ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ákoš Tornay opäť prešiel cez hranicu.

Neoznámil svoj príchod. Podozrivé zvesti šírily sa cez hranice o Oravských. Dostal i upozorňujúce listy. I návrat Hrádyho vzbudil v ňom podozrenie. Prečo Margita zavolala zpät Hrádyho, keď taká sľubná dráha otvárala sa pred ním? I jeho minulé stretnutie sa so Skalníkom a postup Evin ho naplnily nedôverou.

Kráčal pomalými krokmi. Očami vyzvedave sliedil sem i ta.

V parku záhradník obkášal trávnik okolo cesty. Pri ňom obšmietal sa československý vojak, sluha Skalníkov.

Podivné hlasy bolo počuť so stĺpovej pavlače, vybehujúcej do parku.

Tornay ukryl sa za ker, cez štrbiny ktorého mohol sa dívať na pavlač.

Tam sedela celá rodina. A nielen Skalník, i jeho dvaja druhovia dôstojníci boli tam. A takým srdečným a vrelým sa zdal rozhovor, aký by nemal byť medzi maďarsky cítiacou rodinou a československými dôstojníkmi. Eva sedela pri Skalníkovi. Práve mu niečo povedala, usmievajúc sa. Aký úsmev to bol! Ešte nikdy nevidel tak sa usmievať Evu. Nepočul, čo hovorila. Videl len jej úsmev. A úsmev bezvedome vyjadroval také čosi, v čo ani Eva neverila a proti čomu i ona by sa bola ohradzovala urazená.

Rozhovor sa stal živším, hlasnejším. Niektoré slovo bolo počuť i pri kríkoch. Rozprávali sa slovensky. Ale nie bez vôle, z prinútenia, ale priateľsky, veselo.

A Tornay tam stál, ako by ho boli pribili. Zbledol na smrť. V prvej chvíli smrteľné zmeravenie zasiahlo jeho dušu. Ale potom opanovalo ho rozhorčenie. Od hnevu tvár sa mu temer spotvorila.

Videl dosť. Viacej, ako si môže dovoliť dievča, majúce sa stať manželkou jedného z maďarských zemänov, a ako si môže dovoliť rodina, ktorá má vstúpiť do rodinných stykov s maďarskou zemianskou rodinou. Dosť, aby ich nepokladal viacej za hodných seba a maďarského národa. Do srdca im nevidel. Nemohol sa presvedčiť, či už i v srdci zapreli Maďarov. Ale ani nežiadal si toho, aby sa o tom mohol presvedčiť. Stačilo mu, že svojím prejavom a chovaním sa priniesli hanbu maďarskému menu, zradili a pošpinili ho.

Odvrátil sa a bežal zpät. Ale cestou pomyslel si čosi, vyňal papier z tašky, sadol si k záhradnému stolu a napísal list Eve.

Ledva mohol písať, tak sa mu triasly ruky. V neporiadku radily sa k sebe písmeny. Kedy-tedy ostrý bôľ zjavil sa mu na tvári.

Keď bol hotový s listom, zavolal záhradníka a požiadal ho, aby list odovzdal Eve.

Potom náhlivo odišiel…

Keď záhradník približoval sa s listom k terase, Ervin sišiel k nemu. A keď sa dozvedel, čo chce, zavolal Evu. Eva vzala list. Ako poznala písmo, pýtala si dovolenie od spoločnosti a nasledovala záhradníka.

— Kde ostal pán veľkomožný? — spýtala sa ho.

— Keď som odchodil s listom, bol na konci parku.

Eva zrýchlila kroky. Ale Tornayho už tam nenašla. Chvíľu váhala, či nemá ísť za ním. Akiste bude ešte neďaleko. Ale potom uznala, že bude lepšie najprv prečítať list. Rozdrapila obálku a čítala medziiným:

„… My svojim podriadeným národom poskytli sme možnosť, aby sa povzniesly zo svojho nízkeho stavu na slávnu úroveň maďarstva. Dovolili sme im, aby používaly nášho kultúrneho jazyka, aby maďarským cítením a smýšľaním naplnily svoje srdcia, mozgy, aby maďarskou hodnosťou a sebadôverou mohly sa povznášať. A hľa, na prvý závan vetra nerozhodne, malomyseľne a chabo zapadnú ta, odkiaľ sme ich chceli povzniesť… Preto je mojou vlasteneckou povinnosťou, aby som s Vami prerušil styky, hoci tým musím sa vzdať najkrajšieho sna a blaha môjho života. Prosím Vás, aby ste ma sprostili daného slova, ako i ja Vás sprosťujem Vášho. Pochopíte, že do starobylého kaštieľa Tornaych nemôžem doviesť manželku zo slovensky cítiacej rodiny…“

Eva zbledla ako mramor. List sa jej triasol v rukách. Rýchlymi krokmi začala blúdiť na konci parku.

