ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Margita sedí pri obloku a díva sa von. Imrich, zamyslený, prechodí sa sem i tam.

MARGITA (obráti sa na polo k Imrichovi): Teda nepôjdeme do Pešti na výstavu?

IMRICH (drsne): Nie!

(Prestávka.)

MARGITA (zase sa obráti na polo): Ani do Smokovca na dostihy?

IMRICH (drsne): Nie!

MARGITA: To ma teda nemáš rád. (Plače.)

IMRICH (zastane): Margita!

MARGITA (zlobne): Nemáš! A preto ešte dnes odídem ku sestre do Prešporku. (Vstane a chodí sem i tam.)

IMRICH: To neurobíš!

MARGITA: Nemám tu čo hľadať, keď ma nemáš rád.

IMRICH: Mám ťa. Ale čo chceš zase v Pešti?

MARGITA (zastane pri obloku): Baviť sa!

IMRICH: Hm. Baviť sa…

MARGITA: Pravdaže, lebo tu je hrozne otupno.

[IMRICH: Tu je hrozne otupno. Hm, hm!

MARGITA: A hlúpy svet.

IMRICH: Tak. — I ja som ti hlúpy?

MARGITA: Veru už i ty začínaš byť fádnym. (Sadne si.)

IMRICH: Ďakujem za takú poklonu od svojej mladuchy.]

MARGITA: Ba divím sa ti, že si sa tu zahrabal a nedbal by si vari i mňa.

IMRICH: To nechcem.

MARGITA: Ty, Imrich Zelinay, lev peštianskeho korsa, ty, čo si neustále sníval len o vysokých hodnostiach, stal si sa sprostým škrabákom v takomto hniezde. Že ti to nederoguje?

IMRICH: To je všetko pravda. A mňa to väčšmi škrie, ako teba, že musím v tomto hniezde trčať, ale —

MARGITA: Nemusíš. Ja za teba ani nepôjdem, kým nebudeš aspoň vicišpánom.

IMRICH: No, príde i na to čas.

MARGITA: Haha! To je slabá útecha! Poď do Pešti. Tam so svojím menom a talentom ľahko spravíš karrieru.

IMRICH: Možno. Lenže do Pešti chybí mi ku tomu nervus rerum gerendarum. Bez toho to nejde.

MARGITA (prekvapená): Čo? Čo to hovoríš? (Vstane.)

IMRICH: Veru tak, Gituška. Kolesá sa dolámaly, musím chodiť pešky.

MARGITA: Ale ba! Nemožno! Vari i matkino?

IMRICH (ľahostajne): Veru i to je fuč.

MARGITA (spľasne rukami): To je hrozné! To je hrozné! (Ide na ľavo.)

IMRICH: A vieš, Gituška, že sme nedávno v Pešti my dvaja desaťtisíc korún utratili? A to všetko už išlo na puf.

MARGITA (sadne ku stolu): Á, á! (Vezme so stola noviny a ovieva sa nimi.)

IMRICH (ľahostajne): Majetok rodičovský je už taký obťažený, že ani tretinu mojich dlhov nezakryje.

MARGITA(vzdychne): Ojé, — ojé! A to azda všetko pre mňa?

IMRICH: To práve nie. Ja som ani predtým nikdy groši nešanoval. (Sadne si naproti Margite.)

[MARGITA: A ty to tak ľahostajne nesieš. Ako môžeš byť taký flegma?

IMRICH: Never. Mňa to veľmi mrzí.]

MARGITA: A teraz čo zamýšľaš?

IMRICH: Kto sa topí, aj peny sa chytá. Ašpirujem na stoličné kassírstvo.

MARGITA: A čo bude so mnou?

IMRICH (vrele): Moja žena nesmie núdzu trpeť, tým menej taký anjel, ako si ty.

MARGITA (zarmútená, vzdychne): Ach, ja! To sa teda naša svadba hodne oddiali.

