá vláda postavila na toto miesto. Predstaviteľ novej éry s nezatajiteľnou radosťou prijal jeho približovanie sa.

Vtom pripojil sa k nim nový československý plukovník. Mešťanosta predstavil ich navzájom. Stisli si ruky. Oravský veľmi sa tešil, že v Skalníkovi môže pozdraviť nielen rodinu, ale i dobrého priateľa svojho syna, ktorého si Ervin tak vysoko cení. Skalník rozprával, aké príjemné chvíle strávil s Ervinom vo francúzskej nemocnici.

Mešťanosta ich opustil pre súrnu úradnú prácu. Pohli sa pomalými krokmi. Skalník nevedel, akého politického presvedčenia je jeho príbuzný, preto rozprával len o okolí, o rodinných veciach a o Orave.

Prišli až na koniec mesta. Oravský povedal, že jeho kaštieľ je na pol hodiny cesty od mesta. Koč poslal domov a teraz je nútený pešo sa vrátiť. Ak má čas a neobťažoval by ho, mohol by ho odprevadiť.

Skalník s radosťou privolil. A v príjemnom rozhovore a priateľstve došli domov.

Pred vchodom parku zastali. Oravský vľúdne vyzval Skalníka, že keď sa dosiaľ ustával, aby sa mu páčilo i ďalej. Plukovník sa zdráhal, že je ešte včas. Oravský namietol, že nič preto. Je pravda, že dámy neprijímajú tak včas návštevy, ale môžu si obzrieť park a v jeho pracovni môžu sa ďalej príjemne poshovárať.

Bolo počuť hrkot koča. Statkár zo susednej dediny sa vracal domov. Bol pyšný zemän. Mal tri dcéry, a preto už viac ráz uponížil sa k Oravskému pre jeho syna, lebo starý Oravský bol bohatý. Ale teraz, keď ho zazrel v spoločnosti československého plukovníka, chladne a odmerane sa mu pozdravil. Potom pohŕdave obrátil hlavu v inú stranu.

Ale jeho pohŕdavosť už nebodla do srdca Oravského. S víťazným úsmevom díval sa za ním.

Svoboda jeho vlasti a národa požadovala i obete od neho. Musel prekonať svoj duševný boj. Musel voliť medzi zemianstvom a svojím národom. Zvíťazilo jeho slovenské srdce a stanovisko jeho syna. A ako na znak víťazstva slávnostne viedol slovenského plukovníka do svojho kaštieľa.

*

Obloky rozľahlej prízemnej jedálne boly otvorené do korán. Pod oblokmi sa zelenaly listnaté stromy. Zpomedzi konárov ozýval sa veselý spev vtáctva. Slnečné lúče osvietily sieň.

Pri stole sedely dve osoby, ktoré zameškaly raňajky. Oravská a Eva.

Ostatní členovia rodiny konali už svoju prácu. Otec pochodil mesto, Margita vyšívala na terase, Ervin bol v poli. Obyvatelia kaštieľa vstávali včas, lebo každé ráno prebúdzali sa k šťastnému žitiu a do veľkopanského pohodlia sa ešte nevžili.

Oravská a jej dcéra len výnimečne vstaly tak pozde. Matka sa cítila trochu chorľavou, Eva po včerajšom rozrušujúcom výstupe prebdela celú noc. Len nad ránom si trochu zdriemla a zaspala.

Mlčky sedely oproti sebe. Matka bola zoslabnutá, Eva bledá a zle naladená. Cítily, že sa do ich veselého života v kaštieli vlúdily následky prievratu, ktoré vplývaly i na ich duše.

Eva sa rýchlo naraňajkovala. Prikročila k obloku a hlboko dýchala do seba čerstvý vzduch.

V parku na krivolakej ceste zjavili sa dvaja mužskí. Prechádzali sa pomalými krokmi. Evu zalial tmavý rumenec. Oči planuly jej leskom nenávisti. Rozhnevane vybúšila:

— A už je tu!

