E-mail (povinné):

Terézia Vansová:
Supplikant

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Eva Lužáková, Dušan Kroliak, Darina Kotlárová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 7 čitateľov



  • I
  • II
  • III
  • . . .  spolu 5 kapitol
  • Zmenšiť
 

I

Leto je, krásné, horúce leto s jasným nebom a škovrančím spevom tam hore, — s dozrievajúcim žitom, s kvetúcou nevädzou tu dolu. Ale až pridlho bolo to nebo jasné, dávno už nezastrel mráčok skvelý blankyt neba, od dvoch týždňov neskropila ani kvapka dažďa suché pole. Tráva schla pod kosou pilného kosca a kvietky klonily hlávky svoje k zemi, tušiac, že zajtra bude z nich len — seno. I tie, čo ostaly na koreni, vädly, lebo boly smädné.

Pomedzi polia a lúky viedla vozová cesta do malej dediny, ktorej drevená vežička len tak nesmelo kukala zpoza vysokých topoľov, ako dedinské dieťa, keď kryje sa za zásteru matera. Malé, chatrné domky túlily sa okolo kostola, tiež dreveného.

Touto cestou kráčal mladý šuhaj v ľahkom, letnom odeve, s kapsičkou pri boku; na hlave veľký slamený, zlatým klasom zrelej pšenice zdobený klobúk a s paličkou v ruke. Hoci bolo zrejmé, že je unavený — lebo zaprášená obuv svedčila o dlhej prechádzke — pozeral veľmi podujímave do sveta, svojím hrdým, horepovzneseným pohľadom tmavo-belasých očú. Vkročiac úzkou uličkou do dediny, obrátil sa smerom ku kostolu, úfajúc sa v jeho blízkosti najsť túžobne čakaný odpočinok a občerstvenie; ale vôkol kostola domky celkom také obšúchané, nepatrné, ako ostatné, neposmeľovaly nádej na skvelé privítanie; preto, zbadajúc neďaleko hŕbu hašteriacich sa detí, ktoré v svornej blízkosti s niekoľkými prasiatkami zabávaly sa „pod stenou“, — obrátil sa k nim s otázkou:

„Hej, deti, kde tu fara?“

Deti zatíchly a boly samy tiež ako veľká, živá otázka. Menšie kryly sa za plecia starších a tieto zas strkaly mladšie, — ale odpovedi predbežne nedalo ani jedno, až keď šuhaj netrpezlive obrátil sa od nich, zvolal jeden zo smelších chlapcov:

„Hen tam!“ a ukázal rukou smerom ku kostolu.

Označená budova mala tedy byť fara, ale skutočne bola to chalupa, ako ostatné, s vysokou, slamenou strechou, s malými oknami; len toľko líšila sa od ostatných, že vráta dvorcov sedliackych boly dokorán pootvárané, ale vráta na fare tiež neboly zatvorené, z tej prostej príčiny, že nijakých nebolo. Pred oblokmi kus ohradenej zeme mal predstavovať záhradu, ale okrem jedného ružového, s prhľavou a bodľačím o svoje živobytie hádajúceho sa kra a cesnaku, nebolo tam ničoho, čo by oprávňovalo toto pomenovanie. — Dvere na fare boly zatvorené, nepohostinský to úkaz, ale šuhaj, supplikant, zvyknutý na všelijaké úkazy, nedá sa tak ľahko odstrašiť. Rezko tedy prikročil ku dverám, siahol na kľučku a otvoril; miestnosť, do ktorej vkročil, bola i kuchyňa i pitvor, ale veľké, studené ohnisko nemilo účinkovalo na ozývajúci sa hlad šuhaja. Vľavo zočil dvere, pobral sa ku nim a zaklopal. Zdnuká temné „voľno“ volalo ho ďalej. Keď otvoril a vkročil, pokloniac sa, začal svoje: „Som l-ský supplikant,“ ale ako kedysi hlas hromžiacich bohov Olympa zpoza oblakov, — tiež ozval sa hlas z oblakov dohánového dymu:

„Čo tu chcete?“

To ešte i pre supplikantský žalúdok bolo niečo ťažkého, a nášmu supplikantovi sa to ešte ani neprihodilo; preto odvetil hrdo:

„Som l-ský supplikant,“ podávajúc svoju knižočku.

