ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Martin sedí pod lipou zľava na svalenom kláte, do ktorého je babka vbitá, na nej kuje kosu.

MARTIN (spieva):

(Pustí kladivo, prezerá kosu, položí ju vedľa kláta a zadíva sa na Kalinovie dom.) Elena sa voľáko neukazuje. Ešte som jej dnes nevidel. (Vstane a pokročí v pravo.)

Martin. Zuzka vystúpi z pozadia v ľavo a medzi rečou blíži sa ku Martinovi.

ZUZKA: A ty, Martin, čože sa nepoberáš na poriadky?! Vyčkávaš Elenu, však? No, len vyčkávaj! Hehehe! Vyčkávaj! Teraz už môžeš si i ty zaspievať (recituje):

Hehehe!

MARTIN (schytí Zuzku za ruku): Čo to tláchaš, ty jašter!

ZUZKA (bráni sa rukou): Jaj, ručička moja! Pusť ma!

MARTIN: Pustím ťa, ak povieš —

[ZUZKA: Čo ti mám povedať? Veď ty to predsa tiež musíš vedieť, o čom už i vrabce čvirikajú.

MARTIN: Nič neviem! Vrav teda, lebo ti ruku rozmliaždim.

ZUZKA: Jaj, jaj, jaj! Ručička moja! Martin, budem kričať!

MARTIN (pustí ju): Teda mi povedz, lebo naozaj neviem o ničom.]

ZUZKA: Vidíš, vidíš, Martin, ako Pán Boh tresce. Mňa si nechal, lebo som ti bola málo, ale pamätaj (recituje):

Teraz teba nechali, lebo si im ty málo.

MARTIN: Komuže som málo? Kto sa chce so mnou merať, rozdrvím ho na mláto. (Vysukuje rukávy.)

ZUZKA: No, len sa tak nechlap. Neviem, či by sa ti zachcelo s takým pánom za prsty sa ťahať, ako sú mladý pán veľkomožný Zelinay. No, Martin, vysúkajže si teraz rukávy! Hahaha! No, vysúkaj! Hahaha!

MARTIN: Hahaha! Vari to chlapčisko? Hahaha! To si už mohla dakoho iného vymysleť! Hahaha!

ZUZKA: Smej sa, smej, keď ti je do smiechu! Lenže po smiechu býva plač.

(Za scénou zvonia na poriadky.)

ZUZKA: Jaj, už zvonia na poriadky, musím si po hrable. (Odbehne v pravo úzadím.)

MARTIN: Eh! — To je nie pravda! Čože by Elena takého panáka chcela? Mňa tá veru neopustí. (Zdvihne klát za babku a odnesie do dvier v ľavo.)

Martin, Pauko, Jano, Juro, mládenci, s kosami na pleciach, idú úzadím zľava v pravo. Vystúpia v polovici štrófy. Za nimi vystúpia: Hanka, Marka, Betka a iné devy tiež v polovici svojho spevu.

MUŽSKÝ SBOR:

ŽENSKÝ SBOR:

(Slovenské Spevy I. 575.)

MARTIN (medzitým vrátil sa zo dvier s kosiskom, zodvihol kosu pri kláte a nabíja ju kladivom na kosisko).

PAUKO: A ty, Martin, čo sa tak neskoro sberáš?!

MARTIN: Veď už idem hneď! (Napráva kosu ďalej.)

HANKA: A Elenka ti je kde?

MARTIN: Chorá je.

JURO: Vari jej zdravie dušu naháňa?

MARKA (vystúpi do popredia, obrátená do Kalinov): Nastávajúca pani veľkomožná, čože by tá išla hrabať so sedliačkami!

HANKA (vystúpi do popredia proti Kalinovskému domu): To sa teraz už len balzamom mastí, parfínom polieva a fecherom ovieva. Hahaha!

BETKA (vystúpi za Hankou): Bude sa voziť v hyntove a my jej budeme ruky bozkávať! Hahaha!

