ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Berta vystrojená na prechádzku. Margita v gazeovej toalette upravuje sa pred zrkadlom. Potom Elena v jednoduchých panských šatách.

BERTA (hľadá čosi všade): Kdeže mi tá neplecha podela rukavičky? Nevidela si ich dakde, Gitka?

MARGITA (bez toho, že by sa obzrela): Nie, nénika.

BERTA (volá do pravých dvier): Léna! Léna!

ELENA (vníde zprava): Čo sa bude páčiť?

BERTA: Zase len tak hlúpe sa spytuješ. Že si to nevieš už raz zapamätať. „Čo rozkážu, prosím?“ — sa povie. Kde si mi podela rukavičky?

ELENA: Ja? Ani som ich nevidela. Mali ich včera večer; hádam sa im v kabáte.

BERTA (vytiahne rukavičky z kabáta na vešiaku): Akurát! Nevedela si to hneď povedať? Ta choď mi s očú!

ELENA (preč).

MARGITA (po celý čas muštrovala sa pred zrkadlom, teraz sa obráti): Tak, nénika, podívaj sa už raz na mňa.

BERTA: Krásna si! Utešená, ani nejaká komtessa! (Navlieka si ľavú rukavičku.)

MARGITA: Hahaha! To bude Imrich paf, keď ma tu nenazdajky zazre. Čo, nénika?

BERTA: Veru bude prekvapený, lebo akurát dnes sa sberal ku tebe do Prešporku.

MARGITA: Vieš, čo, nénika? Urobíme mu fenster-promenádu popred jeho kancelláriu. (Zapáli si cigarettu a fajčí.)

BERTA: Ty si veliká figliarka, Gituška, Ani nevieš, aká som rada, že si prišla. Bude nám veselšie. Ach, ako banujem, že si mi nie ty nevestou: Ale máme takého sedliackeho tĺka, čo nám je iba na hanbu.

MARGITA: A podal už Imrich o rozsobáš?

BERTA: Čo len rozsobáš, ale keď Imrich ešte groša neodložil.

MARGITA (prekvapená): Ešte groša neodložil? Veď ma Imrich nedávno uisťoval, že čo najskôr —

BERTA: Hľa! Imrich je vždy ešte taký ľahkomyseľný ako bol. No ale u Kalinov je ešte veľký majetok.

MARGITA: Veľký? A je to pravda, že Imrich vraj o tú sedliačku ani sa neozre?

BERTA: Pravda. Tá je rada, že ju volajú pani veľkomožnou.

MARGITA: To sa s ňou ani nikde neukazujete.

BERTA: Ešte čo! Aj tak sme dosť posmechu pre ňu utŕžili. Ešte nám aj ten škandál spravila, že so svadby s jedným sedliackym parobkom utiekla.

MARGITA: Rozprával mi Imrich.

BERTA: Pováž! Všetka džentri sa od nás odvrátila. Až po nečase, keď videli, že so svojou sedliackou nevestou nikam sa netisneme, nuž nám to odpustili. Pravda, Imrich, aby imponoval, všade hral gavaliera. A to ho moc peňazí stálo. (Počas reči driapala noviny, žmolila z nich guľky a potom rozhádzala po kútoch.)

MARGITA: Hm! Teda preto dosial nič neodložil. Ale poďme už, nénika.

BERTA: Hneď, hneď, Gituška, len čo toto rozhodím.

MARGITA: A čo to robíš?

BERTA: To je kontrola, či Léna všade vymetala.

MARGITA: Á to je výborný prostriedok. Hahaha!

BERTA (volá do pravých dvier): Léna!

ELENA (vstúpi): Čo rozkážu, prosím?

BERTA: My už ideme. Za ten čas tu oriaď!

ELENA: Prosím. (Preč.)

BERTA a MARGITA (preč stredom).

Elena s metlou. Potom Terka.

ELENA (metie a po chvíli zastane): Veru Martin mal pravdu, že ja tu budem len slúžkou a oni budú za naše peniaze panstvo strúhať. (Chvíľku metie a zase zastane.) Ach, Martin! Nemôžem na teba zabudnúť!

TERKA (zjaví sa v prostredných dverách).

ELENA (beží k nej): Ach, krstná mamka, vitajte! Že ste predsa už raz prišli? Čože tak o mňa nedbáte? (Vedie ju.)

TERKA: Čida, nedbáme. Bola som ti ja tu už viac ráz, ale tá tvoja velebná svokra vždy ma len odpravila, že si nie doma.

ELENA: Veru vždy sa jeduje, keď ma dakto príde navštíviť. Iba čo otec vše sem nakuknú.

TERKA: Teraz som ju videla ísť z domu, nuž som vbehla, aspoň ťa reku kuknúť a slovíčko s tebou prehodiť.

ELENA: Veru som vám veľmi rada. Ale sadniteže si, krstná mamka! (Odloží metlu a podá jej sedadlo i sama si sadne na druhé proti nej.)

TERKA: Ach, aká si strápená, Elenka. Si azda niečo chorá?

ELENA: Nuž mne tohoto nebolo treba. (Plače.) S Martinom mohla som byť šťastná. Bol mi roveň i radi sme sa mali.

TERKA: Veď keby tí páni neboli tak otca poplietli. Hľa, mať chudera to i životom zaplatila. Viem, že z neba skormúteným srdcom na teba sa díva.

ELENA: Ej, veď keby mamka neboli zomreli, nikdy by som ja tu nebola bývala. Ale ich smrť považujem za prst Boží a preto trpelive znášam svoj kríž.

TERKA: Nebožiatko moje.

[ELENA: Ja som tu iba slúžkou za kost a za kvartieľ. Nemám tu nijakej radosti, som tu ako za živa pochovaná. (Plače.)]

TERKA (plače): Veru ťa je večná škoda.

ELENA (po chvíli, keď sa utíšila): A čo robí Martin?

TERKA: Tiež nemôže zabudnúť na teba.

ELENA: A už nepôjde do Ameriky?