„Tu nemáte čo hľadať, nevidíte, že sami ničoho nemáme?!“

Kotúče dymu sa rozišly a šuhaj len teraz mohol vidieť tvár hovoriaceho. Bola to tvár duševným bôľom a nenávisťou ako by zbrázdená. Črty prezradzovaly intelligenciu ducha, ale pravidelná krása dávno už zmizla, len nepatrné stopy po sebe zanechajúc, lebo mocné vášne a nešťastie sú silní ničitelia telesnej krásy a sviežosti. Vlasy zhusta prešedivené boly rozcuchané, ako by len ešte teraz ich majiteľ obe ruky bol držal v nich zahrabané. Oblek tohoto podivného človeka bol nanajvýš zanedbaný a záležal zo starých, obšúchaných hábov a z kabáta pláteného, na jeho pravej strane veľká okrúhla diera svedčila o nebezpečnej blízkosti kremeňa a ocieľky. Hoci nemilo dojalo toto drsné prijatie mladého šuhaja, no hnev jeho skoro ustúpil zadiveniu. Sklamal sa vo svojich zlatých snoch o milom otcovskom prijatí a preto umienil si zachovať hrdosť a čím najskôr opustiť tento dom. Kým ešte rozmýšľal o márnostiach sveta vôbec a o zmarenej svačine zvlášť, otvorily sa tíško dvere a dnu vkročila malá, útla osôbka, bosá, v krátkych, zhusta poplátaných šatočkách. Zazrúc cudzieho človeka, zastala zarazene, tmavý rumenec pokryl bledú, úzku tváričku a ona zdala sa rozmýšľať, čo ozaj bolo by lepšie, či ostať a či utiecť? Pri pohľade na toto malé stvorenie prelietlo niečo tvárou starca, čo podobalo sa úsmevu; bol to úsmev práve taký smutný, ako keď slnce prederie sa cez husté mračná a pozdraví svet zlatým svojím lúčom. Šuhaj mimovoľne ostal stáť; ale keď pán farár jemnejším hlasom naložil dievčatku, aby povedalo Katre, že by doniesla kyslé mlieko a chlieb, zaplesal žalúdok šuhaja — alumnistu — veď čo to i nebolo skvelé vyplnenie smelých žiadostí, no kyslé mlieko a čierny chlieb nie sú veci na zavrhnutie, najmä keď pridruží sa k nim hlad. — Malé dievča ticho, ako bolo prišlo, odišlo, aby vyplnilo rozkaz otcov a po chvíli vrátilo sa v sprievode rapavej slúžky, ktorá nesúc mliečnik kyslého mlieka, položila ho s bočným, nie veľmi prívetivým pohľadom na šuhaja — na stôl. Potom ešte vzala pohár z kasne, sfúkla prach s neho, postavila i ten na stôl a odišla — táto švarná kuchynská Hebe. Dievčatko veľký, ťažký chlieb, ktorý nieslo s namáhaním, položilo na stôl a utiahlo sa potom ku veľkej, zelenej peci, zkadiaľ zvedave na šuhaja kukalo. Tento, smierený s osudom svojím, nedal sa veľa ponúkať, ale chytil sa do svačiny, kým domový pán, ruky na chrbte složené, chodil po izbe.

