ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Andrej Trnavský dnes menej zasmušilý, hoci vždy ten vážny, málomluvný išiel do gymnázia ku svojim vedochtivým žiakom, ktorí všetci viac-menej sa ho báli, ale niektorí, čo bližšie mohli sa s ním obznámiť, vrúcne ho milovali. Lebo pri všetkej prísnosti bol spravedlivý a netrpel bezprávia akéhokoľvek druhu nikde, kde len mohol, ohradzoval sa proti nemu. Preto i bol známy, ako človek bezúhonný, prísny nielen ku druhým, ale i k sebe samému a k svojim. Ako o ňom panie súdily, to mohli sme ľahko vyrozumieť z rozhovoru dvoch dám.

Keď Andrej odišiel, napísala Darinka niekoľko slov na malú kartičku a potom sa vystrojila na prechádzku, ako udivenej Matilde povedala. Táto práve obliekala svojho výskajúceho synka a bola taká zabraná do svojej práce, že nerozmýšľala ďalej o tejto veľmi včasnej prechádzke. A preto vyšla Darinka nepozorovane záhradou do malej uličky, kde stálo len niekoľko malých domkov, zväčša remeselníkom a želiarom prislúchajúcich. Ulička táto viedla jednou stranou do mesta do živej ulice, v ktorej, ako vedela, býva pani Liebertová, včerajšia čiernooká dáma, ktorá tak láskave Matildu ohovárala. Tam má i Záriečský bývať, aspoň tak kombinovala z počutých slov na včerajšej zábave. Druhou stranou viedla ulička do poľa a na lúky, kde teraz priezračná hladina ľadu láka nejedného z milovníkov kĺzačky ta von. Ale v takú včasnú hodinu, ako práve teraz, nešiel ta nikto, ulička bola prázdna, len kde-tu chudobnejší mešťan, alebo zababušená ženička, alebo učeň s čižmami, cez plecia prehodenými prešiel popri Darinke, ktorá zastala pri dverkách záhrady. Váhala; nevedela istotne, či má sa odhodlať k tomu, čo si bola vo svojej horlivosti umienila, no neváhala dlho. Práve šiel popri nej veselý učeň, ktorý akúsi opernú áriu tak zpotvorene hvízdal, že keby ju bol komponista počul, iste by mu vlasy dúpkom stávaly: — toho zavolala Darinka a spýtala sa ho:

„Znáš, kde býva pán advokát Záriečský?“

Šuhaj sa potuteľne usmial. „Akože by neznal veď len včera som bol u neho!“

„Tak iď k nemu a daj mu tento lístok.“

Chlapec vzal kartičku a čakal; Darinka už prichystaná na to, siahla do vrecka šiat a dala mu peniaz. Teraz už uspokojený chlapec vyskočil na siahu a bežal, až sa mu papuče o päty udieraly.

Darinka vzdychla. Už je prvý, ťažký krok spravený, už viac nemôže zpät; že tým, keď chce zachrániť druhých, vyvolá na seba búrku, to netušila. Vrátila sa tedy domov, aby pomohla Matilde pri domácnosti a okolo malého, živého Ivanka. Tento práve bavil sa na pokrovci, keď vkročila dnu a vystieral k nej svoje tučné ramienka, ba pokúsil sa o to, aby sám vstal, ale na to sa ešte nohy nechcely podvoliť. Tak v laškovaní s malým chlapcom prešiel Darinke čas, hoci mnoho ráz myslela, že hodiny dnes akosi zastávajú a poludnie neide.