Predošlí. Berta. Potom Absolon.

BERTA (zľava): Už ide Absolon!

MARGITA (vstane a ide k obloku).

IMRICH: Už? (Vstane.)

BERTA: Som veľmi zvedavá, čo vykonal. (Díva sa v očakávaní k zadným dverám.)

ABSOLON (stredom mlčky).

BERTA: Nuž čo je?

ABSOLON (stisne plecami): Nič!

IMRICH: Nemožno.

BERTA: Bol si u vicišpána?

ABSOLON: Práve u toho.

BERTA: A prečo nechce?

ABSOLON: Že to má už syn nebohého prisľúbené.

BERTA: A ten by neodstúpil? Však má veľkú ekonomiu, nech si radšej tú piluje.

ABSOLON: Že by odstúpil —

IMRICH: No, teda, sláva!

ABSOLON: Ale pýta päťtisíc odstupného.

IMRICH: Päťtisíc!

BERTA: Päťtisíc?!

IMRICH: A tých niet.

BERTA: Veru tak sme vyšli, že ani na päťtisíc korún nevieme sa zmôcť. Absolon, poraď, čo robiť.

ABSOLON: Tu ťažko radiť. Bol som u Natana, ale nechce, lebo že mu je Imrich do dvadsať tisíc dlžen.

BERTA: Kriste Pane! Imre! To ty väzíš všade po uši v dlhoch!

Predošlí. Jakub prostriedkom.

ABSOLON: Á, dobre, že prichádzaš, Jakub!

JAKUB: No, to ma teší, že som tu taký vítaný!

IMRICH: Dobre, dobre. Ale príď zajtra, teraz nemáme kedy.

BERTA: Vari aj im je môj syn dačo dlžen?

JAKUB: Ach, nuž, len takú maličkosť, prosím, gnädige Frau. Tridsaťšesť tisíc koruny.

ABSOLON: To je pekná maličkosť!

BERTA: Toto je hrozné, syn môj!

IMRICH: To nie pravda. Len dvadsaťosem!

JAKUB: Ráča sa mýliť, Herr von Zelináj. Však veksle nepustia.

ABSOLON: Dostaneš ich. Ale teraz nám daj ešte päť tisíc.

JAKUB (obzerá sa): Či smiem, prosím, otvorene hovoriť?

ABSOLON: No, čo je?

JAKUB: Dnes sišli sme sa všetci veritelia tuto pána Zelinája a tu sme konštatirovali, že všetky naše pohľadávky robia spolu summu stodvadsaťosem tisíc koruny.

BERTA: Kriste Spasiteli! (Pustí sa na sedadlo.)

[ABSOLON: Ej, ej! Imro, Imro!

BERTA: To sme teda úplne na mizine.]

JAKUB: Vyslaný som ich upovedomuvať, že jestli naše požiadavky nebudú do osem dňov vyrovnaté, budeme žiadať konkurs a budeme dať všetek majetok sekvestrirovať.

BERTA: Bože Otče nebeský! To nás vyhodia na ulicu. (Plače.)

JAKUB: Sluha ponížený. Porúčam sa. (Preč.)

Predošlí bez Jakuba.

ABSOLON: To ti aj plat sekvestrujú.

MARGITA: Ja mám v sirotskej tridsať tisíc korún, darúvam ich Imrichovi, že by si aspoň na čas pomohol.

IMRICH (odvráti sa).

ABSOLON (kašle a ide ku východným dverám).

BERTA (pustí sa do väčšieho plaču).

MARGITA (prikročí k Imrichovi a položí mu ruku na plece): Prijmi to odo mňa, ako malú náhradu za to, že som i ja príčinou tvojho úpadku. Keby som mala viac, rada by ti dala i viac. Prijmi teda i to vďačne, Imro. (Prestávka. Obzerá sa po všetkých udivená.) Prečo všetci mlčíte? Nechcete?