— Kto je tu? — spýtala sa matka.

Eva posmešne odpovedala:

— Milý príbuzný!

Oravská vstala. Podišla k obloku a cez lorgnon skúmave pozorovala prechádzajúcich sa.

Vysoký a štíhly plukovník kráčal pokojne popri Oravskom. Mužná sila, sebavedomie a obdivuhodná spokojnosť žiarily z jeho opálenej tvári a celej jeho postavy.

— Nie je pekný, ale veľmi príťažlivý, — poznamenala Oravská ticho.

— Tak sa zdá, že si získal i otca. Naozaj nechápem, ako ho môžete pokladať za príťažlivého, keď sa mu prisudzuje taká neslýchaná a ohromujúca spoluúčasť na vine, ktorú sa nik neodvážil vykonať za tisíc rokov.

— V jeho vedomí nejaví sa hriech.

— Nevidieť na ňom, že celý jeho život pozostáva zo samých zrád. Korektným vystupovaním vie sa držať v spoločnosti.

Oravská zazlievave krútila hlavou.

— Ale, Eva! Veď ho ešte ani nepoznáš!

Hlas Evin znel nemilosrdne:

— Dosť viem o ňom.

Oravská sadla si zas k stolu.

— Nesmie sa s takouto predpojatosťou zaobchodiť s ľuďmi nového režimu. Oni vedia, čo urobili, ako to urobili a prečo urobili. Zodpovednosť je na nich. A oni i zodpovedia za to. Národné a vlastenecké presvedčenie viedlo ich tak, ako kedysi maďarských vlastencov. Nechcem týmto povedať, že medzi ľuďmi novej rasy netreba robiť nijakého rozdielu. Medzi nimi tiež dobre treba vyberať, kým ich prijmeme medzi seba. Každá doba a vláda má svoju pochybnú vrstvu spoločenskú a politickú. Ale česť a úcta prislúcha tým, ktorí si ju zaslúžia, práve tak, ako sme ju dali mužom maďarského panstva.

Eva odstúpila do prostred izby. Prudko triasla hlavou.

— Nežiadam si ich ani poznať!

Oravská hlboko si vzdychla a, skúmave pozorujúc Evu, neistým hlasom povedala:

— A ja sa teším, že brány nášho domu otvorily sa prvému z nich. Oddávna želám si to. Ale neopovážila som sa stať si pred otca so svojou prosbou. Len ticho som čakala ich príchod…

Eva so zadivenou zvedavosťou obrátila sa k matke.

— Prečo si ich tak vrele čakala?

Oravská, trasúc sa, odpovedala:

— Lebo som cítila a cítim s nimi, a aby ich skutky presvedčily i moje dcéry, aby ostaly doma…

Eva sa zasmiala.

— Ale, mama, čo ti to prišlo na um?!

— Od tých čias, ako Tornay a Hrády sa presťahovali do Maďarska a za nimi pretiahli demarkačnú čiaru, žiadala som si, aby ich tá demarkačná čiara odlúčila i od vás. A rada by som bola, keby práve z ľudí prievratu vyšiel potešiteľ, ktorý by ľahkým a bezbolestným urobil rozlúčenie.

— Veľmi nevysvetliteľné želanie. Veď keby sa ani nebol stal prievrat, i tak by sa bolo mohlo prihodiť, že práve ta alebo ešte i ďalej by sme boly odišly od vás.

— Ale vtedy by nebolo medzi nami krajinskej hranice.

Eva ľahko pohla plecami.

— Sme bohatí, a toľko ráz môžeme sa previezť cez krajinskú hranicu, koľko ráz budeme chcieť.

— Bola by útecha, keby nás len neutrálne hranice delily. Ale vy by ste sa práve rozdvojením štátu odtrhly od nás. Táto okolnosť by nás nútila, aby sme sa stali politickými nepriateľmi. A preto prosím Boha, aby nás zachránil od toho a ponechal nám vás. Keď nie obidve, aspoň jednu…

— A ktorú z nás by si si žiadala?