TERKA: Že vraj nie, keď sa mu to vtedy nepodarilo —

Predošlé. Berta a Margita.

BERTA (vníduc, zarazí sa): Ach! — Či ho vidíš!? Sotva vytiahneš päty z domu, už sa ti tu uvelebí táto sedľač sprostá! — Čo tu chcete?

ELENA (pri vstúpení Berty odkladá stoličky na miesto).

TERKA (pri vstúpení Berty vstane a ustupuje ku dverám): Nech sa neráča hnevať, pani veľkomožná, veď som ja Elenkina krstná mamka —

BETTA: Nemáte tu čo hladať! Takých návštev nepotrebujeme! (Ukáže Terke prstom dvere.)

ELENA (chytí Terku popod rameno a postaví sa s ňou pred Bertu): Hoci ja tu i mnoho strpím, ale svojich ľudí pohaniť si nedovolím! Poďte, krstná mamka! (Preč s Terkou v pravo.)

BERTA: Á, — á! Čo toto znamená!? To sa mi ešte nikdy neopovážila. To ani netrpím! (Chce za Elenou.)

MARGITA (ktorá neustále hľadela do obloka): Ale, nénika, nerozčuľuj sa! Škoda nervov!

BERTA: Pravdu máš. (Vráti sa.)

MARGITA (natešená): Imrich už beží sem! Nepovedala som?! (Posiela oblokom bozk.)

BERTA: Ešte aj metlu tu nechala, potvora. (Vezme metlu a výnde s ňou v pravo preč.)

MARGITA (náhli sa k prostredným dverám a tlieska proti Imrichovi.): Hihihi!

Margita. Imrich.

OMRICH (vbehne).

MARGITA: Predsa vtáčik priletel.

IMRICH: Za zlatou rybkou, aby ju ulovil. (Objíme a bozká Margitu.)

MARGITA: Jaj, Imro! Všetko na mne ukrčíš! (Vymkne sa mu z náručia.)

IMRICH: To je dobre, že si prišla, ale teraz aj tu zostaneš. (Zavre dvere.)

MARGITA: Áno, lebo chcem, aby si sa už rozsobášil —

IMRICH: — a vzal si teba. Nedbal by som hoci dnes, len že —

MARGITA: — chybí ti vždy ešte ten nervus —

IMRICH: Uhádla si. Kalina je veľmi opatrný, nemožno mu pristúpiť. — Nuž ale, Gituška, veď ty preto môžeš u nás prebývať.

MARGITA (vážne): Nie, Imro! Náš pomer sa viacej tajiť nedá.

IMRICH: Ani sa nemusí.

MARGITA: No, ja sa radšej zastrelím, ako by som takú hanbu znášala. (Plačúc sadne si.)

IMRICH: Á, tak?

MARGITA (o chvíľu rozhodne): Ja chcem a musím byť tvojou ženou!

IMRICH: Hm, hm! To je fatálna situácia. Hm, hm! (Chodí zamyslený sem i tam.)

Predošlí. Berta.

BERTA (zprava): No, už ste sa zvítali? Nuž poď, Gitka, urobíme Dvorčickým visitu.

IMRICH (pri zjavení sa matky stal si k obloku a díva sa von).

MARGITA (prestane plakať a premáha sa).

BERTA: Čo? Ty si plakala, Gitka?

MARGITA (vstane a odíde v ľavo preč).

BERTA (zadivená): Ste sa dačo podoháňali? — A prečo? — No, ozvi sa predsa, keď sa ťa spytujem.

IMRICH (spurne): Musím sa s tou sedliačkou rozsobášiť a vziať si Margitu.

BERTA: Nemala by som nič proti tomu, keby —

IMRICH: — lebo moja família musí byť zákonitá.

BERTA: Ah, tak? — No, to je prekvapenie! — Tak to teda nemôže tu zostať.

IMRICH: Kto? — Elena?

BERTA: Margita musí preč.

IMRICH: Lenže nie bezo mňa.

BERTA (sadne si bezvládna): Ach, Bože! Imro, Imro! Ty mi robíš vždy väčšie starosti. — Ako si, prosím ťa, predstavuješ život s Margitou — v biede?

IMRICH: Tak radšej zhynieme spolu! Zastrelím ju, i seba!

BERTA: To hovorí každý darebák a zbabelec, čo sa bojí seriózneho života. Ak si aj ty, tak to urob!

(Prestávka.)

IMRICH (krotko): Tak teda poraď, pomôž, mama!

BERTA: Polepši sa a pracuj! To ti najlepšia rada.

IMRICH: Pracovať? Hm! Keby som vedel.

BERTA: Povedz radšej, keby som chcel. Ale ty svoj úrad celkom zanedbávaš, len žiješ v samých pohuľankách. Takého ťa nikto protežovať nebude. A veru by si si mohol vziať príklad zo svojich vrstovníkov. Pozri, Aladár Kolicsányi je dnes už kuriálnym sudcom a Zoltán Rovnický v ministerstve sekretárom. A ty prídeš ešte i o to úbohé kassírstvo, čo sme ti horko-ťažko pri stolici prekonali.

IMRICH: Práve i preto pomoc je súrna. Lebo musíš vedieť, mama, že pre falošné zmenky môžu ma hocikedy zavreť a že som zo stoličnej kassy už vyše päťdesiat tisíc korún zdefraudoval, ktoré jestli behom troch dní nezaplatím, dostanem disciplinárku a som ztratený.

BERTA (zdesená zalomí rukami): Kriste Pane na nebi! Čo to počúvam za hrozné veci?! Imrich! Moje jediné dieťa! (Pustí sa na sedadlo a zaplače. Po chvíli naraz prestane plakať.) Ale, nie! Kalina musí pomôcť! Musí ratovať aspoň teba! (Vstane.) Idem sama k nemu. (Chce preč.)

IMRICH: To ti je daromné, mama. Absolon báči dosť sa ho už nahováral a nechce. A čo z toho mama, keď i všetky moje dlhy vyrovná, nám s Margitou predsa len tým nepomôže.