HANKA:

SBOR:

HANKA:

SBOR:

HANKA:

SBOR:

Predošlí. Kalina.

KALINA (vybehne s palicou zo dvier v pravo): Ach, jasná strela okovaná! Čože to tu za rákoš?! Nuž ale ho idete na poriadky! Dívajmeže sa na týchto darebákov!

MLÁDENCI a DEVY (so smiechom ponáhľajú sa vpravo preč).

Martin a Kalina.

MARTIN (opierajúc sa o kosu, ku Kalinovi): Krstný otec, a je to pravda?

KALINA: Pravda!

MARTIN: A Elena že čo na to? Vari je to handra, aby ste ju žmíkali, ako chceli?

KALINA: Ide zo svojej vôle. Len sa už ponáhľaj za druhými, aby si sa neomeškal! (Ide do pozadia v ľavo.)

MARIN: Nemajte o mňa strachu! A kdeže ponáhľate?

KALINA: Voľakde! (Zastane a hovorí ponad plece.) Ale aby si vedel — medzi pánov! (Ide ďalej.)

MARTIN: Teda tak! (Ide za ním.) Panstvo sa vás chytilo, ale i panstvo vás zmôže! (Zastane a volá.) Šťastlivú cestu, krstný otec! A dobrú zábavu!

KALINA (v úzadí v ľavo volá bokom ku Martinovi). Ďakujem! Podobne vinšujem. (Preč.)

Martin sám.

MARTIN (vracia sa do popredia): Panská láska na zajačom chvoste. Počkaj len, doskáčeš! — (Opre sa o kosu.) Že by sa Eleny bola pýcha chytila? Že by mňa opovrhla? — To mi nejde do hlavy! To neverím! Hej, nútia ju! To hej! — (Preberie sa.) Musím s ňou hovoriť, a čo budem do súdneho dňa tu na ňu čakať. (Zanesie kosu do dvier v ľavo a potom ide k lipe, opre sa o ňu a nazerá v pravo.)

Martin. Katka výnde zo dvier v pravo.

KATKA: Čože nejdeš s druhými na poriadky?

MATRIN (pristúpi ku Katke): Krstná mamka! Pre živého Boha vás prosím, čo sa to porobilo?

KATKA: To sám Pán Boh tak chcel, aby sa Elena takému pánovi zapáčila.

[MARTIN: A Elena čo…?

KATKA: Hm! Každý hľadá svoje šťastie! No a, Elena si predsa také šťastie nezavrhne?]

MARTIN: Ale Elena ho nemá rada.

KATKA: Čože ty vieš?

MARTIN: Viem istotne, že len mňa! A ja by som bez nej vari už ani žiť nemohol.

KATKA: Nuž urob si, ako chceš.

MARTIN: Ale svoju dcéru by ste nemali tak zamárniť.

KATKA: Čo?! — Zamárniť!? — To by som ju zamárnila, keby som ju tebe dala — takému bedárovi. Elena bude paňou a musí byť paňou, lebo má z čoho, a nezostane sprostou sedliačkou.

MARTIN (zdvihne klobúk): Daj vám Pán Boh dar Ducha svätého a rozumu dobrého a zachráň Elenu od všetkého zlého.

KATKA: Ach, ty ošemetník ošemetný! Nuž ale ty sa mi budeš posmievať!?

MARTIN: Veď veru sa vám už celý svet smeje! A počkajte, počkajte! S vaším panštením ešte výndete aj na psí triciatok! (Odíde do domu v ľavo.)

Katka sama.

KATKA: Ach, tisíc pántov okovaných! — Ľaľa ti ho! — Ešte sa opováži mne vyhrážať! — Ty handrár voľáky! — (Odvráti sa.) Hach! — Ako som sa nahnevala! — No — takto ma znevážiť! — No, ale aspoň je tomu už raz konec. — Ale už bude i čas ísť nakúpiť. Musím si predsa takých vohľačov počastovať, ako sa patrí. (Vojde do dvier v pravo.)

