ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Chvíľku je javisko prázdne, len čo hluk a hudba za scénou zavznieva.

Jakub vynesie z hlavných dvier niekoľko fliaš šampanského, postaví ich na stôl pred policu. Kellner, Potom Pauko, Janko a Juro.

KELLNER (nesie rozbité pohárky z pravých dvier a ide ku Jakubovi): Zas roztrepal dva poháre. (Vyloží črepy na stôl.)

JAKUB: Čože mu to dovolia? Veď mi ten všetko potlčie! (Dá mu s police dva šampanské pohárky a dve fľaše.)

KELLNER (v pravo preč).

PAUKO, JANO, JURO (z hlavných dvier, a medzi rozhovorom posedajú si za stôl v popredí).

PAUKO: Jakub! Dajte nám liter vína!

JAKUB (nameria liter a postaví na stôl).

JANO (sadajúc): A to tam vari Zelinay sa zabáva?!

JURO: Vari smúti za tou, čo sa mu to zastrelila!

PAUKO: Ej, to máte teraz za časy, Jakub! Zelinay hodne trží, keď dostal Kalinovský majetok! Čo?

JAKUB: Málo mu toho zvýšilo, všetko mu veritelia sobrali.

JURO: Ľahko prišlo, ľahko išlo!

PAUKO: Ale vám sa z toho predsa len najviac ušlo.

JAKUB: No, veru bagateľ.

PAUKO: Hej, aby vás krivá hus kopla, Jakub! Veď ste to vraj vy kúpili celý ten majetok! Ani sa len nepochválite!

JANO (ukazuje prstom na Jakuba): Hľa, na koho Kalina gazdoval.

JURO: Naozaj, aký čudný konec vzala tá família. Dvaja prišli o život a dcéra do háreštu.

JAKUB: A tú obesia!

VŠETCI: Obesia?

JAKUB: Smrť za smrť, a za otca tým skorej!

[JURO: To tu svet ešte nechyroval!

JANO: Bohatstvo ľuďom iba na nešťastie. Či je nie lepšie chudobnému človeku?]

JURO: A či ho to naozaj otrávila? Hádam ho to porazilo?

JAKUB: Veď predsa dakteri v Pešti našli v jeho žalúdku jed.

JANO: Že sa vraj chcela muža pozbaviť, ale omylom nasypala otravy otcovi.

PAUKO: Ja len Martina ľutujem.

JANO: No, ten je celý pomätený.

JURO: Veru chodí ani zabitý.

JAKUB: Takého blázna tiež ešte svet nevidel. Mohol sa už dávno s druhou oženiť.

Predošlí. Martin.

PAUKO: Hľa, my o vlku a vlk za humny.

MARTIN (pri dverách): Neboli tu ujček Rajníkovie?

PAUKO: My sme ich tu nenašli.

JAKUB: Tu ho ešte nebolo.

PAUKO: Sadni si, Martin, medzi nás! Rozvesel sa s nami! — Jakub, dajte pohárik!

JAKUB (donesie pohárik).

MATRIN (prisadne): A čože sa vy takto traktujete?

JURO: Drevo sme predali, nuž pijeme oldomáš.

PAUKO (naleje Martinovi i ostatným a potom si štrngajú): Nech nás Pán Boh živí! (Pije.) — Hej, Martin, však sme my už spolu dosť vytrpeli, keď sme sa to vlani do Ameriky poberali. Čo? — Na to jakživ nezabudnem!

JANO: Ľa, veď sme to tu akurát všetci kamaráti, čo sme spolu vandrovali.

JAKUB: A prečo ste sa to vrátili?

PAUKO: V Žiline nás žandári zlapali, lebo že vraj cez Nemecko nesmieme, tam že je cesta do Ameriky zatvorená, že musíme na Fiume.

JURO: No, či to dakedy svet slýchal?!

PAUKO: Šli sme teda na to Fiume. Tam nás zaviedli do jednej krčmy, kde sme potom celé tri týždne čakali, kým nám peniaze trvaly.

JURO: Ba mne ich ktosi tam ukradol.

[JAKUB: A prečo ste tam tak dlho čakali?

JANO: Na loď do Ameriky. A o takej nebolo ani chýru, ani slychu.]