BERTA (sadne a plače): Syn môj! Syn môj! Trpké dni života uvaľuješ na mňa. Ako to len skončí? Ako to skončí?

IMRICH: Mama! (Tajne.) Mám plán, dľa ktorého jednou ranou by som všetko dosiahol.

BERTA: Nuž a ten je?

IMRICH: Vystaviť falošnú darovaciu listinu na Kalinov majetok, smluvu zaintabulovať a predať.

BERTA: Zaintabulovať falošnú smluvu? To predsa nejde. Kalina sa dozvie a bude zle. Ani na to takého hlúpeho kupca nenajdeš.

IMRICH: Intabulácia by sa previedla až po Kalinovej smrti.

BERTA: Po jeho smrti? A do tých čias že by kupec čakal? Neverím.

IMRICH: Ty ma nerozumieš.

(Klopanie na stredných dverách.)

BERTA: Ktosi klope. (Vstane a odíde v pravo.)

(Opätovné klopanie.)

IMRICH: No!

Imrich. Jakub.

IMRICH (odvráti sa od Jakuba): Prekliata pijavica! (Sadne si k stolíku.)

JAKUB (vo dverách): Sluha ponížený, Herr von Zelináj. Nach ráča prepáčiť, že hich beľästigujem. (Vytiahne z vrecka zmenku.)

IMRICH (bez obrátenia): Nemám!

JAKUB: Je to len ten na osem tisíc — eine Kleinigkeit. Ani by som nebol prišiel, ale nach ma tu Boch skára, ak hích velmi nepotrebujem.

IMRICH: Že sa nehanbíš pre takú bagatel človeka unúvať. Stojím vari za to, čo?

JAKUB: Tak nach sa ráča prešpacirovať k pánu tesťovi, bude hím dať peniaze, kolko budú chceť.

IMRICH: Nedá, lebo mi už upísal celý svoj majetok. Len škoda, že je to len na papieri a len po jeho smrti ho dostanem. Teda čakaj, alebo zaprotestuj.

JAKUB: To by ma nectilo. To potom budem radšej prolongirovať.

IMRICH: Najmúdrejšie.

JAKUB (vytiahne z vrecka zmenku): Ale budeme ho vystaviť na desať tisíc.

IMRICH: Ba tvoju hlavu chlpatú! Veď je to tristo procent. Ty si neslýchaný úžerník.

JAKUB: Hádam, prosím hích, nezaslúžim, keď hím čakám a reskirujem?

IMRICH: Toho sa ty iste nebojíš, keď vieš, že po Kalinovej smrti i tak bude všetko moje. Potom ti radšej vynahradím.

JAKUB: Ajé! Do ten čas ešte bude mnoho vody ujsť, pokým pán Kholina bude zomreť. Nach ho len pán Boch dlho živiť, aby pre nich ešte hodne našpóruval. Tak prosím nach ráča podpísať, Herr von Zelináj. (Položí zmenku na stolík.)

IMRICH (vezme pero a chce písať): Vieš, čo, Jakub? Napíšeme pätnásť tisíc, ale mi za to teraz päť tisíc vyplatíš.

JAKUB: Pätnásť tisíc?! Wie soj? To mi za tých päť tisíc ništ nedávajú? Na to nepristávam. Ale aby vedeli, ako hích milujem, dobre, dám hím tých päť tisíc, ale oni nach napíšu šestnásť tisíc.

IMRICH: Ty si prebíjaný kujon, Jakub! Ale mne voľačo na um prišlo! Ty si veľmi zkúsený človek, Jakub. Nuž budeš mi vedieť i poradiť. Silberstein ma totiž nahovára, aby som mu tú darovaciu smluvu Kalinovu predal.

JAKUB (prudko): Silberstein!? Hehe! Silberstein! Ten by kúpil i zo živého potkana kožku. (Odpľuvne.)

IMRICH: Nuž povedzže mi, čo je taká darovacia smluva dnes hodna?

JAKUB: Ťhű! [Keby sa mohla zaintabulovať, tak je moc hodna.

IMRICH: V smluve stojí, že sa môže kedykoľvek. No, tak čo myslíš?]

JAKUB: To je, prosím hích pekne, ťažko šacovať. Dús hängt davon ab, ako dlho bude pán Kholina žiť a kolko bude zostať po ňom nepochnutného majetku.

IMRICH: Aha! Ehm! Teraz to už chápem! Nuž ako vysoko by si cenil Kalinov nepohnuteľný majetok?

JAKUB: Keď som to bol nedávno porachnuval, tak to môže byť dnes hodno — tak ungefähr — sto tisíc koruny.

IMRICH: Hahaha! To si ty veru zle porachnuval. Kalinov majetok je dnes otcu-materi hoden tristopäťdesiat tisíc korún.

JAKUB: Aj wei! Aj wei! Dús is schon übertrieben, Herr von Zelináj!

IMRICH: Nuž veď stoosemdesiat tisíc mi už Silberstein ponúka!

JAKUB (prudko): Silberstein?! Ten sa môže radšej obesiť, lebo na toho slovo nikto ništ nedá!

IMRICH: Nuž daj ty dvesto tisíc a Kalinov majetok bude po jeho smrti tvoj.

JAKUB: To by bola pre mňa zlá Spekulation, Herr von Zelináj. Pán Kholina bude ešte dlho žiť, ešte móžu oni — pán Boh uchovaj — alebo môžem jach prujšie umreť.

IMRICH: Kalina je náchylný k porážke. Ďaleko nepôjde. Ja som ale zdravý, ako buk a teba sa ani čert nechytí.

JAKUB: Aha! Ehm! Už ich rozumiem, rozumiem! No keď to majú od pána tesťa na písmo, že jeho celý nepochnutný majetok po jeho smrti hím bude prináležuvať — no, am Ende — prečo nie? Ale prosim hích, keby mi ten smluva ukázali.

IMRICH (vytiahne zo stolíka listinu): Tak si ju prečítaj! (Dá mu ju.)