ABSOLON: Máš zlaté srdce, Gituška, ale —

BERTA: No, len povedz pravdu.

ABSOLON: Nuž tie tvoje peniaze — pravda, s mojím svolením — sa už vyzdvihli a Imrich prehral ich na burze.

MARGITA (prekvapená): Čo počujem? To ste urobili?! (Zúfale.) Nemám teda už ani ja ničoho?

ABSOLON: Bohužiaľ.

MARGITA (prikryje si tvár šatkou, zúfale): Oh, oh! A mňa ste sa ani len nepýtali! Oh, oh! (S plačom odíde v ľavo preč.)

IMRICH (ide za ňou, volajúc): Gituška! Prosím ťa, odpusť! (Zastane predo dvermi.)

Berta. Absolon. Imrich.

BERTA: Úbohé dievča! Máte ho na svedomí.

ABSOLON: Je pravda. Ale Imrich tak dobre kalkuloval, že som bol sám o istej výhre presvedčený.

[BERTA: Ach! Ja som sa vždy bála tohoto výstupu. Čo som sa vás navarovala, netýkajte sa toho.

IMRICH: Rátal som, že na tých akciach istotne aspoň šesťdesiat tisíc vyhrám a bol by som Margite peniaze vrátil.

ABSOLON (prechodí sa): To je fatálna situácia.

IMRICH (prechodí sa): Ako sa z nej vymotať?]

BERTA: Pre Boha, vymyslite niečo, lebo ja tú hanbu neprežijem!

ABSOLON (zastane): Inšie nezbýva, ako čo som vám už odporúčal.

IMRICH (zastane): Vziať si Kalinovu dcéru?

BERTA (vstane rozhorčená): Sedliačku? Ešte to by mi bolo treba! A Margitu vari odsotiť teraz, keď ste ju pripravili o všetko? To nedovolím nikdy!

IMRICH: Od Margity neodstúpim! Takej zrady na nej nikdy sa nedopustím, a čo by Kalinova dcéra bola millionárka.

ABSOLON: Práve len na tento spôsob prídeš k Margite a poistíš jej i sebe bezstarostnú budúcnosť.

IMRICH: Ako to myslíš?

BERTA (súčasne): Tomu nerozumiem.

ABSOLON: Keď Imrich svoje dlhy si usporiada a sa i zaperí, tak sa s ňou rozsobáši a — vezme si Margitu.

BERTA: To by bola pre nás ešte len hanba.

ABSOLON: A nebude to väčšia hanba, keď vám veritelia všetko spredajú a vy zostanete na labéte? U Kalinov peňazí moc! Staneš sa gavalierom a potom ľahko spravíš karrieru. Ináč zostaneš večitým žobrákom.

IMRICH: Margita na takú špekuláciu neprivolí a ja bez jej súhlasu na to ani nepomyslím.

BERTA: Tá by to neprežila.

ABSOLON: Eh, čo?! Margita je rozumné dievča. Keď jej všetko rozpovieme, nahliadne, a do tých čias, kým sa sedliačky strasieš, už to len dáko pretrpí.

BERTA: Ja sedliačku — do svojho domu — za nevestu…? Veď by sa celý svet od nás odvrátil.

ABSOLON: Kto má toľký majetok, ako Kalina, to je nie viac sedliakom, ale pánom. Voľte si teda!

(Prestávka.)

BERTA: A Kalina dá dcéru za Imricha?

ABSOLON: Dá. Ja som mu už cestu pripravil. — Berta, ty pôjdeš ešte dnes s nami do Kalinov a pousiluješ sa ich sladkými rečami omámiť.