Konečne i poludnie prišlo a s ním i Andrej, ktorý zasa popoludní opustil dom, aby nemeškal vo vykonávaní prísnej povinnosti. Popoludní vybrala sa Darinka k nemalému zadiveniu Matildy zasa na prechádzku. Matilda niečo tušila, no nemala toľko odvahy, aby sa jej spýtala, kam ide a čo strojí vykonať? Keď Darinka vyšla von dvermi, zabočila zasa dvorom ku záhrade a potom touto až k dverkám ku otáznej uličke vedúcim. Pri dverkách zastala. Neváhala viac, veď keď prvý krok urobila, nesmela sa báť ani druhého. Na mestskej veži odbila tretia. Teraz by už mal tu byť. Deve búchalo srdce úzkostným pocitom, ona bála sa nastávajúcej chvíle. Z diaľky ozvalo sa niečo ako by pružné kroky a skutočne čím diaľ, tým zreteľnejšie rozoznala Darica kroky očakávaného. Za chvíľku boly kroky už blízko, už otvoril dvere a stál pred ňou Záriečský.

„Slečna!“ zvolal nemilo prekvapený.

„Teodora Trnavská!“ odvetila Darinka, vyhýbajúc vysloviť meno, ktoré by mu mohlo doviesť na pamäť malé dievčatko.

„A čo mi prinieslo to šťastie vášho shliadania?“ spýtal sa znovu.

„Pane, ja chcela som vám povedať, že cesta, po ktorej kráčate, nie je pravá a vedie do záhuby!“ Úbohá deva myslela, že jej horlivosť odvedie ho s nej.

„Vy ráčite v hádankách hovoriť!“ povedal on s malým posmeškom na tvári.

„Nuž tedy, keď tak chcete, poviem vám to zreteľne — hoci ťažko mi to príde. Ja včera večer prítomná som bola vášmu výbuchu vášne“ — Darinka odvrátila svoju temným rumencom pokrytú tvár od neho — „keď pýtali ste moju švagrinú o dovolenie k dnešnej návšteve, hoci nestojíte s Andrejom v priateľskom pomere a hoci ste vedeli, že dnes v určenú hodinu nebude ho doma.“ — Devin hlas sa chvel a bledla a znovu sa začerveňala.

„Znám dobre prudkú povahu brata,“ pokračovala ďalej, „znám jeho prísne náhľady, k tomu poučily ma o mnohom nemilosrdné, ostré úsudky ľudí; to všetko prinútilo ma ku kroku tomuto, ktorý, ako vidím, neodobrujete; no ja predpokladám o vás, že jestvuje u vás cit pre česť a statočnosť.“

„A potom?“ spýtal sa on a díval sa na devu so založenými rukami. Jeho akiste zabávalo jej rozčúlenie a jej horlivosť, no ona nedala sa tomu odstrašiť.

„Nuž neznáte, čo v podobnom prípade má vykonať človek cti a charakteru?“

„Ráčte ma o tom poučiť!“

Darinke všetka krv búšila do tvári; akiste ju chcel nahnevať, aby tak azda upustila od svojho úmyslu a nestarala sa do jeho záležitostí. Ale deva ešte vždy nechcela odstúpiť a chcela sa pokúsiť i o najposlednejšie.

„Pane, vy bezohľadne — nechcem povedať zločinne — podkopávate blaho celej rodiny! Už, už vykladá si svet podľa ľubovôle vaše nešetrné chovanie sa naproti mojej švagrinej.“

„Prosím, moje chovanie oproti panej Trnavskej bolo a je vždy najšetrnejšie!“

„Tak to vy myslíte; ostatne ja rada tomu uverím, ale svet nesúdi tak, ako milujúce srdce sestry, svet súdi podľa zdania a zdanie, pane, je proti vám. Pravda,“ dodala s útrpným úsmevom, „vy pri tom nič neutratíte; ste človekom svobodnej vôle a činu a preto neľakáte sa verejnej mienky, no rodina môjho brata ľahko mohla by utratiť blaho celého života!“

Deva prestala hovoriť, jej oko vzplanulo a z celej tvári žiarila pevná, dobrá vôľa a odhodlanosť. Záriečský stál pred ňou nepohnute; z jeho tvári znenáhla zmizol úsmešok — on zdal sa rozmýšľať, kde už počul tento mäkký a zvonný hlas, kde dorážaly k jeho uchu podobné slová?