JAKUB (číta pre seba, potom nahlas): „a povoľujem, — aby obdarený — právo — vlastnosti, — vo svoj prospech — dal si zaintabulirovať. V Kopčanoch, dňa am achzehnten Juni 1906. Adam Kholina. Svedkovia: Absolon Mótholický, Bertha Zelináj.“ No to je celkom v poriadku. (Vráti mu listinu.)

IMRICH (vkladajúc listinu nazad do stolíka): A mne je všetko jedno, Goldstein či Silberstein.

JAKUB (prudko): Silberstein ist e Schuft! Der Schlag soli ihn treffen. (Odpľuvne.) Jach sa hím čudujem, Herr von Zelináj, že taký veľký pán, ako sa oni, móžu sa s takým hnusným židom zapodievať. Čo Silberstein móže dať, skorej móže dať Goldstein! (Udre sa do pŕs.) No, hej! Jach hím dám dneská-zajtrá päťdesiat tisíc a po smrti stopäťdesiat tisíc. Nű, nach to sprobiruje dať Silberstein. (Odpľuvne.)

IMRICH: No, dobre! A koľko by si dal, keby tak Kalina zanedlho nanáhle umrel?

JAKUB: To by som dal dvestopäťdesiat tisíc!

IMRICH (podá mu ruku): Súhlasím! Tak daj mi teraz tých päť tisíc a tu máš zmenku na šesťnásť tisíc. (Píše.)

JAKUB (vykladá na stolík banknoty): Prosím, tu je päť tisíc. (Vezme zmenku a vloží do pudilára.)

IMRICH (soberie banknoty do pudilára): Aké sú nové. Vari ich sám fabrikuješ?

JAKUB: Jach budem ešte dnes do večery prísť, Herr von Zelináj. Bitte bis dahin zu gedulden. (Tajne.) Ale, vedia, nach to zostane medzi nami. Svedky na kontrakt si jach budem obstaruvať. (Chce preč.) Sluha po —

IMRICH: Hej, Jakub! Starú zmenku si mi nedal, ty gauner!

JAKUB: Pardón! Pardón! (Vráti sa.) Nach prepáča! (Dá mu zmenku.) Sľuha ponižený. (Preč.)

IMRICH: Myslím, že neodskočí. Aspoň nezbadal nič. To by bolo terno! (Chodí sem i tam a trie si radosťou ruky.)

Imrich. Berta.

BERTA (zprava, v domácom obleku): Nebol to Jakub?

IMRICH: Ano. Predal som mu Kalinovský majetok.

BERTA: Predal si mu Kalinovský majetok? A to už ako?

IMRICH (vytiahne zo stolíka listinu a podá matke): Na základe tejto smluvy. Dnes alebo zajtra vyplatí mi za ňu dvestopäťdesiat tisíc korún.

BERTA: Dvestopäťdesiat tisíc korún?! Či je možno? (Prezerá listinu.) Teda podvod, Imre! Samý podvod?! (Vracia mu listinu.)

IMRICH (uloží listinu nazad): Ktosi musí prehrať, keď ja chcem vyhrať.

BERTA: A Jakub bude za majetkom čakať, až —

IMRICH: To je už jeho vec. Moja vec je dostať peniaze — a Margitu.

BERTA: Či by ti Kalina neupísal majetok — sám? Keby sme mu tak napríklad nahovorili, že ideš kandidovať na ablegátstvo a že keď zvíťazíš, môžeš sa stať aj ministrom?

IMRICH: Hm! To by musel byť leda opitý!

BERTA: Nuž — trebárs!

IMRICH: Ale, pravdu máš.

BERTA: A to najlepšie tuná.

IMRICH: Znamenitá myšlienka. Nota bene, Kalina rád zabáva sa so ženskými. Keby tak chcela aj Margita —

BERTA: No, prehovor s ňou.

IMRICH: A to hneď. (Ide v ľavo.)

BERTA (preč v pravo).

Imrich, Margita.

MARGITA (vstúpi preoblečená).

IMRICH: Práve som chcel ku tebe, Gituška — s radostnou novinou. (Chytí ju za ruku.)

MARGITA: Počula som.

IMRICH: Ty si načúvala?

MARGITA: Čo si sa s mamou práve shováral. Teda sa skoro sosobášiš?

IMRICH: Čo najskorej, aby som si teba ako svoju ženušku privinúť mohol. (Objíme ju okolo drieku.)

ABSOLON (za scénou): Ja, to nejde kamarát! Oročku mi musíš dať.

MARGITA (vytrhne sa Imrichovi a odíde rýchle v ľavo).

Imrich. Kalina. Absolon.

KALINA (s klobúkom na hlave a s palicou v ruke a tak sadne si ku stolu na pohovku od steny).

ABSOLON (vojde za Kalinom, zavesí si klobúk na stojan): Bezo mňa by si nebol ani dve tretiny toho utŕžil. Len daj! (Otrčí naproti nemu dlaň.) Daj aspoň tri stovky!

KALINA (podopierajúc sa obidvoma rukami na palicu): No, dám ti, dám, ale teraz nemám len tisícky.

ABSOLON: Máš aj stovky. Akurát tri stovky. Len sem s nimi!

KALINA: Ale kdeže, kde? No! (Vytiahne pudilár a ukáže roztvorený.) To sa päťdesiatky.

ABSOLON: Tak daj aspoň tie a ostatné dáš druhý raz. (Vytiahne mu ich z pudilára a vloží do svojho.)

KALINA: Ty berieš ani smrť.

IMRICH: A čo ste to za obchod spravili?

ABSOLON: Adam predal tú starú pílu v Hlbinách za tridsaťšesť tisíc korún. A to som mu ja dohodil. (Sadne si naproti Kalinovi.)

IMRICH (javí rozmrzenosť): Ej, to bolo škoda ešte predávať.

KALINA: No, šak, no! I ja to hovorím!