Martin výnde z domu, držiac v ľavej ruke klobúk, utiera si rukávom pravej ruky pot s čela a sadne si na lavičku pod stenou. Dorka ide za Martinom.

DORKA: Martin, Martin! Netráp sa preto! Co Bůh činí, vše dobré jest. Zabudni na Elenu a hľaď si radšej iné, poriadne dievča — (Sadne si ku Martinovi.)

MARTIN: Nie, mamka. Na Elenu nezabudnem. Priveľmi prirástla mi ku srdcu.

Predošlí. Katka s košíkom na ramene a ručníkom na pleciach.

KATKA (vo dverách hovorí do dvier nazad): Dozriže na všetko! A pred tým tam maj sa na pozore! To ti hovorím! — Ja sa skoro vrátim. (Hrdo ide, rovno do úzadia, tam sa zvrtne v ľavo a tým smerom odíde.)

Martin a Dorka.

MARTIN: Počuli ste, mamka?

DORKA: To už ona vždycky taká bola.

MARTIN: Ale ako Elenu predo mnou varovala. Z toho vidím, že Elena mi je verná. Musím s ňou hovoriť. (Vstane.)

Predošlí. Elena výnde z pravých dvier, sadne si pod lipu a tam si opre hlavu rukou na stole.

MARTIN: Aha! — Vyšla! (Ide ku nej.)

DORKA: Nechoď, syn môj!

MARTIN (pristúpi od chrbta k Elene): Elena!

ELENA (prekvapená): Martin!

MARTIN: Elena moja!

ELENA: Už som nie tvoja, Martin.

MARTIN: Teda ma už nechceš?

ELENA: Ja? A to sa ma ty spytuješ?

MARTIN: Ako by nie, keď sa ma zriekaš.

ELENA: Keď musím. Ale srdce — ach! Srdce — patrí — tebe!

MARTIN: Srdce? — Hm! — Srdce! — Čo z toho? (Prisadne k Elene.) Celú, hej, celú ťa chcem mať, Elenka! (Pritúli sa k nej a objíme ju pravicou okolo drieka.)

ELENA (odskočí a vstane): Jaj, Martin! Môže nás dakto vidieť!

MARTIN (vstane): Tak? — Teda sa ma už aj bojíš? Už som ti protivný?

ELENA: Nie, Martin. Ale keď mi mamička zakázali.

MARTIN: Ak ma máš rada, nedáš si to zakázať.

ELENA: Rodičia mi hovoria, že je to pre mňa veľké šťastie.

MARTIN: Ani so mnou by ti nebolo zle.

ELENA: Viem. Ani rodičia nemali nič proti tebe, ale teraz, keď sa mi taký pán ponúka — úradník pri stolici a írečitý zeman — to sú otec celý v nebi.

MARTIN: Daj sa mi svete — pána! Paráda na ulici a handry v truhlici. Na kaštieli viac dlhu, ako šindolov na jeho streche. Myslíš si, Elenka, že si ťa ten vezme z lásky? Horkýže! Tvojho otca peniaze sa mu páčia! — To! — A ja si ťa vezmem, čo ti nič nedajú.

ELENA: Veď ja to viem, preto som i nešťastná. (Plače.)

MARTIN: A veru ešte len budeš potom. A ja budem duplom, keď ešte i na tvoje nešťastie budem sa museť dívať. Lebo to si nemysli, že keď si ťa pán vezme, že budeš i jeho paňou. Slúžkou mu budeš! Budú sa za sedliacku nevestu hanbiť a ty sa utrápiš — zhynieš.

ELENA (vzrušená): Jaj, Martin! Nestraš ma! Mne srdce puká!

MARTIN: Nepoddaj sa rodičom! Vzdoruj, kým nepopustia. A keď by to nepomohlo — ujdeme do Ameriky.

ELENA: Pre Boha, Martin!

