ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dámy mesta Kriedovej dávaly svoj fašiangový piknik. Čo je piknik, to bude znať každý, kto mal česť žiť v meste, kde dávaly tón také peknoduché a moderným vzdelaním honosiace sa dámy, ako boly kriedovské panie.

Príjemne a vábive vynímala sa sviežim chvojím vyzdobená dvorana veľkej mestskej budovy, ktorá každoročne viac ráz podobným zábavám otvorená bývala. Tam von ešte zimná chumelica pokúšala sa vnikať do osvetlených oblokov, tu dnu veselý smiech, švitorenie a nie veľmi duchaplný bálový žargon mladých ľudí. Každý chcel a snažil sa a zdal sa byť spokojným. Len tá smutná deva s tým prísnym pohľadom na skupenie týchto vyfintených, jedno druhému lichotiacich ľudí, nezdala sa tu dobre cítiť; sedela pri obloku, opretá o stĺp dvorany. Pred ňou besedovaly ako by naschvál rozostavené a k obdivu okoloidúcich vystavené slečinky a tanečnice dnešnej zábavy. Viedly tiež duchaplný, veľmi zaujímavý rozhovor.

„Ako sa zabávaš?“

„Dobre — výborne!“

„Ty, Gizela, ten N. N. znamenite tančí!“

„Ach, áno!“

„Či si už angažovaná?“

„Na všetky tance.“

„Šťastná osoba!“

Naše slečinky nezabudly pri tom ani toaletty posúdiť a všetky sem patriace otázky náležite popretriasať.

„Ty, Gizela, kto ti šil tie šaty?“

„Z Prešporku sme ich daly doniesť!“

„Never,“ pošepla druhá tázateľke do ucha, „Karolína ich šila, ja viem!“

Teraz blížil sa ku tejto malej skupine pekne vzrastlý a vynikajúcim držaním vystrojený mladý človek. Celá skupina razom postavila sa do pozitúry. Trhlo to ešte i tou vážnou devicou pri stĺpe a akýsi bledý, no predsa radostný úsmev poznania blúdil po tváričke. Mladý človek zdvorile, ba galantne podával každej zo slečiniek ruku, povedal každej niečo pekného a prehliadol rýchlym pohľadom celú skupinu, ako by niekoho hľadal. I na tej smutnej deve utkvelo jeho živé, jasné oko, ale len na chvíľu, — nenašiel, koho hľadal. A preto zasa skoro sa odporúčal, zanechajúc slečinky sklamané.

„Gizela, či ti netrepoce srdiečko?“

„Ach, prosím, neškádli, viem, že skorej tebe!“ ale pritom zradný rumenec potvrdil podozrenie zvedavej tázateľky.

„Ale to je pravda, že tento Záriečský výborne tančí!“

„A je hodný, to musí každý uznať,“ doložila druhá.

Gizelka vzdychla.

„Ale má niečo vo svojom držaní, čomu nemožno dôverovať.“

„Myslíš, že je don Juan?“

„Aspoň tak sa o ňom hovorí.“

„Ty, či si počula, že dvorí professorovej Trnavskej?“

„Niečo som počula, mala by to byť pravda?“

Jedna kompánia tancuchtivých mládencov pritiahla sem, aby urobila koniec duchaplnému rozhovoru devíc. Všetky sa rozpŕchly, len tú tichú, vážnu tam nechaly. Ju nepojal nikto do tanca, veď bola tu neznáma, a tak ako by ani do tohoto kruhu neprislúchala. Jej smutný pohľad stal sa ešte smutnejším, hovorily tie dievčatká pravdu? Ten bledý úsmev poznania zmiznul, keď počúvala, ako hovorily slečinky o mladom človeku a iste že by sa boly zadivily, keby boly vedely, s akou pozornosťou naslúchala ich slová.

Dve ešte mladé dámy práve dotančily a zaujaly miesto neďaleko mladej snilky; pozrely bokom na ňu, potom začaly viesť dôležitú rozmluvu, ktorú iste už predtým boly započaly.