Keď šuhaj ukojil svoj hlad, vzal knižočku, ktorú bol na stôl položil, schoval do kapsičky a chcel sa vzdialiť, čomu pán farár ani neodporoval, len udajúc mu smer, ktorým dostane sa do najbližšej dediny, vyprevadil ho až na dvor, opakujúc ešte raz:

„Choďte chodníkom vpravo pomedzi žitá, tak nezablúdite a ste o pol hodiny skôr tam, ako vozovou cestou.“

Supplikant odporúčal sa a zamieril naznačenou cestou; kým kráčal pomedzi humná úzkou uličkou, rozmýšľal o tomto dedinskom podivínovi a o jeho nanajvýš chudobnom okolí vôbec. Aký to život! Na takej dedinke byť prikovaný ku hrude takej biednej, to neni život, to živorenie! Bez cieľa, bez pôžitku! Len teraz zbadal, že je nie všetko také svetlé, ako si to jeho bujná fantázia kreslila, že dosť tieňa na tom krásnom svete, tieňa viac než svetla! — A ako to bude raz s ním? Či nie je možnosť veľká, že i on raz bude prikovaný ku hrude rovno biednej, ako je táto, ktorú teraz ľahkým krokom a ľahkým srdcom opúšťa, a prinútený bude žiť život podobný! Nie, nie! Jeho samodôvera hovorila mu, že á v sebe dosť sily mravnej i telesnej, že neutonie v búrlivom víre vĺn života!

Ľahký šum prerušil prúd jeho myšlienok; obzrúc sa, videl malé dievčatko z fary za sebou stáť, zarazené, s veľkým, významným slovom na tvári. Zadivene prikročil supplikant bližšie a chopil dievčatko za chvejúcu sa rúčku. Ale ono nanajvýš nesmelo, váhave povie:

„Chcela som vám ukázať chodník pravý; to je nie pravý, ktorým idete.“

A vskutku! Supplikant nezbadal, že už opustil smer naznačený a zašiel chodníkom vľavo. Bože môj, vo vlniacom poli toľko chodníkov, ktože vie, ktorý je pravý? Stál tu tedy on, ten učený maturant, a musel sa podrobiť známostiam dieťaťa.

„Ale kamže vedie ten chodník?“ spýtal sa ešte.

„Do hory a medzi priepadiská,“ odvetilo dievča a obrátilo sa smerom ku „pravému“ chodníku. Krížom cez žito sa zabralo; pred ňou ako by ustupovaly už na poli zrelé klasy žitné — ako by ani nie ľudský tvor, ale víla sa vznášala po tej hustej hore šumiacich klasov; taká ľahká, taká útla zdala sa byť šuhajovi táto malá dievočka. A skutočne, kadiaľ ona šla, neostaly klasy ležať, ale s ľahkým šumením opäť vstávaly, len tu i tu nevädza zachytila sa jej do šatočiek, ale v ochote, akou konala úlohu sprievodčieho, nezbadala jej dievočka. Konečne boli na ceste. Dievčatko zastalo, podvihlo k nemu svoje veľké, tmavé oči a povedalo šeptom, ako by sa za svoju predošlú smelosť hanbilo:

„Teraz už nezablúdite.“

„Azda ma už chceš nechať?“ zvolal šuhaj s nemalou ľútosťou v hlase, lebo milšie mu bolo, čo len s dieťaťom, ako v šírom poli sám a sám.

„Ale apuško sa bude hnevať,“ povedalo dievča a sklopilo oči.

„A či sa apuško často hnevá?“ spýtal sa šuhaj, mimovoľne kráčajúc pri tom ďalej.

„Ach, áno!“ vzdychlo dievčatko, „od vtedy, ako nám maminka odišla.“ Dve veľké slzy sperlily sa v očiach dieťaťa a hlas sa zachvel. Šuhaj sa zľakol, on začal chápať nešťastie farára a jeho malej dcéry, ľúto mu bolo tejto a preto usiloval sa sotrieť dojem bolestný, aký vyvolala jeho otázka, i obrátil rozhovor na iný predmet.