BERTA: Ach, ja! Veru sme vyšli! — Na starosť musím sa sedliačkam poklonkovať! Ďaleko si to, syn môj, priviedol, ďaleko. Ty, potomok slávnych Zelinayovcov, ktorého starý otec bol vicišpánom a mal grófku —

ABSOLON: Eh! Nevykladaj zase, čo sme už tisíc ráz počuli. Za to ti Žid dnes už nič nedá! Radšej sa pristroj, aby sme čím skorej išli, kým nepríde katastrofa. Za ten čas prehovorím s Margitou. (Preč v ľavo.)

Berta a Imrich.

BERTA: Ach, Bože, Bože! Čoho som sa to dožila?! (Sadne v ľavo).

IMRICH: Tomu si len ty na príčine!

BERTA (prekvapená): Ja…? Ach, ach! Teda tak! — Nuž, ktože to premrhal celý otcovský, aj môj majetok? Ja, či ty? A kto premárnil Margitino veno? A kto narobil ku tomu ešte aj stodvadsaťpäť tisíc dlhu? A čímže si za toľké groše? — Maličkým úradníkom a veľkým lumpom!

IMRICH: Veď práve to všetko len tebe mám čo ďakovať.

BERTA: Mne? — Mne?! — Imro! Že sa Boha nebojíš také slovo len z úst vypustiť.

IMRICH: Áno. Akého si ma vychovala, takého ma máš.

BERTA: Nuž kedyže som ťa ja, syn môj, ku zlému viedla? Kedy? Od malička strážila som ťa, ako zrenicu oka svojho. Vari som ťa nedala študovať? Vari som sa ťa dosť a dosť nenapomínala, aby si viacej knihy piloval a menej utrácal? Ty to odtajiť nesmieš, syn môj!

IMRICH: To netajím.

BERTA: Teba zkazily naše prevrátené školy a zlé kamarátstvo! — [A ty by si to chcel teraz svaliť na moju materinskú lásku? — Oj, syn môj, syn môj! Nerozvážil si si to! Hlboko, hlboko urazil si moje srdce.

IMRICH: No, ale mala si byť na mňa prísnejšia.

BERTA: Nuž, veď si mi bol dobrý, kým si mi bol doma. Ale vo svete nemohla som ti predsa za pätami chodiť? Mal si vlastné krýdla, mal si mať už i svoj rozum. — Ale ty si sa spustil Boha! To je to!]

IMRICH: Nemôžem za to. Taký je dnešný prúd.

BERTA: No, teda. Už sme doma. Ten teba otrávil.

IMRICH: Predsa musím plávať s prúdom, tak, ako ostatní plávajú —

BERTA: — v bahne a lieni.

IMRICH: Užívať života.

BERTA: Hej, užívať života na konto iných! — To sú utešené zásady! — Tie som ti ja veru nevštepovala.

Predošlí. Margita. Absolon.

MARGITA (zľava. Predo dvermi zastane. Vážne): Imro! Odporúčam ti radu Absolona báčiho. Kvôli tvojej budúcnosti vraciam ti tvoj sľub i vzdávam sa náhrady za moje dedičstvo. Až budeš môcť — vyrovnáš —

IMRICH (kľakne pred Margitou): Gitka moja! Nie som hoden tvojej dobroty. Neopúšťaj ma, ako ťa ani ja neopustím! (Bozká jej ruku a vstane.)

MARGITA: Hľaď, aby si sa vyšvihol. A potom, až ti bude dobre, rozpomeň sa na mňa.

IMRICH: Margita! Toľko veľkodušnosti nezasluhujem, preto ju ani neprijímam.

MARGITA: Len počúvni, ak chceš ratovať seba i nás.

IMRICH: A čo bude za ten čas s tebou?

MARGITA: Pôjdem ku sestre a budem jej v obchode pomáhať. Choď teda šťastlive. (Preč.)

ABSOLON: To dievča je anjel!

IMRICH: Áno, anjel, anjel! A k vôli nej všetko podujmem, aby som si ju nazad vydobyl.

BERTA: Nuž hľaď, aby si sa napravil. Usiluj sa a Boh ti bude na pomoci.