ABSOLON: Veď ti Štrelinger dával len dvadsaťpäť tisíc, tak jedenásť tisíc ako by si bol našiel. Nikdy by si nebol viacej dostal. A za mlyn dostaneš raz toľko, keď ti ho ja predám. Ale ti ho nepredám, lebo si nevďačník. Druhý by bol hľadel sa mi odmeniť, ale ty nič! Lebo si sedliak a sedliakom zostaneš. A keď ty nedáš, dám ja, lebo som pán, azebatta! Tu tieto tri päťdesiatky teraz prepijeme! (Vyhodí ich na stôl.) I cigáňov si dáme došikovať a zabavíme sa. Just tebe na truc!

IMRICH (ktorý po celý čas zamyslený sedel pri stolíku, naraz vstane): Ja tiež neodskočím a zabavíme sa tuná!

Predošlí. Margita.

MARGITA (zľava): Dobrý deň, Absolon báči, dobrý deň!

ABSOLON (obzre sa): Á vitaj, Margitka, vitaj. (Vstane, podá jej ruku a obzerá si ju.) Ach, aká si krásna! Kedy si prišla?

KALINA: Ale táto pekná kišasoňka musí sa tiež s nami zabávať, ináč nie.

ABSOLON: Hej, ty si starý fifikus, Adam! Nedbal by si s takouto mladou a krásnou.

MARGITA: Ja sa veru rada zabavím. (Položí rameno Kalinovi okolo hrdla a nachýli sa k nemu.) A veď je pán Kalina ešte nie starý a veľmi príjemný pán.

ABSOLON: No, to je už vyznačenie od takého anjela.

KALINA (okúzlený, vytiahne pudilár): Tu je stovka! (Vyloží banknotu na stolík.) Ak to bude málo, dám viac!

ABSOLON: Ty si kujon, Adam! Že vraj nemá stovák. Daj mi teda moju oročku. A tu si máš tvoje päťdesiatky. (Hodí banknoty pred Kalinu.)

KALINA (vytiahne ešte dve stovky z pudilára hodí mu ich na stôl): Na! Aby ti oči nevytiekly!

ABSOLON (soberie banknoty a vloží do svojho pudilára): Tak je to v poriadku! Teraz sme kvit!

KALINA: A tieto tri päťdesiatky budú na zabavenie. Kdeže je pani domu?

Predošlí. Berta.

BERTA (zprava).

ABSOLON: Hľa, tu je! Bertuška, tu máš! (Vezme zpred Kalinu päťdesiatky, jednu dá Berte, ostatné strčí si do vrecka.) Za to daj doniesť, čo treba, a priprav nám dobrého vareného vína — to Adam rád. Predal pílu za tridsaťšesť tisíc, čo nebola fajku dymu hodna!

BERTA: No, to gratulujem! (Ukloní sa Kalinoví.)

ABSOLON: A teraz si zahrajme, kým nám baby dačo prichystajú.

BERTA: Hneď to bude! (Držiac banknotu v ruke, odíde v pravo.)

MARGITA: I ja idem pomôcť. (Chce preč.)

IMRICH (volá za Margitou): A pošlite po cigáňov!

ABSOLON: Ej, to na každý pád!

MARGITA (vo dverách): Dobre! (Preč.)

ABSOLON: Ale si odlož! Nebudeš tu sedeť, ako v krčme. (Soberie mu klobúk s hlavy a palicu z ruky a odloží na stojan.) Pustím vám tieto tri stovky, aspoň ma nebudú omínať. (Sadne ku stolu zľava a vyloží z pudilára na stolík banknoty.)

KALINA: Alebo vyhráš odo mňa desaťnásobne — ako obyčajne.

IMRICH (vzal medzi tým škatuľku so stolíka, otvoril ju, podíval sa do nej, zase zavrel a strčil do vrecka. Nato vzal karty, položil na stôl a prisadol si ku zadnej strane stola.)

ABSOLON (vezme karty a mieša): Máš ty strachu, že si pár ráz prehral voľačo.

KALINA: Voľačo? — V nedeľu tisíc; — to je voľačo? Há!? — To by si aj teraz nedbal zase také voľačo sobrať — však? Hej, ty si potmehúdol a povidnetancoval!

ABSOLON: Vari ti chýbajú, že toľko za nimi nariekaš? Raz ty prehráš — raz ja vyhrám. To sa ti v kartách neustále tak šťastie krúti. — Nuž čo budeme hrať? — Eh! Naše-vaše! (Hodí pred každého po karte.) Aspoň sa týchto stovák chytrejšie strasiem.

[KALINA: Ty máš za ušami, Absolon. Z teba by bol dobrý fiškál.

ABSOLON: A som nie de facto? Všetek svet sa okolo mňa krúti. Aj ty by si bezo mňa nebol ničím!…] No, tak stavajte!

KALINA (položí ruku na svoju kartu): Korunu!

ABSOLON (zlostne): Ach, ty žobrák! To sa s tebou nejdem hrať! (Obráti sa mu chrbtom.)

IMRICH (položí ruku na svoju kartu): Sto!

ABSOLON (rýchle sa obráti): Vidíš?! — To je inakší chlap! — Zemianska krv — smelá krv! Ale ty si sedliak — zbabelec!

KALINA: No, tak ja tiež sto!

ABSOLON: Ukážte, čo máte?!

IMRICH (vysvieti svoju kartu): Osmička!

KALINA (obráti svoju): Túza! Hahaha!

ABSOLON (obráti svoju kartu): Horník! Adam berie a Imrich platí. — No, či ho vidíš, ako nás odiera?! A ešte ti tu frfle, že my žijeme z neho — tento bedár!

IMRICH (vyloží banknotu a dá Kalinovi).

Predošlí. Elena prinesie na tácke fľašu vína a pohárky, za ňou ide Margita a Berta.

ELENA (položí tácku s vínom na predný kraj stola a zase odíde).

ABSOLON: No, tu je už víno. (Odloží karty.)

MARGITA (naleje vína do pohárov).

ABSOLON: Najprv sa posilníme, aby nás tento živáň ešte o všetko neobral.

BERTA: No, nech sa vám páči, pokým je teplé!