Matku striasly zimomriavky.

— Keby malo prísť na voľbu, nevedela by som voliť medzi vami. Ale keď myslím na to, ktorú by som mohla ľahšie odtrhnúť od Maďarska, všetku nádej skladám v teba.

Eva, roztvoriac oči naširoko, dívala sa na matku.

— Vo mňa?!

— Máš pevnejšiu vôľu, než Margita. Ľahšie by ti bolo vymaniť sa zo starých vlivov a prisvojiť si nové myšlienky.

— Tento raz si sa dôkladne zmýlila. Silnejším presvedčením pridržiavam sa starých ideí a až do konca vydržím pri nich.

Matka namrzená odvetila:

— Ale ty nemiluješ tak Tornayho, ako Margita miluje Hrádyho.

— Ako to môžeš vedieť, mama?

— Bola si veľmi opatrná v svojej láske. Nikdy pochybným pohľadom, slovom alebo pohybom si neprezradila svoju lásku.

— Každý ináč a iným spôsobom ľúbi.

— Silný cit lásky vyruší niekedy každého. Ale teba ešte nikdy nevyrušil, lebo si ešte nikdy necítila tak…

Eva sa horko zasmiala.

— Že som ja ešte nikdy tak necítila!

Podišla bližšie k matke a nežne sa nachýlila k nej.

— Milovala som i ja raz tak. Bola som osemnásťročná, práve som sa vrátila domov z kláštora. A zamilovala som sa podľa spôsobu dievčat, vychovávaných v kláštore, ktoré sprevádza kláštorské ovzdušie i v živote, a všetko vidia čistým, dobrým, krásnym, vznešeným. Tak i moja mladá obrazotvornosť všetkým dobrým, krásnym, vznešeným zahalila svojho hrdinu. A trpko som sa sklamala. Náhodou som sa presvedčila, že je obyčajný, malicherný, obmedzene mysliaci malomešťan. A od tej chvíle haslo moje nadšenie. Tento prvý disharmonický zjav otvoril mi oči. A darmo prišiel potom k nám. Nenašla som už v ňom toho, koho som milovala…

Na moment zatíchla. Hľadela kdesi ďaleko. Potom si sadla a pokojnejšie pokračovala:

— A či môžem zato, že som nemohla, podľa dievčenských spôsobov, opätovne precítiť v druhej láske všetko to, čo som v prvej precítila? Že som nemohla po prvom sklamaní znova čakať opravdivého? A nečakala som poddane, aby som len v manželstve prišla na názor, že všetci mužskí sú si viacej-menej rovní, i necítila som ani najmenšej chuti, aby v mojom živote hrala hlavnú rolu mučená láska a pretrpela som celý život s mužom, v ktorom som sa sklamala. I rozhodla som sa na inom poli hľadať uplatnenie… Rozhliadla som sa po svete. Vzala som do ohľadu všetko, kde by som sa bola mohla uplatniť. Rozjímala som o tom v zemianskom kaštieli. A hoci všeličo zdalo sa byť dobrým, krásnym, vznešeným, ale nebolo také, ako je život v kaštieli. Preto za najkrajšiu, najláskavejšiu domovinu pokladala som staré zemianske kaštiele a okolo nich šelestiace storočné stromy. A cítila som, že len vtedy môžem byť šťastná, keď splním povinnosti, ktoré prastaré kaštiele a storočné stromy ukladajú na človeka… Náš kaštieľ zdedí Ervin. Ja by som hrala v ňom len druhotriednu rolu. A to by ma neuspokojilo. Cítila som teda, že musím si nadobudnúť iný starý kaštieľ a iné prastaré meno, ktoré nosiac, stanem sa prvou v tom kaštieli. Porozumela som, že jednako musím sa len vydať. Ale som sa rozhodla, že svojho druha vyvolím si zdravým rozumom a podľa mne zodpovedajúcich okolností… Dosť sme bohatí, aby som si mohla voliť. Vedela som, že z bohatých, ešte slávnych zemianskych domov darmo by som čakala pytača. Obzrela som si chudobnejších zemianskych mladíkov, ktorých rodinná sláva už je v úpadku. A najlepšie sa mi zaľúbil medzi nimi Tornay. Vždy bol elegantný, panský, bezvadný. Veľké, skvelé vlastnosti ho nezdobia, ale ani veľké, krikľavé chyby ho neznehodnocujú. Rod jeho je jeden z najstarších. Vedela som, že mu dobre padne moje veno. Strýc jeho, ktorý gazduje na ich starootcovskom majetku, úplne vyšiel na mizinu a môže ho len krátky čas udržať. Akú radosť mu spôsobí, keď bude môcť vykúpiť majetok svojich predkov a opustiť svoje slúžnovské zamestnanie! On mi práve zodpovedal. Dobre viem, keby som bola chudobná, nikdy by si ma nevzal za ženu. Ale ani ja by som nebola ostala pri ňom, keby sa nemenoval Ákoš Tornay de Füzeš a Tornavár — a keby nebol syn vicišpánov… Krásne, spokojne budeme žiť spolu. Nebudú nás vyrušovať citlivosti, ani známky žiarlivosti, ani bolestné sklamania. Také krásne, spokojné bude všetko u nás. Mojou životnou povinnosťou bude, aby som obnovila bývalú slávu rodu Tornaych, ktorá je teraz v úpadku. Chcem, aby malo vplyv i na ich rodinné dejiny, že Eva Oravská dostala sa do ich rodiny. Želala by si si teda, aby som to obetovala za československý štát, alebo azda za jedného z jeho príslušníkov?! — Eva vztýčila hlavu s hrdosťou: — Nikdy!

