ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Martin.

MARTIN (výnde z domu): Ešte mám hodinu času ku železnici. (Sadne si na lavičku pod stenou). Hej, ťažko mi mamku opustiť! — Ale darmo je. Tu by zo mňa aj tak už nič nebolo. Nemôžem zabudnúť. — Tam svadba, u mňa — pohrab. (Hrozí prstom.) Hej, veseľte sa, veseľte! Ešte sa aj ja dakedy môžem veseliť — a vy plakať budete! — (Ukáže prstom na predný oblok Kalinovie.) Aha! To je Elena! Po tôni ju poznám, — hada. (Po chvíli vstane.) Ale musím ju ešte naposledy videť! (Ide naproti Kalinovie obloku v popredí.)

(Hudba za scénou prestane.)

Martin. Elena v bielej sobášnej toalette panskej.

ELENA (otvorí oblok a vyzerá von): Ach! Mám to len za svadbu! Bez družíc i bez svatov! — Aká je vonku tma! Len čo hviezdy sa ligotajú! — Všetky sú také krásne, jasné! Len moja už vyhasla! U mňa je už celkom tma. (Opre si v obloku hlavu do dlane.)

MARTIN (keď Elena otvorila oblok, ustúpil stranou ku stene a tam načúval Elenu. Teraz priblíži sa k nej): Elena!

ELENA (preľaknutá rýchle sa vzpriami a chce zavreť oblok): Kto to?

MARTIN: Už ma vari ani nepoznáš?

ELENA: Ach, Martin! (Vyzre oblokom.) Ty si to? A ma už nepreklínaš?

MARTIN: Prišiel som sa odobrať od teba — a či — od nich, pani veľkomožná.

ELENA: Neposmievaj sa z môjho nešťastia, Martin! — Či to naozaj ideš do Ameriky?

MARTIN: Musím. Lebo tu by som zkazu vzal.

ELENA: Ach! A to som ja zavinila. — Ale ver mi, Martin, že len teba milujem. (Plače.)

MARTIN: Keby to bola pravda, nikto na svete by ťa nebol odvrátil odo mňa.

ELENA: Pravdu máš — odvrátili ma. Ale ako ťa rada, teraz to cítim, teraz, keď som ťa ztratila. Od oddávok temer ani na inšie nemyslím, ako na teba. Zelinay mi je taký protivný, že by som sa radšej prepadla, ako s ním žiť. (Plače.)

MARTIN (chvatom tajne): Vieš, čo, Elena? Keď ma tak rada máš — ujdi so mnou do Ameriky. Mám peňazí, čo nám bude obom dosť.

ELENA (prekvapená): Ujsť? — Ujsť? — S tebou? — Do Ameriky?

MARTIN: Áno! Teraz!

ELENA (chladne): Nie, Martin! Mňa už viaže prísaha a — rodičia.

MARTIN: Tak s Bohom! Ale pamätaj, že som ti dobre radil. (Podá jej ruku.)

ELENA (zadrží mu ruku vo svojej): Martin! Taký si mi dobrý. Ešte ťa nepustím!

(Za scénou blíži sa nárek žien.)

MARTIN: Už idú kamaráti. Musím, Elena, musím! S Bohom! (Ponáhľa sa domov, preč.)

ELENA (volá tlumene): Martin! Martin! Vráť sa ešte! — Ach, Bože! Už ho viacej neuvidím! (Rozplače sa a sadne si pri obloku a pozoruje celý nasledujúci výstup.)

Elena, Pauko, Jano, Juro výndu pozadím zprava, nesú si v rukách kufríky. Ženy a devy za nimi nariekajú. Martin výnde z domu s kufríkom, za ním Dorka nariekajúc.

DORKA: Ach, syn môj dobrý! Ach, potecha moja! Opúšťaš ma, opúšťaš mať svoju úbohú! Čože si tu počnem samotná? Či ťa ešte kedy uvidím, podpora moja jediná!?

MARTIN (v polceste zastane): Neplačte, mamka! Veď je Pán Boh dobrý, postará sa o vás aj o mňa. Nuž, dobre sa tu majte! (Objíme Dorku.)

PAUKO: Dobre sa majte, totka! (Podá jej ruku.)

JANO: S Bohom, totka! (Podá jej ruku.)

JURO: Zdraví ostávajte, totka! (Podá jej ruku.)

PAUKO: O Martina sa nebojte, ten sa vám veru vo svete neztratí!

MLÁDENCI (idú úzadím v ľavo preč).

DORKA, ŽENY a DEVY (za nimi nariekajúc).

(Za scénou mužský sbor tratí sa v diaľke.)

Elena v obloku, potom Dorka.