PAUKO: Potom nás šupom poslali domov.

MARTIN: Ale ja som nebol s vami vo Fiume.

PAUKO: To je pravda. Teba sosadili v Trenčíne. Koľko si to tam sedel?

MARTIN: Tiež veru dva týždne.

JANO: Bodaj ich tam psi trhali, však mi viacej do Ameriky nepôjdeme! Nech nás Pán Boh živí. (Dopijú.)

PAUKO: No, ešte si jeden liter šľuhneme!

JANO (vstane): Ej, už dosť, Pauko! Komári nám kone doštípu!

JURO: Už ich aj nakŕmiť treba.

PAUKO (položí peniaze na stolík): Tu máte, Jakub! (Vstane.)

JAKUB (soberie peniaze).

JURO: S Bohom, Martin! A netráp sa už toľko! (Podá mu ruku.)

JANO (podá mu ruku): Veď si ty starší odo mňa, Martin, a ja už mám syna. (Potrasie mu ruku.) No, s Bohom!

VŠETCI TRAJA (preč).

Martin. Jakub.

JAKUB (soberá ffašu a poháre).

MARTIN: Dajte mi tri deci! — Ale tu máte veselo, Jakub!

JAKUB: Komu veselo, komu nie! (Ide ku kredencu.)

MARTIN (ku sebe): Počkaj, Žide, však ťa vyobraciam, že sa ti bude käčka pariť.

JAKUB (donesie víno).

MARTIN: Jakub! Za čo vám predal Zelinay Kalinovu darovaciu smluvu?

[JAKUB (zarazený): Čo? Čo hovoríš? Ja ťa nerozumiem.

MARTIN: A kedy ste ju od Zelinayho kúpili, pred vraždou a či po vražde?

JAKUB (skonfundovaný): My? — My? — Aký my?

MARTIN: Vy, Jakub Goldstein.]

JAKUB: To je moja vec. Do toho teba nič! A ja sa ti nepotrebujem spovedať! A ktože ti to na nos obesil?

MARTIN: Na okresnom súde, kde ste zažiadali o intabuláciu.

JAKUB (prekvapený): Na okresnom súde? — Ty si tam bol?!

MARTIN: S advokátom dr. Mudrákom.

JAKUB (zronený): No, to je inšie! — Tak to už vieš. — A čo ste tam hľadali, prosím ťa?

MARTIN: Chceli sme vedieť, čie to peniaze Zelinay u vás utráca?

JAKUB: No, svoje —

MARTIN: A ja hovorím, že vaše, Jakub! Lebo čo Zelinay nemal, nemohol predať, a keď ste to vy kúpili, tak je to vaša škoda.

JAKUB: Veď som mu to predsa vyplatil za ten majetok —

MARTIN: — Kalinovský?

JAKUB: No, hej! Lebo mu ho Kholina podpísal vtedy, keď to bol Zelinaj na ablegátstvo kandidíroval. Kholina chcel mať z neho ministra.

MARTIN: Prinajmenej. — Jakub, povedzte mi, či viete, ako zákon tresce falšovateľov verejnej listiny a zlodejov cudzieho majetku?

JAKUB: A čo ja viem? Nie som fiškálom, ani sa o také veci nestarám. I tebe škoda takými vecami si hlavu lámať — iba ťa bude boleť.

MATRIN: Neviem, či vás nerozbolí, keď vám poviem, že tá listina Kalinova je falošná.

JAKUB (vytreští oči): Čože?! — Falošná?! A ktože ju falšoval?

MARTIN: Zelinay — s vami.

JAKUB: Ty, počuješ! — Také veci nerozprávaj, lebo ťa bouprisám zažalujeme, a to ti bude dracho padnúť. To pánu Zelinájmu ani nebudem povedať, lebo by bolo s tebou zle!

MARTIN: Ba len mu povedzte! Ešte aj to mu povedzte, že tá smluva hovorí, že on otrávil Kalinu.

JAKUB: Wei geschrien!! — Martin! Ty nemáš zdravý rozum, abo si opitý! Choď sa vyspať.

MARTIN: Smluva hovorí, že Kalina vystavil ju pre Zelinayho v Kopčanoch dňa 18. júna roku 1906. Či sa na to pamätáte, Jakub?