„Či si zbadala, ako Záriečský prenasleduje pohľadom Trnavskú?“

„Nie, azda len nechce obnoviť starú známosť?“

„Podľa zdania súdiac, chce, lebo kam sa ona pohne, všade je za ňou, alebo aspoň prenasleduje ju očima; divím sa tomu, že ju už i do tanca nepojal.“

„To, myslím, nemôže urobiť, veď sa hnevá s Trnavským.“

„A ako! Trnavský musí predsa niečo tušiť, lebo je od istého času veľmi zasmušilý, pozri;“ pritom ukázala smerom ku dverám, kde opretý o rámec dverí stál mladý ešte, počerný mužský, viac územčistej, svalovitej postavy. Nad tmavýma očima klenulo sa vysoké čelo a sťahovaly sa husté obrvy. Vskutku bolo možno domnievať sa, že jeho ducha tlačí akási obava, alebo zármutok. I to tiché dievčatko mimovoľne pozrelo v tú stranu, zachvelo sa, veď poznalo si v spomínanom — brata.

„Iste i on pozoruje do očú bijúce držanie sa Záriečského,“ pokračovala dobre informovaná dáma ďalej.

„Tak do očú bijúce je nie, ako ty prísne súdiš; i teraz zabáva sa len s dámami, kde ona stojí.“

„Ty tak myslíš, ty, ktorá chceš všetko vyhovárať a ospravedlňovať; je to pravda nie vina jeho, keď osmelí sa dvoriť žene vydatej; ona by mala byť múdrejšia a myslieť aspoň na svoje dieťa, keď už i svojho muža nerada vidí.“

„Ale, ale, veď to všetko neni tak zle, ako ty vidíš, podľa môjho vedomia Matilda Trnavská nedopustila sa ničoho, čo by jej dobrej povesti uškodiť mohlo; je mladá, krásna, taká krásna, že jej to i závisť uznať musí.“

„Chceš azda týmto povedať, že jej závidím?“ Čierne oči hovoriacej dámy vzplanuly, ako dva žeravé uhlíky. „Oj, ja to dobre viem, že keby som chcela, mám obdivovateľov dosť…“

„I desať na každý prst, ako sa hovorí,“ prisvedčila usmievavá jej spoločníčka a položila lichotive ruku na lesklou náramnicou ozdobené rameno čiernookej dámy. „Ale mne jej je ľúto, Trnavskej mi je ľúto,“ doložila na nemú otázku čiernych očú, „viď, taká mladušká, myslím, že nemá ešte ani dvadsaťjeden rokov — a on taký vážny, zasmušilý, prísny, že nedopraje svojej mladej žene ani jednej zábavy, — ba divné, že prišiel dnes s ňou!“

„Mohla sa za neho nevydať, veď poznala ho, aký bol; ale teraz nech je takému verná, aký je!“

Neveľký, veselou tvárou a červeným nosom obdarený pán blížil sa k dámam, aby pozval svoju čiernookú polovičku ku obligátnej štvorylke.

„Kyslé hrozno!“ zašeptala pani, ktorá professorku Trnavskú zastávala a náhodou sa obzrúc, videla za sebou sedieť devu s takým zostrašeným pohľadom, že ju to zabolelo. Ale deva nevidela toho ľútostivého pohľadu, lebo vstala, vztýčila sa a opustila svoje miesto, kde musela počuť také hrozné pre ňu odhalenie nešťastných rodinných pomerov.

„Úbohá deva!“ zašeptala znovu pozostalá pani a pozerala za odchádzajúcou. „Je šumná, má hrdý, povedomý krok a ušľachtilé držanie — hovorí sa, že jej matka bola niekedy vychýrenou krásou — potom…“ Nedopovedala.

Naša takto spomínaná deva zabočila v tú stranu, kde pred chvíľou pozorovaly dámy Záriečského; stála tam a sedela skupina mladších dám, ktoré, ako sa zdalo, všetky zabával známy nám už Záriečský. Teraz práve musel predniesť niečo veľmi zábavného, lebo smiech zrkadlil sa na všetkých tvárach. Ale on ako by to len jednej chcel povedať, len jednej platily jeho významné posunky, plamenné zraky len jednu hľadaly a — našly ju.