ELENA (po odchode zástupu): Ach, Bože! Srdce mi puká! Hlava treští! — Jaj! — Ťahá ma to za ním — za ním! Bože milosrdný! Musím za ním! Za ním! Rýchle, rýchle! (Kvapne strhne si závoj s hlavy a vzdiali sa od obloka.)

DORKA (vráti sa): Už ho nemám! — Už som sa mu vytešila! Na staré kolená celkom opustená! (Roztvorí ramená proti svojmu domu.) Ach, kúty moje, kúty prázdne! Nemám vo vás už nikoho! (Sadne na lavičku pod stenou.) Ktože mi po smrti oči zatlačí?! Bože môj! Bože môj! (Po chvíli zrazu vstane a vystre ruky k nebu naproti Kalinovcom.) Bodaj by vás, Kalinovcov, nebeský Pán Boh skáral! Keď ste vy mne môjho syna do sveta preč vyhnali. (Sadne s plačom.)

Prestávka. Elena. Dorka.

ELENA (z pravých dvier, preoblečená do sviatočného kroja, s malým batôžkom v ruke. Predo dvermi zastane a sopne ruky k nebu): Bože milosrdný, odpusť mne, hriešnici! (Obráti sa nazad.) S Bohom, mamka! S Bohom, otec! (Beží k Dorke.) Tetka, neplačte a nepreklínajte? Radšej modlite sa za nás! Ja Martina viacej neopustím! Dobre sa tu majte! (Dotkne sa rukou jej pleca a uteká v ľavo preč).

DORKA (spamätá sa z omráčenia, vstane, zalomiac rukami): Kriste umučený! Veď je to Elena! Čože sa tá stvora zbláznila? Len čo prišla od oltára a už uteká od muža — so svadby — za mojím Martinom!? — To hriech! To hanba pre nich i pre nás! To nesmiem dopustiť! (Ponáhľa sa za Elenou. Na rohu domu sa zastaví.) Ale veď ju Martin aj tak vráti. (Ide nazad.)

Za scénou hudba. Dorka. Katka.

KATKA (volá dvermi v pravo): Elenka! Elenka!

DORKA (k sebe): No, teraz to len bude pekná vec!

KATKA (výnde von a volá predo dvermi): Elenka! Elenka! Poď, ideme ťa čepčiť!

DORKA (ku sebe): Či jej povedať? — Ale čo? Ešte by to na mňa svalila. (Preč v ľavo do domu.)

KATKA: Nuž, kdeže je tá? (Nazerá oblokom do izby.) Tu jej niet! Všetko rozhádzané a tam…? (Spľasne rukami.) Kriste Ježiši! — Nuž, veď to jej sobášne šaty tam na zemi ležia! (Obráti sa k predu a zalomí rukami.) To nám tá utiekla! — Utiekla! A vari s Martinom? — To ju ešte dohoním! — Dohoním! (Beží do úzadiu v ľavo.)

Premena

Čakalňa III. triedy na železničnej stanici. Dvere po oboch stranách. V pravo v popredí oblok. Okolo stien lavice, na nich sedia cestovatelia a leží batožina. Zadná stena ovešaná plakátmi a železničnými poriadkami.

Elena s Martinom sedia na lavici v ľavo v popredí. Rázvorka a Repetka sedia na lavici v pravom popredí. Pauko, Jano, Juro uprostred javiska proti sebe spievajú:

PAUKO (vytiahne fľašku z vrecka a všetci traja si z nej upíjajú).

MARTIN (k Elene): Čo ti je, Elenka, že sa tak trasieš?

ELENA: Myslela som na rodičov a tu ma taká strašná úzkosť nadišla.

MARTIN: Vari si neobanovala?

ELENA: Nie, Martin! Veď, keď už musím od rodičov preč, tak to potom radšej s tebou, ako s ním.

PAUKO: A ty, Martin, čo tam toľko trkoceš s tou fiflenou? Poď sem medzi nás!

JURO: Ba že sa ti chce s takou —

MARTIN: Dajte pokoj ľudom, čo vám neublížili!

JANO: A čo sa jej zastávaš? Nie ti je už frajerkou, ani ti je nie ženou!

MARTIN: Elena bola mojou milou, bude aj mojou ženou! A viac sa do nás nestarajte, ani dáke baby.

RÁZVORKA: Veru môžete sa hanbiť slabú ženskú urážať.

REPETKA: Čože jej ubližujete?

RÁZVORKA: Poď sem medzi nás, dievka moja. Aj my ideme do Ameriky — za mužmi.

MARTIN (k Elene): Choď, bude ti veselšie.

ELENA (presadla si medzi ne).

PAUKO: No, no, veď my sme to tiež tak zle nemysleli.

Predošlí. Portýr.