JAKUB: Možno, že je tak.

MARTIN: Tak je navlas! Chyba je len v tom, že Kalina od dňa 7. júna do 1. júla 1906 bol v Piešťanoch, kde sa na lámku liečil. Na to sú svedkovia, čo vtedy s ním tam boli a na to máme aj list od správy kúpeľnej.

JAKUB: To nemôže byť! — Ach, hehe! Martin! Jach sa ti veru čudujem, že sa ty do toho pletieš, do čoho ťa celkom ništ.

MARTIN: Bránim nevinných ľudí, aby hriešnici trestaní boli.

JAKUB: Veď si ty nie advokát, ale gazda. Tebe kosa a pluh! — Ale ty si bez pochyby voľačosi chorý, šak Martin! Mal by si sa kuríruvať! No, počkaj, jach ťa potraktujem takým vínom, čo budeš od neho spať, ani v olejach. (Ide ku kredencu.) A takej fajnovej cigary si ešte nikdy nefajčil, akou ťa jach budem potraktírovať.

Predošlí. Rajník.

MARTIN (ku vstupujúcemu Rajníkovi): Dostali ste tie zmenky od Natana, ujček?

RAJN9K: Dostal všetky štyri.

JAKUB (medzitým sobral fľašu s police, poháre a škatuľu s cigarami, postavil na stôl a nalial do pohárov): No, nechže sa páči aj vám, Rajníčko. Nože si vypite a zapálte. To je dačo tak delikátneho, že ma budete spomínať.

MARTIN (k Rajníkovi): Dajteže ich sem, ukažeme ich Jakubovi.

RAJNÍK (dá Martinovi zmenky).

MARTIN (vstane a ukazuje Jakubovi zmenky): Či vidíte, Jakub? Tieto podpisy tu a ten v smluve sú jedna ruka a — všetky sú falošné. Pravé podpisy Kalinove sú tieto. (Vytiahne z vrecka papiere a ukazuje Jakubovi.) No, však je to rozdiel! Nuž čo na to poviete?

JAKUB: Jach? Jach ništ! Lebo sa do toho nerozumiem.

MARTIN: Však sa vám to skoro vysvetlí pri súde. Tu máte za víno! (Hodí peniaze na stôl.) My ideme teraz rovno ku kráľovskému fiškálovi, aby dal Elenu vypustiť a na jej miesto posadiť — vás so Zelinaym. (Preč s Rajníkom.)

JAKUB (zalomí rukami): Gott im Himmel! Sme vyzradení! Všetko je ztratené! Ale nie! Zelinay musí nás ratovať. (Beží do pravých dvier.)

Premena

Dvor, ako v druhom II. dejstve.

Dorka. Zuzka.

DORKA (stojí v úzadí v ľavo a ohliada sa po ulici).

ZUZKA (z pravého úzadia, zastaví sa pri Dorke): Čo vyzeráte, totka?

DORKA: Martina. Od rána nebolo ho doma. Neviem, kde chodí. Nevidela si ho dakde?

ZUZKA: Ba — u Jakuba.

DORKA (ide do popredia): Jaj, veď som nad tým chlapcom už celá strápená.

ZUZKA: A čože mu je?

DORKA: Od tých čias, ako sa to nešťastie u Zelinaych stalo, chodí ako bez rozumu.

ZUZKA: Ba veru pravdu máte, totka. Všade vám len o tej háreštantke rozpráva, všade sa jej zastáva — takej vražedlnice! Že ju vraj obesia!

DORKA (ohromená): Ježiši milosrdný! Obesia?!

ZUZKA: Preto nech Martin do toho prsty nepchá, lebo môže zle pochodiť.

DORKA: Veď sa ja tiež toho bojím.

ZUZKA: Mali by ste ho oženiť, totka.

DORKA: Veď mu veru dosť vyhúdam.

ZUZKA: Ja by som vám bola dobrou nevestou.

DORKA: To už len ako si on vyvolí.

ZUZKA: A u Kalinov ktože teraz býva? (Ukáže na Kalinovie dom.)

DORKA: To kúpil Jakub. Je to teraz prázdne.

ZUZKA: Pýcha pred pádom chodila. Taký hrdý dom, a hľa —!