DORKA (pristúpi k nim): Rozlúčte sa, deti moje, a zabudnite! Čo komu súdené, to ho ver’ neminie. Ak máte byť svoji, tak to i samo príde.

Predošlí. Katka s košíkom z pozadia v ľavo.

KATKA: Ach? ach! Jasná strela okovaná! Nuž tak si počúvla svoju matku!? (Strčí Elenu.) Ber sa dnu! Ťa naučím! — S takým šklbanom — a rodičov neposlúchať!

MARTIN: Ani slova viac! Lebo by som zabudol, že ste mi krstnou matkou.

KATKA: Ach, ty ozembuch! Ty hladoš!

MARTIN: Chudoba cti netratí! Ale vám sa to môže stať, že budete ešte po žobraní chodiť.

KATKA: Jaj, jaj! Porazí ma! (Kričí.) Naskutku sa mi prac s môjho gruntu! Dám prehradiť dvor, aby ste ani nohou sem viac nevkročili! Vy — vy žobrota žobrácka!

MARTIN: Zub za zub, krstná! Vrátil som vám, čo ste mi požičali!

DORKA (ktorá po príchode Katky bola poodišla v ľavo, vráti sa k Martinovi a ťahá ho za ruku): Ale, Martin! Maj rozum! Poď! Daj už pokoj!

MARTIN (idúc v ľavo): A čo do neba vysokú priehradu postavíte, my s Elenou predsa len radi videť sa budeme! (Preč v ľavo do domu s Dorkou.)

Katka a Elena.

KATKA: Či si počula, ako ti ten uličník mater pohanil? A toho by som mala prijať za zaťa? To ťa radšej hneď naskutku zadrhnem. (Plače.) Ach, ach! Máme jediné dieťa, aj to takýto nepodarok nevďačný! Ach, ach! Čo som sa natrápila, kým som si ju vypeľhala! A teraz, keď by som mala mať z nej radosť, mám len žalosť! Ach, ach!

ELENA (s plačom hodí sa matke okole hrdla): Mamička moja! Úž vás nikdy viacej nezarmútim!

Predošlé. Kalina z ľavého pozadia.

KALINA: A vy že čo tuná soplíte? Ta, chytro sa obracajte! Vohľači prídu čo chvíľa, aby bolo všetko v poriadku, to vám hovorím! (Vojde do dvier na pravo.)

Katka a Elena.

KATKA (volá za Kalinom): Len ma neuč! Viem, čo mám robiť (K Elene.) Ta sa chytro preobleč do sviatočných. A už mi toľko nefňukaj, aby si nevyzerala, ako zmoklé kurča. (Utiera jej šatkou slzy.) Líca si natri múkou, aby si nebola taká červená. Páni majú radi biele líca. (Vytiahne z košíka fľaštičku.) Na, touto vôdkou pofŕkaj si šaty, aby si pekne voňala. (Vtisne jej do ruky fľaštičku.)

ELENA: Ach, mamička moja dobrá! (Objíma matku.)

KATKA: No, len sa už teraz upokoj, dieťa moje. (Hladí ju po hlave.)

ELENA (utierajúc si slzy, v pravo odíde).

KATKA (ide za Elenou).

Katka. Kalina.

KALINA (vystúpi zo dvier a volá Katku nazad): Poďže sem!

KATKA (vráti sa bez košíka): Čo chceš?

KALINA: Tak Zelinayovci chcú vopred vedieť, koľko dáme s dcérou?

KATKA: Koľko, koľko? Nuž veď je jediné dieťa, všetko na ňu pripadne.

KALINA: Ty myslíš, že ako po našej smrti. Nie. Tí ti chcú záručné vopred.

KATKA (spľasne rukami): Ba ešte čo nepovieš?! Veď sa to dáva len ručník na záručné.

KALINA: U sedliakov, ale nie u pánov!

KATKA: A vari to u pánov peniaze na záručné dávajú?