Cítila sa byť veľmi poníženou. Srdce sa jej svíjalo bolesťou. Na najcitlivejšom mieste ju urazili. Tam ju upodozrievali, kde sa snažila a chcela byť najopravdivejšou a najvernejšou.

Pre národnostné obrátenie jej rodiny i na ňu padol podozrivý tieň. A Tornay nehľadal pravdy. Zo samého zdania stotožňoval ju s jej príbuznými a spolu s nimi ju odsúdil a odmietol.

Ale ona ostala vernou. Túto vernosť silou-mocou chcela udržať. Tornay, ako reprezentant maďarstva, zatienil maďarský ideál v jej srdci. Ona čerpala zo svojej duše svetlo, aby ho opäť urobila slávnym. A Tornay pre nesprávne chápanie jednako ju chce svrhnúť so slávnej úrovne maďarstva na úroveň slovenskú, aby v príhodnej chvíli s opovrhnutím mohol prejsť popri nej.

No daromne bude sa namáhať. Ona ukáže, že i zo svojej sily vie sa udržať na povrchu tejto úrovne. So svojím maďarským národným pôsobením vystúpi na verejný život. Nech Tornay vidí, koho odmietol. Nech pocíti, čo ztratil. Ani slovom sa nebude ospravedlňovať. Ukáže skutkami, kto je ona. Chce, aby bola nenahraditeľná. Žena, ktorú potom Tornay bude milovať, nech stojí hlboko pod ňou, hoci bude skutočnou Maďarkou. Aby v každom čase, pri každej príležitosti a v akýchkoľvek okolnostiach mohla s hrdou prevahou stáť oproti Tornaymu a budúcej Tornayčke…

Kroky zvoľnila a hrdo sa vzpriamila, V tvári usadil sa jej vzdorovitý výraz.

Keď sa trochu utíšila, prišla jej na um zanechaná spoločnosť. Vrátila sa.

Idúcky si myslela, akú všeobecnú radosť by to spôsobilo, keby im oznámila, že Tornay viac nepríde. Ako uľahčene vydýchol by si slovenský plukovník, mysliac, že nadišla jeho chvíľa.

Osudne zasiahol do jej života. Ničive žal v jej srdci, živote, okolí. Pripravil pôdu, aby Tornayho oblažovací úmysel, jeho oblažujúce výroky len ničive mohly pôsobiť. A teraz darmo sa bude úfať, že podťatá a bez sily bude ho prosiť, aby ju milostive pozdvihol k sebe. Nie. Ukáže Skalníkovi i Tornaymu, že jej duša je dosť silná a schopná, aby nové city, idey mohla vzkriesiť a bez cudzej pomoci nový život stvoriť na zrúcaninách. Ďalej bude pokračovať v začatom národnom boji, s obnovenou silou. Nedovolí, aby bola porazená. Ostane víťazom oproti obom…

Došla k terase.

Dvaja cudzí dôstojníci už neboli tam. Miesto nich našla tam Hrádyho.

Margita sedela pri Hrádym. Na jej tvári žiarilo šťastie víťaznej ženskej, ktorej lásku predovšetkým cenili a mnoho obetovali pre ňu. Všetko dosiahla.

Eva práve pred hodinou ztratila všetko. A jednako nezávidela Margite. Dávno, ešte pri prvom sklamaní, rozplynula sa jej viera v šťastie. A nie ako žena chcela víťaziť v živote. Sňatok pokladala len za prostriedok, ktorý mal ju vyvýšiť. A že jej to zlyhalo, nie ako žena cítila sa poranenou, netrpela pre ztratu lásky.

Pokojne vyšla na terasu.

— Neprišiel ešte Ákoš? — pýtal sa jej Hrády. — Keď som sa lúčil s ním, povedal, že dnes vás navštívi. Ale prosil, aby som to neprezradil, lebo chce vás prekvapiť.

Ani sval sa nepohol na tvári Evinej. Naoko ľahostajne odpovedala:

— Ákoš už viac nepríde.

Prekvapené, zvedavé, zároveň radostné pohľady uprely sa jej na tvár. Ale nemali smelostí spytovať sa. Ako by sa boli báli toho, že nejakou nemiestnou otázkou by mohli vyvolať to, čo už patrilo minulosti.

Margita rýchle na iné pole previedla rozhovor. Navrhovala, aby si urobili zajtra vychádzku do vinice a aby pozvali niekoľko rodín z mesta.

Skalník chytil sa slova a dodal, že cestou zastavia sa pre Richarda a jeho rodičov. A zároveň všetci prezrú kaštieľ, lebo kúpi Deésyho panstvo.

Všetci, okrem Evy, sa zaradovali. Takýmto spôsobom plynul ďalej rozhovor o zajtrajšku.

Eva, napínajúc všetky svoje sily, snažila sa ostať ľahostajnou, pokojnou. Jej chovanie neprezradilo ani radosti, ani žiaľu. A to len preto, aby pokladal za zvláštne, nevysvetliteľné jej chovanie Skalník, ktorý by bol chcel vidieť viac, ktorý by rád vedieť, čo cíti pod tým ľahostajným zovňajškom.