DORKA: Veru, veru.

ZUZKA: Ale musím sa ponáhľať. S Bohom, totka! (V ľavo úzadím preč.)

DORKA: Že vraj obesia! Ach! Nebožiatko! Veru si mi vyšla! (Sadne na lavičku.) Nuž ale ak je nevinná —?

Dorka. Elena.

ELENA (z úzadia v pravo, ide v popredie, obzerajúc si dom Kalinovie).

DORKA (zbadá Elenu): Kriste zpasiteli! Veď je toto vari ona? (Vstane a zalomí rukami proti Elene.) Nuž, kdeže sa ti tu berieš, Elenka?! Vari si z háreštu utiekla?

ELENA: Nie, totička — vypustili ma. Som predsa nevinná! (Sadne si.)

DORKA (radostne): Šak, nevinná! Ty moja hlava ubolená! (Chytí ju za hlavu.) Kdeže by si ty na taký hriech i len pomyslela? Ach, veď je Pán Boh spravedlivý! Ale aké si ubiedené, dieťatko moje! Moc si tam vystála, chúďatko! (Hladká ju po hlave.)

ELENA: Ako som prišla do žalára, ani oka som nezažmúrila, len čo som dni a noci preplakala.

DORKA: Nebožiatko moje! (Plače). A si šak aj hladná. Trochu mliečka budeš? Alebo kávičky ti uvarím.

ELENA: Ďakujem, totička! Nemôžem. A Martin čo robí?

DORKA: Ach! Nuž! (Prisadne si.) Ani ti neidem rozprávať.

ELENA (preľaknutá): Pre Boha, vari sa mu dačo stalo?

DORKA: Nuž ako ťa to boli žandári odviedli, od tých čias Martin — ani čo by sa bol zošalel.

ELENA: Zošalel?! Pre Boha!

DORKA: Len sháňal, behal po meste a rozprával také veci, že som až tak trnula.

ELENA: Neborák!

DORKA: Pravda vraj musí zvíťaziť! Krivda musí padnúť. [Statočnosť musí na svetlo! Pijavice treba podláviť!] A všetko takéto čudné reči viedol.

ELENA (k sebe): Chudák! To pre mňa.

DORKA: Ideš domov — do Zelinaych?

(Za scénou zdiaľky hudba sa blíži.)

ELENA: Domov? Do Zelinaych? Ta nikdy! Začala som si už konať rozsobáš. Pôjdem do Rajníkov.

DORKA: No, to už hej — ku krstným rodičom.

ELENA (plače): Veď som veru vyšla! Nemám rodičov, ani domova.

DORKA: Neplač, Elenka! Veď ťa umorí toľký žiaľ!

Predošlí. Imrich napitý, spustlého výzoru, kráča z pravého úzadia pred hrajúcimi cigáňmi, ktorí zostanú v úzadí stáť, prestanú hrať a skoro zmiznú. Potom ľud.

ELENA (zbadajúc Zelinayho, náhle vyskočí): Bože! Zelinay! (Vbehne rýchle do dvier v ľavo.)

DORKA (vstane naľakaná): Nuž, čože ten tu chce? (Vníde do domu a zamkne dvere.)

IMRICH: Hej, ty stará bosorka, nezatváraj tú búdu! (Zastane predo dvermi.) Otvor!

DORKA (za scénou): Čo tu chcete? Tu je nie krčma!

IMRICH: Chcem tú vražedlnicu! Čo sa s ňou porátam!

DORKA (za scénou): Tu jej niet!

IMRICH: Pusť ma! Šak ja ju nájdem! (Trhá dvere.)

DORKA (za scénou): Nepustím!

IMRICH: Nepustíš?! Tak ti celú búdu rozmlátim! (Trepe päsťou na dvere.)

DORKA (kričí oblokom): Ľudia! Ľudia! Ratujte!

ĽUD (začína sa v úzadí sbiehať).

ELENA (odhodlane vystúpi predo dvere): Tu som! Čo chcú?!

IMRICH (ustúpi pred Elenou): Tu si? Hahaha! Teda si predsa tu! Utiekla si z háreštu, šak?

ELENA: Mňa súd vypustil, lebo som nevinná.