PORTÝR (z pravých dvier vstúpi a zazvoní pri dverách): Várna, Ruttka, Rózsahegy, Igló, Kassa-felé első csengetés, beszállani!

PAUKO: To je ešte nie náš.

PORTÝR: Kam idete?

PAUKO: Na Moravu!

PORTÝR: Ukážte karotky!

PAUKO (ukáže mu svoj lístok).

PORTÝR (obzre lístok a vráti mu ho): Po čo na Moravu?

JURO: Na roboty!

PORTÝR: Nie pravda! Vy idete do Ameriky. — Odkiaľ ste? — No, tak?! — Spytujem sa, odkiaľ ste? Vy hovädá!

PAUKO: Nuž od nás!

PORTÝR: Rob si z tvojho otca blázna, ty somár!

MARTIN: Mne sa vidí, že vy moc s hovädmi obcujete, keď ich máte toľko na jazyku.

PORTÝR: Teba dám za to zavreť.

MARTIN (vstane): A to by som rád videť! My vás oznámime, že nám tu bez príčiny ubližujete!

POTRÝR: Chcem vedieť, odkiaľ ste a kam idete?

JANO: A čo vás do toho?

JURO: My sa vás tiež nespytujeme, odkiaľ ste a kto ste?

PORTÝR: No, počkajte! Hneď vám ukážem, kto som. (Preč.)

Predošlí bez portýra.

REPETKA: Vidíte, chlapi, načo sa to s takým pánom dohadujete? Môžete mať galibu!

JURO: A čo jemu do toho, odkiaľ ideme a kam ideme?

PAUKO: On je nie na to!

JANO: On nech si svoju robotu koná a pocestným nech dá pokoj!

Predošlí. Žandári. Portýr.

ŽANDÁRI (z pravých dvier).

PORTÝR (ukazuje prstom): Toto sú oni!

I. ŽANDÁR: Ukážte pasy!

JANO (vytiahne z vrecka pas a dá ho žandárovi).

I. ŽANDÁR (vezme Janov pas a tak Paukov, Jurov a otrčí ruku naproti Martinovi).

PAUKO (medzitým): A načo nám ich berú, veď sú dobré?

MARTIN: Ja si pas nedám!

I. ŽANDÁR: Musíš!

MARTIN: A načo?

I. ŽANDÁR: Do toho ťa nič!

MARTIN: Akoby nie, veď je môj a ja ho potrebujem. (Dá mu pas.)

I. ŽANDÁR: A teraz soberte si svoje veci a kráčajte! (Ukáže na dvere v ľavo.)

MARTIN: Kam?

I. ŽANDÁR: Kam vás pošikujeme.

II. ŽANDÁR: Tak berte sa friško, friško!

PAUKO: Nikomu sme nič neurobili, tak nech nám dajú pokoj a vrátia nám naše pasy!

I. ŽANDÁR: Rozkazujem: berte sa! Egy, kettő, indulj!

MARTIN: Ja sa ani nepohnem, kým neviem, prečo a začo!

JANO: Veru ani ja!

JURO: Ani ja, prisámbohu!

II. ŽANDÁR: Že nie?! (Sotí Jura a potom Martina.)

MARTIN: Nech ma nesocajú! Bol som i ja vojakom, viem, čo je reguľa!

II. ŽANDÁR (búši Martina kolbou do pŕs): Tu máš reguľu!

MARTIN (padne na zem).

ELENA (vykríkne a chce k Martinovi): Jaj, Bože! Martin!

RÁZVORKA (zadrží Elenu a hovorí tajne k nej): Pán Boh uchovaj! I teba soberú!

ELENA: Nech! (Vytrhne sa im a ide k I. žandárovi.): Pán žandár, pre Boha ich prosím, nech sa smilujú!

I. ŽANDÁR: Nepleť sa sem! Marš preč! (Odsotí ju.)

RÁZVORKA a REPETKA (usadia ju medzi seba).

ELENA (zdrteno sa díva).

MARTIN (vstávajúc): Proti tomuto budeme si hľadať právo!

PAUKO, JANO, JURO, MARTIN (soberú svoje kufríky).

I. ŽANDÁR: Stúpaj! (Ukazuje na ľavo dvere.)

MLÁDENCI a ŽANDÁRI (preč).

PORTÝR (volá za nimi): Teraz už však viete, kto som ja! Hehehe! (V pravo preč.)

Elena. Rázvorka. Repetka.

ELENA (rozplače sa a chce za nimi).

RÁZVORKA (zadrží ju): Nechoď! Veď sa oni skoro vrátia, keď im pasy prezrú. Slúžnovstvo je tu neďaleko.

REPETKA: Veru neďaleko a pokým pôjde náš vlak, budú zase tu.

ELENA: Ale ak ich nepustia?