Uprostred svojich družiek, ako kráľovna uprostred dvorných dám, stála mladá, spanilá žena. Jej postava len málo prevyšovala strednú výšku, bola súmerná a útla, ako postava dievčaťa, ale pritom okrúhla a súladne vyvinutá, že by ani prísne oko sochára nemalo námietky proti nej. Tvárička trochu bledá, teraz ružovým nádychom karmínu oživená robila dojem rozvinutej kvetiny. Veľké, čierne, významné oko tak lichotive, niekedy šelmovsky detinne vedelo hovoriť, že málokto bol by mohol hnevať sa na ňu, alebo jej nejakej viny neodpustiť; a predsa, ako vieme, bola taká osoba, ktorá toto naivné, detinné stvorenie z takej veľkej viny obviňovala.

Zbadajúc devu, ktorá len pomaly blížila sa ku skupine, oslovila ju mladá žena:

„Ale Darinka, ja som ťa hľadala, kde si bola?“

Darinka sa usmiala; pre hľadajúce oko nebola by tak ďaleko bývala, ale spytujúcej iste málo záležalo na tom, aby ju našla.

Záriečský tázave pozrel na mladú ženu, tá rozumela jeho pohľadu a preto predstavila: „Pán advokát Záriečský, moja švagriná,“ a pritom pohliadla na neho významne, prosebne. Tento zdal sa tiež jej pohľadu rozumieť, lebo keď prišiel Matildin tanečník, podal on sám Darinke rameno, aby ju odviedol do radu tancujúcich.

„Tanec povinnosti,“ pomyslela si Darinka a stisla pery.

Ona ho poznala, poznala hneď vtedy, ako priblížil sa k tým klebetným slečinkám, ktoré ho všetky tak zaľúbene chválily. Bol pravda strojný, hodný človek a zadržal, čo sľuboval vtedy pred desiatimi rokmi, keď malé dievčatko ukazovalo cestu mladíkovi. Hrdý a sebavedomý bol i teraz a tak sa zdalo, že ináčej skúpy život štedre obdaroval miláčka svojho, tak, ako si to on sám želal.

Zdvorile, ako svedčí sa na mladého človeka, zaviedol Záriečský po skončenej štvorylke Darinku ku divánu, ale sám sa zamiešal do víru spoločnosti. Deva pozorovala tancujúcich, ale zvlášte svoju švagrinú, ktorá práve teraz, celkom rozhorúčená, dotančila tanec, v ktorom jej nešikovný tanečník stupil na obrubu šiat a roztrhnul. So smiechom teraz ukazovala škodu Darinke, kým sa mladý pán vyhováral a odprosoval.

Matilda opustila dvoranu, aby v bočnej izbe napravila svoje šaty; Darinka ju nasledovala. Izba, do ktorej vkročily, zdala sa byť na prvý pohľad prázdnou, ale zrazu, ako Darinka práve chcela pripínať sukničku, skočil s divána mladý človek a priblížil sa strmo k Matilde, spustiac sa pred ňou na jedno koleno. Ona sa zachvela, ako osyka.

„Milosťpani, ako dávno som s vami nerozprával!“

„Pane, vstaňte, pane!“ hovorila Matilda a farba jej tvári mizla a vrátila sa rýchlym postupom.

„Povedzte mi, že sa nehneváte!“

„Prosím, vstaňte, majte smilovanie!“ Úbohej Matilde bolo do plaču. Darinka stála tu ako primrazená, v jednej ruke ihlicu, v druhej roztrhnuté šaty — tak stála ako zkamenela. Záriečský zbadal azda len teraz, že nie je sám s Matildou.

„Ja musím s vami hovoriť! Dovolíte, prídem zajtra popoludní…“

Matilda neodpovedala — slabá žena nemohla odolať náruživej prosbe mladého advokáta.

„Odpusťte, že som vás naľakal!“ povedal teraz hlasom zmeneným, nežným a bozkal malú, chladnú ruku professorky; vzdialil sa. Matilda vzdychla.

„Darica, nepovedz, prosím ťa, o tom Andrejovi, lebo vieš, aký je, že by z toho hneď veľký hriech povstal; veď to azda predsa len žart bol.“

„Ale nemiestny,“ povedala deva a hlas jej znel tupo, neiste.