KALINA: Nepochybne. Že za to nakúpia náradia, riadu — a ja neviem, čo všetko. To že vždy nevesta dáva, ale že keď sa mi do toho nerozumieme, že to teda oni spravia za nás, my len vraj aby sme dali na to posýpky. (Miesi prstami.)

KATKA: Nuž a koľkože to žiadajú?

KALINA: Dnes päť, pred sobášom dvadsať a po sobáši dvadsaťpäť, spolu aspoň päťdesiat tisíc.

KATKA (spľasne rukami): Pre živého Pána Boha! Nuž veď je to skoro celý náš majetok! A my že už potom čo? A ty si čo na to?

KALINA: To ti je tak. Kto si chce na pána hrať, ten musí peniaze mať. Raz žijem, raz mriem! Aspoň s pánmi zažijem trochu sveta! Hehehe!

KATKA: Adam, Adam! Či si si ty viacej neprihol?

KALINA: Možno. Traktovali ma páni. Ale vieš, čím? Šampanským! To ti je to najfajnejšie víno na svete! (Mľaskne ústami.)

KATKA: Adam, Adam! Či to len dobre robíme? (Tajne.) Veď že je Zelinay len dákym pisárom!

KALINA: Ale môže byť ešte aj vicišpánom! Ako jeho starý otec. Však je ešte mladý a zemän! Páni sú páni! To ti je raz darmo. Tí všetko zmôžu. A človeku po známosti všeličo dohodia. Tu horu lacno kúpiť, tu pasienku za babku vyárendovať. Pri dani oko prižmúria, pri voľbách spravia ťa kortešom a tu ti nejedna stovôčka vo vrecku uviazne. Nuž a od žobráka len vši dostaneš.

KATKA: Veď si ty špekulant!

[KALINA: No a teraz, keď prídeme s takou famíliou do rodiny, nepokvapká, ale potečie. To vieš, zať bude naháňať. A tak sa nám to všetko aj stonásobne vynahradí, čo teraz zasejeme.

KATKA: Ty si už celý fiškál, Adam!]

KALINA: Dcéra ti bude zemiankou! Počuješ, Katka? Zemiankou, pani veľkomožnou a vnúčatá ti budú zemiančence, pánence. Budeš sa s nimi na koči prevážať. No, Katuška, či sa ti srdce neraduje, keď si na to i len pomyslíš?

KATKA: Jaj, ba! Až mi tak od radosti skáče. Hehehe!

[KALINA: Preto sa ty vždy len na mňa spoľahni. Čo ja vyhútam, všetko dobre vyhútam.

KATKA: Veď veru, musel si sa na šťastlivú planétu narodiť.]

KALINA: A prečo by som nebol pánom a s pánmi v rodine, keď mám z čoho? Teringette! Chcú ti ma spraviť cestovným komisárom a tak ešte aj ja budem veľkomožným a ty, Katuška, veľkomožnou. Ruky ti budú bozkávať! To bude život! Čo?!

KATKA: Ja už len neviem, ako si na to panstvo zvyknem. Hihihi!

KALINA: Nuž, vieš, starká, takých vohľačov musíme pekne prijať a náležite počastovať.

KATKA: Oj, o to sa ty neboj! Budem ani med a prichystané mám všetko. Len ešte idem prikryť na stôl. (Preč.)

Kalina. Rajník výnde z pozadia v pravo.

KALINA: Aha! Už nám ide oddavač! Vitaj, Mišo! Nech sa ti páči dnu! (Podávajú si ruky.)

RAJNÍK: Ďakujem. Ale, Adam, nehnevaj sa, no, ver mi, že som ešte nikdy tak nerád išiel na oddávky, ako práve teraz.

KALINA (udivený): A to už prečo?

RAJNÍK: Preto, že sa mi tento sväzok nijak nevidí. Adam, Adam! Maj pokoj s pánmi, lebo tí číhajú len na tvoje groše.

