ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Uplynul týždeň.

Eva skľúčená sedela na konci parku na lavici. Vlna prvého nadšenia opadla a celý jej nový životný cieľ scvrkol sa na vec bez farby a lúča. Darmo sa ho pridržiavala jej vôľa kŕčovite. Jej srdce už neprodukovalo citov, ktoré ho urobily krásnym, veľkým, skvelým.

Chcela čerpať zo srdca vieru, silu, vytrvalosť pre životný cieľ a na jeho uskutočnenie každú hlásku, každé slovo, každý skutok, aby jej Skalník opäť nemohol povedať, že to prevzala zo školy maďarského národného života. Ale jej srdce ostalo nepohnuté, nenasledovalo jej vôľu.

Mútnym pohľadom vnorila sa do prázdna.

Pred slnkom ožiareným vchodom parku mihol sa dlhý tieň. Eva sa zľakla. Krv jej zmizla z tvári a striasla sa. Kto ide?!

Vtom Skalník vošiel do parku. Spozoroval zronenosť dievčaťa. Zpomedzi dvoch kto je toho príčinou? Tornay alebo on? Skúmave vhĺbil svoj zrak do bojazlivých očú Eviných. Radostná žiara preletela mu po tvári. Podišiel k Eve a sadol si k nej.

— Priniesol som vám pozdrav od Maďarov, — povedal s úsmevom. — Bol som na maďarskej zemi. Prechádzajúc sa na brehu demarkačného potoka, poznal som v jednom z maďarských strážcov starého dobrého známeho a prešiel som k nemu na niekoľko slov…

Do tvári Evinej vrátila sa farba, do očú život.

— Boli ste na maďarskej zemi? — pýtala sa ho. — A opovážili ste sa vstúpiť na ňu? Čo ste cítili na pôde maďarského štátu? Rada by som vedieť, čo tam mohol cítiť taký človek, ako ste vy?!

Plukovník usmievavo riekol:

— Len to, čo by som cítil na území iného štátu.

— Pred týždňom ste povedali, že zo mňa v škole maďarského národného života vychovali umelú Maďarku. Teraz prezradzujete, v ktorej pokútnej panslávskej škole vychovali z vás takého divého Slováka.

Skalníkova tvár zmäkla. Hlas jeho stal sa vrúcnejším, srdečnejším.

— Mňa vychovali v tej istej škole, v ktorej vás. A kým predo mnou spievali slávu maďarskému národu a prikazovali mi milovať, oslavovať ho, nevznikly vo mne protivné city. Ale keď opovržlive dávali mi na javo moju národnosť, keď moju prítulnosť k svojmu národu označovali za vinu, za zradu, vtedy čosi vzbúrilo sa mi v detinskom srdci. So slzami v očiach žaloval som to matke. Ona privinula ma k sebe a s úsmevom sa pýtala: „Hriech je to, keď vlastnú matku a otca máš radšej, než cudzích?“ — „Ako by to mohol byť hriech, keď je to prirodzené a je to našou povinnosťou,“ odpovedal som. — „No, vidíš!“ povzbudzovala ma ďalej matka. „Akože by to mohol byť hriech, keď svoj národ máš radšej, než národ cudzí? To je nie hriech, to je svätá povinnosť. Pozri sa len na ten pekný palác oproti nám a v ňom bývajúcu skvostnú dámu a povedz, dal by si svoju matku za tú bohatú dámu len preto, že nosí krajšie šaty a rozkazuje vo veľkom paláci?“ — Objal som matku: „Nie, ani za celý svet nedal by som svoju mamičku!“ A táto materinská rada bola mi ochranným talizmanom proti národnej výchove maďarskej.

Eva trochu dojatá dodala:

— A bez výčitiek svedomia zotrvali ste na slovenskej myšlienke.

— Bez obvinenia seba samého mohly vyrásť moje národné slovenské city, lebo slovensky cítiaci rodičia ma vychovali. Slovákom som, lebo tým som sa narodil. Slovákmi boli moji rodičia, a tak i ja môžem byť len Slovákom.

Eva mimovoľne povedala:

— To zneje prirodzene.

Skalník bez prestania díval sa na Evu. Videl, že sa už nemôže opanovať. Cítil, že nesmie zanedbať príležitosti. Bližšie sa k nej nakloniac, vrúcim hlasom, ako by šepkal vyznanie lásky, hovoril:

— A vy jednako i naďalej zapierate svojho otca, matku, brata, sestru. Chladnú, čiernu stenu kladiete medzi nich a seba…

Eva hlboko sklonila hlavu. Chvíľu panovala tichosť.

Po chvíli Eva s posledným zbytkom sily sa sosbierala a spurne sa odvrátila.

Skalník ešte nižšie priklonil sa k nej, aby mohol vidieť jej tvár.