RÁZVORKA: Pôjdeš s nami.

REPETKA: Veru s nami.

ELENA: S vami — a bez neho? (Krúti hlavou.)

Predošlé. Portýr.

PORTÝR (vo dverách zazvoní a volá): Várna, Ruttka, Rózsahegy, Igló, Kassa-felé második csengetés, beszállani!

ELENA (vstane a ide k nemu): Prosím pekne, kam to odviedli tých chlapov?

PORTÝR: Na slúžnovstvo.

ELENA: Ale ich skoro pustia?

PORTÝR: Ak majú pasy v poriadku, tak ich pošikujú do Fiume a odtiaľ môžu ísť do Ameriky. Lebo na Brémy a Hamburg sa ísť nesmie. Ak ale pasy nemajú v poriadku, tak ich šupom pošikujú domov.

ELENA: Pre Krista Pána! Tak to by sa už nevrátili sem?!

PORTÝR: Sem už veru nie.

ELENA: Milosrdný Bože!

PORTÝR: Azda si ty tiež z nich? To ďakuj Bohu, že ťa tiež nesobrali. (Preč.)

Predošlé bez portýra.

RÁZVORKA: Aká si neopatrná.

REPETKA: Veru neopatrná. Mohla si aj ty zle pochodiť.

RÁZVORKA: Žandári nežartujú.

REPETKA: Veru nie. Ešte sme mohly i my pre teba zle obísť.

RÁZVORKA: Poď a sadni si! (Pritiahne ju k sebe na lavicu.)

ELENA: Ach, mne je už teraz všetko jedno. Najlepšie by bolo nežiť.

RÁZVORKA: Čože by si si hneď zúfala?

REPETKA: Pôjdeš s nami a v Amerike ľahko sa ti dobrá služba trafí.

RÁZVORKA: No a také pekné ženské sú tam veľmi vzácne.

REPETKA: Veru vzácne. Tam ty inakšie šťastie spravíš. Vydáš sa za boháča.

RÁZVORKA: No, za veľkého pána. Budeš pani veľkomožnou.

(Za scénou hvizdot, šum a hluk prichádzajúceho vlaku.)

ELENA (chytí sa za hlavu): Ach? dajte pokoj! (Vstane.) Nechcem nič! Nič! (Pokročí.) Len smrť! Smrť! — Ta pod tie kolesá! (Beží k východu von.)

RÁZVORKA: Pre Krista Pána! (Beží za Elenou von.)

REPETKA (súčasne): Ježiš Mária! (Beží von.)

ELENA (za scénou): Pusťte ma! Pusťte ma!

RÁZVORKA a REPETKA (šikujú Elenu medzi sebou).

ELENA (bráni sa im): Pusťte ma!

RÁZVORKA: Ale ty máš rozum?!

REPETKA: Toto je pekná vec!

RÁZVORKA: Ale sa ty Boha nebojíš?

REPETKA: Či to dakto slýchal?

Predošlé. Portýr. Kalina.

PORTÝR (zprava ukazuje Kalinovi na Elenu): To bude vari ona! (Preč.)

KALINA (zastane predo dvermi).

ELENA: Ach, otec! (Skloní hlavu.)

RÁZVORKA a REPETKA (pustia Elenu a sadnú si na svoje miesta).

KALINA: Nuž takúto hanbu si nám vykázala!? Pobehlicou si sa stala? Na to sme ťa vychovali? Naskutku ideš domov!

RÁZVORKA: Vy ste jej otec? (K Elene.) No, dievčička moja, keď ty máš takého poriadneho otca, nepotrebuješ do Ameriky utekať.

REPETKA: Ja, dievka moja, rodičov musíš poslúchať! To je tak! Veru poslúchať!

RÁZVORKA: Rodič je rodič. I vykľaje, i potresce i odpustí!

PORTÝR (vo dverách zazvoní a volá): Trencsén, Galgócz, Nagyszombat, Pozsony, Bécs-felé gyorsvonathoz első csengetés, beszállani! (Ku Kalinovi.) Ak chcete hneď domov, to môžete teraz, ale musíte si chytro karotky vymeniť! (Preč.)

KALINA: Tak sober sa rýchlo. Lebo doma je zle: mamička umiera. Neviem, či ju ešte živú zastihneme.

ELENA (ktorá z počiatku javila vzdor, teraz sa predesí): Mamička?! Mamička že umiera?! Mamička umiera?!

KALINA: Nocou za tebou bežala. Našli sme ju polomŕtvu na ceste k železnici.

ELENA (kvapne): Bože večný, Bože! (Zalomí rukami.) Mamička pre mňa umiera! (Schytí svoj batôžtek.) Poďme, otec, poďme chytro! (Rýchle v pravo preč.)

KALINA (za ňou).