IMRICH (vezme pohár): Veru, pokým je teplé!

IMRICH (vezme pohár a podá Kalinovi): Nože si, apa! To ti dodá gurážu! (Vezme aj sebe pohár.)

KALINA (chytí pohár a zdvihne): Nech Pán Boh živí naše panie, čo sa takto o nás starajú!

ABSOLON: Aha, aký rečník! (Štrngne si s ním.)

IMRICH: Ale nech Pán Boh živí aj nášho apu, čo nás traktuje a obveseľuje. (Štrngne si s Kalinom a pije.)

ABSOLON: Bodaj by toho psi trhali! Nedal by nič, keby ja nie — taký skupáň! (Pije.)

KALINA: Dám hocikedy — pod spôsobom. Ale ty si len taká pijavica nenásytná! (Chce piť.)

MARGITA: Ale to si musia aj s nami štrngnúť, pán Kalina. (Dvíha pohár proti nemu.)

BERTA: Ja, pravdaže! (Tiež zdvihne pohár.)

KALINA: S radosťou, pekné dámy! (Vstane s pohárom v ruke.)

IMRICH: Ale povedz dáky toast na pána Kalinu, Gitka!

ABSOLON (vstane): Nič! Ten ja poviem! (Zdvihne pohár.) Nech ťa Pán Boh živí, kým narastá slivy a keď budú čerešne, nech ťa potom čert vezme! Hahaha! (Napijúc sa, sadne.)

KALINA: Ja, reku, čo za múdrosť z neho yylezie, a ono ľa — čo už pred sto rokmi vrany kvákaly. (Sadne.)

ABSOLON: Ach, ty chrapúň, veď si ty vtedy ešte len na močiaroch so žabami kŕkal!

MARGITA: Tak, aj ja poviem toast.

IMRICH: Čujme Gitku!

BERTA, ABSOLON: Čujme!

MARGITA:

(Štrngne si s Kalinom a pije.)

IMRICH: Výborne! Éljen, sláva, eviva! (Štrngá si s Kalinom i s Margitou a Bertou.)

BERTA (súčasne): To bolo podarené! (Štrngá si a potom pije.)

ABSOLON (súčasne): To je toast! Basorka morka! Tak ti ešte nikdy nikto nepripil. A z úst takého anjela — to je million hodno! Eljen, sláva, eviva! Ty Kalina červivá! Hahaha! (Štrngá si rad-radom.)

VŠETCI (sa smejú, štrngajú si a pijú).

IMRICH: To si ešte nalejeme, keď nám takto chutí. (Nalieva.)

BERTA: Nech sa vám len páči, máme toho dosť. (Vezme fľašu a podá Margite.) Margitka dones!

MARGITA (s fľašou preč v pravo).

ABSOLON: Len sem s ním, nech sa aspoň raz v živote opijem. (Pije.)

KALINA: Hej, ale máš za pamäť, alebo si nevieš porátať!

IMRICH: Hahaha! Podarený vtip! Na ten sa napijeme! (Štrngá si s Kalinom.)

KALINA (štrngá si s Imrichom a Bertou): No, hej! Načo sa to len takým svätým robí, keď vieme, že nikdy triezvy nebýva! (Pije.)

IMRICH: Hahaha! Znamenite!

BERTA (smeje sa): Znamenite!

ABSOLON: Podívajme sa na túto kaliku, ešte ma tu na posmech obracia!

MARGITA (vníde): Už sú tu cigáni!

ELENA (za Margitou donese fľašu s vínom, položí na stôl a odíde).

MARGITA (ponalieva).

ABSOLON (radostne): Tiháj! (Tleskne si do dlaní a vyskočí. Otvorí prostredné dvere a volá von.) Sem sa, sem, Feri!

Predošlí. Traja cigáni s nástrojami stanú si v úzadí v ľavo.

ABSOLON: Tak, Feri, ak sa pochlapíš, dobre sa ti povedie. — Nuž, najsamprv tú Kalinovu. (Hvízda pred cigáňmi, hroziac prstom: „Ani to nebolo“.)

CIGÁNI (štimujú a potom hrajú):

ABSOLON: Imrich, nalievaj! Kuťaláncoš teringette!

IMRICH (naleje).

VŠETCI (pochytia poháre a spievajú štrngajúc si):

KALINA: Ty si veľký korheľ, Absolon!

ABSOLON: Brachu! Čo zjem, to viem; čo vypijem, to užijem. (Vytiahne z pudilára banknotu a stane si pred Fera.) Či ju vidíš, Feri? To je stovka! (Napľuje na ňu a prilepí Ferovi na čelo.) Tu máš, ty živáň! A teraz hraj — tú moju — ale tak, čo sa ti všetky struny potrhajú!

FERO (chce si odlepiť banknotu).

ABSOLON: Hej, netýkaj sa jej, kým nezahráš!

CIGÁNI (hrajú).

VŠETCI (spievajú, štrngajú a pijú):

CIGÁNI (prestanú hrať).

ABSOLON: To je pesnička! Čo? — To len zemän vie takú složiť! (Sadne, vezme karty a mieša.) Imrich, nalievaj! A ty, Feri, hraj! Sto striel sa ti do pečene páralo! Hraj!

MARGITA (odíde s fľašou).

ABSOLON (rozhodí karty): Poď sem, Feri, do ucha!

FERO (hrá Absolonovi do ucha pianissimo).

ABSOLON: Ach, jaj!

IMRICH: Päťsto! (Položí ruku na kartu.)

KALINA: Päťsto. (Vezme kartu.)

ABSOLON: Čo by to tam! — Žobrák! Tisíc postav! Alebo — alebo! A potom prestaneme hrať a budeme len piť a spievať!

ELENA (prinesie víno).

MARGITA (za ňou).

ELENA (preč).

KALINA: Nuž tak, nech ti bude tisíc!