— Prejdite teda na maďarskú zem od zradných Slovákov, aby ste ešte i vy neprišli do podozrenia.

Eva neodpovedala.

Skalník chvíľku čakal akoby odmietnutie Evino, potom pokračoval:

— Prejdite, zraďte a obviňte pred Maďarmi svojich rodičov, sestru a brata. Pomáhajte Maďarom intrigovať proti našej vlasti a národu…

Znova zatíchol, ako keby čakal ohradenie Evino. Potom dôrazne povedal:

— Choďte, zraďte a obviňte i toho, ktorého nechcete mať radi…

Eva sa prebrala.

— Koho nechcem mať rada?

— Koho nechcete mať radi a jednako ho len máte radi. A kto vás miluje…

Eva vvskočila. Skalník za ňou a snažil sa jej dívať do očú.

— Pozrite mi do očú…

Prišiel Skalníkov sluha a hlásil mu, že ho hľadajú.

Skalník pýtal si dovolenie od Evy a vzdialil sa.

Eva ostala samotná. Ruky kŕčovite sopäla na prsiach a zúfale obrátila sa k Maďarsku.

Áno, preč odtiaľto, z tohoto zkazeného, dusivého sveta… Tu je zkazený vzduch, zkazený každý, zkazené všetko, zkazený je celý život… Zkaza vyplýva z tvárí plukovníkovej, z každého záchvevu jeho hlasu. I keď mlčí, žiari z jeho pohľadu, pohybu, z celej jeho osobnosti… Teda preč ztadeto, preč, keď i na chvíľu… načerpať lásky, sily, viery a vytrvalosti do ďalšieho boja…

A bežala cez zadnú bránu parku k hranici…

Nadišla v takú chvíľu, keď nebolo vidieť nikoho. Prebrodila cez vodu a zastala na druhom brehu potoka.

Lásku, silu, vieru, vytrvalosť išla čerpať z maďarskej zeme, a chladný vánok vial jej z hĺbky. Išiel ktosi pred ňou. Čudujúc sa, pozeral na zúfalú tvár a sopäté ruky dievčaťa. A ju nezaujala viac sympatia bratstva pri jeho videní. Zdal sa jej cudzím. Neťahala ju viac maďarská zem, ani Maďar. Cítila sa cudzou popri cudzom. Kolená ako čo by jej boly stuhly. V srdci nepociťovala tepla, ktoré by ju bolo nútilo kľaknúť. Srdce — zradné srdce ťahalo ju zpät…

Len teraz, keď ju kritické chvíle olúpily o sebaovládanie a voľné pole ponechalv jej citom, len teraz cítila, že svoje srdce už dávno ztratila. Len jej vôľa za každú cenu zvíťaziť a hnus pred hanbou porážky udržiavaly umele na povrchu jej presvedčenie, a toto chcela previesť k víťazstvu. A len toto ju viazalo k maďarskej zemi a národu…

Hlboko, bolestne si vzdychla.

Lúčiac sa, ešte raz sa poobzerala po vlasti, ktorú kedysi tak rada mala, ktorej sa predtým tak pridržiavala. Takou krásnou, takou vznešenou našla túto povinnú oddanosť, že ešte i vtedy chcela jej byť vernou, keď už jej srdce dávno od nej odpadlo.

Potom sa obrátila a šla, kam ju viedlo srdce…

Vrátila sa. Cítila, ako by sa bola vrátila zďaleka po dlhej dobe. A s trasením a neistotou prvých chvíľ návratu sa dívala okolo. Na jej tvári vyrážala sa každá prežitá pochybnosť, ťažkosť a bolesť prechodu…

Keď Skalník, vrátiac sa, nenašiel Evy v parku, ponáhľal sa k hranici. Zďaleka ju pozoroval. Keď bola už na slovenskej zemi, predstúpil pred ňu, chytil jej späté ruky a zamilovane šepkal:

— Nebojte sa, netraste sa pre odtrhnutie…

Evu bližšie pritiahol k sebe.

— Nebojte sa, netraste sa ani pri návrate. Nebudete tu sami. Tisíce a tisíce už vás predbehli a budú vás nasledovať. Žiara vášho srdca práve pekným a vznešeným môže urobiť váš návrat. A aby ste boli i šťastná pri svojom obrátení, budem vás sprevádzať a viesť s láskou. Pre seba žijúc, sebe pomáhajúc, budeme napredovať v každej povinnosti, v každom pohybe a pokroku národného života. Chcete, aby tak bolo?

Podňal tvár Evinu, aby sa jej mohol podívať do očú.

Eva neodpovedala, len uprela naň svoj odovzdaný, láskavý pohľad.

A Skalník uspokojil sa týmto pohľadom. Nežiadal slov.