Darica čakala, že odpovie niečo, no vidiac ho stáť nepohnute, myslela, že všetko daromné bolo, že jej vôľa, o ktorej myslela, že môže hory prenášať, zlomená je neústupnosťou tohto človeka; — oh, teraz ho temer nenávidela — a preto obrátila sa s nevôľou, aby opustila miesto toto.

„Neodchádzajte, slečna!“ zvolal Záriečský, „veď missia vaša, tuším, neni ešte u konca!“

Hlas jeho znel ešte vždy posmešne, aspoň tak zdalo sa to Darinke, ale za to zastala.

„Pekne a dojemne znely vaše slová a ja budem o nich rozmýšľať, — nesľubujem viac,“ podotkol, keď videl, že sa devina tvár vyjasnila, „ale ešte vždy ste mi neráčily povedať, čo odo mňa žiadate?“

„Nenavštívte viac dom môjho brata!“ zvolala s prosebným posunkom Darica. „Stráňte sa všetkého, čo by súviselo s osudným domnením ľudí o vašom nápadnom dvorení mojej švagrinej a čo dalo by podnet k nešetrným klebietkam!“

„Veľa odo mňa žiadate, slečna, a preto nesľubujem všetko, ale snažiť sa budem získať si vašu spokojnosť. Ostatne, keby ma Andrej sám povolal, smel by som azda prísť?“ spýtal sa s úsmevom.

„Tak áno;“ odvetila tiež s úsmevom Darinka, „hoci nemyslím, že sa to stane.“

„Kto vie? Možno, že skôr, ako si to myslieť môžete!“

Darinka neodpovedala; vyznať musela sama pred sebou, že by tomu rada bola bývala. Teraz len pevnejšie stiahla do tvári zimný ručník a sberala sa k odchodu.

„A či tak bez slova a bez priateľského vyrovnania?“ tázal sa Záriečský.

„S Bohom tedy!“ povedala Darinka a podala mu ruku.

„Do videnia!“ odvetil on.

V tej chvíli bolo počuť veselý rozhovor a smiech od dverí; s kĺzačky vracajúce sa dámy zastaly pri otvorených záhradných dverách a zvedave meraly svojím pohľadom Darinku a mladého človeka. Tento neztratil ani teraz duchaprítomnosť a preto ľahkým tónom pozdravil dámy a pripojil sa k nim. Nie tak Darinka; jej bolo to veľmi nemilé, že na tomto mieste a v tom čase bola prekvapená nepozvanými paniami a to v spoločnosti mladého človeka! Hoc len z diaľky, no ona poznala teraz tie dámy, bola to Gizela a tie dve Matildu posudzujúce dámy, z ktorých tá čiernooká bola Gizelkina sestra. Záriečský sa uklonil zľahka a povedal:

„Dobrú noc!“ Potom odobral sa s dámami preč. Darinka zatvorila dvere a rýchlym krokom ponáhľala sa dnu, takej veľkej ťarchy zbavená, a predsa akousi obavou znepokojená. A aby sa tej obavy zbavila, začala sa zabávať s malým chlapcom, švitoriť s Matildou, ba vtiahla do toho ešte i Andreja, ktorý ukonaný prišiel zo školy, vďačne sa oddal milému domácemu rozhovoru. A kým sa svetlo zapálilo, umiestila sa shoda a láska medzi týchto ľudí, aspoň zdanlive vydobýjala svoje predošlé práva. Pozdejšie odišiel do kassína, kde sa bol sľúbil istému kollegovi na partiu šachu.