ABSOLON (hodí mu ešte jednu kartu): A na túto tiež tisíc, az ebadta! Nóbel muss die Welt zu Grunde gehen! — hovoria Nemci. A vieš, čo to hovoria? — Nevieš! Tak ti to poviem. — Že zemän žije a umiera nóbluvane — a sedliak len tak, ako — prepytujem — opica. Adam! Nedaj to na seba povedať!

KALINA: Keď nóbel — tak nóbel! Aj tu tisíc. (Udre päsťou na druhú kartu a hneď obráti obidve.) Kráľ a horník! — Už si tam, kde loj kopú! Hehehe!

IMRICH (obráti svoju kartu): Dolník!

ABSOLON: To je na moj’ dušu so mnou zle! (Poškrabe sa za uchom a potom gustiruje si na svojej karte. Naraz vykríkne.) Túz!! — Sem peniaze! Takto sa páni hrajú v Pezinku! Hahaha!

KALINA (rozhorčený vyskočí): No, ty si švindler! Zbojník! Ty si vedel, že máš tam túza! — Ja s tebou viacej nehrám! (Vyhodí banknoty na stolík pred Absolona.) Na! — Zadrhni sa! (Odstúpi od stola do popredia v ľavo.)

ABSOLON (vstane, soberúc banknoty): No, ľa! — Už utekáš, a to je nie nóbel! — V tebe sa sedliak nezatají! (Ukladá si do pudilára banknoty.)

IMRICH (medzitým nalial do pohárov a do Kalinovho vsypal opatrne prach zo škatuľky).

KALINA: Ej, ba to veru nebolo pod dobrým spôsobom.

ABSOLON: Čo ti ich je ľúto? — Vrátim ti ich, aby si sa nerozplakal. (Vytiahne pudilár.)

KALINA: Čo si vyhral, to si drž! (Sadne nazad.)

IMRICH: Apa je gavalier! Nech ho Pán Boh živí! (Štrngá si s ním.)

KALINA (štrngá si s Imrichom).

IMRICH: Ale grund, apa! (Vypije.)

KALINA (k Absolonovi): A teba nech čert vezme! (Vypije na dno.)

ABSOLON: Hej, ten má pred zemänom rešpekt. (Vypije.)

Predošlí. Rajník vstúpi prostriedkom a zastane si pri dverách.

ABSOLON (zbadal Rajníka vstupovať, vstane): Hej, Rajník je tu! To bude veselo! Feri, spusť mu tú — (Spieva a cigáni hrajú):

(Pokreskáva si nohami pred muzikanty.)

(Pri opakovaní polovici piesne pustí sa do skoku.)

RAJNÍK (vážne vypočul spev): Neprišiel som sem zabávať sa. To už len vám dožičím. Ale prišiel som sa spýtať tu pani veľkomožnej, v čom sa moja žena previnila, že ju odtiaľto vysotili?

ABSOLON: Či sa ti rozum čistí, že také veci táraš? Poď, sadni si medzi nás! (Ťahá ho ku stolu.) Nože mu toho vína! Takého ešte nepil, čo nohavice nosí!

RAJNÍK (sprotivil sa Absolonovi): Nestojím o vaše trungy. (K Berte.) Ale to si vyprosím, že sa mojej žene v tomto dome taká neúcta stala.

BERTA a MARGITA (odvrátia sa od neho).

ABSOLON: Ba netáraj a nepleť! Ktože ti ju tu zneuctil?

KALINA: Keby si, kmotre, s takými sprostými rečami radšej čušal!

RAJNÍK (ku Kalinovi): Ty? Keby si bol poriadny kmotor, nuž by si sa bol kmotry zastal, ale nie ma tu ešte sám obhriakúvať! Hanbi sa! No, však my prah tohoto domu viacej neprekročíme!

BERTA: Nebudeme za vami banovať!

IMRICH: Ba pošleme pre vás fiakra!

ABSOLON: Nevídali! Veľká žiadosť! Veľký strach!

RAJNÍK: Žaba dotiaľ sa nafukuje, kým sa nerozpučí. A to dobre vieme, že aj na psov príde mráz.

KALINA (vyskočí nahnevaný): Ktože je pes?! Ty si pes! Lezieš sem ako pes! Hryzieš tu ako pes! (Sadne s výrazom bôľa na tvári.)

BERTA: Múdre! Tak mu treba!

MARGITA: To sa mu zišlo!

ABSOLON: No, vidíš, čo si dostal, to si drž!

IMRICH: Čo hľadal, to našiel!

RAJNÍK: Pravda oči kole! Lenže trafila kosa na kameň. Neviem síce, kto z nás je väčší pes, ale to viem, že od velikej rozkoše psi sa besnejú.

BERTA: Ale toto je grobian!

ABSOLON: Rajník, hľaď, aby si sa už ztratil, lebo bouprisám —

IMRICH (náhle ku Kalinovi): Vari ti prišlo zle, apa? (Skočí proti Kalinovi.) Pozrite, čo ste narobili! Pakujte sa, lebo ináč — (Zatínajúc päste, premeriava očami Rajníka.)

RAJNÍK: Pôjdem, keď sa odbavím, aj bez vašich komplimentov. Ináč nech nikto neopováži sa ma dotknúť. Moje milé panstvo! Pýcha, čo hladom dýcha! Ľa, i muziku si došikovali a hodujú, až sa hory zelenajú! A tento starý blázon to platí. Veru, veru, tak skoro doskáčeš.

IMRICH (rozzúrený): Marš von!

ABSOLON (vyskočí): Ber sa!

IMRICH: Lebo zavolám žandárov a dám vás zavreť!

RAJNÍK: Ale to si, kmotre, pamätaj, že čím kto hreší, tým i trestaný býva! Čertu slúžiš, čert ťa vezme! Dieťa si si sem zamárnil, zamárniš tu aj seba. Títo ťa poľahku vycicajú a budeš žobrákom! No, dokončil som. A teraz sa vám úctive porúčam, veľkomožné panstvo! (Preč.)

BERTA (vstane): Toto je strašné grobianstvo!

MARGITA: Impertinentný chlap!

ABSOLON: No, nech sa ten mne viacej na oči neukazuje. (Hrozí za ním päsťou.)