„Uznám, že nemiestny, ach Bože môj, Bože môj!“ A Matilda vypukla v plač. Deva pozerala na ňu so sústrasťou, potom chopila jej ruku silne a povedala:

„Matilda, ten človek nesmie zajtra prísť k nám!“ Matilda tázave, zadivene pozrela na ňu.

„Ako mu to zabrániť?“

„Ponechaj to mne, lebo viem, že nemáš dosť smelosti vystúpiť proti nemu. Len ešte jedno ťa prosím, buď láskavejšia k Andrejovi, odpusť mu jeho časté nespravedlivé a prísne chovanie sa, buď ty láskavejšou k nemu!“ Deva lichotive objala mladú ženu a táto, ako by pomoc hľadajúc, položila krásnu hlávku na plecia švagrinej.

Ale veľkú senzáciu a obdiv spôsobila medzi pánmi tá okolnosť, že nezadlho za týmto rozhovorom vyhľadala Trnavská v sprievode Darinky svojho manžela, ktorý od dlhej chvíle pustil sa do naháňania pagáta, aby ho vyvolala domov. Sám Trnavský zadivene pozrel na svoju mladuškú ženu a v jeho očiach to zajasalo ako blesk radosti.

V zdanlivej shode opustili tedy dvoranu a tancujúcich, aby vyhľadali tichú domácnosť a túžobne žiadaný odpočinok.

Darinka nemohla zaspať; v nej vzbúrilo sa všetko proti tomu drzému rušiteľovi domáceho mieru. Ona pomyslela si, že podobné nešťastie kedysi jej vzalo matku a ona odvtedy osirela, navždy osirela. — Trpký pocit vtiahol do srdca dievčatka. Vychovaná prísnym otcom, ktorý koril sa tej tvrdej zásade: „kto miluje syna svojho, často ho tresce“ — neznala toho šťastného detského veku, kde hry a sny tak krásne vyplňujú dni!

Odvtedy, ako navštívila brata, aby sa dlhšie tu pobavila, zbadalo milujúce oko sestry, že neni všetko tak, ako by malo byť a že nejaký neprajný tieň prekáža šťastiu manželstva. A hľa, teraz objasnená pred ňou príčina Andrejovho zasmušilého chovania sa a Matildinej roztržitosti. Ako sa to skončí? Čo nastáva teraz jej, ktorá dnes mimovoľne nazrela do hlbín ľudských vášní a účastnou bola krivdy na rodinnom blahu jediného brata spáchanej? Či azda má celú vec podať bratovi a tak dopustiť sa hriechu udavačstva? Či nemohlo by sa stať, že by tým viacej ešte nešťastia narobila, ako je už dosiaľ? Azda dohovárať Matilde, povedať jej, že je už predmetom klebietok a pokoriť ju týmto tak veľmi? Hej, Darinka vie, že by to Matilda všetko s plačom uznala, ba sľúbila by všetko možné, ale keď príde hodinka pokušenia, či bude dosť silná, pozrieť do vábnych očú a odvrátiť sa od nich? „Nie, nie!“ vzdychla Darinka a jej umdlená hlávka klesla hlbšie na prsia. „Oh, ten Záriečský!“

Už ranné svetlo v januári zablesklo oblokom, keď Darinka na chvíľu zaspala. Sen zaviedol ju v rodné kraje. Jej zdalo sa, že ide poľným chodníkom; po jej bokoch vlnilo sa vyklasené žito, spev hrabáčiek doznieval — a popri nej kráčal Záriečský. Raz chcel zabočiť na chodník nepravý, na cestu, vedúcu k priepadiskám a ona mu zavolala: „Nie je to cesta pravá!“

Musela to celkom hlasite povedať, lebo zobudila sa na zvuk vlastného hlasu. Áno, áno, to jediné je možné k zachráneniu rodinného blaha, to jediné! — Teraz už necítila unavenia, vstala, aby hotovila sa k vykonaniu úlohy takej ťažkej, vykonať úmysel svoj, stoj čo stoj!