Potom krotkejšie pokračovala:

— Nie, mamička. Vzdaj sa toho. Ja som silná a stála. Nemôžem meniť národnostné cítenie tak, ako šaty. Ani srdce neotvorím do korán, aby sa vkradly doň národnostné zmeny. Nič, nik nemohol by ma sklátiť v mojom smýšľaní, len keby som sa sklamala v svojej národnej modle, ako v svojej prvej láske. Moje národné cítenie splynulo s mojimi životnými plánmi a naplňujú moje srdce. A vytrvám do konca pri Tornaym a maďarskom národe.

— I tak ťa neuznajú za opravdivú Maďarku,

— namietla matka neistým hlasom. — Koľko ráz dávali nám to cítiť i dosiaľ!

— Kto? — vyskočila vzrušená Eva. — Len Maďari, medzi ktorými žijeme, a nie celý maďarský národ. Mne sa to neopovážili opätovne urobiť. Už pri prvom pokuse boli nútení ustúpiť pred mojou osobnou povahou. Museli uznať, že hoci nemôžem odvodiť svoj pôvod od azijských dobývateľov, preto som sa vedela povzniesť na ich úroveň. A aby som i skrytý výsmech vylúčila, tvorím si pri boku Maďarovom také postavenie, ktorého takzvaní naši dobrí priatelia a známi nikdy dosiahnuť nemôžu. A v tomto položení chcem také miesto zaujať, aby celý maďarský národ bol na mňa pyšný.

— Vtedy… azda Margita… — povedala ticho, skoro šeptom matka, akoby sama pre seba.

— Nie, mama, vzdaj sa i toho, — odporovala Eva. — Margita opravdive miluje Richarda. A že on nie preto presťahoval sa do Maďarska, aby sa opäť vrátil, Margita musí ísť za ním ta a všetky svoje slovenské národné pošetilosti musí nechať na hranici. Toto je cesta, ktorú jej ukazuje povinnosť. A nenamáhaj sa ju s nej sviesť. Veď by si tým zkazila jej blaženosť. Pekná dráha životná sa otvorila pred Hrádym v Maďarsku. Protekciou grófov Deésych malomestského slúžneho povýšili na tajomníka ministerstva vnútra. Grófi Deésy patria k najmocnejším veľmožom Maďarska a budú Hrádyho i naďalej podporovať. Chcela by si, aby Margita skvelú svoju budúcnosť, ktorá ju čaká v Maďarsku, obetovala za neisté zmätky dnešnej doby?