„A ako ťa volajú?“

„Darinka.“

„Si naozaj Boží dar,“ riekol šuhaj viac sám pre seba a pozrel bokom na dievčatko. Toto len udivene pozrelo na neho.

„A nemáš brata alebo sestry?“

„Sestry nie, ale brata áno, lenže je ten skoro nikdy nie doma.“

„A kdeže je?“

„Učí sa. Cez zimu sa učí, cez leto sám musí učiť deti veľkých pánov, aby tak mal potrebné peniaze.“

„Či azda už i ty do školy chodíš?“

„Oj áno, už druhú zimu som vychodila a i apuško ma učia,“ dodala smelšie s prízvukom istého sebavedomia.

Nastala zkúška, veselá pre obe strany; dieťa, zrejme mnoho na seba zanechané, počalo vyvinovať nevšedné vlohy ducha a zvláštnu rozvahu v otázkach iným deťom ešte cele cudzích, tak, že sa šuhaj neraz udivene obzrel na ňu, či to hovorí osoba dospelá a či toto dieťa? Vytrhnutá z krajín detinných ihier, poznala skoro strasti života.

„Koľko máš rokov?“ spýtal sa šuhaj.

„Deväť.“

„Ešte len deväť! to málo; čo všetko sa ešte učiť musíš, kým budeš toľká, ako ja!“

Darinka soznala, že sa rada učí, a rada by bola zvedieť, koľko má on rokov, no túto otázku predložiť si netrúfala, lebo dosiaľ sa len on spytoval. Len v tichosti obdivovala jeho um, jeho bystrosť ducha a žiadala si byť skoro takou, akým bol on. A čo všetko vedel! Rozprával jej o študentskom živote, o žartoch, aké robia radi v bujnom rozmare; že už i znelky pokúsil sa napísať na čierne oči nejednej krásavice, o tom jej nehovoril, veď čože by ona o tom vedieť mala? Jeho rozprava vyvolala nejeden úsmev na bledú tváričku, ba tu i tu zavznel poľom strieborný smiech.

Zďaleka počuť bolo melodické znenie zvoncov domov vracajúceho sa stáda, spev hrabáčiek doznieval a len ospalý spev cvrčkov prerušoval tichosť večernú. Po bokoch týchto dvoch detí vlnilo sa zeleno-zlaté pole popretkávané tisícerými hlávkami kvetov, z ktorých každý pre seba žije život osobitný, rozkošný. Pred nimi otvárala sa dolinka, v úzadí kostol a domky N-ské, cieľ dnešnej púti nášho supplikanta; nad nimi utkával súmrak svoje nočné závoje, bo už slnko zašlo za oblaky a v diaľke kopily sa mraky. Tupé dunenie hromu ozvalo sa od severu a prvý blesk shodil sa nad krajinou.

„Ale choď už, Darinka!“ zvolal šuhaj, predesený tým, že v detinskom štebotaní ubehol čas a Darinka tu proti noci a proti búrke!

Dievča poslúchlo; obrátilo sa mlčky smerom k domovu, zas len s tým istým bôľno-dumným výrazom na tvári, len z očiek ešte svietila detinská radosť. Ešte raz zastala, obzrela sa na mladíka, rada by bola niečo sa dozvedieť, no spýtať sa netrúfala si.

„Chceš niečo vedieť, Darica?“

„Ano. Rada by vedieť vaše meno.“

„Moje meno je Milan, Milan Záriečský,“ s úsmevom odvetil šuhaj, ale keď znovu a bližšie ozval sa hlas hromu, povedal: „Teraz už choď, bo ide búrka, ja už viac nezablúdim.“

Ešte jeden pohľad vrhlo dievča na tvár šuhaja, ako by si navždy chcelo zapamätať ušľachtilé črty mladistvej tvári; ale potom zabralo sa a bežalo pomedzi vlajúce žitá, až sa jej rozkolísaný vietor do šatočiek zachytával.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.