IMRICH: Ty si — nevinná! Chachacha! A moja Margita — tiež bola — nevinná — a zastrelila sa — pre teba — handra sedliacka! Za to som ťa ja odsúdil — že ťa — zastrelím! (Vytiahne z vrecka revolver.)

DORKA (ktorá pred chvíľou vyšla): Ľudia! Ľudia! Ratujte!

ELENA: Oni — mňa?! (Postúpi proti Imrichovi.)

IMRICH (ustúpi pred Elenou a namieri proti nej revolver): Stoj!

ELENA (zastane, odvráti tvár, zakryje ľavým ramenom a pravé otrčí proti Imrichovi): Jaj, Bože!

DORKA: Jaj, pre Boha!

Predošlí. Martin.

MARTIN (priskočí zpomedzi ľudu a vytrhne Imrichovi revolver).

IMRICH (rýchle sa obráti): Ha! Dáš ho sem!

MARTIN (opovržlive premeria Imricha): Padúch!

ELENA (odkryje si tvár): Martin! (Omdlieva.)

DORKA (zachytí Elenu): Elenka! Elenka! (Odvedie ju pomaly do domu.)

IMRICH (medzitým chce odísť).

MARTIN (chytí Imricha): Ani na krok! Chlapci, držte ho!

MLÁDENCI (držia Imricha).

IMRICH (trhá sa im): Čo chcete?! Pusťte ma!

MARTIN (k ľudu): Bežte dakto po žandárov!

Imrich. Martin. Ľud. Rajník.

RAJNÍK: Aha! Veď je to Zelinayl Kde ste ho dolapili?

MARTIN: Chcel tuná Elenu zastreliť. (Ukazuje mu revolver.)

RAJNÍK: Elenu zastreliť?! Ach, čo je toto za oplana? No, však už doskáče — žandári ho už hľadajú.

ĽUD: Žandári idú, žandári!

IMRICH (trhá sa im): Pusťte ma!

MARTIN: Počúvajte, ľudia! Tento panák otrávil Kalinu.

ĽUD: Zabiť vraha! Zabiť ho! (Hrozia päsťami a chcú sa vrhnúť na Imricha.)

RAJNÍK (rozprestre ramená proti ľudu): Nieže! Pre toho len šibenica dobrá!

Predošlí. Žandári, potom Elena, Dorka, Terka.

ĽUD (ustupuje sa žandárom).

ŽANDÁRI (prídu pomedzi ľud).

MARTIN (k žandárom): Tu ho majú.

MLÁDENCI (pustia Imricha).

MARTIN: Aj tento revolver, ktorým chcel tu ľudí strieľať. (Dá I. žandárovi revolver.)

I. ŽANDÁR (vezme revolver, k Imrichovi): Stúpajú!

IMRICH (k žandárovi): Ja som nič neurobil, ako sa opovažujú —

I. ŽANDÁR: Máme rozkaz od trestného súdu.

II. ŽANDÁR (položí ruku na Imricha): Stúpajú!

IMRICH (k II. žandárovi): Mňa sa netýkajú! Či vedia, kto som ja?

ĽUD: Zločinec! Vrah!

II. ŽANDÁR: Stúpajú! (Strčí ho.)

IMRICH (odchádzajúc, hrozí päsťou): No, počkajte! Vás naučím, vy — háveď sedliacka! (Preč pred žandármi.)

ŽANDÁRI (za Imrichom preč).

MARTIN (volá za Imrichom): Veru vidno, kto je háveď!

ĽUD: Vy ste háveď!

Predošlí bez Imricha a žandárov.

MARTIN (k ľudu): Hľa, to sú tie pijavice, čo ssajú lašu krv! Ale viacej sa nedáme!

ĽUD: Viacej sa nedáme!

RAJNÍK: Martin, chlap si, že si takú pijavicu zadlávil! (Potľapká ho po pleci.)

ĽUD: Nech žije Martin! Sláva mu!

DORKA: Martin! Syn môj radostný! (Objíme ho.)

ELENA: Martin! Svobodu, česť i život si mi ratoval — vďaka ti! (Podá mu ruku.)

TERKA: Elenka! Elenka! Už si zase naša! (Objíme ju.)