*

Na druhý deň včas ráno Eva v jazdeckých šatách čakala na dvore, kým jej vyvedú koňa.

Predtým patrilo jazdenie k jej každodennej zábave. Ale odtedy, ako jej blízki tak netaktne a bezohľadne dali na javo svoje smýšľanie, úplne sa utiahla. Len vtedy vyšla z domu, keď to bolo nevyhnutné. Umienila si, že len vtedy vystúpi v živote na verejnosť, keď ako nevesta Tornayho bude ospravedlnená. Ale že sa pomery tak vyvinuly, že musí ostať na území Slovenska, nahliadla, že ďalšie stránenie sa nemá významu, a opäť začala pestovať svoje zábavy.

Septembrový čistý, ranný vzduch ľahkým rumencom zafarbil jej tvár. Oči sa jej živo leskly.

Nemilovala Tornayho a ani najmenej neľutovala jeho ztraty. Ba po utíšení sa prvej bolesti ako by sa ešte bola tešila svobode. Namiesto životnej úlohy, ktorá viazala ju k Tornaymu a Maďarsku, našla inú. Ešte nevedela, ako začne, ako ju splní a privedie k víťazstvu. Ale ešte sa vznášala pred ňou, sľubujúc, že bude krajšia, väčšia, vznešenejšia od prvej. Nemala nijakej príčiny vidieť svet v chmúrnych farbách.

Zároveň s jej osedlaným koňom predviedli i Skalníkovho koňa.

Práve sa hotovila vyšinúť do sedla, keď sa Skalník zjavil pri nej a pomohol jej. Medzitým usmievavo sa pýtal:

— I vy jazdíte? Odkedy som tu, ešte som vás nevidel na koni. Len nechcete odcválať do Maďarska?

Eva sa zasmiala.

— Ó, nie. Len po hradskej chcem jazdiť, kým nedostanem chuť vrátiť sa. A vy kde sa chystáte?

— Na ďalšiu strážnu posádku.

— Tak vás odprevadím.

Odišli spolu. Skalník obrátil sa na vedľajšiu cestu, Eva cválala ďalej po hradskej, kým ju Skalník, vykonajúc si svoju povinnosť, nedohonil. Eva stíšila beh a obrátila koňa.

Šli tichým klusom. Eva sa zamyslela.

Skalník skúmave pozoroval Evu. Čo sa mohlo stať medzi ňou a Tornaym, že dospeli až k roztržke? Eva vôbec nezdá sa byť smutnou. Veselo jazdí popri ňom. A náhle sladkým tušením, novou nádejou naplnilo sa mu srdce.

Pátrave sa spýtal:

— Teda ostanete na Slovensku?

— Ostanem, — odvetila prosto Eva.

Nastalo mlčanie. Onedlho opäť Skalník prerušil tichosť:

— A maďarského smýšľania budete i tu?

— Vy azda čakáte, že tým, že ostanem na rodnej zemi, zmením sa i národnostne?

— Áno.

— Nechajte túto nádej. Ja i tu ostanem Maďarkou.

Skalník prudko trhol uzdou. Kôň sa trochu zopäl.

— Dobre teda, — povedal veľmi podráždený, keď utíšil koňa. — Keď už nijakým spôsobom nechcete byť Slovenkou, povedzte aspoň toto: „Som Maďarka, ale uznávam slovenský národ a všetky jeho národné práva.“ Keď už ostanete Maďarkou, rád by vás vidieť ako Maďarku veľkého ducha, veľkého srdca, ušľachtilého smýšľania, a nie takú, ktorá malicherno pridŕža sa tisícročných predsudkov…

Eva sa posmešne usmiala v duchu. Teda by sa už dohodnul národnostne pre lásku. A tým väčšiu chuť dostala na odporovanie. Škodoradostne odvetila:

— Ako Maďarka to nemôžem povedať.

Skalník bezohľadne ostrým hlasom pokračoval:

— Ja som myslel, že len zato nosíte meno Maďar, lebo sa vám zdá, že zneje oveľa krajšie. Teraz vidím, že ste len umelou Maďarkou, akých vyrábäli na tisíce. Nie zo svojho srdca čerpáte argumenty, len v škole pochytenými frázami teraz umelo udržujete v sebe maďarského ducha a urážkami tam naučenými obrážate, do prachu strhujete svoj národ.

Evine oči iskrily hnevom. Teraz ona trhla uzdou tak prudko, že sa kôň až zopäl. Ostro odsekla:

— Nech odkiaľkoľvek čerpám maďarského ducha, len keď naplní celú moju skutočnosť. Nech je akýkoľvek tento duch, jednako ostane slávnym maďarským duchom.

Plukovník neodpovedal. Mlčky jazdili vedľa seba až domov. Trpkosťou naplnily sa im srdcia.