KALINA: Eh, čo! To sú daromné reči. Však ja viem, čo robím. Poď radšej dnu. (Ťahá ho do domu. Oba preč.)

Absolon. Berta a Imrich z úzadia v pravo.

BERTA: Tak, Imriško, pousiluj sa dievča okúzliť, aby sme odtiaľto ešte s košom neodtiahli.

IMRICH: Ale ja ju nikdy za svoju ženu neuznám.

ABSOLON: Uznáš, neuznáš — o tom, potom! (Pokročí ku dverám Kalinovie, ale razom sa zastaví.) Ale ecce! Na to by som bol zabudol. (Vytiahne z vrecka etui.) Tu sa snubné prstene, tie si potom nastoknete. (Dá mu etui.) Je to na bôrg od Friedmanna. Potom mu to zaplatíš.

Predošlí. Katka.

KATKA (zjaví sa vo dverách): Ach, pekne vítam! Pekne vítam! Služebkyňa ponížená! (Výnde von.) Ručičky bozkávam! To sa hostia! Nechže sa páči dnu, veľkomožní páni!

BERTA (schytí Katke ruku): Ďakujeme, ďakujeme, pani Kalinka! Ach, ako dobre vyzerajú! Celá mladica! Veru na nich by nikto nepovedal, že už majú dcéru na vydaj. No, to som veru na Elenku veľmi zvedavá. Ale Imriško mi už toľko pekného o nej narozprával! Jaj, hrozne im je do nej zaľúbený, že si už s ním ani rady nevieme. No, ak je dcéra na matku podatá, to sa veru i ja hneď do nej zaľúbim.

KATKA: Hehe! Nuž jablko nepadá ďaleko od stromu. Hehehe!

BERTA: Nuž a môjho Imriška však poznajú?

KATKA: Akože! Pravdaže! Ktože by mladého pána veľkomožného z kaštieľa nepoznal?! (Podá Imrichovi ruku.)

BERTA: Nuž a tuto pána veľkomožného Motolických.

ABSOLON: Hehej! My sme už starodávni známi, však Katka. Neraz som ťa šak po lícach vyštípal, keď si k nám za dievoctva mlieko nosievala!

KATKA: Hehe! Pán veľkomožný sa vždy ešte taký — prepytujem pekne — figliar! Hehehe!

Predošlí. Kalina.

KALINA (vo dverách): Čože nevovedieš panstvo dnuká a dávaš im vonku stáť!?

ABSOLON: A, servus, Adko barátom! (Podáva mu ruku.)

KALINA (vystúpi zo dvier a podá Berte a Imrichovi ruku): Pekne vítam! Pekne vítam! (Chytí Imricha okolo drieku a tak ho vedie dnu za ostatnými.)

KATKA (ku Berte): No, nechže sa páči dnuká, pani veľkomožná. (Chytí Bertu okolo drieku a vedie ju dnu.)

BERTA: Ale, akože, prosím, prosím! (Preč s Katkou.)

ABSOLON (vstupujúc za nimi do dvier, obráti sa ku Kalinovi): A si zahráme potom! (Preč.)

KALINA: Ty už vari ani na inšie nemyslíš. (Preč s Imrichom.)

Martin vystúpi z domu v ľavo zamyslený a sadne si na lavičku pod stenou. Zuzka z ľavého úzadia ide ku Martinovi.

MARTIN (ukazuje na dom Kalinovie): Už sú tam — pijavice. (Opre si hlavu rukou na kolene a pohrúži sa v myšlienky roztúžený.)

ZUZKA: Ako sa máš, Martin? A si ich videl? (Ukáže na Kalinovie dom.)

MARTIN: Do toho ťa nič! Choď si, zkadiaľ si prišla! Ty jašter!

ZUZKA: Krivdíš mi, Martin. Mám ťa rada…

[MARTIN: … ako koza nôž!

ZUZKA: Pán Boh nebeský je mi svedok, koľko za tebou slzí prelievam. (Plače.)