IMRICH (hrozí za ním päsťou): Však ho ja naučím!

KALINA (po odchode Rajníkovom ovesil hlavu a skrčil sa v bôľoch).

ABSOLON: A tebe je čo, Adam?

KALINA (zastonie): Jaj, zle!

IMRICH: To od hnevu.

ABSOLON: Vari si si to tak ku srdcu pripustil? Z toho si ty nič nerob! Jedným uchom dnu, druhým von.

KALINA (vstane): Jaj, vody!

BERTA (volá do pravých dvier): Léna! Vody! Vody!

ABSOLON: Ale, Adam, napi sa vína, to ti žlč rozpustí.

ELENA (príde s vodou): Pre Boha, čo vám je, otec?! (Položí pohár na stôl a chytí otca za rameno.)

KALINA (ide k východu): Jaj, von, von!

IMRICH: Veru von mu to prejde.

ELENA: Poďte, otec! (Vedie ho.)

ABSOLON: To si ty slabý súkeník, Adam. (Chytí ho za druhé rameno a vedie stredom von. Dvere zostanú otvorené.)

MARGITA: Ako strašne vyzerá!

BERTA: Veru zle, chudák.

IMRICH: No, ten sedliacky odroň nám celú zábavu pokazil.

ELENA (za scénou): Bože môj, zamdlieva!

ABSOLON (vo dverách ku cigáňom): Bežte voľaktorý po doktora Kremeňa!

CIGÁNI (preč).

BERTA a MARGITA (preč stredom).

IMRICH: Stalo sa! (Chodí sem i tam.)

ELENA (za scénou): Otec môj, otec!

ABSOLON (za scénou): Už je mŕtvy!

ELENA (za scénou): Mŕtvy?! Môj otec — mŕtvy?! Jaj, otec môj dobrý! (Nárek.)

MARGITA (vráti sa): Je mŕtvy!

IMRICH: To je porážka.

MARGITA (prísne pozerá na Imricha): Nie je to tvoje dielo, Imro?

IMRICH (skonfundovaný): Nie. Náhoda.

ELENA (za scénou): Pán doktor, pre Boha, ratujte mi otca!

MARGITA (stále prísne hľadiac na Imricha): Tu je doktor!

Predošlí. Dr. Kremeň.

DR. KREMEŇ (za scénou): Tu už nieto pomoci!

ELENA (za scénou): Ach, Bože môj! Bože môj!

DR. KREMEŇ (vstúpi): Ako sa to stalo?

BERTA, ABSOLON, potom ELENA (vstúpia za lekárom).

BERTA: Bez pochyby porážka.

ABSOLON: Porážka na srdce, alebo na mozog.

IMRICH: Áno, dáka porážka.

DR. KREMEŇ: Teda rýchle skonal, bez bolestí?

ELENA: Ach, nie, pán doktor, práve vo veľkých kŕčoch!

DR. KREMEŇ (prekvapený): Tak? (Zadíva sa na stôl pristúpi k nemu, vezme Kalinov pohár, díva sa doňho a privoniava.) Čo ste to pili?

BERTA: Varené víno.

DR. KREMEŇ: S čím?

BERTA: S cukrom a so škoricou.

DR. KREMEŇ: Ktorýže je jeho pohár?

ABSOLON: To je práve jeho.

DR. KREMEŇ: Čo je to bielo v tomto pohári? (Ukazuje pohár, ktorý v ruke drží.)

IMRICH (podíva sa): To je — cukor, cukor.

BERTA: Veru len ak cukor.

ABSOLON: Čože by inšie?

DR. KREMEŇ: Cukor vo varenom víne by sa bol rozpustil. (Vytiahne prstom z pohára, ochutná a vypľuje. Prísne.) To je nie cukor! Kto varil víno?!

BERTA: My!

DR. KREMEŇ (obzerá ženské): Divno. Hm. Nechápem.

ELENA (netrpelivá): Čo je to teda, pán doktor?

DR. KREMEŇ: To je — akoby — arzén —

VŠETCI: Arzén?! (Pohnutie.)

IMRICH (sa odvráti).

MARGITA (pozre na Imricha a strežie ho).

DR. KREMEŇ: Ale vezmem to sebou domov a preskúmam. (Vytiahne z vrecka noviny, oddrapí z nich kúsok a prstom vyškrabe z pohára na papier, zabalí a vstrčí do vrecka.)

ELENA (medzi tým časom sa spytuje): Arzén? — A to je vari jed, pán doktor?

DR. KREMEŇ: Áno, prima jed. Najsilnejší jed.

ELENA (vzrušená díva sa okolo): Jed? Jed?! Ha! (Odhodlane.) Tak toto je vrah otca môjho! (Ukáže na Margitu.)

MARGITA (zdesená): Ja…?!

IMRICH (skočí proti Elene): Čo sa to opovažuješ hovoriť?!

BERTA (rozhorčená): To je hrozná urážka!

ABSOLON: To odvolaj, Elena!

ELENA: Ten jed — arzén — býval na tom stolíku — (Ukazuje.)

IMRICH: Aha! To bolo na líšky a ty si mi ho vzala, aby si otrávila — mňa! Ale ťa Boh potrestal!

MARGITA (vzrušená ustupovala ku dverám a odíde v ľavo).

ELENA (sopne ruky k nebu): Boh mi svedok, že som nevinná! Ale vrahovia ste — vy!!

IMRICH (rozzúrený volá dvermi von): Žandárov sem! Doveďte žandárov!

ELENA: Na mňa?

(Za scénou v ľavo výstrel.)

IMRICH (preľaknutý): Margita!! (Vbehne v ľavo.)

BERTA: Jaj, pre Boha! Snáď sa nezastrelila!? (Rýchle v ľavo preč.)

DR. KREMEŇ (v ľavo preč).

ABSOLON (k Elene): To pre teba nešťastnica! (V ľavo preč.)

ELENA (sopne ruky k nebu a kľakne na kolená): Bože Otče nebeský, smiluj sa nado mnou!