Záriečský odprevadil dámy domov, do domu pána Lieberta, kde i on býval. Zadumene vkročil do svojej izby, v ktorej panoval mládenecký ešte neporiadok, a hodil sa na diván. Jemu sa ešte nikdy nestalo, že by niekto hatil ho vo vykonaní svojej vlastnej vôle, alebo chúťky. A teraz vystúpilo toto dedinské dievča, lebo ináč si Daricu nemohol predstaviť, aby mu určitým, prísnym tónom ukázalo, že neide pravou cestou. Len kde už raz počul podobné slová? Iste, že ako ozvena dávnych snov znely dnes tie jej slová, a ten sladký, hoci prísnym prízvukom dorážajúci hlas detinný, kde lichotil jeho sluchu? A potom zasa zjavila sa jeho vnútornému oku krásnej madonne podobná postava mladej professorky, či sa jej len tak ľahko odriecť, či je to možné? Či roztrhnúť to zaujímavé kúzlo, ktoré ho k nej pútalo a vábilo pokúsiť sa o to, či možno získať jej náklonnosť? Dosiaľ videl v nej viac len poľutovaniahodnú, krásnu ženskú, ktorej cena nenie náležite uznaná; — a teraz vystúpilo pred neho toto dievča a povedalo mu slová, ktoré naskrze nesúhlasily s jeho predošlými názormi o živote. Ako samopašný motýľ poletoval s kvietka na kvietok, tu trošku sa pobaviac, tam zasa uletiac, ale pri tom chránil sa ostražite, aby nevliezol do osídiel. A mal by byť koniec tomuto rozkošnému životu? Tak skoro? Niečo mu vravelo v jeho vnútre, že to prísne dievča malo pravdu, ale to uznať predsa nebolo tak ľahko. Vstal, prešiel niekoľko ráz izbou, potom zasa hodil sa na diván. Azda mal by to dievča sklamať, ktoré ho v pevnej viere na jeho česť a statočnosť vyhľadalo a úprimne, bez obalov pravdu povedalo? Mal by on za dedinskou devuškou zaostať? — nie, nie! Vstal zasa prudko, obliekol zimník, vzal klobúk a paličku a odišiel.

Ale v jeho bezprostrednej blízkosti, u kontrolórov Liebertov odohrala sa tiež živá scéna. V domácnosti pána kontrolóra vládla pani kontrolórka a kontrolovala často svojho manžela, majiteľa červeného nosa a veselej tvári. Pán Liebert mal svoje vlastné chúťky a chodníčky, ktorými najprv navštevoval svoje milé kassíno, ešte milšie karty a najmilšieho „Čierneho Orla“, kde nachodil sa taký výtečný, oživujúci mok hrozien. Sestra pani kontrolórky, šumná Gizelka, rada sa tu baví, najmä od vtedy, čo pán advokát tak bezprostredne blízko býva! Pani kontrolórka netajila, že by jej Záriečský milým švagrom bol, ona vôbec nič netajila, ale povedala všetko bez obalu, čo a ako myslela, tak že sa jej už mnohí aj počínali báť. — Zimné večierky obyčajne trávieval Záriečský u Liebertov, kde potom pri dobrom čaji, výbornej cigare a v príjemnom teple, ktoré biela porcelánová pec vydávala, dobre sa besedovalo.

Ale dnes by ani nebol vítaný u Liebertov. Pani kontrolórka bola nadmieru rozčulená, jej priateľka a rodina po mužovi, pani Červenská, dáma, ktorá včera Matildu zastávala, ju chlácholila. Gizela stála v obloku a hľadela melancholickým pohľadom dolu do dvora; len pán kontrollor použil takú vhodnú príležitosť a vykradol sa von, do svojho mileného kassína ku ferbličke a ku tomu milému jágerskému, aby už neprišiel len niekedy po deviatej alebo i pred deviatou, totiž nad ránom.

„Nie, povedz, čo chceš, to bola Trnavská sama, ja mám dobré oči, hoci bol súmrak a hmla, som ju poznala. To je nepochopiteľné, ako sa tá osoba zabudla!“

„Ale Linka, mýliš sa, keď tvrdíš, že to bola Matilda, veď už aspoň uznaj, že by sa nám bola prihovorila, keby ona bola bývala. Bola to jej švagriná, čo mi je tým záhadnejšie, lebo viem, že ju Záriečský sotva pozná.“

„On je don Juan!“ ozvala sa hnevlive, skoro plačlive Gizelka, „všetky dievčatá to hovoria!“