MARTIN (pozre na ňu): A veru naozaj ti tečú ani hrachy.

ZUZKA: Neposmievaj sa mi, Martin, že ťa rada vidím. I ja by som sa ti mohla posmievať, že ťa Elena opustila.] I viem, ako ti je okolo srdca, ale nebola ti súdená.

MARTIN: Prosím ťa, nevykladaj mi tu toľko a choď už radšej!

ZUZKA: Ja by som ti bola dobrou ženou. Aj dačo majetku je u nás.

MARTIN: Nebudem sa ženiť! Pôjdem radšej šírym svetom — do Ameriky. (Vstane odhodlane.) A teraz idem piť! Piť! Piť! (Ide do úzadia.)

Predošlí. Dorka.

DORKA (vo dverách): Martin! Martin! Kdeže ideš?

MARTIN (zastane): Žiale si zalievať! (Zahrozí päsťou proti Kalinovcom.) Hej, počkajte, počkajte! Budete voľakedy banovať!

DORKA (predo dvermi): Martin! Pre živého Boha ťa prosím, nechoď, Martin!

MARTIN (preč úzadím v pravo).

Predošlé bez Martina.

DORKA: Jaj, tak sa oňho bojím, aby si dačo neurobil.

ZUZKA: Pôjdem za ním a dám na neho pozor, totka.

DORKA: Prosím ťa, Zuzička, buď taká dobrá.

ZUZKA (preč za Martinom).

DORKA (rozplače sa a vníde do domu).

Elena sviatočne preoblečená.

ELENA (prudko výnde zo dvier v pravo, držiac si ruku na čele): Huj! Aký to protivný človek! V jeho srdci ani zbla citu, v jeho slovách ani trochu úprimnosti. (Sadne si na lavičku pod lipu.) Ach, aký to rozdiel: Martin a on! I táto zlatá obrúčka ako ma páli! (Krúti zlobne zlatú obrúčku na prste, potom naraz nežno.) Ach, a ty strieborný prstienček Martinov, aký si mi milý! (Bozká si prst.) Martin! Martin! (Zamyslí sa, potom náruživo.) Bože, Bože! Čo to so mnou bude? (Opre si hlavu do dlaní.)

(Súmrak na javisku.)

Elena. Štefan s harmonikou z pozadia v pravo, hľadajúc palicou, zastane blízko Eleny.

ŠTEFAN (hrá a spieva):

ELENA (počas spevu plakala): Veru si uhádol, Štefan, mne už len pohrabnú.

ŠTEFAN: Ale, prosím, to len, čo sám často na smrť myslím, keď som už taký nevládny.

ELENA: Tu máš. (Pustí mu do ruky peniaz.) A zahraj si dakde veselú.

ŠTEFAN: Pán Boh zaplať a vynahraď tisícnásobne a daj zdravia dobrého a pokoja stáleho. (Preč do pozadia v ľavo.)

ELENA: A predsa som ja sto ráz nešťastnejšia od tohoto žobráka. Bože dobrý, smiluj sa nado mnou! (Pohrúži sa do svojho bôľa.)

(Tma na javisku.)

Elena. Martin.

MARTIN (za scénou spievajúc sa približuje):

ELENA (vstane vzrušená): To Martin! (Skryje sa za lipu tak, aby ju Martin nevidel.)

MARTIN (výnde zúfalý na javisko z pozadia v pravo).

ELENA (pozoruje Martina): Ach, ako mi srdce trepe!

MARTIN (zastane na prostred javiska obrátený ku Kalinovcom a hroziac päsťou spieva):

(Obráti sa nazad a ide zúfalý v ľavo pozadím preč.)

ELENA (odstúpi od lipy do popredia): Jaj, Martin ma preklína! Bože, čo som to urobila? (Volá za Martinom.) Martin! Martin! Vráť sa! Smiluj sa! (Beží za ním.) Ach, Martinko môj, Martin! (Klesne na zem dolu tvárou.)