Keď videla zúfalú tvár matkinu, hlas sa jej trochu zachvel.

— Ale preto sa nermúť. Onedlho vtiahnem do kaštieľa Tornayho. Je dosť priestorný, aby sme sa tam všetci zmestili. Väčšiu polovicu roku môžete stráviť u mňa. A nebudeme cítiť, že špatná, hlúpa hranica je medzi nami.

Oravská hlboko si vzdychla. Vstala a odišla sa preobliecť, aby mohla prijať svojho príbuzného.

Idúcky smutne si myslela, že Evu už ztratila. Márne by ju zdržiavala, keď nechce ostať. S Margitou sa jej to azda ľahšie podarí. Margita je krotkejšia, citlivejšia než Eva. Trafil ju do srdca urážlivý a ponižujúci spôsob Maďarov, lebo nemohla ho s takou pevnou a húževnatou silou odraziť, ako Eva. Preto ani slovenské národné víťazstvo nepôsobilo na ňu tak, ako na Evu. Ona neprijala by nepriateľsky slovenského muža.

Že má rada Hrádyho, to je nie vážna prekážka. Nielen raz miluje človek v svojom živote. Koľko sklamaní prežije, až nájde to pravé. A i tak najčastejšie sa sklame v manželstve.

Pod tlakom svojej materinskej sebeckosti sa rozhodla, že Margitu spojí s mužom prievratu. Začnúc od prvého, ktorý sa dostal do ich domu, každého si dôkladne preskúma, ktorý by sa vyrovnal Hrádymu a bol by schopný, aby ho mohol úplne nahradiť…

Eva, keď ostala samotná, podišla k obloku.

Neďaleko od obloka stáli mladý bojovný plukovník a otec, pohrúžení do rozhovoru.

Z očú Eviných šľahol plameň nenávisti na sprostredkovateľa nenávidených prievratov.

Skalník razom sa obrátil a pozrel smerom obloka. Jeho pohľad sa stretol so zrakom nenávisťou horiacim. Za moment pochopil, že nesmierna nenávisť patrí československému vojakovi. S mnohými podobnými pohľadmi sa už stretol na svojej osvobodzujúcej ceste. Tmavý rumenec ho zalial. Ale potom sa usmial a obrátil sa znova k Oravskému, ako by nič zvláštneho nebol videl.

Jeho úsmev bol sebavedomý, víťazný, trochu vyzývavý. Evu celkom rozdráždil. Tvár jej vzplanula.

Poznala, že on to bol, ktorý v jeseni prišiel s vojskom obsadiť ich okolie. Potom odišiel. A radovala sa, že Ervin práve vtedy nebol doma. Aké veľké pohoršenie by bol vyvolal, keby už v prvý deň obsadenia bol plukovníka doviedol do ich domu…

Aká nesmierna nenávisť ju zachvátila proti nemu už vtedy, keď prišiel na svojom čiernom koni. Ako by bola pocítila, že ich stretnutie sa nekončí tým, aby sa videli, že i oni jestvujú. Stretnutie ich bude pôsobiť i na ich život.

Dejinný vývin slovenský a maďarský národ postavil do boja na život a smrť. Tento boj nemôže byť rozhodnutý na smrtonosnom bojišti. Zápolenie týchto dvoch národov sústredí sa v boji jednotlivcov. Oni svedú a rozhodnú urputný boj duševný na národnom poli.

I oni sa stretli, aby zápasili v tomto boji. Musia bojovať jeden proti druhému, každý v mene svojho národa. Ak bude potrebné, utýrajú sa až na smrť. Plukovník musí vytrpieť za svoj víťazný a vyzývavý úsmev.

Celkom rozčúlená odišla od obloka. A utiahla sa do svojej izby na poschodí.