„Ostatne to veľmi možno, že to bola len náhoda, ktorá ich ta sviedla.“

„Náhoda! Teraz v zime, kde tie dvercia, ako sa dobre pamätám, nikto neotvára! Ostatne, ty všetko vyhováraš a náhode pripisuješ.“

„Všetkému rozumieť, znamená všetko zabudnúť, to hovorí múdrejšia žena, ako sme my; hoci musím vyznať, že tomu nerozumiem.“

„Ani ja, ale ani teba nerozumiem v tvojej neodpustiteľnej láskavosti, akou každého vyhováraš; nedávno, keď všetky druhé panie odsúdily chovanie sa ľahkomyseľnej Irmy, ty si to bola, čo si ju zastávala, hovoriac, že to zapríčinila chybná výchova a nedostatok spoločnosti ušľachtilých žien!“

„To i teraz tvrdím!“

„Pre mňa môžeš tvrdiť i to, že Chimborasso susedí s naším Kriváňom!“ zvolala nanajvýš rozhorčená pani Linka.

„To už nie!“ smiala sa Červenská.

„Ba neviem, či by aj to nevystalo od teba, keby si tým mohla zakryť slabosti niektorej ženskej! Ale,“ podotkla, vrátiac sa rýchlym skokom ku slabostiam professorky, „ja tomu zaslepenému bláznovi otvorím oči — a už to urobím! Ja ich zahanbím obidve — či jednu, či druhú, — lebo ja to raz netrpím!“

„To, Linka, neurobíš!“ zvolala teraz vážnym hlasom Červenská. „Zajedno, teba do toho nič, zadruhé, mohla by si tým veľké nešťastie zaviniť. Viem, že dobre poznáš Trnavského, ktorý ako opravdový Kato drží sa až smiešne prísne pravidiel slušnosti a prísnej mravnosti, a preto nemohol by tento nevinný — podľa môjho zdania — priestupok odpustiť ani sestre, — tým menej svojej žene!“

„Čo mňa po tom! Nech si to potom vybavia medzi sebou, ja viem, čo mám urobiť; nech sa každý tak spravuje, ako Pán Boh prikázal!“

Slúžka doniesla horiacu lampu; teraz ukázalo sa, že pána kontrolóra niet doma. — Čo sa teraz dialo, radšej zamlčíme.

Na druhý deň ráno, prv než by sa búrka strhla, zavďačil sa chytrý kontrolór svojej prísnej veliteľke novinkou, že sa Trnavský a Záriečský včera večer pomerili a že im on ešte i pripíjal. Pani kontrolórka nemohla za chvíľku, prekvapením temer omráčená, ani slova povedať, čo bola veľmi závažná okolnosť, a ešte, keď povedal, že ho na dnes večer volal na partiu šachu! Konečne prišla pani Linka k sebe a zvolala:

„Ó, ten blázon, ten dobrý blázon! Sám si púšťa capa do záhrady!“ A ponáhľala sa skoro Gizelke sveriť túto hroznú novinu.

„Ale ja tam budem tiež! Ja im pripravím smierenie, veď mu ja otvorím oči, tomu…“

Keď slúžka riadila izbu Záriečského a keď on už nebol doma, prišla pani kontrolórka a vzala prachovku do ruky.

„Nie, čo je tu prachu! Huj, aký neporiadok!“ A začala pilne stierať a vymetať sama, čo často robila, hoci zväčša len na oko a k povýšeniu intímnosti ku mladému advokátovi. Že i dnes práve tomu nadišiel čas, to pripísali by sme náhode, keby pani Linka nebola bývala takou veľkou nepriateľkou náhodám. Tak i to nebolo možno náhode pripísať, keď na písacom stolku medzi inými trofejami zašlých triumfov našla malú kartičku, s tými málo, ale veľasľubnými slovami:

„Popoludní budú dvere na záhrade otvorené, prosím, použite ich — budem čakať.“

„Podpísané len T. To predsa nebola Matilda! A tak T. je usrozumená s ním!“ Pani kontrolórka shabala tento závažný corpus delicti a zanechala izbu, prach a pavučiny ich ďalšiemu osudu.